Cez deň sme trošku hovorili o Krišnovi. Povedali sme si pár príbehov. Teraz by som chcel povedať niečo o dôležitosti príbehov o Krišnovi. Na začiatku by som chcel začať trošku od hlbších základov.
Čo očakávame od Krišnu?
Očakávame, že nás spasí. To, že nám pomôže v ťažkých časoch. To je neustály problém u ľudí, vždy vyhľadávajú nejakú pomoc, nejaké metodiky, ktoré im pomôžu. Môžeme definovať dva spôsoby záchrany, alebo spásy. To je tom čo ľudia bežne používajú. Na základe týchto prvých dvoch princípov funguje väčšina náboženstiev. Väčšina náboženstiev používa tento prvý alebo druhý spôsob. V skutočnosti sú to univerzálne princípy, takže ich používajú aj ľudia, ktorí nie sú pobožní, alebo nie sú prívržencami nejakého náboženstva.
Tri spôsoby záchrany, alebo spásy.
Prvý spôsob
(formálny)
Formálne veci, jednoduché činnosti, ktoré nezasahujú vedomie človeka.
Prvý spôsob je nasledovanie nejakých formálnych, jednoduchých vonkajších prejavov. Častokrát sa stretneme s tým, že človek chce urobiť niečo jednoduché, aby ho to zachránilo. Zvyčajne je to potrebné robiť formálne. Často to je nejaké formálne, vonkajšie prijatie, súhlas.
Keď si budeme teraz ukazovať príklady, tak našou úlohou bude, aby sme dokázali vidieť, čo tak my robíme v našom živote. Zámerne som vybral príbehy, ktoré nie sú spojené s náboženstvom, aby bolo jasné, že sú to univerzálne spôsoby.
Príbeh: Narodil som sa a vyrástol som v Sovietskom zväze. Tam mala veľký vplyv komunistická strana. Každodenne ste si mohli prečítať veľa článkov v novinách, ktoré hovorili o tom, že keď nie ste členom komunistickej strany, tak sa nemáte šancu presadiť v Sovietskom zväze. Ak ste neboli členom komunistickej strany, tak ste nemohli ani uvažovať, že sa vám niečo v živote podarí. Prvý krok, aby ste sa dostali do takej strany bol Socialistický zväz mládeže (pozn. KOMSOMOL) . Pamätám si, že ku mne prišiel človek a pýtal sa ma, či chcem vstúpiť do Socialistického zväzu mládeže. Povedal mi nech hneď poviem áno, alebo nie. Keď mi hneď povieš, že áno, tak ti na mieste vydám preukaz člena, odznak a budeš mať veľa možností. Ten človek mi povedal, že môžem ísť hneď po škole na vysokú školu, ale ak poviem nie, tak sa tam v žiadnom prípade nedostanem. Tento vstup je príklad formálneho konania. Väčšina ľudí, ktorí tam vstupovali, tak vôbec nezdieľali ideály komunistickej strany. Oni skrátka povedali áno, získali preukaz, odznak a odkryli sa im väčšie možnosti. Ja som tam nevstúpil, pretože som si už vtedy myslel, že by človek nemal byť pokrytecký. Nepáčila sa mi ideológia komunistickej strany. Uviedol som to len ako príklad toho prvého spôsobu. To neznamená, že keď ste tam vstúpili, tak vás to zachránilo a spasilo, práve naopak, išli ste do pekla. Nehľadiac na to, v Sovietskom zväze to bol spôsob riešenia problému.
Príklad: Pamätám si, že som sa prechádzal po ulici a stretol detskú bandu chuligánov. Povedali mi, aby som zastal a povedal odkiaľ som, z akej som štvrte. To bola bežná prax v Sovietskom zväze. Spôsob ako sa tomu vyhnúť bol nasledujúci. Ak ste povedali zlú štvrť odkiaľ tá banda nebola, tak vám zobrali všetky peniaze a v horšom prípade vás ešte zbili. Keď ste povedali správnu štvrť, tak sa vás začali vypytovať koho z tej štvrte poznáte a takto to išlo donekonečna. Aj toto je jeden príklad toho ako funguje formálny spôsob. Ak žijem v rovnakej štvrti ako tí chuligáni, tak nebudem mať problém. Ak poviem, že žijem v inej štvrti, tak budem mať problémy. V tom mojom prípade som sa zachránil, pretože som im odmietol povedať kde bývam, lebo som ich nepoznal a nevedel som z ktorej sú oni štvrte. Pochopil som, že by som si mal dobre zvoliť, v ktorých častiach sa budem prechádzať.
Príklad: Niekoľko krát som dával seminár o tom, čo je to bohatstvo. O tom čo Védy rozumejú pod pojmom bohatstvo. Na tieto semináre prichádzalo veľa ľudí a väčšina nevedela čo sú Védy. Chceli bohatstvo, drvivá väčšina si pod tým pojmom predstavovala peniaze. Najčastejšia otázka bola čo mám urobiť. Čo mám urobiť a mali na mysli niečo jednoduché. Akú yajnu mám urobiť, aby som sa stal bohatým? Možno mám spáliť desať eur a prečítať popri tom mantru a za to získam milión. Možno mám zakopať tých desať eur do zeme počas splnu a tri krát za deň to polievať. Po nejakom čase tam vyrastie strom, ktorý nebude mať lístie, ale stoeurové bankovky. Potom, aby sa nepokazili, tak ich musím v správny čas pozbierať.
Príklad: Dieťa príde domov zo školy a rodičia mu skontrolujú žiacku knižku. Ak tam má dobrú známku, tak sa ďalej nič nepýtajú a pochvália ho. Ak tam je zlá známka, tak ho obvykle potrestajú. Takíto rodičia učia dieťa tomu, aby mal v žiackej knižke dobré známky. Na to, aby ste mali dobré známky v žiackej knižke, tak ste mohli vytrhnúť stránku a problém sa vyriešil. Alebo ste mohli mať dve žiacke knižky, na dobré a zlé známky. Čo si myslíte, ktorú ukazovali rodičom? Takýmto spôsobom nastavili premýšľanie dieťaťa tak, že musia mať formálny prejav správny a nie to samotné poznanie. Ako som už spomínal, v živote máme veľa takýchto formálnych vecí a je potrebné sa ich naučiť vidieť.
Druhý spôsob
(neformálny)
Druhý spôsob spočíva v tom, že človek musí zapojiť svoje vedomie, inteligenciu, psychiku do tohto konania. Ak pri prvom spôsobe človek obvykle vykonáva nejaké jednoduché činnosti, tak v druhom prípade sa jedná o niečo zložitejšie. Nejakú prácu, askézu. Tento spôsob je oveľa lepší. Tu už človek koná vedome. Vynakladá svoje úsilie.
Druhý spôsob spočíva v tom, aby sa mohol človek naučiť vynakladať svoje úsilie.
Príklad: Ak naučíte dieťa fungovať takýmto spôsobom, tak pre neho nebude dôležité či bude mať dobré, alebo zlé známky, ale či sa niečo naučil, či sa naučil niečo, čo mu pomôže v živote. Dobrý rodič bude podporovať svoje dieťa aj v prípade, že bude mať dobré vedomosti, ale zlé známky. Rodič by mal učiť dieťa nebáť sa chýb a priznať sa. Pretože keď na neho budeme robiť nátlak, že prečo dostal zlú známku, tak mu to poškodí psychiku. „Chcem ťa pochváliť, že si sa nebál mi ukázať tú zlú známku, ale keby si prišiel sám od seba, tak by to bolo ešte lepšie a dostal by si dve zmrzliny. No nakoľko si neprišiel sám od seba, tak dostaneš iba jednu.“ Je potrebné mať správny pedagogický prístup. Keď mu dáme zmrzlinu za zlú známku, tak sa ho opýtame, aký má plán, aby si to opravil.
Príklad: Ak idem po ulici a vidím, že tam je nejaká banda, tak druhý spôsob bude v tom, že sa budem venovať športu, alebo si vytvorím okruh kamarátov, ktorí mi pomôžu, aby ma nešikanovali.
Príklad: Ak budem na seminári o bohatstve, tak by sa poslucháč nemal pýtať ako zahrabať desať eur, aby vyrástol strom na ktorom budú rásť bankovky, ale mal by sa pýtať aké charakterové vlastnosti by mal rozvíjať, aby bol úspešný a zarobil ten milión.
Tretí spôsob
(princíp vedomia Krišnu)
Počúvať príbehy o Krišnovi. Počúvanie príbehov o Krišnovi prináša šťastie a úspech človeku. Preto je Šrímad Bhagavatam taký dôležitý. Šrímad Bhagavatam je kniha, ktorá opisuje a oslavuje Krišnu priamo aj nepriamo. Preto často oddaní čítajú, meditujú a spomínajú na udalosti, ktoré sa udiali s Krišnom.
Vedomie Krišnu nevylučuje prvý a druhý spôsob, ale tretí spôsob je najhlavnejší. Ostatné dva majú tiež svoje miesto, obzvlášť keď v sebe obsahujú prvky prvého a druhého spôsobu.
Ako to fungovalo u Nandu Maharádža?
Neuvediem všetky príklad, pretože ich tam bolo veľa.
Prvý spôsob: Pastieri urobili yajnu pre Nandu Maharádža. To je obeť, ktorú robia iní ľudia a účasť Nandu Maharádža tam bola minimálna. Vďaka tejto yajni nezískal Nanda Maharádž Krišnu, pretože to je prvý spôsob. Dalo by sa povedať, že nefunguje.
Druhý spôsob: Spolu s Jašodou držali dvadáši vratu. Pretože vynakladali askézu a keďže to bola ich askéza, tak tam už vložili vedomie. Ani vďaka tomuto nezískali Krišnu.
Tretí spôsob: Princíp milosrdenstva a lásky. Bolo to želanie pastierov pomôcť Nanda Maharádžovi. Pastieri sa trápili a chceli, aby bol Nanda Maharádž šťastný. Keďže chcel získať Krišnu, tak oni to chceli tiež.
Yajna je prvý spôsob pre Nandu Maharádža a pre pastierov to je druhý spôsob, pretože oni vynakladali úsilie. To, že pastieri vykonávali yajnu bol len pomocný prostriedok, pretože ich hlavná motivácia bola urobiť Nandu Maharádža šťastným. Ako sme si už povedali, Purnamasi prišla a povedala, že sa ich želanie vyplní a Nanda Maharádžovi sa narodí syn.
Obaja videli Krišnu a chceli Ho za svojho syna. My nevidíme Krišnu a vtedy máme čítať Šrímad Bhagavatam a rozprávať sa o príbehoch spojených s Krišnom. Ak to tak budeme robiť, tak tiež uvidíme Krišnu.
Princíp vedomia Krišnu je nasledovný
Je to milosť, ktorá k nám prichádza od Krišnu, Šrílu Prabhupádu, guru-parampary. Prijímame s vďačnosťou túto milosť a na oplátku sa snažíme vynaložiť úsilie.
Pastieri urobili yajnu, Nanda Mahrarádž a Jašodá držali pôst na dvadáši vratu. No to, prečo sa im narodil, bolo, že mysleli na Krišnu, držali Ho vo svojej mysli. V tomto je veľká výhoda vedomia Krišnu, ktorá nám dáva úžasný spôsob úspechu v živote. Pretože, ak nie je prvý a druhý spôsob spojený s tretím, tak sú neefektívne.
Publikum: Ak budeme mať v živote iba tretí spôsob a nebudeme mať prvý a druhý?
Surdas prabhu: Tretí spôsob je ten najdôležitejší. Tretí spôsob postupne prejavuje ostatné spôsoby.
Tajomstvo pozornej japy
Človek chantuje a robí to formálne. Výsledok samozrejme bude, pretože sväté meno je najmocnejšie. No nebude mať najvyššie výsledky. Človek chantuje pozorne a vynakladá úsilie.
Výsledok bude väčší. Ak sa napríklad ja snažím pozorne chantovať, tak sa veľmi unavím. Nemôžem dlho pozorne chantovať. Darí sa mi sústredene chantovať, ale mám problém v tom, že to nemôžem robiť dlho. A preto potom začnem chantovať prvým spôsobom a to je problém. Ak vkladáme nádej do svojho vlastného úsilia, tak naše sily sú obmedzené. Spoliehať sa na vlastnú silu je príznak pýchy. Po pár minútach uvidíme, že je Krišna silnejší. Ako si môžem myslieť, že môžem premôcť Krišnu svojim úsilím? Ja si uvedomujem, že to nedokážem. Preto ani yajna, ani dvadaši vrata negarantujú Krišnu, aj keď sú dobré. Preto sa modlime o Krišnovu milosť.
Chantovanie s vďačnosťou
Keď chantujeme a sme vďační Krišnovi. „Krišna, ďakujem ti, že môžem chantovať.“ Keď máme vďačnosť a pochopenie, že sväté meno je milosť Krišnu, tak môžeme vynakladať úsilie a darí sa to oveľa viac.
Úsilie môže byť moje – nespojené s milosťou, alebo môže byť moje, ale neustále sa kultivuje milosťou Krišnu. Preto pochopenie milosti a vďačnosti kultivuje úsilie, ktoré môžeme použiť. Preto sa všetky ostatné spôsoby prirodzeným spôsobom spájajú do tohto spôsobu.
Každý môže mať svoj kľúč ku Krišnovi. No treba pochopiť, že tento kľúč je spôsob číslo tri. Kľúče môžu byť rôzne, ale všetky by mali mať na sebe číslo tri.
Publikum: Pri jape, ktorá obsahuje všetky tri prvky, tak tým prvým spôsobom je to, že dodržiavame formálne to, že mame japa malu a odriekame určitý počet kôl?
Surdas prabhu: Prvý spôsob je to, že to robíme s najmenším úsilím z našej strany. Samozrejme, musíme si uvedomiť, že to je všetko relatívne. Pretože aj na chantovanie šestnásť kôl nepozorne je potrebné vynaložiť úsilie. Snažím sa len vysvetliť princíp tých spôsobov. Chcel by som povedať, že druhý spôsob obsahuje prvý spôsob. Pretože ak človek chantuje a vynakladá úsilie, tak ten prvý ho automaticky obsahuje, lebo on to už robí. Nie je možne odchantovať šestnásť kôl pozorne a usilovne bez toho, aby ste ich odchantovali. Tretí spôsob v sebe obsahuje oba tie spôsoby, ale do druhej úrovne nemáme žiadnu garanciu, že získame nejaký výsledok. Dvojka garantuje, že v sebe obsahuje jedničku, ale negarantuje, že bude aj tá trojka.
Publikum: Keď sme na úrovni, že všetko robíme v tej dvojke a jednotke a necítime tú chuť a odovzdanie, aby sme tam mali tú trojku, tak usilovne dlhodobé úsilie robenia tých dvoch nám môže priniesť tú trojku?
Surdas prabhu: Dôležitá je milosť druhých oddaných. Združovanie sa s druhými oddanými. Učenie a čítanie Šrímad Bhagavatamu. Čítanie iných šástier. Nemusíte mať chuť, pretože chuť sa prejavuje na veľmi vysokej úrovni. Môžeme používať iné veci, ktoré sú pre nás dostupnejšie. Napríklad vďačnosť. Vďačnosť vzniká tak, že sa zamyslíme. V pätnástej kapitole je celá časť, ktorá popisuje tajomstvo vďačnosti. Aby sme lepšie pochopili ako funguje pätnásta kapitola Bhagavad Gíty, tak je dobré pozerať na názvy kapitol, ktoré dal Šríla Prabhupáda. Pätnásta kapitola sa volá Purušotama yoga, alebo yoga Najvyššej Osobnosti. No ak sa zamyslíme, tak sa tam hovorí o vďačnosti. Môžeme povedať, že Purušotama yoga je yoga vďačnosti Najvyššej Osobnosti. Šríla Prabhupáda hovorí o vďačnosti aj v komentári siedmej kapitoly Bhagavad Gíty.
Chuť je ťažké získať hneď. Chuť príde časom. Predsieň chuti je vďačnosť a tú vieme využiť. Môžeme používať vďačnosť. Môžeme premýšľať o Krišnovi, o tom, čo nám dal. Malá meditácia pred japou môže zmeniť celú nasledujúcu japu. Na začiatku sa to nemusí dariť, ale postupne to bude lepšie, lepšie a lepšie.
Publikum: Ja nie som súčasťou tohto hnutia, ale sympatizujem s tým. Cítim, že je niečo duchovné, keď sa niekto modlí k Bohu, ale nepovie, že to je Krišna, ale že je to Boh, tak či to je zlé?
Surdas prabhu: To je dobrá otázka. Šríla Prabhupáda odpovedá na túto otázku, že Boh má veľmi veľa mien, ale je vždy len jeden. Vysvetlím to na príklade.
Príklad: Každý človek má veľa mien. Niekedy ho volajú menom, niekedy priezviskom, niekedy používajú vašu funkciu, napríklad prezident, magister. No stále bude reč o jednom a tom istom človeku. Meno ukazuje na to, aké očakávanie má človek od druhého človeka. Ako sa vám páči oslovenie pán prezident? Predstavte si, že váš manžel je prezident. Prídete domov a doma máte prezidenta a vy mu poviete pán prezident večera je pripravená dovoľte, aby sem servírovali na stôl. Váš manžel je prezident, prečo by ste ho tak neoslovili? V čom je problém, keď je prezident? Manželka ho neosloví pán prezident, pretože s ním má iný vzťah. Ak ho stretne niekto na ulici, tak ho taktiež osloví inak.
Človek je ten istý, ale v závislosti od toho aký má s ním človek vzťah, tak ho volá zodpovedajúcim spôsobom. Žena môže osloviť manžela napríklad macko, alebo iným spôsobom. No keď je prezident v práci, tak ho nikto tak oslovovať nebude. Človek je rovnaký, oslovujú tú istú osobu. Meno sa používa rôzne v závislosti od vzťahu, s ktorým sa nachádzame s daným človekom. Každý vzťah má efektívne meno. Keď sem príde prezident a chcem, aby sme mali efektívny vzťah, tak ho oslovím pán prezident. Keď rovnaký prezident príde domov a žena chce, aby mali efektívny vzťah, tak ho osloví menom.
Preto každé náboženstvo má svoj typ vzťahu s Bohom. Používajú to meno, ktoré je najefektívnejšie k tomu vzťahu a chuti. Preto ho niekto volá Alah, niekto Jehova, niekto Budha, niekto Krišna, niekto Ráma, niekto Kristus. To je všetko v poriadku.
Prečo je meno dôležité?
Príklad: Je tu pán prezident a vy chcete efektívny vzťah s prezidentom. Ten kto chce efektívny vzťah s prezidentom, tak sedí a pozoruje ako ho kto oslovuje. Niekto k nemu príde a povie pán prezident, niekto k nemu príde a povie mu kamarát. Vy tiež chcete mať vzťah s prezidentom, pretože to je výhodné. Vidíte, že aj prvý aj druhý človek má vzťah s prezidentom a nejakým spôsobom ho oslovuje. Budete sa chcieť skamarátiť s tým, kto je prezidentov kamarát. Tak isto to je aj s menami Boha. Napríklad jedno meno Boha znamená pán prezident. Iné znamená môj blízky kamarát. Preto si každý človek vyberá čo mu je blízke. Boh má aj iné mená, napríklad najhorší nepriateľ, môj milovaný, môj spolužiak atď.
Krišna znamená ten najkrajší. Tak sa to prekladá zo sanskritu. To je spojené so sanskritským koreňom Kriš. Kriš znamená priťahovať silou. V ruskom jazyku je slovo kristjanin, alebo sedliak. Znamená to ten, kto silou ťahá pluh. Krišna znamená doslovne ten, kto najviac priťahuje. V tom je význam slova Krišna. Budha znamení veľmi múdry atď. Človek je intuitívne priťahovaný k jednému, alebo druhému menu. Chcem povedať, že Boh je len jeden a oslovenia sú rôzne. Niekto chce, aby ho Boh súdil a niekto chce, aby sa s ním Boh hral. Aj jedna aj druhá túžba je dobrá. Každý si môže vybrať. Ak je výber spojený s Bohom, tak už to je dobré. Preto si moslimovia vyberajú Alaha. Niekto si vyberie Jehovu, niekto Budhu, niekto Rámu. Ja si vyberám Krišnu, alebo Nandanandana, to znamená syn Nandu, alebo Jašodánandana, to znamená syn Jašody.
Ešte raz by som chcel zopakovať, že každý výber Boha je dobrý. Vyberte si srdcom. No ak si vyberiete, tak sa nevzdávajte a držte sa toho, to je to najdôležitejšie.
Publikum: Pokiaľ tomu správne rozumiem, tak keď niekto oslovuje Boha Jehova, tak nasleduje kresťanstvo, judaizmus a prirodzene nasleduje filozofiu tohto náboženstva a tá vníma Boha ako niekoho kto trestá, pred ktorým treba mať strach. Dá sa povedať, že toto je ten vysnívaný vzťah toho oddaného k Bohu?
Surdas prabhu: Treba sa opýtať jeho. Má takú chuť. V skutočnosti je to hlboká otázka a odpovedi musí predchádzať analýza chuti, ktorú človek má. Na druhej strane my máme tiež strach. Jedna z vedľajších chutí je strach. U oddaných je to vyabhičari bháva. Treba pochopiť čo je koreňom tej chuti. Napríklad mama Jašodá sa bojí o Krišnu. Keď videla ako had Kalya omotáva Krišnu, tak upadla do bezvedomia. Preto aj strach môže fungovať v určitých prípadoch pozitívne. K tomu je potrebné vedieť a učiť sa vedu o láske. Samozrejme rozumný človek, ktorý sa usiluje k Bohu sa skúša združovať s rôznymi duchovnými filozofiami a to sa volá duchovné hľadanie.
To je to isté ako keď sa chce človek oženiť a hľadá tú svoju vyvolenú. Neožení sa hneď s prvou, pretože chce, aby tá láska bola veľmi silná. Pozerá, porovnáva, vyberá. Takto to obvykle chodí. Sú aj takí, ktorí si vyberú hneď prvé a to je tiež dobré, pretože si aspoň vybrali Boha a nie nejakého démona.
Zatiaľ žiadne komentáre.