späť

Personalizmus, spolupráca a učenie vlastným príkladom

Personalizmus, spolupráca a učenie vlastným príkladom

Śrīmad-bhāgavatam 7.6.8

durāpūreṇa kāmena
mohena ca balīyasā
śeṣaṁ gṛheṣu saktasya
pramattasyāpayāti hi

Synonyma

durāpūreṇa — která se nikdy nevyplní; kāmena — silnou touhou užívat si hmotného světa; mohena — zmateností; ca — také; balīyasā — která je silná a hrozivá; śeṣam — zbývající roky života; gṛheṣu — k rodinnému životu; saktasya — toho, kdo je příliš poután; pramattasya — šíleného; apayāti — bez užitku ubíhají; hi — zajisté.

Překlad

Ten, jehož mysl a smysly nejsou ovládnuté, je kvůli neukojitelným chtivým touhám a velice silné iluzi stále více poután k rodinnému životu. V životě takového blázna přijdou vniveč i zbývající roky, protože ani během nich se nedokáže věnovat oddané službě.

Význam

Tak vypadá sto let života. V tomto věku Kali se obvykle nelze sta let dožít, ale i když někdo žije tak dlouho, padesát let promarní spánkem, dvacet let v dětství a mládí a dvacet let invaliditou (jarā-vyādhi). Po jejich odečtení mu zbývá již jen několik roků, ale kvůli přehnané připoutanosti k rodinnému životu stráví i je bez jakéhokoliv smyslu, bez vědomí Boha. Člověk by měl proto být na začátku života vychován jako dokonalý brahmacārī a poté dodržovat usměrňující zásady a dokonale ovládat smysly, pokud se stane hospodářem. Po gṛhastha-āśramu je předepsáno přijmout život vānaprasthy a odejít do lesa, a poté přijmout sannyās. To je dokonalost života. Ti, kdo nedokáží ovládat své smysly (ajitendriya), jsou od samotného začátku života vychováváni pouze ke smyslovému požitku, jak to vidíme v západních zemích. Člověk tak celý svůj život—třeba i sto let dlouhý — promarní a zneužije, a po smrti je přemístěn do dalšího těla, jež nemusí být lidské. Ten, kdo nejednal jako lidská bytost a nežil životem tapasyi (askeze), musí po uplynutí sta let přijmout tělo, jaké mají kočky, psi a prasata. Život plný chtivých tužeb a smyslového požitku je tedy nesmírně nebezpečný.

 

Seminár

Otázka: (nie je rozumieť)

Oddaná služba sa môže vykonávať rôzne. Najvyššia úroveň je, keď človek pociťuje lásku. Ďalšia úroveň je sadhana bhakti. A to je, keď tam láska veľmi nie je, ale človek na úrovni inteligencie chápe, že tá činnosť je správna. Začína zamestnávať zmysly v oddanej službe. Minimálna úroveň oddanej služby je, keď človek spieva Haré Krišna Mahá mantru a dodržuje regulatívne princípy. To sú tie sľuby, ktoré dáva človek aj pri zasvätení. Myslím si, že toto je schopný nasledovať každý človek. Pokiaľ človek nedokáže nasledovať ani toto, tak je v Bhagavad-gíte v dvanástej kapitole aj ďalšia pod-úroveň, kde sa človek môže zamestnávať len v šírení Krišna vedomia.

Samozrejme by sa nemalo týmto ľudom kázať, že sa majú zriecť rodiny atď., pretože rodina dáva emocionálnu ochranu a podporu. Nejde o to, aby sme sa zriekli svojej rodiny, ale o to, aby sme sa zriekli nesprávneho správaniu sa k nej. V komentári Šríla Prabhupáda píše, že by sa človek mal učiť brahmačáryi a nasledovať tieto princípy aj keď vstúpi do rodinného života. Preto by sa rodinný život nemal vnímať ako to, čoho by sme sa mali zriecť. Preto musíme inšpirovať človeka, aby mohol robiť to, čo môže robiť. Snažiť sa mu tú úroveň nezvyšovať, aby sa nespálil a dôležitá je stálosť.

 

Otázka: Môžeme tiež povedať, že práca a rodina je služba, je to len otázka pochopenia nie?

Všetko závisí od motívu, pretože na začiatku oddeľuje často človek oddanú službu od práce a rodiny. Robím materiálne veci a potom nejaké duchovné veci a potrebujem balans, lebo ak tam bude iba duchovné a nie materiálne, tak nebudem robiť pokrok a keď to bude iba materiálne a nie duchovné, tak sa nebudem vyvíjať. Druhá pozícia je naučiť človeka, aby všetko čo robí vnímal cez prizmu oddanej služby. No toto je trošku zložitejšie, pretože môže dôjsť k impersonalizmu, keď človek povie, že všetko čo robí, je oddaná služba. Je zložité udržiavať tie motívy. Je náročné pre človeka pamätať si správne motívy. Preto sa to musí znovu a znovu pripomínať. Ale teoreticky to možne je. No nesmie to dopadnúť tak, že hovoríme, že čokoľvek robíme je oddaná služba. Jeden oddaný hovoril: „Pokiaľ to chcem ja, tak to znamená, že to chce Krišna.“
No to môže chcieť aj máya. Preto potrebujeme nejakú inteligenciu.

 

Otázka: Ako rozlíšiť ktoré činnosti sú impersonalizmus a ktoré oddaná služba?

Všetko závisí od toho či sa zlepšujú vaše vzťahy s okolím, svätým menom, duchovným učiteľom, Šrílom Prabhupádom. Pretože personalizmus predpokladá, že existujú nejaké osobnosti. Personalizmus spočíva v tom, že my ako individuálne duše fungujeme medzi ostatnými osobnosťami a nejakým spôsobom s nimi prichádzame do rôznych vzťahov. Impersonalizmus spočíva v tom, že všetky vzťahy s ostatnými rušíme. Tá istá vec môže zlepšovať vzťah, ale rovnako ho môže poškodzovať.

 

Príklad:

Rodičia potrestajú dieťa za to, že urobilo niečo zlé. Je to personalizmus, alebo impersonalizmus? Keď si to dieťa kúpilo zmrzlinu za peniaze, za ktoré malo kúpiť potraviny domov. Ale to dieťa zmlátili skoro k smrti a povedali mu, že neovláda svoje zmysly. Toto je impersonalizmus.
Keď si dieťa kúpi zmrzlinu a rodičia mu povedia, ty si dobré dieťa, budeme ti dávať každý deň veľa peňazí, aby si si mohol kupovať kilo zmrzliny denne. Toto je tiež impersonalizmus. Ale prečo je to impersonalizmus, veď sú na neho predsa dobrí, dávajú mu peniaze, aby ich mal rád?
Pretože z konečného hľadiska takéto dieťa keď vyrastie, tak nebude vedieť správne komunikovať s ostatnými a bude egoistom. Bude pre neho ťažké spolupracovať s ostatnými. Nebude sa vedieť vzdať osobného pôžitku pre ostatných. Aj keď sú tieto dva príklady úplne opačné, tak je to impersonalizmus. Pretože to ničí vzťahy medzi ľuďmi. Ten personalizmus a impersonalizmus spočíva v tom, či živá bytosť chce, alebo nechce spolupracovať s ostatnými.

 

Otázka: Ako správne učiť deti k personalizmu a ako sa k nim správne vzťahovať?

To je celá veda, hovorí sa jej pedagogika. Na jednu stranu učíme deti svojim vlastným príkladom, pretože deti nasávajú tie podvedomé skutky, ktoré vykonávame. Sú to veľmi citlivé živé bytosti, nemusíme im nič hovoriť, ony sami vnímajú naše emócie, skutky a napodobňujú to.

Môžem vám povedať príbeh o jednom recidivistovi, ktorý nevedel prestať kradnúť. Psychológovia sa snažili zistiť prečo nevie prestať. Dostali sa k jednej epizóde jeho života, kde pochopil, že môže kradnúť a nebude za to žiadny postih. Bolo to obdobie po druhej svetovej vojne, kde obyčajné pero bolo veľkou vzácnosťou. On toto pero ukradol jednému zo svojich rovesníkov. Jeho otec si všimol, že má pero a hneď mu bolo jasné, že to musel niekde zobrať, lebo on mu to pero nedával. Hodinu mu vysvetľoval, aké je zlé kradnúť a na konci keď dovysvetľoval, tak zobral to pero a dal si ho do vrecka. No dieťa nepostrehlo tú hodinovú lekciu morálky, ale postrehlo to gesto otca, ktorý si zobral to pero. Preto pochopil, že sa môže kradnúť. Najdôležitejšie je naše správanie. Taktiež je dôležité im čítať rozprávky, hrať sa s nimi a pomocou tohto im vysvetľovať určité morálne princípy. Venovať im pozornosť.

Ďalšia dôležitá vec je učiť dieťa obmedzovať potreby svojich zmyslov. To by malo byť obmedzenie, ktoré dieťa vie nasledovať. Napríklad, aby sa s niekým podelil. Daroval niekomu svoju hračku. Je to obsiahla téma. Je tu veľa trikov. Môžete mu čítať rozprávky a diskutovať s ním, ako to pochopil. Radiť mu veci, ktoré si môže odniesť z tej rozprávky. Napríklad v Mahábhárate je veľa príbehov z ktorých sa dá zobrať veľa dôležitých bodov čo sa týka morálky. Musíme pochopiť, že deti sú súčasťou spoločnosti. V materiálnom svete sa deti rodili, rodia sa a budú sa rodiť. Samotná koncepcia spoločnosti je budovaná na rodinných princípoch. Človek sa rodí, vyrastá, vytvára svoju rodinu, vychováva svoje deti, potom umiera a jeho deti opakujú to isté. Všetko sa točí okolo tohto.

Vaišnavovia nezamietajú tento princíp rodiny, ale zamietajú jeho zneužívanie. Pretože v duchovnom svete je tiež rodina. Krišna má tiež rodičov, brata, priateľov. Oni majú tiež rodičov, deduškov, babičky. Takže to je úplne normálne. Mali by sme chápať našu zodpovednosť za týchto ľudí a deti a preto by sme sa mali správať správne. Snažiť sa rozmýšľať nad našimi činnosťami.

 

Otázka: Ako by mali deti vnímať svojich rodičov?

K rodičom by sme sa mali vzťahovať s úctou. Musíme chápať, že sú starší ako my. A starí hlavne z hľadiska zodpovednosti, ktorú zobrali za nás. Hlavný zmysel je v tom, že musíme mať v úcte našich rodičov. Môžu v rodine nastať konflikty, nemusíme súhlasiť s ich náladou. Nemusíme súhlasiť s tým, že po nás niečo chcú. Musíme rozdeľovať to, ako sa k nim vzťahujeme a ako vykonávame ich požiadavky. Pokiaľ vidíte, že vaši rodičia nemajú pravdu, alebo chcú od vás niečo, čo protirečí regulatívnym princípom napríklad, tak to nemusíte vykonávať, ale musíte ich mať neustále v úcte. Musíte to robiť veľmi diplomaticky, pretože úcta znamená, že tam nebude žiaden konflikt. Rodičia musia chápať, že ich máte v úcte, že ich máte radi, ale máte nejaké princípy. Nechcete s nimi konflikt. No máte svoj názor, čo sa tohto týka.

 

Otázka: Ako by sa mal v deťoch vychovávať tento koncept, že keď je niekto starší, tak by ho mali mať v úcte napriek tomu, že už to v sebe nemajú?

Pokiaľ budú vidieť, že sa správne vzťahujete k starším, tak vás budú prirodzene napodobňovať.. Vždy je dôležitý ten vlastný príklad.

Môžem vám uviesť jeden príklad z môjho života: Pamätám si keď som bol malý a otec mi raz povedal, že mama má za chvíľu narodeniny, že by som jej mal kúpiť nejaký darček. Donútil ma premýšľať nad tým, aký kúpime mamine darček, pretože predtým som bol menší a vôbec mi nenapadlo, že by som mal mame niečo kupovať. No naopak mama ma má kŕmiť a obliekať atď. No to, že sa má jej niečo kupovať, to bola pre moju hlavu taká revolúcia. On sa ma neustále pýtal či som vymyslel, čo jej kúpime. Nakoniec mi napovedal, no kúpil to sám, dal mi to a povedal nech to mame dám ja. Bola to malá lekcia o úcte aj keď to bol len taký malý príspevok do tej veľkej kasičky.

Mama často hovorila, že sa pôjde sťažovať otcovi, čím zdôrazňovala jeho autoritu. Keď majú rodičia dobrý vzťah, tak môže jeden zdôrazňovať autoritu toho druhého a druhý toho prvého. Tak isto môžu zdôrazňovať autoritu deduškov a babičiek. Dieťa sa môže naučiť púšťať starších ľudí si sadnúť v dopravných prostriedkoch. Taktiež sa môže naučiť to, aby bolo vnímavejšie voči starším. Milión variant. Ako to urobíte, tak to závisí len od toho ako vnímate situáciu.

 

Príklad:

V susednom byte manžel bije manželku. Ako bude dieťa vnímať tu ženu? Bude ju vnímať ako osobu, ktorá môže byť bitá. Nebude mať úctu. Alebo v inom byte manželka bije manžela panvicou po hlave. Sám som to videl.

Doplnenie:

Šríla Prabhupáda často zdôrazňoval, že nemôžeme pochopiť rodinný život, ale v Indii sa dochovala rodina. Vysvetľoval, že v Indii rodina neznamená rodičia a deti. V Indii je rodina obrovský klan, aj vertikálne, aj horizontálne kde v jednom dome žijú prastarí rodičia, deduškovia, babičky, ale je to aj do šírky, že sú tam aj tety, strýkovia, bratranci, sesternice. A vďaka tomu to dieťa vidí, ako sa má správať k starším, mladším a rovným. Hovoril, že tam je taký „rituál“ kde rodičia vstanú a idú sa pokloniť svojim rodičom. Sám hovoril, že v ňom to kultivovalo takú hlbokú úctu k starším. Aj Surdas prabhu hovoril, že môžeme učiť tých druhých buď cez áčar, alebo pračár. Hlavne musíme pochopiť, že vlastný príklad je dôležitejší ako slová, obzvlášť v prípade, že vás človek nevníma ako autoritu. Pračár znamená kázanie. Áčar znamená príklad chovania. Áčar neznamená, že niečo predvádzame, ale že najskôr zmeníme seba a až potom požadujeme niečo od ostatných. Pretože, aby sme zmenili svet, tak najskôr musíme zmeniť seba.

 

Otázka: Moja dcéra je v škôlke a tam ako by hranice medzi staršími a mladšími neboli. Tie detí každému tykajú. A mne to prišlo divné, preto som sa pýtala tú otázku predtým.

Na západe je teraz takáto kultúra. Rodičia sú niekedy sami proti, keď im vykáme.

 

Otázka: Ak správne chápem, tak je dôležité nastaviť konkrétne pravidlá už na začiatku, pretože keď to necháme tak a časom ich poprosíme o vykanie, tak to tie deti už nebudú brať, lebo sa zvykli neúctivo správať k tomu staršiemu.

Nejaké pravidlá nie sú problém. Hlavný problém je, že ten človek nemá vo vnútri v sebe to chápanie. Pretože, ak nám vykajú, tak to na nás kladie určité obmedzenia. Musíme pochopiť, že západná rodina, tak to je nezákonný sex. Preto sú tie rodiny malé, pretože sa musia skrývať od tej spoločnosti. Predstava o rodine je v západnom svete veľmi zdeformovaná. Chcem sa venovať sexu, preto potrebujem nejakú noru, aby nikto nevidel čo tam robím. Preto sa vytvára taký systém rodiny.

Doplnenie:

To chovanie detí je len výsledok určitého áčaru tých rodičov, pretože ak sú oni sami egoisti, tak ako sa môže to dieťa naučiť úcte a správnym vlastnostiam? V podstate teraz sa ľudia rodia ako vedľajší produkt nejakého sexuálneho pôžitku. Potom ale nesmú prekážať, lebo je potrebné si ďalej užívať. Rob si čo chceš, ale za nami nechoď. Toto je ten zmysel.

 

Doplnenie:

Napríklad deťom nakupujú rôzne počítače, iPady a všetko, aby za nimi deti čo najmenej chodili. Pretože ozajstná výchova, to je obrovská askéza, kde musíme od seba odtrhnúť veľa času a vložiť ho do dieťaťa. Áno výchova detí je veľká námaha.

Zdieľajte článok s vašimi priateľmi

0 komentárov

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.