Haré Krišna drahí oddaní.
Som veľmi rád, že mám možnosť, byť tu s vami. Obzvlášť v tento kúzelný deň, deň zjavenia Pána Čaitanyu. V materiálnom svete sa chcú ľudia zbaviť Boha, chcú od neho utiecť. Čím viac sa snažia utiecť od Boha, tým sa stávajú viac osamelými. Keď sa snažia prísť k Pánovi, tak vnímajú takú neobvyklú vec. Čím viac sa približujeme k Pánovi, tak tým viac ľudí nás začína obklopovať. Čím bližšie sme k Bohu, tak tým bližšie vzťahy máme. V pozitívnom slova zmysle.
Teraz som si spomenul na jednu historku, keď sa Šríla Prabhupáda zúčastnil Rátha yátry v San Franciscu. Šríla Prabhupáda mal už dosť po sedemdesiatke. Išiel pešo niekoľko desiatok kilometrov a pri tom tancoval a vyskakoval najvyššie zo všetkých. Jeho žiaci sa divili, lebo oni nevedeli tak vysoko vyskakovať, pretože boli unavení. Pýtali sa Šrílu Prabhupádu, ako to, že je schopný tak dlho a intenzívne tancovať. Odpovedal im, že či oni nevideli, že Pán Čaitanya tu bol a tancoval a vyskakoval ešte vyššie ako on?
Teraz si prečítame verš z Čaitanya Čaritamrity, skúsim niečo povedať pri tejto príležitosti zjavenia Pána Čaitanyu.
jaya jaya śrī-caitanya jaya nityānanda
jayādvaita-candra jaya gaura-bhakta-vṛnda
Prečítame verš z Čaitanya Čaritamrity, ktorý popisuje jednu z líl Pána Čaitanyu a Rúpu goswámiho.
Śrī caitanya-caritāmṛta Antya 1.84
‘gūḍha mora hṛdaya tuñi jānilā kemane?’
eta kahi’ rūpe kailā dṛḍha āliṅgane
Synonyma
gūḍha — velmi důvěrné; mora — Moje; hṛdaya — srdce; tuñi — ty; jānilā — znal jsi; kemane — jak; eta kahi‘ — když to dořekl; rūpe — Rūpy Gosvāmīho; kailā — učinil; dṛḍha āliṅgane — pevné objetí.
Překlad
„Moje srdce je velmi tajemné. Jak to, že jsi věděl, na co myslím?“ Když to Pán dořekl, pevně Rūpu Gosvāmīho obejmul.
Seminár
Dnes je obzvlášť kúzelný deň, deň zjavenia Pána Čaitanyu. My všetci sme oddaní Pána Krišnu a Pána Čaitanyu. Je pre nás veľmi dôležité pochopiť osobnosť Pána, aby sme mohli svoju oddanosť ešte prehĺbiť. Nemali by sme mať žiadne pochybnosti o tom, že Pán Čaitanya je Najvyššia Božská Osobnosť, že je to sám Krišna. Vo svete je veľa náboženstiev a veľa predstáv o tom, kto to je Boh. Každý človek, ktorý sa snaží byť rozumný, tak sa snaží pochopiť, kto to je Boh. My veríme v to, že Pán Čaitanya je Najvyššia Božská Osobnosť. O to viac, že ešte pred chvíľou, sa dá povedať, bol na tejto planéte. Pán Čaitanya sa zjavil vo februári roku 1486. To bolo dá sa povedať pred chvíľou. Trošku viac ako päťsto rokov.
Chcel som sa opýtať vás, aby sme skúsili spoločne pochopiť, prečo vôbec tvrdíme, že Pán Čaitanya je Najvyššia Božská Osobnosť. Na akom základe to vôbec tvrdíme? Poďme o tom spoločne popremýšľať. Chcel by sa niekto s nami podeliť?
Publikum: Pretože nám to hovoria áčáryovia.
Surdas das prabhu: Áno, super.
Publikum: Je to podložené v písmach.
Surdas das prabhu: Áno.
Publikum: Pán Čaitanya to dokázal svojimi činmi.
Surdas das prabhu: Áno.
Pán Čaitanya je naozaj mystické vtelenie Pána. Vieme, že čas je cyklický a opakuje sa. V každej epoche, Satya juge, Treta yuge, Dvapara yuge, aj v Kali yuge prichádza Pán v niektorej z inkarnácii. A táto epocha je obzvlášť neobvyklá. Je neobvyklá tým, že keď Pán Krišna prišiel na konci Dvapara yugy, tak úplne zlikvidoval všetky pravidlá. Aké pravidlá zničil? Po prvé, že prišiel na konci Dvapara yugy. Keď prichádza inkarnácia Pána, tak je nelogické, aby prišla na konci yugy. Pretože inkarnácia Pána káže yuga dharmu. Keď Pán prichádza až na konci yugy, tak nemôže kázať yuga dharmu. Pán Krišna nekázal uctievanie Božstiev v chráme. Pretože uctievanie božstiev v chráme je yuga dharmou Dvapara yugy. Yuga dharmou Satya yugy je meditácia. Yuga dharmou Treta yugy je vykonávanie yajne. Práve yuga dharmou Dvapara yugy je uctievanie Božstiev v chráme. Yuga dharmou Kali yugy je spievanie svätých mien Pána.
Pán Krišna keď prišiel na konci Dvapara yugy, tak sa venoval tomu, že prejavoval svoje líly. Pán Krišna, keď prišiel teraz na konci Dvapara yugy, tak prezentoval tie líly, ktoré sú v duchovnom svete. To je veľmi dôležitý fakt, pretože Pán Krišna neprišiel iba náhodou, aby prejavoval svoje líly. To iba z toho dôvodu, že v tejto Kali yuge mal prísť Pán Čaitanya. Pán Čaitanya neprichádza v každej Kali yuge. Pán Čaitanya prichádza iba vo výnimočných prípadoch v Kali yuge. Sú to veľmi výnimočné Kali yugy. Možno si ani nevieme predstaviť, aké máme obrovské šťastie, že sa môžeme pripojiť k hnutiu Pána Čaitanyu. Pán Čaitanya prejavoval mystickú slávu svätého mena. Už od detstva udivoval všetkých svojimi hrami, lílami. Už od detstva, ho nazvali Gaura Hari. Gaura znamená, že farba jeho pleti bola zlatá a Hari, pretože zvláštnym spôsobom nútil ľudí z vnútra, aby spievali sväté meno Pána. Ako každé malé dieťa plakal, ale plakal neobyčajne. Mal konkrétny cieľ. Obvykle, keď malé deti plačú, tak sa to ťažko počúva. Práve preto sa ho snažia dospelí nejak ukľudniť. Rodičia, aj tí, ktorí to dieťa obklopujú sa ho snažia nejakým spôsobom upokojiť. Pán Čaitanya keď v detstve plakal, tak neprestával, až do tej chvíle, než ľudia okolo neho začali spievať Haré Haré, iba vtedy prestal plakať.
Práve z toho dôvodu, v dome Džagannátha Mišru a Šačimaty stále znelo sväté meno. Keď trošku vyrástol, tak opäť kázal sväté meno. Napríklad, raz so svojimi kamarátmi hrali takú hru, Haríbol. Pán Čaitanya bol náčelník tej skupiny detí a povedal, že dnes budeme hrať hru, ktorá sa volá Haríbol. Deti sa ho pýtali, aký je zmysel tej hry. Malý Nimai povedal, že sa budeme musieť naháňať a keď sa niekoho dotkneme, tak ten musí zakričať Haríbol. Všetkým sa veľmi páčila táto myšlienka a tak s veľkým nadšením, začali hrať túto hru. Niekoľko desiatok detí sa pripojilo k tejto hre. V tom čase okolo prechádzali panditi. Pretože v tej dobe bol Navadvíp také vedecké centrum. Práve otec Pána Čaitanyu, Džagannátha Mišra sa špeciálne presťahoval do Navadvípu, pretože to bolo centrum učenosti, aby tam mohol získať lepšie poznanie. Pretože Navadvíp bol známy po celom svete svojimi učencami.
Predstavte si takých učených panditov, ktorí sú strašne vážni a vidia deti, ktoré hrajú túto hru. Povedali si, čo tu tie deti robia? Keď sledovali tie deti, tak ich to natoľko vtiahlo, že odhodili svoje knihy a začali tiež kričať Haríbol. Tí dôležití a vážni učenci sa tiež pripojili k tej hre. Po nejakej dobe začali byť ich ženy nepokojné, pretože nevedeli, kde sú ich manželia, tak vyšli na ulicu a udivene sa pozerali na to, čo sa deje na ulici a nemohli veriť vlastným očiam. V jeden moment Šačimata, mama Pána Čaitanyu, vyšla von, aby sa presvedčila, čo tam je za krik. Začala nadávať panditom: „Čo ste to urobili, prečo ste môjho syna takto zmanipulovali? Ste šialenci a kvôli vám tu behá a kričí, ako šialenec. Hanbite sa, ste dospelí ľudia a správate sa, ako malé deti.“ V skutočnosti to zaranžoval Pán Čaitanya, ale ona to nechápala. To je iba jeden malý prípad, ako Pán Čaitanya od detstva kázal sväté meno.
Pán Čaitanya urobil jednu naozaj neobvyklú vec. V čom je tá jedinečnosť tej našej Kali yugy, v súvislosti s tým, že sa zjavil Pán Čaitanya? Haré Krišna Mahá-mantra je večná, existuje neustále. Vždy sa v Kali yuge káže a rozširuje Haré Krišna. No je obrovský rozdiel medzi Mahá-mantrou v iných yugách, aj v tej bežnej Kali yuge a medzi Mahá-mantrou, ktorú nám dal Pán Čaitanya. Obvykle vo svätom mene pôsobí Taraka-šakti. Práve vďaka tejto energii je možnosť, že nás sväté meno oslobodí z materiálneho sveta. Taraka, to znamená spasenie a vďaka tejto energii, sa môže človek zbaviť materiálnych pút a vrátiť sa do duchovného sveta. No Pán Čaitanya vložil neobvyklú šakti do svätého mena. On tam vložil Paraka šakti, a to je energia lásky k Pánovi. A znamená to, že keď človek spieva sväté meno, tak vďaka tomu za určitý čas rozvinie lásku k Pánovi. Práve v tomto je tá neobvyklosť Pána Čaitanyu. Pán Čaitanya dáva to najcennejšie, lásku k Pánovi.
Láska k Pánovi je oveľa viac, ako oslobodenie sa z materiálnych pút. V skutočnosti je to to najdôvernejšie, čo vôbec exituje v celom stvorení. Čítali sme tu verš, ktorý je z jednej situácie, keď Rúpa goswámi nejakým spôsobom uhádol náladu Pána Čaitanyu. V pranáma mantre Rúpu goswámiho sa hovorí – śrī-caitanya-mano-’bhīṣṭaṁ. Śrī-caitanya-mano-’bhīṣṭaṁ znamená, ten kto pochopil, precítil, realizoval zmysel, myšlienky a podstatu Pána Čaitanyu.
Tento verš je z tej histórie, kde Pán Čaitanya tancoval v sprievode Rátha yátry a spieval sväté meno. No v určitej chvíli začal spievať nejakú obyčajnú svetskú pieseň. Začal citovať obyčajného, svetského básnika, ktorý písal o láske. Nikto z tých, čo si to všimli, ak si to všimli, lebo to nebolo povšimnuteľné, aj tak nedokázal pochopiť, prečo to Pán Čaitanya robil. Ale Šríla Rúpa goswámi bol veľmi pozorný a vďaka tomu dokázal precítiť a pochopiť, ten zmysel, prečo Pán Čaitanya recituje ten verš. Šríla Rúpa goswámi našiel verš zo Šrímad Bhágavatamu, ktorý bol totožný s tým, čo recitoval Pán Čaitanya. Napísal tento verš na palmový list a nechal ho visieť na svojej chatrči. V tomto verši, ktorý napísal na palmový list, tam sa popisujú pocity Šrímati Rádharáni. Keď Pán Čaitanya uvidel tento verš, tak sa najskôr trochu nahneval a bol nespokojný s tým, že to niekto pochopil. Vďaka tomu, že bol Šríla Rúpa goswámi požehnaný Pánom Čaitanyom, aby začal toto hnutie, tak vo výsledku ho Pán Čaitanya udrel, ale potom ho objal a bol veľmi šťastný. Práve preto, my máme rovnakú úlohu, aby sme pocítili chuť svätého mena a pochopili podstatu tohto hnutia.
Možno taká otázka, rozumieme tomu, v čom je rozdiel medzi misiou Pána Čaitanyu a misiou iných Krišnových inkarnácii? V čom je rozdiel medzi oddanými Pána Čaitanyu a oddanými iných inkarnácií? Prečo oddaný iných inkarnácii veria v Boha? Im kážu, musíte uveriť, inak sa budete mať veľmi zle. Ľudia si hovoria – „dobre, aby som sa vyhol utrpeniu, tak radšej uverím.“ Základom ich uctievania je nejaká viera. No oddaní Pána Čaitanyu uctievajú kvôli niečomu väčšiemu, oni nechcú získať len vieru, ale chcú získať lásku, a to je oveľa viac. Pán Čaitanya dáva práve túto možnosť. Keď som sa na začiatku lekcie pýtal, prečo považujeme Pána Čaitanyu za Najvyššiu Božskú Osobnosť, tak tu boli rôzne odpovede. Vo výsledku tu bolo povedané, že sám Pán Čaitanya to dokázal svojimi skutkami. No aj iné inkarnácie dokazujú svojimi skutkami, že sú inkarnáciou Najvyššieho Pána. Čím sa teda skutky Pána Čaitanyu líšia od iných inkarnácii?
Publikum: Že tých démonov nezabíja, ale oslobodzuje.
Surdas das prabhu: Áno, ešte.
Publikum: Nepodmieňuje oddaných, aby sa Mu odovzdali.
Surdas das prabhu: Áno, aj to je veľmi dôležitý bod.
Publikum: Hrá rolu svojho oddaného, nehovorí o sebe, že je Boh.
Surdas das prabhu: Čo to znamená, ako hrá tú rolu?
Publikum: Svojim príkladom ukazuje, aký má byť oddaný.
Surdas das prabhu: Áno, áno to je správne.
Chcel by som sa s vami podeliť o moje pochopenie, že Pán Čaitanya ukazoval bezhraničnú lásku. Láska, ktorá je vo vnútri v človeku, tú nedokážeme nejak kategorizovať. Je to veľmi dôverná vec a je to ťažké pochopiť, či človek miluje alebo nemiluje. Existujú aj isté vonkajšie príznaky, vďaka ktorým to môžeme pochopiť. V skutočnosti, každá vnútorná emócia sa prejavuje navonok, aj keď sa ju človek snaží nejakým spôsobom skryť. Pán Čaitanya, jeho činnosti a stavy, do ktorých sa dostával, tak takýmto nepriamym spôsobom dokazoval, že jeho láska je bezhraničná.
Napríklad, keď spieval, tancoval a keď spadol na zem, tak sa tá zem začala triasť. Keď Pán Čaitanya plakal, tak to nebol plač, ako plačeme my, ale bolo to ako požiarne hadice, ktoré ostrekovali všetko navôkol. Dokážete si predstaviť, že niekto dokáže tak plakať? Je ťažké si predstaviť, že niekto dokáže všetko zaliať svojimi slzami. Aj keby sa to niekto z nás pokúšal napodobniť, tak je to nereálne, aby to dokázal. V skutočnosti nedokážeme plakať, ani tak, aby sme premočili svoj odev. No keď Pán Čaitanya plakal, tak všetci okolo neho na niekoľko kilometrov boli úplne premočení.
Je známa história, keď Pán Čaitanya odišiel z domu a všetci ho v strachu začali hľadať. V určitý moment, oddaní uvideli vystrašeného rybára, ktorý chytil do svojich sietí nejakého zvláštneho tvora. Ten tvor mal rozmer asi štyri metre. Jeho ruky a nohy sa vytiahli z kĺbov a veľmi sa predlžili. Raz ho oddaní našli pri stene Pána Džagannátha a vyzeral ako korytnačka. V tejto situácii sa naopak ruky a nohy vtiahli do Jeho tela. Toto sú situácie, ktoré priamo dokazujú, že Pán Čaitanya je Najvyššia Božská Osobnosť, lebo nikto nedokáže robiť takéto činnosti. Pán Čaitanya nie je inkarnácia, ktorá sa nás snaží vystrašiť, alebo potrestať, ale je to inkarnácia, ktorá sa nás snaží inšpirovať a dáva nám lásku. A práve v tomto je jedinečná, tá úloha Pána Čaitanyu. Šríla Rúpa goswámi, o ktorom sa hovorí v tomto verši, tak vďaka požehnaniu Pána Čaitanyu, práve Šríla Rúpa Goswámi vysvetlil, ako aj my môžeme dosiahnuť tieto emócie. Zaujíma vás to? Chcete sa o tom dozvedieť?
Poviem to v krátkosti a nabudúce budeme pokračovať, aby sme dodržali časový harmonogram. Konečným výsledkom by mala byť silná meditácia o Pánovi a plné pohrúženie do služby Pánovi. Čo je dôležite, aby sme získali takú lásku? Preto, aby sme dosiahli lásku k Pánovi, tak musíme dvadsať štyri hodín spievať sväté meno. Sväté meno je obvykle sladké. Inými slovami, cesta k láske, k Bohu je cez sväté meno. Sväté meno je cesta, prostriedok, aj samotný ciel v našom duchovnom živote. Mali by sme pochopiť, že sväté meno nám dokáže dať absolútne všetko.
Kto chce čisto a pozorne spievať sväté meno? Kľúč k tomu, aby sme dokázali pozorne a čisto spievať sväté meno sú oddaní. Práve táto schopnosť nerobiť priestupky sa kultivuje iba v spoločnosti oddaných. Túto kvalifikáciu, absenciu priestupkov nedokážeme vytrénovať bez spoločnosti oddaných. Pretože, iba vďaka vzťahom s oddanými dokážeme pochopiť, či sa na nás niekto nahneval, urazil, alebo niečo takého. Pretože, čo to je sväté meno? Sväté meno, to je osobnosť. No, ale keď vidíme osobnosť v svätom mene, tak nie je možné, aby sme nevideli osobnosť v oddaných. Pretože oddaný, je tiež osobnosť. Logicky, ak nie sme schopní komunikovať s oddanými, tak ako si môžeme myslieť, že dokážeme vytvoriť vzťah so svätým menom? Všetky chyby, ktoré robíme vo vzťahu k oddaným, tak budeme robiť aj vo vzťahu k svätému menu. Keď chápeme, že oddaní sú osobnosti a snažíme sa s nimi budovať vzťahy, tak automaticky začíname vidieť osobnosť aj vo svätom mene.
V opačnom prípade budeme podobní tým ľudom, ktorí hovoria, ja som humanista, ja som proti násiliu atď., ale vo výsledku oni konajú násilie napríklad voči kravám. Človek, ktorý nesúhlasí s násilím, tak by sa mal chovať rovnako ku všetkým živým bytostiam.
Som presvedčený, že tu u vás je ideálna atmosféra, prostredie preto, aby ste dosiahli práve tu najvyššiu chuť k spievaniu svätého mena. Pretože, aký je kľúč k tomu, aby sme dokázali budovať vzťahy s ostatnými oddanými, aby sme dokázali vidieť osobnosť v každom oddanom?
Publikum: Tolerovať nedostatky, slúžiť.
Surdas das prabhu: Áno, všetko to je správne. No takou tou predsieňou tohto, je schopnosť kontrolovať zmysly. vāco vegaṁ manasaḥ krodha-vegaṁ, jihvā-vegam udaropastha-vegam… Ako môžeme slúžiť iným, keď sami nedokážeme ovládať svoje zmysly? To je veľmi dôležitá vec, to je podstata všetkých askéz, kontrolovať svoje zmysly. Máte tu prekrásnu možnosť. Pretože na farmách obvykle bývajú veľmi jednoduché podmienky. Určite tu máte všetky možnosti, aby ste dokázali kontrolovať svoje zmysly. Vďaka tomu, je možnosť postupne získať skutočnú chuť k svätému menu.
Haré Krišna, Ďakujem pekne. Náš čas skončil. Dúfam, že ešte budem mať možnosť s vami komunikovať.
Seminár 2
jaya jaya śrī-caitanya jaya nityānanda
jayādvaita-candra jaya gaura-bhakta-vṛnda
Surdas das prabhu: Dnes by som chcel prečítať text z Čaitanja Čaritamrity Adi líla 17.31
To je verš, ktorý nám zanechal Pán Čaitanya. Pán Čaitanya je Najvyššia Božská Osobnosť a On priniesol tento verš do materiálneho sveta. Naučil tento materiálny svet vedomiu bhakti. Ako každá veda, tak aj veda o bhakti je zložitá a je veľa kníh, ktoré sa snažia vysvetliť náuku bhakti. Sám Pán Čaitanya zanechal po sebe iba osem veršov, Šikšáštaku. Keď si uvedomíme, ako málo toho literárneho zanechal, tak o to viac, by sme si to mali ceniť a dnes si prečítame jeden z tých ôsmich veršov.
Śrī caitanya-caritāmṛta Ādi 17.31
tṛṇād api su-nīcena
taror iva sahiṣṇunā
amāninā māna-dena
kīrtanīyaḥ sadā hariḥ
Synonyma
tṛṇāt api — než pošlapaná tráva; su-nīcena — jsoucí nižší; taroḥ — než strom; iva — jako; sahiṣṇunā — se snášenlivostí; amāninā — aniž by byl falešně pyšný; māna-dena — vzdávající úctu všem; kīrtanīyaḥ — zpívat; sadā — neustále; hariḥ — svaté jméno Pána.
Překlad
„Ten, kdo se považuje za nižšího, než je tráva, kdo je snášenlivější než strom, kdo pro sebe neočekává uznání, ale je naopak stále připravený projevovat veškerou úctu ostatním, může velmi snadno zpívat svaté jméno Pána neustále.“
Význam
Tráva je v tomto verši zvláště uvedena proto, že neprotestuje, ani když po ní každý šlape. To znamená, že duchovní mistr nebo vedoucí by neměl být pyšný na svoje postavení, ale měl by být vždy pokornější než obyčejný člověk a měl by pokračovat s šířením hnutí Caitanyi Mahāprabhua prostřednictvím zpívání Hare Kṛṣṇa mantry.
Seminár
Pán Čaitanya priniesol do tohto materiálneho sveta sväté meno. V tomto svätom mene je vložené semienko lásky k Pánovi. Ten kto v sebe môže rozvinúť pripútanosť k svätému menu, tak ten nesporne dosiahne lásku k Bohu. Týmto spôsobom sa spievanie svätého mena prejavuje, ako yuga dharma pre Kali yugu. Tu v tom verši sa hovorí o vlastnostiach človeka, ktorý môže naplno využiť silu svätého mena.
Hovorí sa tu o pokore a práve pokora je tá kľúčová vlastnosť, ktorá nám pomôže rozšifrovať podstatu svätého mena. Čo to vôbec je pokora? Aký človek môže byť pokorný? Niekedy si môžeme myslieť, že pokora je nejaká tlmenosť. Že pokora je nejaká ustrašenosť alebo nejaké poníženie. Chcel by som sa vás opýtať. Môže byť utlmený, ponížený človek naozaj pokorný? Takýto človek nemôže byť naozaj pokorný. Pretože pokora je v skutočnosti prejav naozaj silnej osobnosti. V predchádzajúcom verši Šikšáštaky Pán Čaitanya hovorí o tom, že – „Pane, ty si tak milostivý, že si vložil všetky svoje energie do svätého mena, ale ja som neschopný to využiť.“ To znamená, že v tom druhom verši Šikšáštaky sa popisuje človek slabý, ktorý ešte nemôže správne spievať sväté meno. V tomto verši sa už hovorí kīrtanīyaḥ sadā hariḥ. Sadā znamená neustále, čiže taký človek už môže neustále spievať sväté meno. Ako už som hovoril, tak pokora a sila, sú také synonymá. Samozrejme v materiálnom svete, „silný človek“ nie je pokorný. V materiálnom pochopení má silný človek tendenciu byť nadradený. No oddaný má úlohu byť služobníkom. Z toho dôvodu nechce byť oddaný pyšný a nechce tú pýchu prejavovať vo vzťahu k ostatným. Práve vďaka tomu, keď oddaný rozvíja vlastnosti služobníka, tak sa stáva naozaj pokorným. Ako už sme povedali, tak pokora nie je prejavom utlmenosti.
Koho dáva za príklad Šríla Prabhupáda v komentári, keď hovorí o pokore?
Publikum: Tráva.
Surdas das Prabhu: Šríla Prabhupáda hovorí o vedúcom, duchovnom majstrovi. Hovorí o zodpovedných ľuďoch, ktorí majú niečo na starosti. Hovorí o pokore, v prirovnaní k nim. Ešte raz, slabý človek nemôže byť naozaj pokorný. Prečo nemôže byť slabý človek pokorný?
Publikum: Nemôže sa plne prejaviť v tom stave.
Surdas das prabhu: Áno, pretože jeho pokora sa nemôže naplno prejaviť, pretože nie je skutočná. On sa môže vo vnútri hnevať na ostatných ľudí. Nakoľko chápe, že nemá inú možnosť, tak koná ako pokorný, ale tá pokora je falošná. Pretože ozajstná pokora, to je pokora služobníka, to je pokora človeka, ktorý je pripravený zobrať zodpovednosť za niečo dôležité. Keď prijíma zodpovednosť, tak vďaka tomu pochopeniu nakoľko je to dôležité, tak sa stáva naozaj pokorným.
Príklad s dieťaťom: Deti sa na ulici pobijú alebo kopnú jeden druhého. Keď sa malé deti bijú, tak aká je reakcia toho druhého? Sú tu nejakí rodičia? Môžete nám s týmto pomôcť?
Publikum: Buď sa pobijú navzájom, alebo sa idú schovať k rodičom.
Surdas das prabhu: Áno. Malé deti sa buď pobijú, alebo sa urazia a utečú, keď ich niekto kopne. Malé dieťa, keď je naozaj malé, tak bije aj svojich rodičov, ale tí rodičia sa s ním nepobijú a neurazia sa. Prečo sa neurazia, neutečú a nenechajú ho tam? Pozrite sa, akú majú oni pokoru. V tom je rozdiel pokory silného človeka a slabého človeka. Pokora slabého človeka sa prejavuje tým, že chápe, že nemá inú šancu, že ten druhý je silnejší a môže mu spôsobiť nejaké nepríjemnosti. Mlčí, lebo sa bojí zlých následkov. No silný človek sa nebojí následkov. Silný človek, ktorý sa nebojí následkov, tak mlčí, pretože chápe, kde je pravda a chápe aj svoju zodpovednosť za danú situáciu. Práve vďaka tomu dospelí ľudia a hlavne rodičia, vo vzťahu k svojim deťom, tak keď ich deti konajú voči nim takto, nesprávne alebo vulgárne, tak oni sa neurážajú, lebo chápu svoju zodpovednosť.
To je práve tá úloha, ktorú by sme mali pochopiť, keď chceme rozšíriť vôľu Pána po celom svete, tak by sme sa mali stať najskôr silnými osobnosťami. Tak, ako to urobil napríklad Šríla Prabhupáda. Mal sedemdesiat rokov keď došiel do Ameriky a začal rozširovať Krišna vedomie v Spojených štátoch. Nedávno som sa rozprával s jedným oddaným, je mu štyridsať a často vzdychá a hovorí, aký je starý a ako nie je ničoho schopný. Povedal som mu, že Šrílovi Prabhupádovi bolo sedemdesiat rokov keď prišiel do Ameriky a začal rozširovať hnutie. Dokážeš to v sedemdesiatich rokoch? Určite súhlasíte s tým, že keby Šríla Prabhupáda prišiel ako mladý muž do Ameriky a rozšíril by Krišna vedomie, tak by to bola úplne iná situácia. Arnold Schwarzenegger prišiel do Spojených štátov ako mladý, získal ocenenia a vo výsledku sa stal guvernérom Kalifornie, ale tomu sa nebudeme diviť, lebo si povieme, že bol mladý a silný.
Akú silu má oddaný, keď napríklad Šríla Prabhupáda v sedemdesiatke dokázal toto? To je ten príklad, ktorému by sme sa mali učiť. To sú tie vlastnosti, ktoré by sme mali v sebe rozvíjať. Šríla Prabhupáda nechal svoje pochopenie a vedomie vo svojich knihách. V knihách Šrílu Prabhupádu je pochopenie a podstata chápania a myslenia toho človeka, ktorý dokázal splniť tú najzložitejšiu misiu, ktorú dal Pán Čaitanya. Rozšíriť Krišna vedomie na západe. Táto sila a možnosti idú bez rozporu od Pána Čaitanyu. Pán Čaitanya bol práve takým vzorovým príkladom. Bol príkladom čistej oddanosti. Pretože, čo to znamená byť oddaný? Oddaný to je služobník. Čo sa očakáva od služobníka?
Publikum: Robiť to, čo je potrebné.
Surdas das prabhu: Presne tak. Robiť to, čo je potrebné. To je tá najdôležitejšia schopnosť a vlastnosť, kvalifikácia služobníka. Keď vidíme, že niekto dokáže robiť veľa, je profesionál v rôznych veciach, tak bude veľmi dobrým služobníkom. No ak niekto hovorí, že je váš služobník a vy sa ho opýtate, čo môže urobiť a on odpovie – „nič, ale som váš služobník.“ To vyzerá trošku divne. Poprosíte ho, aby niečo urobil a on odpovie, že to nevie. „Tak dobre, ak nevieš urobiť toto, tak skús urobiť tamto“ a on odpovedá, on nevie urobiť, ani to. Potom sa ho opýtame čo môže robiť? A on odpovie, že – „nemôžem urobiť nič, ale som váš služobník.“ Aký má význam taký služobník?
Služobník by mal byť silná osobnosť. A silný služobník je vždy pokorný, pretože chápe, že ta služba je potrebná, práve pre neho. Pretože tá služba a slúženie je častou jeho duše, osobnosti, jeho ega. V tomto je to tajomstvo pokory, o ktorom hovorí Pán Čaitanya. Za pokorou stojí vždy konkrétna sila, konkrétna schopnosť konať nejakú službu a správna nálada. Šríla Prabhupáda je príkladom takej pokory. Taktiež Pán Čaitanya je takým príkladom.
Otázka: Môžem sa opýtať, či som správne zaznamenal, že tam bol preklad slova pokorný a bolo to potrebný, je tam podobná rovina, akoby svojim spôsobom. Potrebný, akoby konať tú službu a zároveň potrebný ku konaniu tej služby?
V podstate je to správne pochopenie. Prečo človek, ktorý sa cíti byť potrebný, je naozaj pokorný? Prečo pyšný človek nemôže byť naozaj pokorný? Pretože pyšného človeka nikto nepotrebuje. Kto chce budovať vzťahy s pyšnými ľuďmi? Pyšný človek chápe, že nie je potrebný a nikto s ním nechce budovať vzťahy, takže bude prejavovať také zvláštne násilie nad inými a bude im vnucovať – „to vy som ňou musíte budovať vzťahy.“ Pretože s ním nikto komunikovať nechce. No, ak je človek potrebný, tak je potrebný pre všetkých. Ak človek chápe, že ho všetci potrebujú, tak akú náladu získa? Je veľmi pokojný a vďaka tomu môže byť pokorný.
Napríklad človek, ktorý nemá žiadne možnosti, nemá peniaze alebo postavenie, tak o čom premýšľa? O svojich možnostiach v tomto svete. Obvykle ľudia, ktorí nemajú žiadne možnosti v tomto materiálnom svete, tak sú hamižní a veľa toho chcú. Keď sa zoznámite s nejakým naozaj bohatým človekom, tak zistíte, že takí ľudia často hovoria, že nič nepotrebujú. Prečo majú také pochopenie? Pretože chápu, že sú potrební. Chápe, že nepotrebuje takýto airbag vo svojom živote. Napríklad jeden oddaný Ambariša prabhu, civilným menom Alfréd Ford. Je naozaj veľmi bohatý človek, pochádza z veľmi bohatej rodiny. Nemá žiadne problémy s peniazmi, alebo s inými materiálnymi výdobytkami. On si môže dovoliť všetko. No on hovorí, že to nepotrebuje, že chce spať iba na podlahe, na obyčajnej podložke. „Nepotrebujem nejaké drahé hračky, alebo iné drahé veci.“ Prečo to môže povedať? Prečo to chudobný človek nepovie a bohatý to povie úplne s kľudom? Pretože chudobný človek má mentalitu nedostatku. Niečo mu chýba. Ale Alfréd Ford je veľmi bohatý človek a podpisuje šeky na milióny dolárov. Sponzoruje chrámy a podpisuje tieto miliónové šeky a vôbec s tým nemá žiaden problém. Prečo? Pretože je to silná osobnosť. To je príklad toho, že naozaj silný a potrebný človek sa stáva skutočne pokorným. Taký silný a pokorný človek nemá problém rozdať všetko svoje bohatstvo.
A práve Pán Čaitanya, ktorého deň zjavenia dnes oslavujeme, tak On je takým ideálom oddaného. Žil veľmi jednoduchým životom. Aj keď je inkarnáciou Boha a mohol mať všetko materiálne bohatstvo sveta. Bolo niekoľko takých situácii, napríklad jeho otec veľmi skoro opustil telo a jeho starší brat odišiel z domu. Nemali žiadnych príbuzných, ktorí by mohli podporovať Šačimati. Kvôli tomu Pán Čaitanya od detstva nemal nejaký bohatý život. Bolo dokonca obdobie, kedy nemali čo jesť. V takej chvíli Pán Čaitanya vyšiel z dverí a hneď sa vrátil so zlatými prútmi. Pán Čaitanya nemal žiaden problém získať zlato, no aj tak žil veľmi jednoduchým životom. Pretože nám chcel ukázať, že oddaný by nemal mať psychológiu nedostatku. Pretože žiť jednoduchým životom môže iba naozaj silný človek. Pretože chudobný človek, ktorý má mentalitu nedostatku, tak chce žiť ako naozaj bohatý, aby mohol ukazovať na čo všetko má. Chce ukázať to svoje postavenie všetkým ostatným, aby ho všetci obdivovali. Za vonkajšie veci sa snaží skryť svoj komplex menejcennosti. No oddaný nemá potrebu konať takto. Taký človek nemá potrebu nútiť okoliu nejaké svoje postavenie, nejakú svoju dôležitosť. Práve preto sa snažia oddaní ísť v stopách Pána Čaitanyu a Šrílu Prabhupádu, aby sa stali naozaj silnými osobnosťami, aby mohli silu využiť v oddanej službe. Toto je tá ozajstná sila oddanej služby a ta šakti, ktorú nám dáva Šríla Prabhupáda.
Moja výzva: Skúsme využiť túto možnosť stať sa naozaj silnými osobnosťami. Môžeme to urobiť aj tým spôsobom, že si zoberieme knihy Šrílu Prabhupádu a prečítame si, čo do nich vložil a posnažíme sa pochopiť jeho náladu. Keď niekto nejakú knihu Šrílu Prabhupádu nemá, tak tu je malý obchodík a môže si takú knihu zabezpečiť. Pravé v týchto knihách je praktický návod, ako sa môže stať človek naozaj pokorným a aj keď externe nič nemá, tak je naozaj silnou osobnosťou.
Zatiaľ žiadne komentáre.