Pokračujeme v tretej kapitole Bhagavad Gíty. Prejdeme k novej časti tretej kapitoly. Vždy sa snažím o to, aby sme si na začiatku vysvetlili všetko podstatné. Pretože ak rozumieme všetkým hlavným veciam, tak môžeme pochopiť všetky detaily. Ak rozumieme detailom, tak nemusíme nepochopiť to hlavné. Keď prednášam študentom, tak sa s tým stretávam často. Napríklad študenti často počúvajú aj druhých lektorov, oni im vysvetľujú nejaké detaily. Keď sa začnem pýtať študentov, ktorí si myslia, že poznajú látku, tak vyjde najavo, že vedia detaily, ale téme ako celku nerozumejú. Aby sa to nestalo nám, tak by som sa chcel ešte raz pozrieť na podstatu tretej kapitoly.
Podstata tretej kapitoly spočíva v diskusii medzi Krišnom a Arjunom o nasledujúcich témach:
Čo je lepšie – činnosť, alebo nečinnosť?
Arjuna si myslí, že ak bude konať, tak to bude hriech. Ak sa vzdá činnosti, tak bude svätý.
Krišna rozvíja diskusiu:
1.časť:
Krišna hovorí, že činnosť je lepšia ako nečinnosť a uvádza niekoľko dôležitých vysvetlení.
2.časť:
Krišna podrobne vysvetľuje čo to je činnosť.
3.časť:
Teraz začíname tretiu časť, kde bude Krišna vysvetľovať čo je nečinnosť. Krišna tu privedie štyri body v ktorých bude vysvetľovať čo je nečinnosť a ako to uviesť v prax.
3.časť: Podrobný opis témy nečinnosť.
1.bod – čo je nečinnosť.
(ātma-ratir)
Bhagavad Gíta 3.17
yas tv ātma-ratir eva syād
ātma-tṛptaś ca mānavaḥ
ātmany eva ca santuṣṭas
tasya kāryaṁ na vidyate
No ten, kto nachádza radosť vo vlastnom „ja“, kto žije životom sebarealizácie a je sám v sebe dokonale spokojný, nemá žiadne povinnosti.
Bhagavad Gíta 3.18
naiva tasya kṛtenārtho
nākṛteneha kaścana
na cāsya sarva-bhūteṣu
kaścid artha-vyapāśrayaḥ
Sebarealizovaný človek nemá prečo vykonávať predpísané povinnosti, a nemá ani dôvod ich nekonať. Nemusí byť závislý ani od inej živej bytosti.
Bhagavad Gíta 3.19
tasmād asaktaḥ satataṁ
kāryaṁ karma samācara
asakto hy ācaran karma
param āpnoti pūruṣaḥ
Človek by mal teda konať z povinnosti a bez lipnutia na plodoch činov, lebo činmi zbavenými pripútanosti dosiahne Najvyššieho.
Tu sa zavádza termín ātma-ratir. Ātma znamená duša. Ratir znamená ten, kto prežíva radosť. Ātma-ratir je človek, ktorý sa raduje nezávisle od nejakých vonkajších okolností. Krišna v týchto veršoch hovorí, že právo na nečinnosť má iba ātma-ratir.
Príklad: Človek hovorí, že chce nové auto. Chce nový dom. Chce si každý týždeň kupovať nové oblečenie. Ak si môže plniť tieto svoje priania, tak má radosť. Ak by som mal dať definíciu takého človeka, tak by som ho nazval shopaholik. Keď niečo externe získava, napríklad z obchodu, tak je rád. Keď nič neprichádza, tak sa cíti zle. Akú radu dajú človeku, ktorý je kāma-ratir? Povedia mu, že keď si chce niečo v obchode kúpiť, tak musí pracovať. Keď budeš pracovať, tak budeš zarábať peniaze a vtedy môžeš nakupovať. Ak taký človek povie, že nechce pracovať, tak mu vysvetľujú, že právo nepracovať má iba ātma-ratir. Ātma-ratir je ten, kto sa raduje nezávisle od nejakých vecí. On si nemusí kúpiť nové auto a aj tak ostane pokojný a radostný. Nebude si každý týždeň nakupovať nové oblečenie, no aj tak ostane pokojný a radostný. Ľudí, ktorí sú pokojní a radostní nazývajú ātma-ratir. Ātma-ratir je veľmi vysoká úroveň. V skutočnosti je ātma-ratir úroveň sannyásu.
Arjuna hovorí, že nechce konať, ale popri tom má želania. Preto Krišna poukazuje na to protirečenie, že nekonať môžu len tí, ktorí nemajú želania.
Publikum: Ātma-ratir je odvodené od Ātmārāma?
Surdas prabhu: Áno, to je spojené.
Publikum: Rozumiem tomu správne, že ten stav sa nazýva Ātmārāma a ten človek sa nazýva Ātma-ratir?
Surdas prabhu: Aby ste to ľahšie pochopili, tak sa dá povedať, že sú to synonymá. Je to to isté. Tu je použité slovo ātma-ratir, ale je to to isté.
Budeme používať slovo ātmārāma, nakoľko je viac zaužívané. Krišna tu hovorí veľmi dôležitú myšlienku. Hovorí, že ātmārāma má právo nekonať v tomto svete, no v skutočnosti taktiež koná. Ātmārāma nemá dôvod na to aby konal, ale taktiež nemá dôvod na to, aby nekonal. Ak si niekto myslí, že sa ātmārāma celý čas nachádza v nečinnosti, tak to je chyba. Ātmārāma tiež môže konať.
Ak použijeme ten príklad s obchodom, tak keď si chce človek kúpiť nové auto, tak musí pracovať. Ak si nechce kúpiť nové auto, tak to znamená, že nemusí pracovať?
Publikum: Môže pracovať, ale nemusí si kúpiť auto.
Surdas prabhu: Áno. Nie že nemusí kúpiť auto, ale nerozmýšľa nad tým. Ātmārāma tiež bude pracovať, no cieľom jeho práce nebude to, že má želanie kúpiť si nové auto. Ātmārāma taktiež pracuje a koná, no potešenie získava z iného. Potešenie získava od svojej duše.
Publikum: To môže vyznieť tak, že keď to získa od svojej duše, tak na to nepotrebuje Boha.
Surdas prabhu: Áno. Hovoríte správne. Dá sa to tak nesprávne pochopiť. Ātma sa dá preložiť ako duša, aj ako duchovnosť. Preto, ak ide človek po impersonálnej ceste, tak nepotrebuje Boha. No ak ide človek po personálnej ceste, tak potrebuje Boha. Impersonálna cesta je v skutočnosti chybná cesta a skôr či neskôr sa na tej ceste sklame. Preto keď hovoríme, že získava potešenie zo svojej duše, tak sa má na mysli od svojej duše, ktorá slúži Krišnovi.
Táto téma je veľmi ťažká, dokonca aj v ruštine by som mal ťažkosti ju vysvetliť. Rozumiem tej téme, ale vysvetliť ju je zložité. Preto ak ste pochopili túto tému, tak je to dobré, ak nie tak ešte porozmýšľam ako to vysvetliť inými slovami.
Publikum: Som tu nová. Prvý krát to počujem. Povedzte mi prosím, ten človek, ktorý nemá túžby, ten ātmārāma. Prečo sa objaví v tomto svete?
Surdas prabhu: To je dobrá otázka. Existujú dve kategórie takých ľudí:
- kategória ātmārāma:
Na jednej strane sú to ľudia, ktorí mali túžby, no ako výsledok duchovnej praxe došli na úroveň ātmārāma. Presne povedané, je to štandardná duchovná cesta. Keď sa človek rodí v tomto svete, tak má veľa želaní, žiadostivosti. Keď pochopí, že nekontrolované želania pre neho môžu znamenať nebezpečenstvo, tak ide po duchovnej ceste a dosiahne úroveň ātmārāma.
- kategória ātmārāma:
Tí, ktorí prídu z duchovného sveta, aby nám pomohli na duchovnej ceste. Preto prišiel Pán Čaitanya, aby nám pomohol na duchovnej ceste. Taktiež Šríla Prabhupáda prišiel z duchovného sveta, aby nám pomohol.
Záver k téme ātmārāma:
Nekonať v tomto svete môže len ātmārāma.
Aj ātmārāma koná v tomto svete.
Aby sa človek stal ātmārāmom, tak musí konať v súlade so šástrami.
- Krišna v skutočnosti hovorí Arjunovi, že nie je ātmārāma.
- Keď predpokladáš, že si ātmārāma, tak by si mal konať, len z iných motívov.
- Ak sa chceš stať ātmārāmom, tak tiež musíš konať.
V týchto troch veršoch uvádza tri dôvody pre Arjunu.
Publikum: Arjuna si myslel, že koná bez lipnutia na plodoch. Chcel sa toho vzdať a odísť odtiaľ. Môžno si myslel, že koná ako ātmārāma. Čiže jediný rozdiel je, že to chcel obetovať dobru a takému neosobnu a to bol ten problém. Lebo ak by mu Krišna povedal, že nebojuj pre mňa, tak by to tiež bolo správne.
Surdas prabhu: Ak by Krišna povedal Arjunovi, že nemusí pre neho bojovať, tak by bol postup Arjunu správny. No ide o to, že Arjuna sa neuchádza o to, aby bol ātmārāma. Arjuna sa nepovažuje za ātmārāmu, chce sa stať ātmārāmom. Myslí si, že na to, aby bol ātmārāmom, tak je potrebné nekonať. To je chyba, pretože Arjuna je smutný, trápi sa. Čítali sme na začiatku druhej kapitoly, že Arjuna plakal. Prvý verš druhej kapitoly. Aśru-pūrṇākulekṣaṇam. Oči plné sĺz. Potom sme čítali dôvody Arjunu proti účasti v bitke. To boli dôvody človeka, ktorý sa trápi. To neboli dôvody ātmārāmu. No Arjuna vo svojom vnútri chce mier. Preto si myslí, že keď pôjde touto cestou, tak sa stane ātmārāmom a budem mať pokoj v duši.
O tom, ako mať pokoj v duši bude Krišna hovoriť ešte v piatej kapitole. Pretože diskusia na tému činnosti a nečinnosti sa nekončí v tretej kapitole. Pokračuje v piatej kapitole. Začína sa v druhej kapitole, kde Arjuna kladie otázku o budhi-jogínovi. Krišna mu tú tému vysvetľuje. Arjuna jej aj tak nerozumie a pokladá otázku na začiatku tretej kapitoly. Krišna mu vysvetľuje túto tému celú tretiu kapitolu. Arjuna akoby pochopil a pokračuje štvrtá kapitola. Po ukončení štvrtej kapitoly Arjuna pokračuje diskusiou a v piatej kapitole opäť pokladá podobnú otázku aká bola v tretej kapitole. Všetky tieto otázky sú spojené s tým, že Arjuna chce mier v duši. Posledný verš piatej kapitoly hovori o mieri. Krišna tam hovorí jñātvā māṁ śāntim ṛcchati. Ten kto pozná toto, tak disponuje śānti, pokojom. Preto sa táto diskusia končí v piatej kapitole.
Publikum: Čiže Arjuna nemohol dosiahnuť pokoj, lebo jeho pohnútky boli sebecké konieckoncov? Lebo ta túžba po oslobodení je sebecká?
Surdas prabhu: Áno. Dobre, môžeme sa vrátiť. Kedy sa Arjuna takým stal? Kedy sa stal egoistom?
Publikum: Keď zvažoval tie argumenty kto všetko bude trpieť.
Surdas prabhu: Arjuna sa stal egoistom, keď poprosil Krišnu, aby viedol voz medzi dve armády. Keď začal pozerať na inú armádu. Ich hriech cez meditáciu nad nimi nakazil Arjunu. Dovtedy bol Arjuna pripravený bojovať na strane Krišnu. Až potom ako preskúmal armádu Duryodhanu sa do určitej miery nakazil ich mentálnym nastavením a preto začal hovoriť také argumenty, ktoré sa zakladali na egoizme. No v skutočnosti Krišna dal Arjunu zámerne do tejto situácie, aby sme rozoberajúc psychológiu Arjunu mohli vidieť tú istú psychológiu sami v sebe. Aby Krišna, ktorý tomuto vystavil Arjunu, taktiež mohol vystaviť tomuto nás samých. V ideálnom prípade ideme spolu s Arjunom a tie argumenty pomocou ktorých Krišna vplýva na Arjunu vplývajú aj na nás. Arjuna musí odhaľovať všetky tie chyby ktoré sú typické pre nás.
V čom je rozdiel medzi nami a Krišnom? Keď sem teraz Krišna príde, tak sa zľakneme a povieme, že áno Krišna, všetko je v poriadku a urobím tak ako chceš. Sotva sa zmôžeme povedať Krišnovi o svojich pochybnostiach. Arjuna vyslovuje tie pochybnosti, ktoré sa v skutočnosti nachádzajú v nás. Takýmto spôsobom Krišna odpovedajúc Arjunovi s nami komunikuje.
2.bod – čo je nečinnosť.
(vyvrátenie štvrtého argumentu Arjunu)
Bhagavad Gíta 3.20
karmaṇaiva hi saṁsiddhim
āsthitā janakādayaḥ
loka-saṅgraham evāpi
sampaśyan kartum arhasi
Veď aj Janaka a iní králi dosiahli dokonalosť práve vďaka tomu, že vykonávali predpísané povinnosti. Už len preto, aby sa ľudia mohli z tvojho príkladu poučiť, mal by si konať rovnako.
Bhagavad Gíta 3.21
yad yad ācarati śreṣṭhas
tat tad evetaro janaḥ
sa yat pramāṇaṁ kurute
lokas tad anuvartate
Všetko, čo robí veľký človek, robia aj ostatní ľudia. Celý svet nasleduje príklad, ktorý svojím konaním stanoví.
Bhagavad Gíta 3.22
na me pārthāsti kartavyaṁ
triṣu lokeṣu kiñcana
nānavāptam avāptavyaṁ
varta eva ca karmaṇi
Ó, syn Pṛthy, vo všetkých troch svetoch niet ničoho, čo by som mal robiť, nič Mi nechýba a ani po ničom netúžim — a predsa vykonávam predpísané povinnosti.
Bhagavad Gíta 3.23
yadi hy ahaṁ na varteyaṁ
jātu karmaṇy atandritaḥ
mama vartmānuvartante
manuṣyāḥ pārtha sarvaśaḥ
Keby som totiž nevykonával poctivo predpísané povinnosti, ó, Pārtha, potom by všetci ľudia zaručene nasledovali Môj príklad.
Bhagavad Gíta 3.24
utsīdeyur ime lokā
na kuryāṁ karma ced aham
saṅkarasya ca kartā syām
upahanyām imāḥ prajāḥ
Keby som nevykonával predpísané povinnosti, všetky tieto svety by zanikli. Bol by som pôvodcom nežiadúceho obyvateľstva, a tým by som zničil mier všetkých bytostí.
Bhagavad Gíta 3.25
saktāḥ karmaṇy avidvāṁso
yathā kurvanti bhārata
kuryād vidvāṁs tathāsaktaś
cikīrṣur loka-saṅgraham
Tak ako nevedomí vykonávajú svoje povinnosti s ohľadom na výsledky, tak môže, hoci bez lipnutia, konať i múdry, aby viedol ľud správnou cestou.
Bhagavad Gíta 3.26
na buddhi-bhedaṁ janayed
ajñānāṁ karma-saṅginām
joṣayet sarva-karmāṇi
vidvān yuktaḥ samācaran
Múdry človek by nemal rozvracať myseľ nevedomých, ktorí lipnú na plodonosných činoch tým, že ich bude povzbudzovať k nečinnosti. Skôr by ich mal zamestnať rozličnými činnosťami v duchu oddanej služby (pre postupný pokrok v duchovnom živote).
Toto je druhý bod tejto časti kapitoly. Môžeme vidieť, že sa tu hovorí o motivácii ātmārāmu, ktorý koná.
Príklad: Človek chce nové auto a to je normálne želanie. No ak chce to nové auto, tak musí pracovať. Ātmārāmovi, alebo sannyásínovi nie je potrebné mať nové auto. No ātmārāma tiež môže pracovať, aby bol príkladom druhým ľuďom, aby im ukázal ako konať v tomto svete. Pretože ātmārāma rozumie tomu, že ak ľudia nebudú pracovať, ale túžia po novom aute, tak aby získali to auto, budú konať nejaký trestný čin. Ātmārāma rozumie, že je tiež pre neho lepšie pracovať, pretože spoločnosť bude mať potom menej dôvodov na to, aby robili trestné činy. Tieto verše od dvadsiateho po dvadsiaty šiesty taktiež vyvracajú štvrtý argument Arjunu. Teoreticky mal štvrtý argument Krišna vyvrátiť v druhej kapitole, pretože v druhej kapitole vyvrátil prvý, druhý aj tretí argument a štvrtý nevyvrátil, lebo ho Arjuna prerušil. Prerušil Krišnu a odviedol diskusiu iným smerom, ale Krišna si pamätá ten štvrtý argument a preto tu od dvadsiateho po dvadsiaty šiesty verš ho vyvracia.
Štvrtý argument bol, že nechce bojovať, lebo to zničí varnášramu. Krišna to vyvracia tým, že mu hovorí, že keď nebude plniť svoje povinnosti, tak to urýchli rozpad varnášramy. Pretože varnášrama stojí na tom, že všetci členovia spoločnosti plnia svoje povinnosti. Ak Arjuna nebude plniť svoje povinnosti, tak si ostatní členovia spoločnosti môžu povedať, že keď si ich neplní Arjuna, tak si ich nemusia plniť ani oni. Preto neplnenie si svojich povinností rozbíja varnášramu.
Predstavte si situáciu, že vyjdete na ulicu a nikto nedodržiava pravidlá cestnej premávky. Prídete do obchodu a nikto tam nepracuje. Prídete si natankovať a tam nikto nepracuje. To bude peklo. Pamätáte si, Arjuna tam hovorí, že sa nechce dostať na Naraku. Do Narackého jazera, do Naraka kundu. To je pekelné jazero. Krišna mu vysvetľuje, že keď nebude plniť svoje povinnosti, tak ani ostatní nebudú plniť svoje povinnosti a to bude peklo.
Publikum: To je taký paradox. Keby všetci povedali, že nebudú bojovať vo vojne aj tí zlí, aj tí dobrí, tak by paradoxne varnášrama pokračovala. To, že sa všetci pozabíjali, to zničilo varnášramu, že to asi Krišna chcel. Položil dobrý príklad, ale on tým sledoval, že sa aj tak tá varnášrama zničí. Tá vojna mala za cieľ, aby sa zničila varnášrama. Pretože všetci zomreli.
Surdas prabhu: Nie, pozrite. Kvôli výsledku vojny sa varnášrama nezničila. Pretože Panduovci začali panovať svetu. O tom si môžete prečítať v Mahábhárate. No nakoľko Mahábhárata nie je celá preložená, tak sa o tom trochu hovorí v prvom speve Šrímad Bhágavatamu. Varnášrama sa zničila s odchodom Krišnu a príchodom Kaliho. Skutočná príčina zničenia varnášramy nie je vojna, ale nástup veku Kali. V súčastnosti varnášrama plne nefunguje, no niečo funguje a tie pozostatky čo z nej fungujú sú veľmi dôležité. Varnášrama nefunguje plne, ale funguje čiastočne a to je veľmi dôležité pre spoločnosť. Pretože ak by si nikto neplnil svoje povinnosti, tak by nastalo peklo. Teraz nefunguje daivi-varnášrama, ale funguje asuri-varnášrama. Aj keď funguje len asuri-varnášrama, tak to nie je zlé pre Kali yugu.
Publikum: Dobre, ale tam sa vlastne vyhubili všetci kšatrijovia v tej vojne. Tak sa dá povedať, že to bol začiatok konca daivi-varnášramy.
Surdas prabhu: Poviem tak. Pozrite. Prečo sa začala tá vojna? Ak si pamätáme, píše sa o tom v Krišna knižke. Zem začala trpieť preto, lebo sa na nej nahromadilo veľké množstvo démonských síl. Polobohovia spolu s Brahmom prišli na breh Oceánu mlieka a začali sa modliť k Višnuovi. Dostali odpoveď, že príde ako Krišna a zničí všetky tie armády. To už bol problém. O vyriešenie problému žiadal Brahma. Chcel Brahma, aby varnášrama bola zničená? Sú to rôzne procesy, ktoré nastali v rovnakú dobu. V logike je taká logická chyba: „Po tom“ neznamená „kvôli tomu.“
Z jednej strany nastupovala Kali yuga, to znamená že varnášrama bude tak, či onak zničená. No už na konci Dvapara yugy sa nahromadilo veľké množstvo démonských síl. Ako by bolo lepšie začať Kali yugu? S veľkým množstvom démonov, alebo s menším množstvom? Ak by ich už vtedy bolo veľa, tak čo by bolo teraz? Démoni sú ako baktérie choroby. Budú sa neustále rozmnožovať a robiť organizmus chorým, no ak zničíte značnú časť, tak organizmus bude nejakú dobu ešte existovať. Preto, ak by Arjuna nebojoval, tak by sa varnášrama zničila rýchlejšie kvôli tomu veľkému množstvu démonov, ktorí boli na planéte. No podľa plánu Pána mala nastúpiť Kali yuga. Nebudem už začínať nový bod, ale môžeme sa venovať tomu, čo sme už preberali.
Publikum: Mne sa páči ten posledný verš dvadsať šesť, že nemáme rozrušovať nevedomých, ale máme ich zamestnať rozličnými činnosťami v oddanej službe. To znamená ideálne zamestnať ich v karma-yoge?
Surdas prabhu: Áno, takým spôsobom sa asuri-varnášrama môže zmeniť na daivi-varnášramu. Keď majú ľudia svoje plány, život, ich činnosť, ich zvyky a my sa snažíme všetko toto zapojiť do vedomia Krišnu. Keď prídete k človeku a poviete mu nech to viac nerobí a budete veľmi veľa zasahovať do jeho života, tak to spôsobí veľký problém.
Pamätám si kázanie v deväťdesiatych rokoch. Keď sa človek pripájal k vedomiu Krišnu, tak sa ho pýtali či pracuje a keď odpovedal že áno, tak povedali, bože môj. A si ženatý? O bože môj. Rozveď sa, zanechaj prácu. Takéto bolo kázanie. Kázali začiatočníci, ktorí nepoznali filozofiu. Prečo bolo také kázanie? Pretože rozmýšľali ako Arjuna, no Arjunovi Krišna vysvetlil, že nemá pravdu. Prvým oddaným bolo ťažké to pochopiť, pretože došli k rovnakým záverom ku ktorým došiel Arjuna. A až keď prešlo niekoľko desiatok rokov, keď oddaní prečítali Bhagavad Gítu viac ako raz, tak pochopili, že sa v Bhagavad Gíte hovorí o niečom inom, ako o tom, čo kázali v deväťdesiatych rokoch.
Preto je dôležité čítať Bhagavad Gítu, aby sme sa v takej hlúpej situácii neocitli. Ja som to mal ľahšie v deväťdesiatych rokoch, pretože som vtedy študoval, nežil som vtedy v chráme. No z uhla pohľadu oddaných deväťdesiatych rokov som bol veľký hriešnik, pretože som študoval. Povedali by mi, že by som mal zanechať štúdia a ísť žiť do chrámu.
Publikum: Lebo tu sa píše vo význame na konci v tom dvadsiatom šiestom verši, že kto má aspoň aké také vedomie Krišnu, môže byť priamo zapojený do oddanej služby, bez toho, že by musel prejsť ostatnými védskymi obradmi. Taký šťastný človek nemusí dodržiavať védske obrady, pretože vďaka priamej oddanej službe dosiahne všetky potrebné výsledky a to je taký paradox, že tí fanatici, ritualisti, oni vravia, že iba v chráme je priama oddaná služba, ale tu Šríla Prabhupáda vo význame hovorí, že je to naopak. Lebo on hovorí, že bežní ľudia sa nemusia zaoberať ritualistickými obradmi, oni sa môžu priamo zapojiť tou karma-yogou ako keby. Pre bežného človeka je prirodzené niečo začať robiť pre Krišnu a to je v skutočnosti také priamejšie.
Surdas prabhu: Áno. Tiež si myslím, že musíme konať rozumne. Že väčšina ľudí musí pridať Krišnu do svojho života. Žijú ten život, ktorý žijú, len pridajú Krišnu do svojho života. Samozrejme, niečo zmenia vo svojom živote, ale to nie je tak, že keď človek pracuje, tak prestane pracovať, keď je ženatý, tak že sa musí rozviesť, alebo keď má deti, tak ich má vyhodiť z domu. Samozrejme, že nejaké zmeny byť môžu. Napríklad zmení prácu. Vyberie si prácu, ktorá mu dá možnosť pridať viac Krišnu do svojho života. Nie je to tak, že sa musí radikálne všetko zmeniť.
Dôležitejšie je to, čo ukázala prax. Prax ukázala, že tí oddaní, ktorí veľmi rýchlo zmenili svoj život, nemohli tento nový štandard udržať dlhšiu dobu. Vrátili sa naspäť k tomu, čoho sa vzdali. Ak sa rozviedol so svojou ženou, tak sa opäť oženil. Ak išiel žiť do chrámu, tak po nejakom čase sa vrátil naspäť do svojho bytu. No vo väčšine prípadov už ich situácia bola zhoršená. Tí oddaní, ktorí nezačali radikálne meniť svoj život, no pridali Krišnu do svojho života, tak s odstupom času u nich boli lepšie výsledky vo vedomí Krišnu, ako u tých, ktorí to radikálne zmenili. Samotný život ukazuje správnosť prístupu. Je dobré, že sú chrámy. No treba pochopiť, že chrám nie je to miesto, kde majú žiť absolútne všetci. Človeku je lepšie urobiť chrám vo svojom dome. Tam kde býva a chodiť do chrámu, aby sa združovali s inými oddanými. Ten pokus, aby všetci žili v chráme nie je dobré riešenie. V skutočnosti Krišna v týchto veršoch vysvetľuje tento moment. Preto ak čítame a študujeme Bhagavad Gítu, tak znižujeme pravdepodobnosť, že urobíme nejakú chybu, ktorú bude neskôr ťažké opraviť, alebo ju už nebude možne opraviť.
Publikum: Ešte taký smutný príklad je, keď sa niekto vzdá svetskej kariéry a potom ide do chrámu, tak on si to potom kompenzuje a robí si duchovnú kariéru, že je nejaká autorita a môže často ubližovať ostatným.
Surdas prabhu: Áno, pretože pozrite. V duchovnom živote fungujú iné princípy ako v bežnej práci. Treba pochopiť, že sme prišli do duchovnej spoločnosti dobrovoľne a preto konáme dobrovoľne. Nikto nám za to neplatí. Preto človek koná dobrovoľne a sám vie čo môže urobiť a čo nemôže urobiť. V obyčajnej práci je iný systém, tam dostávajú peniaze, no je tam systém donucovania. Preto keď sa systém donucovania vloží do duchovnej spoločnosti, tak to ničí duchovnú spoločnosť. Pretože duchovná spoločnosť funguje na princípe dobrovoľnosti. Človek koná zo svojho dobrého srdca.
Problém je ešte v tom, že keď má človek materiálnu kariéru a odíde odtiaľ a chce sa vrátiť, tak môže mať problémy. Poznám človeka, ktorý bol veľmi dobrý manažér, mal dobrý plat. Prezident chrámu mu povedal nech nie je materialista, nech sa vzdá práce a bude jeho viceprezident, pretože je dobrý manažér. Bol viceprezidentom niekoľko rokov a potom pochopil, že v takomto živote nemôže pokračovať. Chcel sa vrátiť späť, tam odkiaľ odišiel, ale už to urobiť nemohol a vo výsledku mal mnoho problémov, pretože nemal žiaden príjem. Peniaze, ktoré zarobil predtým sa minuli, začal mať problémy v rodine a vo výsledku veľmi trpel. Nemôžem povedať že tým, že odišiel z práce a plne sa venoval pozícii viceprezidenta ho nejak principiálne zmenilo. Taký je život. Preto je lepšie nasledovať to, čo radí Krišna. Je lepšie pridať Krišnu do svojho života a tie zmeny, ktoré vnášame do života by sme mali robiť pomaličky a postupne. Je také porekadlo – pomaly ďalej zájdeš.
Zatiaľ žiadne komentáre.