Odpustiť či neodpustiť?

Tak ako hladný človek cíti potrebu poučovať o jedle, krutý človek píše zväzky kníh o láske a asociál sa môže prezentovať ako ten najlepší spoločenský mediátor, človek sa môže pýtať, prečo niektorí z lídrov ISKCON-u tak strnulo zdôrazňujú potrebu absolútneho odpustenia, akoby pre seba hľadali akúsi amnestiu.

Existujú dva spôsoby ako odpustiť: Materiálny a duchovný. Materiálne odpustenie je založené na čírom sentimente bez akéhokoľvek ohľadu na charakter a spôsoby správania toho, komu sa má odpustiť. Na jeho minulosť by sa malo úplne zabudnúť, akoby sa zverstvá, ktoré spáchal, nikdy nestali. To, že v prítomnosti aj v budúcnosti pokračuje v konaní podobným spôsobom, mu zaručuje trvalé odpustenie od kazateľov tohto všadeprítomného kultu odpúšťania.

Týmto spôsobom, zneužívaním viery nevedomých a nevinných, našli v histórii ISKCON-u niektorí z najkrutejších a najzvrátenejších jedincov ideálne pole na dlhodobé rozširovanie a uplatňovanie svojej démonskej povahy, pričom ťažili z tejto prekrútenej formy odpustenia. Náboženské inštitúcie sú vo všeobecnosti často infiltrované takýmito prefíkanými ľuďmi, pretože hlavnou dostupnou ingredienciou je viera a sociálna platforma je im ľahko poskytnutá hneď po tom, čo sú naivne a rýchlo uznaní za členov komunity. V materiálnej spoločnosti sa výkon založený na vzdelaní a zásluhách zdôrazňuje oveľa prísnejšie než zisk a podstatou hry je hmatateľné zmyslové uspokojenie. Spoločenský život je obmedzený, pretože súkromie je základom vlastnej honby za sebeckým „šťastím“. Dokonca aj altruizmus definoval Šríla Prabhupáda ako „rozšírené sebectvo“, pretože si stále nesie narcistickú a egocentrickú povahu podmienenej duše. Byť tým najväčším altruistom je pre falošné ego také príjemné.

V mene takzvaného „vedomia Krišnu“ môže byť neschopnosť definovaná ako odriekanie a slepé prijímanie ako dôkaz odovzdanosti Pánovi. A keď sa dokáže, že hlupák je hlupákom a zločinec zločincom, kazatelia bezpodmienečného odpustenia mu zabezpečia dlhodobú existenciu v hnutí, ktoré sa – v rozpore s víziou Šrílu Prabhupádu – zmenilo na niečo, čo on nazýval „bláznincom“.

Čo je skutočné odpustenie a kde ho možno uplatniť?

Prvým predpokladom je, že vinník si tým najhlbším introspektívnym spôsobom uvedomí povahu svojho nesprávneho konania v minulosti. Tým to však nekončí. Musí prijať útočisko u nôh toho, kto je mimo akéhokoľvek podozrenia zo spáchania podobných zločinov. Zločinec nemôže odpustiť inému zločincovi, pretože v prítomnosti takýchto zločincov sa odpustenie stáva fraškou.

Pri takomto odovzdaní sa môže ten, kto ľutuje svoje minulé činy, pevne chopiť procesu očisťovania, ktorý ustanovil zakladateľ-áčárya ISKCON-u. Ako uviedol Šríla Prabhupáda, ak dostane druhú šancu, nesmie sa už nikdy vrátiť k svojmu zvrátenému správaniu, a tak sa postupne stáva kvalifikovaným na úplné odpustenie.

Odpustiť v skutočnom zmysle slova je proces, ktorý nezahŕňa amnéziu (stratu pamäti) ohľadom minulého zlého správania; skôr pri plnom vedomí minulých previnení ten, kto hľadá nápravu svojho srdca, hľadá požehnanie, aby získal silu zmeniť svoj modus operandi.

Jedna vec je istá: Tí, ktorí znova a znova hľadajú útočisko v oddanej službe, konkrétne pri účasti na misii, ktorou nás Šríla Prabhupáda poveril, môžu dostať odpustenie (pokiaľ nie sú chronickými hriešnikmi), pretože samotný Krišna hovorí, že nikto mu nie je drahší ako ten, kto káže Jeho slávu.

Ale tí, ktorí kážu odpustenie bez toho, aby zdôrazňovali alebo zavádzali očistný proces, spolu so všetkými ostatnými sentimentálnymi kazateľmi „lásky a mieru“ v dejinách ľudstva, nebudú zbavení nekompromisného zákona karmy a ich „pseudo-vedomie Krišnu“ zostáva len mentálnym obrazom, ktorý nikdy nezasiahne ich srdcia.

Typ odpustenia, ktorý takíto hlupáci kážu, by urobil z Bhagavad-gíty veľmi krátku a tenkú knihu, pretože by skončila hneď v prvej kapitole tým, že by Arjuna odpustil všetkým, ktorí sa previnili rôznymi pochybeniami (či už pasívne alebo aktívne), vrátil by sa do lesa a prenechal by bitku len do rúk Krišnu.

Takýto ateistický typ máyavádínskeho odpustenia nemá miesto v skutočnom vedomí Krišnu, ktoré je založené na vedecky stanovených princípoch definujúcich presne to, kto je kvalifikovaný na odpustenie a kto nie. Iba v takejto spoločnosti, zbavenej asociácie so sentimentalistami a pokrytcami, nájdeme pokoj mysle, ktorý tak zúfalo hľadáme, aby sme mohli praktizovať duchovný život.