Článok od Manidhara prabhu – žiaka Šrílu Prabhupádu
Keďže som svoje detstvo trávil prevažne s knihami a predovšetkým s ich ilustráciami, bolo prirodzené, že som sa svet okolo seba snažil pozorovať a skúmať prostredníctvom kresby. Pri pokusoch zachytiť to, čo som videl len povrchne, som objavil vesmír plný ohromujúcich detailov a usporiadania, z ktorých si väčšina ľudí nič nevšíma, keďže sú stratení vo svojej konzumne poháňanej chamtivosti. (Je úžasné, ako často sa špirála objavuje tak v kozme, ako aj v mikrokozme!)
Príroda ponúka neuveriteľné formy, farby a zložité filigránske detaily, ktoré možno nájsť tak v hlbokej kráse, ako aj v hlbokej ohyzdnosti.
Aj ako zvrátený odraz duchovného sveta je tento hmotný svet pre zmysly podmienenej duše natoľko príťažlivý, že ho takmer nikto nechce opustiť.
Nevediac o ničom za jeho hranicami som sa ja – vtedy študent umeleckej akadémie – snažil graficky zachytiť nálady a módy, ktorým nás hmotná príroda núti nasledovať. Pokúšal som sa „vložiť všetko do jedného obrazu“, aby som napokon zobrazil len vlastnú myseľ a subjektívne vnímanie… ako to napokon robí každý umelec.
V kontakte s inými umelcami som navštevoval mnohé výstavy ich diel a postupne som začal vnímať, že podstata ich takzvaného génia a jedinečnosti bola v skutočnosti sebecká snaha odlíšiť sa. Často to vyústilo do márnych pokusov duplikovať alebo napodobňovať to, čo už bolo vytvorené oveľa dokonalejšie – Bohom.
Kto môže úprimne popierať existenciu Najvyššej Bytosti, keď pozoruje samotné stvorenie?
Cítiac sa čoraz viac ako priemerný napodobňovateľ a kopírovač – a zároveň pozorujúc márnivosť a závisť, ktoré tak často ovládali ľudí, ktorých som poznal (všetkých „umelcov určitého druhu“) – som sa postupne od tohto klubu „jedinečných“ odcudzil. Napokon som sa stal jednoducho „obyčajným oddaným Šrílu Prabhupádu“, toho, ktorý mi ukázal, aký skutočne jedinečný a absolútne geniálny je Najvyšší Umelec – Boh.
Jednoduché oslavovanie Boha, Jeho nekonečnej krásy a moci, mi prinieslo omnoho väčšie uspokojenie než akékoľvek pokusy zobrazovať vlastnú myseľ a zmyslové vnímanie.
Tí, ktorí ma kedysi považovali za nádejného umelca, možno etablovaného knižného ilustrátora (vždy ma fascinovalo prepojenie písaného slova a obrazu), boli šokovaní tým, ako rýchlo som zmizol z umeleckej scény. Stal som sa tancujúcim, extatickým mníchom, ktorý deň aj noc rozdával knihy Šrílu Prabhupádu.
Keď som sa v roku 1972 pridal k hnutiu, ktoré bolo – vďaka prítomnosti Šrílu Prabhupádu – úplne zasvätené vydávaniu a distribúcii jeho kníh a svätého mena, k hnutiu, kde boli lídri mužmi prvej línie, nekompromisne vyzývajúcimi démonické princípy hmotnej spoločnosti, strhol ma entuziazmus mojich duchovných bratov. Vyšli sme do ulíc miest Kali-jugy a zanechávali za sebou stopu kníh Šrílu Prabhupádu, aby ich každý mohol čítať.
Roky plynuli. Šríla Prabhupáda odišiel vo svojej vapu podobe a ja som videl, ako sa mnohí z mojich duchovných bratov stali tým, čím som sa kedysi bál stať sám: inštitucionálne etablovanými „seniornými vaišnavami“, ktorí stratili pôvodný oheň kazateľského nadšenia, ktorý do nás Šríla Prabhupáda tak silno vštepil svojím osobným príkladom. Mnohí sa stali „hodnostármi“ sami o sebe, čoraz viac obklopení žiakmi, ktorí sa čoraz menej zameriavali na kázanie – len si znovu potvrdzovali svoje životné štýly, v lepšom prípade zbožné, v horšom hedonistické.
Tí, ktorí sa vydali touto cestou, sa pre mňa a pre mnohých iných, vrátane niektorých ich vlastných žiakov, stali ničím viac než obrazmi na stene. Zarámovaní na oltári, ktorým sa denne obetuje bhoga, len aby sa podporil život jedenia, spánku a občasnej zbožnej reprodukcie.
Čoraz viac som mal pocit, akoby som kráčal tými istými galériami, ktoré som navštevoval kedysi dávno, miestnosťami plnými portrétov ľudí, ktorých nikto skutočne nepozná, obdivovaných tými, ktorí sa ani len nesnažia zistiť, kým títo „zarámovaní muži“ vlastne sú, no aj tak im prejavujú povrchnú úctu len preto, že im tie obrazy „navodzujú dobrý pocit“.
Nemám rád galérie. Nemám rád tie tiché, pompézne budovy, kde je každý ponechaný napospas vlastnému subjektívnemu zmyslovému vnímaniu.
Tak ako väčšina mojich umeleckých priateľov opustila svoju individualistickú víziu, aby sa stali „plničmi“ objednávok (áno, dokonca maľovali komerčné reklamy!), videl som aj mnohých mojich duchovných bratov, ako sa za slušnú odmenu stali sluhami očakávaní svetského publika – publika, ktoré túži po okamžitom vstupe do Božieho kráľovstva… bez Boha.
Princíp, ktorý dal Šríla Prabhupáda – „Najprv slúž, potom si zaslúž“ – bol postupne prekrútený na: „Najprv slúž sebe a potom môžeš slúžiť Bohu.“
Tak ako sa každý umelec nakoniec stane sluhom svojho publika (alebo sa skutočne zblázni), môže sa človek prostredníctvom populistického kázania rýchlo etablovať v očiach verejnosti. Takáto popularita však nikdy netrvá dlho, keďže sentimentálne a zmyslami poháňané publikum môže čoskoro zmeniť svoje preferencie.
Takto sa guru stáva tancujúcim psom na vôdzke svojich žiakov (výraz Šrílu Prabhupádu) a zasvätenie sa mení na frašku.
Nie, už nechodím do galérií, ani nenavštevujem hrobky tých, ktorí sa stali ničím viac než obrazmi na stene.
K hnutiu Šrílu Prabhupádu som sa pridal v roku 1972, aby som získal život a zostal živý, nie aby som sa stal skameneným obrazom seba samého, uctievaným tými, ktorí ma nikdy nechcú vidieť, ktorí chcú počuť len to, čo sa im už páči, alebo ktorí nechcú, aby som povedal čokoľvek vôbec.
Vďaka Šrílovi Prabhupádovi máme toho toľko, čo môžeme povedať.
Vďaka Šrílovi Prabhupádovi dostávame to, čo potrebujeme počuť, nielen to, čo chceme počuť.
Vďaka jeho knihám môžeme znova a znova nachádzať novú inšpiráciu, aby sme sa postavili proti pokrytectvu a prázdnemu inštitucionalizmu a odhaľovali klam, ktorý sa tak často šíri v náboženských inštitúciách.
Vďaka Šrílovi Prabhupádovi získavame inteligenciu a silu čeliť vlastným nedostatkom – a moc ich napraviť.
Vďaka Šrílovi Prabhupádovi môžeme nájsť tých niekoľko vzácnych, ktorí sa tiež nechcú stať mŕtvymi obrazmi na stene, ale túžia zostať živými, oživenými a extatickými kazateľmi vedomia Kṛṣṇu, bez ohľadu na svoju životnú situáciu. Takto inšpirovaní prekračujú hranice svojej varṇy či āśramu, genetického dedičstva či inštitucionálnych rolí – nie tým, že ich odmietajú, ale tým, že ich očisťujú nekompromisným kázaním v prospech ľudstva.
Nestávajme sa zarámovanými portrétmi v galériách mŕtvych ľudí.
Staňme sa živými, pulzujúcimi bytosťami.
Zatiaľ žiadne komentáre.