Článok od Manidhara prabhu – žiaka Šrílu Prabhupádu
Ak ma necháš vstúpiť
Tak démonickí, ako aj zbožní ľudia občas hovoria, že „diabol sa skrýva v detailoch“ alebo že „Boh je v detailoch“.
Skutočne, práve detail – malý, nefunkčný fragment – môže viesť k všeobsiahlej katastrofe, a rovnako tak je to detail, ktorý môže chýbať k dosiahnutiu dokonalosti.
Tí, ktorí si ešte pamätajú Šrílu Prabhupádu, sú po celý život ohromení tým, ako on – popri riadení explozívne rastúceho hnutia – nikdy nezabudol venovať pozornosť ani tomu „najmenšiemu“ oddanému, ktorý prispel k jeho rozšíreniu. Jeho hnutie sa začalo tým, že bol k dispozícii dňom i nocou tým niekoľkým šťastným dušiam, ktoré mu prišli do cesty a nevedome prijali jeho milosť. Doviedol personalizmus k dokonalosti – Šríla Prabhupáda vstúpil do ich sŕdc svojou skutočne bezpodmienečnou láskou a dal im to najlepšie, čo mal: príťažlivosť a lásku k Bohu. Iba skrze neho – a tak je to dodnes – sme sa stali priťahovaní ku Krišnovi a Pánovi Čaitanyovi, ktorí pre nás dovtedy boli len abstraktnými postavami. Keď sme videli, ako úplne miluje Boha, začala sa prebúdzať aj naša vlastná láska k Bohu a uvedomili sme si, že toto je naše konštitučné postavenie.
Ako Šríla Prabhupáda rozširoval svoje hnutie po celom svete, cítili sme sa osobne zapojení aj v jeho fyzickej neprítomnosti. Tak ako Krišna prebýva v srdci každej podmienenej duše ako Paramátmá, tak aj čistý oddaný môže prebývať v našich srdciach a usmerňovať nás – zvnútra alebo prostredníctvom iných – keď po takom vedení túžime. Raz sa jeden z mojich duchovných bratov spýtal Šrílu Prabhupádu: „Ak Krišna prebýva v srdci každej živej bytosti ako Nadduša, prebýva duchovný učiteľ aj v srdci žiaka?“ Šríla Prabhupáda potvrdil, že áno. Môj duchovný brat, stále uvažujúc fyzickým spôsobom, sa s úžasom opýtal znova: „Šríla Prabhupáda, prebývate v mojom srdci?“ Šríla Prabhupáda sa mu hlboko pozrel do očí a povedal: „Ak ma necháš vstúpiť.“
Keďže väčšina z nás pre svoju podmienenosť nedokáže nasledovať hlas Nadduše, hlas Šrílu Prabhupádu a jeho písomné pokyny nás vedú aj v tomto stave. Taká je sila čistého oddaného – a takto možno čistého oddaného rozpoznať.
Keď vodcovia nasledujú svojich nasledovníkov
Jediný pohľad Šrílu Prabhupádu dokázal zmeniť životy ľudí. Aj v materiálnom svete sú ľudia ovplyvňovaní a ohromovaní prítomnosťou svojich idolov a vodcov. Očarení ich charizmou sú často ochotní obetovať pre nich dokonca aj svoje telá. Keďže títo vodcovia stelesňujú ich materiálne túžby, nasledovníci majú pocit, že našli niekoho, kto „rozumie ich srdcu“, neuvedomujúc si, že našli len niekoho, kto rozumie ich materiálnym ambíciám. Dejiny opakovane ukázali, ako sa takíto vodcovia – pre svoje narcistické sklony – nakoniec prispôsobia populistickým spôsobom očakávaniam svojich uctievačov, stanú sa skazenými postavami a napokon sklamú tých, ktorí dúfali, že naplnia ich materiálne túžby.
Na rozdiel od toho má aj čistý oddaný charizmu, no jeho skutoční nasledovníci ho uctievajú preto, že inšpiruje skutočnú zmenu v ich srdciach – nie preto, že by sa on menil, aby im vyhovel. Dnes sa však možno pýtať, prečo sa zdá, že „guru“ nasleduje žiaka, keď by to mal byť žiak, kto nasleduje gurua.
Všetci sme sa po stretnutí so Šrílom Prabhupádom – osobne alebo prostredníctvom jeho učení – zmenili k lepšiemu. Ľudia, ktorí nasledujú materialistického vodcu, sa však zvyčajne menia k horšiemu, stávajú sa oportunistickými a ctižiadostivými v rámci hierarchie, ktorú vodca vytvoril. Takéto tendencie sa môžu prejaviť aj v duchovnom hnutí. Dejiny nás však naučili, že tí, ktorí zneužívajú hnutie Šrílu Prabhupádu na osobný prospech namiesto služby jeho poslaniu, čelia vážnym následkom. Napokon sú zničení reakciami na svoje priestupky, spáchané v mene oddanej služby.
Keď sa bratia stávajú cudzincami
Práve transparentnosť a nezištnosť Šrílu Prabhupádu hlboko zasiahli tých, ktorí sa mu skutočne odovzdali. Aj po rokoch cestovania po celom svete si po návrate na to isté miesto okamžite pamätal každého oddaného, ktorý vykonal nejakú službu – nech bola akokoľvek nedokonalá. Osobne som stretol dlhoročných oddaných, ktorí boli ohromení tým, že si Šríla Prabhupáda pamätal aj tie najmenšie detaily ich služby.
Možno vidieť, že priatelia, ktorí sa spočiatku spoločne pridali k hnutiu hlásajúcemu najvyšší personalizmus, sa postupne – ako sa stávali kazateľmi či manažérmi – odcudzili tým, ktorých kedysi poznali veľmi blízko. Osobne som týmto spôsobom stratil mnohých priateľov medzi svojimi duchovnými bratmi – videl som ich obklopených často úplne nekvalifikovanými žiakmi alebo prijímajúcich posty v rámci „väčšieho ISKCON-u“, ktorý som odmietol akceptovať.
Vidieť sannjásího – duchovného brata, ktorého som roky nestretol – obklopeného množstvom nadšených matají, podpisujúceho knihy Šrílu Prabhupádu, ktoré mu podávali s jeho vlastným menom, kúpajúceho sa v erotickej atmosfére vytvorenej rozrušenou skupinou jeho ženských nasledovníčok, pričom si ani nevšimol, že stojím vedľa neho a čakám na okamih, kedy prijmem jeho milosť – to nie je pekný pohľad. Vidieť, ako sa jeho slovník stráca v hierarchickej štruktúre, ako sa ku mne už nikdy nevzťahuje ako k osobe… je to bolestivé.
Ako preberali tituly a označenia ďaleko nad rámec toho, čo si Šríla Prabhupáda predstavoval, strhnutí prúdom peňazí a obdivu prichádzajúceho od ich žiakov – akoby ich vtiahol vír – videl som, ako moji priatelia miznú z povrchu oceánu nektáru, v ktorom sme sa kedysi spolu kúpali. Teraz, ako súčasť „väčšieho obrazu“, zabudli na mňa aj na iných duchovných bratov, ktorí podľa nich zostali súčasťou „menšieho obrazu“… alebo žiadneho obrazu.
No v pohľade Šrílu Prabhupádu sme boli všetci súčasťou „veľkého obrazu“, bez ohľadu na naše inštitucionálne postavenie či verejné vnímanie. Zachovať si jednoduchosť v oceáne zložitostí, ktorým je vystavený každý manažér či kazateľ, si vyžaduje pochopenie absolútneho personalizmu – videnie každého ako súčasti Boha, ako vzácnej súčasti, najmä keď konkrétna, jedinečná duša prejavuje ochotu slúžiť Bohu.
Niektorí vodcovia na tento základný princíp úplne zabudli. Zabudli dokonca aj na to, že môžu fungovať a stať sa tým, čím sú, len vďaka milosti svojich nasledovníkov. Prijímajú podobu pánov, sebazjavených idolov, ľahko zabúdajúc, že prišli s prázdnymi rukami – a že bez milosti duchovného učiteľa a jeho nasledovníkov stále nemajú nič.
Práve strata tohto osobného puta nakoniec vedie k zničeniu celého hnutia. Aj bežní ľudia, ktorí nedokážu pochopiť hlboké filozofické posolstvo hnutia Šrílu Prabhupádu, dokážu ľahko vidieť, „ako sa k sebe správate“. Ten, kto káže personalizmus, ale je pripravený pochovať duchovného brata či sestru zaživa, je verejnosťou ľahko rozpoznaný ako pokrytec.
Sila jedného zrnka
K tomuto hnutiu som sa pridal v čase, keď nebola potrebná žiadna forma poradenstva či „empatického počúvania“ ostatných oddaných, pretože sme boli absolútne lojálni poslaniu Šrílu Prabhupádu a chápali sme, že duchovní bratia a sestry sú rovnako oddaní kazatelia ako ktokoľvek iný.
Ako v duchovnej armáde – neexistoval spôsob, ako by sme tolerovali zlé zaobchádzanie alebo zanedbávanie iného sankírtanového oddaného, a neexistoval spôsob, ako by sme nerešpektovali niekoho, kto je pripravený dať svoj život za poslanie nášho duchovného otca, Šrílu Prabhupádu. Každý, kto kázal vedomie Krišnu, bol naším priateľom, a každý, kto mu odporoval, bol niekým, koho spoločnosti sme sa vyhýbali. Žili sme životy madhyama-adhikárího, ani sme si to neuvedomovali.
Svet kaništha-adhikárího je však iný. Je ovládaný narcizmom a oportunizmom, predstavou „toto som ja – telo – a toto je moje“. Takýto telesný koncept je automaticky nasledovaný impersonalizmom, v ktorom – predstierajúc, že sme súčasťou „väčšieho obrazu“ – zabúdame na malé, skladačkové fragmenty, z ktorých je hnutie Šrílu Prabhupádu vybudované.
Vždy to boli „malí“, ktorí dosiahli veľké veci, zatiaľ čo „veľkí“, stretávajúci sa na bezcenných zhromaždeniach s bombastickými programami a vyhláseniami, dosiahli len zlepšenie svojej finančnej situácie a prestíže, chváliac sa titulmi, ktoré ospravedlňovali ich iluzórnu existenciu.
Do tej miery, do akej venujeme pozornosť „detailom“ – „malému“ oddanému na ceste, nesúcemu v rukách knihy Šrílu Prabhupádu a šíriacemu Sväté meno – do tej miery dokážeme udržať aj „veľký obraz“, ktorý nám Šríla Prabhupáda poskytol.
Šríla Prabhupáda povedal, že kvalitu ryže možno posúdiť podľa kvality jediného zrnka. Jeden horiaci strom môže zapáliť celý les a jeden santalový strom dokáže nádherne prevoňať celý les. Jeden Šríla Prabhupáda, ktorý bol v očiach svojich duchovných bratov bezvýznamným mužom z lekárne, zmenil celý svet.
Nemôžeme napodobniť jeho nadprirodzené úspechy ani jeho najvyšší personalizmus, ale môžeme kráčať v jeho stopách – snažiť sa starať o každého oddaného, akokoľvek „malého“, ktorý je ochotný stať sa súčasťou „väčšieho obrazu“.
Týmto spôsobom, službou veľkému obrazu aj jeho malým častiam, sa môžeme súčasne stať jedným aj odlišným – zachovať si individualitu a zároveň dosiahnuť jednotu. Úplne postačuje nasledovať príklad Šrílu Prabhupádu a vidieť, ako sa starostlivosťou o každého jednotlivého oddaného dá vybudovať celé hnutie individuálne chránených oddaných.
Všetka sláva Jeho Božskej Milosti, ktorý nikdy neprestal byť milujúcim otcom, napriek tomu, že mal toľko detí.
Zatiaľ žiadne komentáre.