Článok od Manidhara prabhu – žiaka Šrílu Prabhupádu
V naliehavej potrebe odpúšťať každému, všade a neustále, ako občas počúvame, akoby sami potrebovali, aby im bolo odpustené, vystupujú kazatelia takéhoto bezpodmienečného kultu odpustenia a šíria svoju „lásku“.
Odpustia však tým, ktorí s takouto bezbrehou politikou nesúhlasia? Sotva. Prečo? Pretože doktrína bezpodmienečného odpustenia je len snom.
Keby bol takýto sen realitou, nebolo by potrebné bojisko Kurukšétry; nebolo by potrebné predniesť Bhagavad-gítu; všetci by sme si mohli navzájom priať len to najlepšie, nechať veci tak, ako sú, a ísť domov.
Odpustenie je chvályhodný postoj – použiteľný však len vtedy, keď protistrana dosiahne pokorný, sebareflexívny stav vedomia a je pripravená prijať vyššie vedenie.
Takto reformovanej duši možno dať ďalšiu šancu, aby tým, ktorí trpeli jej sebeckosťou a krutosťou, dokázala, že sa veci skutočne zmenili. Vidieť takúto premenu srdca je pre každého skutočného oddaného nesmierne inšpirujúce.
Koľkokrát sme však svedkami takéhoto zázraku? Nie často. Namiesto toho kult bezpodmienečného odpustenia otvára dvere chronickému, opakovanému zneužívaniu a násiliu páchanému tými, ktorí po dlhom období kriminálneho správania pochopia, že vlastne majú právo konať tak, ako konajú, vďaka svojmu zabezpečenému inštitucionálnemu alebo individuálnemu postaveniu. A ten, kto odpúšťa, sa nevedomky stáva spolupracovníkom zločinov, ktoré by sám nikdy nespáchal. Ako povedal jeden človek: „Nebojím sa tých, ktorí sú násilní. Bojím sa tých, ktorí násilie umožňujú.“
Takýmto spôsobom sa násilie a zneužívanie šíria epidemicky, až kým nedosiahnu takú ustálenú úroveň, že samotný Kṛṣṇa musí aktivovať zákon karmy, aby týchto predátorov konečne priviedol na úroveň, kam patria. On sám, a dokonca aj Jeho čistí zástupcovia, sú schopní použiť aj veľmi tvrdý slovník, aby verejne poukázali na to, kto je skutočným zločincom.
A tak je odpustenie ušľachtilým skutkom milosrdenstva – za predpokladu, že ten, kto je vinný konkrétnym zločinom, úplne mení svoj spôsob konania, obracia sa z panovačného, krutého pána na služobníka. Dôkazom takejto zmeny sú činy, nie len používanie slov.
Týmto spôsobom, nasledovaním príkladu rozlišujúceho odpustenia Śrílu Prabhupádu, sa môžeme vyhnúť tomu, aby nás oklamali notorickí podvodníci a oportunisti, ktorí si zvykli, že je im odpúšťané neustále.
Keďže starosť o priestupky je pre oddaného prirodzená, skutočný oddaný si je zároveň vedomý aj doktríny máyávady, ktorá je široko hlásaná a presadzuje potrebu „pozitívneho myslenia“ a vyhýbania sa „negatívnemu mysleniu“.
Oddaný, pesimista voči všetkému materiálnemu, prijíma všetko pozitívne, čo vychádza z duchovnej roviny. Pre neho neexistuje dualita pozitívneho a negatívneho. Aj desivé udalosti, ako je smrť, prežívané na materiálnej úrovni, sú pre oddaného pozitívne, pretože prebúdzajú duchovne naladených k úprimnejšiemu hľadaniu Najvyššej Pravdy.
A tak všetko, čo je v materiálnom svete prežívané negatívne, oddaný premieňa na duchovne inšpirujúce a motivujúce udalosti, ktoré zvyšujú jeho túžbu vrátiť sa domov, späť k Bohu. To isté, čo materiálne pripútaných ľudí vháňa do hlbokých depresií a niekedy dokonca k samovražde, inšpiruje oddaného k ešte väčšiemu pripútaniu k duchovnej realite.
Práve preto, keď sa oddaný stáva skutočne drahým Kṛṣṇovi, nie je ušetrený materiálne odrádzajúcich skúšok. Takýmto spôsobom ho Kṛṣṇa osobne, doslova, tlačí k tomu, aby opustil tento svet v duchu odpútanosti. Napokon, bolesť sama o sebe má pozitívnu funkciu – je to varovný signál, že by sme sa mali vzdialiť z nepohodlnej alebo dokonca nebezpečnej situácie. Chudoba oslobodzuje od závisti voči druhým a vyvoláva charitatívny, súcitný postoj u zbožných. Zároveň zužuje priestor pre iluzórne zmyslové uspokojovanie a príležitosti na pýchu.
Len veľmi málo skutočne inteligentných ľudí chápe bohatstvo ako dar Boha; absolútna väčšina podmienených duší sa riadi princípom „zober, čo môžeš“ – dokonca aj vtedy, keď sa niekedy hlásia k tomu, že sú oddanými Pána.
Skutočný oddaný však premieňa aj zlyhanie na úspech tým, že sa viac pripútava k Pánovi a Jeho čistému oddanému. Hlupák „berie, čo môže“, a je stiahnutý dolu zdrojmi, ktoré získal – často nelegálne.
Skutočný oddaný sa z miesta katastrofy dvíha ešte viac posilnený a obohatený ďalším poznaním márnosti dosahovania šťastia prostredníctvom zmyslového pôžitku.
Práve preto „zlé veci sa dejú dobrým ľuďom“. Všetka bolesť a následná frustrácia sú oddaným vnímané pozitívne, zatiaľ čo máyávadín sa ich snaží úplne ignorovať sentimentálnym presadzovaním „pozitívneho myslenia“.
Prechádzka cintorínom alebo bitúnkom robí oddaného ešte viac inšpirovaným opustiť tento materiálny svet a – keď je pokročilejší – napĺňa ho súcitom voči oklamaným hlupákom, ktorí bezcieľne pobehujú v hľadaní šťastia, zatiaľ čo im uniká skutočná radosť v Kṛṣṇovom vedomí.
Štúdiom dokonalého príkladu Śrílu Prabhupádu, dokonalého duchovného optimistu a materiálneho pesimistu, ktorý sa nikdy neostýchal graficky opisovať hrôzy, ktorým nás tento svet neustále vystavuje, zároveň ponúkal dokonalé šťastie dostupné na duchovnej úrovni. V jeho kázaní sa aj tie najdesivejšie udalosti menia na duchovnú skúsenosť, pretože v duchovnom živote neexistuje dobré a zlé – všetko sa môže stať duchovne motivujúcou udalosťou v Kṛṣṇovom vedomí.
A tak sa skutočný oddaný nezúčastňuje hlúpeho tárania „pozitívnych mysliteľov“, ani sa nezapája do deprimujúcich príbehov „negatívnych mysliteľov“.
Je najvyšším optimistom tým, že je dobre informovaným pesimistom.
Zatiaľ žiadne komentáre.