Článok od Manidhara prabhu – žiaka Šrílu Prabhupádu
Boli to šesťdesiate roky, čas, na ktorý si ja a málokto ďalší možno ešte pamätáme. Bol to čas globálneho prebudenia, keď bolo všade počuť volanie po jednote a vzbure proti mainstreamovému „establishmentu“; čas výziev k tomu, aby sme „prišli k sebe“ (ako hlásal pán John Lennon :-), odporovali tomu, čo nám bolo hovorené, kládli nepríjemné otázky a ŽILI alternatívny život.
Ale až s príchodom Šrílu Prabhupádu dostalo slovo „jednota“ hmatateľnú definíciu.
Bol to on, kto priniesol skutočne revolučnú myšlienku, že jednotu možno dosiahnuť len mimo nášho vrodeného sebectva, založeného na našom telesnom poňatí života, ktoré je hlavným dôvodom nášho pobytu tu v materiálnom svete. Hnutie hippies „flower-power“ sa v jeho prítomnosti už rozpadalo a tí, ktorí unikli konzumácii drog a neviazanému sexu, ktorý propagovalo, sa stali „yuppies“ – vstúpili do priemernosti rodinného života pod vedením svojich „pragmatickejších“ hippie manželiek a ich novonarodených náročných potomkov :-).
Netrvalo dlho a revolúcia sa zredukovala na priemernú existenciu jedenia, spania, párenia sa a bránenia akéhokoľvek druhu. Rozdelení našou sebeckou túžbou po zmyslovom pôžitku – a jeho ešte jemnejšími formami v podobe špekulatívnej pseudointelektuálnosti – sme museli sledovať, ako sa spoločnosť vracia k rovnakému priemernému životnému štýlu, tentoraz propagovanému tými najsofistikovanejšími prostriedkami, aké kedy ľudia mali: masívnou a globálnou digitálnou kyberpriestorovou propagandou.
Niekto môže namietať, že internet, kde sa objavuje aj tento text, sa dá využiť produktívnejším spôsobom a nie len ako médium poskytujúce zmyslový pôžitok. To je pravda. Vyžaduje si to však zásadového človeka, aby sa zdržal lacných pokušení, ktoré toto médium ponúka, a využíval ho produktívne. Program na filtrovanie hlúposti nachádzajúcej sa v divokom kyberpriestore internetu ešte nebol vyvinutý :-). Je to smutný pohľad vidieť mladého chlapca, ako mrhá časom pred blikajúcou obrazovkou, hrá nezmyselné a „neškodné“ hry na zabíjanie iných, zatiaľ čo do seba leje jeden energetický nápoj za druhým.
Vo védskych časoch smeli vysielať relevantné posolstvá len brahmansky kvalifikovaní ľudia; všetci ostatní jednoducho nasledovali brahmanské príkazy. Keďže táto kultúra je úplne stratená, každý špekulant s „plodným mozgom“ alebo akýkoľvek prefíkaný človek démonskej povahy má možnosť vtrhnúť do myslí toľkých iných a modifikovať ich. Keď zapneme notebook, vstupujeme na nebezpečné pole a varovanie Šrílu Prabhupádu: „Aký má zmysel toľko rozprávať, len si tým vyrábame nepriateľov?“, je aktuálnejšie než kedykoľvek predtým.
NIKDY neverte ničomu, čo prezentuje internet, pokiaľ to nebolo overené čistým oddaným, ktorý je zbavený sebeckej povahy podmienenej duše. Iba na tejto úrovni, pri počúvaní čistého oddaného, sa môžeme zjednotiť.
Zjednotenie má svoju cenu, ktorú nie mnohí sú ochotní zaplatiť. Je to cena regulovaných alebo odmietnutých mentálnych očakávaní založených na hlboko zakorenených materiálnych túžbach, cena toho, že nás iní odzrkadľujú, a cena toho, že sme nútení stať sa introspektívnymi.
Iste, introspekciu hlásajú tí najarogantnejší, lásku tí najkrutejší a jednotu tí najväčší anarchisti; všetka táto pokryteckosť sa môže cestou nakopiť.
Ako keď dva psy prevádzkujú webovú stránku a jeden hovorí druhému: „Dúfam, že si nikto nevšimne, že sme psy“ :-), anonymita, ktorú internet poskytuje, je nanajvýš klamlivá.
Vždy by sme sa mali pýtať, kto hovorí, skôr než budeme citovať to, čo je povedané. Toto bol vzorec, ktorý nám priniesol Šríla Prabhupáda, a toto je spôsob, ako nebyť oklamaný.
Len na tejto platforme môžeme vyvolať a vybudovať dôveru, ktorá môže viesť k jednote.
Tam, kde neexistuje spoločná viera a dôvera, ako je to v našom prípade založenom na guru-šástra-sadhu, tam nebude jednota. Skôr či neskôr sa ukáže, že opäť nejaký „sebecký človek“ zneužije dôveru ostatných do neho vloženú. Taká je korumpujúca sila máye, Krišnovej božskej energie, ktorá má schopnosť kedykoľvek kohokoľvek rozdeliť.
Jednota je možná na platforme spoločných PRINCÍPOV. Princípy, ktoré treba dodržiavať, jasne definoval Šríla Prabhupáda. Ktokoľvek, kto sa ich pokúša upravovať alebo meniť tak, ako to vidíme dnes, je najväčším zlomyseľným anarchistom, ktorý ničí odkaz, ktorý tu Šríla Prabhupáda zanechal. Duchovný život je chôdza po ostrí žiletky, a preto miesto, kde sa môžeme stretnúť, nie je veľmi veľké. Napriek veľkolepej ponuke Šrílu Prabhupádu, ktorá predložila širokú škálu príležitostí pridať sa k jeho hnutiu, konečné štádium, kde sa môžeme stretnúť, nie je veľmi rozsiahle. Cieľ, duchovná ríša, je nekonečne veľký, ale cesta k tomuto cieľu je veľmi úzka. Nie mnohí sú pripravení po nej kráčať, ale mnohí sa ju snažia rozbuldozérovať na nepoznanie do podoby chaotického staveniska, pričom túto „diaľnicu“, ktorú stavajú, vyhlasujú za akt milosrdenstva. Stratení na tejto strane špekulatívnej výstavby, úplne nejednotní (jeden špekulant málokedy súhlasí s druhým), kazatelia „novej jednoty“ miznú, zmasakrovaní časom a rýchlo zabudnutí… zatiaľ čo sa na scéne objavujú noví kazatelia „jednoty“.
Volanie po jednote je skutočne nanajvýš naliehavé. Démonská politika vytvárania strachu a úzkosti a následného vstupu do štádia chaosu s ponukou „vzorca jednoty“ je bežnou stratégiou démonov, aplikovanou znova a znova v rôznych formách v dejinách ľudstva. Vyrastal som v komunistickej krajine, kde „útok západných imperialistov bol na spadnutie“. Potom, ako mladí muži, naša rodina emigrovala na Západ, kde bol „útok komunistov prostredníctvom atómovej vojny na spadnutie“.
Potom bol na spadnutie „útok teroristov“. Nakoniec, po páde železnej opony, ktorá oddeľovala Východ a Západ, sa zdal byť na spadnutie „útok veľkého vírusu“, ktorý nás všetkých zabije, čo nás zanechalo vystrašených, so zakrytými tvárami, izolovaných a podozrievajúcich blížneho, že je naším najviac nakazeným nepriateľom. Takže opakovaným vlievaním strachu do sŕdc podmienených duší závislých na zmyslovom pôžitku, démonská trieda vodcov kontrolovala ostatných tým, že sa im vyhrážala stratou toho, čo im bolo drahé a blízke.
Jednotu možno dosiahnuť len pomocou regulovanej tapasye, odriekania. Je to odriekanie žiť s ostatnými v tesnej blízkosti, a keďže sme všetci individuality s individuálnym vnímaním, upraviť toto vnímanie do organizovanej schémy nie je nikdy jednoduché.
Vyžaduje si to silné vedenie – druh transparentného, zásadového vedenia, ktoré dokáže nasledovať aj jednoduchý človek. Jednoduchý neznamená primitívny, ako nás učili v škole; jednoduchý môže byť geniálny.
Bol to tento geniálny nápad jednoty, ktorý nám priniesol Šríla Prabhupáda, ale neprišiel bez ceny. Tá cena bola taká vysoká, ako len môže byť akákoľvek suma peňazí; tou cenou bolo vzdať sa vlastných predstáv a prijať predstavy Najvyššieho Pána tak, ako ich prezentuje Jeho čistý oddaný. Výsledkom bolo, že ľudia ako ja, ktorí sa narodili ako pseudo-umeleckí introverti, sme sa ocitli v situácii, keď sme dňom i nocou žili na ulici, distribuovali knihy Šrílu Prabhupádu, pridávali sa k ostatným pri verejnom harináme a ponúkali ostatným čokoľvek, čo sme od Šrílu Prabhupádu dostali, bez očakávania mena, slávy alebo uznania.
Bez ohľadu na to, aká malá bola naša skupina alebo koľko mimoriadne excentrických ľudí sa v tom čase k tomuto hnutiu pridalo, zistili sme, že sme jednotní v našom úsilí potešiť Jeho Božskú Milosť.
Takúto požehnanú jednotu môžu narušiť len sebecké túžby jednotlivých oddaných, počnúc vedením. Každý kazateľ je jedinečný. Ak sa však vyžíva vo svojej jedinečnosti, môže sa nechať uniesť lichôtkami svojich nasledovníkov, ktorí premenia jeho uctievanie gurua na osobný kult uctievania jeho samého.
Toto pokušenie čaká na každého, kto zabudol na vyhlásenie Pána Čaitanyu, v ktorom odmietol akýkoľvek počet lacných nasledovníkov (ako sannyásí), akýkoľvek počet sentimentálnych žien (aj mužov :-)) a akékoľvek bohatstvo, ktoré mu bolo cestou ponúkané.
Jednota si vyžaduje totálne odmietnutie týchto pokušení, ktoré nám opäť ponúka máya, a hoci každý vodca má svoju charizmu a časom ho bude nasledovať nadšený dav, nesmie sa ním nikdy nechať podmieniť, musí žiť svoj vlastný duchovný život a stáť na pôde, ktorú mu ponúkol jeho guru.
Napokon, nie počet jeho nasledovníkov definuje jeho postavenie, ale jeho neochvejná viera v slová jeho gurua, ktorá je základom jeho služby. Ako sa jeden môj iluzórny duchovný brat pýtal druhého: „Prabhu, počul som, že sa prezentuješ ako čistý oddaný? Je to pravda?“
Odpoveď prišla šokujúco okamžite: „Samozrejme, že som čistý oddaný; nevidíš, koľko ľudí ma nasleduje?“
Toto je máya, ktorá klame takéhoto narcistického gurua; takto sa guru stáva prostitútkou v mene zvýšeného počtu nasledovníkov, a kým on a jeho sentimentálni uctievači sú vo vytržení zo svojej „mentálnej verzie vedomia Krišnu“, triezvejšia trieda oddaných, pociťujúc odpor, sa obracia ku koreňom, z ktorých môže byť vygenerovaná všetka jednota – ku koreňom stromu Pána Čaitanyu, kde jednou z najmocnejších vetiev je hnutie, ktoré Šríla Prabhupáda založil. Človek nemôže byť jednotný, ak hľadá útočisko pod stromom s hnilými koreňmi. Taký strom bude čoskoro vyvrátený prichádzajúcimi búrkami máye a pochová pod sebou všetkých, ktorí tam hľadali útočisko. Dejiny ľudstva sú plné takýchto príkladov hnilých stromov.
Najnaliehavejšou potrebou pre tých, ktorí sú čisto motivovaní, je vyhľadávať spoločnosť iných, podobne motivovaných, a postaviť sa proti mainstreamovým ilúziám, ktoré sa nám ponúkajú, prostredníctvom praktických alternatív. Moja osobná nádej spočíva v mladých generáciách oddaných, ktorí majú podnet usilovať sa o návrat ku koreňom toho, čo Šríla Prabhupáda zasadil, poučiť sa z chýb, ktoré sa stali, a vybudovať nový prístrešok pre tých, ktorí hľadajú realitu a túžia vyhnúť sa ilúzii. Kredit, ktorý Šríla Prabhupáda dal, je zablokovaný a čiastočne premrhaný. Teraz, začínajúc s prázdnym účtom, si tí, ktorí kážu, musia získať novú dôveryhodnosť v oceáne frustrácie a podozrievania, ktorý tu zostal. Tvárou v tvár otázkam typu „Môžeme vôbec niekomu veriť?“, by mala nová generácia kazateľov prijať základné princípy, ktoré nám Šríla Prabhupáda ponúkol, a zjednotiť sa na úrovni, ktorá uľahčuje „jednotu v rozmanitosti“ bez toho, aby sa stala populistickou a kompromitovanou verejným dopytom.
Takéto zjednotené hnutie bude veľmi malé. ISKCON nikdy nebol veľkým hnutím pre tých, ktorí prísne dodržiavali princípy stanovené Šrílom Prabhupádom. Vždy ho viedlo a šírilo niekoľko celým srdcom oddaných duší. Keď sme boli na sankírtane v 70. a 80. rokoch, boli sme často vystavení hysterickým varovaniam znepokojených mainstreamových médií, ktoré nás označovali za „nebezpečnú sektu“.
Keď sme sa pýtali ľudí na ulici, koľko členov má podľa nich táto „nebezpečná sekta“, nikto netipoval menej ako päťdesiattisíc. Pobavení sme sa vracali do našich sankírtanových dodávok – desať chlapcov a desať dievčat, ktorí sa v očiach verejnosti vďaka nášmu neustálemu cestovaniu záhadne rozmnožili na päťdesiattisíc. Človek dokáže urobiť tak veľa s dvadsiatimi oddanými ľuďmi. Šríla Prabhupáda povedal: „Potrebujeme len jedného dobrého človeka v každej krajine, potom je úspech zaručený. Pozrite sa na mňa, prišiel som sám, jeden jediný človek.“
Mnohí prídu, ale mnohí odídu – alebo, čo je horšie, mnohí sa pokúsia zmeniť pôvodný účel hnutia tak, aby vyhovoval ich vlastným potrebám. Ale tých, ktorí sa skutočne snažia nasledovať najčistejším spôsobom, môže byť málo. Dosť na to, aby zmenili svet. To je to, čo nám ukázal Šríla Prabhupáda. Keď sa týchto pár ľudí spojí, vplyv posolstva, ktoré nesú, bude cítiť. Populistická politika „mnohých žiakov, mnohých guruov, mnohých bláznov“ len vyhrotí chaos a anarchiu. V nevedomosti niet jednoty, akokoľvek veľká by bola.
Zvíťazí len jednota požehnaná guru-paramparou a Najvyšším Pánom.
V zúfalom hľadaní jednoty,
Manidhara das
P.S. Alternatívne otázky:
Otázka: Ale veď dnes spieva (japuje) toľko ľudí, oveľa viac než kedykoľvek predtým!
Odpoveď: Akýkoľvek sahajya môže spievať sväté meno. Príliš často tí, čo spievajú, zabúdajú, čo spievanie skutočne znamená. Je to modlitba za VYŠŠIE ZAPOJENIE DO ODDANEJ SLUŽBY.
Iste, akýkoľvek druh spievania je prospešný. Ale spievanie pri súčasnom udržiavaní si materiálnych očakávaní je priestupkové a môže trvať celý život (pozn. red. – alebo skôr veľa životov), kým dosiahneme čistý stav spievania. Tvrdenie, že zaspievanie svätého mena hoci len raz vedie k láske k Bohu, je pravdivé, ale vzťahuje sa len na čisté spievanie bez zmyslových túžob a nešpecifikuje, KEDY ten moment nastane.
Ako vieme, existujú tri štádia spievania vzhľadom na jeho čistotu a dospieť k spievaniu bez priestupkov môže nejaký čas trvať v závislosti od úprimnosti človeka.
Čo je výsledkom nášho spievania? Návrat k priemernému životnému štýlu jedenia, spania, párenia sa a bránenia? Také zbožné činnosti ako jedenie, spanie, párenie sa a bránenie tvoria ľudskú formu života, ale nemôžeme očakávať rovnaký výsledok ako pri spievaní vykonávanom v zúfalej nálade v zmysle stať sa užitočným nástrojom v rámci misie, ktorou nás Šríla Prabhupáda poveril.
Napriek tomu, AKÝKOĽVEK druh spievania je prospešný.
Otázka: Sú tu takí, ktorí inšpirujú toľkých ľudí k spievaniu a zasväcujú toľkých do hnutia Šrílu Prabhupádu.
Odpoveď: Naozaj? Takže, čo je účelom hnutia Šrílu Prabhupádu?
Skutočná hodnota zasvätenia (iniciácie) sa musí prejaviť zmenou srdca u tých, ktorí sú zasvätení. Žiadna zmena srdca naznačuje, že spojenie medzi zasväcujúcim a zasväteným je neplatné. Čo sa týka počtu nasledovníkov, v histórii boli démoni, ktorí dosiahli oveľa väčšie úspechy než akýkoľvek guru v ISKCON-e. A akých nasledovníkov získali? Nasledovníkov, ktorí boli pripravení pochodovať na Stalingrad a zomrieť tam za svojho vodcu. 🙁
Tento stupeň oddanosti sa vo svete ISKCON-u stáva čoraz vzácnejším.
Je ľahké zmeniť si meno prostredníctvom zasvätenia. Zmena srdca však trvá celý život úsilia. Výsledok bude hovoriť sám za seba, nie počet nasledovníkov.
Ako vidno na životoch tých, ktorí dostali zasvätenie od Šrílu Prabhupádu, ich srdcia sa úplne zmenili, ich spôsob konania sa úplne zmenil a ich motívy sa úplne zmenili. Samozrejme, pod vplyvom máye sa tento proces môže zvrátiť, a hoci služba nie je nikdy márna, zasvätený môže byť opäť prekrytý svojím falošným egom a vrodenou márnivosťou, čím sa stane asára, nepoužiteľným.
Samotný princíp však zostáva nezmenený. Zasvätenie znamená zmenu. Guru nie je kus domáceho inventára, zarámovaný obraz visiaci na stene, odpadkový kôš na zbieranie karmy za pokračujúce hriešne skutky alebo spoločenská vizitka. Prostredníctvom zasvätenia sa človek môže stať zbožnejším. Takéto výhody možno získať v akomkoľvek druhu náboženskej inštitúcie. To, čo robí zasvätenie do hnutia Šrílu Prabhupádu odlišnou a jedinečnou, je to, že sa mení srdce človeka. Mení sa až do bodu, keď sa stávame užitočnými nástrojmi v kontexte misie, ktorú nám zveril. Zbožný, ušľachtilý život možno nájsť v rámci varnášrama-dharmy aj mimo hnutia Šrílu Prabhupádu. Skutočnú blaženosť a extázu však možno nájsť len vtedy, keď sa človek venuje priamemu kázaniu jeho odkazu, ktorý nám bol odovzdaný vo forme distribúcie kníh, verejného harinámu a verejnej distribúcie prasádamu spolu s propagáciou svätého mena na akejkoľvek možnej úrovni.
Keď sú tieto komunity založené, životný štýl založený na varnášrama-dharme, kde oddaní žijú príkladným životom, je kázaním sám o sebe.
Ale toto všetko sa dá robiť len vtedy, keď sa nezanedbáva základ kázania, ako je uvedené vyššie. Vo védskej spoločnosti existuje varnášrama-dharma, ktorú nasledujú aj démoni, a existuje daivi varnášrama-dharma presadzovaná čistými oddanými s cieľom priamo potešiť Pána, čo v našom prípade znamená prijať náladu kázania hnutia Šrílu Prabhupádu. Kázanie je podstata, nie jednoducho zbožný život.
Zatiaľ žiadne komentáre.