Nevyslovené prekážky na ceste k bhakti – Slepé nasledovanie (5. diel I. časť)

„V tomto verši je zavrhnuté slepé nasledovanie, ako aj absurdné otázky.“ 

(Šríla Prabhupáda, BG 4.34, význam)

Pri našej diskusii ohľadom autorít som spomenul dve cesty – cestu lásky a cestu strachu. Slepé nasledovanie vás bude sprevádzať na ceste strachu. Sú partneri a spolupracujú veľmi dobre. Spolu tvoria autoritársku atmosféru, ktorá je opakom individuálnej slobody myslenia a konania.

Šríla Prabhupáda zavrhuje slepé nasledovanie v nasledujúcich prednáškach:

„Áno. Slepé nasledovanie a absurdné otázky. Tieto veci sú v tomto verši zavrhované. Slepé nasledovanie znamená: ‚Ó, tam je swámi! Tak veľa ľudí ho nasleduje. Stanem sa jeho žiakom. (1) ‘Toto sa nazýva slepé nasledovanie. Neviete ani, kto ten swami je, či to vôbec je swami alebo nejaký darebák. Neviete. Ale, pretože ho každý nasleduje, poviete si: ‚Stanem sa jeho žiakom.‘ Toto je iba slepé nasledovanie, bez akýchkoľvek znalostí, slepé nasledovanie.“ (BG 4.34-39, január 1969, LA)

„Diskutujeme o Bhagavad-Gíte len preto, aby sme pochopili, že nenasledujeme nejaký princíp len slepo. Je to veda. Je to postavené na filozofii a vede. Tým, že nasledujeme veľké osobnosti, sme ten proces iba uľahčili, to je všetko. Ale nie je to tak, že by to bolo slepé nasledovanie.“     (BG 7.28-8.6, október 1966, NY)

„Vičára znamená, že sa snažíte pochopiť dar Pána Čaitanyu pomocou logiky, vičára. Nenasledujte slepo. Takéto slepé nasledovanie nie je dobré. Nevydrží to. Mali by ste všetko brať s logikou.“ (SB 6.2.1-5, január 1971, Kalkata)

V súčasnosti sú v ISKCON-e diskutované vodcovské princípy. Oddaní chodia na rôzne stretnutia a semináre a čítajú knihy ohľadom vodcovstva. Šríla Prabhupáda však, aspoň podľa toho, čo vieme, nechodil na žiadne semináre ani nečítal také knihy. Napriek tomu bol perfektný vodca, dokonca uznávaný aj vo svetských kruhoch.(2) Ako mohol byť Prabhupáda taký prirodzene dobrý vo vedení?

Vedenie znamená autoritu a autorita pochádza od Kṛṣṇu. Pretože bol Prabhupáda priamo spojený s Najvyšším Pánom, Šrí Kṛṣṇom, dostal splnomocnenie od energie oddanosti, bhakti-šákti. Tým, že bol neustále naplnený oddanosťou, pochopil zásady, ktoré plodia oddanosť. Preto zaistil, aby bola v spoločnosti vždy prítomná zbožná nálada. Čo k nemu prišlo prirodzene, sa my musíme naučiť pochopiť a praktizovať.

Je veľký rozdiel medzi slovami autoritatívny a autoritársky. Tu sú definície zo slovníka Webster, ktoré sú používané v celej knihe: Autoritatívny znamená, že pochádza od autority. Autoritatívna osoba alebo skupina si zaslúžia uznanie či prijatie.

Slovo autoritársky má podľa vyššie uvedeného slovníka dva významy. V prvom význame je to slepé poddanie sa autorite a v druhom význame znamená koncentráciu moci v rukách vodcov, ktorí nenesú zodpovednosť za činy voči svojim ľuďom. Inými slovami, takíto vodcovia nie sú zodpovední za problémy spoločnosti a majú byť rešpektovaní, bez ohľadu na ich správanie.

Kvôli vnútornej duchovnej sile je pravý duchovný vodca autoritatívny. Nie je závislý na slepom poddaní sa, titule alebo cirkevných zvyklostiach. Vždy sa snaží o vnútorné zlepšenie samého seba a vie, že dokáže niesť bremeno svojej pozície len tým, že bude otvorený, čistý a nesebecký. Záleží mu na ostatných, pretože cíti ich spojenie s Kṛṣṇom. Vie, že všetky duše sú Jeho čiastočkami. Takýto vodca sa vždy cíti byť za ľudí zodpovedný. Ak sú zarmútení, sťažujú sa alebo majú nesprávne názory, vždy sa cíti byť za nich osobne zodpovedný. Snaží sa pochopiť, ako prispel k danému problému a ako ho vyriešiť. Ľudia takého vodcu prirodzene nasledujú a vzbudzuje v nich srdečný rešpekt.

ISKCON má v súčasnosti veľké vnútorné rozkoly, napríklad Ritvici, ktorých všeobecne vnímame ako deviantov (3). Okrem toho šokoval ISKCON-ských členov aj nedávny odchod oddaných k iným Gaudíya inštitúciám. Niektoré autority cítia, že by mali proti týmto problémom bojovať, ale ani na chvíľu sa nepozastavili nad tým, že práve oni tieto problémy mohli v skutočnosti zapríčiniť.

Ak je guru pokorný, považuje sa iba za prostého kazateľa a snaží sa jednoducho pomôcť svojmu stádu, jeho žiaci a aj ostatní si ho budú vážiť a rešpektovať ho.

Ak sa však cíti byť voči ostatným nadradený, je pyšný na svoju pozíciu a nasledovníkov, ľudia ho budú vnímať a trvať na tom, že je iba kňaz a nie guru v plnom zmysle slova. Toto je akási poetická spravodlivosť a môže byť dokonca naaranžovaná Pánom tak, aby ho poučila.

V časoch Šrílu Bhaktisiddhántu Sarasvatí Thákura vyvinuli mahántovia alebo chrámoví manažéri kvôli chamtivosti kontamináciu zvanú džáti-gosái a dychtili po monopole na uctievanie šálagráma-šíl a v udeľovaní zasvätení. Tvrdili, že iba oni môžu vykonávať tieto aktivity kvôli ich vysokému bráhmanskému pôvodu. Potom, ako ich Šríla Sarasvatí Thákura spochybnil, mahántovia napadli spolu s najatými bitkármi jeho Gaura-mandala parikrama skupinu v Navadvípe. Keď miestni ľudia videli, ako napádajú nevinných vaišnavov, stratili vieru v túto ortodoxnú Gaudíya tradíciu, čo neskôr zapríčinilo veľký rozkvet rôznych iných deviantných apasampradáyi.

Jedno bengálske príslovie hovorí, že ryba smrdí od hlavy. Znamená to, že náboženskí vodcovia sú zodpovední za deviácie v ich postupnosti a inštitúciách. Vlastné záujmy, autoritárstvo a pýcha vytvorili problémy v histórii Gaudíya vaišnavizmu a prispeli k dnešným problémom v našich komunitách. História sa rada opakuje.

Pravé odovzdanie

Ak duchovný vodca nemá rovnakú duchovnú potenciu akou oplýval Šríla Prabhupáda, nemal by očakávať rovnaké odovzdanie sa od svojich podriadených. To je pokora.

Vodca by si mohol pomyslieť: „Pokračujem v misii Šrílu Prabhupádu, takže by sa mi mali podriadení odovzdať rovnakým spôsobom, ako sa odovzdali Jemu.“ Toto je nesprávny predpoklad a očakávanie. Oddaní často cítia toto nesprávne očakávanie a zatrpkne ich oddanosť.

Takýto prístup môže indikovať, že daný vodca je viac závislý na svojom postavení v inštitúcii ako na čistote alebo charaktere.

V tomto zmysle sú štyri všeobecné možnosti:

(1) osoba, ktorá má aj postavenie, aj charakter

(2) osoba, ktorá má charakter, ale nemá postavenie

(3) osoba, ktorá má postavenie, ale nemá charakter a

(4) osoba, ktorá nemá ani charakter, ani postavenie.

Charakterom sa myslí čistota a bezúhonnosť. Prvé dva scenáre sú v poriadku. Štvrtý je nešťastný, ale akceptovateľný, no tretí je neakceptovateľný. Mark Twain raz povedal:

„Je lepšie si zaslúžiť úctu no nemať ju, ako ju mať, ale nezaslúžiť si ju.“

Samozrejme, že ak sa niekto obráti na pravého gurua kvôli útočisku a vidí v ňom Božiu milosť, potom sa jeho odovzdanie postupne vyvinie a stane sa úplným, ale guru alebo duchovný vodca to neočakáva hneď, alebo od každého. Ani Šríla Prabhupáda to neočakával okamžite. Plné odovzdanie sa je veľmi špeciálna okolnosť. Odovzdanie bude rásť prirodzene na základe viery.

Úplne odovzdanie môže byť iba nežne podporované láskyplným jednaním, tréningom a praktickými radami.

Predtým som spomínal, ako láska, dôvera a sloboda sú všetky dôležité v nastolení správnej nálady. V opačnom prípade sa atmosféra v komunite a vo vzťahoch stane dusná a napätá. Ideálne duchovné autority sú fixované v Absolútnej Pravde, a preto preukazujú veľkú integritu vo svojom jednaní. Preto nikdy nie sú neistí, apatickí alebo sebeckí, ale skôr vykazujú kompetentnosť, starostlivosť a obetavosť.

Inteligentné nasledovanie

Opakom slepého nasledovania je inteligentné nasledovanie, ktoré je žiadúce. Nasledujú dve citácie, ktoré opisujú využívanie čistej mysle a otvorených očí v oddanej službe:

„Človek dokáže posilniť učenie, ktoré prijal od svojho áčáryu a vyhnúť sa porušeniu jeho príkazov sledovaním prostých vecí v prírode, tak, ako to odporúča bráhmana avadhúta. Nemal by mechanicky prijímať učenie svojho gurua. Žiak by mal byť hĺbavý a pomocou svojej vlastnej inteligencie pochopiť a realizovať v praxi to, čo počul od duchovného učiteľa sledovaním sveta okolo seba.“ (SB 11.9.31, význam)

 

„Ak niekto príjme učenie áčáryu, ale nechá ho zamknuté vo svojom mozgu ako nejakú teoretickú dogmu, neurobí veľký pokrok. Musí jeho učenie vidieť všade, aby vyvinul stále, úplné poznanie. Takto má vaišnava rešpekt voči každému a všetkému, čo ho osvieti ešte viac na jeho ceste v uctievaní svojho bona fide áčáryu, ktorý nie je odlišný od Pána Kṛṣṇu.“ (SB 11.9.31, význam)

Tieto tvrdenia sú jasné. Mechanické prijatie filozofie ponechá človeka slabým a sťaží mu pokrok. Ako som spomínal v prvej kapitole – zmysly, vrátane mysle a inteligencie, musia byť zamestnané v oddanej službe. Aby také zamestnanie bolo riadne, vyžaduje si isté množstvo slobody.

Popínavá rastlinka oddanosti vysychá, ak táto sloboda chýba kvôli slepému nasledovaniu alebo strachu.

Tento princíp je proporčne zosilnený vzhľadom k zvýšenej individuálnej inteligencii. Inými slovami, inteligentným ľuďom sa hnusí, keď sa k nim dostanú závery bez toho, aby mali možnosť nad nimi sami pouvažovať. Osobám s nižšou inteligenciou to až tak nevadí, ale stále vedia oceniť, ak môžu o veciach popremýšľať, aj keď nedokážu vyvodiť svoje vlastné závery. Po zápasení s nejakým problémom idú prirodzene za niekým, kto im dokáže poradiť a oni od neho túto múdru radu z celého srdca prijmú.

Pochabosť slepého nasledovania

Na objasnenie pochabosti človeka, ktorý sa stáva slepým nasledovníkom, Prabhupáda hovorí príbeh o smrti Sargala Singha. Sargal Singh bol veľmi milovaný istým obchodníkom, ktorý si po smrti Sargala oholil hlavu a nosil čierne oblečenie. Keď prišiel do jeho obchodu nejaký muž, spýtal sa, kto zomrel. „Sargal Singh zomrel,“ odpovedal obchodník. Návštevník o ňom nikdy nepočul, ale tiež si oholil hlavu a nosil čierne veci. Ostatní ľudia v meste slepo nasledovali, aby nevyzerali nevedome. Keď sa ich spýtali, kto zomrel, vždy odpovedali: „Sargal Singh zomrel.“

Keď zbadal kráľov minister tak veľa trúchliacich ľudí, pridal sa k nim, oholil si hlavu a nosil čierne oblečenie. Keď ho však videl kráľ, spýtal sa ho: „Prečo smútiš? Kto umrel?“

„Sargal Singh,“ odvetil minister.

Kráľ sa spýtal: „Kto to je?“

Minister nevedel odpovedať, a tak mu kráľ povedal, aby to zistil. Pýtal sa a pýtal, až sa nakoniec spýtal obchodníka. „Kto je Sargal Singh?“

Obchodník odpovedal: „Sargal Singh bol môj osol, ktorého som mal veľmi rád.“ V tomto príbehu mešťania prosto nasledovali, ale kráľ situáciu inteligentne spochybnil.

Ďalším príkladom slepého nasledovania je experiment piatich opíc, ktoré boli umiestnené do klietok, na vrchu ktorých boli banány. K týmto banánom viedli schody, no vždy keď sa nejaká opica snažila dostať hore, boli všetky opice postriekané ľadovou vodou pod vysokým tlakom. Po chvíli sa tieto opice naučili, že vyliezť po schodoch znamenalo veľké utrpenie a vždy, keď sa k nim niektorá z opíc priblížila, tie ostatné na ňu brutálne zaútočili. Po niekoľkých dňoch bola jedna z opíc vymenená za novú. Nováčik o ničom nevedel a bol entuziastický. Preto hneď, ako zbadal tie lákavé banány, vydal sa ku schodom, no ostatné na neho zaútočili. Neskôr vymenili ďalšiu opicu a tá urobila rovnakú chybu. Zaútočili na ňu všetky opice, dokonca aj tá novšia, ktorá ani nevedela, prečo útočí. Jednoducho nasledovala ostatné. Postupne sa všetky opice z pôvodnej skupiny vymenili. Žiadna z nových opíc nevedela, prečo útočia na tú, ktorá sa priblíži ku schodom. Napriek tomu slepo nasledovali túto agresiu. Opice nie sú jediný druh, ktorý je podmienený hmotnou energiou. Ľudské bytosti sa tiež správajú týmto spôsobom.

1. Pozn. red. – Obzvlášť v post-prabhupádovskej dobe ISKCON pretláča deviáciu, ktorá tvrdí, že pochybovať o kvalifikácii tzv. gurua je nejaký druh priestupku alebo rúhania. Keďže dnešný spôsob toho, ako sa stať v ISKCON-e guruom alebo kto to vôbec guru je, sú sami o sebe deviácie v príkrom rozpore s Védami, predošlými áčáryami a učením Šrílu Prabhupádu, je, preto namieste byť nanajvýš obozretný a používať aj vlastnú inteligenciu. Samozrejme, toto funkcionárom v inštitúcii nevyhovuje, a preto si slepé nasledovanie obhajujú vlastným pseudoargumentom, že nie je možné poznať úroveň tých, ktorí sú vyššie, ako sme my. Na jednej strane je pravda, že pre začiatočníkov to je problematické, ale zároveň platí, že ten, kto sa už trocha orientuje v šástrach a knihách Šrílu Prabhupádu, si vie ľahko porovnať správanie a symptómy pokročilých osôb a čistých oddaných tak, ako ich popisujú šástry a osobu v praxi, o ktorej vám niekto tvrdí, že je na tej danej úrovni. Človek má konieckoncov vždy len vlastnú inteligenciu a rozlišovanie. Keby to nemal, a nevedel by sa v ničom rozhodnúť sám, neexistoval by ani dôvod, aby veril Védam a Prabhupádovi, keďže ich úroveň by tiež podľa tejto špekulácie nemohol poznať. Táto špekulácia je nezmyselná, aj preto, že na jednej strane vraví, že nemôžeme hodnotiť niekoho úroveň, ale zároveň protichodne predpokladá, že budete automaticky a slepo prijímať fakt, že ten, kto vás o tom presviedča je na vyššej úrovni a vidí viac, ako vy. Vtedy sa dostávame do argumentačného kruhu a môžeme vyhlásiť, že nemáme takémuto funkcionárovi, ktorý deklaruje pokročilosť niekoho iného, napr. ISKCON-ského gurua dôvod veriť, keďže nemáme možnosť poznať úroveň tohto funkcionára a rovnako ani on nemá možnosť poznať úroveň gurua. Každý napokon vidí len na svoju úroveň a spolieha sa len sám na seba. Aj to, že budeme niečo slepo nasledovať a vzdáme sa inteligencie, je konieckoncov vlastné rozhodnutie. Pokiaľ má čitateľ záujem dozvedieť sa viac o tom ako teda nájsť pravého gurua, resp. ako môže On zbadať a nájsť nás, prostredníctvom Šrí Krišnu, odporúčam prednášky a knihy od HH Gour Govinda svāmīho (napr. kniha Guru-tattva).

2. Po prečítaní Līlāmṛty Śrīlu Prabhupādu okomentoval jeden z najlepších manažérov Steven Covey Prabhupādov výkon ako veľkolepý a v súlade s ich siedmimi zvykmi.

3. Pozn. red. – Ritvici vznikli ako prirodzený dôsledok poklesnutia tzv. guruov, ktorí sa vyhlásili za nasledovníkov Šrílu Prabhupádu po Jeho odchode. Keďže drvivá väčšina autorít v ISKCON-e sa preukázala ako darebáci, zapríčinilo to, že väčšina členov hnutie v dezilúzii opustila. Niektorí sa pridali ku Gaudiya Math a Narayana maharajovi, iní založili vlastné organizácie a jednou z nich sú ritvici. Ich deviácia spočíva v tom, že, hoci majú pravdu v tom, že ISKCON po odchode Prabhupádu zdegradoval, neznamená to, že by sa mal zmeniť védsky systém parampary (priamej duchovnej postupnosti), a že fyzicky prítomný guru nie je potrebný. Práve toto oni hlásajú a sú, preto právom ISKCON-om považovaní za deviantov. Na druhej strane, samotný ISKCON prešiel do vlastnej deviácie – znížili kvalifikáciu gurua na akúsi oficiálnu profesionálnu volenú funkciu, t.j. niečo ako zasväcujúci kňaz, ktorý nemusí byť čistý oddaný, čo je v príkrom rozpore so šástrou a Prabhupádom (viď vyššie spomínaný verš SB 11.9.31, kde sa guru považuje za neodlišného od Krišnu, podobne aj napr. v SB 11.10.5).  Inými slovami, momentálna prax ISKCON-u je, že demokraticky volia to, kto je Krišna a kto nie, podľa toho ako to momentálne cítia a odhlasujú. Mnohokrát už zvolených guruov za škandály odvolajú, a ich žiakom potom odporučia, aby si našli iného „Krišnu“. Viackrát sa stalo, že aj druhý guru poklesol, a potom už radšej odporučili bývalým žiakom. any si nebrali žiadneho. Toto potom nahráva deviantom, ako sú ritvici, keďže vždy, keď nejaký takýto ISKCON-ský pseudoguru poklesne, ritvici to použijú ako argument toho, že okrem Prabhupádu nikto guruom byť nemôže. Pravdou, ale je, že Prabhupáda mal viacero žiakov, ktorí boli kvalifikovaní na to byť ďalšími áčáryami, ale paradoxne ich kvalifikáciu ISKCON (síce horko-ťažko, ale predsa) pripustil až po ich smrti, napr. Aindra prabhu, Gour Govinda swami a ďalší. Inými slovami, mocenské štruktúry firmy ISKCON sa tak nasilu držia moci, peňazí a nechcú sa s nikým deliť, že za skutočne čistých oddaných vyhlásia až tých, ktorí im nemôžu konkurovať a spochybňovať ich moc. Počas ich života bolo zvykom, že ich diskriminovali a vytvárali im všemožné prekážky. Aj medzi dnešnými „prominentnými“ guruami v ISKCON-e nájdeme tých, ktorí týchto čistých Prabhupádových žiakov šikanovali a všemožne im bránili v službe. P.S.: Najnovšia verzia ISKCON-ského guru systému sa podobá práve ritvikizmu, ktorý tak radi ohovárajú, keďže tvrdí, že ISKCON-skí guruovia nemusia byť čistí oddaní, pretože iba privádzajú žiakov k Prabhupádovi, ktorý ich oslobodí za nich. V princípe je to ďalší filozofický guľáš, ktorým sa snažia nejak uhrať situáciu, do ktorej sa za desiatky rokov podvodov so zasväteniami sami dostali.