späť

Nevyslovené prekážky na ceste k bhakti – Zásady oddanosti (1. diel)

Purnačandra gosvāmī

 

Kniha, ktorej preklad vám prinášame v tejto sérii článkov je určená pre všetkých, ktorí sa bližšie zaujímajú o prax bhakti-yogy, a obzvlášť pre členov hnutia Haré Krišna – ISKCON. Mám medzi nimi veľa priateľov, ktorí aj vďaka mne začali praktizovať toto prastaré učenie a neskôr natrafili na organizáciu, ktorá by ho mala reprezentovať. V najbližších kapitolách nám Purnačandra gosvāmī, prominentný žiak duchovného učiteľa Šrílu Prabhupádu, ktorý toto učenie prvýkrát priniesol na západ, trpezlivo vysvetlí, že rozdiel medzi teóriou a praxou môže byť niekedy priepastný.

Po smrti Prabhupádu sa začali jeho tzv. nasledovníci čoraz viac odkláňať od jeho učenia ako aj predošlých originálnych duchovných učiteľov (ačáryov) a Véd. Svojvoľne sa vyhlásili sami za guruov a rozdelili si zóny vplyvu a majetky. Netrvalo dlho a ich skutočná úroveň a ego sa prejavili v plnej miere. Hnutie, ktoré Prabhupáda zakladal na priateľstve a láske, premenili na monštróznu inštitúciu, ktorú zneužívali predovšetkým na vlastné sebecké a zvrátené ciele, nevynímajúc fyzické násilie, vraždy, predaj drog či sexuálne zneužívanie detí. (Dokument o škandáloch ISKCONských guruov nájdete tu).

Veľká časť radových členov hnutie opustila alebo sa pridali k inými duchovným učiteľom priamo v Indii. Tí, ktorí v ISKCON-e ostali, chceli po mnohých nechutných škandáloch situáciu skonsolidovať, a preto sa sami ujali moci a úlohu gurua sformalizovali. V snahe zabrániť deviantom, aby boli na poste gurua, zmenili a degradovali úlohu gurua na akéhosi formálneho kňaza, ktorý je podriadený inštitúcii a jej managerom. To, čo bolo tisíce rokov v tejto tradícii brané ako posvätné postavenie mahá-bhagavatu a čistého oddaného, v istom zmysle neodlišného od Krišnu, sa behom chvíle zmenilo na volenú funkciu, kde sa guruovia môžu demokraticky voliť a odvolávať, pokiaľ prestanú managerom hnutia vyhovovať. Svojvoľne zamenili aj samotný význam gurua, kde poučujúceho duchovného učiteľa (šikša-guru), ktorý bol tradične hlavný guru, posunuli do úplného úzadia, a do popredia dali dikša-guruov, ktorí si tradične plnili viacmenej iba formálne úlohy. (Viac o tejto téme nájdete v tejto prednáške od Banu svāmīho). Týmto spôsobom guruov ohraničili, a bez ich formálneho razítka podľa ISKCON-u neexistuje žiaden duchovný pokrok. Táto deviácia spolu s ďalšími bohužiaľ pretrváva dodnes.

Niektorí žiaci Šrílu Prabhupádu ostali hnutiu, ale lojálni, neodišli, a snažili sa o nápravu vo vnútri hnutia, ktoré sa časom zmenilo na autoritársku sektu. Preto vznikla aj táto kniha.

Autor sa nebál popísať fenomény tzv. duchovného materializmu, ktoré sa objavujú vždy, keď sa zneužije originálne učenie a nastúpi svetská organizácia a cirkev. Vidíme, čo sa stalo s učením Ježiša Krista a aký diametrálny rozdiel je medzi jeho učením a dnešným kresťanstvom. Podobne, po odchode Jeho božskej milosti Šrílu Prabhupádu nastal v organizácii, ktorá po ňom ostala, úpadok, ktorý nezaujatému pozorovateľovi môže byť okamžite jasný, avšak tými, ktorí sú fanaticky pohltení priamo v tomto kulte, je akákoľvek kritika poväčšine braná ako prílišný negativizmus, ohováranie či dokonca rúhanie. Tých, ktorí o autorite tejto sekty pochybujú, tento kult nazýva démonmi, od ktorých sa treba dištancovať a nezriedkavo svojim členom cenzurujú informácie, ktoré sa k nim dostávajú a držia ich tak v nevedomosti. Vodcovia obvykle nemajú záujem, aby úprimní členovia a záujemcovia boli vzdelaní, inklinovali ku kritickému mysleniu a spochybňovaniu hnutím pretláčaných dogiem, pretože to by mohlo narušiť ich materiálne pozície. Nevzdelaný a naivný človek sa dá ľahšie manipulovať.

Takáto strata sebareflexie a zaslepenosť nie sú vonkoncom zdravé – či už duchovne alebo materiálne a vyznávači akéhokoľvek kultu majú tendenciu sa zubami nechtami držať svojej vlastnej idealizácie a predstáv o tom v akom stave je ich spoločnosť, akoby čelili mnohokrát bolestivej realite.

Gosvāmī systematicky rozoberá príčiny, ktoré škodia duchovnému pokroku alebo ho aj vyslovene zastavujú už v jeho počiatkoch. Obzvlášť smutný je fakt, že či už to tí, ktorí sú závislí na systéme tejto inštitúcie, robia vedome alebo z nedbanlivosti, páchajú duchovné a často aj hmotné násilie na záujemcoch o toto pôvodne dokonalé učenie, čo gosvāmī rozoberá v neskorších kapitolách.  Je preto mojim osobným motívom sprostredkovať túto knihu čo najväčšiemu počtu duchovných bádateľov a zvýšiť ich obozretnosť, vykoreniť naivitu, ktorá sa nesie ruka v ruke s nováčikovským entuziazmom.

Samozrejme, sociálny tlak, podvedomá túžba zapadnúť do nejakej komunity, patriť niekam, socializovať sa atď. je veľmi silným lákadlom, ktoré môže zastrieť zrak aj úprimného hľadača, ktorý radšej uprednostní komfort takejto spoločnosti, aj na úkor pravdy. Toto je skutočný test toho, čo človek v skutočnosti hľadá a aký je jeho motív. Nakoľko má skutočný záujem o hlbokú introspekciu a postupný prerod na človeka bez falošného ega, egocentrizmu a hedonizmu, čo si vyžaduje veľkú dávku úprimnosti samému k sebe alebo mu stačí onálepkovať sa ďalším materialistickým označením “duchovný človek”. Zneužije toto učenie na to, aby ešte viac posilnil svoje ego a prefiltroval svoje hmotné túžby pod rúškom duchovna do participácie a karierizmu v podobnej “firme”.

Keď sa vzdáme vlastného zdravého úsudku a zveríme svoje životy funkcionárom v akejkoľvek cirkvi alebo hnutí, mali by sme si maximálne opatrne zvážiť, čo sú to vlastne za osoby. Nie je dobré byť opojení ich domnelou pokročilosťou len kvôli ich nasadeným úsmevom a nabifleným frázam z Véd, od ktorých realizácie majú častokrát na míle ďaleko.  Môže sa nám potom ľahko stať, že sa neskôr staneme obeťami ich manipulácie, zastrašovania, až zneužívania a nebudeme mať účinné prostriedky na vlastnú obranu, keďže nám od začiatku bola systematicky krok po kroku odoberaná pod zámienkou pokory, odriekania a strachu z priestupkov a rúhania. Takto jednajú konieckoncov všetky sekty. Je tenká hranica medzi spochybňovaním hmotných túžob našej mysle a slobodného myslenia samotného. Keď sa necháte presvedčiť, že to druhé je zlé, stávate sa otrokmi, bezmyšlienkovitými ovečkami, ktoré len plnia príkazy, tých, ktorým bezhlavo zverili svoju cestu k Bohu. Tento bod krásne rozoberá autor v 10. kapitole.

Pre všetkých, ktorým niečo na fungovaní ISKCON-u nesedí, bude táto kniha obstojným a pevným pomocníkom v rozlišovaní. Naučí vás v prvom rade čo je to skutočná bhakti a ako sa prejavuje. Ukáže vám, že tam, kde nie sú láskyplné vzťahy a úprimnosť, nie je bhakti, ale len jej autoritársky svetský odraz. Tam, kde nie je dobrovoľnosť, dôvera, prirodzená radosť a entuziazmus, je strach, striktnosť a mechanické pravidlá, ktoré ich majú nahradiť, naivne čakajúc rovnaký výsledok.

Týmto spôsobom skôr či neskôr prejde zanietený mladý uchádzač pod “vedením” týchto neosobných funkcionárov do rutiny a prestane cítiť to číre nadšenie, ktoré cítil na začiatku. Oddaná služba, pokiaľ je vykonávaná správne a hlavne pod správnym kvalifikovaným vedením, je vždy radostná a motivuje nás k ďalšej a ďalšej službe, načúvaniu a ospevovaniu Krišnu, kvalitnejšej mantra meditácii a pod. Pokiaľ sa musíme do oddanej služby nútiť, niekde je problém.

V praxi sú potom tieto rôzne deviácie reflektované do toho, že členovia hnutia nechápu a nepraktizujú ani len základné princípy bhakti-yogy a sú odsúdení na dlhoročnú stagnáciu na začiatočníckej úrovni, kde prichádzajú frustrácie, ktoré sa reflektujú do neuróz, komplexov a pokusov o karierizmus v takejto impotentnej inštitúcii. V neposlednom rade aj do túžby po uctievaní a uznaní postavenia a domnelého duchovného pokroku “autorít”.

História sa opakuje. Mali by sme sa z nej, preto poučiť. Je naozaj hlúpe myslieť si, že keď svet v tomto materialistickom veku Kali-yuga je plný pokrytectva, pretvárky, závisti a zloby, tak zázračne tí, ktorí sa pridali do nejakého kultu sú už po pár rokoch (pochybného praktizovania), zrazu oddaní, pomaly svätci, Bohom vyvolení, so svojou jedinou pravdou. V skutočnosti sú to duchovní začiatočníci a pojem “oddaný” môžeme teda uplatniť na akéhokoľvek člena náboženstva, ktorý sa tak či onak usiluje o nejaký vzťah s Bohom. Sú to teda miliardy ľudí. Táto sekta si, ale vyhradila právo považovať za oddaných iba seba a to už od prvého oholenia hlavy alebo nosenia sárí.

Bohužiaľ, skutočnosť je taká, že takáto mentalita je oveľa egoistickejšia, ako majú bežní zvedení materialisti. Falošné duchovné ego bráni jasnému duchovnému aj materiálnemu rozlišovaniu. Takéto osoby, teda zakrpatejú aj po materiálnej stránke, ktorú nekultivujú a pokrok, ktorý mal na duchovnej stránke nastať, jednoducho nenastal a existuje iba v prehnanej domýšľavosti týchto nadľudí – tzv. vaišnavov, ktorí sú experti na falošnú hranú pokoru. V skutočnosti ale väčšina z nich baží po sláve, túžbe po uctievaní, uznaní svojho postavenia a duchovných kvalít. V podstate všetkého čoho sa takzvane vzdali, ale to len pretransformovali pod rúško náboženstva. Paradoxne, toto samo o sebe je elementárna diskvalifikácia, čo potvrdzuje Šríla Prabhupáda aj védske písma. V prípade bežných členov je to síce smutné, ale všetci sme niekde na ceste. V prípade osôb, ktoré sa titulujú ako “autority” a vodcovia ISKCON-u, ide o jasné násilie na dušiach ľudí, ktorí sú im zverení a zaslúžia si kritiku a verejné odsúdenie.

Prečo je potom také zložité pre nováčikov odhaliť takúto intuitívnu vec a pocit? Dôvodov v tejto knihe udáva Purnačandra gosvāmī mnoho. Ja ich z môjho pohľadu zredukujem na dva podľa mňa najmarkantnejšie, a to impersonalizmus (v jednaní medzi sebou, s tzv. podriadenými, s novými záujemcami, verejnosťou, pri kázaní a pod.) a psychologická manipulácia, (ktorá začína klamaním a manipulovaním ľudí na ulici, aby si kúpili nasilu knihu, po vymývanie mozgov na výcvikoch za členov, až po psychologické metódy, ako uplatniť svoju moc pomocou sociálnych tlakov, strachu z vyčlenenia a pod.). Tieto faktory by sa dali rozpísať aj do celej ďalšej knihy, ale hlavnou pointou je, že práve tieto fenomény, spolu s tými, ktoré zdôrazňuje gosvāmī sú dôvodom pretrvávajúcej sociopatológie tohto kultu.

Na druhej strane, prečo toľká námaha písať podobné knihy alebo moja vlastná snaha s prekladom a písaním takéhoto kritického predslovu? Je to z dôvodu, že napriek všetkému, nič lepšie, ako toto učenie k dispozícii nie je, a pokiaľ je nutná nejaká organizácia, a z praktických dôvodov je naozaj na niektoré činnosti nutné aranžmá, nič lepšie, ako ISKCON bohužiaľ (zatiaľ) nemáme. Ako aj Prabhupáda spomínal, lepší slepý strýko ako žiaden. Niektorí Prabhupádovi žiaci úprimne proces nasledovali, poctivo praktizovali a mali čisté úmysly a tým sa výsledok v podobe pokročilosti v duchovnej sebarealizácii a lásky ku Krišnovi jednoznačne dostavil. Ako jasný príklad môžeme vidieť samotného autora knihy a z jeho riadkov bude každému vnímavému čitateľovi jasné, že bol nesmierne vnímavý, empatický a pokročilý oddaný. Napriek tomu, nezdržal sa kritiky, ktorá je v takýchto prípadoch nutná, a nie je to v našej filozofickej tradícii nič nezvyčajné  – pri istých situáciách je priam vyžadovaná. Obdivujem maharajovu jasnosť myslenia a podanie, ktoré, aj keď je kritické, je podané veľmi kultivovaným a jednoduchým spôsobom. Takéto spôsoby by sa zišli aj mne, čo priznávam.

Skutočne poctivá japa, načúvanie, nasledovanie pravého gurua a kázanie sú práve tie lieky, ktoré pri správnom aplikovaní docielia, že stratenú energiu a entuziazmus znova pomerne rýchlo získame a nebudeme sa báť vykročiť z davu v snahe potešiť Šrílu Prabhupádu, podobne, ako sa on nebál v pokročilom veku opustiť Gaudiya math – podobne zdeformovanú organizáciu, po odchode svojho gurua a ísť na vlastnú päsť šíriť to, čo považoval za správne. Na naše šťastie, nie sme tu sami, ako bol svojho času Prabhupáda, ale je nás viac, a to práve vďaka Nemu. Uvedomujeme si, že nie je všetko s kostolným poriadkom, resp. možno, že je problémom práve to, že všetko je iba podľa “kostolného poriadku” aj to prekrúteného.

Je jednoznačne na každom adeptovi o čistú oddanú službu zvážiť, na ktorú stranu sa pridá. Buď zvolí laxný a komfortný prístup alebo bude hĺbavejší a obozretnejší. A aj keď veci nebývajú často buď iba čierne alebo biele, je to tak aj v tomto prípade. V ISKCON-e je veľa oddaných, ktorí sú úprimní, ale boli podvedení. Nájdu sa aj takí, ktorí vedia, že sú podvedení, ale vyhovuje im to alebo sa boja po toľkých rokoch niečo zmeniť, možno už ani nevedia ako, alebo na to proste nemajú energiu. Bohužiaľ je tu aj skupina tých, ktorí majú tieto podvody a deviácie na zodpovednosti a to sú v princípe materialisti, ktorí sú prezlečení za vaišnavov, niečo ako vlci v rúchach ovečiek. Tí sa systematicky priživujú na tomto hnutí a zneužívajú ho na svoje vlastné pohodlie, živobytie a hmotné túžby. Ich psychopatia im väčšinou zabraňuje uvedomiť si a priznať vlastné motívy. Namiesto toho sa stavajú do defenzívy a cítia sa dotknutí, že ich niekto “ohovára” alebo kritizuje. Už len z princípu. Keď sú ale konfrontovaní s argumentmi a dôkazmi, na tie nereagujú, pretože vedia, že by ťahali za kratší koniec. Namiesto toho radšej prejdú do útoku ako pri mojej osobnej skúsenosti, keď som dlhodobo upozorňoval na rôzne deviácie a kauzy (vďaka ktorým v priebehu pár rokov odvolali vyše 5 “vedúcich” z ich pozícií). V jednom bode, keď som zaťal príliš vysoko a dokázal som, že členovia manažmentu kryjú sexuálne deviácie, mali toho už zjavne dosť a na základe argumentov ako “ohováranie” a ďalšie – mi zakázali vstup do ich centier, dúfajúc, že im nebudem môcť vidieť na prsty. Ako vyštudovaný novinár viem akú silu má informovanosť a ako sa bránia tí, na ktorých sa svieti. Kúšu a vyhrážajú sa tým, ktorí držia baterku. Mohli sme to vidieť aj v aktuálnej slovenskej kauze Jána Kuciaka. Ako kolega z brandže sa venoval síce úplne iným témam, ale rovnako sa nebál označovať veci pravými menami, bez ohľadu na svoju reputáciu a možné postihy od tých, ktorým sa znepáčil a snažili sa voči nemu viesť diskreditačné kampane. O výmysloch voči mne, o ktorých som sa dopočul by sa dal napísať samostatný článok.

Našťastie nie som apatický, ani zatrpknutý. V celosvetovom ISKCON-e sú tisíce oddaných, ktorí rozmýšľajú rovnako. Na globálnej úrovni s ISKCON-om spolupracujem na viacerých projektoch, pri takých, kde vidím do pozadia a poznám a dôverujem osobám, ktoré za nimi stoja. Čo sa týka Slovenska, to najmenej, čo môžem pre slovenský ISKCON spraviť aj keď sa nezúčastňujem jeho aktivít, je uvádzať fakty a argumenty pre tých, ktorí majú záujem rozmýšľať nad nimi. Dúfam, že aj táto kniha bude pre viacerých eye-opener a pomôže im v budúcnosti lepšie rozlišovať a nestať sa obeťou vlastnej naivity, ako je bohužiaľ v tomto hnutí zvykom.

Každopádne, zmena skôr či neskôr príde a ukáže sa, kto bol na strane riešenia, a kto bol súčasťou problému.

„Hranica medzi svätcami a heretikmi (bojovníkmi za pravdu a teroristami) sa stáva čoraz nejasnejšou. Niektorým z nich v budúcnosti poďakujeme za ich odvážne činy, prameniace z oddanosti Pravde bez váhania.“ (Anonym z ISKCON Mayapuru)

Narayan Das

 

Úvod

Táto kniha je v prvom rade určená pre ľudí praktizujúcich bhaktiyogu a pre vodcov v rámci organizácie ISKCON (Medzinárodna spoločnosť pre vedomie Krišnu). Zaoberá sa rôznymi filozofickými a sociologickými problémami. Mnoho tu diskutovaných pozorovaní môžeme aplikovať aj pre ostatné duchovné alebo náboženské organizácie. Ani zďaleka sa však nejedná o kompletnú analýzu. Pojednávam tu iba o niektorých vybraných témach, pretože sú veľmi obsiahle. Nie som síce sociológ, ale bhakti-yogu som študoval a praktizoval cez 26 rokov (1). Počas týchto skúseností ako som učil bhakti-śāstry a radil oddaným, som začal vnímať isté vzorce správania a predstáv, z ktorých sú niektoré nepriaznivé až škodlivé pre kultiváciu oddanosti. Ich vypichovanie môže byť pre niektorých bolestivé, robím to však s konštruktívnym úmyslom. Ako raz povedal Abrahám Lincoln:

„Ten má právo kritizovať, kto má srdce pomáhať.“

Konštruktívnu kritiku vedia oceniť iba inteligentní – cítia vtedy akési uvoľnenie, nádej a vieru, pretože vidia, ako sa pravda vynára z temnôt. Iba to jediné ich totiž zaujíma. Napriek tomu vás pokorne žiadam, aby ste prehliadli prípadné chyby, na ktoré môžete na nasledujúcich stranách naraziť. Ak však nájdete nejakú pravdu, prijmite ju, prosím.

ISKCON je čoraz väčšou spoločnosťou a preto zápasí s mnohými vnútornými problémami. Nedávno odišli niektorí členovia do iných organizácií, odštiepených skupín alebo k nasledovníkom Bābājīho. Tieto problémy však nie sú kvôli samotnému ISKCON-u alebo kvôli procesu, ktorý v ňom Śrīla Prabhupāda ustanovil. Tak ako svätá rieka Yamunā, ISKCON je čistý a transcendentálny (2) a vždy je schopný druhých očistiť a povzbudiť v oddanosti. Je ako božské vozidlo nesúce milosrdenstvo Pána Čaitanyu.

My do neho, žiaľ, iba sypeme odpadky a znečisťujeme ho našimi hrubými zvykmi a predošlým hrubým aj jemným hmotným podmienením.

Niektoré z týchto foriem podmienenia skúma aj táto kniha a ja dúfam, že pomôže podnietiť sebapozorovanie a zlepšenie, či už individuálne alebo kolektívne.

Inými slovami, cieľom tejto knihy je vyvolať spoločenskú a duchovnú reformu v ISKCON-e. Prečo?

Žijem v tejto spoločnosti a preto chcem, aby sa jej problémy riešili. ISKCON je Prabhupādov odkaz, jeho misia, jeho stvorenie či dieťa. Každý žiak prirodzene túži ochraňovať, udržiavať a usmerňovať posolstvo svojho majstra.

Ak je niekto chorý, prvým krokom k jeho liečbe je diagnostika danej choroby. Väčšinou to znamená skontrolovanie krvného tlaku, jazyku a odber krvi – nič z toho nie je príjemné. Bez týchto testov však doktor nedokáže zistiť, v čom je problém a rovnako tak ani pacient nebude vedieť čo má robiť. Nepovažujem sa za žiadneho doktora. Avšak aj pacient, ktorý je na ceste k uzdraveniu, dokáže do istej miery porozumieť procesu svojej liečby. Preto to nechám na vás, na čitateľoch, aby ste nasledujúce pozorovania a závery vyhodnotili na základe ich podstaty.

 

Zásady oddanosti

„Pre bežných veriacich je hriechom všetko, čo odporuje princípom ich náboženstva. Avšak pre oddaných Najvyššieho Pána je hriechom všetko, čo stojí v ceste čistej oddanej službe.“ (Śrīla Sanātana gosvāmī, Bṛhad Bhāgavatāmṛta 2.7.124, význam)

Śrīla Rūpa gosvāmī definuje základné princípy bhaktiyogy vo svojom známom diele Bhakti rasāmṛta sindhu (Nektár oddanosti), na ktoré by sme sa mali odvolávať pri analýze bhakti. Nebudem tu písať o všetkých jeho tvrdeniach. Vybral som však také, ktoré poslúžia na odôvodnenie nasledujúcich kapitol.

Jeho Paribhāṣā-sūtra slúži ako podklad k zmienenej Bhakti rasāmṛta sindhu (1.1.11). Táto sūtra tvrdí, že čistá oddanosť (uttamabhakti) môže byť dosiahnutá iba tými, ktorí:

  1. nemajú žiadne iné obvyklé alebo podstatné túžby, než potešiť Pána
  2. nedovolili intelektuálnemu poznaniu (jñāne)karme atď., aby zakryli či zatemnili ich oddanosť
  3. vykonávajú priaznivú službu
  4. slúžia Kṛṣṇovi, Jeho avatarom, expanziám alebo čistým oddaným
  5. kultivujú bhakti nepretržite telom, mysľou i rečou.

Anyābhilāṣitā-šūnyam jñāna-karmādy-anāvṛtam ānukūlyena kṛṣṇānu śīlanam baktir uttamā

Slovo jñāna tu znamená filozofickú špekuláciu s impersonalistickými (neosobnými) tendenciami či závermi. To ale neznamená, že by sme mali úplne odmietať všetky filozofické špekulácie. Ak však naše filozofické záujmy začnú prevažovať nad oddanou činnosťou, dokážu náš oddaný prístup zakryť, ba až nás úplne diskvalifikovať z čistej oddanej služby.

Slovo karmādi je taktiež dôležité. Pozostáva z dvoch slov: Karma a ádiKarma naznačuje kontamináciu plodonosnými aktivitami či rituálmi a ádi, znamenajúce „a tak ďalej,“ naznačuje ďalšie prekážky ako napríklad sāṅkhya-yoga, lenivosť, suché a povrchné odriekanie, či posadnutosť s aṣṭāṅga-yogou alebo varṇāśrama-dharmou.

Pointou je, že určité činnosti, túžby alebo aj nepatrné koncepcie dokážu zatieniť až úplne zatemniť našu čistú oddanosť.

Pozrime sa na príklad takéhoto zatienenia: Vaša sestra sa ide vydávať a celkom prirodzene vás pozve na svadbu. Všetci vaši príbuzní od vás očakávajú, že sa dostavíte – boli by znepokojení, keby ste neprišli. Pravdepodobne sa začnú zaujímať o vaše nové náboženstvo. A tak sa rozhodnete prísť, aby ste ich zbytočne neznepokojovali. To je v poriadku. S touto mentalitou je vaša oddanosť nedotknutá. Ak si však myslíte, že je prítomnosť na tej svadbe nevyhnutná pre vašu oddanosť, alebo že by jej to mohlo nejak ublížiť, keby ste neprišli, potom je táto mylná predstava – že bhakti je závislá na nejakom spoločenskom obrade – prekážkou na ceste k čistej oddanosti. Síce veľmi nepatrná, ale stále je to prekážka. Pointa je v tom, že tieto nepatrné predstavy dokážu brániť oddanosti v jej vývoji.

Ako ďalší príklad poslúži posadnutosť niektorých oddaných s aṣṭāṅga-yogouNiektorí ISKCON-skí členovia praktizujú aṣṭāṅga-yogu každý deň. Väčšinou to robia kvôli zdravotným dôvodom, prípadne to berú ako pomôcku, pomocou ktorej si dokážu pred japou vyčistiť myseľ – nie však ako prostriedok samotnej sebarealizácie. Vedia, že v tom je bhaktiyoga oveľa lepšia. Ak sa však niekto stane aṣṭāṅga-yogou posadnutý a začne ňou nahrádzať oddanú službu alebo ak sa o ňu zaujíma viac ako o svoju oddanú službu, potom bude jeho oddanosť prekrytá a pokrok zabrzdený. Rovnaké uvažovanie môžeme aplikovať aj vzhľadom na astrológiu či iné védske alebo neo-védske praktiky.

Vykonávanie týchto rôznych činností sa niekedy môže zdať celkom podobné oddanej službe a preto musíme byť skúsení, aby sme ten rozdiel dokázali spozorovať. Śrīla Prabhupāda nás varuje voči tejto podobnosti v jeho význame k Čaitanya caritāmṛte (Madhya 19.159):

„V tomto verši boli všetky tieto prekážky opisované ako nežiadúci brečtan. Bráni tak skutočnej rastlinke oddanosti, bhakti-latā, v jej raste. Mali by sme byť veľmi opatrní, aby sme sa všetkým týmto nechceným veciam vyhli. Niekedy ten brečtan vyzerá presne ako popínavá bhakti. Ak rastú pri sebe, vyzerajú byť rovnakej veľkosti i rovnakého druhu, napriek tomu však tie nechcené rastliny nazývame upaśākhā. Čistý oddaný dokáže rastlinku bhakti odlíšiť od tých svetských, a dáva si veľký pozor na to, aby ich držal oddelene.”

Aby sme vyvinuli čistú bhakti, musíme najprv tento princíp pochopiť a následne ho aplikovať v praxi. Musíme bhakti nechať voľne rásť, bez akýchkoľvek prekážok, ktoré by ju mohli zatieniť, tak ako keď rastie nová rastlinka – potrebuje k svojmu rastu priestor. Keď chcete, aby váš stromček rástol rovno, môžete ho priviazať pomocou povrázkov, ale asi by ste ho nijak nechceli priamo zatarasiť. To by bolo hlúpe.

Potenciál bhakti tkvie hlboko v srdci každého. Čaká, kým sa objaví v činnom a zobúdzajúcom sa svete. Jednoducho ho musíme oživiť správnym konaním. Śrīla Rūpa gosvāmī toto konanie definuje v jeho Bhakti rasāmṛta sindhu (1.2.2) takto:

Kṛti-sādhyā bhavet sādhya- bhāvā sā sādhanābhidhā nitya-siddhasya bhāvasya prākaṭyaṁ hṛdi sādhyatā

 

“Ak zmyslami vykonávame transcendentálnu oddanú službu, ktorou môžeme dosiahnuť lásku ku Kṛṣṇovi, nazýva sa to sādhana-bhakti alebo regulatívne vykonávanie oddanej služby. Takáto oddanosť žije večne v srdci každej živej bytosti. Prebudenie tejto večnej oddanosti znamená využitie potenciálu oddanej služby v praxi.”

Tento proces oživenia je jednoduchý a vznešený. Začína načúvaním a ospevovaním. Rozhýbe tak stratené vedomie našej duše, čím opätovne prebudí jej pôvodný stav – tak, ako môže byť pamäť človeka, ktorý má amnéziu znovu prebudená, keď navštívi svoj niekdajší domov, rodinu či pracovisko. Musíme začať používať naše zmysly, aby sme potešili Kṛṣṇu. To je jedna z hlavných zásad bhakti-yogy, ktorú musíme jasne pochopiť.

Śrī Nārada Muni spomína definíciu (ktorá je tiež sūtra) v Nārada-pañcarātre. Rūpa gosvāmī cituje tento verš v Bhakti rasāmṛta sindhu (1.1.12):

Sarvopādhi-vinirmuktaṁ tat-paratvena nirmalam hṛṣīkeṇa hṛṣīkeśa- sevanaṁ bhaktir ucyate

 

Bhakti alebo oddaná služba znamená zamestnanie všetkých našich zmyslov v službe Najvyššej božskej osobe, pánovi všetkých zmyslov. Ak Mu duchovná duša slúži, má táto služba dva vedľajšie efekty – je prostá všetkých materiálnych označení a jej zmysly sú očistené prostým zamestnaním v službe Pánovi.“

Zamestnanie našich zmyslov je nevyhnutné, ak chceme v bhakti-yoge uspieť. Zahŕňa taktiež naše jemné zmysly: myseľ a inteligenciu.

Śrīla Prabhupāda tento bod vysvetľuje v jednej zo svojich prednášok:

„Duchovný život neznamená ‚bez zmyslov.‘ Prečo by inak bolo povedané hṛṣīkeṇa? Hṛṣīka znamená indriya, zmysly. Znamená to, že naše zmysly sú očistené, nie že sú preč. Takisto, keď máte šedý zákal, tak vám nevyoperujú samotné oko, ale ten šedý zákal. Oči musia zostať. Aký by bol inak zmysel takejto liečby? Podobne aj naše zmysly sú momentálne kontaminované, a preto ich musíme očistiť.“ (SB 1.2.7, november 1973, Nové Dillí)

Prabhupāda ďalej vysvetľuje vo význame v Śrīmad Bhāgavatame (5.5.27):

„To je záver bhakti. Pán Ṛṣabhadeva celý čas zdôrazňuje oddanú službu a svoje pokyny teraz uzatvára slovami, že všetky zmysly musíme zapojiť do služby Pánovi. Existuje päť zmyslov, pomocou ktorých získavame poznanie a päť zmyslov, pomocou ktorých jednáme. Týchto desať zmyslov a myseľ musíme naplno zamestnať službou Pánovi. Ak ich človek takto nezamestná, nemôže sa oslobodiť zo zajatia māye.”

Myseľ je koordinačným zmyslom, a preto musí byť takisto zamestnaná a očistená. Toto zamestnanie a očistenie je kľúčom ku všetkým cestám yogy. Myseľ je jemný a citlivý nástroj. Vyžaduje správnu atmosféru – duchovnú atmosféru. Takisto potrebuje objavovať, analyzovať, rozjímať a zamýšľať sa.

Śrīla Prabhupāda povedal, že by sme mali filozofiu pochopiť z rôznych uhlov pohľadu, a naše hnutie by nás malo učiť k nezávislému a kritickému mysleniu.

Toto vyžaduje isté množstvo slobody. Kapitoly 3 a 4 pojednávajú o dôležitosti slobody.

Myseľ je kráľom zmyslov a tie ju nasledujú tak, ako ministri nasledujú svojho kráľa. Funkcie našej mysle sú myslenie, cítenie a chcenie. Oddaní túžia cítiť prítomnosť Śrī Kṛṣṇu a vyvinúť k Nemu napokon čistú lásku. To je vedomie Kṛṣṇu. Nie je to povrchný ani mechanický proces, taký by bol iba na intelektuálnej úrovni. Praktizovaním bhakti-yogy prebudíme v našom srdci prítomnosť Kṛṣṇu. V podmienenom stave je naša individuálna povaha alebo bhāva určená našimi vnútornými zmyslami, alebo inak antaḥ-karaṇa, čo v podstate znamená myseľ. Kvality hmotnej prírody, ktoré dominujú nášmu srdcu takisto determinujú našu terajšiu podstatu alebo bhāvu. Proces Kṛṣṇa vedomia je primárne zameraný na zmenu tejto podstaty z hmotnej na duchovnú, pričom táto zmena nie je náhla, ale postupná.

Śrīla Prabhupāda pojednáva o tejto transformácii našej podstaty (bhāvy) v prednáške:

„…Hṛṣīkeśa-sevanam. Bhāva je tak zmenená. Bhakti znamená zmeniť bhāvu. Momentálne sme v odlišnej bhāve. Musíme ju teda očistiť, pariśuddha-bhāva. Prakṛṣta-rūpena alebo pariśuddha, čiže očistená bhāva. Nemáme nič zavrhovať. Jednoducho len musíme zmeniť bhāvu. Táto bhāva tu musí byť. Celé hnutie vedomia Kṛṣṇu je založené na očistení bhāvy. Tu je to uvedené. Pariśuddha-bhāva. My nič nenegujeme. Jednoducho iba premieňame hmotnú bhāvu na duchovnú. To je všetko… Zmeniť bhāvu je potrebné. Je to veľmi dôležité.“ (SB 7.9.36, marec 1976, Māyāpur)

Povaha, pocity, postoj či sentimenty oddaného sú veľmi dôležité. Mali by sme ich, preto uznať, pochopiť a naučiť sa, ako ich zdravo zamestnať v službe.

Uvediem niekoľko citátov, ktoré podporujú toto tvrdenie:

„… Oddaná služba je závislá iba na pocitoch alebo túžbe po takejto službe. Nevyžaduje nič viac než úprimnosť.“ (NO kap.14)

 

„Tým, ktorí Mi neustále oddane a láskyplne slúžia, dávam poznanie, ktoré im umožní ku Mne dospieť.“ (BG 10.10)

 

„Dve veci (sú potrebné): Odhodlanosť slúžiť Kṛṣṇovi a Jeho oddaným.“ (Prednáška SB 6.1.16, máj 1976, Honolulu)

 

„Śrīla Jīva gosvāmī hovorí vo svojom komentári Durgama–saṅgamanī k Bhakti–rasāmṛta–sindhu, že slovo anuśīlanaṁ má dva významy. V prvom to znamená kultiváciu našej snahy zapojiť a uvoľniť naše telo, myseľ a slová. V druhom zas kultiváciu sentimentov srdca a mysle.“ (Bhakti tattva viveka, Śrīla Bhaktivinoda Ṭhākura)

Bhakti teda nesmie byť zakrytá ani zatienená ničím, akokoľvek jemným. Rovnako musíme zamestnať všetky naše zmysly v oddanej službe. To zahŕňa myseľ a inteligenciu. Naša povaha sa pri vykonávaní bhakti postupne mení. Sentimenty, pocity a postoje ako úprimnosť a vernosť, odhodlanie a láska, sú podstatnou súčasťou oddaného života.


  1. Pozn. red. – Purnačandra gosvāmī opustil hmotné telo v roku 2010 vo veku 51 rokov. K ISKCON-u sa pripojil už ako 17-ročný a bhakti-yogu praktizoval vyše 36 rokov.
  2. Pozn. red. –  Toto vyjadrenie treba chápať v rámci kontextu kapitoly. Aby takéto výroky nemohol niekto zneužívať na ospravedlňovanie si svojich deviácií, rozoberá túto tému dôkladnejšie v 11. kapitole, kde napr. píše: “Śrīla Prabhupāda raz povedal: ‘ISKCON je moje telo.’ Z duchovného hľadiska neexistuje rozdiel medzi telom a dušou. Preto sa ISKCON-skí členovia domnievajú, že ISKCON od Prabhupādu nie je odlišný. Platí to iba v prípade, že sú jeho členovia na duchovnej úrovni, ktorá je udržiavaná pokynmi Śrīlu Prabhupādu. Takže pokiaľ dodržiavame Prabhupādove pokyny a reprezentujeme jeho vôľu, ISKCON je Prabhupādovým telom. Ak však členovia ISKCON-u nenasledujú jeho pokyny a teda nie sú na duchovnej úrovni, existuje rozdiel medzi súčasným ISKCON-om a Śrīlom Prabhupādom. Inými slovami môže prísť deň, keď ISKCON prestane byť ISKCON-om.” História ISKCON-u po odchode jej zakladateľa jasne ukázala, že už v prvých rokoch sa od mnohých zásadných Prabhupádovych pokynov upustilo. Táto firma tak môže niesť formálne jeho meno, ale pritom sa vzďaľuje od jeho odkazu stále viac a viac, čoho sú svedkami tisíce oddaných, ktorí ISKCON opustili, vrátane väčšiny pôvodných Prabhupádových žiakov.

Zdieľajte článok s vašimi priateľmi

Mohlo by vás zaujímať

Filozofia Nevyslovené prekážky
Čítaj viac
Filozofia Nevyslovené prekážky
Čítaj viac
Filozofia Nevyslovené prekážky Sekta
Čítaj viac
0 komentárov Zanechať komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.