„Sloboda je iste otcom každého pokroku. Sloboda v oddanosti je príčinou tohto pokroku smerom k večnosti a nekonečnej láske. Ak však slobodu zneužijeme, spôsobí to degradáciu. Vaišnava musí tento vznešený a nádherný boží dar používať opatrne.“

(Šríla Bhaktivinod Thákur)

 

Bhakti je slobodná, a teda aj človek, ktorý ju praktizuje, musí byť slobodný vo svojom rozhodovaní. Má ju vykonávať z vlastnej vôle, nie zo strachu alebo kvôli útlaku či zastrašovaniu. Lotosový kvet bhakti nerastie v jazere donútenia. Rastie iba v slobodných vodách.

Pán Kṛṣṇa v Bhagavad Gíte káže svojmu priateľovi Arjunovi. Prezentuje mu mnoho filozofických záverov z rôznych transcendentálnych disciplín. Jeho argumenty sú veľmi silné a presvedčivé, no napriek tomu mu dáva slobodu učiniť vlastné rozhodnutie. Len vtedy sa môže bhakti zrodiť v jeho srdci. Kṛṣṇa vie, že je to nevyhnutné, a preto v nasledujúcom verši hovorí:

Iti te jñānam ākhyātaṁ guhyād guhya-taraṁ mayā vimṛśyaitad aśeṣeṇa yathecchasi tathā kuru

 

„Vyjavil som ti tu ešte dôvernejšie poznanie. Dôkladne si ho premysli, a potom konaj, ako uznáš za vhodné.“ (BG 18.63)

Vo význame k tomuto veršu Šríla Prabhupáda hovorí:

„Slová yathecchasi tathā kuru, čiže ‘konaj, ako sa ti žiada,‘ naznačujú, že Kṛṣṇa neintervenuje do malej nezávislosti živej bytosti…Skôr, ako sa odovzdáme, máme všetci možnosť slobodne sa rozhodnúť a všetko dôkladne uvážiť v medziach vlastnej inteligencie. To je najlepší spôsob, ako prijímať pokyny Najvyššej Božskej Osobnosti.”

Najlepší spôsob, ako prijať Kṛṣṇove pokyny, je ich slobodne zvážiť a odovzdať sa. Sloboda je dôležitá. Kṛṣṇa sa nesnaží Arjunu prinútiť, ani v ňom vzbudiť strach či obavy. Nehovorí: „Radšej by si mal urobiť, čo ti hovorím, Arjuna. Veď vieš, že som Najvyšší Pán. Keď sa mi neodovzdáš, pošlem ťa do pekla.“

Tento bod je veľmi podstatný. Šríla Prabhupáda nasledoval tento princíp a vo význame (Šrímad Bhagavatam 1.6.37), o ňom píše:

„Každá živá bytosť túži po úplnej slobode, pretože je to jej transcendentálna podstata. Túto slobodu môžeme dosiahnuť iba transcendentálnou službou Pánovi. Pod vplyvom ilúzie hmotnej energie si každý o sebe myslí, že je slobodný, hoci v skutočnosti je viazaný zákonmi prírody. Podmienená duša sa nemôže slobodne pohybovať z jedného miesta na druhé ani na tejto Zemi, nie to ešte z jednej planéty na druhú. Dokonale slobodná duša ako Nārada, ktorý je stále zamestnaný ospevovaním slávy Boha, má však neobmedzenú slobodu cestovať nie len po Zemi, ale aj po všetkých oblastiach vesmíru, a dokonca aj do akejkoľvek časti duchovného sveta. Môžeme si predstaviť, aký je rozsah jeho neobmedzenej slobody, ktorá je rovnaká ako sloboda samotného Boha. Jeho cestovanie sa neriadi žiadnymi dôvodmi ani povinnosťami, nikto ho preto nemôže v jeho slobodnom pohybe obmedzovať. Transcendentálny systém oddanej služby je rovnako tak slobodný. Môže, ale nemusí sa vyvinúť v danej osobe, aj keď sa podrobí všetkým detailom tohto systému. Aj samotné združovanie sa s oddanými je slobodné. Môžeme mať to šťastie a získať ich spoločnosť, ale môže sa stať, že ju nedosiahneme, ani keď sa o to budeme snažiť tisíckrát. Vo všetkých sférach oddanej služby je teda sloboda základným princípom. Bez slobody nie je možné vykonávať oddanú službu. Odovzdaním slobody Bohu sa oddaný nestáva vo všetkých ohľadoch závislým. Odovzdať sa Mu prostredníctvom duchovného učiteľa znamená dosiahnuť úplnej životnej slobody.“

Je zaujímavé, že slová slobodný a sloboda použil v takmer každej vete.

V Śrīmad Bhāgavatame (3.9.33) opäť hovorí:

„V transcendentálnej láskyplnej službe je služobník rovnako slobodný ako Pán. Pán je svarāṭ, teda úplne nezávislý a služobník je v duchovnej atmosfére takisto svarāṭ, pretože medzi nimi neexistuje žiadna vynútená služba. Transcendentálna služba tam vychádza zo spontánnej lásky.”

Je logické a prirodzené, že bhakti vyžaduje slobodu, pretože bhakti znamená láskyplnú oddanú službu a láska vyžaduje slobodu. Ak jestvuje nejaká externá sila, ktorá núti milovať, potom to nemôžeme nazývať láskou. Láska musí prameniť zo srdca bez vonkajšej príčiny alebo vedľajších úmyslov. Hoci vždy bude existovať nejaký impulz lásky, ako napríklad príťažlivosť človeka k jeho/jej kráse, vľúdnosti, dôvtipu, sile, zmyslu pre humor, umeleckým talentom, obetavosti, nehe atď. Nikdy by sme nemali mať postranné, sebecké úmysly.

Ako hrubý príklad uvediem situáciu, keď na vás zločinec mieri pištoľou a vyžaduje, aby ste ho milovali. Môže vás prinútiť vysloviť „milujem ťa,“ no aký význam tie slová skutočne majú?

Mohli by ste namietať, že iba blázon by sa správal takýmto spôsobom. Avšak podobné správanie sa vo veľmi jemnom spôsobe ukazuje denne aj u ľudí vyzerajúcich príčetne.

Vždy  tam, kde je strach, nátlak skupiny, odcudzenie, psychologické zastrašovanie alebo hocijaký iný hmotne motivovaný faktor, je v platnosti podobný fenomén.

Toto sú tie externé sily či úmysly, ktoré prichádzajú zo strany druhých a bránia voľnému prúdeniu bhakti (1). Práca môže byť dokončená, no bez akejkoľvek oddanosti. Aká je potom hodnota takejto práce? Nedokáže uspokojiť Kṛṣṇu, ale ani oddaného, ktorý ju vykonáva. Takýto oddaný bude rozčuľovať ostatných, pretože nie je uspokojený ani pokojný. Ak bude takáto situácia pretrvávať, rozhodne sa zanechať oddanej služby alebo si nájsť nejakú inú alternatívu.

Z našich túžob po bohatstve, moci či sláve vzrastajú taktiež vnútorné osobné motivujúce faktory. Tieto sú často analyzované a diskutované v kruhoch oddaných ako v prednáške zo Šrímad Bhagavatamu. Nemali by sme miešať hmotné túžby s oddanosťou. Avšak tie externé, ako napríklad odcudzenie či psychologické zastrašovanie, sa vo všeobecnosti nepreberajú. Prečo? Je mnoho dôvodov a jeden z nich je, že sú veľmi jemné, ťažko sa špecifikujú. Ďalší dôvod je, že často nastávajú v nejakej skupine, a tak sa stávajú akceptované, pretože ich akceptujú všetci členovia skupiny.

Veľa externých faktorov je iniciovaných nekvalifikovanými vodcami, a tak prichádza do hry strach – strach z odcudzenia, odmietnutia či zlyhania alebo strach z možnej straty benefitov, či postavenia v rámci organizácie.

Naša fundamentálna definícia bhakti tkvie v Šrímad Bhagavatame (1.2.6):

Ahaituky apratihatā yayātmā suprasīdati

 

„Aby úplne uspokojila vlastné Ja, musí byť táto oddaná služba (bhakti) bezpodmienečná a neprerušovaná.“

 

Ak duchovní vodcovia vedome či nevedome používajú tieto negatívne motivačné taktiky, prekážajú nežnej, popínavej bhakti v jej raste a páchajú tak násilie na tých, ktorí sú pod ich ochranou.

Podriadení sa samozrejme nemusia podvoliť takému donucovaciemu správaniu. Môžu inštinktívne cítiť, že je niečo nesprávne.

Avšak ak sú vo svete oddanosti noví, môže byť do nich vštiepené slepé podvolenie sa v mene pokory. Týmto spôsobom môžu zraniť dôležitý aspekt duchovného života mnohých oddaných.

Sloboda je pre bhakti potrebná, no sloboda závisí od dôvery. Nenecháte niekoho uplatňovať si jeho slobodu ak mu neveríte. Musí si, samozrejme, získať vašu plnú dôveru. Avšak, aby proces fungoval, musia duchovní vodcovia najprv investovať dôveru do svojich nasledovníkov. Po čase sa investovaná dôvera znásobuje, keď sa jednotlivec preukáže v aréne bhakti.

Opustili sme Boha a teraz sa s Ním znova snažíme nadviazať vzťah. Miluje nás a chce nám veriť. A my chceme, aby naopak On mohol veriť nám. Keď cítime Jeho dôveru v nás, získame obrovskú energiu. Cítime sa byť opäť akceptovaní a cítime nádej, ako s Ním skutočne získať späť náš večný vzťah.

Raz som sa zúčastnil semináru o poradenstve, kde učiteľ hovoril, že musíme investovať dôveru do osoby, ktorej radíme. Pomyslel som si: „Ako môžem vložiť dôveru do niekoho, koho stretnem po prvýkrát?“ Počas lekcie odpovedal, že musíme predpokladať, že osoba, ktorej chceme poradiť je v podstate dobrý oddaný. Je úprimný. Možno má nejaké problémy, ale hlboko vnútri je to dobrý človek.

Vedel som, že toto bola tá správna odpoveď, no zároveň som cítil, že tento prístup v našej Spoločnosti chýbal.

Na začiatku nášho hnutia zmocnil Šríla Prabhupáda svojich žiakov nie len svojou mystickou bhakti-šakti, ale tiež svojim praktickým jednaním. Jeho jednanie bolo naplnené láskou, dôverou, povzbudením a hlbokou úctou. Oddaní cítili, že si ich naozaj vážil. Chceli sme byť tak dobrí, akými chcel, aby sme boli. Veril nám, že službu urobíme pekne a dôkladne, a tak sme si pomysleli: „Musím to urobiť pekne, nech sa deje čokoľvek.“ Dôvera dokáže bhakti posunúť na vyšší level.

Kedysi som jednal s jednou chrámovou autoritou, ktorá mi nedôverovala. Stále ma ten človek kontroloval, často sa na mňa pýtal aj ostatných, miesto toho, aby sa ma to spýtal osobne. Niekedy vkročil do mojej práce, prevzal nad ňou vedenie a nakoniec odišiel, čím nechal všetko na mňa (nazývam to chobotnicový manažment). Cítil som vtedy, že mi nedôveruje a mal som jednu zaujímavú realizáciu. Predstavil som si Pána Rámu, ktorý vyžadoval od Hanumana, aby skočil do Lanky nájsť Sítu a odovzdať jej správu útechy, tak ako to bolo popisované v Rámáyane. Pán Ráma vytiahol cenný zlatý prsteň, ktorý niekedy zdobil nádhernú ruku Síty. Začal Hanumanovi vysvetľovať, že keď ukáže tento prsteň Síte, bude presvedčená, že je to skutočne Rámov dôverník. Avšak zrazu svoj názor Ráma zmenil. Zvážil, že Hanuman je konieckoncov len opica, takže by mu nemal zveriť tak cenný predmet. Pán Ráma sa k nemu otočil a zavelil: „Skoč Hanuman! Skoč aj tak, aj bez prsteňa. V poriadku?“ Ako by ste sa cítili vy v takejto situácii?

Príbeh bhaktin Alexandry je ďalším príkladom, ktorý ilustruje nevyhnutnosť slobody a dôvery v aréne bhakti. Bola jedným z mojich najbystrejších študentov, keď som učil bhakti-šástry v Anglicku. Po tom, čo slúžila pár rokov v Bhaktivedanta Manore, bola pozvaná do New Yorku nejakým priateľom. Keď prišla, opýtal sa jej tu sídliaci sannyásí, akú službu by chcela robiť. Bola zarazená a nevedela, čo na to povedať. Navrhol jej, nech nad tým porozmýšľa. Neskôr našla odpoveď: Chcela učiť nových členov filozofiu. Bolo to pre ňu akoby odhalenie. Nikdy predtým nebola niekým povzbudená, aby premýšľala nad tým, čo túži robiť. Jej nová autorita sa jej potom spýtala či je pripravená začať, na čo ona odpovedala, že potrebuje ešte študovať Šrí Íšopanišad, aby dokončila svoj tréning, pretože odišla pred ukončením jej bhakti-šástra kurzu. „Ako to urobíš?“ Opýtal sa sannyásí. Odpovedala, že sa musí vrátiť do Anglicka. A tak letela späť do Londýna dokončiť svoje štúdium.

Rád som ju videl, ale bol som aj prekvapený, že nerozmýšľala nad svojím kreatívnym talentom pre učenie, kým neprekročila Atlantický oceán a kým sa jej neopýtali, čo by chcela robiť pre svojho gurua a Kṛṣṇu. Túžba učiť v nej bola potlačená až dovtedy, kým jej niekto nezačal dôverovať a nedal jej slobodu. Jej bhakti povstala s jej slobodou.

Ďalšia úvaha sa týka dvoch dobre známych kazateľov v ISKCON-e: H.H. Rádhanátha Swamiho a H.H. Bhakti Tírtha Swamiho. Obaja vyvinuli vlastné, tak trochu nekonvenčné kazateľské metódy.

V Chowpatty trval Rádhanátha Swami na veľmi vysokom štandarde pre brahmačárí ášram. Vytvoril taktiež rôzne komisie alebo výbory v komunite, ktoré sa starali o spirituálne aj materiálne potreby členov všetkých ášramov. Tieto výbory pokrývali nasledujúce témy: Zdravie, bývanie, zamestnanie, svadby, odborné poradenstvo, pomoc s financiami a duchovné poradenstvo. Niečo také predtým nikto neurobil a väčšina našich komunít robí pre tieto potreby veľmi málo, ak vôbec niečo. Taktiež podporil vývoj nemocnice ako súčasti komunity. Vyžadovalo si to hlboký náhľad do podstaty veci, keďže sa o to predtým nik nepokúsil.(2)

Bhakti Tírtha Swami taktiež vyvíjal svoju komunitu v trochu odlišnom spôsobe než väčšina ISKCON-u. Mal by som najprv podotknúť, že je Afroameričan a často nosil africké róby, keď žil a kázal v Afrike. V Amerike zas kázal v štýle a žargóne kresťanstva či New Age. Jeho zhromaždeniu to vyhovovalo, pretože pozostávalo hlavne zo sympatizantov New Age.

Obaja títo oddaní začali vlastné štýly kázania, keď boli dočasne mimo ISKCON (3). Neskôr boli pozvaní späť a za svoje úspechy boli v rámci Spoločnosti uznávaní. Niekto by sa však mohol opýtať: „Mali by dosť slobody na realizáciu svojich projektov aj keby v tom čase boli v ISKCON-e? Môžeme podporiť aj ďalších kazateľov v dosiahnutí väčších úspechov, ak im dáme viac slobody? Sú u nás teraz takí, ktorých potenciál v kázaní je potlačený nedostatkom slobody?“

No sloboda má svoje parametre. Človek musí byť zodpovedný a vykonávať svoje povinnosti či už hmotné alebo duchovné. A každý má nejaké nepríjemné povinnosti. Ak ich vykonávame bez toho, aby sme mysleli na náš vlastný pôžitok, očisťujú naše srdce od hlboko zakoreneného sebectva a vášne. Našu slobodu, celkom ironicky, dosiahneme práve striktným dodržiavaním regulácií a pravidelných povinností. Takáto disciplína je dôležitý aspekt nášho duchovného pokroku a nemôže byť vyčiarknutá len tak z rozmaru. Človek na začiatku prijíma tieto povinnosti a princípy z vlastnej vôle a pokračuje v nich slobodne na základe svojej voľby.

Bhakti Tírtha Swami píše o tejto dichotómii v knihe Duchovný Bojovník II: „Zdravé, konštruktívne hranice umožňujú ľuďom dostatok priestoru na rast a službu Bohu ich vlastnou cestou bez nejakých zásahov. Súčasne tieto efektívne hranice uznávajú dôležitosť duchovných vodítok, aby Spoločnosti pomohli vyvinúť sa správne v súlade s božskými princípmi. Múdry vodca kráča po tenkom ľade – nesmie narušiť práva ostatných, ale ani dopustiť anarchiu.“

Neskôr v rovnakej knihe píše: „…aby boli zákony efektívne, nesmú potláčať našu energiu alebo nás nejak neprirodzene zvierať. Miesto toho by nás mali chrániť, inšpirovať v nás kreativitu a zosilniť náš pocit blaha.“

Je jasné, že isté zákony a povinnosti musia existovať aj vnútri rodiny, čo potom ešte v rámci celej organizácie. Ak je však na nich kladený neprimeraný dôraz, indikujú neistotu a nedostatok lásky či dôvery. Tento zbytočne veľký dôraz brzdí kreativitu a rast.

Bohužiaľ, niektorých vodcov zaujímajú viac pravidlá než ich vlastní ľudia.

Niektorí cítia, že potrebujeme silné pravidlá, aby sme ochránili nevinných od ľudí so zlými úmyslami. To je síce pravda, ale tieto pravidlá zároveň nesmú prekážať v slobode osôb s dobrými úmyslami. Sloboda neznamená ‚sloboda pre všetkých‘ v zmysle nekontrolovaného, hedonistického správania. Aby to všetko fungovalo, musí existovať nejaká zdravá rovnováha, kde existuje aj princíp postupného zvyšovania vlastnej slobody, ako človek dozrieva a vyvíja sa. Malo by byť jasné, že oddaný, ktorý striktne praktizuje a káže cez 20 rokov, by mal mať väčšiu slobodu ako nováčik, ktorý je tu dva roky.(4) Takto nejak fungujeme aj teraz, ale tento náš princíp je akýsi oneskorený resp. je pár krokov pozadu.

Šríla Prabhupáda rozprával o slobode v jednej prednáške:

„…Takže nie sú anyábhilásitá-šúnyam (CC Madhya 19.167). Majú túžby. Ako, teda môžu byť bhaktovia? Ako môžu byť oddaní? Oddaný je čistý, nemá žiadne… Akámah. Prečo je to odporúčané? Toto odporúčanie tu je aj pre polobohov. To je sloboda. Šástra vám dáva úplnú slobodu. ‚Keď budeš chcieť, urob to.‘ Ale napokon vám dáva aj tento pokyn… Presne ako Kṛṣṇa. Hovoril o toľkých veciach, jňana-yoga, dhyána-yoga, karma-yoga. Na konci však hovorí sarva-dharmán parityajya mám ekam šára…(BG 18.66). ‚Vzdaj sa všetkého tohto nonsensu a proste sa Mi odovzdaj.‘ Toto je ten konečný pokyn. Znamená to, že vám šástra dáva slobodu a súčasne aj príležitosť. Šástra nie je… Máme slobodu porušovať alebo dodržiavať štátne zákony. Podobne aj všetky šástry, je tu všetko. Tak ako aj sloboda. Ale nemyslím ultimátnu slobodu, iba malú. Môžeme si vybrať.“ (SB. 2.3.10, máj 1972, LA)

Naša sloboda je iste drobná, keďže sme konečné duše, na rozdiel od Najvyššieho Pána. Stále však musí v oddanej spoločnosti jestvovať sloboda. To, ale neznamená, že si môžeme vytvoriť naše vlastné náboženstvo alebo sa odchýliť od pôvodného učenia a tradície Sárasvata Gaudiya, obzvlášť od cesty, ktorú nám ukázal náš áčárya, Šríla Prabhupáda. Toto sú naše parametre a pokiaľ ich budeme dodržiavať, môžeme sa slobodne vrátiť späť domov, späť k Bohu.

1. Ten, kto dosiahne vyššiu úroveň bhakti, nebude viac ovplyvnený žiadnym vonkajším vplyvom, ale každý oddaný musí niekde začať. Práve na nižších úrovniach sa môže stať, že niekto kvôli nim poklesne a zíde z cesty.

2. Niektorí oddaní samozrejme pochybovali o tomto prístupe, pretože Šríla Prabhupáda bol výrazne proti otváraniu nemocníc a iným druhom takejto altruistickej pomoci. Treba však vziať do úvahy kontext – týkalo sa to máyávádínov, ktorí brali túto materiálnu pomoc ako náhražku oddanej služby. Tento projekt je celkom odlišný od tejto idey. Pozn. red. – Takéto formy tzv. bridge preachingu sú u tzv. konzervatívnych oddaných brané ako príliš liberálne alebo novátorské. Pravdou je však, ale úplný opak. Celá história kázania našich ačáryov spočíva z veľkej časti na bridge preachingu, ktorý je, teda konzervatívnym prístupom. Inými slovami to znamená kázať vzhľadom na miesto, čas, okolnosti, publikum a používať pri kázaní vlastnú inteligenciu a nerobiť to len stereotypne a mechanicky. Bohužiaľ,  začiatočnícki oddaní (bez ohľadu na roky v hnutí) nedokážu tieto vaišnavské princípy (yukta-vairagya) uviesť do praxe, a preto v mene tzv. konzervativizmu kážu strnulo, mechanicky a staromódne. Tento prístup nemá v našej tradícii miesto a je to aranžmán posledných desiatok rokov po odchode Šrílu Prabhupádu. Na príklade Jeho a Jeho predchodcov ako Bhaktisiddhanta Saraswati goswami, Bhaktivinod Thakur a ďalších môžeme vidieť, že ich kázanie verejnosti bolo založené práve na bridge preachingu. 

3. Bhakti Tírtha Swami síce oficiálne neopustil ISKCON, ale nekomunikoval niekoľko rokov s administratívou. Pozn. red. – Práve z tohto dôvodu veľa pokročilejších oddaných opustilo ISKCON, dočasne či trvalo, lebo im nebolo umožnené nasledovať v šľapajach Šrílu Prabhupádu a predošlých áčáryov a používať v kázaní inteligenciu. Bohužiaľ aj dnes je prax taká, že inštitúcia brzdí intelektuálov a snaží sa uprednostniť hrubú prácu šúdrov, ktorí príliš nerozmýšľajú a len slepo nasledujú pokyny ich „pánov“ – tzv. autority v kariérnom rebríčku v korporátnom ISKCON-e. Takýmto spôsobom sa snažia vyhnúť komukoľvek, kto by ich mohol spochybňovať a narušiť ich komfortnú kostolnú zónu.

4. Počet rokov v oddanej službe ešte neurčuje pokročilosť, stále však hrá dôležitú rolu.