späť

Nevyslovené prekážky na ceste k bhakti – Bhakti je nezávislá (2. diel)

Purnačandra gosvāmī

„A preto je sloboda kľúčovým prvkom vo všetkých sférach oddanej služby. Tú bez slobody vykonávať nedokážeme.“ 

(Śrīla Prabhupāda, SB 1.6.37, význam)

 

Bhakti je nezávislá. To je jej prirodzený rys. Nezávisí na žiadnom inom náboženskom procese či yoge. Človek môže byť veľmi zbožný a napriek tomu sa nemusí stať oddaným. Na druhej strane sa ním pokojne môže stať aj veľký hriešnik.

Pred niekoľkými rokmi vyčkával istý mladík na ulici, aby stretol oddaných predávajúcich knihy. Po stretnutí s oddaným sa správal nevinne, akoby nikdy predtým oddaného nevidel. Keď mu však oddaný knihu podal, roztrhol ju napoly a odhodil na zem. Potom čakal opäť na ďalšiu príležitosť. Napokon sa však tento mladý muž stal oddaným. Možno, preto, že sa dotkol toľkých kníh. O pár rokov neskôr sa dokonca stal sannyāsīnom. Je zrejmé, že jeho vstup do sféry bhakti nebol podmienený žiadnym zbožným činom.

Ktokoľvek sa môže stať oddaným Kṛṣṇu. Nejestvujú žiadne hmotné predpoklady. Oddaný môže byť mladý či starý, krásny alebo škaredý. Môže ním byť muž či žena, človek veľmi inteligentný, či trochu hlúpy, veľmi úspešný, ale aj úplný smoliar. Žiadnym hmotným spôsobom nedokážeme predpovedať zjavenie bhakti.

Iný mladý muž raz pil pivo v jednom anglickom bare. Prišiel k nemu cudzinec a po chvíli sa začali rozprávať o náboženstvách. Cudzinec povedal: „Vieš, keď ide o náboženstvá, Hare Krišňáci sú top.“ Mladíka slová jeho popíjajúceho partnera presvedčili, vybral sa do chrámu Bhaktivedanta Manor a vstúpil do chrámu.

Śrīla Prabhupāda rozpráva o princípe týchto prípadov v Śrīmad Bhāgavatame (1.6.37):

„Transcendentálny systém oddanej služby je rovnako slobodný. Môže, ale nemusí sa vyvinúť v danej osobe, aj keď sa podrobí všetkým detailom tohto systému. Aj samotné združovanie sa s oddanými je slobodné. Môžeme mať to šťastie a získať ich spoločnosť, ale môže sa stať, že ju nedosiahneme ani, keď sa o to budeme snažiť tisíckrát.“

Jediné stanovisko, ktoré môžeme s istotou k bhakti zaujať, je jej transcendentálnosť a zriedkavosť. Proces osvietenia alebo sebarealizácie tradične vyžaduje spoločnosť niekoho ďalšieho. Śrīmad Bhāgavatam (11.22.10) tvrdí:

„Osoba odpradávna zahalená nevedomosťou nedokáže sama dospieť k sebarealizácii, a preto je tu nutná prítomnosť ďalšej osoby, ktorá má skutočné poznanie o Absolútnej Pravde a môže jej ho odovzdať.“

Uvediem klasický prípad Śrī Nāradu Ṛṣiho. V predošlom živote asistoval ako malý chlapec svojej matke v dharmaśāle. Slúžil skupine vaiṣṇavov, jedol zvyšky ich potravy a počúval, ako rozprávajú a spievajú o Pánovi. Po tom, ako jeho matka zomrela kvôli uštipnutiu hadom, cestoval sám naprieč vidiekom. Rýchlo dosiahol stav rozšíreného vedomia bhāva-bhakti, kde sa mu ukázal samotný Pán, najprv v srdci a potom aj v slovách. Neskôr sa Nārada stal mocným prednášateľom bhakti-śakti. Udelil bhakti princovi Dhruvovi, ktorý mal iba päť rokov. Taktiež osvietil poklesnutého lovca Mṛgāriho žijúceho v lese, ktorý nemal žiadne sociálne či náboženské zásady. Mṛgāri lesné zvieratá neusmrcoval okamžite a spôsobil im tým veľkú bolesť. Napriek tomu ho Nārada vzal na cestu k čistej bhakti.

Existuje mnoho zvláštnych prípadov, ako niekto od oddaného získal bhakti. To niektorým čitateľom môže prísť neuveriteľné. Ako prvý príklad uvediem bengálskeho svätca Śrī Rasikānandu zo 16. storočia, ktorý sa nebojácne postavil rozbesnenému slonovi. Láskyplne sa tej násilnej beštii, ktorá zabila veľa ľudí a zničila mnoho domov, snažil kázať. Slon mu so slzami v očiach padol k nohám a potom okolo neho úctivo chodil dokola. Rasikānanda ho zasvätil mantrou a pomenoval ho Śrī Gopal. Odvtedy už slon na nikoho nezaútočil a bol k ostatným pokorný a nežný.

Bhakti je, teda často prenášaná tradične ďalej, aj keď niekedy dosť zvláštnym spôsobom, podobne, ako aj iné védske procesy sebarealizácie ako jñāna-yoga alebo aṣṭāṅga-yoga. Toto súhlasí s veršom zo Śrīmad-Bhāgavatamu citovaným vyššie, ktorý tvrdí, že človek nie je schopný venovať sa sebarealizácii svojpomocne. Bhakti je však špeciálne transcendentálna. Až tak, že dokáže prekročiť aj ostatné, bežné transcendentálne spôsoby prenosu poznania.

Śrīla Jīva gosvāmī nám predkladá niekoľko ďalších príkladov v jeho Bhakti sandarbha (Anuccheda 139). Tvrdí, že oddaná služba je Pánova potencia a je manifestovaná sama v sebe. Na podporu svojho tvrdenia cituje slová Śrīmad Bhāgavatamu (5.14.45):

„Aj, keď bol Mahārāja Bharata v tele jeleňa, nezabudol na Najvyššiu božskú osobu. Preto, keď toto telo opúšťal, vyriekol nahlas nasledujúcu modlitbu: ‚Najvyšší Pán je zosobnenie obetí. On je tým, kto udeľuje výsledky obradných činností. Je ochrancom náboženských systémov, zosobnením mystickej yogy, zdrojom všetkého poznania, vládcom celého stvorenia a Naddušou sídliacou v každej živej bytosti. Je krásny a príťažlivý. Opúšťam toto telo s tým, že sa Mu klaniam a dúfam, že budem môcť byť nepretržite zamestnaný Jeho transcendentálnou láskyplnou službou.‘ S týmito slovami opustil Mahārāja Bharata svoje telo.“

Bharata bol v tele jeleňa a napriek tomu dokázal v okamihu smrti vysloviť túto výstižnú modlitbu. Ani jñāni a yogí by toho neboli schopní. Ak by vo svojej snahe neuspeli a narodili by sa ako zvieratá, nedokázali by ďalej praktizovať tak ako v ich minulom živote. Okrem toho sa Mahārāja Indradyumna podobne modlil k Pánovi vo svojom ďalšom zrodení ako slon Gajendra.

Ďalej Śrīla Jīva gosvāmī opisuje v Bhakti sandarbha (Anuccheda 152), ako sa bhakti prenáša skrze “náhodné” udalosti, a ako dokáže aj matný odraz bhakti zničiť všetky hriechy a priviesť nás nakoniec až na Viṣṇuloku. Uvádza príklad z Nārada Purāṇy. Dvaja intoxikovaní opilci raz tancovali v starom opustenom chráme Pána, mávajúc palicami, na ktorých mali pripevnené handry. Opilci sa takto výsledkom vztýčenia vlajky v Pánovom chráme dostali späť do Jeho transcendentálneho sídla. Podobne aj vták, ktorý bol zabitý lovcom a následne zdvihnutý v ústach psa. Po tom, čo pes obehol okolo chrámu, dosiahol vták výsledkom krúženia okolo Pánovho chrámu Jeho sídla. Nṛsiṁha Purāṇa hovorí o tom, ako sa Prahlāda Mahārāja v predošlom živote hádal s prostitútkou na posvätný deň Nṛsiṁha caturdasī. Tým, že sa s ňou celý deň a noc hádal, nespal ani nejedol, a preto, že počas tohto špeciálneho dňa vlastne omylom držal pôst a ostal bdelý, sa stal veľkým oddaným Pána.

Tieto tri činy: Vztýčenie vlajky v chráme, krúženie okolo Božstva a držanie pôstu na svätý deň, sú aṅgy alebo končatiny bhakti a dokážu niekedy, hoci iba veľmi zriedkavo, priniesť želané výsledky dokonca bez toho, aby sme si uvedomovali ich skutočnú hodnotu. Toto boli zázračné príklady, ktoré sa nestávajú všetkým oddaným ani za každých okolností. Skutočne sa však stali a naši ācāryovia ich citujú, keď sa nám snažia demonštrovať silu týchto končatín bhakti. (1) Ja som ich však citoval z iného dôvodu. Chcel som na nich ilustrovať nezávislú povahu bhakti.

Záver je, že bhakti je úplne slobodná a nezávislá – presne tak, ako je slobodný a nezávislý aj Najvyšší Pán, Śrī Kṛṣṇa. To je jej skutočná povaha.


  1. Niekomu môže prísť na um, že kvôli týmto popisom vyzerá byť úspech v oddanosti rozmarný a náš Pán sa môže javiť ako zaujatý. To však nie je tento prípad, pretože iba Najvyšší Pán vie, čo sa stalo v našich predošlých životoch a každej duši prináša výsledky jej činov proporcionálne. Ak občas uvidí niekoho, kto je v bezradnej až patetickej situácii, môže mu udeliť zvláštnu milosť, pretože bez nej nemusí byť už žiadnej nádeje. Taktiež môže urobiť zvláštnu dohodu s Jeho večne oslobodenými služobníkmi, aby na nich ukázal silu končatín bhakti, ako to urobil aj v prípade Prahlādu a Nāradu. Preto by sme nemali ignorovať Pánov konečný úsudok.

Zdieľajte článok s vašimi priateľmi

Mohlo by vás zaujímať

Filozofia Nevyslovené prekážky
Čítaj viac
Filozofia Nevyslovené prekážky Sekta
Čítaj viac
Filozofia Nevyslovené prekážky Sekta
Čítaj viac
0 komentárov Zanechať komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.