Nevyslovené prekážky na ceste k bhakti – Autorita a sloboda (4. diel)

„Vodca je najlepší v prípade, keď si ľudia sotva uvedomujú jeho existenciu. Keď taký vodca dosiahne svoj cieľ, povedia: ‚Toto sme urobili sami.‘“

(Lao Tsu)

Pri vedení jedného semináru v Gruzínsku, v Tbilisi, som vysvetľoval, že bhakti vyžaduje slobodu. Jeden miestny oddaný mi vtedy spomínal, ako bol pred niekoľkými rokmi dotlačený jeho autoritou do rozdávania kníh aj keď to robiť nechcel. Potom povedal, že to bol jeho najšťastnejší moment v živote. Chcel vedieť, ako je možné, že prežíval také šťastie, keď bol do toho dotlačený, podľa všetkého bez slobody.

Odpoveď bola jednoduchá.

Opýtal som sa ho: „Mal si s tvojou autoritou dobrý vzťah?“

„Áno,“ odpovedal.

„Cítil si, že konal v tvojom najlepšom záujme?“

„Áno.“

„Takže si reagoval na jeho postrčenie, pretože to urobil s láskou a starostlivosťou. Však?“

„Áno, myslím že áno.“

Dospeli sme k tomu, že ak vás niekto tlačí so skutočným záujmom o vaše dobro, nepoužíva pri tom strach alebo donucovanie, ale silu zvanú láska. Láska je tá najmocnejšia sila, ktorá môže inšpirovať každého, aby urobil takmer všetko.

Šríla Prabhupáda spomenul tento princíp v jednej prednáške v Bombaji, v apríli 1976:

„Nie je to povrchná vec. Brahmačári, učeň, musí mať k svojmu guruovi skutočnú lásku. Potom môže byť pod jeho kontrolou. Prečo by inak niekto chcel byť pod kontrolou iného človeka?… Toto je možné, keď je niekto s guruom spriaznený. V obyčajnom vzťahu to nepôjde.“

Pred viacerými rokmi cestoval Šríla Prabhupáda v Indii vlakom s niektorými svojimi žiakmi. Kým vlak čakal na stanici v Novom Dillí, Prabhupáda dal z ničoho nič pokyn niektorým žiakom na čele s Guru dásom, aby vystúpili a založili niekde v meste nový chrám. Stalo sa to na mieste bez predošlého oznámenia. Učni sa tejto výzve postavili šťastne a s láskou.

Prabhupáda vysvetľuje podobný princíp aj pri naprávaní ostatných. Dal príklad hrnčiara, ktorý namodeloval kovové hrnce, aké môžete vidieť nosiť ženy v Indii na hlave. V pravej ruke drží hrnčiar kladivo, ktoré má hlavnú úlohu v tvarovaní hrnca. Ľavou rukou, ktorá je vnútri hrnca, ho zas pridržiava, aby nepraskol.

Pravá ruka je ako opravovanie či pokarhanie a ľavá ruka reprezentuje milujúci vzťah medzi tými dvoma osobami. Bez kladiva nebude hrniec správne vytvarovaný, pričom bez láskyplného vzťahu môže pod tlakom prasknúť. Toto je ten správny vzorec pre opravovanie ostatných a pre nežné, ale pevné postrčenie do niečoho, k čomu až tak neinklinovali. Vyžaduje to lásku.

Prabhupáda tento princíp lásky a slobody integroval vo svojich praktických jednaniach. Napríklad, H.H. Mukunda gosvāmī spomína:

„Rozprával som sa s Prabhupádom, keď v tom nám jeden oddaný priniesol veľký pohár čaju. Prijal som ho, no Prabhupáda riekol: „Prečo to piješ?“ Povedal to tak mierne napomínajúco. Odpovedal som mu, že som ho vzal, pretože nám ho ponúkol oddaný. Prabhupáda povedal, že čaj sa má piť, keď si nachladnutý, inak nie. Držal som ten pohár v ruke a miesto toho, aby som ho položil, som sa ho spýtal: „Takže ho nemám piť?“ Premýšľal som, že to nebolo nič závažné, a ak by na tom netrval, tak by som ho vypil. Keď pochopil, že to neberiem tak vážne, rozhodol sa byť zhovievavý a povedal, že ho tentokrát môžem vypiť, ale nabudúce nie. Nechcel som pri ňom sedieť a piť ho pomaly pred jeho očami, tak som ho vypil veľmi rýchlo. Potom som sa cítil previnilo. „Po vypití toho čaju sa mi pri rozprávaní s Prabhupádom začala potiť tvár a cítil som sa trápne. Vyzeral byť v pohode, ale mal som taký silný pocit, že ma len toleruje. Vedel som, že vo svojich princípoch je nekompromisný, no zároveň som cítil, že bolo úžasné, aký bol ochotný okúsiť nové, rôzne veci u rôznych ľudí a aký bol zhovievavý a flexibilný. Považujem to za súčasť jeho veľkosti. Myslím si, že je to hlavne preto, že vnútri vlastne žiadne kompromisy ani nerobil. Všetci sme boli veľmi vďační a oživení spôsobom, akým s nami jednal.“

Nepochybujem o tom, že osoba v pozícii autority niekedy musí ostatných postrčiť, aby niečo vykonali. Musí to však urobiť s veľkou opatrnosťou a uvedomovať si individuálnu slobodu danej osoby. Ani samotný Pán Kṛṣṇa nezasahuje do malej nezávislosti duše. Kto sme my, aby sme to robili? Považujeme sa za vyššieho než je Boh?

Zastavme sa prosím na chvíľu a spýtajme sa samých seba nasledujúce otázky: „Čo robí Kṛṣṇu najvyššou autoritou? Je to proste fakt, že je Boh?“ Iste, že je to Jeho absolútne postavenie, ale je to naozaj ten jediný dôvod, prečo ho akceptujeme ako najvyššiu autoritu? Predstavte si na chvíľu, že existuje Boh, ktorý sa o vás nezaujíma, neľúbi vás. Bol by taký Boh podľa vás absolútnou autoritou? Vraja gópie Kṛṣṇu samozrejme milujú či už ich On ľúbi alebo nie, ale nehovoríme teraz o takejto vznešenej láske. Okrem toho, Kṛṣṇa ich ľúbi a táto láska je jedným z neobmedzených faktorov, ktoré ich nesebeckú lásku k Nemu zvyšujú.

Pointa je, že slovo „autorita“ nenaznačuje iba pozíciu. Prítomnosť lásky je veľmi dôležitá.

Aby boli rodičia skutočné autority, musia svoje deti milovať. Učiteľ musí pristupovať k študentom s láskou, aby sa mu dostalo primeranej odpovede. Aby mohol guru pomôcť svojim žiakom, musí ich milovať. Kráľ musí milovať svojich poddaných, a tak isto aj manžel svoju ženu, aby ho akceptovala.

Často sú manažéri chrámov nervózni, keď pri diskusii začneme túto tému. Hovoria si: „Sloboda? Láska? Ale no tak. Ako môžem spravovať chrám a spraviť potrebné veci, ak by bol každý slobodný? Niekto ma dokonca môže obviniť, že nie som dosť láskyplný a odmietne poslúchať. Bol by tu chaos!“

Moja odpoveď znie: Je pravda, že v každodennom manažmente musí existovať istá hierarchická spolupráca, o tom niet pochýb. Nenavrhujeme anarchiu. Napriek tomu sú tieto prezentované body všeobecné princípy na dlhodobé fungovanie (1). Ako ich využijete je na vás. Tiež máte slobodu. Váš úspech je na vašom použití. Ale ak je niekto naozaj takto nedôveryhodný – až tak, že mu nemôžete dať slobodu – mal by potom žiť s oddanými?

Sloboda a láska akcelerujú a zosilňujú entuziazmus v oddanosti. Sú to božské, pozdvihujúce a energetické sily. Preto, vždy ak je to možné, ťahajte miesto tlačenia. Vždy vašich oddaných zásobujte možnosťou voľby, slobodou. Nechajte ich rozmýšľať nad tým, čo by chceli robiť. Vaša práca bude oveľa jednoduchšia, ak bude aréna služby naplnená osobami, ktoré tam patria a sú spokojné. Verte im, že spravia správne rozhodnutie. A ak náhodou nie, poučia sa z toho a budú si navždy pamätať a ceniť si, že ste im tú slobodu dali.

V decembri 1972 písal Prabhupáda v dopise pre Karandharu, jedného z jeho top manažérov, o slobode a láske:

„Naši lídri by mali byť opatrní, aby nezabili ducha nadšenia zo služby, ktorý je individuálny, spontánny a dobrovoľný. Vždy by sa im mali pokúšať vytvárať atmosféru nejakej čerstvej výzvy, aby sa jej s nadšením postavili. Toto je umenie správneho riadenia: Spontánne vyvolať ducha oddanosti v obetovaní energie pre Kṛṣṇu.“

 

Písal som o niektorých základných princípoch práce v oddanosti: Sloboda, dôvera a láska. Bez nich nemôže oddanosť existovať a na to, aby sa veci spravili, musí byť použitá iná sila. Tá však nie je pozitívna, čistá ani zbožná. V skutočnosti je negatívna a deštruktívna. Spôsobuje nedôveru, zatrpknutosť a frustráciu.

Komunistickí vodcovia ZSSR v minulosti využívali túto negatívnu energiu. Vytvorili systém, kde sa bežní ľudia stali informátormi, ktorí nahlásili každého a všetko, čo vyzeralo byť v rozpore so stranou. Takto nahlásená osoba bola okamžite uznaná vinnou a označená ako vrag naroda, čiže nepriateľ štátu. Osoba bola zastrelená, uväznená alebo poslaná do sibírskeho gulagu bez akéhokoľvek súdneho procesu, iba na základe oznámenia. Ľudia žili v konštantnom strachu. Boli veľmi opatrní, čo a komu povedia. Zabudli na to, aké to bolo môcť sa slobodne vyjadrovať. Presne o tom je slovo glasnost – o slobode vyjadrovania. Dodnes sú niektorí ľudia týmto režimom poznačení.(2)

Samozrejme, že existujú aj odtiene sivej medzi týmito temnými a brilantnými systémami riadenia, ale v podstate máme len dva prístupy k motivácii ľudí.

Tak, ako sú dva druhy ľudí – sura alebo asura – tak isto existujú aj dva úplne odlišné prístupy – pomocou lásky, alebo strachu. Strach znamená neprítomnosť lásky. Ak je niekde strach, chýba tam láska.

Keď sa niekto bojí dôverovať druhým, naznačuje to, že najskôr neverí v Boha. Je neistý a myslí si, že musí riadiť silou. Jeho slogan je: „Moc určuje, čo je správne.“ Neverí si ani sa nemiluje, preto nemôže milovať či veriť ostatným. Začne byť závislý na podperách typu sláva, bohatstvo, nasledovníci alebo moc.

Tieto veci nemusia byť samé o sebe negatívne. Negatívne je, ak sme na nich závislí. Aby sme zistili či sme od nich závislí, mali by sme sa im na nejaký čas vyhýbať a sledovať, čo sa deje s mysľou. Aj vznešené duše sa môžu stať obeťami vlastnej závislosti. Preto by človek nemal byť príliš sebavedomý v tom, ako k nim porazil pripútanosť. Je to ťažšie, ako to vyzerá.

Šríla Bhaktivinoda Thákura cituje z Hari–bhakti–vilása v jeho Bhaktyaloke:

sarva tyage ‚py aheyayah, kuryuh pratisthavisthaya

 

„Pre človeka, ktorý sa dokáže vzdať všetkých hmotných túžob, je stále ťažké vzdať sa túžby po sláve. Táto túžba, ktorá je porovnávaná so stolicou,  je základnou príčinou všetkých anárth. Preto by sme sa mali vyhýbať takejto túžbe pripomínajúcej výkaly.“

Šríla Višvanátha Čakravartí Thákura hovorí o rovnakej myšlienke v jeho knihe Mádhurya Kádambiní:

„Tak, ako z hlavnej rastliny rastú aj ostatné výhonky, s bhakti sa objaví bohatstvo, uctievanie, rešpekt od ostatných, pozícia alebo sláva – lábha, pújá a pratisthá. Tieto výhonky rastú čoraz silnejšie a dokážu svojím vplyvom oddaného celkom pohltiť.“ (3)

Byť autoritou znamená reprezentovať samotného Boha. Ako by to niekto mohol pokladať za jednoduchú úlohu? Nie je nič ťažšie.

Uvádzam zaujímavý citát newyorského spisovateľa a sociálneho psychológa, Dona Richarda Risa:

„Sloboda je jedným z kľúčov k zdravému fungovaniu osobnosti. Ľudia, ktorí sú zdraví, sú skutočne sami sebou a nikdy nie sú viac sami sebou ako vtedy, keď sa presahujú. Takto objavíme paradox: V seba-prekračovaní nachádzame našu najhlbšiu slobodu a vlastné Ja. A opačný prístup je rovnako pravdivý: Tak, ako zhoršujeme úrovne nášho vývinu do neurózy, postupne strácame našu slobodu a začíname byť viac a viac neslobodní a ‚nekontrolovateľní‘.“

Riso spája slobodu so zdravým fungovaním a osobnosťou. Ak s touto premisou súhlasíme, môžeme povedať, že nedostatočná sloboda pomáha nášmu úhlavnému nepriateľovi – impersonalizmu.

Povedali by ste, že je úroveň tepla a personalizmu vo vašej komunite dostatočná? Ak nie, mali by ste zvážiť tento dôvod – nedostatok slobody.

Pamätám si, že pred niekoľkými rokmi zistila jedna autorita, ktorá so mnou jednala ako so svojim majetkom, že som šiel do regiónu niekoho iného (4). Keď som mu zavolal, snažil sa ma zatlačiť do rohu pomocou naliehavého a zastrašujúceho tónu hlasu. Nevedomky som sa neskôr prispôsobil rovnakému správaniu, pretože som to sám zažil. Je to podobné ako, keď kedysi týrané dieťa neskôr týra ďalších. Nedávno som pocítil túto náladu, ako vo mne narastá, keď som jednal s jedným mladším oddaným z môjho okruhu kázania. Rozprávali sme sa o tom a musel som sa svojej anarthe postaviť. Bolo to trápne a bolestivé, ale aj to je spôsob, ako sa zbaviť takto hlboko zakorenených negatívnych vzorcov správania.

Tieto jemné postoje alebo očakávania sa môžu stať záťažou. Ak očakávame, že k nám ostatní budú pristupovať nejakým spôsobom, čo je väčšinou založené na vonkajších pozíciách, podvedome im kradneme slobodu z ich srdca a týmto drvíme akúkoľvek možnosť realizácie bhakti. Iróniou je, že to robíme často ľuďom, na ktorých by nám malo záležať, ako napríklad našim žiakom, podriadeným alebo rodinným príslušníkom.

V princípe, keď niekto reaguje na očakávania toho druhého, – ktoré môžu byť silné a vyjadrené, hoci aj rečou tela, intonáciou alebo výrazom v tvári – potom práve tieto očakávania sú motivačným faktorom jeho odpovede, nie láska. A oddaní chcú cítiť a vyjadrovať oddanú lásku aj v službe Bohu, aj k vaišnavom.

Ak im dáme slobodu, ponúkneme im obrovskú odmenu v ich duchovnom živote – príležitosť robiť oddanú službu s láskou.

1. Pozn. red. – Dlhodobé fungovanie je v tejto téme dôležitý bod. Pomocou prísneho autoritárstva a umelo vyvolávanej bázne pomocou strachu z priestupkov, neuposlúchnutia „autority“ a slepého nasledovania “ starších“, je možné vynútiť si ako také fungovanie, ale vonkoncom nie dlhodobé. Môžeme vidieť, že fluktuácia obyvateľov ISKCON centier je vysoká a aj tí najzaslepenejší a najlojálnejší k vedeniu tam vydržia nanajvýš pár rokov, kým nestratia aj posledné ilúzie a ideály, do ktorých sa na začiatku dobrovoľne zabalili, aby nemuseli príliš rozmýšľať. Dlhodobo to ale nefunguje a vidíme, že z centier odchádzajú. Tí ambicióznejší zakladajú vlastné centrá, (ktoré sú medzi sebou častokrát nevraživé), iní praktikujú iba doma a iní sú nezriedka tak poznačení (spálení), že prestanú praktizovať Krišna vedomie úplne. Vedúci centier musia, teda periodicky hľadať nové ovečky, ktoré im budú v chrámoch slúžiť, poslúchať ich a pracovať na ich komfort. Keby sa však riadili pokynmi a radami Purnačandru gosvāmīho v tomto článku a boli láskaví a osobní vo svojich vzťahoch a jednaniach, tento problém s opakovanými odchodmi by nemali a pomohlo by im to aj organizačne a finančne.

2. Pozn. red. – Obzvlášť v krajinách bývalého východného bloku, (do ktorého patrilo aj Slovensko) sú pozostatky tejto mentality stále viditeľné. Socializmus a vplyv ZSSR nás poznačil na dlhé desaťročia. Dôraz takýchto „autorít“ je kladený v prvom rade na Spoločenstvo a jednotlivec nemá takmer žiaden hlas ani práva. Členovia hnutia cítia strach z vedenia a z možných postihov, keby sa im znepáčili. V snahe získať si u nich body a vyzdvihnúť vlastné postavenie, často bonzujú, ohovárajú a vytvárajú všemožné politiky. Atmosféra na zdravý duchovný pokrok v takýchto centrách je nevyhovujúca. Oveľa závažnejším dôsledkom, ale je, že touto post-socialistickou funkcionárskou neosobnou mentalitou očkujú aj jednotlivých členov, ktorí pokiaľ nemajú dostatok zdravého vlastného rozumu, tomuto prístupu podľahnú a takéto správanie si osvoja. Môžeme potom vidieť jasnú postupnosť takýchto deviantov v ich prístupe k ostatným. Čo sa naučil raz od svojej „autority“, bude uplatňovať neskôr na vlastných zverencov a tí na ďalších atď. Je, preto potrebné, aby sa táto chorá tradícia v jednom bode zastavila. To sa našťastie deje aj samo tým, že takíto funkcionári nedokážu motivovať nových ľudí, ani si udržať väčšinu starších, ale na druhej strane, keďže bežní členovia sú sentimentálne pripútaní k socializácii v tejto organizácii alebo sú stále naivní, nevedomky či vedome predlžujú túto agóniu starej generácie účasťou na ich prednáškach, staromódnych programoch a pod. Často to bývajú ľudia, ktorí prišli vďaka kázaniu niektorých schopných osobných kazateľov, ale v istom bode sa začlenili pod organizačnú sektu. Navonok to potom vyzerá, že je všetko v poriadku a málokto z nich si uvedomuje, že je členom len ďalšej materialistickej organizácie.

3. Pozn. red. – Vzorkou týchto pokrútených charakterov je napr. jeden z najstarších oddaných na Slovensku, ktorý si vyžadoval poslušnosť a nasledovanie u mladšieho oddaného, a aj keď nemali takmer žiaden osobný vzťah, odôvodňoval to tým, že on má odmantrované oveľa viac za život, a preto ho musí poslúchať. Nájsť podobných démonov v tejto inštitúcii nie je vôbec ťažké. V princípe sa autoritársky správajú všetci, pretože to boli v starej škole naučení a vidia to aj na úrovni neosobného GBC.

4. Pozn. red. – Po Prabhupádovom odchode sa ako jedna z deviácií zaviedol tzv. zonálny systém. Takzvaní guruovia a „autority“ si rozdelili zóny vplyvu a oddaných, ktorým „vládli“ podľa regiónov. Takto to trvalo dlhú dobu. Po nesmiernych škandáloch a poklesnutí väčšiny Prabhupádovych samozvaných nástupcov sa od tohto systému formálne odstúpilo (na papieri), ale zo skúsenosti vidíme, že sa v princípe nič nezmenilo a majú oblasti manažérsky prísne rozdelené. Prináša to až také deviácie ako zákaz rozdávania kníh v oblasti niekoho iného, volanie iba takých guruov, ktorých schváli daný GBC a pod. Sám som bol svedkom, ako GBC pre Slovensko odmietol, aby sem chodili kázať iní Prabhupádoví žiaci, keďže mu neboli osobne sympatickí. V inom prípade som oslovil GBC pre Maďarsko či ISKCON-u na Slovensku nepomôže s komplikovanou situáciou, keďže má s managovaním veľa skúseností a slovenský GBC sa otvorene dištancuje od svojho územia, (ale paradoxne sem zakazuje chodiť tým, ktorí mu nevyhovujú), na čo maďarský GBC odpísal, že toto nie je jeho zóna, a tým pádom je mu to jedno. Aj na týchto príkladoch môžeme vidieť reálnu úroveň tzv. guruov a ich ľudskosť a milostivosť. Toto všetko sú dôsledky rozšíreného impersonalizmu v ISKCON-ských štruktúrach, kde je na prvom mieste politika a komfort, ktorý poslušnosť organizácii prináša. Každý by si mal, preto položiť otázku či by podobne jednal aj Šríla Prabhupáda.