Pozrime sa teraz na jednotlivé zložky vzdelávania a ich dôležitosť v našej diskusii o bhakti.
Oddanosť je viac než len prosté vzdelanie, avšak zahŕňa v sebe aj vzdelávacie princípy. Človek totiž nemôže slepo nasledovať, ak je naozaj vzdelaný – skutočné vzdelanie v sebe teda zahŕňa viac než nejakú neúplnú alebo povrchnú úroveň štúdia. Duchovné vzdelanie znamená hlbšie úrovne štúdia, také, ktoré majú v sebe obsiahnuté aj ďalšie podporné poznanie. Platí to obzvlášť pri pátraní po Absolútnej Pravde, cez všetky jej neobmedzené aspekty.
Druhá úroveň procesu vzdelávania sa skladá z uvažovania, hĺbania a analyzovania pomocou mysle a inteligencie. Slovo „vzdelanie“ pochádza z latinského základu slova educare, ktorý znamená vyviesť z alebo vyniesť preč, čo indikuje pozitívny a splnomocňujúci proces, ktorý pokračuje aj po ukončení všetkých oficiálnych lekcií – študent sa už nemá viac vrátiť späť do nevedomosti. Má samostatne napredovať ďalej.
Tieto úrovne alebo zložky vzdelávania sú popisované v Bṛhad–āraṇyaka Upaniṣade (2.4.5), v Patañjaliho Yoga–śūtrach (1.17) a napr. aj v jednej sanskritskej básni Naiṣadha-caritam (1.4). Tieto tri śāstry vymenúvajú základné komponenty vzdelávania trošku odlišne, ale ako uvidíme, všetky súhlasia s prvými troma hlavnými úrovňami.
V Bṛhad–āraṇyaka Upaniṣade sa spomínajú tri kategórie učenia: Śravaṇa, manana a nidhidhyasana. Śravaṇa znamená naslúchať svojmu učiteľovi. Slovo manana potom znamená získať nad danou vecou intelektuálny náhľad do jej podstaty pomocou hĺbania. Nidhidhyasana nakoniec znamená jej realizáciu a použitie v živote.
Yoga-śūtry nám predkladajú štyri úrovne: Vitarka, vicāra, ānanda a asmitārūpa. Vitarka sa skladá zo študovania, analýzy, domnienok a argumentov. Vicāra zahŕňa premýšľanie, meditáciu, náhľad do podstaty a pochopenie. Ānanda zahŕňa osvojenie a použitie v praxi a asmitārūpa je ekvivalent svarūpa-siddhi – dokonalosti praktizovania aṣṭāṅga-yogy.
V básni Naiṣadha-caritam sa spomínajú takisto štyri úrovne: Adhiti, bodha, ācaraṇa a pracāraṇa. Adhiti znamená dôkladne sa naučiť daný predmet štúdia a bodha znamená získať v ňom náhľad a zbehlosť. Ācaraṇa zahŕňa pochopenie podstaty nášho učenia a následné žitie podľa neho. Pracāraṇa potom znamená odovzdávanie týchto vedomostí ostatným.
Ak tieto rôzne poňatia porovnáme, zistíme, že sú paralelné. V prvej úrovni jednotlivých systémov sa popisuje primárny krok učenia, v ktorom prevláda načúvanie, štúdium a analýza. Druhá úroveň pozostáva zo získania intelektuálneho pochopenia a náhľadu pomocou rozmýšľania. Tretia úroveň prináša osvojenie, študent internalizuje svoj predmet a jeho zručnosti sa stanú jeho druhou prirodzenosťou – svojím predmetom tak bez námahy žije a dýcha.
ISKCON sme na pokyn Śrīlu Prabhupādu konečne pripravili na prvú úroveň. Naše bhakti–śāstri kurzy a skúšky sú čoraz populárnejšie, čo ISKCON nabilo transcendentálnym poznaním a oddaným prinieslo pocit úspechu a osvety. Prabhupāda však chcel, aby jeho nasledovníci dospeli aj k ďalším úrovniam. Často so svojimi žiakmi viedol hrané debaty, ktoré ich nútili hlboko premýšľať nad filozofiou.
Druhá úroveň, t.j. pochopenie a náhľad do podstaty veci, vyžaduje hĺbanie, zamýšľanie sa a diskutovanie, a zatiaľ v našej Spoločnosti nebola vyvinutá. Táto úroveň znamená, že neprijímame filozofiu slepo, ale spochybňujeme a sledujeme ju z rôznych uhlov pohľadu.
Śríla Prabhupáda:
„V dnešnej dobe stále väčšmi zdôrazňujem, aby moji študenti viac čítali moje knihy, a aby sa ich snažili chápať z viacerých uhlov pohľadu. Na každú śloku sa môžeme dívať z veľmi rozličných uhlov, preto by sme v tom mali získať určitú prax.“ (List Tribhuvanathovi, 16. jún 1972)
„Tvojou hlavnou úlohou je zaistiť, aby každý oddaný v tvojom poli pôsobnosti čítal pravidelne našu literatúru, aby seriózne o danom predmete diskutoval z rôznych uhlov pohľadu, a aby nejakým spôsobom absorboval poznanie filozofie Kṛṣṇa vedomia. Ak budú skutočne vzdelaní v našej filozofii a dokážu získať a preštudovať celé poznanie z každého pohľadu, dokážu veľmi jednoducho vykonávať tapasyu alebo stav odriekania, čím urobia pokrok vo Vedomí Kṛṣṇu.“ (List Satsvarūpovi, 16. jún 1972)
Ak najprv nedosiahneme druhú úroveň, tretia bude logicky mimo náš dosah. Na druhej strane aj druhý level vyžaduje brahmánsky étos – slobodné a otvorené dotazy bez strachu, že by mohli vyvolať nejaký postih, posmech alebo až odcudzenie. Myslím si, že nám toto v súčasnosti veľmi chýba v našich komunitách. Je to jedným z faktorov odchodu niektorých členov z našej Spoločnosti. (1)
Śrīla Prabhupāda tvrdí, že tretia úroveň je pre brāhmaṇov a kázanie nevyhnutná:
„Toto je opis skutočného brāhmaṇu. Brāhmaṇa je ten, kto si pomocou ovládania svojej mysle a zmyslov osvojil závery Véd… A ten, kto si skutočne osvojil podstatu Véd, môže kázať pravdu. (SB 5.5.24, význam)
„Osvojiť si toto poznanie je možné jedine načúvaním a patričným vysvetľovaním.“ (SB 1.1.6, význam)
Nemôžeme kázať efektívne bez toho, aby sme si predtým filozofiu osvojili. Śrīla Prabhupāda taktiež hovorí o týchto úrovniach: „Vedomie Kṛṣṇu je skutočnou potrebou ľudskej spoločnosti. Nauč sa a oceň ho, pochop ho a osvoj si ho – a odovzdávaj ho ďalej. Je to tak jednoduché.“
Tretia úroveň – osvojenie – znamená úplnú absorpciu, ktorá potom vytvorí „ānandu.“ Toto osvojenie stimuluje tok kreativity.
Ak dokážeme aplikovať filozofiu s pochopením, používame všetky zmysly, vrátane mysle a inteligencie.(2) Stane sa našou súčasťou. Internalizujeme naše praktizovanie a cítime niečo veľmi hlboké. Cítime sa byť spojení s Najvyšším. To je yoga.
Tad-buddhayas tad-ātmānas
tan-niṣṭhās tat-parāyaṇāḥ
gacchanty apunar-āvṛttiṁ
jñāna-nirdhūta-kalmaṣāḥ
„Tí, ktorých inteligencia, myseľ a viera sú uprené na Najvyššieho a hľadajú u Neho útočisko, sa úplným poznaním oslobodia od všetkých pochybností a kráčajú tak priamo cestou oslobodenia.“ (BG 5.17)
Ak chceme urobiť pokrok na ceste k oslobodeniu, je dôležité, aby sme našu myseľ a inteligenciu upreli na Najvyššieho. Nedokážeme to, ak nepochopíme pravdivosť gurua, sādhuov a śāstier. Musíme preto na Neho uprieť našu myseľ a inteligenciu, aby sme si toto transcendentálne poznanie osvojili. (Viď príloha na konci článku)
V opačnom prípade ostaneme závislí na dogmách. Naše kázanie bude bezvýznamné, keďže nebudeme schopní aplikovať vedomie Kṛṣṇu v prítomnosti. Budeme teda nútení žiť v minulosti.
Śrīla Bhaktivinoda Ṭhākura napísal:
„Zabudni tak na minulosť, ktorá už dávno spí a o zajtrajšku už vôbec nesnívaj. Konaj v časoch prítomných a tak svoj pokrok uvítaj.“
Minulosť je určite dôležitá, ale nemali by sme v nej zotrvávať.
Burke Rochford túto ideu potvrdzuje:
„Je zvláštne, že ISKCON-skí vodcovia stále zotrvávajú zviazaní takým myslením, ktoré napokon iba obmedzí ich schopnosť riešiť súčasné a budúce problémy organizácie. Možno práve kvôli ich oslabenej autorite sa mnohí vodcovia pridržiavajú Prabhupādových slov, nie však jeho múdrosti. Neschopnosť konať v rámci miesta, času a okolností znamenalo pre ISKCON stratu jeho dynamickej kvality. Vodcovia musia byť viac než teológovia, ktorí sa prísne snažia držať slov písem.“
Nenechajme sa však znepokojiť slovami pána Rochforda a skúsme sa zamyslieť nad tým, či sú aspoň sčasti pravdivé.
Totiž vždy, keď nás niekto kritizuje, máme výhodu – ak je to krivé obvinenie, nemáme sa čoho báť… a ak je pravdivé, skúsme sa prispôsobiť a ponorme sa ešte hlbšie do nášho vedomia Kṛṣṇu, aby sme súčasnú situáciu vylepšili.
Vráťme sa späť k vyššie uvedenému veršu z Bhagavad-gīty. Výsledkom súčasného používania našej inteligencie je vyvinutie vytrvalosti (niṣṭhā) a schopnosti prijať útočisko (parāyaṇa). Niṣṭhā a parāyaṇa pridávajú na viere a sú zahrnuté v úrovni osvojenia.
Používanie inteligencie podnecuje oddaných letieť vlastným lietadlom, čo je napokon nevyhnutným predpokladom úspechu na ceste k bhakti. Úlohou duchovného učiteľa je uviesť svojho žiaka do štádia osvojenia, kde už žiak ďalej rozlišuje na základe gurua, sādhua a śāstier, uplatňujúc filozofiu vo svojom každodennom živote. Je to oveľa lepšie, než učiť ho nejaké dogmy, len aby bolo zaistené, že od nás neodíde.
V skutočnosti práve dogmatický prístup odradí inteligentného žiaka viac než čokoľvek iné.
Naopak ak mu dá guru slobodu a naučí ho kriticky myslieť (čo je ozaj oslobodzujúce), bude sa cítiť guruovi tak zaviazaný, že už nikdy neopustí jeho lotosové nohy.
Otázky a odpovede
O.: Zdá sa, že neintelektuálni oddaní robia pekný pokrok napriek tomu, že neradi analyzujú a rozlišujú.
Odp.: Väčšina oddaných nemusí ísť tak ďaleko ako intelektuálni oddaní v rozlišovaní. To je prirodzené. Ale aj oni by mali rozmýšľať čo najhlbšie nad našimi základnými teologickými otázkami. Pomohlo by im to zosilniť ich vieru. To, že napredujú pekne (alebo sa to tak aspoň navonok javí) neznamená, že by nemohli napredovať ešte lepšie, keby skúsili viac premýšľať. Príklad takéhoto chýbajúceho rozlišovania: Niektorí oddaní stále nasledujú svojich poklesnutých guruov a akceptujú ich pokyny napriek tomu, že už nie sú v guru-parampare. (3)
O.: Môže úroveň osvojenia nastať aj milosťou Boha vďaka oddaného viere, láske a službe aj napriek tomu, že nie je intelektuálne naklonený?
Odp.: Áno. Toto spomína Śrīla Prabhupāda vo význame k Bhagavad-gīte 10.10. Pokrok na ceste bhakti vyžaduje, aby sme našu myseľ a inteligenciu upierali na Najvyššieho. Toto sa zvyčajne nestáva, ak nie sme zvyknutí využívať inteligenciu v pochopení správnosti gurua, sādhua a śāstier. Každý premýšľa nad filozofiou ako len môže a snaží sa pochopiť, ako a prečo to funguje. Ak sa snažia, ale kvôli niečomu to nedokážu, Kṛṣṇa im zvnútra pomôže. Kṛṣṇa sa takto odvďačí svojim oddaným, keď sa snažia pochopiť filozofiu. Druhá vec však je, keď sa ani len nesnažia…
PRÍLOHA Č. 1 – Filozofická špekulácia
Dopis pre Chaturbhusa
Bombaj
21. január 1972
Môj drahý Chaturbhus,
prijmi, prosím, moje požehnania. Som veľmi šťastný za tvoj pekný dopis z 10. januára 1972 a s potešením poznamenávam, že kladieš veľmi inteligentné otázky. To je prirodzené postavenie oddaného začiatočníka, ktorý sa úprimne snaží pochopiť Absolútnu Pravdu. Preto som veľmi potešený tým, že si takisto veľmi inteligentný chlapec ako tvoj otec, a že celá tvoja rodina napreduje vo vedomí Kṛṣṇu. Nech vám Kṛṣṇa dá všetky požehnania.
Čo sa týka rozdielu medzi mentálnou špekuláciou a filozofickou špekuláciou, tak máme za to, že všetko sa dá poznať psychologickou činnosťou mysle, takže filozofická špekulácia je to isté ako mentálna špekulácia v tom prípade, že je to iba náhodná či námatková činnosť mozgu, ktorej cieľom je všetko pochopiť a vytvárať teórie typu „čo ak?“, „možno…“ Ak je však filozofická špekulácia upriamená na śāstru a gurua, a ak je cieľom takýchto filozofických pokusov dosiahnuť Viṣṇua, potom táto filozofická špekulácia nie je mentálnou špekuláciou. Je to presne takto: Kṛṣṇa hovorí v Bhagavad-gīte: „Som chuťou vody.“ Filozofická špekulácia v tom akceptovanom zmysle potom znamená snažiť sa pochopiť pod vedením śāstry a gurua, v akom zmysle je Kṛṣṇa chuťou vody. Argumenty Bhagavad-gīty sú síce jednoduché a úplné, ale môžu byť pochopené z neobmedzeného počtu uhlov pohľadu. Naša filozofia teda nie je suchá ako mentálna špekulácia. Činnosť mozgu resp. psychologická aktivita sú správne, ak chápu všetko z perspektívy či uhlu pohľadu Kṛṣṇu, a preto v tomto pochopení nie sú žiadne obmedzenia, keďže Kṛṣṇa je neobmedzený. A hoci môžeme povedať, že oddaný, ktorý pozná Kṛṣṇu, vie všetko (15. kapitola), tak filozofický proces nikdy nekončí a oddaný pokračuje vo zvyšovaní svojho poznania hoci už pozná všetko. Skús tento bod pochopiť, je to veľmi dobrá otázka.
Tvoj večný dobrodinec,
A. C. Bhaktivedanta Swami
-
Pozn. red. – Niektorí inteligentnejší adepti na oddanú službu sa ISKCON-u vyhýbajú práve z toho dôvodu, že vidia, že zdravé kritické myslenie nie je podporované, ale potláčané. Na druhej strane sú aj prípady, že samotní funkcionári postihujú tých, ktorí neprijímajú tieto deviácie slepo. Napr. v mojom osobnom prípade mi bol doručený od miestnych predstaviteľov list, v ktorom bolo, že si neželajú, aby som navštevoval ich centrá (napriek tomu, že som jedno spoluzakladal a bol som aj členom manažmentu), keďže ako jeden z hlavných bodov uvádzali – „vytvára pochybnosti“. Zjavne je pochybovanie v tejto sekte už zakázané, čo je ale samo o sebe v rozpore s učením, čo spomína aj autor knihy. Medzi moje pochybnosti patrila kvalifikácia tzv. autorít, ktoré sa vydávali za pokročilé osoby, ale ich charaktery tomu zďaleka nenasvedčovali, deviácia ohľadom guruov (moje argumenty k tejto téme si môžete pozrieť na spomínanej prednáške od HH Banu svámího), a moje opakované „ohováranie a rúhanie sa“, keď som predkladal dôkazy o podvodoch v hnutí, ktoré konieckoncov museli uznať. Ako vysokoškolsky vyštudovaný novinár som bral a doteraz beriem ako svoju povinnosť informovať o faktoch pravdivo, bez ohľadu na zastrašovanie. O detailoch a konkrétnych podvodoch ISKCON-u na Slovensku sa dočítate v iných článkoch na tomto blogu.
-
Pozn. red. – Je zjavné, že tí, ktorí len slepo nasledujú a opakujú poučky a rituály, ktoré ich skratkovito naučili ich „autority“, nedokážu uchopiť podstatu filozofie, a teda ani sa prispôsobiť miestu, času, okolnostiam a publiku pri šírení vedomia Krišnu. Vidno to aj na porovnaní ich výsledkov kázania s výsledkami tých, ktorí pri tom vedia rozmýšľať. Tým pádom sú odkázaní iba na službu, ktorá je založená na mechanickom zapájaní hrubých zmyslov a mysle. Môžeme preto v takýchto intelektuálne obmedzených komunitách vidieť veľa manuálnej práce na úkor intelektuálnej a kreatívnej služby. Môže to napr. vyzerať tak, že niekto, kto je už pár rokov oddaným, a má talent a chuť kázať na internete, je od toho odhováraný a nútený prijať službu ako rúbanie dreva, čistenie zemiakov alebo podlahy. Prirodzene v takýchto pozíciách nebude spokojný, jeho chuť do oddanej služby sa nebude rozvíjať a v takomto chráme neostane dlho, pokiaľ je toto služba, ktorú má robiť dlhodobo. Samozrejme, niekomu, kto je jednoduchší, môže práve takáto práca v mene lásky Krišnu vyhovovať. Takéto osoby sú najľahšie manipulovateľné a zneužívané ako lacná pracovná sila. Napriek tomu, ak sú vo svojej naivnej snahe, predsa len úprimní, dokážu aj takto spraviť istý duchovný pokrok. To však neospravedlňuje ich autority.
-
Pozn. red. – Ako bolo spomenuté v predošlej kapitole, toto má na vine slepé nasledovanie tzv. autorít, ktoré Šríla Prabhupáda odsudzuje. Aj na Slovensku sme mohli vidieť pri poklesnutí predošlej hlavnej autority, že, aj keď už bolo jasné, že nenasleduje Prabhupádu a ISKCON, viacero oddaných pri ňom ostalo zo sentimentu a vďaka jeho manipulácii. Doteraz pôsobia ako jeho služobníci v jeho sídle, na ktoré boli použité aj ISKCON-ské peniaze. Na druhej strane, zvyšok ostal nasledovať pridelenú zonálnu autoritu, zvoleného gurua, ktorý o Slovensko neprejavuje vážnejší záujem a sám priznal, že je mu dianie u nás ukradnuté. Nepochybne má práve on zásadnú úlohu v deviáciách a neblahých fenoménoch, ktoré sa u nás tiež prejavili a sú spomínané v tejto knihe. Autoritársky a neosobný prístup, ktorý tu zaviedol sa ďalej traduje na ďalšie nižšie funkcionárske pozície. Posledným bodom je jeho samotná manažérska a duchovná kvalifikácia, o ktorej je v princípe zakázané diskutovať a je to tabu. Inými slovami, pýtať sa na to, či dnešný ISKCON má ešte priame spojenie s Prabhupádom, je vnímané, ako rúhanie sa a je principiálne zakázané. Toto je jeden z parametrov, ktoré z tohto hnutia robia sektu.
Zatiaľ žiadne komentáre.