späť
Filozofia Surdas prabhu

Vaišnavské vlastnosti na ceste pokroku

Vaišnavské vlastnosti na ceste pokroku

Dnes budeme hovoriť o Bhagavad-gíte a pokračovať v meditácií nad pochopením, čo to je poznanie. Krišna v trinástej kapitole vysvetľuje, že poznanie sú charakterové vlastnosti. V krátkosti si zrekapitulujeme o čom sme rozprávali predtým a povieme si ešte niečo nové. Teraz si prečítame ten literárny preklad, sú to v skutočnosti štyri verše.

 

Bhagavad-gíta 13.8-12

Pokora, skromnosť, nenásilie, znášanlivosť, jednoduchosť, vyhľadanie pravého duchovného učiteľa, čistotnosť, stálosť, sebaovládanie, zrieknutie sa objektov zmyslového pôžitku, zbavenie sa falošného ega, schopnosť chápať narodenie, smrť, starobu a chorobu ako zlo, odpútanosť, nepripútanosť k deťom, manželke, domovu a podobnému, trvalá vyrovnanosť mysle za príjemných aj nepríjemných okolností, neodchýlna a výlučná oddanosť Mne, prebývanie na osamelých miestach a vyhýbanie sa ľudským masám, pochopenie dôležitosti sebarealizácie a filozofické hľadanie Absolútnej Pravdy — to všetko tu prehlasujem za poznanie a všetko, čo sa od toho líši, je nevedomosť.

 

Toto sú veľmi dôležité verše, lebo nám vysvetľujú čo to je poznanie a bez poznania sa v našom živote nezaobídeme. Musíme rozlišovať medzi informáciou a poznaním. Je také príslovie: „Ten kto má poznanie, ten je vládcom celého stvorenia.“

Poznanie je v našom živote dôležité. Už od detstva nútia deti, aby chodili do školy aj keď to deti nechcú a nechápu, prečo by tam mali chodiť. Prečo rodičia nútia deti, aby chodili do školy? Možno si niekto všimol, že sa učíme celý život. Po základnej škole ideme na strednú, potom na nejakú univerzitu. Na univerzitu ide človek už v relatívne dospelom veku, takže sa môže vzoprieť rodičom a povedať, že tam nebude chodiť. Poznanie potrebujeme k tomu, aby sme boli úspešní v tomto živote.

Poznám jedného človeka, ktorý sa rozhodol, že pôjde do Indie, no on sa zle učil v škole. Bol taký jednoduchý, prišiel za mnou a spýtal sa, ako sa má dostať do Indie, tak som mu poradil, že keď nemá toto poznanie, tak bude lepšie keď pôjde s nejakou skupinou. On na to odpovedal, že nie je hlupák a že môže ísť aj sám. Kúpil si letenku do Dillí, priletel a chcel ísť do západného Bengálska. Východné Bengálsko, to je súčasný Bangladéš a západné Bengálsko, to je súčasná India. Konkrétne chcel ísť do mesta Mayapur. Z Dillí do Mayapuru je to niekoľko tisíc kilometrov. Ak tam idete vlakom, tak je to pár dní cesty. Vyšiel z letiska, chytil prvý taxík a povedal, že potrebuje ísť do Mayapuru. Taxikár mu odkýval, že rozumie, ale ten taxikár ho priviezol do úplne iného mesta a to bolo mesto Jaipur. Tie názvy sú zvukovo dosť podobné. Nakoľko Mayapur sa nachádza ďaleko od Dillí, tak tomu taxikárovi ani nenapadlo, že by niekto chcel ísť taxíkom do Mayapuru. Jaipur je neďaleko Dillí, tak si taxikár myslel, že nemysli Mayapur, lebo bežne ľudia do Mayapuru z Dillí nejazdia taxíkom, lebo to je veľmi ďaleko. No on nepoznal zemepis. Mal množstvo nečakaných zážitkov nakoľko nemal to poznanie.

Predstavte si, že ste nechodili do školy a nenaučili ste sa čítať a písať, príde vám e-mail, otvoríte ho a pozeráte sa na tie paličky. To je malá ilustrácia toho, na koľko je dôležité v našom živote poznanie a tu v Bhagavad-gíte Krišna hovorí, čo je to naozajstné poznanie.

 

Poznanie

 

Bežné pochopenie poznania je, že to je nejaká informácia, ale tu Krišna dáva definíciu toho, čo je naozajstné poznanie. Presne vymenováva čo považuje za poznanie. Ten kto pozorne načúval si dokáže spomenúť aspoň na niečo z toho, čo sme čítali. Fyzika, chémia, literatúra, astronómia, geografia, geometria, biológia, český jazyk, anglický jazyk všetko toto považujem za poznanie a všetko ostatné považujem za nevedomosť, tak to tam bolo?

Obvykle práve toto je považované za poznanie. Je zvláštne, že Krišna nespomenul ani jeden z tých predmetov, ktoré sme sa učili v škole a uvádza tu úplne iné veci. Vo výsledku ozajstné poznanie nie je nahromadená informácia, ale nakoľko máme v sebe rozvinuté charakterové vlastnosti. Charakterové vlastnosti, to je magnet, ktorý priťahuje všetko poznanie. Pretože získať informáciu je veľmi jednoduché, nie je to problém, ak niekto nemá nejakú informáciu. Ozajstné problémy vznikajú preto, že nevieme spolupracovať s inými živými bytosťami a práve to je skutočné poznanie, ktoré nám pomôže správne aplikovať informáciu. Charakterové vlastnosti sú magnet, ktorý priťahuje k človeku úspech, šťastie aj samotnú informáciu. Ako sme už spomínali, deti nemajú radi školu, pretože učitelia sa snažia do deti natlačiť informáciu a nie rozvíjať v nich charakterové vlastnosti. A nakoľko táto informácia nemá možnosť správneho využitia, tak je mŕtva.

Rodičia majú malé dieťa. Malé dieťa nevie veľa o svete, ktorý ho obklopuje. Majú trojročné dieťa a hovoria mu, pozri sa po anglicky nevieš, po francúzsky nevieš, geometria ti nič nehovorí k čomu vôbec si? Počítač nedokážeš opraviť, ani dvere neopravíš. Budú toto rozprávať rodičia svojim deťom? Rodičia očakávajú od svojho dieťaťa, že ich dieťa bude počúvať a že ich bude mať rado. Ak je dieťa poslušné, počúva ich a má ich rado, tak všetok ostatný úspech v jeho živote je garantovaný. Pretože sú to jedny z tých charakterových vlastností, ktoré sú tu vymenované a tieto charakterové vlastnosti budú priťahovať do jeho života všetko ostatné. Ak bude hrubý, neposlušný chuligán, nebude počúvať rodičov a učiť sa od nich, tak je jedno koľko by vedel informácií, aj tak by úspech do jeho života neprišiel. Takýto človek bude mať v živote len samé ťažkosti.

Krišna vymenováva charakterové vlastnosti, pretože sú to magnety, ktoré priťahujú úspech do života živej bytosti. Je to magnet, ktorý priťahuje do života úspech, lásku, peniaze, skrátka všetko. Ak máme tieto charakterové vlastnosti, tak pre nás nie je nič nemožné. No keď ich nemáme, tak ostaneme takým večne neúspešným človekom.

 

 

Pokora a skromnosť

 

Preto Krišna vymenováva tieto vlastnosti:

Prvé dve sú amānitvam, adambhitvam to je pokora a skromnosť. Tak ako v každom komentári Šrílu Prabhupádu, tak aj v tomto dáva také vysvetlenie charakterových vlastností, ku ktorému by nikto neprišiel vlastným premýšľaním. Bežný človek chápe pokoru ako ustrašenosť. Preto ľudia nechcú byť pokorní. Bežne pochopenie pokorného človeka je, že ho môžeme zneužiť. No Šríla Prabhupáda dáva krásnu definíciu pokory.

Pokora je to, že nemáme požiadavky a očakávania získať niečo, čo nám nepatrí.

Ak chápeme čo je pokora, tak navonok môže človek vyzerať ako ustrašený, ale v skutočnosti vôbec nemusí byť pokorný. A na druhej strane nám človek podľa definície pokory vôbec nemusí pripadať ako pokorný, ale v srdci môže mať viac pokory ako si dokážeme predstaviť. Prečo sa človek obvykle stane pokorným? Bežne pochopenie je, že pokorný človek je taký, ktorý sa bojí, alebo hrá nejakú rolu, alebo nemá ambície v živote a je mu všetko jedno. No vo výsledku taký človek s niečím počíta, má nejaké očakávanie že za to niečo dostane.

 

Príklad:

Predstavme si človeka, ktorý má nejaký imidž. Máme zamestnávateľa. Jeho zamestnanec sa snaží pôsobiť pokorne vo vzťahu k zamestnávateľovi. No správa sa tak kvôli výplate. No keď vyjde z dverí svojej práce, tak sa chová úplne inak. To jeho premýšľanie nezodpovedá tomu ako sa správa. Správa sa tak len pre to, aby zarobil viac peňazí, viac ako si zaslúži. Toto je jeden z prejavov, že človek nie je pokorný aj keď sa nám to navonok môže zdať. On chce za to, že sa tak správa na oplátku niečo získať.

No na druhú stranu je prirodzené, že človek dostane niečo za svoju prácu. Platia ho za jeho kvalifikáciu, za to že dokáže dobre pracovať. Čo si myslíte ako sa bude zamestnávateľ správať k zamestnancovi, ktorý sa v práci správa úslužne, ale vyjde za bránu zamestnania a tam je hrubý, všetkých uráža, zle rozpráva o svojom zamestnávateľovi. Ako sa bude chovať zamestnávateľ k takémuto zamestnancovi? Bude mu dôverovať? Nebude? A prečo? Veď je pokorný a dobrý. Lebo je podozrivý. Pretože ak niečo iné robíme, ako si myslíme, tak to vyzerá podozrivo. Zamestnávateľ si bude vedomý, že takýto človek ho pri prvej príležitosti podvedie.

Človek, ktorý sa navonok správa pokorne, tak v skutočnosti vôbec pokorný nemusí byť. Aby sme to dokázali rozlíšiť, tak musíme vedieť v čom je podstata pokory. Skutočná podstata pokory znamená, že sa človek nesnaží dosiahnuť, alebo získať niečo, čo mu nepatrí. Ak sa nesnaží získať to, čo mu nepatrí, tak sa bude chovať prirodzene. A to, že sme prirodzení, to je tá skutočná pokora. Keď človek neplánuje získať niečo, čo mu nepatrí, alebo čo si nezaslúžil. Ten kto je pokorný, tak automaticky získava ďalšiu charakterovú vlastnosť, ktorú tu Krišna vymenoval. Zbavuje sa prirodzene túžby získať slávu a pochvalu. Absencia túžby získať uznanie, úspech, slávu, tá prirodzene vyplýva z toho, že je človek pokorný. To sú len prvé dva kroky na ceste k získaniu poznania. Je nedostatočné byť len človekom, ktorý sa nesnaží získať niečo čo mu nepatrí, alebo sa nesnaží o slávu a uznanie, pretože na tejto ceste je veľké množstvo pascí.

 

Aké pasce tu môžeme stretnúť?

Jedna z pascí je, že sa človek môže stať bezdomovcom. Ja som pokorný, ja nič nepotrebujem, nič nechcem. Aby som bol dobrý človek, tak nesmiem nič chcieť. Ďalej Krišna hovorí o ďalšej charakterovej vlastnosti, ktorá je veľmi dôležitá a to je ahiṁsā. Ahiṁsā sa najčastejšie popisuje ako nenásilie a my si pod tým predstavujeme, že nikoho nebudeme zabíjať, alebo mu fyzicky ubližovať. Šríla Prabhupáda dáva v komentári krásne vysvetlenie toho, čo je pravá ahiṁsā.

Ozajstné nenásilie je, keď zoberieme zodpovednosť.

Musíme vziať zodpovednosť za iných, ale predtým než zoberieme zodpovednosť za iných, tak musíme zobrať zodpovednosť za seba a to je podľa Šrílu Prabhupádu ozajstné nenásilie. Bezdomovec je človek, ktorý sa snaží zbaviť zodpovednosti a nie že ju ešte zoberie za niekoho. Bezdomovec neberie zodpovednosť ani za vlastný život. To, že sa človek nesnaží získať niečo čo mu nepatrí neznamená, že sa snaží úplne zbaviť zodpovednosti. To je nesprávne pochopenie.

Keď sa vrátime k príkladu so zamestnancom, tak sme si povedali, že pokorný zamestnanec nebude podliezať zamestnávateľovi, nebude pokrytec, ale má vziať zodpovednosť v prvom rade za seba, za robotu ktorú robí a vo výsledku to znamená, že by mal zvyšovať svoju kvalifikáciu. Jeho zodpovednosť spočíva v tom, že sa snaží robiť svoju prácu čo najlepšie a stále sa zlepšuje. Nehľadiac na to, že si dávame príklad len so zamestnancom, no je to všeobecný princíp, ktorý platí absolútne v každej sfére nášho života. Je úplne jedno čo robíme, či šoférujeme auto, študujeme, nepracujeme, modlíme sa, tak podstata je v tom, že musíme zobrať zodpovednosť za to, ako kvalitné to robíme.

A to je ďalší krok k úspechu k získaniu poznania, to je túžba zobrať zodpovednosť za svoje činy. Šríla Prabhupáda vysvetľuje, že človek, ktorý neberie zodpovednosť za svoj život a za životy ostatných, tak prejavuje násilie. Ku komu prejavuje násilie? K sebe a ku všetkým, ktorí ho obklopujú.

 

Otázka: Ako môžem vykonávať násilie sám na sebe?

Skúsime to z inej strany. Každý človek má nejaké povinnosti a nejaké možnosti vo svojom živote. Ten človek, ktorý neberie zodpovednosť za svoj život a nevyužíva svoje možnosti, tak na sebe koná násilie.

 

Príklad:

„Keď budem žiť tak ako to príde, nebudem o ničom premýšľať, tak sa nič zlého nestane.“ Taký človek nebude premýšľať o tom, ako bude vyzerať jeho život za päť, za desať rokov. Nebude rozmýšľať, akú bude mať penziu, bude sa len flákať v živote. Taký človek bežne premýšľa: „Čo mám rád? Čo by sa mi tak páčilo? Piť pivo a pozerať hokej, veď to je super nie? Zmyslom môjho života bude to, že budem piť pivo a pozerať hokej. “

Následky tohto za päť, za desať, za dvadsať rokov, tridsať rokov budú, že bude nešťastný a nespokojný. Nejaký kriminálnik ho okradne o všetky peniaze, vyženie ho z bytu a kto ho vo výsledku okradol, kto mu ukradol zdravie? Jeho nezodpovednosť, on sám. Preto hovoríme, že vykonal násilie na sebe. Môžeme sa stretnúť s ľuďmi, ktorí hovoria, že ich okradol štát a nedal im zadarmo byť, peniaze, potravu.

Podstata nenásilia je že zoberiem zodpovednosť za seba a za ostatných.

Podstata nenásilia je že nebudeme vykonávať násilie na sebe a na ostatných.

Príklad:

Slečna sa chce vydávať a potrebuje zodpovedného a správne konajúceho muža a keď je rozumná a pozrie sa na nejakého takéhoto človeka, tak pochopí, že to nie je vhodný kandidát. Kvôli takýmto ľuďom je potrebná polícia, ktorú platíme všetci z daní. Budú ho musieť liečiť, pretože kvôli jeho spôsobu života si spôsobí veľa zdravotných ťažkosti a vo výsledku to budeme všetci platiť a nemusíme potom dostať zdravotnú starostlivosť my. Nikto ho nemôže zamestnať, nikto si do práce nezoberie alkoholika.

Predstavte si, že sa zajtra zobudíte, pôjdete do mesta a uvidíte ako všetci šoféri autobusov pijú pivo a pozerajú hokej. Oni povedia: „My žiadne násilie nevykonávame, my sme dobrí, iba ticho pijeme vo svojom byte, tak s čím máte problém?“ Idete na ulicu a žiadne autobusy nejazdia, chápete, že vodič by nemal byť alkoholik. Učitelia tiež neučia, všetci pijú pivo, policajti chodia opití s pištoľami. Páči sa vám taký život? Kto by chcel žiť v takom svete? Rozumný človek chápe, že takéto jednanie človeka vplýva aj na ostatných, nie len na seba samého. Preto človek, ktorý  nevezme zodpovednosť, tak prejavuje násilie aj nad sebou samým aj nad ostatnými.

Naopak, ak človek berie zodpovednosť za seba a za ostatných, tak to je ďalší z magnetov, ktorý k nemu priťahuje úspech a pozitívne možnosti. Keď sa pozrieme na úspešných ľudí, tak každý zodpovedný človek je úspešný. Ak beriete zodpovednosť za seba, tak prirodzene nepísaný zákon materiálneho sveta hovorí, že k vám príde úspech. No keď neberiete zodpovednosť, tak zákon hovorí: „Načo by ti bol ten úspech?“

Pozrime sa napríklad na Steva Jobsa, prečo sa stal tak úspešným biznismenom. Stal sa tak úspešným, lebo sedel na gauči s pivom a stále sa seba pýtal ako by zbohatol? Prečo zbohatol? Pretože vzal zodpovednosť za to, aby vyriešil nejaké problémy ostatných ľudí a práve to ho urobilo bohatým. Predstavte si, príde sem niekto a hovorí: „Ja chcem byť bohatý a chcem byť slávny, preto aby sa mi to podarilo, tak my všetci musíte dať peniaze.“ A kto mu dá dobrovoľne peniaze? Nikto. Predstavte si, ten istý človek sem príde a spýta sa: „Má tu niekto nejaké ťažkosti, ktoré potrebuje vyriešiť? Potrebujem vaše problémy, aby som ich mohol vyriešiť.“ Ako sa budete vzťahovať k takémuto človeku?

Niektorí ľudia majú veľa problémov. Napríklad problémy so zdravím. A ten človek povie: „To nie je problém, môžem vyriešiť vaše zdravotné problémy.“ Myslíte si, že tento človek umrie v biede? Nikto o ňom nebude vedieť? Naopak, keď je taký úspešný a talentovaný lekár, tak bude mať nejakú kliniku a budú o ňom všetci vedieť. Je dosť pravdepodobné, že sa v Českej republike neohreje, rýchlo si ho uchmatnú do Anglicka, alebo do Spojených Štátov. Tak isto existujú inžinieri, ktorí študujú najzložitejšie riešenia v počítačoch, alebo inej technológií, myslíte si, že takýto človek bude v biede?

Úspech príde k tomu, kto vezme zodpovednosť.

 

Deti by sa mali učiť v škole brat zodpovednosť za seba a za ostatných, nie fyziku, matematiku, jazyky. Vtedy dosiahnú úspech.

 

Otázky: Čo to vôbec úspech je?

V posvätných písmach je taká definícia, že úspech je to, keď má človek šťastie v tomto aj budúcich životoch. Máme niekoľko aspektov nášho života. Jedným z nich je duchovná časť. Máme aj materiálny aspekt nášho života, aj v tom by sme mali dosiahnuť úspech. Duchovný aspekt je dôležitejší, ako ten materiálny. Keď sme v situácii, že si nevieme rady, či sa máme prikloniť k materiálnemu, alebo duchovnému úspechu, tak ten duchovný je dôležitejší. Vždy by sme sa mali snažiť dosiahnuť duchovný úspech. To neznamená, že by sme mali byť fanatickí, lebo keď dosiahneme duchovný úspech, tak prirodzene ako vedľajší produkt príde materiálny úspech.

Povedať konkrétne, čo to je úspech nie je možné nakoľko to je individuálna záležitosť a závisí od toho, aké guny materiálnej prírody vplývajú na človeka. Pre jedného človeka je úspech niečo iné, ako pre druhého. Najvyššia forma úspechu je, keď človek dokáže žiť v harmónii so všetkými živými bytosťami. Taký človek žije v harmónii s Bohom, s Krišnom. A to je najvyššia úroveň toho úspechu.

Existuje teoretická informácia. Poznanie je to, čo sme získali vďaka tomu, že to vieme aplikovať v praxi. Zrealizované poznanie je skĺbenie týchto dvoch častí, čiže mať správne teoretické pochopenie a žiť prakticky v súlade s ním.

Napríklad taká informácia: „Piť denne vodku je zlé. „Toto je teoretická informácia. Človek môže mať ale aj nejakú skúsenosť, vypil vodku a bolo mu zle. Bude taký človek ešte piť vodku? To je ešte otázka, či bude piť, alebo nebude piť. Realizované poznanie je ten stav, keď človek hlboko pochopí, že to je naozaj zlé a ani ho to nepriťahuje. Vie, že sa už nikdy nenapije. Realizované poznanie je oveľa viac, ako teoretická informácia a dokonca ešte viac ako skúsenosť.

Realizované poznanie nie je možné bez teoretickej informácie a bez skúsenosti, no nie vždy to tak je. Niekedy môže mať človek realizované poznanie bez toho, aby mal tieto nižšie stupne. Vždy to závisí od toho v akej oblasti to realizované poznanie je. Niekto môže pochopiť, že piť vodku nie je dobré, iba z toho keď vidí alkoholikov, ako ležia vo svojich zvratkoch. Ak nemá človek rozvinutú ani prvú charakterovú vlastnosť, pokoru, tak nechce brať zodpovednosť za svoj život. Jediná možnosť ako pomôcť takému človeku je, že pôjdeme príkladom. Čiže sami musíme zobrať zodpovednosť za svoj vlastný život. Keď dokážeme vziať zodpovednosť za svoj život, tak v určitom momente budeme schopní vziať zodpovednosť aj za alkoholika. Niečo mu vysvetľovať, alebo vnucovať to je nedostačujúce. Je potrebné zobrať zodpovednosť.

Niekedy takto chápeme slovo kázanie, že my musíme ľuďom hovoriť ako majú jednať, a tým sa zbavíme zodpovednosti: „Veď ja som ti povedal ako máš jednať.“ No v skutočnosti človek, ktorý berie zodpovednosť, vynakladá nejaké praktické úsilie. Praktické úsilie nemôže vynakladať človek, ktorý je sám slabý. Problém dokáže vyriešiť len silný človek. Silný znamená, že na začiatku berie zodpovednosť za takú ťažkosť, ktorú je sám schopný vyriešiť.

Keď na začiatku zoberieme zodpovednosť za nejakú malú ťažkosť a dokážeme ju vyriešiť, tak nám Najvyšší Pán dá silu a kvalifikáciu, aby sme dokázali vyriešiť zložitejšie ťažkosti.

Keď vidíte, že nemáte možnosť pomôcť takému človeku, tak si vezmite menej zložitú úlohu a keď ju vyriešite, tak postupne uvidíte, že vaša kvalifikácia a schopnosť riešiť stále zložitejšie a zložitejšie ťažkosti sa zvyšuje.

 

Pokračovanie

Budeme pokračovať v seminári z Bhagavad-gíty trinástej kapitoly. Zrekapitulujeme si hlavnú myšlienku seminára. V trinástej kapitole Bhagavad-gíty sú naozaj zaujímavé verše. V niektorých z nich sa popisuje to, čo je to skutočne poznanie. Keď to človek iba preletí očami a nezamýšľa sa nad tým, tak tam môže vidieť veľa rozporov, môže vzniknúť veľa otázok. Šríla Prabhupáda v komentároch k týmto veršom hovorí, že každá charakterová vlastnosť je ako jeden stupienok schodiská do duchovného sveta. Keď sa nad tým nezamýšľame a nevidíme to spojenie, tak nemusíme pochopiť, ako sa jedna charakterová vlastnosť prirodzené vyvíja z predošlej charakterovej vlastnosti.

Cieľom tohto seminára je z jednej strany ukázať to čo má Šríla Prabhupáda na mysli, prečo hovorí, že charakterové vlastnosti sú jednotlivé schodíky jedného schodiska. Okrem nadväznosti týchto jednotlivých charakterových vlastností nám dáva Šríla Prabhupáda aj veľmi neobyčajné definície týchto charakterových vlastností, s ktorými sa v bežnom materiálnom svete nestretneme.

Mňa osobne to neskutočne baví keď vidím, ako Šríla Prabhupáda dáva vo svojich komentároch oveľa hlbšie pochopenie, ako je to, ktoré máme v tomto bežnom materiálnom svete. Možno si niekto spomína, že sme začali tento seminár v minulom roku a prešli sme prvých osem charakterových vlastností. Nakoľko to boli verejne lekcie, tak sme sa snažili o hlbšie pochopenie charakterových vlastností, aby sme vedeli o čom to vôbec je. Teraz máme taký komorný seminár, sme v chráme, je tu pár oddaných, takže k tomu môžeme pristúpiť z trošku iného uhlu pohľadu. Bol by som veľmi rád, keby každý z vás mal možnosť mať pred sebou text Bhagavad-gíty a bol by som rád, keby sme diskutovali. Keď budete mať nejakú pochybnosť alebo otázku, tak vás prosím aby ste sa opýtali, pretože na tom nie je nič zlé keď sa pýtame. Na začiatok urobíme všeobecný prehľad, nebudeme sa zatiaľ zdržovať nad jednotlivými charakterovými vlastnosťami.

 

Bhagavad-gíta 13.8-12

Pokora, skromnosť, nenásilie, znášanlivosť, jednoduchosť, vyhľadanie pravého duchovného učiteľa, čistotnosť, stálosť, sebaovládanie, zrieknutie sa objektov zmyslového pôžitku, zbavenie sa falošného ega, schopnosť chápať narodenie, smrť, starobu a chorobu ako zlo, odpútanosť, nepripútanosť k deťom, manželke, domovu a podobnému, trvalá vyrovnanosť mysle za príjemných aj nepríjemných okolností, neodchýlna a výlučná oddanosť Mne, prebývanie na osamelých miestach a vyhýbanie sa ľudským masám, pochopenie dôležitosti sebarealizácie a filozofické hľadanie Absolútnej Pravdy — to všetko tu prehlasujem za poznanie a všetko, čo sa od toho líši, je nevedomosť.

 

Hneď si upresníme základnú vec, a to, že veľa nedorozumení vyplýva aj zo samotného prekladu. Napríklad do ruštiny prekladal Bhagavad-gítu Bhakti Vijnana Goswami maharaj. Dúfam, že český preklad nebude až príliš nepresný.

Prvá charakterová vlastnosť, ktorú tu Krišna vymenováva je pokora. Ako bežný človek chápe slovo pokora, čo to vôbec pokora je? Keď sa pozrieme na komentár, tak uvidíme ako to vysvetľuje Šríla Prabhupáda. Vysvetľuje, že skutočne pokorný človek je ten, ktorý sa nesnaží dosiahnuť slávu a uznanie. Keď sa nad tým zamyslime, tak to ťažisko Šríla Prabhupáda preniesol do inej roviny, ako to vníma bežný človek.

Myslíte si že môže existovať človek, ktorý sa navonok prejavuje ako ten ktorého považujeme za pokorného, ale pritom sa môže snažiť dosiahnuť slávu a uznanie? Môže taký existovať? Jednoznačne môže. Dokonca je aj také príslovie mám pocit, že je francúzske: „Zlý je ten vojak, ktorý nechce byť generálom.“ Keď vidíme človeka, ktorý si nechá všetko ľúbiť, ako bežné chápeme pokoru, tak pri tom môže stále chcieť dosiahnuť slávu a uznanie.

Naozajstným kľúčom k skromnosti a pokore je, že sa človek nesnaží dosiahnuť slávu a uznanie.

So mnou je taký problém, že často dávam lekcie a vediem bhakti šástry, takže som zvyknutý na to, že sa účastníci na lekciách snažia niečo naučiť a preto si zapisujú veci. Niekedy vás možno upozorním na nejakú dôležitú myšlienku, aby ste si ju zapísali, ale keď nechcete, tak nemusíte samozrejme.

Ďalšia vlastnosť je v českom preklade skromnosť a to nie je vhodný preklad. Anglický preklad je oveľa trefnejší, a do ruštiny je to preložené ako absencia ambícií, alebo získania niečoho naviac. V sanskrite je to slovo adambhitvam. Vždy je dobré sa pozerať na ten sanskrit, napríklad damba sa prekladá ako pýcha, alebo prekážka. Tu vidíme, že keď sa človek nesnaží získať slávu a uznanie, tak prirodzene následkom toho je, že nebude pyšný, že sa nebude chcieť pýšiť niečím.

Skúsme sa zamyslieť nad tým, ako bežný človek chápe pyšného človeka. Predstaví si človeka, ktorý sa cíti v niečom lepší, ako ostatní. Pozrieme sa na to, ako Šríla Prabhupáda popisuje pyšného človeka. Človek sa snaží prezentovať ako duchovný človek nehľadiac na to, že taký nie je. Podstatou pýchy je to, že sa človek snaží prezentovať nejak a pritom nemá také charakterové vlastnosti. Absolútne každého človeka keď sa spýtame či je dobrý človek, tak odpovie, že je dobrý. V skutočnosti človek nemusí byť navonok pyšný, namyslený a chodiť s nosom dohora, ale pritom si ten človek môže myslieť, že je dobrý človek a robí všetko správne. Šríla Prabhupáda tu vysvetľuje, čo je koreňom tohto nedostatku a ukazuje nám, ako sa máme vyhnúť tejto pasci. Mali by sme stavať na reálnych základoch, reálnych prejavoch, pretože zatiaľ sme si vysvetlili len dve charakterové vlastnosti ale vidíme, že ich chápeme úplne inak ako by sme ich mali chápať. Každý človek má snahu prezentovať sa inak, akým v skutočnosti je. A to sa snažíme robiť, lebo máme materiálne túžby. Tu sa nám krásne ukazuje tá niť, ktorá to spája na začiatku.

Človek by sa nemal snažiť získať niečo, čo si nezaslúži, alebo čo mu nepatrí. Nemal by sa snažiť o slávu a uznanie za niečo, čo mu nezodpovedá. Keď sa toto naučíme, tak ďalší krok, tá ďalšia charakterová vlastnosť sa bude prejavovať tak, že si uvedomíme, že nie sme až tak dobrý človek a že máme kopu nedostatkov, na ktorých by sme mali začať pracovať.

Je zrozumiteľné to spojenie ako z prvej charakterovej vlastnosti vyplýva tá druhá?

 

Opakovanie:

Prvá charakterová vlastnosť sa prejavuje tak, že sa človek nesnaží získať niečo čo mu nepatrí, alebo čo si nezaslúži. Nesnažiť sa získať slávu a uznanie.
Druhá charakterová vlastnosť je, že takýto človek, ktorý sa nesnaží získať slávu a úspech začne analyzovať sám seba a začne chápať, že nie je až tak dokonalý, začína vidieť svoje nedostatky a tým pádom prestáva byť pyšný, lebo rozumie, že nemá byť na čo pyšný.

 

Nenásilie

 

Ďalšia charakterová vlastnosť je nenásilie. Ako bežný človek chápe slovo nenásilie? Ako to, že niekto nie je agresívny. Šríla Prabhupáda v komentári vysvetľuje nenásilie nezvyklým spôsobom. Hovorí, že skutočne nenásilie je kázanie.

Keď nekážeme druhým, tak prejavujeme násilie vo vzťahu k ostatným.

Kľúčom k pochopeniu čo je nenásilie je správne kázanie.

Predstavme si človeka, ktorý nevykonáva na niekom fyzické násilie. Nie je agresívny, ale nebude ukazovať vlastný príklad. Pravé kázanie je to, že mi jednáme sami správne, to je ten vlastný príklad, to je kázanie, nie nejaké slová. Keď človek nekoná správne, to znamená, že vykonáva na ostatných násilie. A to je zvláštne pochopenie ahiṁsy nie?

 

Ako to je spojené s predošlou charakterovou vlastnosťou?

Predošlá charakterová vlastnosť, na predošlom schodíku toho schodiska si začne človek uvedomovať, že nemá nič, prečo by sa mal pýšiť. Keď takýto človek pochopí, že má veľa nedostatkov, tak čo má robiť? Keď napríklad vidíme, že má niekto nejaké nedostatky, tak čo budeme robiť? Buď mu ukážeme správny príklad, alebo mu nejak poradíme, nech vie akým spôsobom môže ten nedostatok napraviť. A keď uvidíme nejaký nedostatok na sebe, tak je našou úlohou nechať si poradiť. Predtým, než začneme niečo naprávať, tak musíme vidieť príklad ako to máme napraviť.

Napríklad mám nejakú charakterovú vlastnosť nie úplne ideálnu, ktorú by som mal napraviť. A predtým než začnem pracovať na tej vlastnosti, tak musím mať najskôr v hlave to správne pochopenie, že tá vlastnosť je nesprávna a musím niečo napraviť.

Presvedčenie, že je vo mne niečo nesprávne čo by som mal napraviť, tak to je výsledkom správneho kázania.

Šríla Prabhupáda tu hovorí, že kázať by sme mali všetkým. Ale predtým, než začneme kázať niekomu, tak by sme mali sami zodpovedať tomu, čo kážeme. Nemôžeme kázať druhým, ak sme nekázali sebe úspešne.

 

Znášanlivosť

 

Ďalšia charakterová vlastnosť je znášanlivosť. Tu je opäť nedostatok českého prekladu. Do ruštiny je preložená táto charakterová vlastnosť ako trpezlivosť alebo to, že je človek trpezlivý. Sanskrit nazýva túto charakterovú vlastnosť kṣāntiḥ. Kṣāntiḥ je kľud a také to zmierenie v srdci. Nakoľko sa český a ruský preklad líšia, tak sa vás nebudem pýtať, ako bežný človek chápe túto charakterovú vlastnosť.

Ja si dovolím vrátiť sa k tej predchádzajúcej charakterovej vlastnosti, k tej tretej a k druhej. Na druhom stupienku schodiska sme pochopili, že máme nejaké nedostatky, tretí stupienok je to kázanie, alebo uvádzanie príkladu a keď už máme to správne pochopenie a prebehlo to kázanie, tak je na rade to, že by sme mali správne konať, že by sme mali naprávať.

Skúsme si predstaviť situáciu, že sme na sebe uvideli nejakú negatívnu vlastnosť, pochopili sme, že ju máme napraviť a ide nám to jednoducho a rýchlo a to je dobré. U niekoho môže nastať taká situácia, že pochopil, že to má napraviť, ale nedarí sa mu to, ale vidí v tom problém. Problém nie sú tie charakterové vlastnosti, ktoré sa nám darí rýchlo a jednoducho napraviť, ale vnímame ako problém tie charakterové vlastnosti, ktoré sa nám napravujú ťažko, alebo vôbec, potrebujeme veľa času a úsilia na to.

Šríla Prabhupáda nám tu dáva geniálny kľúč k pochopeniu tejto charakterovej vlastnosti. On hovorí, že táto charakterová vlastnosť je, že prijímame všetky urážky a všetku kritiku. V procese zlepšovania a napravovania nedostatkov môže nastať situácia, že nás bude niekto kritizovať a opravovať. A práve tu človek, ktorý dokáže bez urazenia a hnevu prijať kritiku a nasmerovanie, tak jedine ten môže dosiahnuť úspechu.

Na duchovnej ceste budú prekážky. Často sa snaží človek ísť tam, kde ide všetko hladko, kde nemusí vynakladať úsilie. No všade sú nejaké živé bytosti, s ktorými musíme byť v kontakte a nejak s nimi spolupracovať. Tak isto na duchovnej ceste sa musíme naučiť spolupracovať s oddanými a dokonca by sme sa mali naučiť spolupracovať aj s neoddanými. A v procese takejto spolupráce môže nastať nejaké nepochopenie a kritika. Rozumný človek chápe, že to bez toho nepôjde, no iba ten kto to dokáže bez toho, aby sa hneval na ostatných dokáže prekonať tú kritiku a narážky, len ten má šancu postúpiť na ďalší stupienok schodiska.

Preto, aby sme dokázali zmeniť nejaké naše charakterové vlastnosti, tak potrebujeme ľudí okolo seba, lebo keď sedím doma sám niekde na gauči, tak sa negatívne vlastnosti nemajú šancu prejaviť. Práve preto je nevyhnutné mať spoločnosť okolo seba.

 

Otázky: Ako funguje proces menenia nedostatkov?

Sú najrôznejšie spôsoby, ten najefektívnejší je spievanie Svätého Mena. Ďalej je to nasledovanie regulatívnych princípov. Ďalej sú priame angy oddanej služby, uctievanie Božstiev, čítanie Šrímad Bhagavatamu a iných šástier, služba oddaným a iné formy oddanej služby, ale pre to, aby sme dokázali správne meditovať napríklad pri tom spievaní Svätého Mena, tak musíme mať správne pochopenie týchto stupienkov.

Niekedy sa môže stať, že oddaný chce jednať správne, ale nedarí sa mu to a jedná nie príliš správne. Alebo túžime po tom, aby nás nekritizovali, keď niečo urobíme. Všetci máme taký podmienený reflex, že keď nás začínajú kritizovať, tak sa stiahneme do klbka ako ježko a snažíme sa obraňovať. Tajomstvo úspechu je v tom, že by sme sa mali naučiť prijímať bez odvrávania kritiku. Je to jedno z kritérií, aby sme boli na správnej ceste.

Napríklad ja keď som bol ešte na začiatku svojho duchovného života a žil som v chráme, tak som mal kurátora, staršieho brahmačarína. Jedna z prvých vecí, ktoré mi povedal bolo, aby som nikdy nevysvetľoval ako som to urobil a prečo som to tak urobil, aby som sa nesnažil obhajovať. Za nejaký rok, alebo dva prišiel k nám zonálny tajomník a nakoľko som mal priamu službu okolo neho, tak ma začal kritizovať. Ja som vedel, že nemá pravdu a to, za čo ma kritizoval nebola moja vina. Presne si pamätám túto situáciu, prvé čo mi preblyslo hlavou bolo: „Však on vôbec nerozumie v čom je problém, tak mu to musím nejak vysvetliť.“ Nadýchol som sa, chcel som začal vysvetľovať, že vôbec nevie o čom je reč, no v tom som si spomenul na svojho staršieho oddaného, ktorý mi dal tú cennú radu. Pred očami sa mi objavilo: „Nikdy sa neobhajuj.“

Prekusol som to a povedal tomu zonálnemu tajomníkovi, že má pravdu a je to moja vina. Povedal som si, nebudem sa obhajovať a v tom momente sa ten zonálny tajomník začal smiať. Rozumiete? Niekedy sa stáva, že nás starší oddaní skúšajú na akej sme úrovni takýmto spôsobom. Keď máme správne pochopenie, tak to všetko môžeme použiť na duchovnej ceste.

 

Úprimnosť

 

Ďalšia charakterová vlastnosť je úprimnosť. Do ruštiny to Maharaj preložil trošku inak. Prekladá to ako jednoduchosť. Keby sme chceli pochopiť podstatu, tak sa pozrieme na sanskritské slovo ārjavam. Dalo by sa to preložiť ako nejaká transparentnosť, priehľadnosť, alebo inými slovami nejaká predvídateľnosť nášho jednania.

Ešte raz sa zamyslime nad tým, ako bežný človek vníma priamosť. Bežne prejavenie priamočiarosti je, keď to človek nevie vydržať a vychrstne to na druhého: „Konečne som ti povedal pravdu do očí. Ty si ten zlý a teraz som ti to povedal do očí.“ Človek takto obvykle jedna, keď má niečo za sebou nejakú silu, vplyv. Obvykle to prejavujú takí, ktorí majú navrch pred niekým, kto je v nejakom aspekte nižšie postavený. Ja som ten nadriadený, tak si to môžem dovoliť, pretože v opačnom prípade to bude bráne ako nejaká hrubosť.

No už v predošlej charakterovej vlastnosti je, že by sa mal človek bez hundrania naučiť znášať kritiku. No a to je opak tohto. Keď budeme prijímať kritiku, tak to nemôžeme niekomu ako sa hovorí chrstnúť do tváre. Väčšinou pochopenie priamosti je také, že je človek hrubý vo vzťahu k ostatným s nebojí sa konfliktu, má rád škandály a hysterické výstupy na verejnosti. No v tejto charakterovej vlastnosti je podstata niekde inde. Šríla Prabhupáda v komentári hovorí, že taký človek je pripravený povedať pravdu aj nepriateľovi, ale to nesmieme chápať tak, že to je človek, ktorý bude nepriateľa urážať, alebo bude s ním jednať agresívne. To sú dve absolútne nesúvisiace veci. Hovorí sa tu o tom, že je človek transparentný, predvídateľný. A túto transparentnosť potrebujeme k tomu, aby sme mohli efektívne opravovať svoje nedostatky.

Prečo nechceme bežné hovoriť pravdu? Pretože je to pre nás nevýhodné. Ale keď je človek priamy a úprimný a povie: „Drahí oddaní ja mám taký nedostatok…“ Oni na to odpovedia, že keď má nejaký nedostatok, tak ho má napraviť. No keď človek úprimne nepovie, že má taký nedostatok, nie je transparentný, tak tým získa pozíciu, že nikto nevie o jeho nedostatku a nikto sa ho nebude snažiť zmeniť.

Musíme to vnímať, že každá ta charakterová vlastnosť je ďalší stupienok od tej predošlej charakterovej vlastnosti a tou bolo bez negatívneho znášať kritiku na svoju adresu. Takže nás môžu kritizovať a taký človek, ktorý má rozvinutú túto charakterovú vlastnosť, tak toho keď kritizujú tak povie: „Áno, ja to prijímam, máš pravdu.“ Keď ma budete kritizovať ja môžem súhlasiť, ale nebudem sa snažiť dať najavo tie svoje nedostatky, to je keď zamrznem na tom stupienku, ale ten ďalší stupienok je, že okrem toho, že bez negatívneho prijmem kritiku, tak ešte naviac sa nebojím priznať tú svoju chybu, ten svoj nedostatok.

 

Predstavte si takú situáciu:

Brahmačarí zjedol ráno cudzie burfy. Keď má oddaný vlastnosť ārjavam, tak príde a úprimne povie, že zjedol jeho burfy. Podstata tej charakterových vlastnosti je v tom, že v prvom rade hovoríme o svojich nedostatkoch a neukazujeme na cudzie. To neznamená, že ten, kto má túto charakterovú vlastnosť, tak príde a povie: „Ty si taký zlý, ty máš taký nedostatok“, ale naopak povie: „Ja mám taký nedostatok.“ Ak brahmačarí povie úprimne, že to zjedol, tak bude počuť kritiku, ale ak sa jej nebojí, tak je na tom ďalšom stupienku, ale ak sa jej bojí, tak sa nikdy úprimne neprizná.

 

Obrátenie sa na pravého duchovného učiteľa

 

Ďalšia charakterová vlastnosť je obrátenie sa na pravého duchovného učiteľa. V sanskrite ācārya-upāsanam. Čo si predstavujeme pod pojmom prijal duchovného učiteľa? Myslíte si, že môže človek, ktorý sa bojí kritiky a nechce úprimne priznať svoje nedostatky, byť transparentný a prijať duchovného učiteľa? Môže, ale bude to len formálnosť. Ak človek nie je ochotný počúvať kritiku na svoju adresu a nie je pripravený povedať svojmu duchovnému učiteľovi, „Maharaj ja som vám zjedol to burfy“, tak ako mu môže guru pomôcť.

Už som dostatočne dlho v spoločnosti pre vedomie Krišnu a mám veľa skúseností, ako žiaci komunikujú a ako sa vzťahujú k svojim duchovným učiteľom. Môžem sa s vami podeliť s niektorými realizáciami. Viete ako to v drvivej väčšine funguje? Samozrejme že nie vždy, ale je to v drvivej väčšine. Obvykle žiak príde za duchovným učiteľom a začína sa chváliť. Začína hovoriť o tom aký je dobrý, dokonalý, že urobil takú a takú službu. Nehovoria v žiadnom prípade o nejakých negatívnych veciach a nedostatkoch, lebo keď im guru povie nejaké kritické slovo, alebo sa na nich len nepekne pozrie, tak oni stratia vieru a odídu. A to je to formálne prijatie duchovného učiteľa, kde nemáme tie charakterové vlastnosti, alebo tú túžbu a iba sa snažíme nejak pretvarovať pred duchovným učiteľom. A to je prejav toho, že človek nie je schopný sa odovzdať. Nie je tam oddanosť. Má zmysel chápať všetky tieto veci, aby naša oddanosť bola správna a kvalitná.

 

Otázky: Môže sa stať, že nemáme rozvinuté niektoré charakterové vlastnosti, ale kážeme preto, že nás o to poprosil Pán Čaitanya a Šríla Prabhupáda.

Kážeme s pochopením našej povinnosti, lebo nás všetkých o to poprosil Pán Čaitanya a Šríla Prabhupáda. Keď si spomeniete, tak v nektáre pokynov Šríla Prabhupáda na začiatku dáva príklad o zlodejovi. Píše tam, že niekomu stačí, keď mu poviete, že by nemal kradnúť a kradnúť nebude. Niekomu to len povedať nestačí, niekto musí vidieť ako nejakého zlodeja chytila polícia a trestajú ho. No niekomu nestačí ani to, že vidí ako niekoho iného trestajú, on aj tak kradne a potrebuje, aby potrestali jeho samotného a až vtedy pochopí, že to je nesprávne. Je aj niekto, kto neustále kradne a aj keď ho veľa krát chytili a potrestali, tak aj tak to nechápe.

Otázka by mala znieť takto, prečo je dôležité aby človek, ktorý káže mal charakterové vlastnosti? Pretože naozajstné kázanie, to nie sú tie slová, ktoré vnucujeme ľuďom, ale je to tá hlboká realizácia ktorú človek, ktorý má rozvinuté tie charakterové vlastnosti, tak dokáže prostredníctvom nich predať takú jemnohmotnú energiu, dokáže sa podeliť ako sa jemu podarilo, alebo darí rozvinúť tie charakterové vlastnosti. A tým pádom dáva človeku požehnanie, aby tiež mohol tak jednať.

To je ale vždy otázka nielen toho kto káže, ale aj toho kto načúva tomu kázaniu, pretože môže byť poslucháč kvalifikovaný na to, že prijme nejakú správnu vec od človeka, ktorý tomu sám nezodpovedá.

V Niti šástre je napísané, že zlato by sme mali zobrať aj zo špinavého miesta a dobrú radu by sme mali prijať aj od hlupáka.

Poviem vám jednu moju realizáciu, mal som asi desať rokov, išiel som ráno do školy. Bola to ľudoprázdna ulica a naproti mne išiel opitý človek, ktorý fajčil. Pamätám si ako som sa na neho pozrel a od strachu som chcel utiecť, ale zastavil ma hromovým hlasom: „Hej chlapče, stoj!“ Nakoľko som od neho necítil hrozbu, tak som zastavil. Fajčil cigarety a opýtal sa ma či fajčím. Ja som odpovedal nie a on mi odpovedal: „Nikdy nefajči!“ Chcel som sa pohnúť ďalej no on opäť hromovým hlasom povedal:“ Stoj!“ Opýtal sa ma či pijem. Sám pre seba som si povedal, preboha veď som malé dieťa, tak keď nefajčím asi je jasné, že nepijem. Odpovedal som mu, „nie nepijem.“ On mi odpovedal: „Nech ťa to ani nikdy nenápadne!“ A išiel ďalej svojou opileckou chôdzou.

Celú cestu do školy som premýšľal o tomto človeku. Hovoril som si, že ten človek vie, aké to je byť v stave keď pije a keď nepije a teraz je zrovna v tom štádiu keď pije. To isté s fajčením, presne vie ako sa cíti človek čo fajčí. Cítil som, že tento človek vie čo je lepšie, nehľadiac na to, že sám už to nedokáže zmeniť, tak mne sa snažil z dobrého srdca poradiť, aby som jednal správne. Vtedy som pochopil, že tento človek povedal veľmi hlboké a múdre slová a že by som ho mal počúvnuť. Pozná čo to je piť a čo je nepiť, urobil tento experiment a tak mi týmto odkázal, aby som neurobil rovnaké chyby, a aby som nemusel chodiť takto opitý po ulici, nezastavoval deti a nehovoril im, že nemajú piť. Toto stretnutie sa mi hlboko zarylo do srdca, že som nikdy v živote nepil. Toto je prípad, ktorý ukazuje to, čo sa krásne popisuje v šástrach, že keď máme úprimnú túžbu pomôcť v dobrom, tak aj keď nezodpovedáme nejakej úrovni, nemáme rozvinuté nejaké charakterové vlastnosti, tak úprimnosť dá silu, že môže byť rada prijatá.

 

Otázky: Správne tomu rozumiem, že ak človek rozvinie tú vlastnosť priamosť, tak to stále neznamená, že môže povedať komukoľvek, čokoľvek, ale že musí jednať podľa etikety?

Samozrejme. Priamosť neznamená hrubosť. Priamosť znamená, že jednám čestne a úprimne, a nie že som nevychovaný. Priamosť je v podstate myšlienka čestnosti. Ešte raz opakujem, keď hovoríme o nejakej charakterovej vlastnosti, tak to znamená, že tie ktoré boli pred ňou smieme vyškrtnúť, oni musia byť tiež rozvinuté a táto charakterová vlastnosť musí na nich stáť, je potrebné sa pozerať aj na vlastnosti pred ňou, takže cieľ čestnosti nie je, že budeme nejaký hrubý.

Ak nebudeme brať ohľad na predošlé charakterové vlastnosti a povieme si, že už ich máme a budeme rozvíjať priamosť, tak sa môže stať to, že sa staneme grobianom, ktorý sa nebojí ani Boha ani čerta. Ešte raz, ak máme rozvinuté tie predchádzajúce vlastnosti, pokoru, skromnosť, nenásilne, schopnosť prijímať bez negatívnych emócií kritiku, tak sa priamosť bude prejavovať úplne inak ako ju vnímame my v bežnom poškvrnenom stave, a to bude taká charakterová vlastnosť, ktorá bude ako magnet priťahovať absolútne všetkých okolo nás.

Šríla Prabhupáda vyzdvihuje v komentároch dve charakterové vlastnosti. Hovorí o tom že sú to prijatie a obracanie sa na duchovného učiteľa a oddanosť Krišnovi. Je pravda, že toto sú tie najdôležitejšie a ostatné sa odvíjajú od nich, ale z druhej strany dodáva, že to je schodisko charakterových vlastnosti, a keď nestupíme na prvý stupienok schodov, tak nie je možne, aby sme dosiahli ten najvyšší.

To je veľmi dobrá, hlboká otázka, či by sme mali rozvíjať tieto charakterové vlastnosti, alebo nám ich niekto dá ako bonus k tomu hlavnému. Správne pochopenie je také, že absolútne všetky tieto charakterové vlastnosti sa v nás rozvíjajú len milosťou Krišnu. No musíme vynakladať aj úsilie, niečo pre to robiť, aby sa tie charakterové vlastnosti rozvíjali. Pretože tieto charakterové vlastnosti sa páčia Krišnovi.

 

Môžem na záver povedať takú anekdotu:

Jeden človek sa modlí k Bohu: Bože, daj mi možnosť vyhrať v lotérii, takto sa dlhé roky modlí, veľmi úprimne. Natoľko úprimne sa modlí, že sa otvoria nebesá a odtiaľ zakričí hlas:“ Tak si aspoň podaj tú lotériu!“ Preto ak chceme, aby sa v nás rozvinuli tieto charakterové vlastnosti, tak by sme aspoň niečo mali pre to urobiť, ale ešte raz opakujem, že každú jednu z týchto charakterových vlastností získame iba milosťou Krišnu. To je taká vaišnavská dialektika. Ako matka Yašoda, keď chcela zviazať Krišnu v Damodara líle, určite poznáte ten príbeh, keď matka pridávala viac a povrazov a stále jej chýbali dva palce. Áčaryovia nám vysvetľujú, prečo dva palce. Jeden palec je milosť Krišnu a druhý palec je naše úsilie.

 

Pokračovanie

Pokračujeme v našom seminári z trinástej kapitoly o charakterových vlastnostiach. Včera sme prišli po vlastnosť ācārya-upāsanam, obracať sa k duchovnému učiteľovi. Ako sme už včera mnohokrát spomínali. Šríla Prabhupáda hovorí v tom komentári, že tieto charakterové vlastnosti sú stupienky jedného neoddeliteľného schodiska. Každá nasledujúca charakterová vlastnosť je prirodzeným rozvinutím, alebo predĺžením ten predošlej vlastnosti.

Taktiež sme si povedali, že Šríla Prabhupáda upriamuje našu pozornosť na dve vlastnosti, obracanie sa k duchovnému učiteľovi a oddanosť Krišnovi. Tieto dve charakterové vlastnosti majú špeciálne postavenie. Zo všetkých charakterových vlastností ktoré Krišna vymenováva, tak tieto dve sú tie hlavné. Keď každú z tých charakterových vlastnosti prirovnáme k schodíku na schodisku, tak tieto dve charakterové vlastnosti môžeme prirovnať k celým poschodiam. Bolo by zaujímavé analyzovať charakterové vlastnosti, ktoré sa nachádzajú medzi týmito dvoma hlavnými, ako také schodiskové ramená. Keď človek pozorne a úprimne študuje Bhagavad-gítu, tak uvidí, že keď tieto charakterové vlastnosti pochopí a rozvíja, tak ho privádzajú ku konkrétnemu cieľu, alebo tá osobnosť cieľ už dosiahla.

 

Čistota

 

Ďalšia charakterová vlastnosť je čistota. Čo si bežný človek predstaví pod pojmom čistota? Predstaví si vonkajšiu čistotu, čisté telo, čisté oblečenie. Šríla Prabhupáda nepopiera dôležitosť vonkajšej čistoty, ale upozorňuje aj na dôležitosť vnútornej čistoty. Šríla Prabhupáda nám dáva kľúč k tomu, ako môžeme získať tú vnútornú čistotu.

Kľúčom k vnútornej čistote je spievanie Hare Krišna Mantry.

Pozrieme sa na to aj z uhlu pohľadu, ako vyzerajú charakterové vlastnosti, ktoré máme do prijatia duchovného učiteľa a teraz začína to ďalšie schodiskové rameno z tých vlastností, ktoré idú po tom, ako sme schopný prijať duchovného učiteľa. Keď budeme dobre analyzovať, tak zistíme že všetky charakterové vlastnosti, ktoré by sme mali rozvinúť predtým než budeme schopní prijať duchovného učiteľa sú spojené s nejakým vzťahom k ostatným ľuďom a okolím.

Prvá vlastnosť pokora, druhá skromnosť, tretia nenásilne, štvrtá znášanlivosť, piata jednoduchosť. Keď budeme pozorne analyzovať, tak uvidíme, že všetky charakterové vlastnosti, do prijatia duchovného učiteľa sú viac či menej spojené s tým ako dokážeme naladiť vzťahy z ostatnými ľuďmi.

Ten posledný stupienok na ramene schodiska je vlastnosť, alebo schopnosť prijať pravého duchovného učiteľa. Je to tak dôležité preto, že naša neschopnosť správne sa vzťahovať k druhým ľuďom nám bráni v tom, aby sme vôbec dokázali vybudovať vzťah s duchovným učiteľom. Pretože, ak sa nedokážeme správne vzťahovať a správne jednať s ostatnými ľuďmi, tak nemáme žiadnu šancu aby sme prijali duchovného učiteľa. Ak tak iba formálne.

Často to vidím keď prídu noví ľudia do chrámu. Obvykle pozývame veľké množstvo ľudí, aby prišli navštíviť chrám, no nepríde ich mnoho. To je jedna z tých kvalifikácií, keď má človek aspoň štipku úctivosti k ostatným, tak to je kvalifikácia k tomu, aby úctivo komunikoval, budoval vzťahy a prijal nejaké vedenie.

Predstavme si, že príde veľmi pyšný človek. Je presvedčený o tom, že všetko vie najlepšie. Keď mu poviete niečo, čo sa mu nepáči, alebo nedajbože ho začnete kritizovať, tak hneď sčervená a vyletí ako čertík z krabičky. Pre takéhoto človeka bude náročné prijať duchovného učiteľa.

Všetky charakterové vlastnosti sú nevyhnutné k tomu, aby sme mali schopnosť prijať duchovného učiteľa. Po prijatí duchovného učiteľa sa charakterové vlastnosti trošku menia, ten akcent sa posúva niekam inam. Budeme to teraz analyzovať. Tieto ďalšie charakterové vlastnosti ktoré vymenováva Krišna po prijatí duchovného učiteľa sú vlastnosti, ktoré sa viac vzťahujú k nejakým vnútorným procesom, alebo k nejakému osobnému rozvoju žiaka.

Bol by som rád aby sme si zapamätali, že zlomový moment je prijatie duchovného učiteľa. Pretože niekedy sa môžeme stretnúť s takým názorom, že keď som prijal duchovného učiteľa, tak som prijal niekoho, kto všetko urobí za mňa. Trošku sa táto mentalita podobá ku katolíckej filozofií, ktorá hovorí, že najdôležitejšie je uveriť v Ježiša Krista, prijať spasiteľa, toho duchovného učiteľa a ten vykúpi všetky moje hriechy, takže ja už nemusím nič a môžem pokračovať v hrešení ako som hrešil doteraz, pretože už som uveril a prijal. Dá sa povedať, že to je také hlúpe pochopenie, pretože duchovný učiteľ nás nikdy nemôže zachrániť sám, keď my sami nebudeme chcieť pridávať úsilie. Pretože u každej živej bytosti je sloboda výberu, slobodná vôľa a tá sa určuje vnútorným naladením, vnútornou mentalitou. Keď sa niekto drží zubami nechtami svojich hriešnych túžob, tak je jedno akého mocného má duchovného učiteľa. On sám ho nedokáže dostať do duchovného sveta, pretože tento človek sa drží svojich materiálnych pripútaností.

To druhé schodiskové rameno od prijatia duchovného učiteľa až po rozvoj čistej oddanosti bude zložené zo stupienkov charakterových vlastností, ktoré majú za cieľ rozvinúť správny motív, správnu náladu žiaka. Prirovnal by som to k športovcom a trénerom. Športovec nikdy nedosiahne športových výkonov, keď nemá dobrého trénera. To že má športovec najlepšieho trénera to mu negarantuje medailu, keď nebude počúvať jeho pokyny.

 

Ďalšie rameno schodiska pozostáva z týchto charakterových vlastností:

Čistota, snažíme sa aby sme mali správne motívy. Keď sa snažíme dosiahnuť čistotu, tak sa stretávame s ďalšou prekážkou. Ďalšia charakterová vlastnosť je stálosť. Ako rozlíšiť či je človek čistý, alebo nie je čistý?

Predstavme si, že príde človek, ktorý sa umyl, osprchovať, obliekol si čisté oblečenie. Môžeme o ňom povedať že je čistý. Áno externe, ale to je na určitú dobu. Čistotnosť spočíva v tom, ako dlho mu to vydrží, či bude čistý aj za hodinu, za týždeň, za mesiac. Niekto si povie, „ja som sa dobre umyl pred mesiacom. Nechty som si ostrihal, myslím že to stačí. Ja už som čistý, veď pred mesiacom mi povedali, že som čistý. Všetci boli nadšení, aký som čistý a voňavý.“ No nechápe, prečo si všetci zapchávajú nos a odvracajú sa od neho. Pretože je to potrebné robiť neustále.

Môžeme uviesť príklad s oddanými. Oddaný sa snažia robiť čo najlepšie svoju službu, niečo sa mu podarí a hneď si povie: „Keď sa mi toto podarilo, tak už som čistý oddaný.“ Nejaký čas prejde a niekto mu povie, že nie je čistý oddaný. Prečo? Pretože keď sa niečo takéto u človeka deje, tak to znamená, že nemá ďalšiu charakterovú vlastnosť tu stálosť. Tá charakterová vlastnosť stálosť znamená, že sa neuspokojím s tým, že to raz dosiahnem, ale že to opakovane potvrdzujem. Nestačí sa raz za život umyť, ale je potrebné sa umývať aj dnes aj zajtra a stále každý deň to opakovať, potvrdzovať to. Je to málo, keď sme čistotní jeden deň za nejaký dlhý časový úsek. Tá čistotnosť spočíva v tom, že sme čistotní neustále.

Už som dlho v brahmačarí ášrame a často vídavam takú situáciu. Príde mladý oddaný do brahmačarí ášramu, je nadšený, svietia mu oči a hovorí: „Za nič na svete sa neožením.“ Nedá sa povedať, že by to hovorili neúprimne, ale za nejaký čas sa ten ich názor zmení, lebo nemajú stálosť.

Ako rozvinúť v sebe stálosť? Môžem dať takú jednoduchú až banálnu odpoveď. Aby sme boli stáli, stabilní, tak je potrebné, aby sme to neustále opakovali a potom budeme stabilní. Aby sme boli stáli, tak treba opakovať jedno a to isté.

Prečo iba málo ľudí môže byť stabilných, keď je to také jednoduché? Čím viac sa predošlá charakterová vlastnosť čistota prehlbuje, tak sa zvyšujú aj nároky na jednotlivé štandardy. Je nejaká úroveň stálosti, ktorá príde sama od seba, ale keď sa chceme stať oddanými, tak berieme na seba zodpovednosť a snahu robiť oveľa viac ako sme robili do tej doby. Keď niekto čítal ten komentár, tak si určite všimol, že Šríla Prabhupáda jasne vysvetľuje akým spôsobom sa dá dosiahnuť stálosť aj vo veciach, v ktorých sa nám tá stálosť nedarí a nevieme ju dosiahnuť dlhodobo.

Ak si dokážeme osvojiť tento kľúč, tak dosiahneme stálosť v akejkoľvek životnej sfére. Je jasné, že nie je náročné vytvoriť stálosť, tam kde nie je potrebné naše úsilie, ako napríklad pri jedení. Nás rozvoj závisí od toho či budeme rozvíjať stálosť v činnostiach, v ktorých sa nám to nedarí.

Kľúč od Šrílu Prabhupádu na to, aby sme získali stálosť je v ruskom preklade rozhodnosť. Rozhodnosť je to, čo nám pomáha byť stabilnými. Rozhodnosť nám pomáha aj v tom, aby sme sa zbavili nevhodných charakterových vlastností a taktiež nám pomáha v tom, aby sme boli stabilní. Ak sa nám teraz niečo nedarí, tak čo by som mal v sebe rozvinúť? Potrebujeme rozvinúť práve tu rozhodnosť.

Uvediem príklad jedného oddaného, ktorý mi hovoril o tom, ako sa snažil prestal fajčiť. Fajčil už od detského veku, takže keď sa pripojil k hnutiu, tak mal naozaj vysokú úroveň závislosti. Keď sa stal oddaným, tak chápal, že to nie je dobré, ale jeho návyky mu to neumožňovali. Závislosť od nikotínu je v podstate drogová závislosť. Dlho nemohol prestať fajčiť a potom to prišlo v jeden moment a odvtedy  sa na cigaretu ani nepozrel. Hovoril mi, ako sa mu to podarilo: „Od toho momentu ako som pochopil, že musím prestať fajčiť, až do toho zlomového momentu prešli tri roky.“ Hovoril, že celé tie tri roky síce fajčil, ale premýšľal o tom, motivoval sa, aby prestal fajčiť, premýšľal o tom, aké to bude. Inými slovami, kultivoval v sebe tu rozhodnosť. Premýšľal o tom, že fajčenie je škodlivé pre jeho zdravie. Premýšľal aj o tom, že keď chce prijať zasvätenie a prísť ku Krišnovi, tak sa musí zbaviť tejto závislosti. Mal veľa týchto pod-tém o ktorých rozmýšľal do hĺbky. Tak ako športovec trénuje svoje svaly, tak on trénoval rozhodnosť, aby sa mu to v jeden moment podarilo navždy. Ako som hovoril v jeden moment prestal fajčiť a povedal, že tá jeho rozhodnosť je natoľko silná, že mu ani nevadí, že vedľa neho niekto fajčí. Natoľko silné je jeho odhodlanie, že dokázal prekonať závislosť ktorú mal od detstva.

 

Otázky: Ako mám vedieť, že naozaj trénujem rozhodnosť a ako zistím, že je ten správny moment prestať fajčiť?

To je spojené so silou, že človek získava určitú silu.

 

Príklad:

Človek sa učí jazdiť na bicykli. Keď sme malé deti a snažíme sa naučiť jazdiť, tak prejdeme maximálne dva metre a spadneme. A kedy je ten správny čas jazdiť na bicykli? Keď človek získa určitú skúsenosť, silu. To je zlomový moment, kedy človek prechádza prirodzene z jednej úrovne na druhú. Keď pracujeme na predchádzajúcich charakterových vlastnostiach, tak z nich prirodzené vyplynie tá ďalšia charakterová vlastnosť, o tom sme už hovorili.

Čo dáva človeku silu? Čo tam vysvetľuje Šríla Prabhupáda? Je veľmi známy výrok Šrílu Prabhupádu. Hovorí, že kázanie je naša podstata, praktickosť je náš princíp, čistota je naša sila. Takže silu nám dáva čistota. Silu do ďalšej charakterovej vlastnosti, do tej stálosti nám dáva čistota. Do tej miery, ako čestne, úprimne a svedomito nasledujeme proces, tak sa postupne silnejšie a silnejšie rozvíja čistota, stabilnosť a v nejaký moment chápeme, že máme naviac. V jednom momente uvidíte, že pokračujete v tej sadhane bez toho, aby ste mali nestabilitu. Odpoveď na vašu otázku je, že pochopenie príde zvnútra.

 

Sebaovládanie

 

Ďalšia charakterová vlastnosť je sebaovládanie. Čo si bežný človek predstaví pod pojmom sebaovládanie? Môžeme povedať, že nejakú veľmi silnú sebakontrolu. Taký železný človek, taký robot ktorý môže niečo dlhodobo, bez prerušenia dodržiavať. Ako je táto charakterová vlastnosť spojená s tou predošlou? Je prirodzené, že ak je človek schopný niečo dlhodobo nasledovať, tak je pre neho jednoduché získať sebaovládanie. Geniálnosť komentáru Šrílu Prabhupádu spočíva v tom, že nám dáva pomôcky, ako môžeme získať sebaovládanie. Šríla Prabhupáda nám dáva zaujímavú definíciu sebaovládania – hovorí že by sme nemali robiť to, čo prekáža nášmu rozvoju.

 

Je potrebné upriamiť pozornosť na dve veci ktoré je nevyhnutné rozobrať. Za prvé, nie je to štandard nejakého robota, ktorý je automaticky nastavený a preto to robí bezchybne. Tu skôr má Šríla Prabhupáda na mysli, takú pozitívnu meditáciu, že sa človek nenechá odviesť od pozitívnych veci, čo mu pomáhajú. Je to praktický prístup, ktorý nám dáva.

 

Príklad:

Teraz sme na lekcii. Preto, aby sme niečo z lekcie mali, tak by sme mali mať určitú úroveň sebadisciplíny a sebaovládania, aby sme mohli načúvať. Skúsme si predstaviť poslucháča, ktorý má sebaovládanie. Bude sedieť vzpriamene, zapisuje absolútne každé slovo, je schopný zopakovať celú lekciu od slova do slova. Toto je to bežné pochopenie toho, čo je sebaovládanie. No nakoľko je reálny takýto obraz takéhoto človeka, koľko ľudí môže takto jednať? A tu prichádza definícia Šrílu Prabhupádu, lebo on sebadisciplínu definuje troška inak.

Šríla Prabhupáda hovorí, že ideálny sebaovládnutý poslucháč je ten, ktorý sa nerozptyľuje ničím iným a dáva pozor na to čo sa deje na tej lekcii. Nie je dôležité, či dokáže od slova do slova zopakovať celú lekciu, alebo nedokáže. No najdôležitejšie je nenechať sa rozptyľovať niečím druhým.

Niekedy keď dávam lekciu, tak si myslia, že keď nevidím, tak si môžu písať cez Skype, alebo niečo takého. Pamätám si raz keď som dával lekciu v Moskve, tak jednému na lekcií Skype len tak pukal, puk, puk. To sebaovládanie je aspoň to, že si nebudeme písať cez Skype na lekcii. Skrátka nerozptyľujte sa, snažte sa pochopiť to čo môžete pochopiť. Hlavná úloha je v tom, aby sme sa nenechali rozptyľovať.

Prvý aspekt je nenechať sa rozptyľovať a toto nám dáva tu charakterovú vlastnosť sebaovládanie. A druhý aspekt je, že rozvoj nejakej vlastnosti by nás nemal odvádzať od duchovného rozvoja.
Odhodlanie by malo byť nasmerované na duchovný rozvoj, pretože často môžeme vidieť, že oddaný niečo robí s veľkým odhodlaním a to je zaujímavá téma zo šiestej kapitoly Bhagavad-gíty, kde sa hovorí o tom ako jogín poklesne.

Často môžeme vidieť takúto situáciu. Človek sa dostal k oddanej službe a venuje sa jej. Venuje sa jej s odhodlaním, ale nejak sa mu vytráca myšlienka duchovného rozvoja. Je možné sa očisťovať. Môžeme to robiť s odhodlaním. Ale prečo by sme to mali robiť? Odpoveď je taká, že by sme to mali robiť, aby sme urobili duchovný pokrok. Pretože niekedy môžeme vidieť, že sa oddaná služba transformuje do odvaru védskej kultúry. Obvykle, keď sa človek dostane k oddanej službe, tak jeho hlavnou myšlienkou je Krišna. Všetci prišli, aby sa dostali ku Krišnovi. Niekedy je vidieť, že sa človek rozvíja, očisťuje a nejakým spôsobom stráca ten konečný cieľ a prestáva mu dávať zmysel prečo by to mal robiť. Človek to síce robí s veľkým odhodlaním s rozhodnosťou, ale je vidieť že nemá konečný cieľ Krišnu.

Niekedy sa môžeme stretnúť s tým, že niekto medituje nad tým, že jeho cieľom je získať druhé zasvätenie. Získa druhé zasvätenie a hovorí si, že už je brahmana. A potom hovorí: „Ja som brahmána, ty si brahmána, oni nie sú brahmáni.“ Teraz môžu robiť yajne, uctievať Božstvá, spievať Sväté Meno, ale pritom človek nejakým mystickým spôsobom zabudne prečo to robí. Prečo to robíme? Aby sme prišli naspäť ku Krišnovi. Našim hlavným cieľom nie je stať sa brahmánom, získať druhé zasvätenie, alebo stopercentne rozvinúť védsku kultúru. Rozumiete?

To najdôležitejšie je vedomie Krišnu. To najdôležitejšie je Krišna. To najdôležitejšie je rozvinúť lásku ku Krišnovi.

Absolútne nič v našom živote by nemalo byť proti tomuto cieľu, ale malo by to k cieľu pomáhať. Niekto sa ožení, niekto ostane brahmačarí, niekto sa stane sannyási, ale prečo to má urobiť? Aby dosiahol Krišnu. Je to trochu smiešne, keď sa formálne postavenie stáva samotným cieľom. Keď nás to rozptyľuje, alebo odvádza od hlavného cieľa.

Jedna vec je pravidelne spievať Sväté Meno, ale otázka je ešte, že prečo to robíme. Niekto môže chantovat preto, aby mu Krišna dal najkrajšiu ženu. A vedomie Krišnu sa mení na vedomie krásnej ženy. My sa máme snažiť rozvíjať vedomie Krišnu. To neznamená, že by sme sa nemali ženiť, naopak, pre väčšinu z nás v súčasnej dobe je to ten najlepší variant, ako sa rozvíjať vo vedomí Krišnu. Práve preto je ďalší schodík za stálosťou sebadisciplína.

 

Sebadisciplína

 

Sebadisciplína, alebo sebaovládanie znamená nenechať sa rozptyľovať vecami, čo má odťahujú od hlavného cieľa. Pretože inak riskujeme to, že aj keď opakujeme Sväté Meno, tak sa narodíme v raji a nedostaneme sa ku Krišnovi. Tato charakterová vlastnosť hovorí o tom, že by sme mali urobiť všetko pre to, aby nás nič nerozptyľovalo od najhlavnejšieho cieľa, od vedomia Krišnu.

Ešte raz chcem zopakovať. Preto, aby sme dosiahli hlavný cieľ môžeme použiť celé spektrum možností a nie že môžeme, ale musíme a sme povinní. Rodinu, manželku, deti, peniaze, zamestnanie, byt, auto, všetko. No nič z toho nás nesmie odvádzať od Krišnu a to je ďalšia charakterová vlastnosť.

 

Zrieknutie sa zmyslového pôžitku

 

Ďalšia charakterová vlastnosť zriecť sa zmyslového pôžitku, v sanskrite indriya-artheṣu vairāgyam. Čo si bežne človek predstaví pod pojmom zriecť sa zmyslového pôžitku? Bežný človek si predstaví nejakého askétu, Rupu Goswamiho, alebo Sanatana Goswamiho, ktorí raz za dva dni príjmu trocha podmaslia. Keď budeme kázať takýmto spôsobom: „Oddaní, teraz končí zmyslový pôžitok“, tak riskujeme, že s tým väčšina nebude súhlasiť.

Šríla Prabhupáda definuje zrieknutie sa zmyslového pôžitku vo svojom komentári. Dajú sa tu vybrať dva momenty:

Po prvé. Obmedzenie by malo byť také, aby neničilo zdravie a bolo efektívne. Aby sme nemali vyhladnutý pohľad a vysušené telo. No Šríla Prabhupáda hovorí, že obmedzenia majú byť do tej miery, do ktorej sú efektívne. Inými slovami to znamená, povoliť si toľko zmyslového pôžitku, ktorý je nevyhnutný k tomu, aby organizmus fungoval efektívne. Nie je tu reč o tom, že musíme vykonávať nejakú tvrdú askézu kedy organizmus prestáva fungovať. Často sa môžeme stretnúť s tým, že oddaní likvidujú takto zámerne svoje vlastné telo a hovoria, že to Krišna tak chce.

Musíme chápať, že naše telo je ako také auto, ktoré patrí Krišnovi. Predstavte si, že máte auto. A hovoríte si, že auto by malo slúžiť Krišnovi. To znamená, že by som mal s autom zaobchádzať tak, aby sa v procese služby nerozpadlo na maličké čiastočky. Predstavte si, že pošlete šoféra niečo vyzdvihnúť a to auto sa po ceste rozpadne. A šofér si povie, tak poslúžilo aspoň Krišnovi. Tak mu treba. Zhorelo v plameňoch oddanej služby. Ozajstný oddaný šofér sa bude starať o svoje auto a bude ho udržiavať v dobrom technickom stave, bude meniť olej, bude sa snažiť používať auto, aby slúžilo čo najdlhšie a najefektívnejšie. Nesmieme sa k nemu správať tak, aby zhorelo za dva týždne v plameňoch oddanej služby.

Takýmto spôsobom by sme mali chápať túto charakterovú vlastnosť zbavenie sa zmyslového pôžitku. To neznamená, že by sme mali vykonávať takú askézu, že sa nebudeme schopní zdvihnúť do dvoch týždňov z postele. Umenie spočíva v tom dať telu presne toľko, koľko je nevyhnutné na to, aby fungovalo správne. Ani nie viac ani nie menej.

Ako druhy aspekt Šríla Prabhupáda popisuje to, že obmedzenie zmyslov znamená zamestnanie zmyslov k pozitívnemu vnímaniu Krišnu. Ak sa zamestnáme k pozitívnemu vnímaniu Krišnu, tak to je správne obmedzenie zmyslového pôžitku. Obmedzenie, alebo askéza v jedle neznamená, že človek neje absolútne nič, ale že prijíma Krišna prasádam. Obmedzenie zmyslového pôžitku pomocou zraku neznamená, že si človek zaviaže oči páskou a odmietne sa pozerať na veci. On sa snaží čo najviac pozerať na oddaných a Krišnu, číta knihy atď.

 

Zbavenie sa falošného ega

 

Ďalšia charakterová vlastnosť je oprostenie sa od falošného ega. Ako to súvisí s predošlou charakterovou vlastnosťou? Čo vôbec je falošné ego? To je to, že sa stotožňujem s telom. Ak je človek prirodzene schopný obmedzovať svoj zmyslový pôžitok, tak ďalšia úroveň na ktorú sa dostane vďaka tomuto je to, že pochopiť, že nie je toto telo. To je ďalší stupienok na schodisku. Je oveľa jednoduchšie obmedziť svoj zmyslový pôžitok, keď chápeme, že nie sme toto telo. Práve táto charakterová vlastnosť je ďalším rozvojom predošlej charakterovej vlastnosti.

Ako bežný človek chápe oprostenie sa od falošného ega? Bežný človek si oprostenie od falošného ega predstavuje tak, že sa musí zbaviť vlastného názoru, svojej identity, svojho ja. Človek bez falošného ega môže mať vlastný názor, môže si zachovať svoje pravé ja.

Napríklad, niekto chce povedať svoj názor, no zastavia ho a povedia mu, že to je falošné ego. Takému človeku hovoria, že sa musí zbaviť vlastného názoru, toho čo si myslí, ako premýšľa a musí len počúvať čo kto povie, ako to má byť správne. Keď máš vlastný názor, to znamená že máš falošné ego a to je nesprávne pochopenie.

Správne pochopenie je také, že človek nemôže existovať bez toho, aby mal vlastný názor, pretože ak má vlastné ja, tak to prirodzene generuje nejaký postoj, nejaký názor. Keď človek nemá vlastný názor, tak to znamená, že je len zombie. To, že človek nemá falošné ego znamená, že jeho názor nie je postavený na telesných koncepciách. Ak mám pochopenie, že som toto telo a moje túžby sú spojené s túžbami tela, tak moje názory budú vyplývať z falošného ega. No ak chápem, že nie som toto telo, ale som čiastočka Krišnu, tak mojím prirodzeným postavením je potešiť Krišnu. Ak mám nejaký vlastný názor ako sa to dá urobiť, tak to je úplne prirodzené a to je založené na skutočnom egu. Keď premýšľam nad tým ako môžem slúžiť oddaným, duchovnému učiteľovi, Krišnovi, tak všetko toto je založené na pravom egu.

Bude veľká chýba snažiť sa o to, aby oddaní nemali vlastný názor. To je nenormálne a veľmi vážne odklonenie sa od správnej filozofie. Človek musí mať názor. Krišna dáva človeku slobodu výberu. Problém nastáva v tom, na čom je založený ten názor. A správny názor je založený na duchovných princípoch.

 

Krátky záver:

Došli sme po jedenástu vlastnosť. Od prvej charakterovej vlastnosti po schopnosť prijať duchovného učiteľa sú charakterové vlastnosti, ktoré sa prejavujú pri spolupôsobení s ostatnými živými bytosťami. Ďalšia skupina sú charakterové vlastnosti, ktoré idú od schopnosti prijať duchovného učiteľa po čistú oddanosť Krišnovi. Táto druhá skupina je spojená s vnútorným úsilím oddaného nad samým sebou. Získaním čistoty, stálosti, sebaovládania, obmedzením zmyslového pôžitku a získaním skutočnej nálady ozajstného služobníka. Je to veľmi vysoká úroveň, takýto človek chce sám od seba slúžiť, to je to pravé prirodzené ego.

Mám jedného známeho priateľa, ktorý mi pomáha s určitými vecami. Ja ho požiadam: „Urob prosím ťa toto, toto a toto“ a on to urobí. Ja som veľmi rád a som mu za to vďačný. Viete čo má naozaj dokáže potešiť? To je situácia, keď ho nežiadam o nič, ale on vycíti čo je potrebné urobiť. Ja mu to ani nemusím povedať, no on si to domysli a to robí človeka veľmi šťastným. Keď robí to čo mu poviete, alebo príde a opýta sa čo má urobiť, tak to je správne. Ak ho ale o nič nežiadam a on aj tak uhádne čo potrebujem, tak to dostáva človeka na úplne inú úroveň. Toto je to čo sme mali na mysli, že je prejav skutočného ega, tá vlastná iniciatíva. To je podstata skutočného ega. To pravé ego znamená, že človek premýšľa. Znamená to, že má nejaké túžby a už natoľko, až mystickým spôsobom chápe, čo je treba urobiť, že urobí presne to, čo je treba duchovnému učiteľovi, oddaným, alebo k samotnému Krišnovi. To je podstata skutočného, pravého ega.

 

Pokračovanie

Pokračujeme v našom seminári na tému poznanie podľa trinástej kapitoly Bhagavad-gíty. Zastavili sme sa na charakterovej vlastnosti absencia falošného ega. Hovorili sme o tom, ako každá z týchto charakterových vlastnosti je stupienok na schodisku, ako o tom píše Šríla Prabhupáda. Nie je to iba náhodný zhluk charakterových vlastnosti, ale má to svoju presnú logiku. Na predošlých stretnutiach sme hovorili o tom, že sú dve hlavné vlastnosti a to – schopnosť prijať duchovného učiteľa a oddanosť Krišnovi. Ostatné charakterové vlastnosti sú buď vlastnosti, ktoré nám pomáhajú získať tieto dve hlavné, alebo sú vedľajším produktom týchto dvoch hlavných. Rozoberali sme, ako nás tie charakterove vlastnosti privedú k schopnosti prijať duchovného učiteľa a teraz sme na tom druhom ramene schodiska a snažíme sa dostať k oddanosti ku Krišnovi.

Keď už sme prijali duchovného učiteľa, tak ďalšou charakterovou vlastnosťou je čistota. Pretože pred nami stojí úloha očistiť sa. Očistenie nasleduje hneď po prijatí duchovného učiteľa. Čo je potrebné na to, aby bolo očisťovanie efektívne? Na to je potrebná stálosť a práve preto je nasledujúcou charakterovou vlastnosťou stálosť. A čo je potrebné k tomu, aby bola naša stálosť efektívna? Sebaovládanie, alebo sebadisciplína. Čo je potrebné k tomu, aby mohol sebadisciplínu kultivovať? Čo nám bráni v tom, aby sme boli seba disciplinovaní? Zmyslový pôžitok. Preto je ďalšia charakterová vlastnosť očistenie sa od zmyslového pôžitku. V ako prípade sa môže človek zrieknuť zmyslového pôžitku? Keď sa zmení jeho falošné ego. Čo to je falošné ego? Je to stotožnenie sa s telom. Keď človek chápe, že nie je toto telo, tak je pre neho jednoduché zbaviť sa pripútanosti k zmyslovému pôžitku. Na tejto charakterovej vlastnosti sme minule skončili.
Dúfam, že sa nám podarilo osvojiť si logiku, ako sú jednotlivé charakterové vlastnosti vzájomne prepojené a vyplývajú jedna z druhej, nie je to len náhodný súbor vlastností. Keď v tom nevidíte logiku, tak si to môžeme ešte raz zopakovať.

 

Postreh: Nemal som na myslí, že preto, aby sme rozvinuli konkrétnu charakterovú vlastnosť, tak musíme mať tú nasledujúcu, ako by sa mohlo zdať po charakterovej vlastnosti prijatie duchovného učiteľa. Mam na mysli, že predchádzajúca charakterová vlastnosť sa stáva stabilnou a silnou a z nej prirodzene vyplýva ďalšia charakterová vlastnosť.

Napríklad čistota. Človek sa umyje raz za život a myslí si, že je čistý. Ak chápe, že musí byť čistý neustále, tak sa snaží umývať pravidelne a tým pádom dochádza k stálosti. Keď človek chápe, že sa musí pravidelne umývať a chantovat, vykonávať nejakú činnosť, tak dôjde k pochopeniu, že to vyžaduje sebadisciplínu. Podstata je v tom, že keď človek rozvíja konkrétnu charakterovú vlastnosť, tak začína chápať podstatu tej ďalšej charakterovej vlastnosti a tá charakterová vlastnosť sa stáva pre neho hodnotnou. Aby sa človek dokázal ovládať, tak musí ovládať svoje zmysly. Keď viac a viac kontroluje svoje zmysly, tak prirodzene začne chápať, že nie je toto telo. Keď raz ovládne svoju pripútanosť k zmyslovému pôžitku, tak realizácia, že nie je toto telo nepríde. Je potrebné pravidelne neustále dookola dodržiavať niečo a nepripútavať sa k zmyslovému pôžitku, aby prišla tá realizácia: „Aha tak to naozaj vyzerá tak, že nie som toto telo.“

Každá živá bytosť má ego, lebo ego znamená pochopenie toho že – ja som. Ego je neoddeliteľná súčasť akejkoľvek osobnosti. Keď niekto hovorí, že by sme sa mali zbaviť svojho ega, tak to môže povedať len impersonalista, pretože oni upierajú existenciu osobnosti. Najčastejšiu chybu akú robí človek ktorému hovoria, že by sa mal zbaviť svojho falošného ega je, že to interpretuje tak, že by sa mal zbaviť svojho ega, svojho ja.

Falošné ego sa odlišuje od pravého tým, že človek, ktorý nemá falošné ego, tak jeho hodnoty sú spojené s duchovným a nie s telesným. Hlboká realizácia toho že nie sme telo, tá je podmienkou k tomu, aby sme mali aspoň šancu slúžiť Krišnovi. Oveľa zaujímavejšie sú tie charakterové vlastnosti, ktoré idú po tom, keď sa človek zbaví falošného ega.

 

Pozrime sa na ďalšie charakterové vlastnosti:

 

Schopnosť chápať narodenie, smrť, starobu a chorobu ako zlo

 

To znamená, že sa zmení hodnotový rebríček človeka. Keď do tejto chvíle bola hlavná tá činnosť, to že sa človek nejakým spôsobom ovládal a kultivoval sebadisciplínu, alebo inými slovami kultivoval sadhánu, tak potom ako pochopí ako sa zbaviť falošného ega, ako pochopí, že nie je toto telo, tak sa úplne mení pohľad na život.

Ďalej sa hovorí o tom, že človek začína chápať, že zrodenie, staroba, choroba, smrť sú zlé. Aj keď sa nám to na prvý pohľad môže zdať prirodzené, tak staroba, choroba a smrť sú niečo zlé, ale u človeka, ktorý má falošné ego nie je pochopená samotná tá podstata. Pretože bežný človek buduje svoj život okolo nejaký oporných bodov, ktoré sú tým, čo ho drží počas života. Ak sa napríklad pozrieme na nejaké správy, tak pre ľudskú spoločnosť je veľmi dôležité, aby sa v správach dozvedeli kto, kde a ako umrel, alebo kto je chorý.

Dnes som sa pozeral na titulky správ v Google a tam bolo relatívne dosť správ ako sa niekde niečo stalo, niekde niekoho zabili, alebo umrel, alebo sa niekto narodil. Život bežného človeka sa točí okolo dôležitých vecí a keď to zjednodušíme, tak tie dôležité veci sú práve narodenie, staroba, choroba a smrť. Prečo je to tak dôležité pre bežného človeka? Pretože činnosť telesnej schránky je spojená práve s týmito štyrmi zlými vecami. Človek ktorý pochopil, že nie je toto telo, alebo inými slovami, oprostil sa od falošného ega, tak začína chápať, že tieto štyri veci nemajú taký zmysel v jeho živote, aby sa okolo nich točil celý život.

Keď sa pozrieme na komentár Šrílu Prabhupádu, tak k týmto veciam nedáva nejaký rozsiahly komentár. Píše v ňom, že narodenie nie je až taká radostná udalosť. U niekoho to môže vzbudzovať dojem, že sú oddaní pesimisti, lebo hovoria smrť je nevyhnutná, v starobe sú ochorenia, to je všetko zlé a máme z toho pocit takej negatívny. V deväťdesiatych rokoch bola v Rusku taká vlna kázania, ktorá bola naladená práve týmto pesimistickým spôsobom. Na úplnom začiatku deväťdesiatych rokov si pamätám, ako sa jeden oddaný rozčuľoval: „Nesprávne kážete, ja viem lepšie ako sa to má robiť.“ Všetci sa pýtali, ako sa má kázať, tak on povedal: „Musíte im vysvetliť, že aj tak všetci umrieme, preto je najlepšie venovať sa oddanej službe.“ Má to tiež svoju logiku, ale je to také povrchné a ja by som bol rád, keby sme sa dostali pod povrch. Pretože k čomu je pesimizmus? Ak sa človek pozrie na to prísnym pohľadom, tak sa mu môže zdať, že od tohto momentu je v tých veršoch samý pesimizmus. Pesimizmus nie je životaschopný, človek ktorý je pesimista, tak nedokáže prežiť. Keď bude niekto chodiť a bude takto vysvetľovať – narodenie, staroba, choroba, smrť to je všetko tak zlé – Tak bude večným tragickým hrdinom.

Hodnota pesimizmu je jedine v tom, keď nás bude inšpirovať k tomu, aby sme s optimizmom vynakladali svoje úsilie do duchovného života.

Pravý oddaný keď pochopí, že v materiálnom svete neexistuje šťastie, tak ho to inšpiruje k tomu, aby sa dostal tam, kde to šťastie je, čiže do duchovného sveta.
A ten optimizmus je v samotnom Krišnovi. Možnosť rozvíjať vzťah s Krišnom, to je ten naozajstný optimizmus, ktorý je v materiálnom svete. Ďalej sa tu bude vymenovávať všetko zlé v tomto materiálnom svete, ale to sa tu nevymenováva z toho dôvodu, aby sme sa na všetko vykašľali, že aj tak nič nemá cenu, ale naopak, aby sme pochopili, že Krišna je tou najvyššou hodnotou, aby sa zmenil nás hodnotový rebríček.

Nedávno som diskutoval s jedným oddaným, je relatívne ešte na začiatku jeho duchovnej cesty. Má zodpovednú službu, aj keď sa snaží a vynakladá úsilie, tak sa mi zdôveril, že pre neho bude naozaj ťažké odísť z tohto materiálneho sveta, lebo tu je veľa zaujímavých vecí a dá sa tu robiť veľké množstvo zaujímavých činností. Nehľadiac na to, že je ešte na začiatku, tak ostatné charakterové vlastnosti má dosť hlboko realizované. Ostatné charakterové vlastnosti má dosť rozvinuté, ale vlastnosť oprostenie sa od falošného ega mu robí problém. Keď vidí ešte niečo cenné v tomto materiálnom svete, tak to znamená, že bude pre neho veľmi ťažké odovzdať sa Krišnovi, a keď sa mu to nepodarí, tak samozrejme nebude môcť dôjsť naspäť domov. Hovorí o tom, aké je zaujímavé tu vykonávať nejakú činnosť, tu s niekým rozvíjať vzťahy v tomto materiálnom svete a ešte nemá to pochopenie, že rozvoj vzťahu s Krišnom, alebo činnosť v duchovnom svete je oveľa zaujímavejšia. Jeho úlohou je rozvíjať práve túto charakterovú vlastnosť. Čo to znamená, že by mal rozvíjať túto charakterovú vlastnosť? To znamená že musí veľmi pozorne analyzovať predošlé charakterové vlastnosti a pochopiť, kde nastala chyba.

 

Otázka: Ako vôbec môžeme pochopiť to, že duchovný svet je taký hodnotný, a že je omnoho lepší ako materiálny svet, keď svojimi zmyslami a svojou existenciou sa nachádzame iba tu v tomto materiálnom svete a vnímame iba tento materiálny svet?

Pochopenie prichádza postupne. Každá živá bytosť má snahu rozvíjať sa, dosiahnuť dokonalosti. Iba vtedy ak ide človek správnym spôsobom po tej ceste duchovného života, tak sa prirodzene formuje hlboké pochopenie toho, že v materiálnom svete nie je nič hodnotného.

 

Príklad:

Ja teraz komunikujem s obyčajnými ľuďmi. A čo je pre nich hodnotné? Zmyslový pôžitok a nejaké poškvrnené zvyky. Keď už som sa dal na túto cestu, tak to neznamená, že som sa naplno odrezal od spoločnosti, ale už som urobil nejaké prvé kroky. Ak idem ďalej, rozumiem, že som živá bytosť, človek, sociálny tvor, takže sa chcem stretávať, chcem s niekým komunikovať, ale pre mňa nie sú zaujímavé tie témy o ktorých hovoria bežní ľudia. Vďaka tomu ma viac a viac zaujímajú duchovné témy. Nechcem sa prezentovať ako člen materialistickej spoločnosti. Ja sa chcem prezentovať tak, aby ma vnímali ako duchovného človeka.

Napríklad ja osobne som absolvoval právnickú fakultu. Môžem si myslieť, že teraz budem úspešný právnik. Keby moje zdravie vydržalo, tak by som bol určite úspešný právnik, pretože som mal možnosti. Keď som si začal predstavovať, že budem musieť ešte študovať a potom chodiť na súd a niekoho obhajovať, tak ma opantala taká prázdnota a smútok, že som si povedal, že to nechcem. Ja nechcem byť právnik, chodiť na nejaký súd, niekoho obviňovať, alebo obhajovať, absolútne na to nemám chuť. No aj tak som študoval veľa rokov tu právnickú fakultu a skončil som s červeným diplomom. Ten záujem k štúdiu, k štúdiu podstaty, ten mi ostal. Keď od toho odrežem tie materiálne zákony, tak prirodzene dochádzam k duchovným zákonom. Mám pred sebou obrovské spektrum duchovných zákonov, ktoré sú popísané napríklad v knihách Šrílu Prabhupádu a mám veľkú chuť ich študovať. Tým, že nemám chuť k materiálnemu životu, tak vôbec nemám potrebu písať komentáre k trestnému zákonu, ale naopak chcem diskutovať s oddanými a chcem sa deliť o pochopenie komentárov a kníh Šrílu Prabhupádu.

Celé toto schodisko vlastnosti vedie k tomu, že človek stráca záujem o materiálne a postupne viac a viac získava záujem o Krišnu. Preto, aby túžba ku Krišnovi bola stabilná, tak je potrebné kultivovať stabilitu v charakterových vlastnostiach. Keď pôjdeme na ulicu, chytíme pod krk nejakého materialistu a povieme: „Ty si démon, materialista a musíš slúžiť Krišnovi.“ Dáme mu pred oči obrázok Krišnu a povieme: „Toto je Krišna, ty musíš neustále myslieť na Krišnu.“ On toho nebude schopný. Pretože sa jeho charakterové vlastnosti ešte nerozvinuli, on si z nejakého záujmu môže niečo prečítať o Krišnovi, môže chvíľu o Ňom premýšľať, ale to nebude stabilné.

 

Odriekanie

 

Ďalší stupienok, ktorý nasleduje po tom, čo sme pochopili, že tieto štyri aspekty materiálneho života sú zlé, tak prichádza odriekanie, vlastnosť asaktiḥ. Šríla Prabhupáda samostatne nekomentuje túto vlastnosť. On komentuje túto vlastnosť dokopy s vlastnosťou nepripútanosť k rodine a svojim blízkym. Mali by sme pochopiť, že sú charakterové vlastnosti, ktoré sa kultivujú tým, že rozvíjame svoju sadhánu a vo výsledku privedú k tomu, že sa oprostime od falošného ega.

Najskôr musíme zmeniť svoj prístup k životu, zmeníme hodnotový rebríček a vďaka tomu dokážeme zmeniť prístup k ľuďom. Krišna tu hovorí o oprostení sa od pripútanosti k žene, deťom a všetkému ostatnému. Preklad zo sanskritu je anabhiṣvaṅgaḥ, to znamená oprostenie sa od kontaktu.

Ako bežný človek chápe to, že by sa mal oprostiť od vzťahu s manželkou, deťmi, blízkymi a všetkým materiálnym? Bežný človek chápe, že sú to ľudia, ktorí nenávidia svoju manželku, svoju rodinu, neplnia si svoje povinnosti.

Ako to vysvetľuje Šríla Prabhupáda? V komentári hovorí o veľmi zaujímavých veciach. Prečítam presne tú časť komentára, kde to popisuje. Tejto vlastnosti je venovaný celý odstavec. Hovorí, že absencia pripútanosti neznamená, že by sme nemali mať emócie. Obvykle bežný človek, ktorý nechápe podstatu, tak si myslí, že odpútanie znamená, že nemám žiadne emócie. No Šríla Prabhupáda hovorí, že absencia pripútanosti neznamená, že nemáme emócie. Ďalej píše, že naši blízki sú prirodzene objektom našej lásky. Inými slovami Šríla Prabhupáda hovorí, že keď neľúbite svojich blízkych, tak to znamená, že niečo nie je v poriadku, že nie ste prirodzený.

Niekedy sa oddaní boja prejaviť náklonnosť, ten emocionálny vzťah k príslušníkom svojej rodiny, rozmýšľajú: „Ja nie som materialista, preto musím byť taký železo betónový človek, pre mňa musia byť všetci rovní.“ Takému oddanému veľmi rád každý vysvetlí, že je zlý oddaný, lebo je pripútaný k svojim blízkym. Ale Šríla Prabhupáda tu píše predsa, že to je úplne prirodzené. Keď nemáme radi svojich blízkych, tak skôr toto je nejaká vada. Ďalej píše, že láska k našim blízkym je harmonická, to znamená, že sme pripútaní k duchovnému životu. Láska k našim blízkym sa prejavuje tak, že sa snažíme spojiť svoju oddanú službu so svojimi blízkymi.

Skúsim to vysvetliť trošku iným spôsobom ako to chápem ja. Raz som komunikoval s jednou katolíčkou a ona bola veľmi zbožná, často a veľa sa modlila. Pre ňu bol jej duchovný život veľmi dôležitý. Malá dcéru. Prirodzene vždy sa pozeráme na to ako sa človek správa k svojim blízkym. Mne sa do tej doby zdalo byť prirodzené, že keď sa človek rozvíja v duchovnom živote, tak chce, aby sa rozvíjali aj jeho blízki, ktorých má rád. Pocítil som u nej veľmi zaujímavú náladu. Považovala sa za duchovného človeka, ale svojej dcére hovorila, že je jej jedno čo bude robiť, že to je jej vec. Hovorila, že chce aby jej dcéra bola šťastná, ale mala na mysli to materiálne šťastie. To je práve ten nesúlad. Niekedy sa môžeme stretnúť s tým, že človek praktizuje nejakú duchovnú tradíciu, myslí si že je to pre neho dôležité, ale svojich blízkych sa nesnaží inšpirovať svojim chovaním.

Chce rozvíjať sám seba a ostatní sú mu ukradnutí. A to o nás vypovedá, že nechápeme hodnotu duchovnej cesty.

Predstavte si, že chcete ísť do duchovného sveta, ale pritom nechcete, aby tam bol niekto z vašich blízkych. Nevyzerá takýto duchovný človek nejak podozrivo? Ako to je možné? Keď považujeme duchovný život a duchovnú praktiku za niečo hodnotné, čo nás môže obohatiť a urobiť šťastnými, tak zdravý človek chce, aby aj jeho blízki získali toto šťastie. To je ten prirodzený, harmonicky stav o ktorom píše Šríla Prabhupáda, keď sa snažíme nejakým spôsobom našu službu spojiť so svojimi príbuznými, prípadne ich nejak zamestnať. To neznamená, že ich máme násilím nútiť, pretože úroveň zamestnania môže byť rôzna, niekto v menšej, niekto vo väčšej miere, ale iba tá samotná podstata, že im prajeme šťastie, tak preto ich chceme zapojiť do tohto procesu.

Keď nie je v našej rodine možné členov nejak zamestnať, ale nestavajú sa k tomu negatívne, tak to je potrebné využiť. Nepripútanosť k členom rodiny znamená, že sa snažíme vo väčšej, alebo menšej miere podľa možností a schopností zamestnať ich v oddanej službe. Lepšie povedané, nejakým spôsobom ich zapojiť do duchovného života. Takto je to lepšie povedať, nejakým spôsobom ich zamestnať v duchovnom živote. Prečo to znamená nepripútanosť k nim? Pretože, ak som pripútaný k svojim blízkym tak sa budem snažiť im hovoriť nech robia čo chcú, a ja im budem pomáhať. Takto sa vzťahovala k svojim príbuzným tá katolíčka, ktorá hovorila: „Ja chcem aby si bola šťastná, tak si rob čo chceš a ja ti v tom budem pomáhať.“ No skutočná nepripútanosť spočíva v tom, že sa snažím týchto príbuzných nejakým spôsobom spojiť s duchovnou cestou, duchovným životom, aj keď nebudem v ich očiach ten dobrý, no ich osobné záujmy nebudem považovať za niečo dôležitejšie ako duchovný život.

Mali by ste si zapamätať, že by sme to nemali robiť nejak hrubo, alebo násilne, je to potrebné urobiť harmonicky. Ak som pripútaný k svojej rodine, tak im poviem, že ich záujmy a túžby sú na prvom mieste, tak nech si robia čo chcú. Ak chápem, že je duchovný život niečo hodnotného, čo ma môže urobiť šťastným, tak vtedy sa snažím meniť samého seba tak, aby ich môj osobný príklad inšpiroval k tomu, aby sa chceli tiež zapojiť do duchovného života. Tým ukazujem, že je pre mňa hodnotnejší ten duchovný aspekt, než ich osobné túžby. Toto je ten technický prístup. No vždy musíme mať na pamäti, čo tu píše Šríla Prabhupáda, že naši blízki sú prirodzeným objektom našej lásky. Ak človek stavia do rozporu oddanú službu a svojich príbuzných, tak to je veľmi podozrivé. Čo to znamená stavia do rozporu?

 

Príklad:

Človek sa venuje športu. Keď sa budete venovať športu, znamená to, že budete nenávidieť všetkých svojich príbuzných? Niekto rád číta knihy a to znamená, že bude nenávidieť všetkých svojich príbuzných, ktorí knihy nečítajú? Niekto pracuje v továrni a to znamená, že bude nenávidieť všetkých príbuzných, ktorí tam nepracujú? Psychicky zdravý človek takto určite nebude jednať. Psychicky zdravý jedinec sa bude snažiť ich inšpirovať, predať im chuť, vysvetliť im prečo ho to tak zaujíma a vďaka tomu ich zamestná vo väčšej alebo menšej miere v tom čo je pre neho hodnotné. To neznamená, že keď sa človek zaujíma o šport, tak bude nútiť všetkých svojich blízkych, aby robili šport tiež. No tým, že to človek robí s láskou a srdcom, tak celá rodina bude mať k tomu nejaký vzťah.

 

Príklad:

Moja sestra bola členom ruskej reprezentácie na olympiáde. Keď vystupovala na olympiáde myslíte si, že moji rodičia sa nepozerali na tú olympiádu? Myslíte si, že moja sestra hovorila môjmu otcovi, že keď nebude robiť také výkony ako ona, tak sa s ním prestane baviť? V žiadnom prípade sa tak nesprávala k členom rodiny, ale delila sa o svoje zážitky do tej miery do ktorej oni chceli. Šríla Prabhupáda dal taký pokyn, že každý jeho žiak musí minimálne raz za týždeň kontaktovať svoju rodinu, či už telefonicky, alebo napísať list. Ideálne je, keď všetci naši príbuzní spievajú Mahá Mantru a priaznivo sa vzťahujú k našej službe, ale ak to tak nie je, tak by aspoň mali vedieť čomu sa venujete, čo je pre vás dôležité a čo vás robí šťastnými. Moji príbuzní nechantuju, no ja im vždy rozprávam o tom kam cestujem, aké semináre robím, na aké témy. A oni mi hovoria, tak si daj záležať, aby tie lekcie boli naozaj dobré a takýmto spôsobom ich zamestnávam v oddanej službe.

 

Vyrovnanosť

 

Ďalšia charakterová vlastnosť je vyrovnanosť. Vyrovnanosť za priaznivých aj nepriaznivých okolností. Toto je charakterová vlastnosť, ktorá je ten pred stupienok k trvalej a čistej oddanej službe Krišnovi. Ďalšia charakterová vlastnosť už je oddanosť Krišnovi. Takýmto spôsobom môžeme vidieť, ako od odpútanosti od falošného ega postupne narastajú tie charakterové vlastnosti. Od tejto charakterovej vlastnosti sa radikálne mení náš hodnotový rebríček a predstava o živote. Zriekame sa materiálnych hodnôt. Keď to robíme správne, to neznamená, že budeme znechutení a na všetko sa vykašleme, ale naopak to v nás bude kultivovať pripútanosť k duchovným hodnotám.

Ako bežný človek chápe, že je niekto vyrovnaný v šťastí aj v nešťastí? Bežne pochopenie je to, že mu to je jedno. Ale Šríla Prabhupáda tu vysvetľuje, že vyrovnanosť v šťastí aj v nešťastí znamená, že nehľadiac na okolnosti, či už prídu šťastné, alebo nešťastne obdobia, tak nič nás neodvedie od oddanej služby.

Striedanie šťastia a nešťastia, to je povaha tohto materiálneho sveta. Je prirodzené, že sa nás do určitej miery budú dotýkať, že nám to nebude jedno. No táto vlastnosť neznamená, že nám je všetko jedno, ale to že ak prídu nejaké nešťastne chvíle, tak nás neodvedú od oddanej služby. Je veľa príkladov kde šťastie alebo nešťastie priviedlo k tomu, že sa človek sklamal v Krišnovi.

Napríklad u jednej ženy zomrelo dieťa a to je veľká rana pre matku. Ona stavala do rozporu túto situáciu s oddanou službou, začala vyčítať Krišnovi prečo jej vzal dieťa, ak je taký, tak sa už viac nebude venovať oddanej službe. Smrť je prirodzený prejav v tomto materiálnom svete. A to že niekto umrie nemá byť príčinou toho, že sa prestaneme venovať oddanej službe Krišnovi.

No málokto uverí, že oveľa viac nás od Krišnu odvedie to šťastie viac než to nešťastie.

Veľmi rád rozprávam príbeh o jednom oddanom, ktorý žil v ášrame v Moskve. Slúžil Krišnovi, chantoval. Potom do ášramu prišiel nejaký právnik a povedal mu, že mal vzdialených príbuzných vo Francúzsku a zdedil po nich celý zámok vo Francúzsku a že by mal prijať to dedičstvo. Odišiel do Francúzska, aby si prevzal to dedičstvo a odvtedy ho nikto nevidel ani o ňom nepočul. Môžeme len dúfať, že stále chantuje. Keby sme mali súdiť podľa vedľajších príznakov, že o ňom nikto viac nepočul, tak je tu podozrenie, že sa asi prestal venovať oddanej službe.
Niekedy sa stretneme s tým, že sa nejaký prabhu venuje oddanej službe, pretože ho odmietlo dievča. No v tom momente keď mu nejaká iná povie áno, tak si povie: „Už je všetko v poriadku, prečo by som mal ešte slúžiť?“

Je jedno či k nám príde šťastie, alebo nešťastie, nič z toho by nás nemalo odviesť od oddanej služby. Toto je podstata vyrovnanosti. Šťastie a nešťastie budú prichádzať u každého v živote, to je nevyhnutné. To je povaha materiálneho sveta. Šríla Prabhupáda hovorí, že v materiálnom svete nemôže byť človek stopercentne šťastný, ani stopercentne nešťastný. Súčasne bude aj šťastie aj nešťastie v tomto svete. Nemali by sme sa v tom zacykliť. Človek sa v tom nezacyklí, ak nebude mať falošné ego. Tu je vidieť ten bod zlomu, že ak sa oprostime od falošného ega, tak sa mení celé naladenie osobnosti a úplne inak sa začína vzťahovať k šťastiu a nešťastiu a oddanej službe. Všetky tieto vymenované veci vyrovnanosť, šťastie a nešťastie, nepripútanosť k členom rodiny a k materiálnemu, pochopenie toho, že zrodenie, staroba, choroba, smrť sú zlé, to neznamená že nebude mať žiadne emócie, alebo že bude pesimista. Tá hlavná myšlienka je v tom, ako Šríla Prabhupáda vysvetľuje, že taký človek uvidí, že:

Ozajstné šťastie je v oddanej službe, v tom rozvoji vzťahu s Krišnom.

Je veľmi dôležité, aby sme chápali, že oddaná služba je najvyššie šťastie, ale samozrejme na začiatku človek ešte nemusí mať to pochopenie. A ak to nemá realizované a nie je na tej úrovni, tak ako môže mať túžbu oddané slúžiť?

Teraz si to zapíšte za uši. Všetky tieto charakterové vlastnosti sa rozvíjajú postupne. Keď vidím, že tento stupienok nefunguje, tak by som sa mal pozrieť o stupienok nižšie, či funguje. Ak ani tento stupienok nefunguje, tak musíme ísť ešte o stupienok nižšie a zasa analyzovať či funguje, alebo nefunguje. Takto by sme mali ísť stále nižšie a nižšie, až sa zastavíme tam, kde ten stupienok, alebo tá charakterová vlastnosť je rozvinutá.

Prirodzene by sme mali pracovať na tom stupni, kde sa nachádzame.

To neznamená, že by sme sa mali prestať združovať s oddanými, prestať chantovat Sväté Meno.

To tajomstvo, aby sa rozvinula túžba a šťastie v oddanej službe je, že je potreba si dať takú úlohu, ktorú budeme schopní splniť a bude náš inšpirovať. Samozrejme, ja sa na túto otázku teraz pozerám optikou trinástej kapitoly týchto štyroch veršov. Možno pre niekoho je teraz dôležité rozvíjať svoju čistotu, alebo otvorenosť, alebo schopnosťou prijať duchovného učiteľa, alebo sebadisciplínu. Keď rozvíjame stupienok, na ktorom stojíme, tak prirodzene nás to posunie na ďalší stupienok.

 

Otázka: Ako vedieť na akom stupienku sa nachádzame?

Je dobré mať pri sebe niekoho, kto je v tejto hierarchii aspoň o stupienok vyššie ako my. Napríklad keď máme nejaké poznanie, nejaké znalosti, tak je potrebné vedieť na akej úrovni ich máme. A prirodzené ten kto vie už viac, tak ten oveľa lepšie vidí na akej úrovni sa nachádzame. Keď máme znalosť z nejakého predmetu, tak našu úroveň môže pochopiť iba ten, kto vie viac ako my sami, pretože on dokáže povedať, akej úrovni náš objem poznania zodpovedá. V každom prípade Madhurya Kadambini je veľmi zaujímavé dielo, ktoré napísal Visvanatha Cakravarti Thakura. Štúdium tohto diela je lepšie pod vedením gurua, aby sme mohli lepšie pochopiť, čo sa tam píše. Šríla Prabhupáda neurobil komentár na Madhurya Kadambini, ale niečo z tohto diela využil vo svojich knihách.

Aby sa nám nestalo, že to neuzavrieme, tak nám ostali ešte nejaké štyri vlastnosti. Po tom, ako sme získali čistú oddanosť Krišnovi. Iba v krátkosti poviem o ďalšom ramene schodiska, ktoré ide po úrovni oddanosť ku Krišnovi. Šríla Prabhupáda veľmi nepíše o oddanosti ku Krišnovi, nedáva tomu nejaký veľkú váhu a spája ten komentár s predošlou charakterovou vlastnosťou. Spája komentár čistej oddanosti s predošlou vlastnosťou, vyrovnanosťou.

 

Prebývanie na osamelých miestach, vyhýbanie sa ľudským masám, pochopenie dôležitosti sebarealizácie a filozofické hľadanie Absolútnej Pravdy.

 

Ďalšími vlastnosťami sedemnásta, osemnásta, devätnásta a dvadsiata. Prebývanie na osamelých miestach, vyhýbanie sa ľudským masám, pochopenie dôležitosti sebarealizácie a filozofické hľadanie Absolútnej Pravdy. Títo štyri charakterové vlastnosti sú také vedľajšie produkty toho, že človek rozvinul oddanosť Krišnovi. Keď človek rozvinul oddanosť ku Krišnovi, tak prirodzene má menšiu snahu združovať sa s materialistami, alebo byť v ich spoločnosti. V žiadnom prípade to neznamená umelé napodobňovanie tohto, keď nie sme na tej úrovni, ale je to prirodzený dôsledok toho, že sa človek viac a viac venuje oddanej službe, tak nemá ani čas a ani ho život neprivedie do tej spoločnosti. To sa týka sedemnástej a osemnástej vlastnosti, aj Šríla Prabhupáda ich komentuje dokopy.

Devätnásta a dvadsiata charakterová vlastnosť je tiež zaujímavá. Tieto dve veci ktoré sú tu vymenované znamenajú, že ak má človek už ozajstnú oddanosť a venuje sa oddanej službe, tak túži pochopiť hlbšie a hlbšie filozofiu. Tieto štyri charakterové vlastnosti, alebo schopnosti, vedľajšie dôsledky je možné spojiť do dvojíc. Tieto dve dvojice nám ukazujú taký zdvihnutý prst, to nebezpečie, čoho by sme sa mali vyvarovať, aby sme neprestali praktikovať oddanú službu. Obvykle si myslíme, že oddaná služba je vrcholom života človeka. Možno si niekto všimol že na schodisku bhakti, alebo oddanosti Krišnovi nie je posledným stupienkom dvadsiatym, ale iba šestnástym. Mali by sme to chápať tak, ako varovanie, že aj keď človek rozvinul čistú oddanosť v srdci a venuje sa oddanej službe, tak je nejaké nebezpečie, kvôli ktorým môže prestať praktikovať. A môže zísť z cesty oddanej služby. Je prirodzené, že ak sa človek venuje oddanej službe a to ešte nehovoríme o préma bhakti, alebo o bháva bhakti. Obvykle hovoríme o úrovni sadhána bhakti a to je relatívne nízka úroveň, kde môžeme ľahko zísť z cesty.

 

O to viac to vyzdvihuje dôležitosť týchto nasledujúcich aspektov:

Prvé nebezpečie:
Dôležité je s kým sa združujeme. To neznamená, že by sme sa mali absolútne všetkým vyhýbať, ale mali by sme byť pozorní k nášmu okoliu, lebo nesprávne vzťahy privádzajú k tomu, že poklesneme.

Druhé nebezpečie:
Aj keď sa človek venuje oddanej službe, tak by mal neustále prehlbovať svoje pochopenie filozofie, nebyť povrchný. Niekedy sa môžeme stretnúť s takým názorom, že keď už sa venujem oddanej službe, tak už nie je potreba ničoho iného, nie je potrebné už študovať filozofiu. Tieto tvrdenia platia iba pre veľmi vysokú úroveň. No tí oddaní, ktorí nie sú na tých najvyšších stupňoch lásky k Bohu, tak nesmú v žiadnom prípade prestať študovať filozofiu. Musia sa snažiť pochopiť jej podstatu, pretože ak to nebudú robiť, tak zákonite poklesnú. Práve preto sú tieto štyri faktory vymenované Krišnom až po tej čistej oddanosti, potom ako sa človek začal venovať oddanej službe, pretože toto sú faktory, ktoré nám zaistia, že naša oddaná služba bude nepretržitá. To bolo také krátke zhrnutie posledných štyroch vlastností, posledného ramená schodiska.

 

Otázka: Ja som počul, že musíme byť nohami na zemi a hlavou v nebi, ako to máme chápať v kontexte tohto seminára?

To, že sme hlavou v nebi znamená, že nás cieľ je ten najvyšší. Z tohto uhlu pohľadu by sme mali byť idealistami a mali by sme sa snažiť dosiahnuť dokonalosti. Ale nohami musíme stáť pevne na zemi inak spadneme. To, že stojíme pevne na zemi znamená, že správne chápeme tu realitu v ktorej sa nachádzame. Musíme brať do úvahy všetku objektívnu realitu, ktorá nás obklopuje.
Hlava v oblakoch je to, že by sme všetci mali chcieť čistú oddanosť, náš jediný cieľ je Krišna préma. Nohy na zemi znamenajú, že musíme brať do úvahy to v akej situácii, na akej úrovni sa teraz nachádzame. To znamená, že ju musíme brať do úvahy a podľa toho aj správne konať. Musíme brať do úvahy aj našu povahu. Brať do úvahy, čo nás obklopuje. Brať do úvahy naše schopnosti a talent.

To že máme cieľ čistú oddanosť neznamená, že by sa ženatý človek mal ihneď rozviesť a mal by sa zbaviť povinnosti vo vzťahu k rodine a odísť do chrámu. To je fanatizmus, ktorý vo výsledku privedie k tomu, že po nejakom čase prestane chcieť hrať túto rolu. Samozrejme sú aj takí oddaní, ktorí môžu celý život žiť v chráme a sú šťastní a to sú veľmi úspešní a šťastní ľudia. No treba byť realista, treba chápať, že všetci tak nevedia fungovať. Tak dokáže žiť len veľmi obmedzené množstvo ľudí. No ostatní musia mať rovnaký cieľ a vynakladať úsilie, ale musia brať do úvahy reálne udalosti, ktoré ich obklopujú.

Ja to chápem takto z uhlu pohľadu tohto seminára. Môžeme sa na to pozerať aj z iných uhlov a môžeme analyzovať aj iné aspekty tohto tvrdenia. V skutočnosti sme túto tému neukončili iba sme ju začali. Pretože to pokračovanie je celoživotný proces, ktorý začína premýšľaním o tom čo sme počuli v našich hlavách.

Budeme premýšľať, analyzovať a snažiť sa pochopiť a urobiť záver ako ja môžem túto informáciu aplikovať vo svojom každodennom živote.

Bohužiaľ v tejto časti práce vám už neviem tak pomôcť. Tých päťdesiat percent zodpovednosti je teraz na vás, ja som sa snažil zo svojho uhlu pohľadu podeliť so svojím pochopením tých veršov a komentárov Šrílu Prabhupádu, aby sme mali šancu vyhnúť sa bežným chybám, s ktorými sa môžeme stretnúť.

Zdieľajte článok s vašimi priateľmi

2 komentáre

halaj 7. novembra 2024

nbmbn

Odpovedať
Narayan Das 7. novembra 2024

Test

Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Mohlo by vás zaujímať

Surdas prabhu Vzťahy
Čítaj viac
Sekta
Čítaj viac
Filozofia Sekta
Čítaj viac