Pokračujeme v našich lekciách k siedmej kapitole. Naposledy sme skončili tým, ako ľudia nesprávne chápu teóriu osobnosti. Ako nesprávne rozumejú tomu, že Krišna je Najvyššia Božská Osobnosť. Hovorili sme si, že sa tu vyskytujú dve chyby. Aké sú to chyby?
Dva extrémy – buď človeka podceňujeme, alebo ho preceňujeme
Publikum: Že ľudia zvyčajne zabúdajú na niektoré aspekty toho pojmu Najvyššia Božská Osobnosť.
Surdas prabhu: Áno a skúste podrobnejšie popísať tieto dve chyby.
Publikum: Hovoria, že to je nejaká historická osobnosť. A druhí zabúdajú na to, že je osobnosť.
Surdas prabhu: Áno. Čo si myslíte, dopúšťajú sa ľudia v bežnom živote týchto chýb? Viete uviesť nejaké príklady?
Publikum: Napríklad religionisti tušia, že nejaký Krišna bol, ale nerozumejú tomu, že to bol Boh.
Surdas prabhu: Áno. V čom je aktuálne toto poznanie? Prečo to Krišna popisuje v tejto kapitole? Krišna to popisuje preto, aby sme vedeli budovať správne vzťahy, pretože nepochopenie týchto vecí privádza k tomu, že nemôžeme budovať správne vzťahy.
Príklad: Mladí ľudia sa chcú zobrať. No vo vzťahoch sa im veľmi nedarí. Ak sa zamyslíme nad tým prečo sa im to nedarí, tak je to tým, že sa dopúšťajú jednej z týchto dvoch chýb.
Napríklad jedna z chýb je v tom, že si budú veľmi idealizovať dievča. Veľmi silná idealizácia je v podstate extrém, ktorý sme spolu rozoberali. Keď vidíme „najvyššia“, ale nevidíme za tým osobnosť. Zvyčajne je problém v tom, že sa nemôžu ženiť. Moje pozorovania privádzajú k tomu, že si idealizujú dievča a preto sa nemôžu ženiť. Videl som, ako mojim niektorým známym bolo štyridsať, päťdesiat rokov a nemohli sa ženiť kvôli tejto tendencii k idealizácii. Takí ľudia nie sú prispôsobení na život, žije sa im veľmi ťažko.
Druhý extrém spočíva v tom, že je dievča príliš podceňované. Že je žena niečo jednoduché s čím sa dá veľmi jednoducho pracovať.
Publikum: Čiže on ju vníma ako osobu, ale nedáva jej vysokú hodnotu?
Surdas prabhu: Áno.
Publikum: A čo taký, čo ju nevidí ani ako osobu a ešte si o nej myslí aj to, že je primitívna?
Surdas prabhu: Pozrite. V prvom prípade prebieha preceňovanie a v druhom prípade podceňovanie. Problém takého človeka je, že nemôže byť vo vzťahu šťastný. Bhagavad Gíta je aktuálna nie len preto, že budujeme vzťahy s Bohom, ale musíme sa učiť budovať vzťahy aj s ľuďmi okolo nás. Tak isto sa to môže vzťahovať aj ku vzťahu manžel-manželka, rodičia-deti atď. Príčina toho, že sa nám nedarí budovať vzťahy, je jedna z týchto dvoch chýb. Ak rozumieme tejto siedmej kapitole, tak môžeme rýchlo pochopiť ku ktorej krajnosti sa približujeme a skorigovať to.
Publikum: Toto súvisí s nejakým konkrétnym veršom?
Surdas prabhu: K tým veršom, ktoré sme naposledy čítali. Je to tá časť blbý a blbší.
Ak cítime, že niekoho podceňujeme, tak je potrebné zvýšiť jeho nadradenosť.
Ak cítime, že niekoho preceňujeme a idealizujeme si ho, tak by sme mali náš vzťah urobiť viac praktickým.
Príklad: Ak bude matka achkať nad dieťaťom, že toto je moje malé dieťatko, tak to dieťa umrie od hladu. Pretože je nadradený. A keď je nadradený, tak načo je potrebné ho kŕmiť? To je problém tej nadradenosti, to ignorovanie jednoduchých potrieb tej osobnosti. Pretože malé dieťa chce jesť, spať. Býva choré a treba ho liečiť. Sú to praktické veci.
Keď sa budeme opierať o praktické veci, tak budeme mať problém v tom, že neuvidíme jeho nadradenosť. Nevšimneme si jeho hodnotu. Ako napríklad človek, ktorý pracuje s malými deťmi, vie o nich všetko. Napríklad niektorí pracovníci v detských domovoch môžu mať veľmi praktický vzťah k deťom. Starajú sa o nich, lebo im za to platia. Nevidia tú hodnotu v nich. Tie deti už ich nenadchýnajú.
Aj v jednom aj v druhom prípade bude vo vzťahu problém.
Príklad: Muž sa združuje so ženou. Aké tu môžu byť extrémy? Môže si ju idealizovať, že je bohyňa, alebo si bude myslieť, že je hlupaňa.
Publikum: Čiže keď je niečím príliš ohúrený, tak si nemôže plniť správne svoje povinnosti?
Surdas prabhu: Ak to je extrém, tak áno. Pretože, ak je človek ohúrený, tak to považuje za niečo najvyššie a ak to považuje za najvyššie, tak sám nič robiť nebude.
Publikum: Ako môžeme my slúžiť Najvyššej Božskej Osobnosti a pri tom sa k Nemu prakticky vzťahovať?
Surdas prabhu: To je paradox siedmej kapitoly. Vzťah, to je to, keď môžeme pre niekoho robiť praktické veci, no pritom ho neznižujeme a stále má pre nás hodnotu. V takomto prípade vznikajú najsladšie vzťahy.
Publikum: A prečo nemôže mať mama takýto vzťah s dieťaťom?
Surdas prabhu: Môže mať. Povedal som, že sú dve možné chyby.
Príklad: Keď sa žene narodí prvé dieťa, tak má s ním jeden vzťah a keď už má druhé, tretie, tak môže odísť ten wow efekt. Zvyčajne vzťah k dieťaťu ako k niečomu nadriadenému vzniká u dievčat, ktoré nemajú vlastné deti.
Môžeme sa zamyslieť, aký máme vzťah k rodičom, keď už sú starí. Ak si poviem, čo s tými starými ľuďmi, tak to je jeden extrém. Druhý extrém je, že ich považujem za supermanov, ktorí nepotrebujú starostlivosť a tak sa o nich nemusím starať. V skutočnosti tieto chyby robíme v združovaní sa s inými ľuďmi. Ak pochopíme túto chybu, tak ju môžeme napraviť. Buď človeka podceňujeme, alebo ho preceňujeme.
Publikum: A čo keď je nejaký bežný kresťan… Oni hovoria, že Boh je najväčší a pre neho nič prakticky nerobia. To je ten príklad paralyzovaného ohúrenia?
Surdas prabhu: Áno. Hovoria, že ty si Boh, môžeš všetko a ja som maličký a nič nemôžem, preto budem robiť hlúposti.
Publikum: A ten druhý príklad sú ateisti, ktorí úplne zanedbávajú Boha, že neexistuje?
Surdas prabhu: V princípe sa to tak dá povedať. Ak je možnosť pochopiť tento mechanizmus a opraviť ho v našom správaní, tak to bude veľmi dobré. Vtedy sme siedmu kapitolu nepreberali zbytočne. To znamená nájsť tú chybu v sebe, ktorá nám bráni k sladkým vzťahom s inými.
Publikum: To je to, že sa buď ponižujeme, alebo nadraďujeme?
Surdas prabhu: Áno.
Publikum: Ale my voči niekomu máme prirodzene nižšie a vyššie postavenie. Čiže my máme jednať v tomto duchu, ale nemáme to preháňať do extrému?
Surdas prabhu: Predstavte si, že ste sa stali učiteľom. Došli ste do školy, sú tam malé deti a učíte ich násobilku. Ako sa k ním budete vzťahovať? Že sú to tupé malé deti, ktoré nevedia ani násobilku? Ja to viem, dva krát dva sú štyri. A keď sa opýtate toho dieťaťa, tak nevie. Ak sa vzťahujete k deťom takýmto spôsobom, tak budete mat zlé vzťahy. Treba ich ceniť, aj keď nevedia násobilku, tak sú cenní. Všetci sme boli malé deti, ktoré sa učili v škole.
Publikum: Ten druhý príklad by bol taký, že učiteľ príde do školy k deťom a povie im, že – ste také zlatučké a nemusíte sa nič učiť iba si spinkajte a ja vám dám cukríky. To je ten druhý príklad?
Surdas prabhu: Áno. Pretože ak nebude robiť to, čo potrebujú, tak bude problém.
Publikum: No dobre, ale keď idú nadväzovať vzťah dvaja cudzí ľudia, tak jeden z nich je pravdepodobne na vyššej úrovni, inteligentnejší a musí vedieť odhadnúť ako sa vzťahovať k tomu druhému a čo ten druhý potrebuje. Iba tak sa rozvije ten vzťah. Nerozumiem tej pointe, ako to má pomôcť nám? Ponaučenie z tejto kapitoly je, že vzťahy sa dajú rozvíjať len pochopením tohto princípu. Viete dať prabhu nejaký príklad, keď sa stretávajú rovnocenní? Kde robia oni chybu, keď nepoznajú tento princíp? Na čom stroskotá bežný rozvoj vzťahu?
Vzťah stroskotá na dvoch princípoch. Buď nedostatok praktickosti – nedostatok slúženia jedného druhému, alebo nedostatok úcty – nadšenia jedného druhým.
Príklad: Mal som dobrý vzťah s otcom. Otec je starší ako ja. Múdrejší ako ja, ale komunikoval so mnou, ako by som mu bol rovnocenný. Nekomunikoval so mnou ako s maloletým debilom. Toto dáva vzťah, že mám rád svojho otca. Pretože on sa nedopustil chyby, že mal absenciu úcty ku mne. Prečo je pripútaný ku mne? Pretože som sa snažil robiť to, čo on chcel. Nemal som problém, že by som si ho nevážil. No mohol som mať problém s tým, že by som mu neslúžil.
Slúženie a úcta sú dve tajomstvá vzťahu
Publikum: V spojitosti s tými chybami, ktoré sme si hovorili na začiatku, tak úcta je spojená s tou osobnosťou. Neviem to prepojiť, ako to súvisí? Niektorí ľudia vynímajú tú osobnosť. Ak nevidím osobnosť, tak si ho nemôžem vážiť.
Surdas prabhu: Áno. Ak nevidíte osobnosť, tak si ho nemôžete vážiť.
Publikum: A to druhé spojenie, že keď vidím osobnosť, ale nevidím, že je najvyšší, alebo jeho hodnotu, tak vtedy som paralyzovaný a nemôžem mu slúžiť?
Surdas prabhu: Pozrite. Hovoríte, že keď nevidíte osobnosť, tak si ho nevážite a to je chyba. Pretože my si vážime aj to, čo nie je osobnosť.
Príklad: Vážite si Mercedes AMG?
Publikum: Vidím jeho hodnotu, ale nemám k nemu žiaden osobný vzťah.
Surdas prabhu: To, že vidíme jeho hodnotu, to už je vzťah. Správame sa k nemu opatrne napríklad.
Publikum: To je to, že ho vidím, že je najvyšší?
Surdas prabhu: Áno, pre mnohých ľudí je auto kultom ich života.
Publikum: Dobre, ešte iný príklad. Predstavte si, že v nejakej náboženskej sekte všetci slúžia mechanicky. Každý si robí svoju službu, ale nemajú medzi sebou úctu. Sú takí impersonálni, takže oni robia praktickú časť, ale ignorujú tie osoby ako také.
Surdas prabhu: To nie je impersonálne pochopenie, to je materialistické pochopenie. Ak slúžia, tak to znamená, že vidia osobnosť, ale nemajú hodnotu. Predstavte si, že som učiteľ v škole. Potrebujem učiť deti. Vidím v deťoch osobnosti. Som pripravený im slúžiť. No nevidím ich hodnotu. Preto ich ako učiteľ môžem aj nenávidieť. Môžem ich učiť, ale popri tom ich môžem nenávidieť. Netreba tu komplikovať schému. Často krát spomíname impersonalizmus a môžeme sa v tom zamotať. Impersonalisti sa niečím nadchnú, ale nič nerobia. Materialisti niečo robia, ale nenadchýnajú sa tým. Zlatý stred je v tom, aby sa aj niečo pre niekoho robilo a aby sa nadchýnalo. Ak učím deti a popri tom sa nimi nadchýnam, tak budem super učiteľ. Ak sa dieťa bude aj nadchýnať učiteľom, aj mu bude slúžiť, tak bude super žiakom. Ak manžel robí niečo pre svoju manželku, aj sa ňou nadchýna, tak je super muž. Ak manželka nachádza ponožky, ktoré manžel stále stráca aj sa ním nadchýna, tak to je super manželka.
Publikum: Tomuto rozumiem. Nechcem to zamotávať, ale trošku iná odnož. Materialisti nie sú práve preto materialisti, lebo sú zároveň aj impersonalisti?
Surdas prabhu: Samozrejme, že môžu byť rôzne kombinácie. To, čo tu je napísané, to je také vedecké rozdelenie. Jednoduché rozdelenie, ale pomôže nám vidieť zložitosť obrazu. Je jeden popis materialistu. Materialista v jednoduchom ponímaní znamená ten, kto rozumie tomu ako funguje matéria a taktiež túto matériu používa. Keď sa človek vyzná ako funguje matéria, tak ona stráca to tajomné v jeho očiach. Ak sa stráca to tajomné, tak sa stráca nadšenie. Z druhej strany je impersonalista. On nerozumie ako to funguje, ale je tým nadšený. Predstavte si ako mladý chlapec vidí prvý krát mladé dievča. Nevie ako rozmýšľa, čo chce. Bude paralyzovane stáť a pozerať na ňu keď prejde okolo, ale nič nebude robiť. Iný človek je veľmi skúsený, pozná ženy, pozdraví ju.
Publikum: Ak ich pozná príliš veľa, tak s nimi nechce nič mať.
Surdas prabhu: Áno, ak človek veľa vie, tak stráca úctu. U materialistov sa stráca táto úcta, lebo vedia dobre ako to funguje. Impersonalisti majú úctu, ale nič pre neho nerobia. Oba extrémy privádzajú k tomu, že sa vzťah stane zlým. Ak správne spojíme tieto veci, tak sa dopracujeme k ideálu.
Publikum: Oddaný vníma obyčajne materiálny svet ako taký nezaujímavý. Je taký demotivovaný. Má sa na to pozerať, že všetko materiálne je určené pre Krišnu a to mu dá motiváciu interagovať s hmotou?
Surdas prabhu: Áno dobre interagovať. Veľmi kvalitným spôsobom. Preto hovorím, že siedma kapitola je veľmi zaujímavá.
Bhagavad Gíta 7.25
nāhaṁ prakāśaḥ sarvasya
yoga-māyā-samāvṛtaḥ
mūḍho ’yaṁ nābhijānāti
loko mām ajam avyayam
Nikdy sa nezjavujem pochabým a hlúpym ľuďom. Pre nich som zahalený svojou vnútornou silou, a preto nechápu, že som nezrodený a večný.
Bhagavad Gíta 7.26
vedāhaṁ samatītāni
vartamānāni cārjuna
bhaviṣyāṇi ca bhūtāni
māṁ tu veda na kaścana
Ó, Arjuna, ako Najvyššia Božská Osobnosť viem o všetkom, čo sa stalo v minulosti, čo sa deje v prítomnosti, i o tom, čo sa ešte len stane. Poznám tiež všetky živé bytosti; Mňa však nepozná nikto.
Bhagavad Gíta 7.27
icchā-dveṣa-samutthena
dvandva-mohena bhārata
sarva-bhūtāni sammohaṁ
sarge yānti paran-tapa
Ó, Bharatovec, hubiteľ nepriateľov, všetky živé bytosti sa rodia do sveta klamu a sú zmätené dualitou, ktorá vzniká z túžby a nenávisti.
Bhagavad Gíta 7.28
yeṣāṁ tv anta-gataṁ pāpaṁ
janānāṁ puṇya-karmaṇām
te dvandva-moha-nirmuktā
bhajante māṁ dṛḍha-vratāḥ
No ľudia, ktorí v tomto i skorších životoch konali cnostne a ktorých hriešne činy sú celkom vyhladené, sa zbavili bludu duality a s pevným odhodlaním Mi slúžia.
Bhagavad Gíta 7.29
jarā-maraṇa-mokṣāya
mām āśritya yatanti ye
te brahma tad viduḥ kṛtsnam
adhyātmaṁ karma cākhilam
Inteligentní ľudia, ktorí sa snažia vyslobodiť zo staroby a smrti, sa prostredníctvom oddanej služby uchyľujú ku Mne. Sú vskutku Brahmanom, lebo vedia všetko o transcendentálnych činoch.
Bhagavad Gíta 7.30
sādhibhūtādhidaivaṁ māṁ
sādhiyajñaṁ ca ye viduḥ
prayāṇa-kāle ’pi ca māṁ
te vidur yukta-cetasaḥ
Tí, ktorí Ma plne poznajú ako Najvyššieho Pána vládnuceho hmotnému stvoreniu, všetkým polobohom a obetiam, Ma môžu poznať a rozumieť, kto som, aj v okamihu smrti.“
Toto je posledná časť tejto kapitoly.
Publikum: Ten posledný verš je podobný, ako tá formulka mieru.
Surdas prabhu: Áno, porozprávame sa o poslednom verši. Prečítame si prvý verš deviatej kapitoly.
Vznešený riekol: „Môj milý Arjuna, pretože Mi nikdy nezávidíš, vyjavím ti najdôvernejšiu múdrosť a poznanie. Až sa ju dozvieš, oslobodíš sa od strastí hmotného bytia.
Aby ste to pochopili, tak to budem vysvetľovať neštandardným spôsobom. Obvykle sa to vysvetľuje postupne, ale teraz to budem vysvetľovať spätne. O čom sa hovorí v prvom verši deviatej kapitoly? Čo sľubuje Krišna, že povie?
Publikum: Kvalifikácia na získanie poznania je nezávidieť.
Surdas prabhu: Áno. Kvalifikácia na to, aby sme získali poznanie deviatej kapitoly je nezávidieť. Prečo Arjuna nezávidí?
Publikum: Pretože pochopil v siedmej kapitole ako vytvárať vzťahy a v ôsmej pochopil niečo, čo sme ešte nečítali…
Surdas prabhu: Dobre. Táto časť, ktorú sme teraz prečítali, je spojená so závisťou. Vysvetľuje sa tu téma závisti a to ako s ňou bojovať. Tu v dvadsiatom piatom, šiestom, siedmom verši sa objasňuje, prečo živá bytosť nevie pochopiť vedu o vzťahu. Veda o vzťahu je, že my slúžime a vážime si toho, komu slúžime.
Príklad: Ako manželka, ktorá hľadá mužove ponožky, ale pri tom ho nepovažuje za debila. Cení si ho aj tak. To je najťažšie. Slúžiť niekomu a aj si ho vážiť. Slúžiť dieťaťu, ktorému vypadáva jedlo z úst a považovať ho za veľmi cenné. Slúžiť rodičom, ktorí sú starí a nepríjemní a pri tom si ich vážiť. To je zložite, ale je to tajomstvo vzťahu. Slúžiť a vážiť si.
Publikum: Čo je lepšie slúžiť a nevážiť si, alebo naopak?
Surdas prabhu: Veľmi dobrá otázka, ani som nedúfal, že ju položíte. Čo si myslíte?
Publikum: My sa najskôr snažíme Krišnovi slúžiť, aj keď si Ho nevážime.
Surdas prabhu: Áno. Z uhla pohľadu siedmej kapitoly je lepšie slúžiť a nevážiť si ako si vážiť a neslúžiť. Pretože alpa-medhasām je lepšie ako abuddhayaḥ. To znamená, že blbý je lepší ako blbší. Slúžiť a nevážiť si je hlúpe, ale je to lepšie.
Príklad: Je lepšie sa starať o dieťa a nevážiť si ho, ako si vážiť, ale nestarať sa a dieťa zomrie od hladu.
Dvadsiaty piaty, šiesty a siedmy verš opisujú príčinu toho, že človek nerozumie tomu, že má aj slúžiť aj si vážiť.
Manžel má slúžiť žene, aj si ju má vážiť. Manželka má slúžiť mužovi, aj si ho vážiť. Rodičia majú slúžiť deťom a aj si ich majú vážiť. Deti majú slúžiť rodičom a aj si ich majú vážiť.
Čo tomu prekáža? Závisť. Človek, ktorý nesúhlasí s tým, aby robil aj jedno aj druhé, tak to znamená, že závidí. Táto časť je venovaná téme závisti. Nakoľko Arjuna pochopil túto časť a pochopil ako poraziť v sebe závisť, tak prešiel na vyššiu úroveň a v deviatej kapitole už je oveľa vyššie poznanie.
Publikum: Tí impersonalisti sú vlastne klamári. Pretože, ak niekto niečo robí, ale neváži si, tak aspoň niečo robí. No ten impersonalista sa tvári, že si váži a nič nerobí, ale on si v skutočnosti ani neváži, lebo keby si vážil, tak niečo robí. To je iba také klamstvo, taký sebaklam.
Surdas prabhu: Nie je to celkom sebaklam. Človek si môže vážiť a nič nerobiť.
Príklad: Sú voľby a človek si myslí, že prezident je veľmi silný a mocný, alebo premiér. Ten človek si ich váži, ale nechodí voliť.
Mám celý seminár o závisti. Sú to tri lekcie z prvého verša deviatej kapitoly. Uvádzam tam rôzne príklady závisti.
Publikum: Ale tým pádom, ten ktorý iba obdivuje, ale neslúži, tak keď začne aspoň niečo robiť, ale neúprimne, tak aspoň znižuje tú závisť, takže to sú veľmi odlišné prístupy.
Surdas prabhu: V dvadsiatom ôsmom verši bude popísané ako liečiť závisť. Nemusíme hovoriť veľa o dvadsiatom piatom, šiestom a siedmom verši. Hlavná myšlienka tam je, prečo človek nerozumie teórii osobnosti. To je preto, lebo závidí.
Publikum: On závidí, pretože má žiadostivosť? Lebo v dvadsiatom siedmom verši je, že to vzniká z túžby a nenávisti. Čiže príčina závisti je túžba a nenávisť?
Publikum: My vlastne závidíme tým druhým osobám vlastnosti Boha? Že je krajší, bohatší?
Surdas prabhu: Závidíme, pretože neprijímame teóriu osobnosti. Hlboká príčina závisti je neprijatie teórie osobnosti. Emočné veci, to už je druhotné. Koreň problému je neprijatie teórie osobnosti.
Publikum: Prečo je toto až v deviatej kapitole? Čo je potrebné pochopiť pred závisťou…
Surdas prabhu: Ôsma kapitola je zvláštna, pretože vyplýva z otázky Arjunu. To je to isté, prečo Krišna nevyvráti všetky argumenty Arjunu. Pretože tam Arjuna položil otázku, aby porozprával o budhi yoge. Keď si pozriete prvý verš ôsmej kapitoly, tak uvidíte, že tam Arjuna položil otázku a preto začne vysvetľovať Arjunovi túto otázku. Keď sa budeme venovať deviatej kapitole, tak si všimnete, že štruktúrou pripomína siedmu kapitolu.
Nabudúce si vysvetlíme ako bojovať so závisťou a porozprávame sa o tých veršoch, ktoré sa podobajú na formulu mieru.
Zatiaľ žiadne komentáre.