Prejdeme k poslednej časti štvrtej kapitoly Bhagavad Gíty. V predchádzajúcej časti sa hovorilo o obeti. Tu sa hovorí o guruovi, ktorý nám pomáha vybrať potrebnú yajnu. Nakoľko vieme, že existuje veľmi veľa yajní, tak akú yajnu by sme mali praktizovať? Nie je to tak jednoduché. Guru je ten človek, ktorý nám pomáha s tým, ktorú yajnu je pre nás najlepšie nasledovať. Toto je idea tejto časti štvrtej kapitoly.
4.časť – O guruovi, ktorý nám pomáha vybrať potrebnú yajnu.
Kvalifikácia a povinnosti žiaka
Bhagavad Gíta 4.34
tad viddhi praṇipātena
paripraśnena sevayā
upadekṣyanti te jñānaṁ
jñāninas tattva-darśinaḥ
Obráť sa na duchovného učiteľa a uč sa od neho pravde. Pýtaj sa ho so všetkou pokorou a verne mu slúž. Sebarealizované duše ti môžu dať poznanie, lebo ony uzreli pravdu.
Jeden z najznámejších veršov Bhagavad Gíty. Niektorí považujú tento verš za najdôležitejší z Bhagavad Gíty. Preto tu môže byť veľa otázok. Teraz v tejto téme nepôjdeme do hĺbky, no na nejaké otázky môžem odpovedať.
V tomto verši sa popisuje kvalifikácia a povinnosti žiaka.
Praṇipātena
Kvalifikáciu žiaka popisuje sanskritské slovo praṇipātena. Praṇipātena znamená odovzdanie sa guruovi. Trochu vám poviem o význame slova praṇipātena. Pretože slovo odovzdanie sa nie je celkom presné. Prána znamená život. Pat znamená položiť. Môžu byť rôzne úrovne odovzdania sa guruovi. Pretože ťažko očakávať, že sa človek odovzdá plne a okamžite. V princípe sa to všetko začína z úcty. Ak sa vzťah rozvíja odpovedajúcim spôsobom, tak dôjde k prehĺbeniu odovzdania.
- povinnosť žiaka – paripraśnena
Nasledujúce slovo je povinnosť žiaka. Prvá povinnosť žiaka je v sanskrite paripraśnena. Prašna znamená otázka. Pari znamená dookola. Paripraśnena neznamená iba dávať otázky, ale snažiť sa pochopiť nejakú tému. Nie je to tak, že niekto zadá otázku, dostane odpoveď a povie, že všetko pochopil. Ak to pochopil, tak môže dať takúto odpoveď. No ak človek niečo nepochopil a má nejaké pochybnosti, tak musí neustále dávať otázky, pokiaľ to nepochopí. Pretože niekedy je pochopenie vzťahu guru žiak také, že guru povie, treba urobiť tak a tak a žiak to okamžite nasleduje. Ak tomu nerozumie, tak prečo by tak mal postupovať? Treba sa pýtať dovtedy, pokiaľ nebudú rozptýlené všetky pochybnosti. Treba byť veľmi opatrný.
- povinnosť žiaka – sevayā
Nasledujúca povinnosť žiaka je sevayā. Sevayā znamená služba. Môže byť rôzna.
Všetko to je potrebné k tomu, aby sa vybudoval vzťah medzi guruom a žiakom.
Ukazovateľ toho že žiak všetko robí správne
Bhagavad Gíta 4.35
yaj jñātvā na punar moham
evaṁ yāsyasi pāṇḍava
yena bhūtāny aśeṣāṇi
drakṣyasy ātmany atho mayi
A keď takto spoznáš pravdu, neupadneš znovu do klamu. Pomocou tohoto poznania zistíš, že všetky živé bytosti nie sú ničím iným než časťami Najvyššieho, alebo inými slovami, že sú vo Mne.
V tomto verši sa opisuje indikátor toho, že duchovný proces sa začal efektívne. Prejavuje sa v tom, že začíname vidieť vo všetkých iných živých bytostiach čiastočku Pána. Na iných ľudí môžeme pozerať z uhla pohľadu etikety. Je to správne konanie, no je to ešte stále materiálne konanie vo vzťahu k iným ľuďom. Pokiaľ nerozumieme tomu, že iný človek je čiastočka Boha, tak sa nachádzame na materiálnej platforme. Preto veľmi často vnímame taký paradox človeka, ktorý začal duchovný život. Má nejakého gurua, alebo mentora/učiteľa. Začína mať konflikty s okolitými ľuďmi, nevidí v nich čiastočky Pána. Vidí ich ako ľudí, s ktorými musí mať konflikt. V skutočnosti sa tento jav objavuje veľmi často. Kým nemáme vzťah k iným živým bytostiam ako k čiastočkám Pána, tak to znamená, že sa skutočný duchovný proces ešte nezačal. Preto sú tridsiaty štvrtý a piaty verš veľmi dôležité. Tridsiaty piaty verš je ukazovateľ toho, že žiak všetko robí správne.
Publikum: Ako sa prejavuje prakticky, že ich vidí ako duše? Ako čiastočky Najvyššieho?
Surdas prabhu: Hlavne sa to prejavuje v úcte k nim. Ak rozumieme tomu, že druhá živá bytosť je čiastočka Boha, tak konáme inak ako keď o tom nevieme. Všetko závisí od toho, aký mame vzťah s daným človekom. Ak to je neznámy človek, alebo málo známy človek, tak mu prejavujeme úctu. To je to minimum. Ak to je blízky človek, tak rozumieme našej zodpovednosti za neho pred Bohom. Rozumieme, že nám Boh toho človeka dal, aby sme s ním mali vzťah a kvôli tomu máme zodpovednosť. V združovaní s ním môžeme prejavovať napríklad trpezlivosť. Môže mať napríklad zlý charakter. No ak rozumieme, že je čiastočka Boha a Boh nám poslal tohto človeka, tak prejavujeme trpezlivosť. Pretože rozumieme, že sa nás Boh môže opýtať, že prečo sme sa správali zle vo vzťahu k tomu človeku. Kázanie je príkladom takého pochopenia. Ak rozumieme, že iný človek je čiastočka Boha, tak mu pomáhame obnoviť jeho vzťah s Bohom.
Príklad: V rodine je dieťa. Rodičia môžu povedať, že je to ich dieťa, ich otrok a budú si s ním robiť to, čo chcú. No ak rozumejú, že je to čiastočka Boha, tak rozumejú, že majú voči nemu zodpovednosť. Preto sa budú snažiť správať tak, aby to dieťa nezlomili. Pretože je to čiastočka Boha. Pretože ak urobia zle čiastočke Pána, tak im Pán môže povedať, že je to jeho čiastočka a prečo robia zle jeho čiastočke.
Mám tu slúchadlá. Niekto môže dôjsť a zlomiť mi ich, a ja mu na to poviem, že prečo to urobil, že to sú moje slúchadlá. Vznikne problém, môžem sa uraziť. Atď. To isté, ak Pán uvidí, že sa správame zle k jeho čiastočkám, tak môže povedať: „Ty lámeš moje čiastočky, prečo to robíš? To nie sú tvoje čiastočky, ale moje čiastočky.“ Musíme sa pokúsiť pozrieť na to tak, že si položíme otázku, ako by chcel Boh, aby sme sa správali voči tým ľuďom.
Ešte jeden taký bod. Keď sa združujeme s nejakým človekom, tak si môžeme pomyslieť, že je to veľmi hlúpy človek. No hlúpy nie je ten človek, ale húpa je tá inteligencia, materiálna vec, ktorou ten človek disponuje. V duchovnom svete môže ten človek zastávať oveľa vyššiu pozíciu než máme my. Keďže to nevieme, tak sa musíme správať veľmi starostlivo. Tak ako tu spolu komunikujeme, tak všetci sme duchovné čiastočky. No nevieme, kto z nás plní dôležitejšiu službu v duchovnom svete. Tá podriadenosť, ktorá tu je teraz, nemusí pracovať v duchovnom svete. To je tiež jeden z príznakov toho, že človek vidí v iných čiastočku Pána. Napríklad v tomto materiálnom svete je rodič vyššie postavený ako dieťa, ale v duchovnom svete sa môže stať to, že ich dieťa bude mať vyššiu pozíciu ako jeho rodičia.
Publikum: Čiže toto je vlastne prvá úroveň nad máyou, ktorá sa nazýva brahma-bhúta.
Surdas prabhu: Áno.
Publikum: To je skôr začiatok duchovného života, to nie je ten cieľ.
Surdas prabhu: Áno. To je iba taký ukazovateľ toho, že duchovný proces začal pracovať. Pretože vyšším stupňom bude uvedomenie si Boha.
Publikum: Môžu získať túto úroveň aj impersonalisti?
Surdas prabhu: Ak máte na mysli tú, ktorá je opísaná v tridsiatom prvom verši, tak všetko závisí od toho ako interpretujeme slovo Boh. Všetko bude závisieť od definície, čo je Boh. Ak hovoríme, že Boh je Najvyššia Osobnosť, tak to impersonalisti nevedia pochopiť.
Poviem vám jednu z najrozšírenejších teórii impersonalistov. My ju voláme máyaváda. Máyaváda je jedno z učení impersonalizmu. Hovoria, že existuje impersonálny brahman a máya odkusne kúsoček toho brahmanu a ten kúsok tohto brahmanu sa volá Boh a od tohto kúsočku brahmanu máya odkusne ešte kúsoček a z toho vznikne jíva. A preto hovoria, že oslobodenie prebieha takýmto spôsobom. Najskôr sa my, jíva zbavíme máye a akonáhle sa zbavíme máye, tak z nás bude Boh. Potom sa opäť zbavíme máye a bude z nás brahman. To je ich doktrína.
Publikum: To je brahmaváda?
Surdas prabhu: Nie. To je máyaváda. Brahmaváda je iný smer.
Publikum: Máyavádíni tiež nechcú konať nič zlé iným bytostiam nie?
Surdas prabhu: Obyčajne Áno. V princípe všetky duchovné hnutia majú humanistický charakter. To je taký vonkajší humanizmus. No ak sa človek bude považovať za Boha, tak to pre neho bude zlé. Pretože z jedného uhla pohľadu sa správajú dobre a z druhého uhla pohľadu sa správajú zle v tom, že šíria zlú filozofiu a tá môže ublížiť. Pretože samozrejme niekedy musíme prejavovať prísnosť, tak ako rodičia prejavujú prísnosť vo vzťahu k deťom. No rodičia, ktorí prejavujú prísnosť voči svojim deťom ich nechcú zabiť, alebo im spôsobiť niečo zlé. Samozrejme, ak hovoríme o dobrých rodičoch. Zlí rodičia sa môžu správať nesprávne.
Ako funguje duchovné poznanie
Nie sú žiadne obmedzenia pre človeka, ktorý chce získať duchovné poznanie
Bhagavad Gíta 4.36
api ced asi pāpebhyaḥ
sarvebhyaḥ pāpa-kṛt-tamaḥ
sarvaṁ jñāna-plavenaiva
vṛjinaṁ santariṣyasi
Aj keby si bol pokladaný za najhriešnejšieho z hriešnikov, na lodi transcendentálneho poznania prekonáš oceán utrpenia.
V princípe každý človek môže získať duchovné poznanie. Ak začne správne konať, tak môže získať duchovné poznanie. V bežnom živote to tak nefunguje. V bežnom živote je potrebná nejaká kvalifikácia k tomu, aby sme získali nejaké poznanie.
Príklad: Na to, aby sa človek mohol s niekým rozprávať v zahraničí, tak musí vedieť jazyk. Na to, aby mohol človek šoférovať auto, tak musí mať nejakú materiálnu kvalifikáciu. Do istého veku človek nemôže šoférovať auto. Človek musí mať určité zdravie, musí poznať pravidlá cestnej premávky, atď. Ak nemá túto kvalifikáciu, tak nemôže šoférovať auto. No tu sa ukazuje, že nie sú žiadne obmedzenia pre človeka, ktorý chce získať duchovné poznanie.
V procese duchovnej činnosti sa človek očisťuje
Bhagavad Gíta 4.37
yathaidhāṁsi samiddho ’gnir
bhasma-sāt kurute ’rjuna
jñānāgniḥ sarva-karmāṇi
bhasma-sāt kurute tathā
Tak ako planúci oheň mení na popol všetko palivo, ó, Arjuna, tak aj oheň poznania spáli na popol všetky následky hmotných činov.
Tu sa poukazuje na to že v procese duchovnej činnosti sa človek očisťuje.
Bhagavad Gíta 4.38
na hi jñānena sadṛśaṁ
pavitram iha vidyate
tat svayaṁ yoga-saṁsiddhaḥ
kālenātmani vindati
Na tomto svete nie je nič také vznešené a čisté ako transcendentálne poznanie. Toto poznanie je zrelým ovocím všetkého mysticizmu a ten, kto dosiahol dokonalosť v oddanej službe, sa z nej časom teší sám v sebe.
Poukazuje na to, že duchovné poznanie sa vnútorne prejavuje. Obyčajné materiálne poznanie je len vonkajšie. Napríklad dva krát dva sú štyri. To je materiálne, vonkajšie poznanie. Duchovné poznanie je vnútorné, to je to ako človek vidí okolitý svet.
Príklad: Mladý muž môže vidieť na ulici nejakú slečnu. To je materiálne poznanie. Človek ide po ulici a povie si, že tam je nejaká žena. Alebo uvidí babičku, a to je tiež materiálne pochopenie. Taktiež to, že vidí bohatého človeka na drahom aute, to je tiež materiálne poznanie. Alebo vidí bezdomovca. Človek sa správa zodpovedajúcim spôsobom k materiálnemu poznaniu, ktoré má. Ak to je pekná slečna, alebo bohatý človek, tak sa s nimi chce zoznámiť. Ak je to babička, alebo bezdomovec, tak ich bude ignorovať. Bude sa čo najrýchlejšie snažiť odísť preč. To je materiálne poznanie. Duchovné poznanie je, že sú to všetko duše. Jedna duša je v tele dievčaťa a druhá v tele bezdomovca. To neznamená, že sa navonok bude ku všetkým správať úplne rovnako. To budeme rozoberať v nasledujúcej kapitole. No napriek tomu má pochopenie, že oni všetci sú čiastočky Pána.
Duchovné poznanie, to je to poznanie z vnútra človeka a je prirodzené.
Pretože niekedy si myslíme, že duchovné poznanie je, keď sme niečo počuli a zapamätali si. To je tiež duchovné poznanie, ale kým sa to duchovné poznanie nedostane do vnútra nás, tak nemôžeme povedať, že ho ovládame. Napríklad dva krát dva sú štyri. Niekedy si to pamätáme a niekedy to zabudneme. Tak isto to je s duchovným poznaním. Môžeme niečo vedieť, že nejaký človek je čiastočka Boha. Niekedy si to pamätáme a niekedy zabudneme. No keď neustále vidíme takýmto spôsobom a je to naše vnútorné videnie, tak to už je v poriadku. To už je naše duchovné poznanie, ktoré je vnútri nás, to už je veľmi dobré. Je to dlhý proces, nie je to niečo, čo je možné pochopiť rýchlo.
Opis toho kto si osvojil a kto neosvojil duchovné poznanie
Bhagavad Gíta 4.39
śraddhāvāḻ labhate jñānaṁ
tat-paraḥ saṁyatendriyaḥ
jñānaṁ labdhvā parāṁ śāntim
acireṇādhigacchati
Veriaci človek pohrúžený v transcendentálnom poznaní a ovládajúci svoje zmysly čoskoro dosiahne najvyšší duchovný mier.
Tu sa opisuje kvalifikácia človeka, ktorý bude efektívny v osvojení duchovného poznania.
Prvá kvalita je śraddhāvān. Šradha znamená viera alebo úcta. Van je majiteľ, alebo vlastník.
Druhá kvalita je, že sa musí snažiť hľadať duchovné poznanie.
Tretia kvalita je schopnosť kontroly zmyslov.
Tieto tri kvality pomáhajú človeku získať duchovné poznanie. Vidíme ako sú tieto vlastnosti spojené s tridsiatym štvrtým veršom. Tam bolo praṇipāt, paripraśnena, sevayā. A tu máme v skutočnosti to isté, no v menšej koncentrácii.
Publikum: To je niečo ako tá molekula chuti napríklad? Lebo v nej máme tiež zmysly a poznanie.
Surdas prabhu: Áno. Môžeme použiť takúto analógiu. Pretože sú tu zmysly a inteligencia. V tridsiatom štvrtom verši sa opisovalo aké kvality by mal mať žiak, aby mohol prijať gurua. Napríklad praṇipāt a tu v tomto sanskrite je použité iné slovo, śraddhāvān. Śraddhāvān je jemnejšie slovo ako praṇipāt.
V tridsiatom štvrtom verši je použité slovo paripraśna. Paripraśna znamená, že sa človek musí vedieť pýtať, vedieť klásť otázky. A tu v tomto verši, ktorý sme teraz prečítali sa hovorí, že človek by mal byť zvedavý. Taký človek nemusí klásť otázky, ale môže sa zamýšľať. To je tiež taký slabší variant toho, čo je vo verši tridsať štyri.
V tridsiatom štvrtom verši je sevayā a tu je kontrola zmyslov. Sevayā sa nedá robiť bez kontroly zmyslov. No kontrola zmyslov ešte nemusí znamenať sevayā.
Tieto kvality, ktoré sú popísané v tomto verši sú ako keby semienka, z ktorých vyrastú kvality, ktoré sú popísané vo verši tridsať štyri.
Zo śraddhāvān vyrastie praṇipāt.
Z tat-paraḥ vyrastie paripraśnena.
Z kontroly zmyslov vyrastie sevayā.
Publikum: Tam vlastne aj v tom tridsiatom deviatom verši je, že on získa duchovný pokoj a v tridsiatom štvrtom verši, že získa poznanie. To je možno tiež vyšší level.
Surdas prabhu: Áno. To sa bude podrobnejšie opisovať v nasledujúcej kapitole. Tam je posledný verš päť dvadsať deväť a on opisuje túto ideu, formulu mieru. jñātvā māṁ śāntim ṛcchati. Máte pravdu.
Opis človeka, ktorý nemôže byť efektívny
Bhagavad Gíta 4.40
ajñaś cāśraddadhānaś ca
saṁśayātmā vinaśyati
nāyaṁ loko ’sti na paro
na sukhaṁ saṁśayātmanaḥ
Ale nevedomí a neveriaci, ktorí pochybujú o zjavených písmach, si existenciu Boha neuvedomujú a poklesávajú. Pre pochybovačov niet šťastia ani v tomto svete, ani v budúcom.
Vidíme čo mu bude prekážať. Āśraddadhān znamená ten, kto nemá šrádhu. Nemá vieru, nemá úctu. Tu sa to prekladá ako ten, kto neverí šástram.
Ešte tu je ajñaḥ, prekladá sa ako človek, ktorý nepozná sväté písma. Je to spojené s druhou kvalitou a tá bola zvedavosť. Jeden je zvedavý, pýta sa a odtiaľ ide paripraśnena a druhý je ajñaḥ, je pasívny v získavaní poznania.
Tretie je saṁśayā, ten kto má pochybnosti. Pochybnosti sú spojené s kontrolou zmyslov. Na to, aby niekto mohol jasne niečo robiť, tak by nemal mať pochybnosti.
Príklad: Niekedy sa chodia ľudia v zime otužovať. Na to, aby sa ponorili v zime do vody, tak musia vedieť kontrolovať svoje zmysly. Neznamená to, že to máte robiť. Je to len príklad. Na to, aby ste sa do tej vody ponorili, tak nesmiete mať pochybnosti.
Ako výsledok takýto človek získa to, že nebude mať šťastie ani v tomto ani v budúcom živote. Bude klesať nižšie a nižšie a nebude schopný pochopiť Boha.
Záver. Výzva na Arjunu, aby konal
Bhagavad Gíta 4.41
yoga-sannyasta-karmāṇaṁ
jñāna-sañchinna-saṁśayam
ātmavantaṁ na karmāṇi
nibadhnanti dhanañ-jaya
Človek, ktorý oddane slúži, zriekajúc sa plodov svojich činov, a ktorý svoje pochybnosti rozťal transcendentálnym poznaním, je pevne umiestnený vo vlastnom „ja“. Preto nie je spútaný svojimi činmi, ó, dobyvateľ bohatstva.
Bhagavad Gíta 4.42
tasmād ajñāna-sambhūtaṁ
hṛt-sthaṁ jñānāsinātmanaḥ
chittvainaṁ saṁśayaṁ yogam
ātiṣṭhottiṣṭha bhārata
Preto mečom poznania rozotni svoje pochybnosti, ktoré sa z nevedomosti zrodili v tvojom srdci, a ozbrojený yogou povstaň k boju, ó, Bharatovec.“
Týmto sa končí štvrtá kapitola. Podľa mňa jedna z najzložitejších kapitol. Veľmi filozofická. Krišna ju povedal Arjunovi, aby mu pomohol rozptýliť jeho pochybnosti. U Arjunu ešte ostanú pochybnosti, a preto piata kapitola začne otázkou Arjunu.
V piatej a šiestej kapitole budú pochybnosti Arjunu definitívne rozptýlené.
Publikum: Kde sa opisuje rozdiel medzi personalistami a impersonalistami?
Surdas prabhu: Podrobnejšie to budeme preberať v siedmej kapitole. To je jedna z najdôležitejších kapitol Bhagavad Gíty. Tu ešte nie je podrobná analýza toho, kto je personalista a impersonalista. Preto siedma kapitola opisuje teóriu osobnosti.
Impersonalisti odmietajú teóriu osobnosti. Preto pochopenie teórie osobnosti nám pomôže veľmi presne poznať, aký je rozdiel medzi personalistami a impersonalistami. Preto vás tým teraz nechcem popliesť. Lepšie bude najskôr vysvetliť teóriu osobnosti. Táto teória osobnosti sa ešte rozoberá v diele Šrí Išopanišád. Šrí Išopanišád sa vo svojej logike veľmi podobá na Bhagavad Gítu od siedmej po dvanástu kapitolu. Vysvetľuje sa tam to isté, len trochu inými slovami.
Publikum: Vo verši štyridsať jedna spomína, že je potrebné sa aj zriecť plodov činností a zároveň prekonať pochybnosti poznaním. Potom získa pravú totožnosť, a to znamená, že na túto úroveň je potrebné robiť aj karma-yógu aj jnana-jogu. Nestačí sa vzdať plodov činností, ale musí mať aj pozitívne poznanie o tejto vede.
Surdas prabhu: Áno. Pretože ak nám iba hovoria, že sa máme zriecť plodov, tak to je pre človeka veľmi náročné. Ešte raz vám pripomeniem, že zrieknutie sa plodov je v súčasnom jazyku konanie svojich povinností. Lebo slová zrieknutie sa plodov boli pochopiteľné pre ľudí pred päť tisíc rokmi, ale v súčastnosti to nie je pre ľudí pochopiteľné, lebo nemajú tieto slová vo svojej slovnej zásobe. Preto sa vymýšľajú rôzne iné pochopenia. Aby nenastali chyby, tak to budeme prekladať ako vykonávanie svojich povinností.
Príklad: Dieťaťu hovoria, aby neprechádzalo cez prechod, keď svieti červená. To je ten dlh, povinnosť, čo má človek robiť. Pre človeka je veľmi zložité nechodiť na červenú na prechode. Musí mať aj poznanie prečo to nesmie robiť.
Poviem vám príbeh so svojim spolužiakom. Keď sme sa vracali zo školy, tak chodil vždy na červenú. Pýtal som sa ho prečo ideme na červenú. On mi na to odpovedal, nech sa tým netrápim, že kontroluje celú situáciu a nič sa nestane. Hovorili mu, aby nechodil na červenú, ale on chodil. Pretože je ťažké nasledovať niečo, keď nám len hovoria čo máme robiť.
Prestal chodiť na červenú oveľa neskôr, keď mal štyridsať rokov. Na červenú prestal chodiť, pretože raz keď išiel po ulici bol veľmi unavený. Prišiel na prechod, kde svietila červená. Pozrel sa, že je červená a automaticky začal prechádzať cez prechod. Skoro skončil pod autom. Iba zázrakom ho nezabilo auto. Keď dostal skúsenosť na úrovni jnany, tak pochopil, prečo netreba chodiť na červenú.
Rozmýšľal tak, že rozumel logike, vedel kde svieti červená, kde stoja autá, no problém spočíval v tom, že si z toho vytvoril reflex, kde automaticky začal chodiť na červenú. Tento reflex ho mohol zabiť. Preto keď človeku hovoria, aby nechodil na červenú, tak to nie je preto, že ho v sto percentách prípadoch zabije auto. Je to preto, aby sa u nás vytvoril reflex, aby sme sa podvedome zastavili keď uvidíme červenú. Keby som mu vtedy hovoril, aby nešiel na červenú, tak by ma nepočúval. Lebo by tam nebola jnana. Jnana pomáha človeku konať správne. Preto máte pravdu, v tretej kapitole hovorí, musíš konať takto, takto a takto, a tu v štvrtej kapitole mu k tomu dáva jnana-yógu, aby to mohol lepšie nasledovať. Preto tu v týchto veršoch Krišna hovorí záver.
Zatiaľ žiadne komentáre.