Pokračujeme v našej lekcii o druhej kapitole. Ak si pamätáte, tak sme sa zastavili na jedenástom verši. Verše od jedenásť po tridsať sú odpoveďou na prvé pochybnosti Arjunu. Aká bola jeho prvá pochybnosť? Prvá pochybnosť Arjunu bola, že trpel. Nechcel sa zúčastniť v bitke, pretože prežíval ľútosť k príbuzným. Hlavná myšlienka spočívala v tom, že prežíval ohľadom toho obavy a nepokoj. Samozrejme, Krišna teraz vyvracia tento argument. Krišna mu hovorí vedu o duši.
Chcel by som sa vás opýtať, rozumiete ako to Krišna vyvrátil? Môžem to zopakovať, nakoľko to je dôležitá téma.
Príklad: Človek sa trápi. Veľmi často vidíme, že sa ľudia trápia. Keď sa človek trápi, tak robí čo? O čo sa zvyčajne usiluje? Zvyčajne sa usiluje o to, aby ukončil toto utrpenie. Ak nemôže ukončiť to trápenie, tak robí čo? Hnevá sa. Je smutný. Urazený. Alebo začína piť alkohol, užívať drogy. Súhlasíte? Rozumiete tomu?
Ako vieme vysvetliť človeku, aby to nerobil? Je potrebné mu vysvetliť, že žije večne. Že existuje zákon reinkarnácie, zákon karmy. Že tú skúsenosť, ktorú získava teraz si zoberie so sebou do ďalšieho života. Ak človek rozumie, že žije večne, tak jeho postoj k problému sa mení. Pretože jeden prístup k životu je, že ja teraz trpím, ale čoskoro umriem. A druhý prístup je, že človek rozumie, že teraz trpí, ale žije večne a to znamená, že v nasledujúcom živote nebude trpieť. Súhlasíte? Prvý prístup vyzýva človeka k pesimistickému pocitu a druhý k optimistickému pocitu. Preto teraz budeme čítať verše do tridsiateho verša a veľmi často tam budeme počuť o tom, že živá bytosť je večná, nezničiteľná atď. Takže už bude jasné, prečo o tom Krišna hovorí. Odpovedá Arjunovi na prvý argument. Minule sme začali jedenásty verš, to je veľmi dobrý verš. Mne sa veľmi páči. Môžeme pokračovať na dvanásty verš.
Bhagavad-Gíta 2.12
na tv evāhaṁ jātu nāsaṁ
na tvaṁ neme janādhipāḥ
na caiva na bhaviṣyāmaḥ
sarve vayam ataḥ param
Nikdy sa veru nestalo, že by nebolo Mňa, teba či týchto kráľov; a nikdy sa ani nestane, že by sme raz prestali existovať.
Bhagavad-Gíta 2.13
dehino ’smin yathā dehe
kaumāraṁ yauvanaṁ jarā
tathā dehāntara-prāptir
dhīras tatra na muhyati
Tak, ako vtelená duša prechádza v tomto tele z detstva do mladosti a do staroby, prechádza tiež duša v okamihu smrti do iného tela. Múdry človek sa touto zmenou nedá zmiasť.
Bhagavad-Gíta 2.14
mātrā-sparśās tu kaunteya
śītoṣṇa-sukha-duḥkha-dāḥ
āgamāpāyino ’nityās
tāṁs titikṣasva bhārata
Ó, syn Kuntī, krátkodobé radosti a bolesti prichádzajú a odchádzajú ako leto a zima. Pochádzajú zo zmyslových vnemov, ó, potomok Bharatov, a človek sa musí naučiť znášať ich a nenechať sa nimi rozrušovať.
Bhagavad-Gíta 2.15
yaṁ hi na vyathayanty ete
puruṣaṁ puruṣarṣabha
sama-duḥkha-sukhaṁ dhīraṁ
so ’mṛtatvāya kalpate
Ó, najlepší z mužov, Arjuna, ten, koho nerozruší ani radosť, ani bolesť a kto za každých okolností zostáva pokojný, je nepochybne hodný oslobodenia.
Vidíme, že tu Krišna hovorí o tom, že živá bytosť žije večne a o tom, že sa šťastie a nešťastie striedajú. To je vysvetlenie toho, prečo múdri nesmútia.
Bhagavad-Gíta 2.16
nāsato vidyate bhāvo
nābhāvo vidyate sataḥ
ubhayor api dṛṣṭo ’ntas
tv anayos tattva-darśibhiḥ
Tí, ktorí vidia pravdu, dospeli k záveru, že to, čo je iluzórne (hmotné telo), je pominuteľné, a to, čo je večné (duša), sa nemení. K tomuto záveru dospeli, keď študovali povahu jedného i druhého.
Dáva takú vedeckú definíciu toho, čo to je duša. Nāsato vidyate bhāvo nābhāvo vidyate sataḥ.
Tu sa hovorí o tom, že duša disponuje vlastnosťou sat. Sat je večnosť.
Bhagavad-Gíta 2.17
avināśi tu tad viddhi
yena sarvam idaṁ tatam
vināśam avyayasyāsya
na kaścit kartum arhati
Vedz, že to, čo preniká celým telom, je nezničiteľné. Nikto nemôže zničiť nehynúcu dušu.
Tu sa hovorí o tom, že duša disponuje vlastnosťou čit. Čit je vedomie/poznanie.
Publikum: Kde sa to tam prosím popisuje?
Surdas prabhu: Počul som také vysvetlenie.
Publikum: To prvé bolo sat – večnosť. To druhé je čit – vedomie/poznanie?
Surdas prabhu: Tu sa skôr myslí to, že ono prestupuje týmto telom. Pozriem si literárny preklad.
Publikum: Je tam – „prestupuje celým telom.“
Surdas prabhu: To je to, čím prestupuje materiálne telo. Keď duša prestupuje materiálnym telom, tak disponuje poznaním o tele.
Publikum: Poznaním, alebo vedomím?
Surdas prabhu: Dá sa povedať, že aj to, aj to. Aj vedomie aj poznanie. Duša si uvedomuje svoje telo, to je vlastnosť duše. Duša vie čo sa deje s telom. Konkrétna duša sa nachádza v konkrétnom tele. Konkrétna duša rozumie, čo sa deje v konkrétnom tele.
Príklad: Duša môže rozumieť tomu, že telo potrebuje jesť. No duša jedného nemôže povedať, že nejaký druhý človek chce jesť, ak mu o tom nepovedal. Preto sa hovorí, že duša disponuje vlastnosťami ako vedomie a poznanie.
Publikum: Keď duša vie, že je telo hladné, cíti to, že je hladné to telo, tak to ešte neznamená, že má poznanie o tom ako prebieha hlad, alebo ako prebieha trávenie.
Surdas prabhu: Áno. No tu sa myslí, že duša tak, či onak kontroluje svoje telo.
Príklad: Vodič sedí v aute. Vodič, ktorý sedí v aute kontroluje, disponuje poznaním o aute. Má palubnú dosku a môže pozerať na rôzne kontrolky. Taktiež môže počuť zvuk motora. To neznamená samozrejme to, že vodič pozná absolútne všetko o svojom aute. Môže ho prekvapiť, že sa niečo pokazilo. No do určitej miery pozná svoje auto.
Publikum: To rozumiem, ale často sa to prekladá, že to sat, čit, ananda je večnosť, poznanie v zmysle ako vedomosti a blaženosť. No ja si myslím, že čit znamená uvedomovať si, ako keď máte pole a znalca pola. Ale často sa to prekladá, že čit sú vedomosti. No ono to evokuje to, že má duša nejaké teoretické poznanie. Ľudia si myslia, že keď je duša v duchovnom svete, alebo keď je plne sebarealizovaná, tak ovláda celú teóriu „všetkého“. No môžeme vidieť, že aj človek na lôžku, alebo postihnutý človek čo si nevie zaviazať šnúrky, oni neustále majú potenciu čit. Takže oni nemusia mať žiadne poznanie, ale stále si sú vedomí svojho tela.
Surdas prabhu: Áno. Súhlasím s vami. Tu čit označuje skôr ja som, ja existujem. To nie je tak že duša vie, že dva krát dva sú štyri, alebo kvadratické rovnice. Pozrite. Môžeme povedať, že aj materiálne veci existujú večne? Čím sa teda líši materiálna vec od človeka. Materiálna vec nemá poznanie v zmysle ja som, ja existujem. Stôl nezačne skákať a vykrikovať, že ja som. Stôl si neuvedomuje ja som, ja existujem. No človek to môže chápať. Preto táto vec sat, čit, ánanda je určená na pochopenie čím sa duša odlišuje od materiálneho. Preto hovoríme, že duša je večná a materiálne veci sú dočasné. Duša si môže byť vedomá samej seba, ona rozumie, že ja som, ja existujem. Materiálna vec to nemôže. Duša si môže užívať, môže byť blažená. No materiálna vec to nemôže. Preto tu Krišna hovorí hlavne o koncepcii sat, pretože duša existuje večne a trošku hovorí o tom, že duša disponuje poznaním, vedomím. Krišna tu nebude hovoriť o blaženosti, aj keď blaženosť je vlastnosť duše, pretože Arjuna trpí. Krišna o tom nehovorí, aby Arjuna nepovedal, že trpí, tak to znamená že on nie je duša. V každom prípade človek môže pociťovať blaženosť, keď si uvedomuje, že je duša. Vtedy na neho negatívny vplyv materiálneho sveta nepôsobí tak silno. Súhlasím s tým, že je nesprávne pochopenie to, že duša disponuje nejakými teoretickými vedomosťami. Má sa na mysli Ja som, ja existujem, ja som živý. Človek pozerá na svoju fotografiu z detstva a a hovorí, že to je on. On je tam maličký, nepodobá sa na seba, ale povie – „ja som“. Spôsobuje to táto energia duše – čit, hovorí mu ja som, ja existujem.
Môžem povedať, že keď oddaní prekladajú knihy Šrílu Prabhupádu, tak sa robí veľa chýb. V Rusku doteraz existuje komisia, ktorá nachádza tento chybný preklad a opravuje ich. Neustále tam nachádzajú nejaké chyby. Pretože je veľmi zložité urobiť hneď kvalitný preklad. Občas sa stane, že je preklad taký, že protirečí tomu, čo Šríla Prabhupáda povedal. Nie je to časté, ale stáva sa to.
Publikum: Napríklad v trinástej kapitole verš jeden a dva. Tam sa popisuje kṣetra-jñam – znalec pola. Ale jñāna sa často prekladá ako teoretické poznanie. Niekto by mohol povedať, že to kṣetra-jñam znamená ten kto má teoretické vedomosti o nejakom poli. No my vieme, že v tom verši to je vo význame čit. Že on je svedok toho pola a je si vedomý všetkého čo sa deje na tom poli, ale predsa je to tu preložené ako to jñam čo sa v literárnom preklade blíži skôr k tomu teoretickému poznaniu.
Surdas prabhu: Ok. Pokúsim sa to vysvetliť. Existuje slovo jñāna a to je poznanie. Existuje slovo citta a to je skôr jemnohmotné telo človeka. Z toho vychádza, že cit a jñāna sú spolu spojené. Jñāna má skôr aspekt nejakého materiálneho poznania. Cit je viac spojená so schopnosťou človeka rozumieť, uvedomovať si niečo. Uvedomovať si – ja som, ja existujem. Preto slovo kṣetra-jñam má skôr ten materiálny aspekt a keď si pozriete ďalej v trinástej kapitole, tak je tam popísané čo to pole je. Tam je popísané, že tri kvality materiálnej prírody, atď. To je šiesty, alebo siedmy verš trinástej kapitoly.
Publikum: Áno. Šiesty, siedmy popisuje vlastne päť hrubohmotných prvkov, ahamkara, budhi. Tam je aj to hrubé, materiálne ale aj to čita jemné nie? To pole poznania, tá kšetra zahŕňa aj tú materiálnu aj tú čita časť nie?
Surdas prabhu: Áno. Ešte raz hovorím. Čit. V čom je idea čit? Idea čit, to je myšlienka uvedomenia si seba. V čom je myšlienka jñāny, to je materiálne poznanie. Keď si duša uvedomuje svoje telo, tak sú tu dva momenty. Z jednej strany to môže byť jemné pochopenie „ja som“ a z druhej strany to môže byť jñāna – to je moja ruka, to je moja noha.
Publikum: Áno, ale v tom príklade keď hovorí, že je kšetra-jñā, tak tam máme dichotómiu, áno? Na jednej strane je znalec, na druhej pole. Z tohto hľadiska by sa tam hodilo kšetra-čita a tiež by to dávalo význam. Lebo napríklad kšetra-jñā by mohol byť doktor. On pozná materiálnu stránku a všetky detaily o tom tele.
Surdas prabhu: Áno. Dalo by sa to povedať aj kšetra-čita. Tu pravdepodobne Krišna naschvál uvádza hrubý príklad, aby to bolo očividné pre poslucháčov Bhagavad Gíty.
Publikum: Ďakujem. Je dôležité si to rozdeliť, lebo ja som tomu stále nechápal. A veľa oddaných tomu nerozumelo, prečo by to malo znamenať nejakú vedomosť.
Surdas prabhu: No, v skutočnosti málokto rozumie tomu, čo je poznanie. Väčšina len jednoducho ako papagáje opakujú a nezaujímajú sa o to. Preto je dobré zastaviť sa a zamyslieť sa nad tým ako tomu rozumiem. Pretože inak môžeme opakovať nejaké veci a nerozumieme čo znamenajú. Ako nejaké heslá. Preto ešte raz. Prečo hovoríme sat, čit, ánanda? Je to za účelom oddeliť našu dušu od materiálneho. Duša sa líši tým, že je večná. To je veľmi dôležité. Vidíme, že materiálne veci sa rozpadajú. Keďže vidíme, že aj naše materiálne telo sa rozpadá, tak rozumieme, že to, čo sa nachádza vnútri tela, to je večné. To je sat.
Čo sa týka čit, to je chápanie – ja som, ja existujem. To je energia chápania života. Ja som, ja žijem, ja existujem. Toto je vložené v čit. To nie je to, že ja viem všetko. No je dôležité chápať, že existuje hierarchia poznania. Keď človek ovláda vyššie poznanie, tak to v sebe obsahuje aj nižšie poznanie.
Príklad: O malé dieťa sa musíme starať. Musíme vedieť čo môžeme robiť vo vzťahu k dieťaťu. Môžeme naučiť človeka, že sa k malému dieťaťu má chovať určitým spôsobom. To je poznanie nižšej úrovne. A poznanie vyššej úrovne budú napríklad rodičovské pocity. Napríklad keď mama alebo otec hovoria, že je to ich dieťa. Keď si uvedomujú, že to je ich dieťa, tak sa to vzťahuje k tomu vyššiemu poznaniu. Toto vyššie poznanie prinúti rodiča prečítať potrebné knihy, opýtať sa špecialistov ako sa starať o malé dieťa.
Keď človek rozumie – ja som duša, ja som, ja existujem – tak to mu dáva pochopenie aké poznanie by k tomu mal získavať. To je moje pochopenie. Keď máme pochopenie o duši, to je šestnásty a sedemnásty verš. Veľmi zaujímavý je osemnásty verš.
Bhagavad-Gíta 2.18
antavanta ime dehā
nityasyoktāḥ śarīriṇaḥ
anāśino ’prameyasya
tasmād yudhyasva bhārata
Hmotné telo tejto nezničiteľnej, nezmerateľnej a večnej živej bytosti istotne pominie, preto bojuj, ó, potomok Bharatov.
Pozrite na ten zaujímavý zvrat myšlienok. Ako pochopiť, že človek niečo vie? Je dôležité pochopiť, že ak disponujeme týmto poznaním o duši, tak začíname konať. Začíname správne konať, to je myšlienka jedenásteho verša, že múdri nesmútia nad živými ani nad mŕtvymi, pretože konajú správne. Ak si človek uvedomuje, že je rodič, tak koná správne. Ak si uvedomuje, že je študent, tak koná správne. Ak si uvedomuje, že je robotník, tak koná správne. Ak si uvedomuje, že je duša, tak začína konať správnym spôsobom. To je veľmi dôležité, pretože impersonálna koncepcia predpokladá, že keď vieme, že sme duša, tak nemusíme konať. To je veľmi dôležité kritérium k tomu či o sebe človek niečo pochopil, alebo nie. Tu Krišna prvý krát hovorí o tom, že si praje, aby Arjuna bojoval. Veľmi zaujímavý verš.
Bhagavad-Gíta 2.19
ya enaṁ vetti hantāraṁ
yaś cainaṁ manyate hatam
ubhau tau na vijānīto
nāyaṁ hanti na hanyate
Nevedomý je ten, kto si myslí, že živá bytosť môže zabiť alebo byť zabitá. Kto dosiahol poznanie, vie, že duša ani nezabíja, ani nemôže byť zabitá.
Veľmi dobrý verš, ale je potrebné ho správne pochopiť. Zmysel nie je v tom, že niekto môže zabiť iného človeka a povedať, že nie je vrah a ten koho som zabil nebol zabitý. Má sa na mysli, že ak človek postupuje správne, tak nebude vrah. Tomu treba rozumieť. Že správne konanie nedáva hriešne reakcie.
Publikum: Čiže on mu radí, aby nemal falošný súcit k hmotným telám.
Surdas prabhu: Áno. Pretože existujú určité vesmírne zákony a preto je potrebné rozumieť kde funguje vesmírny zákon a kde my sami jednáme proti zákonom vesmíru. Ak jednáme proti zákonom vesmíru, tak to bude problém. Ak konáme v súlade s prianiami Krišnu, tak človek nebude mať následky. Tento verš sa bude ešte vysvetľovať v piatej a osemnástej kapitole.
Bhagavad-Gíta 2.20
na jāyate mriyate vā kadācin
nāyaṁ bhūtvā bhavitā vā na bhūyaḥ
ajo nityaḥ śāśvato ’yaṁ purāṇo
na hanyate hanyamāne śarīre
Duša sa nerodí, ani nikdy neumiera. Nikdy nevznikla, nikdy nevzniká a ani nikdy nevznikne. Je nezrodená, večná, trvalá a pôvodná. Nezahynie, keď je telo zabité.
Bhagavad-Gíta 2.21
vedāvināśinaṁ nityaṁ
ya enam ajam avyayam
kathaṁ sa puruṣaḥ pārtha
kaṁ ghātayati hanti kam
Ó, Pārtha, ako môže človek, ktorý vie, že duša je nezničiteľná, nezrodená, večná a nemenná, niekoho zabiť alebo dať niekoho zabiť?
Tu sa opäť hovorí o tom, že človek, ktorý ovláda vyššie poznanie, bude konať správnym spôsobom. Rovnako ako keď nejaká žena bude rozumieť, že je mama, tak bude konať správnym spôsobom vo vzťahu k dieťaťu, tak podobne aj človek, ktorý rozumie, že je duša, bude konať správnym spôsobom.
Publikum: Verš devätnásť a dvadsaťjeden je vlastne to isté? To je zopakované to isté sa mi zdá.
Surdas prabhu: Áno. Tam sa to opakuje. Na začiatku budeme vidieť ako Krišna buduje svoju komunikáciu s Arjunom. Tá časť, ktorá je venovaná zasvätenej duši je osobitá. Ďalej keď bude Krišna vysvetľovať, je možné vidieť ako sa logika vysvetľovania Krišnu zmenila. Arjuna je zarmútený, preto mu Krišna raz a opäť opakuje tie isté myšlienky.
Príklad: Predstavte si, že je nejaký váš známy zarmútený. Čo je potrebné hovoriť človeku v takom prípade? Stále dookola je potrebné hovoriť jedno a to isté. Všetko je v poriadku, všetko je v poriadku, všetko je v poriadku…a to budete opakovať dovtedy, pokiaľ sa neupokojí.
Tak isto Krišna hovorí niečo Arjunovi a pozerá ako reaguje. Preto je táto časť veľmi osobitá. Súhlasím s tým, že ďalej už nebude toľko opakovania. Tu je Arjuna rozrušený, preto ho treba neustále upokojovať. Ďalej keď hovorí Krišna tak veľa veršov, tak sa neopakuje. Tu Krišna v princípe stále opakuje o duši. No to je v poriadku.
Bhagavad-Gíta 2.22
vāsāṁsi jīrṇāni yathā vihāya
navāni gṛhṇāti naro ’parāṇi
tathā śarīrāṇi vihāya jīrṇāny
anyāni saṁyāti navāni dehī
Ako si človek oblieka nové šaty a odkladá staré, tak aj duša prijíma nové hmotné telá a odkladá staré a neužitočné.
Veľmi pekné porovnanie s oblečením. V podstate tiež opakovanie. Pretože Krišna už o tom hovoril. Hovorí to isté, len inými slovami.
Publikum: Ešte jedno pekné podobné prirovnanie. Nepamätám si kde som ho počul, či to Šríla Prabhupáda píše vo výklade. Keď vidíme, že sa niekto topí v jazere, tak sa nemáme snažiť zachrániť jeho oblečenie, ale toho človeka, ktorý sa topí. Takže keď sa niekto snaží niekomu pomôcť iba materiálne, tak robí hlúposť. Snaží sa topiacemu človeku zachrániť z vody jeho oblečenie.
Surdas prabhu: Myslím si, že to je v komentáre k jedenástemu veršu. Neviem či sa mýlim.
Publikum: Je to podobné, ale nie je to ono.
Surdas prabhu: Je to určite niekde v druhej kapitole Bhagavad Gíty. Je veľmi dôležité pochopiť jednu vec v tomto príklade. Že zachrániť oblečenie človeka, keď sa topí je veľmi hlúpe. No v skutočnosti, keď zachraňujeme človeka, zachraňujeme aj jeho oblečenie. Človek môže stratiť nejaké oblečenie, no celkovo zachraňujeme všetko čo na sebe má. Veľmi často materiálna pomoc v skutočnosti pomáha duši. Stáva sa aj to, že materiálna pomoc nepomáha duši. No veľmi často materiálna pomoc pomáha duši. Pretože duša sa nachádza v materiálnom tele. Materiálna pomoc telu je potrebná tej duši. To je tiež potrebné brať do úvahy.
Publikum: No môžem aj uškodiť tej duši?
Surdas prabhu: Áno, dá sa jej aj uškodiť. Treba sa pozerať. V niektorých prípadoch môžeme uškodiť duši a v niektorých prípadoch môžeme pomôcť duši.
Príklad: Keď sa bude dievča topiť, tak jej nebudeme hovoriť, nech sa vyzlečie. Že ju chcem zachrániť nahú a jej oblečenie nech sa utopí. Stáva sa, že nejaké oblečenie ťahá ku dnu a to treba vyhodiť. Všimol som si, že niektorí to chápu tak, že sa ublíži materiálnemu telu v prospech duši. Treba pochopiť, že duša používa materiálne telo a preto ublíženie materiálnemu telu v niektorých prípadoch môže byť pre dušu problém. Najdôležitejšie je chápať ten príklad s oblečením topiaceho veľmi zamyslene, aby sme sa nestali takým hrubým človekom. Preto veľmi často pomáhame materiálnemu aspektu života oddaných. Oddanému môže byť ťažko a treba ho upokojiť. Komunikovať s ním, podporovať ho. Možno potrebuje nejakú materiálnu pomoc a keď mu poskytneme materiálnu pomoc, tak tým podporíme aj jeho dušu.
Jeden z problémov, ktorý často oddaní robia, je, že sa hrubo správajú k telám druhých živých bytostí. V tom duchu, že to je materiálne telo a preto k nemu nemáme zľutovanie. Preto často vznikajú zlé príklady správania. Je potrebné chápať, že sa duša nachádza v materiálnom tele, preto sa aj k materiálnemu telu treba správať korektne.
Bhagavad-Gíta 2.23
nainaṁ chindanti śastrāṇi
nainaṁ dahati pāvakaḥ
na cainaṁ kledayanty āpo
na śoṣayati mārutaḥ
Dušu nikdy nemožno žiadnou zbraňou rozťať na kúsky, spáliť ohňom, premočiť vodou či vysušiť vetrom.
Bhagavad-Gíta 2.24
acchedyo ’yam adāhyo ’yam
akledyo ’śoṣya eva ca
nityaḥ sarva-gataḥ sthāṇur
acalo ’yaṁ sanātanaḥ
Individuálna duša je nezničiteľná, nerozpustná a nemožno ju ani spáliť, ani vysušiť. Je trvalá, všadeprítomná, nemenná, nehybná a večne rovnaká.
Bhagavad-Gíta 2.25
avyakto ’yam acintyo ’yam
avikāryo ’yam ucyate
tasmād evaṁ viditvainaṁ
nānuśocitum arhasi
Vraví sa, že duša je neviditeľná, nepredstaviteľná a nemenná. Keď to všetko vieš, nemal by si bedákať nad telom.
Do dvadsiateho piateho verša Krišna vysvetľoval védsky uhol pohľadu.
Bhagavad-Gíta 2.26
atha cainaṁ nitya-jātaṁ
nityaṁ vā manyase mṛtam
tathāpi tvaṁ mahā-bāho
nainaṁ śocitum arhasi
Ak si však myslíš, že duša (alebo príznaky života) sa zakaždým rodí a potom navždy umiera, ani tak nemáš žiadny dôvod žialiť, ó, bojovník mocných paží.
Človek sa narodí a zomrie. Je tu popísaný uhol ateistu, ktorý neverí, že duša je večná. Krišna tu hovorí – „Aj keď si ateista, nemáš dôvod na smútok.“ Dvadsiaty šiesty verš, to už je nová časť, ktorá je venovaná nevédskemu pohľadu na dušu.
Počul som to v lekciách jedného maharádža. On hovorí o tom, že dvadsiaty šiesty, siedmy a ôsmy verš popisuje nevédsky uhol pohľadu. Najpravdepodobnejšie to prečítal niekde u áčáryov a tam sú k tomu nejaké vysvetlenia.
Bhagavad-Gíta 2.27
jātasya hi dhruvo mṛtyur
dhruvaṁ janma mṛtasya ca
tasmād aparihārye ’rthe
na tvaṁ śocitum arhasi
Pre toho, kto sa narodil, je smrť celkom istá a ten, kto zomrel, sa celkom iste narodí. Preto by si nemal bedákať pri plnení svojej nevyhnutnej povinnosti.
Bhagavad-Gíta 2.28
avyaktādīni bhūtāni
vyakta-madhyāni bhārata
avyakta-nidhanāny eva
tatra kā paridevanā
Všetky stvorené bytosti sú na počiatku neprejavené, v prechodnom štádiu sú prejavené a po zničení opäť neprejavené. Prečo teda nariekať, ó, potomok Bharatov?
V dvadsiatom-šiestom, dvadsiatom-siedmom a dvadsiatom-ôsmom verši to Krišna opisuje z uhlu pohľadu ľudí, ktorí nesúhlasia s védami. Dvadsiaty siedmy a dvadsiaty ôsmy verš, ako keby sa už podobal na védsky uhol pohľadu.
Duše, ktoré sa nachádzajú v materiálnom svete čas od času odchádzajú spolu s materiálnym svetom do neprejaveného stavu. Potom keď sa opäť vytvára materiálny svet, tak sa prejavia.
Bhagavad-Gíta 2.29
āścarya-vat paśyati kaścid enam
āścarya-vad vadati tathaiva cānyaḥ
āścarya-vac cainam anyaḥ śṛṇoti
śrutvāpy enaṁ veda na caiva kaścit
Niektorí sa na dušu pozerajú ako na zázračnú, iní o nej hovoria ako o zázračnej a ďalší o nej počujú ako o zázračnej. Pritom niektorí, hoci o nej počuli, nedokážu ju pochopiť.
Bhagavad-Gíta 2.30
dehī nityam avadhyo ’yaṁ
dehe sarvasya bhārata
tasmāt sarvāṇi bhūtāni
na tvaṁ śocitum arhasi
Ó, potomok Bharatov, duša, ktorá pretrváva v tele, je večná a nikdy nemôže byť zabitá. Preto za žiadnym tvorom nemusíš smútiť.
Ešte raz opakujem: Verše od jedenásteho po tridsiaty sú odpoveď na prvý argument Arjunu, ktorý je: „Ja trpím.“
Krišna vyvracia tento argument tak, že mu hovorí vedu o duši. Pretože keď človek rozumie vede o duši, tak prestáva trpieť. Prečo prestáva trpieť? Pretože rozumie, že žije večne, lebo sa striedajú radostné a bolestné chvíle. Superschopnosti duše nás tiež upokojujú.
na jāyate mriyate vā kadācin
nāyaṁ bhūtvā bhavitā vā na bhūyaḥ
ajo nityaḥ śāśvato ’yaṁ purāṇo
na hanyate hanyamāne śarīre
Duša vždy existovala, existuje a bude existovať. Nie je možne ju zabiť. Je veľmi stará, atď. Preto ak vieme o týchto schopnostiach duše, tak sa človeku uľaví. Je to dobré vedieť, pretože veľa ľudí čo čítajú Bhagavad Gítu nerozumejú, čo je v tých veršoch.
Na tomto skončíme a od tridsiateho prvého veršu bude Krišna odpovedať na druhý argument Arjunu. Tam bude osem veršov. Tu bolo dvadsať a v nasledujúcej časti bude osem veršov. Očividne k tridsiatemu veršu sa Krišna pozrel na Arjunu a pochopil, že sa upokojil. Preto je nasledujúca časť taká pokojnejšia. Potom Arjuna prestane plakať a položí otázku. Pamätáte si, že Arjuna plakal? Aśru-pūrṇākulekṣaṇam – to znamená oči plné slz. Na úplnom začiatku druhej kapitoly.
Zatiaľ žiadne komentáre.