Skončili sme na prvej časti druhej kapitoly Bhagavad gíty, ktorá je veľmi dôležitá. Bolo tam popísané ako sa Arjuna odovzdal Krišnovi. Nepodarilo sa nám to plne dokončiť a nakoľko je to veľmi dôležitá téma, tak jej ešte budeme venovať čas. Mohli by sme si zopakovať hlavné myšlienky, ktoré sme už prebrali a potom môžeme pokračovať.
Prečo sa Arjuna odovzdal Krišnovi?
O čom sme naposledy hovorili? Prečo sa Arjuna odovzdal Krišnovi a Duryodhana nie? To je prvá lekcia, kde môžeme vidieť, kto sa môže odovzdať Krišnovi a kto nemôže. Vieme, že Krišna bol v strede poľa medzi dvomi armádami. Všetci mohli Krišnu počuť. Aj Duryodhana mohol počuť Krišnu. Duryodhana je taký vis-à-vis Arjunu. On sa nachádza v podstate v rovnakej situácii, má rovnaký problém ako Arjuna. Vis-à-vis je človek, ktorý má podobné postavenie, ale z opačnej strany. No Duryodhana sa neodovzdal Krišnovi. Neprijal ho ako gurua. Akou veľmi dôležitou vlastnosťou disponoval Arjuna?
Publikum: Bol zúfalý.
Surdas prabhu: To je dobrá odpoveď, ale nedostatočná. Ešte je jedna vlastnosť, ktorá sa nachádza hlbšie ako zúfalstvo.
Publikum: Strach.
Surdas prabhu: Nie.
Publikum: Pripútanosť k pozemskému.
1. Šľachetnosť žiaka.
Áno aj. No veľmi dôležitá vlastnosť je šľachetnosť. Arjunova šľachetnosť. Zúfalí sú obaja, aj Arjuna aj Duryodhana. Šľachetný človek vidí, že sa nachádza v zúfalom postavení, ale nešľachetný nie, on si myslí, že je všetko v poriadku. Takže prvá vlastnosť, ktorá zafungovala v odovzdaní sa, bola šľachetnosť. Preto môžeme často vidieť takú chybu, keď sa ľudia snažia šíriť hneď priamu oddanú službu. Hovoria, že sa musíš jednoducho odovzdať Krišnovi a to je všetko. No ako sa môže odovzdať Krišnovi, keď nedisponuje vnútornou šľachetnosťou? Preto má veľmi často zmysel na začiatku kázania hovoriť o správnych, dobrých veciach. Napríklad hovoriť o karme, reinkarnácii. O tom čo je dobré a čo zlé. Keď človek porozumie týmto veciam, tak mu bude ľahšie pochopiť, že východiskom z tejto situácie je oddaná služba. To znamená, že je potrebné počas kázania byť veľmi pružný. Keď vidíme, že má človek vnútornú šľachetnosť, tak je jednoduchšie mu dať ideu odovzdať sa Krišnovi. No ak ešte človek taký nie je, tak môžeme pripraviť človeka tým, že mu vysvetľujeme témy, ktoré budu pozdvihovať jeho vedomie. To je veľmi dôležité, pretože pozrite ako Krišna komunikuje s Arjunom. Nepovedal Arjunovi, že sa Mu musí odovzdať. Snažil sa naňho pôsobiť pozitívnym spôsobom. On povedal, že je anārya. Minule sme preberali, že anārya je ten, kto nepozná poriadok. Povedal mu, aby nebol klība, slabým človekom. Šúdrom, aby neupadal do depresie. Šúdra je ten, kto má depresiu bez príčiny. Človek by sa mal snažiť byť optimistom. To je prvý moment, ktorý je dôležité pochopiť a to je šľachetnosť žiaka.
2. Žiak si musí vybrať svojho gurua.
Ďalším momentom je, že si žiak musí svojho gurua vybrať. Nie vždy je to také jednoduché. Pozrime sa teda na to, ako sa to podarilo Arjunovi. Ako Arjuna reagoval keď ho začal Krišna nazývať klībom, šúdrom a anāryom? Arjuna sa začal obhajovať, že to tak nie je. No potom si Arjuna vošiel do svedomia a pochopil, že má Krišna pravdu. Je omyl si myslieť, že keď budeme nejakému človeku nadávať, tak si vďaka tomu nadávaniu povie: „Áno keď mi nadáva, tak to znamená, že to je môj guru a musím sa mu odovzdať.“ To, že niekto nikomu nadáva ešte neznamená, že ten kto nadáva bude automaticky guru. Je veľmi dôležité, aby žiak videl, že guru má pravdu. Tak ako sme hovorili. Spočiatku Arjuna odmietal to, čo hovorí Krišna, no v siedmom verši priznal, že je anārya, klība, šúdra. Vtedy sa uskutočnilo prvé prijatie Krišnu ako gurua. To je také predbežné prijatie, nie definitívne. Pretože žiak ešte musí preveriť svojho gurua. Ako môže žiak preveriť svojho gurua?
Publikum: Otázkami.
Surdas prabhu: Áno, ale to nestačí. Keď už s tým žiak súhlasí, tak aký zmysel majú tie otázky? Žiak by nemal klásť jednoduché otázky, ale také, ktoré ho mučia, ktoré ho privádzajú do zúfalstva. Pretože, ak sa napríklad žiak opýta gurua koľko je dva krát dva, to je tiež otázka a dostane správnu odpoveď štyri, no to nie je to čo tu má na mysli. Nemá zmysel dávať otázky na ktoré žiak už odpoveď pozná. Nemá zmysel dávať otázky, ktoré je potrebné riešiť materiálnymi prostriedkami.
Príklad: Keď človeka bolia zuby, tak sa nebude obracať na gurua. Má sa obrátiť na zubára. Žiak by mal ísť za guruom s otázkami, ktoré sú pre človeka zložité.
Preto v ôsmom a deviatom verši Arjuna hovorí zložité otázky, hovorí ako sa cíti, ako mu je ťažko a že nebude bojovať. Môžeme si myslieť, že sa Arjuna Krišnovi neodovzdal. No ja si myslím, že nakoľko položil zložité otázky a tým, že to úprimne povedal, tak sa odovzdal. Arjuna sa nepýtal Krišnu koľko je dva krát dva, to nebola tá otázka. Nepýtal sa čí má strieľať z luku, alebo bojovať s mečom. Nepýtal sa ani na to, s kým má začať bojovať ako prvým, či s Bhīṣmom, alebo Duryodhanom. Nepýtal sa ani či má isť na bojisku doprava, alebo doľava.
Môžeme urobiť takú chybu, že si myslíme, že ak človek pokladá také otázky, tak to je odovzdanie sa. No to nie je odovzdanie sa. To je len získanie informácie. Odovzdanie sa je, keď otázka vyplýva z vnútorného zúfalstva, ktoré je veľmi dôležité pre žiaka. Nakoľko je tá otázka pre neho veľmi dôležitá, tak nemôže s odpoveďou súhlasiť hneď. Čím ťažšia otázka, tým je potrebné položiť viac upresňujúcich otázok. Skutočné odovzdanie Arjunu sa uskutočnilo až v osemnástej kapitole. Prečítajte ešte raz verš 2.7 s intonáciou a verš 18.73 tiež s intonáciou. Najdôležitejšie je predať to ako sa zmenilo mentálne rozpoloženie Arjunu.
Teraz som zmätený a neviem, čo je mojou povinnosťou, a od slabosti som stratil všetku rozvahu. V tejto situácii sa Ťa pýtam — povedz mi jasne, čo je pre mňa najlepšie. Teraz som Tvojím žiakom a Tebe odovzdanou dušou. Prosím, pouč ma.
Od jedenásteho verša druhej kapitoly Krišna začína Arjunovi odpovedať. Arjuna sa potom pýta ďalej – v druhej, tretej, piatej, šiestej, ôsmej kapitole. Potom hovorí v desiatej, jedenástej, dvanástej, trinástej aj v sedemnástej kapitole. No až na konci osemnástej kapitoly prednáša svoj slávny verš. Prečítajte verš 18.73, tam už u neho neostali žiadne pochybnosti. Pozrite sa ako sa zmenilo jeho vedomie. Akým spôsobom ho Krišna ovplyvnil.
Arjuna riekol: „Môj milý Kṛṣṇa, Tvojou milosťou sa teraz rozptýlila moja ilúzia a opäť som sa spamätal. Ó, Neomylný, zbavil si ma všetkých pochybností a teraz tu stojím pripravený konať podľa Tvojich pokynov.“
Vidíte, dovtedy sa Krišnovi odovzdal, ale povedal, že nebude bojovať.
Kvalifikácia gurua spočíva v tom, že guru musí rozptyľovať pochybnosti a upevňovať vieru žiaka. Guru nie je ten o kom niekto povie, že toto je guru a my sa mu musíme odovzdať. Človek sa má odovzdať guruovi, ktorý je schopný rozptýliť jeho pochybnosti. Ak nie je schopný rozptyľovať jeho pochybnosti, tak v ich vzťahu budú problémy. To nebude skutočný guru. Veľmi dôležitá kvalita gurua je, že musí byť dobrý vo vzťahu k žiakovi.
Bhagavad-Gíta 2.10
tam uvāca hṛṣīkeśaḥ
prahasann iva bhārata
senayor ubhayor madhye
viṣīdantam idaṁ vacaḥ
Ó, potomok Bharatov, v tej chvíli, uprostred oboch vojsk, prehovoril usmievajúci sa Kṛṣṇa ku skľúčenému Arjunovi nasledujúce slová.
Upriamte pozornosť na sanskritské slová prahasann iva bhārata. Skúsim preložiť čo presne tieto slová znamenajú. To znamená úsmev. Krišna sa usmieva na Arjunu. Pretože Krišna ako guru vidí všetky problémy, ktoré Arjuna nevidí. Dôležité je pochopiť, že tým úsmevom Krišna Arjunu neuráža. Prahasann iva neznamená iba jednoducho úsmev. Je to taký „akože“ úsmev, pretože sa teší z Arjunu. No usmieva sa tak, aby si Arjuna nemyslel, že sa mu Krišna smeje.
Príklad: Ako keď starší človek vidí, že dieťa robí chybu a môže sa vtedy usmievať. No usmieva sa tak, aby si dieťa nemyslelo že je hlúpe, že to je nesprávne.
Prečítali sme verš 18.73, no teraz si ešte prečítajme verš 18.72. Kde už Krišna povedal Arjunovi celú Bhagavad Gítu a čo mu povedal potom, keď mu ju celú vyrozprával.
Bhagavad-Gíta 18.72
kaccid etac chrutaṁ pārtha
tvayaikāgreṇa cetasā
kaccid ajñāna-sammohaḥ
praṇaṣṭas te dhanañ-jaya
Ó, syn Pṛthy, dobyvateľ bohatstva, vypočul si si všetko so sústredenou mysľou? Rozptýlila sa už tvoja nevedomosť a ilúzia?
Krišna Arjunovi vyrozprával celú Bhagavad Gítu a nie je pre Neho problém mu ju vyrozprávať opäť. Nie je to tak, že mu Krišna povedal: „Už som ti všetko vysvetlil a druhý krát ti to nebudem vysvetľovať. Urob to tak ako som ti povedal.“ Nie je to tak. Guru musí rozptyľovať pochybnosti a upevňovať vieru. Guru nie je ten kto rozkazuje, velí, kričí, nadáva. Guru môže zopakovať. Nie je tyran. Žiak si sám vyberá gurua. Toho komu dôveruje.
Príklad: Na to, aby som vysvetlil ako koná guru, sa mi veľmi páči príklad so sudcom. Sudca je múdry a môže robiť rozhodnutia vo veľmi zložitých veciach. Sudcu je potrebné počúvať. Rozhodnutia sudcu sú povinné pre všetkých. Ale, je tu jedno veľmi vážne ale. Keď sudca vynáša rozhodnutie, tak to musí odôvodniť, vysvetliť. Keď sudca rozhodol, že treba niečo spraviť, no nevysvetlil a neodôvodnil to rozhodnutie, tak je to rozhodnutie neprávoplatné.
Preto Krišna hovorí Arjunovi, že musí bojovať, no zároveň aj odôvodňuje prečo by mal bojovať. Nehovorí mu: „Už som sa raz stal tvojim guruom, to znamená to, že teraz musíš robiť všetko tak, ako ti poviem.“ Toto je to, čo som chcel povedať k tejto časti.
Ďalšia časť začína jedenástym veršom. To je vyvrátenie prvého argumentu Arjunu.
2.časť (Veda o duši)
Bhagavad-Gíta 2.11
śrī-bhagavān uvāca
aśocyān anvaśocas tvaṁ
prajñā-vādāṁś ca bhāṣase
gatāsūn agatāsūṁś ca
nānuśocanti paṇḍitāḥ
Vznešený riekol: „Zatiaľ, čo prednášaš učené slová, nariekaš nad niečím, čo nie je hodné zármutku. Múdri nesmútia ani nad živými, ani nad mŕtvymi.
Tento jedenásty verš je jeden z mojich najobľúbenejších. Veľmi často som k nemu dával lekcie. Tento verš veľmi často oddaní chápu nesprávne. Všeobecne táto časť druhej kapitoly od jedenásteho veršu po tridsiaty odpovedá na Argument Arjunu proti účasti v bitke, proti tomu, že sa Arjuna nechce zúčastniť bitky. Prvý argument bol: „Ja nechcem.“ Ako popisoval svoj stav?
Publikum: Bol mentálny, proste nechcel bojovať.
Surdas prabhu: Áno a ešte tam bolo čo? Ako opisoval svoje telo, vlasy?
Publikum: Ťažko sa mu dýcha, vyschlo mu v ústach, potí sa.
Surdas prabhu: Áno. Všeobecná, najjednoduchšia odpoveď je, že my sme duša a nie telo. Arjuna sa odvoláva na svoje telo, no Krišna mu vysvetľuje, že nie je telo. Arjuna hovorí o svojich túžbach. No túžby môžu vychádzať zo želaní tela alebo želaní duše. To je všeobecná logika tejto časti, tejto kapitoly. Je tam veľké množstvo veršov, no podrobne by som ich chcel rozobrať na nasledujúcej lekcii – štruktúru tejto časti. Pretože tam Krišna uvádza rôzne dôvody. No tento jedenásty verš je taký prvý hlavný verš, ktorý uvádza do problematiky.
Arjuna hovorí Krišnovi, že trpí. Krišna mu odpovedá, že múdri netrpia. Takýmto spôsobom Krišna veľmi jemne kritizuje odmietnutie Arjunu bojovať. Pretože ak by bol Arjuna múdry, tak by netrpel. No ak trpí, tak to znamená, že jeho vysvetlenia už sú chybné. To chce povedať Krišna. Tu je veľmi zaujímavá fráza, že múdri nesmútia ani nad živými, ani nad mŕtvymi.
Ako sa dá nesmútiť ani nad živými, ani nad mŕtvymi?
Sú dve možnosti ako sa to dá dosiahnuť. Ako to urobí šľachetný a ako nešľachetný človek. Neznamená to, že akýkoľvek múdry človek nesmúti nad živými a mŕtvymi rovnako. Presnejšie povedané – múdry človek je vždy šľachetný. Šľachetný človek sa k utrpeniu iných stavia inak ako nešľachetný človek.
Ak je človek nešľachetný, ako sa bude stavať k utrpeniu živých a mŕtvych?
Impersonálne. Bude mu to jedno. Povie: „Ten človek má problém. Koho je to problém? To je jeho problém.“ Niekto zomrel. Koho je to problém? To je jeho problém.
Ako sa problém toho živého alebo mŕtveho človeka týka mňa? Týka sa ma to nejak? Nie. Preto nebudem smútiť. Ak nebudem smútiť, tak to znamená v súlade s týmto veršom, že som múdry človek. Takúto chybu môžeme urobiť, ak nepochopíme to, o čom sa hovorilo predtým v Bhagavad Gíte. Pretože ak budeme brať takúto definíciu múdreho človeka, tak najmúdrejším človekom bude Duryodhana.
Pamätáte si, ako sme spolu čítali verše prvej kapitoly? Druhý, tretí, štvrtý atď. Videli sme, že Duryodhana nesmúti nad svojimi vojakmi. Hovorí: „Nech všetci zahynú, to je v poriadku.“ Netrápi sa ani kvôli svojim starším. Všetko mu je jedno.
Môžeme povedať, že Duryodhana je ten najmúdrejší človek o ktorom hovorí Krišna v tomto jedenástom verši? Plne zodpovedá tej definícii od Krišnu. Nesmúti ani nad živými, ani nad mŕtvymi. To znamená, že je múdry. To znamená, že je múdrejší ako Arjuna. To znamená nakoniec, že Duryodhana je žiak Krišnu a nie Arjuna. Takýto nesprávny záver je možné urobiť.
Múdry je predovšetkým ten, kto je šľachetný. Keď je človek na jednej strane šľachetný a na druhej strane vie ako správne konať, tak bude konať inak. Vzhľadom na to, že bude konať inak, tak bude mať dobrý výsledok. A to je to, čo chce Krišna vysvetliť.
Príklad: Myslím si, že veľa z nás má rodičov. Rodičia sú tí ľudia, ktorí sú starší ako my. Myslím si, že nepoviem veľké tajomstvo, keď poviem, že u väčšiny z nás umrú rodičia skôr ako my. V každom prípade umrú. Je to zlé, alebo dobré? Budete trpieť keď zomrú? Alebo si poviete, že múdri nesmútia ani nad živými ani nad mŕtvymi a tak je mi to jedno? Nemôžme to takto povedať. Súhlasíte? Ako teda máme konať, keď naši rodičia umierajú?
Múdry človek je ten, ktorý rozumie tomu, že jeho rodičia skôr či neskôr zomrú. Preto ich nebude ignorovať a bude s nimi komunikovať. Smrť je nevyhnutná. No ak človek koná správne, komunikuje s rodičmi, tak keď budú umierať, bude to jednoznačne zlé, no nebude to taká beznádej a smútok. Bude v oveľa lepšom rozpoložení, ako keby sa k svojim rodičom vzťahoval veľmi zle, ľahostajne. To je hlavná myšlienka. Musíme chápať, že sa môžeme s našimi rodičmi opäť stretnúť v ďalšom živote. Musíme tiež chápať, že nemôžeme našich rodičov a ich nádeje v nás sklamať.
Príklad: Keď je človek oddaný, tak jeho rodiča v nasledujúcom živote budú mať oveľa lepší osud, ako keby nebol oddaný. Takýmto spôsobom oddaný keď praktizuje oddanú službu, tak rozmýšľa aj o svojich rodičoch a to nie je ľahostajný prístup k nim. Ak človek rozumie možnostiam duše, možnostiam tela a všetkých ľudí okolo seba a správne koná, tak nebude trpieť.
Príklad: Poviem teda ešte jeden príklad. Veľa z vás má auto. Auto, to je na jednej strane materiálne a na strane druhej je vo vnútri človek. Ak je človek múdry, tak sa bude správne správať aj vo vzťahu k autu, aj k vodičovi, ktorý v ňom sedí. Úloha človeka je v tom, aby všetci ľudia, ktorí sedia v aute boli maximálne šťastní a mohli sa dostať tam, kam sa majú dostať. No neznamená to, že ak je človek vodičom, má právo sa k autu chovať zle a ničiť ho. Človek sa musí správne správať k autu, v ktorom sedí. Keď sa bude k autu správať zle a auto sa pokazí skoro, tak to bude zlé. Správne pochopenie toho vzťahu je, že vodič v aute je najhlavnejší a auto má slúžiť vodičovi. Vodič bude večne živá bytosť a auto sa skôr či neskôr pokazí. No to neznamená, že už ho teraz máme pokaziť. No keď sa auto nakoniec pokazí, tak to nebude taký problém.
Môžeme povedať, že hlavná myšlienka jedenásteho veršu je zodpovedný vzťah k sebe a k iným živým bytostiam.
Krišna hovorí Arjunovi, že „ty venuješ pozornosť telu. Prečo ťa to trápi? Pretože si sa k nemu vzťahoval predtým zle.“ Keby sa k telu pred tým vzťahoval správne, tak by mal menej takýchto problémov. Arjuna ale konal správne, toto je skôr príklad pre nás. My trpíme kvôli iným, keď sa k nim chováme nesprávne. Keď sme pre druhého človeka vynaložili všetko úsilie, tak naše svedomie bude pokojné. Keď venujeme čas, starostlivosť druhým ľudom, tak nás to privedie k tomu, že keď bude nejaké krízové obdobie, tak to nebude také strašné utrpenie. To je jedenásty verš.
Ďalej po pätnásty verš to budú také všeobecné vysvetlenia.
Potom v šestnástom verši Krišna dá slávnu definíciu, čo to je duša. Potom vysvetľuje ako pracuje a čo duša predstavuje. Potom na konci rozoberá iné koncepty, ktoré by mohol namietať Arjuna, keby nesúhlasil s existenciou duše. Preto časť od jedenásteho verša po tridsiaty sa skladá z troch menších častí. Verše jedenásť až pätnásť, sú úvod vedy o duši.
Jedenásty verš je ako keby taký prvý dôležitý verš. Môj obľúbený verš. Pretože ho často oddaný naneštastie chápu nesprávne. Myslia si, že jedenásty verš ich nabáda, aby boli krutí vo vzťahoch k druhým ľudom. No jedenásty verš učí, aby sme boli zodpovední k druhým. Je rozdiel byť krutý a byť zodpovedný vo vzťahu k iným? Čo má spoločné krutosť a zodpovednosť?
Publikum: Triezvosť.
Surdas prabhu: Oni nesmútia. Pozrite si jedenásty verš, oni nesmútia. No výsledok sa pri tom dosahuje rôznymi prostriedkami. Je to veľmi jemný moment.
Zatiaľ žiadne komentáre.