Prečo mnohí oddaní ISKCONu necítia chuť? Možno preto, že slúžia falošným guruom.

Téma duchovnej chuti – ruči – je v rámci bhakti-jógy kľúčová. Mnohí oddaní ISKCONu sa však po rokoch praktizovania pýtajú, prečo necítia žiadne vnútorné naplnenie, žiadnu hlbokú inšpiráciu, žiadnu radosť zo svätého mena. Prečo je pre nich mantra len mechanické opakovanie, a nie prežívanie spojenia s Najvyšším?

Šástry to vysvetľujú veľmi jasne. Poďme sa na to spoločne pozrieť…

Duchovná stagnácia ako následok priestupkov

Podľa védskych písiem chuť v duchovnom živote neprichádza automaticky. Nie je výsledkom dĺžky pobytu v chráme, počtu festivalov, ktoré človek absolvoval, dokonca ani množstvom predaných kníh v mraze. Je výsledkom očistenia srdca (anártha-nivritti) a milosti Krišnu.

Ak však niekto slúži falošným guruom, poklesnutým osobám, dokonca pedofilom, alebo ich priateľom a ešte ich uctieva ako svätcov, hoci ich minulosť je známa a zdokumentovaná, potom sa niet čomu čudovať. Ide o duchovný priestupok (aparādha) – a ten zablokuje akýkoľvek pokrok.

Prabhupáda jasne učil, že guru musí byť čistý oddaný, ktorý nikdy nepoklesne. Nie „funkcionár“, ktorého schválila inštitúcia na základe hlasovania. Viac sa dočítate v článku Škandály, ktoré poznačili hnutie Haré Krišna (ISKCON)

Jeden Prabhupádov výrok na túto tému za všetky:

„Preto je mať pravého duchovného učiteľa, slúžiť mu, potešiť ho a získať jeho milosť nevyhnutné. Inak nie je možné dosiahnuť pokrok vo vedomí Krišnu. A pokiaľ duchovný učiteľ nie je čistý oddaný Krišnu, potom nemá žiadnu duchovnú silu, aby ti mohol dať Krišnu – je to len obyčajný podvodník.

V skutočnosti, nad všetkými pravidlami, predpismi a priestupkami, ktoré som spomenul, je najdôležitejšia jedna vec – ak chceš dosiahnuť úroveň čistého opakovania mahá-mantry Hare Krišna, musíš mať pravého duchovného učiteľa, ktorý je čistý oddaný Krišnu.

Bez takého duchovného učiteľa môžeš opakovať Hare Krišna aj naveky, ale nepokročíš, pretože Krišna sa takto nezjavuje. On sa zjavuje len tým oddaným, ktorí sa odovzdajú, slúžia a potešia Jeho čistých oddaných.“

– Zo Šríla Prabhupádovho listu žiakom v Londýne, júl 1969

Priestupky voči svätému menu

Ďalšou kategóriou sú priestupky voči svätému menu samotnému:

„Nejdůležitějším z těchto devíti způsobů oddané služby je neustálé zpívání svatého jména Pána. Ten, kdo to dělá a vyhýbá se zároveň deseti druhům přestupků, snadno dosáhne té nejcennější lásky k Bohu.“ CC Antya 4.71

„Člověk obtěžkaný deseti přestupky proti zpívání Hare Kṛṣṇa mahā-mantry nedosáhne lásky k Bohu, která je konečným cílem zpívání svatého jména, ani po mnoha životech takové snahy.“ CC Ādi 8.16

„Proti zpívání svatého jména Pána existuje deset různých přestupků a zpívat svaté jméno pod vedením čistého oddaného znamená zpívat bez přestupků.“ SB 1.18.19

Ako môžeme čakať, že sa zbavíme priestupkov, keď nie sme pod vedením čistého oddaného, ale naopak zvoleného funkcionára nejakej inštitúcie, kde je veľká pravdepodobnosť, že poklesne, tak ako mnoho jeho „kolegov“?

Zároveň, samotný tretí priestupok voči spievaniu svätého mena hovorí jasne – „Nenasledovať pokyny pravého duchovného učiteľa“. Znamená to, že tí, ktorí nerešpektujú Prabhupádov pokyn o tom, kto je čistý oddaný a kto sa môže a nemôže stať guruom v pravej parampare, tento priestupok vykonávajú denno-denne. Buď tým, že nasledujú a uctievajú volených guruov, čo Prabhupáda zakazuje, alebo tým, že sa proti takejto deviácii nepostavia a tolerujú ju, aj keď ju vidia.

Nenasledovať pokyny áčárju je jeden priestupok, ďalší priestupok, a to štvrtý priestupok – „Ohovárať védsku literatúru a literatúru v súlade s védskymi závermi“, spĺňajú títo devianti tiež, keďže sú proti Védam a ich záverom. Védy, ani gaudiya-vaišnavská tradícia NIKDY v celej VEČNOSTI nikde nespomína, že by sa čistý oddaný Pána, uttama-mahá-bhagavata do svojej duchovnej pozície mal voliť, práve naopak. Na mnohých miestach sa to doslova zakazuje.

S tým súvisí aj šiesty priestupok, ktoré sa tiež dopúšťajú – „Podávať špekulatívne výklady k svätému menu“. Prečo? Jednoducho preto, že tvrdiť, že sväté meno a potencia mantra-siddhi sa prednáša postupnosťou volených funkcionárov, a že táto siddhi tiež zrazu zaniká, keď si odhlasujú, že niekto už nie je článok živej parampary, je čistá špekulácia. Buď niekto je čistý oddaný a má mantra-siddhi, v tomto prípade sa rozprávame o dikša-mantra-siddhi, alebo jednoducho nemá. Žiadne svetské hlasovanie manažérov o potencii svätého mena u niekoho, či vaišnavskej siddhante nemá silu, ani autorizáciu o tomto rozhodovať.

Nasleduje ďalší priestupok, a to je siedmy priestupok – „Vykonávať hriešne činnosti s vedomím, že nás sila spievania svätého mena očistí.“. Častokrát počúvam alebo čítam, ako napr. pri tejto obhajobe deviácií od jedného staršieho českého sektára, ktorý začal sektu obhajovať na margo nášho článku (moja reakcia na jeho zľahčovanie tu), že nemáme nič riešiť, máme byť ticho a stačí, že budeme pokračovať, spievať Haré Krišna, a všetko bude v poriadku. Krišna má totiž všetko pod kontrolou. Takéto zmýšľanie je práve príkladom tohto priestupku, a rozmýšľajú tak mnohí. Veď čo, stačí, že chantujem, mám svojho ISKCON gurua ako Tamagoči, a Prabhupáda a Mahá-mantra ma spasí. Čo na tom, čo sa deje, kto má čo na rováši, a že podporujem gurua, ktorý sa bratríčkuje s pedofilmi, ktorí zneužívajú mladých vaišnavov a vaišnavky. Na tom nezáleží, Mahá-mantra všetko spraví.

S tým úzko súvisí aj ôsmy priestupok – „Považovať spievanie Haré Krišna za jednu z priaznivých ritualistických činností popisovaných v Karma-khandskej časti Véd.“ – Je viac než logické, keď vlastného gurua, najdôležitejšiu osobu v ich živote si vyberajú na základe mechanického rituálu, tak aj všetko vrátane mantry je ritualistické. Nehovoriac samozrejme o tom, že aj ten tzv. „dikša“ rituál, ktorý vykonávajú, nie je autorizovaný a Védy nič také nepoznajú. Ale o tom inokedy.

Mechanické praktikovanie = falošný pokrok

Väčšina oddaných je dnes zaseknutá vo fáze tzv. vaidhi-bhakti – vykonávajú povinnosti zo zvyku, bez chuti, bez nadšenia. Veľká časť však nepokročila ani tam (pretože aj sadhana bhakti ako taká je relatívne vysoká úroveň). Sú znechutení, vyprahnutí, no stále v ilúzii, že „slúžia misii“. V skutočnosti však slúžia inštitúcii, nie Krišnovi.

A pokiaľ sú ich autority osoby, ktoré zakrývali zneužívanie, zatajovali škandály, alebo sú priamo vinné, či takéto činy kryjú alebo ospravedlňujú, tak ich „služba“ ide proti zámeru Prabhupádu a proti samotnému Krišnovi.

Nie je to kritika, ale budíček

Niektorí povedia: „Toto je ofenzívne, nehovor také veci, inak stratíš milosť.“ Ale pýtaš sa: milosť koho? Milosť guruov, ktorí kázali a zneužívali deti? Alebo milosť Najvyššieho, ktorý vidí do sŕdc a čaká, kedy sa konečne prestaneme klamať?

Toto nie je útok na filozofiu. Tá ostáva čistá, pravdivá a nadčasová. Toto je výzva na očistu systému, ktorý sa vydáva za duchovný, no žne ovocie viny, úpadku a vnútornej prázdnoty.

Kritika vo vaišnavizme nie je zakázaná, pokiaľ je oprávnená, je naopak žiadaná – Viac v našom článku – Kritika vaišnavy

K tejto téme sa vyjadruje aj Gour Góvinda swámí:

„Ak Vaišnava počuje guru-nindu (urážky duchovného učiteľa), sadhu-nindu (urážky svätcov), šástra-nindu (urážky písem), teda urážky voči duchovnému učiteľovi, voči Pánovi, voči písmam alebo svätcom, nemal by to znášať. To je neakceptovateľné. Ak Vaišnava počúva všetky tieto veci a dokáže ich znášať, potom ho nemožno nazvať Vaišnavom.
Mal by sa rozhorčiť.„

Čo potom povedať o tom, že mnohí ISKCONskí členovia presadzujú, že nemáme kritizovať ale všetko tolerovať? Má byť oddaný, ktorý sa snaží držať sa védskych pokynov, na ktoré poukazuje napr. aj Gour Góvinda swámí vyššie, ticho ohľadom toho, že sa uráža Prabhupáda a jeho pokyny, že sa prekrúcajú a tak urážajú písma, celý systém parampary? Nehovoriac o urážkach, má byť vaišnava ticho a nepoukazovať na fyzické a sexuálne násilie na iných vaišnavoch? Keby bol ticho a znášal tieto veci bez rozhorčenia, nebol by vaišnavom, a sám by sa podieľal na aparádhach a stratil by tak milosť a chuť do oddanej služby – čo môžeme vidieť na tých, ktorí tak konajú.

Pokiaľ teda sami nechceme stratiť chuť, mali by sme sa tým, ktorí sa tak chovajú alebo také chovanie tolerujú vyhýbať.

Šríla Prabhupáda:

„Oddaný by sa mal vyhýbať osobe, ktorej charakter nie je založený na správnom chápaní; aj keď môže byť vaišnavom alebo oddaným Kṛṣṇu, ak jeho charakter nie je správnym príkladom, mal by sa mu vyhýbať.“

Záver?

Kým sa bude oddanosť zneužívať na uctievanie nehodných autorít, nepríde skutočná duchovná chuť.
Kým bude pokrytectvo dôležitejšie než pravda, nebude pokrok.
A kým sa faloš bude nazývať službou, nebude žiadna ruči – len duchovný útlm, frustrácia a sklamanie.

Stačí pozrieť na tzv. pokročilé autority v ISKCONe, ako sa správajú, ako vyzerajú a ako sa tvária po rokoch či dekádach „služby“. Vidíte tam extázu z realizácie Krišnu, alebo vyschnuté karikatúry oddaných, ktorí sa len zasekli v cirkevnej inštitúcii?

Pravda oslobodzuje. A niekedy začína tým, že povieme nahlas to, čo všetci cítia, ale boja sa to vysloviť.