Článok od Manidhara prabhu – žiaka Šrílu Prabhupádu
Bez ohľadu na to, či má materiálnu alebo duchovnú povahu, každá misia iniciovaná Zakladateľom je (časom, pozn. red.) odsúdená na neúspech z rovnakého dôvodu: stáva sa neosobnou.
Ako poukázal Šríla Prabhupáda, bez vodcu nemôže prebiehať žiadna misijná činnosť. Keď je Kṛṣṇa Najvyšším vodcom, každý, kto kráča v Jeho stopách podľa pokynov posledného áčáryu a jeho predchodcov, sa automaticky stáva vodcom – každý podľa svojich schopností.
Ako človek prestane byť vodcom? Stratou pozornosti veľkých davov nasledovníkov? Sotva. Dejiny nás učia, že počet nasledovníkov môže iba urýchliť pády vodcov spolu s pádmi ich vlastných nasledovníkov. Niektorých možno klamať dlho a mnohých krátko. Nakoniec je pád vodcu spolu s jeho obrovským počtom nerozumných nasledovníkov nevyhnutný vtedy, keď sa osobné porozumenie zmení na kult osobnosti.
Kult osobnosti je zo svojej podstaty neosobný, pretože v skutočnosti sa nikto z nasledovníkov nezaujíma o skutočnú povahu svojho idealizovaného vodcu ani ju nepozná. Takýto vodca a takéto nasledovníctvo boli Šrílom Prabhupádom odmietnuté, keďže vždy trval na tom, aby sa druhí skúmali a aby bol skúmaný aj človek sám – na základe prísnych dôkazov, charakteru a správania daného vodcu.
Vedomie Kṛṣṇu nie je pre sentimentálnych, slepo veriacich „cirkevníkov“.
Je určené pre tých, ktorí aktivovaním svojej inteligencie skúšajú pochopiť podstatu a pravú povahu vecí, ktoré môžu zjavne vnímať, aj vecí, ktoré svojimi súčasnými obmedzenými zmyslami vnímať nedokážu.
Všetko je osobné; dokonca aj klamstvá a krutosť majú vždy napokon osobnú povahu a osobný zdroj.
Rovnako aj pravda.
Vo védskom chápaní je dokonca aj každý jednotlivý oblak plávajúci po oblohe osobou, hoci jeho telo môže byť veľmi dočasné. A preto musí byť vodca vnímaný osobne, musí byť osobne uchopiteľný a osobne zodpovedný tým, ktorých oslovuje. Žiadne množstvo internetovej komunikácie nemôže nahradiť skutočne osobný kontakt, a preto nie je prekvapujúce, že úspech Šrílu Prabhupádu bol založený práve na takomto osobnom styku. Do posledného dychu, ktorý strávil vo svojom tele, vyžadoval a nariaďoval osobné výmeny, cestovanie a znovu cestovanie, pričom si tým postupne ničil telo. Aj keď bol nakoniec prinútený ležať na smrteľnej posteli, zavolal si žiakov, aby ho obklopili a boli osobne prítomní. Na rozdiel od niektorých predchádzajúcich áčáryov si pre posledné obdobie svojho života medzi nami nevybral ústranie, ale chcel ešte intenzívnejšiu osobnú výmenu.
Doslova sa nám celý daroval, a preto pre nás nebolo ťažké darovať sa jemu. Jeho pokora vzbudzovala našu pokoru, jeho nadšenie neprestajne hlásať posolstvo Pána Čaitanyu Maháprabhua vzbudzovalo naše nadšenie a jeho osobná prítomnosť vyvolávala náš osobný prístup k druhým. Neexistuje spôsob, ako by sa tí, ktorí skutočne pochopili osobnú podstatu kázania Šrílu Prabhupádu, mohli stať máyávádinmi, ne-osobami.
Pri absencii takéhoto pochopenia sa pôvodná osobne založená duchovná inštitúcia mení na prázdnu organizáciu postavenú na byrokracii, na požiadavke slepého prijímania pravidiel, ktoré samotní vodcovia nedodržiavajú, a „ústup“ z akejkoľvek verejnej prítomnosti, ktorá by mohla odhaliť a spochybniť náš vrodený impersonalizmus, sa stáva normou.
Zasvätenie sa mení na obyčajný náboženský rituál, nasledovaný výmenou určitej finančnej odmeny a monotónnym recitovaním niečoho, čo človek sám nežije.
Vedomie Kṛṣṇu sa mení na čisto akademický študijný postup, pričom jeho kazatelia si užívajú najvyšší stupeň súkromia a anonymity.
Dogmatickí vodcovia vydávajú dogmatické pravidlá a nariadenia, ktoré potláčajú akúkoľvek osobnú iniciatívu, zatiaľ čo na peniaze orientovaní jednotlivci si medzi sebou privatizujú to, čo kedysi patrilo Bohu. Takýchto zlodejov majetku Zakladateľa-áčáryu pribúda s postupujúcou Kali-yugou.
Následkom toho, keďže už žijeme v neosobnej spoločnosti, ani potenciálni duchovní hľadači nie sú k takýmto inštitúciám priťahovaní, pretože nevidia rozdiel medzi životmi tých, ktorým na nich nezáleží, a životmi tých, ktorí tvrdia, že sú duchovne pokročilí.
Samozrejme, väčšina oddaných dnes žije v grhastha-áśrame, áśrame, ktorý si vyžaduje určitý druh súkromia. Ani život Šrílu Prabhupádu sa v tomto nelíšil; aj keď nebol ani jeden deň, keď by si nepripomínal pokyn svojho duchovného učiteľa – a napokon ho splnil v plnom rozsahu.
Tí však, ktorí sa vyhlasujú za vodcov, bez ohľadu na svoj áśram, musia zaplatiť cenu úplnej straty súkromia, keď zasväcujú svoj život tým, ktorým sľúbili, že sa o nich budú starať. Atmosféra prázdnych sľubov iba zvyšuje obrovské množstvo tých, ktorí sú sklamaní a zbavení akejkoľvek nádeje, že by sa im dostalo nejakej osobnej pozornosti.
Podobne ako nezodpovední muži, ktorí oplodnia každú ženu, ktorú stretnú, a potom ju opustia s „jej“ dieťaťom, takíto nezodpovední guruovia iniciujú veľké množstvo žiakov, len aby ich následne opustili – bez starostlivosti a zmätených, ponechaných napospas máyi rôznymi spôsobmi. Je pravda, že niektorí sa nechávajú zasväcovať len zo spoločenských dôvodov a dúfajú, že svojho gurua už nikdy neuvidia. Ale to môžu byť výnimky. Väčšina zasvätených dúfa, že dostane rovnaký druh osobnej starostlivosti, akú dostávali žiaci Šrílu Prabhupádu. Môžu byť sklamaní.
Ako sa opovažujem písať takéto slová? Pretože pri cestovaní sa väčšinou stretávam práve s takýmito opustenými dušami, ktoré sa držia svätého mena a uznávajú Šrílu Prabhupádu ako svojho jediného záchrancu. Osamelí, zúfalí žiaci, ktorí sa v lepšom prípade držia kníh Šrílu Prabhupádu a jeho večnej láskavej starostlivosti, alebo v horšom prípade úplne stratili nádej na akýkoľvek kontakt so svojím súčasným guruom. Význam disciplíny spočíva v prísnom nasledovaní pravidiel určených guruom. Táto disciplína však nie je raz nainštalovaná a automaticky udržiavaná; v časoch útokov máye musí byť osobne oživovaná a osobne znovu potvrdzovaná.
Aj z tohto dôvodu śāstra pre dni Kali-yugy odporúča, okrem iného, vyhýbať sa sannyāsa-áśramu a neprijímať veľké množstvo žiakov. Výsledok takéhoto „zasväcovacieho ošiaľu“ je vždy katastrofický, pretože čoraz viac nekvalifikovaných žiakov je zasväcovaných čoraz nekvalifikovanejšími guruami, ktorí – ak nie okamžite, tak postupne – odchýlia sa od pôvodných pokynov Zakladateľa-áčáryu. Dnes vidíme, že oslavovanie Šrílu Prabhupádu a neustála spomienka na jeho slová a skutky sú znižované triedou vodcov, ktorí dokážu celé hodiny prezentovať seba samých vo svetle vlastného pseudo-duchovného sebapovýšenia, ovládaní túžbou po výnimočnosti a sláve. Opäť prevláda osobný kult, ktorý vedie iba k vyššej úrovni impersonalizmu. Vodcovia sa stávajú iba obrázkami na stene a misia sa mení na akúsi introvertnú „vnútornú pocitovú“ meditáciu, zatiaľ čo verejnosť odchádza naprázdno.
Kým verejný Harinām a rozdávanie kníh boli naším „denným chlebom“, dnes vidíme duchovných hodnostárov, ktorí nás pozývajú na dobre platené „retreatové“ koncerty, kde sa sväté meno stáva zaujímavým hudobným zážitkom a nie impulzom k tomu, aby sme sa aktívne zapojili do misie Pána.
Guruovia sa stávajú dobre platenými zabávačmi, slúžiacimi zmyslovým potrebám verejnosti, a vedomie Kṛṣṇu sa mení na „exotické korenie“ pridávané do nášho každodenného jedálnička. Možno sa týmto spôsobom zvýši zbožnosť jednotlivých „cirkevníkov“, ale sebecký a introvertný duch, ktorý sa tu inštaluje, vedie iba k postupnej implózii celej misie, ktorá sa napokon stáva nanajvýš len akousi domácou záležitosťou.
Sannyāsí žijúci ako mega-grhasthovia, užívajúci si luxus, aký máloktorý grhastha kedy uvidí; grhasthovia zápasiaci väčšinou bez povšimnutia a osamote so svojimi občas zúfalými manželkami a sebeckými potomkami, napokon hľadajúci osobné priateľstvo a spoločnosť v kruhoch neoddaných – taká je scéna dní Kali-yugy.
Domáci guruovia, ktorí nikdy necitujú svojho gurua, alebo ho ani nemajú, sú všadeprítomní. Zavádzajú „niečo nové“ alebo, čo je ešte horšie, menia priority ustanovené Zakladateľom-áčáryom, pričom nenachádzajú čas ani na to, aby si slušne udržiavali vlastné telo. Takíto narcisovia sa potom vyhlasujú za kazateľov „nového vedomia Kṛṣṇu“.
Medzitým tí, ktorí sú slušne zahanbení a často vyhnaní pre absenciu akýchkoľvek ochranných opatrovníkov, sa sťahujú do úzadia v nádeji, že jedného dňa nájdu inšpiráciu v spoločnosti tých, ktorí sa ešte úprimne snažia uviesť do praxe to, aký plán mal Šríla Prabhupáda pre celosvetové hnutie založené na najvyššom personalizme, ako to nariadila Najvyššia Osoba, Kṛṣṇa. Čím viac prevláda osobná angažovanosť, tým viac inšpirácie sa môže šíriť. Keďže internet je iba informačným zdrojom (a ako vieme, nie každá informácia musí byť skutočná alebo pravdivá), napokon iba tí, ktorí sa osobne angažujú, môžu dosiahnuť nejakú zmenu v životoch druhých a inšpirovať ich, aby kráčali tou istou cestou ako oni – cestou späť domov, späť k Bohu.
Čím viac chápeme Kṛṣṇu ako osobu a Jeho čistého oddaného ako osobu, tým viac je náš duchovný život bezpečný.
Skutočných personalistov nemusí byť veľa, ale nájsť ich je tou najviac oživujúcou a inšpirujúcou úlohou života.
Zatiaľ žiadne komentáre.