Odkiaľ pochádzajú peniaze?

Všetci sme boli mladí, bez akéhokoľvek ohľadu na vlastnú bezpečnosť alebo finančne zabezpečenú budúcnosť. Nemotivované nezištné odovzdanie sa misii Pána bolo pravidlom a tí, ktorí sa ukázali ako najodvážnejší v šírení vedomia Krišnu (nie nevyhnutne skúsení :-), boli lídrami. Toto bol a stále je duch, o ktorého zdieľanie nás všetkých Šríla Prabhupáda žiadal, duch bezpodmienečnej vzájomnej pomoci preukazovanej inému duchovnému bratovi-kazateľovi, ktorý čelil rovnakému nesúhlasu a rovnakým útokom zo strany úplne ateistickej spoločnosti.

Šríla Prabhupáda očakával, že zostaneme stranou od umelých označení, ktoré nám vnucovali všetci tí, ktorí verili, že sú týmto telom, a takto oslobodení sa ponoríme do podstatných činností vedomia Krišnu. Samozrejme, boli tu tí pokročilejší, a tým pádom lídri, ale ich pokročilosť sa dokazovala tým, že chceli kázať a pomáhať ostatným pokročiť v duchovnom živote, a nie spôsobom, ktorý by im blokoval cestu tým, že by sami seba pasovali za stred vesmíru.

Ako Šríla Prabhupáda povedal 21. októbra 1977:

„Život znamená zmysly. Sarvopadhi-vinirmuktam. Naše zmysly sú teraz upadhi. Zmysly tu sú, ale sú poznačené. Musíme oslobodiť zmysly od materiálneho poznačenia. Keď je poznačenie zmyté a tieto zmysly sú očistené, človek sa môže zamestnať v službe Krišnovi. To sa nazýva bhakti.

Je to jasné? Diskutujte o Bhágavatame denne, tak veľa, ako je to možné. Všetko sa vyjasní.“

Dňa 22. apríla 1972 píše Karandhara Prabhu v mene Šrílu Prabhupádu memorandum všetkým prezidentom chrámov, v ktorom uvádza základný zmysel organizácie ISKCON:

„Vzorec organizácie ISKCON je veľmi jednoduchý a môže ho pochopiť každý. Svet je rozdelený do dvanástich zón. Pre každú zónu je Šrílom Prabhupádom menovaný jeden zonálny tajomník.

Povinnosťou zonálneho tajomníka je dohliadať na to, aby sa duchovné princípy veľmi pekne dodržiavali vo všetkých chrámoch jeho zóny. Inak bude každý chrám nezávislý a sebestačný. Nech každý prezident chrámu pracuje podľa svojich vlastných schopností a zlepšuje vedomie Krišnu vo svojom centre. Pokiaľ ide o praktické riadenie, to je potrebné, ale nie tak, aby sme sa príliš pohrúžili do vymyslenej organizácie.

Našou záležitosťou je duchovný život, takže akúkoľvek organizáciu je potrebné urobiť, môžu zvládnuť prezidenti chrámov a vziať si radu a pomoc od svojho zástupcu GBC. Nech takto práca Spoločnosti pokračuje a každý nech zvyšuje svoju službu svojím vlastným tvorivým tempom.“

Keď plody nášho kázania začali dozrievať, duch sa zmenil. Niektorí boli čoraz viac zakrytí a unášaní peniazmi a lichôtkami svojich nekvalifikovaných nasledovníkov, niektorí boli jednoducho stiahnutí svojimi zmyslami a reaktivovanými materiálnymi túžbami. Niektorí sa v rozpakoch stiahli, keď videli narastajúcu nemorálnosť a ochotu oficiálneho vedenia ISKCON-u kompromitovať aj tie najzákladnejšie pokyny Šrílu Prabhupádu kvôli peniazom a vlastnému prežitiu.

Otázky, ktoré sme pravidelne dostávali od širokej verejnosti, otázky ako: „Odkiaľ beriete tie peniaze? Kam tie peniaze idú?“ a napokon „Ako je postarané o tých, ktorí tieto peniaze zbierajú?“ sa stali opäť aktuálnymi, ale tentoraz skôr v zmysle vnútorného fungovania ISKCON-u než v zmysle odpovedania na výzvy verejnosti vo všeobecnosti.

Tieto otázky sa dnes zdajú byť relevantnejšie ako kedykoľvek predtým, keďže tok peňazí v ISKCON-e je nedefinovanou a absolútne netransparentnou zónou.

Každá zaujímajúca sa duša bude lídrami najprv informovaná o umení nezištného odovzdania sa Krišnovi a Jeho zástupcom, udržiavaná vo viere, že Krišna sa postará o ktoréhokoľvek zo Svojich služobníkov v čase núdze, dá to, čo potrebujete, a ochráni to, čo máte. Krišna to skutočne urobí, ale urobia to aj tí, ktorí konajú v Jeho mene?

Generácie často zabudnutých a opustených oddaných sú dôkazom toho, že Krišnova ochrana a ochrana zo strany predstaviteľov ISKCON-u sú dve úplne odlišné veci. Po rokoch intenzívnej služby sú takéto odovzdané duše vyvrhnuté na ulice, opustené a ponechané na milosť a nemilosť materiálnej démonickej spoločnosti. Spoločnosti, ktorú dúfali nahradiť podľa ideálov od Šrílu Prabhupádu.

Ako sa hmla rozplýva pri prvom dotyku slnečných lúčov, lídri ISKCON-u, ktorí si autoritu často vyžadujú a neoplývajú ňou, sa objavujú a opäť bez stopy miznú, často spolu s nimi miznú aj značné peňažné prostriedky.

Ani jedno slovo vďaky, ani jedno slovo uznania nedostávajú tí, ktorí vybudovali to, z čoho dnes profitujeme.

Vďačnosť si vyžaduje inteligenciu. Inteligencia znamená rozumieť pôvodu vecí. Na základe tohto vyhlásenia by nebolo prehnané tvrdiť, že väčšine vedenia ISKCON-u táto inteligencia veľmi chýba, keďže sa zdá byť prevažne ovládaná bezohľadným ekonomicko-darwinistickým princípom „prežíva ten najdrzejší“.

Lídri sú do svojich funkcií menovaní nie na základe zásluh svojho kázania a schopnosti priviesť ostatných k vedomiu Krišnu, ale byrokratickým systémom vypĺňania správnych papierov a schvaľovania inými „inštitucionármi“, aby sa mohli pridať k akémusi parlamentu bez akéhokoľvek kontaktu s realitou kázania. Na tento účel sa vytvárajú tituly bez akejkoľvek praktickej hodnoty alebo uplatnenia. Namiesto služby ISKCON-u sa mnohí rozhodli z ISKCON-u žiť a zarábať na ňom peniaze, pričom ich prítomnosť dokazuje len ich občasná účasť na stretnutiach bez hodnoty a významu.

A tak tí, ktorí to „nikdy nerobili“, sa stávajú poradcami a autoritami pre tých, ktorí to „už robia“… Skutočne bizarná situácia, keď sa cestujúci na zadnom sedadle, ktorý sa vezie zadarmo, stáva virtuálnym vodičom bez toho, aby sa hoci len raz dotkol volantu. A tak sa lídri stali nákladom, jednoducho udržiavaným tými, ktorí túžia šoférovať v skutočnom zmysle slova.

Nie neobvyklý syndróm pre úplne materialistickú spoločnosť, ktorá udržiava vedenie len kvôli vedeniu samotnému.

Mladšia generácia oddaných, ktorí buď už žijú životom rodinne zaťažených mužov, alebo sa na život rodinného muža ešte len pripravujú, má samozrejme riešenie pre tento pretrvávajúci prístup svojich lídrov v zmysle „nedotýkaj sa mojich peňazí“: neodovzdávajú sa v takom bezpodmienečnom duchu, ako sme to robili my, v dôsledku čoho nezískavajú takú chuť, akú sme získali my. Jednoducho robia zo svojho vlastného prežitia svoju prioritu… a potom prispievajú na misiu Šrílu Prabhupádu podľa vlastného uváženia.

To je pre triedu gṛihasthov prirodzené. Dokonca ako rodinný muž musel aj Šríla Prabhupáda robiť „to, čo bolo potrebné“. Nikdy však toto „robenie toho, čo je potrebné“ nepovažoval za konečnú fázu života oddaného, ale vždy vyhľadával príležitosti, ako sa zapojiť do nejakého druhu kazateľského režimu.

Snažil sa však konať zodpovedne až do bodu, kedy bolo úplne zrejmé, že Krišnovo volanie konať podľa konečnej zodpovednosti, bezpodmienečne slúžiť Jeho misii, bolo tým najvyšším volaním a najvyššou povinnosťou, ktorú bolo treba splniť.

A tak je otázka „Odkiaľ beriete tie peniaze?“ dnes aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým. Raz, niekedy v roku 1976, som vošiel do kancelárie svojho GBC, ktorý sa dovtedy ukázal ako mimoriadne inšpiratívny a podporujúci pri úlohe distribúcie a produkcie kníh. Ako líder sankírtanu, zodpovedný za tých, ktorí chodia von a distribuujú knihy Šrílu Prabhupádu, som položil otázku, ktorá mi dlho vŕtala v hlave: „Drahý Šrí Višnupáda (tak sa v tom čase volal môj duchovný brat), mohli by oddaní sankírtanu, ktorí chodia každý deň von a zbierajú toľko peňazí, aspoň vedieť, na čo zbierajú?“

Odpoveď prišla okamžite a bola šokujúca. Môj GBC sa okamžite rozčúlil a nakričal na mňa: „Oddaní sankírtanu? Zbierajú pre Krišnu, to by im malo stačiť!“ Zostal som bez slov, poklonil som sa a okamžite som opustil miestnosť. Život išiel ďalej ešte mnoho rokov a nakoniec náš GBC žalostne padol, premožený svojou chorobou, úpadkom štandardov ISKCON-u, závisťou svojich duchovných bratov a vlastným narastajúcim šialenstvom.

Na tento incident som však nikdy nezabudol.

V dnešnom kontexte by som neopustil len miestnosť, ale celú zónu svojho (zvyškom GBC) vysoko chváleného zonálneho áčáryu (z „jeho“ zóny tieklo toľko peňazí do nám neznámych kanálov, najmä do Indie), a vybral by som si radšej odchod do dôchodku z akejkoľvek oficiálnej manažérskej pozície v ISKCON-e, než aby som pokračoval v službe tým, ktorí mi upierajú túto zásadnú otázku: Kam tie peniaze idú?

Skutočne, KAŽDÝ, kto sa stotožňuje s misiou Šrílu Prabhupádu a prispieva svojou energiou a finančnými prostriedkami do ISKCON-u, má právo požadovať od svojich lídrov úplne transparentnú správu o osobnej ekonomike takéhoto zástupcu a o spôsobe, akým sa míňajú peniaze, ktoré mu boli poskytnuté. Také sú štandardy, ktoré Šríla Prabhupáda stanovil. To je obzvlášť dôležité pre brahmačarínov a sannyásínov, od ktorých sa očakáva, že nebudú slúžiť ako bankári a organizátori peňazí. (Táto zodpovednosť bola, ako je zrejmé z listu vyššie, zverená výlučne prezidentom chrámov a miestnym manažérom.)

Napokon, v stávke tu nie sú peniaze, ale viera nevinnej verejnosti, ktorú takto zneužívajú tí, ktorí darcom vnucujú predstavu, že ich ťažko zarobené peniaze budú správne investované, aby z nich mohli mať duchovný prospech. Ako Šríla Prabhupáda upozorňuje v Čaitanya Čaritámrite, ak sa takto premárni hoci len jeden cent, duchovná cesta toho, kto ich takto nesprávne minie, bude zablokovaná. Keďže som sám v ISKCON-e dlhé roky spravoval obrovské množstvá peňazí, nakoniec som nemal ani cent, pracoval som pre dobro oddaných, za ktorých som bol zodpovedný vo dne i v noci, dodnes sa pýtam sám seba, či služba, ktorá mi bola poskytnutá na oplátku, a výhody, ktoré som automaticky využíval, boli oprávnené. Som pripravený okamžite sa ospravedlniť každému oddanému, ktorý má pocit, že som v tých časoch nejakým spôsobom zneužil jeho službu, ak ma dnes kontaktuje.

Keď vidím skorumpovaný stav mnohých, ktorí vidia ISKCON ako akúsi spoločnosť na výrobu peňazí, čudujem sa našej brahmanskej komunite, prečo nezaujme ráznejší postoj proti takému druhu vaišovskej dominancie.

Dokonca aj sväté dhámy sa pod oficiálnym vedením ISKCON-u menia na akési zábavné parky na výrobu peňazí, kde bude nevinná verejnosť kŕmená zmyslovým uspokojením namiesto transcendentálneho poznania.

O to vzácnejší sú tí, ktorí sa utiekajú do podstaty misie Šrílu Prabhupádu a snažia sa napriek všetkej beznádeji požehnať verejnosť milosťou Šrílu Prabhupádu, svätým menom a predovšetkým jeho transcendentálnymi knihami.

Takýchto transcendentálnych hrdinov nikdy nebolo príliš veľa, ale ako Šríla Prabhupáda upozorňuje v liste napísanom v roku 1971:

„Veľmi ma teší, že vaša kazateľská práca ide tak pekne. To je ten test, že robíte oddaných. Zvlášť chcem tento program pre školy a univerzity. Ak len inteligentná trieda ľudí pochopí našu filozofiu Krišnu, potom je naša misia úspešná. Skúste teda prilákať týchto študentov hojným prasádamom a peknou filozofiou a oni to budú oceňovať čoraz viac. Pomaly, ale isto, to je naše motto – a vysoká úroveň, nie masa. Takže nevadí, že niektoré iné kresťanské hnutia získavajú veľa nasledovníkov. Súťaž je pre nás prospešná. Všetko je prospešné pre vedomie Krišnu, ak sa to správne využije. To je to umenie. Čokoľvek bez podstaty nepretrvá, takže len úprimne ukážte, že máme pod sebou pevnú pôdu, a nie že máme len nejaký sentiment, to je všetko. Mnohé fanatické duchovné hnutia prišli a odišli, ale bez bezchybnej filozofie Krišnu nemôžu obstáť. Preto chcem, aby sa najmä moje knihy a literatúra distribuovali vo veľkom množstve. Toto je naša podstata, skutočné filozofické informácie, nie nejaké slabé sentimenty. Snažte sa teda o to, dať všetkým ľuďom túto filozofiu Krišnu, a mnohí skutoční oddaní pôjdu s nami späť domov, späť k Bohu.“