Článok od Manidhara prabhu – žiaka Šrílu Prabhupádu
Tí, ktorí nasledujú cestu bhakti-jógy, oddanej služby Pánovi, vnímajú neosobnosť, máyávadu – náuku, ktorá vyhlasuje tento svet za iluzórny prejav bez osobného pôvodu – ako každodennú výzvu. Skúmajú, do akej miery tento „jed“, ako ho Šríla Prabhupáda zvykol nazývať, stále ovplyvňuje naše životy.
Aj keď sme filozoficky poučení, môžeme stále nevedome nasledovať vzorce, v ktorých sme vyrastali, a občas sa správať neosobnejšie, než si sami uvedomujeme.
Pôvod neosobnosti
Aký je pôvod neosobnosti? „Strach z osobnej identity“ je jednou z jej príčin, pretože byť osobou automaticky znamená niesť zodpovednosť za svoje činy. Neosobné „nikto“ nemôže byť za nič zodpovedné – a práve táto predstava robí neosobnosť, napriek jej úplne nelogickému „vysvetleniu“, takou populárnou.
Tí, ktorí si ešte pamätajú časy, keď boli vnímaní ako osoby, sú ohromení tým, ako rýchlo sa spoločnosť depersonalizuje. To, čo kedysi znamenalo prechádzku do miestneho obchodu či na poštu, často spojenú so stretnutím s niekým, sa zmenilo na dlhé sedenie osamote pred akýmsi zariadením, sledovanie obrazovky, aby sme videli, ako je niekto iný osobný niekde inde.
Žiadna obrazovka – ani tá, z ktorej možno čítate tento text – nedokáže nahradiť osobné stretnutie: osobnú výmenu naplnenú slovami, obrazmi mimiky tváre, prítomnosťou jemnohmotného tela a napokon postavením srdca.
Moderná spoločnosť a depersonalizácia
Už od prvého dňa, keď sa narodíme do tohto sveta, dostaneme číslo spolu s dokumentmi, ktoré definujú, kým sme, a sme spracovávaní „systémom“ podľa „vládnych politík“, pričom sme deň čo deň klamaní o našej skutočnej identite.
Sme natlačení spolu s ostatnými do rôznych dopravných prostriedkov a je nám hovorené, že život znamená pracovať od pondelka do piatka a potom tráviť víkend presne rovnakým spôsobom ako všetci ostatní. Naše voľby sú už vopred zvolené za nás a bez pochopenia toho, kým sme, sa jednoducho zlievame s davom.
Každý krok v našom živote je naprogramovaný. A aj keď sa niektorí pokúsia vymaniť, alternatívy ich „alternatívneho života“ sú čoskoro naprogramované inými „anarchistami“, pretože aj anarchizmus sa môže stať výnosným biznisom. A tak sa z hipisákov stávajú jupíci, z vegánov nadšení zákazníci vegánskeho priemyslu, ktorý ešte rýchlejšie zabíja všetky zvieratá považované za neekonomické. Demokrati sa menia na bezohľadných zástancov svojej doktríny a posielajú armády útočiť na kohokoľvek, kto nie je „demokratický“. Podvádzaní znova a znova sme nútení nasledovať cestu niekoho iného v mene slobody a nezávislosti.
Napokon materiálna príroda, v podobe smrti, vypne všetky znepriatelené strany, len aby ich nahradila ďalšou skupinou hlupákov, ktorí veria, že tento hmotný svet je určený práve im. Každý, kto sa pokúsi stať osobou, bude skôr či neskôr vtlačený do neosobného vzoru, ktorý je preňho navrhnutý.
Kontrola neosobných vodcov
Neosobní vodcovia, často len bábky v rukách neviditeľných síl, radi depersonalizujú ľudí a premieňajú ich na homogénne masy, čo im dáva ilúziu väčšej kontroly. A milióny hlupákov na to nadšene reagujú, veriac, že byť uzamknutý v neosobnej mase tiel je bezpečné miesto.
Personalizmus naopak podporuje individualitu a individualita sa prejavuje tvorivou inteligenciou rôzneho druhu. To všetko je veľmi nepríjemné pre vodcov, ktorí by nás najradšej premenili na homogénnu masu pracujúcich otrokov slúžiacich ich agende. Keď hovoria o zjednotení a jednote ľudstva, v skutočnosti myslia depersonalizáciu a úplnú stratu osobnej identity. Len čo niekto príde „s iným nápadom“, okamžite ho odkúpia, privlastnia si ho a potom ho buď zničia, alebo premenia na ďalšiu súčasť svojho výnosného impéria. A tak sa „inovatívny človek“ stáva len ďalším otrokom ako všetci ostatní.
Neosobnosť v náboženských inštitúciách
Najmä náboženské inštitúcie poskytujú úrodnú pôdu pre takúto zotročujúcu neosobnosť, pretože myšlienka „odovzdania sa Bohu“ sa v rukách takýchto démonických „svätcov“ mení len na nástroj ovládania a zotročovania druhých.
Ako sme sa my, oddaní v hnutí Haré Krišna, zvykli žartom vyjadrovať:
„Dajme si pozor, aby sa z našich chrámov nestalo toto: pri vchode musia ľudia na príkaz chrámových úradníkov najprv vyzuť topánky. Potom po vstupe musia odovzdať peniaze na určenom mieste, aby si zachránili dušu, a napokon musia odovzdať aj mozog… aby sa úplne odovzdali.“
Toto sektárske chápanie „odovzdania sa Bohu“ je v úplnom rozpore s víziou Šrílu Prabhupádu, ktorý svojich hostí prosil, aby používali svoj rozum – nie aby sa ho vzdali.
Cesta k personalizmu
Keď sa rozprávame s tými, ktorí zažili takéto kruté zanedbávanie a pohŕdanie, obraz, ktorý sa objavuje, je vždy rovnaký: bol pri tom máyávádí. Narcizmus, egocentrizmus a napokon predstava „ja som jediná cesta“ – to všetko pramení zo strachu z osobného odhalenia, ktoré so sebou každé osobné chápanie života prirodzene prináša. Stať sa personalistom znamená, že človek bude aj osobne odhalený. V živote niekoho, kto sa zasvätil Bohu, nie je miesto pre súkromie. Nepotrebuje ho, pretože všetko už patrí Bohu. Je Jeho súčasťou, a preto sa o to, čo mu bolo dané, delí s ostatnými alebo sa z toho spolu s nimi raduje.
„Nič nie je moje; všetko patrí Bohu“ je konečná formula personalizmu.
Tí, ktorí pochopia tento jednoduchý fakt, nemajú problém pristupovať k svojmu okoliu úplne osobným spôsobom. Budú sa ich báť a budú ich vylučovať tí, ktorí sa radi skrývajú za dymovými clonami altruizmu, napodobňujúc Boha – Najvyššieho dobrodinca všetkých. Arogancia takýchto ľudí vyúsťuje do fašizmu, keď napodobňujú Boha tým, že sa snažia stať Najvyšším kontrolórom. Keď sú prichytení a odhalení, tvrdia, že konali len pre dobro ostatných a „v rámci plnenia povinností“.
Záver
Tí však, ktorí si uvedomia, že ich prvoradou povinnosťou je slúžiť Bohu, sa automaticky stávajú služobníkmi ostatných, pretože aj ostatní sú časťami Boha. Neplatí, že najprv slúžime častiam a to sa automaticky započíta ako služba Bohu. Nie – keď slúžime Bohu, nemôžeme znevažovať Jeho časti. Keď sa prostredie naplní takýmto osobným chápaním, ako sme to zažili v prítomnosti Šrílu Prabhupádu, všetky „konflikty“ a „nedorozumenia“ sa okamžite rozplynú. Učíme sa ľahko tolerovať niekoho, kto sa so všetkou svojou nedokonalosťou tiež snaží slúžiť Bohu. Toto je konečný vzorec, ako sa stať personalistom a ako sa vyliečiť z neosobnosti, na ktorú sme si tak zvykli.
Autor tohto textu by sa teraz mohol stať autobiografickým a podrobne opísať, ako bol neosobne odstránený zo svojej služby v hnutí Šrílu Prabhupádu závistlivými neosobníkmi. Keď však vidí, že jeho príbeh sa opakuje v životoch mnohých ďalších, môže len dospieť k záveru, že máme ešte dlhú cestu pred sebou, aby sme sa skutočne stali personalistami – napriek našej snahe stať sa úprimnými oddanými Pána.
A predsa, vidiac najvyšší príklad dokonalého personalizmu v podobe Šrílu Prabhupádu, máme svojho sprievodcu aj nádej, že príde deň, keď sa skutočne pochopíme ako večné osoby, časti Boha. Čím viac to budeme robiť, tým viac sa všetky naše problémy odstránia a my sa môžeme stať extatickými oddanými, ktorí jednoducho zdieľajú tok milosti vyžarujúci z guru-parampary a od Šrílu Prabhupádu.
Ako povedal jeden múdry človek:
„Najväčšie násilie páchané na človeku je odopretie jeho osobnej identity.“
Skutočný oddaný je veľmi opatrný, aby sa takejto neosobnej brutalite vyhol.
Zatiaľ žiadne komentáre.