Jeden z príbehov o zneužívaní detí v ISKCONe

Úryvok z knihy:

Iný druh života (A Different Kind of Life)

Bhaktavashya devi dasi

(Zasvätená Šrílom Prabhupádom)

„Peklo vo svätom Dháme“

Boli sme tu, na mieste narodenia Pána Krišnu. Prvá vec, ktorú som urobila, bolo, že som vzdala úctu zemi, nabrala trochu hliny a posypala ňou hlavu sebe aj svojej dcére. Keď sme vstúpili do areálu chrámu, vynechala som vzdávanie úcty Božstvám v chrámovej miestnosti a požiadala som, aby som mohla okamžite vidieť [môjho malého syna] Gangu. Devananda išiel hľadať niečo pod zub a ja s Revati sme čakali v slnečnej prijímacej miestnosti, kým ho k nám neprivedie učiteľ.

Keď som ho chcela objať, zdvihol ruky, akoby ma chcel od seba odraziť. Neskôr som sa ho pýtala, či to bolo preto, že ho bili, a bola to teda automatická reakcia, keď sa k nemu niekto priblížil. Povedal, že nie, to nebol ten dôvod. Bolo to kvôli indoktrinácii v zmysle „muž zoslabne, keď ho žena objíme“, ktorá sa začala už v Chicagu a tu v škole ju učili všetkých chlapcov.

Ale to nebolo to najhoršie. Len čo spustil ruky, aj tak som ho objala a všimla som si pritom trojpalcovú ranu na krku pokrytú chrastou. Keď som sa ho spýtala, čo sa stalo, povedal, že jeden z učiteľov mu krk vydrhol kovovou kefou.

Rozzúrená som ho schmatla za ruku a s dcérou v náručí som bez ohlásenia vtrhla do kancelárie prezidenta chrámu, brahmačáriho menom Danu. Ukázala som na ranu na Gangovom krku, zopakovala som to, čo mi povedal, a žiadala som vysvetlenie. „Matadží,“ povedal a zdvihol ruky, akoby naznačoval, že sa mám upokojiť. „Stalo sa to, že Bhavananda Maharádž (miestny guru) si všimol, že chlapci majú špinavé krky, a povedal, že krky sa majú drhnúť, až kým nebudú krvácať – a jeden učiteľ ho vzal doslova.“ Potom sa usmial, akoby o nič nešlo. Musela som ovládať nutkanie preskočiť jeho stôl a zhodiť ho zo stoličky. Neveriacky som naňho hľadela a krútila hlavou na znak toho, že nemôžem uveriť tomu, ako ten čin zľahčuje.

Danu rýchlo zmenil tému a opýtal sa, či som priniesla školné. Niečo som zamumlala v zmysle, že v tejto veci sa má obrátiť na môjho manžela, a rýchlo som odviedla deti preč skôr, než by som vybuchla a vychrlila nejaké nadávky – čo by bol dostatočný dôvod na to, aby ma vyhodili z pozemku.

Ganga s nami išiel do Bombaja na dvojtýždňové prázdniny. Keď som s ním bola sama, načrtla som tému fám o sexuálnom zneužívaní. Chcela som veriť, tak ako väčšina oddaných, že sú to len fámy, pretože sa zdalo nemožné, aby nejaký oddaný mohol ublížiť jednému z „Krišnových detí“, a to najmä tu, na najsvätejšom zo svätých miest. Nechcela som do jeho mladej mysle vkladať žiadne odporné predstavy, a tak bolo pre mňa ťažké nájsť slová. „Urobil niekedy nejaký učiteľ, hm, niečo… skúsil urobiť niečo, čo bolo…“ Ganga odpovedal na moju nedokončenú otázku. „Myslíš tým, či sa so mnou nejaký učiteľ niekedy pokúšal mať sex?“ Ostala som ohromená. Ako mohol vedieť, že taký zločin vôbec existuje? Pokračoval: „Mne nie, ale jeden učiteľ občas v noci príde a zoberie niektorých mladších chlapcov z izby a robí im veci. Chlapci nikdy nepovedia, čo robí, ale počujem ich plakať, keď sa vrátia.“ Rýchlo dodal: „Sľúb mi, že nikomu nepovieš, že som ti to povedal, inak ma znova zbijú.“ Znova? „Bijú ma stále. Raz ma nechali postiť sa celý deň a tento jeden veľmi zlý učiteľ ma zamkol v prázdnej miestnosti bez okien. Našťastie sa to dozvedel jeden oddaný Jagadish, pustil ma von a dal mi prasadam. A na toho učiteľa nakričal, že mi to urobil.“ Nemohla som to povedať Devanandovi; vedela som, že Gangovi neuverí a nemali sme peniaze na letenku, aby sme ho vzali späť so sebou. Povedala som mu o tom, že Gangu bijú, ale Devanandova odpoveď na to samozrejme bola, že Ganga je zlé dieťa a pravdepodobne si to zaslúžil. Cítila som, že nemám na výber, musela som ho nechať v Indii, ale povedala som mu, že sa pokúsim zohnať peniaze, aby som ho dostala do Kanady, keď sa tam vrátim. Pred odchodom mi Ganga položil prekvapivú otázku: „Mata, ako to, že vtedy, keď som mal maláriu a takmer som zomrel, ti to bolo jedno?“

V marci, počas festivalu v Mayapure, vzali chlapcov z Gurukuly do Mayapuru a niektorí z nich dostali maláriu. Učiteľ, ktorý mal chlapcov na starosti – „bol milý, mala som ho rada“ – mi napísal list na adresu chrámu v Durbane. Písal, že Ganga je veľmi chorý, boja sa, že oňho prídu, a že by som mala okamžite prísť. Ten list musel niekto čítať. Prepočítala som si dátumy od chvíle, keď som odišla z Kapského Mesta, preletela do Durbanu a zistila, že som v prvom mesiaci tehotenstva – bol február. V marci alebo apríli som bola na farme v Durbane a mala som takmer dosť peňazí na núdzovú cestu do Indie. Bolo to predtým alebo potom, čo som kúpila letenku pre Gangu na leto? Krútila sa mi hlava. Prečo niekto v kompetentnom postavení nezavolal medzinárodný hovor a netrval na tom, že so mnou bude hovoriť? Je Tamas das naozaj taký zlý? Bože, môj úbohý chlapec. Čo som mu to urobila? Bolo by mu lepšie v „karmi škole“ alebo u mojej rodiny v Soo. „Ten list som nikdy nedostala,“ povedala som, aby si nepredstavoval to nemysliteľné. „Musel sa stratiť na pošte. Alebo mi ho niekto jednoducho zabudol dať. Tak veľmi ma to mrzí.“ Tentoraz ma nechal, aby som ho objala, jeho krásna anjelská tvárička sa rozžiarila, viditeľne sa mu po tomto vysvetlení uľavilo.

Pred odletom do Toronta sme sa zastavili v Detroite. Bola som v depresii a zmietaná informáciami, ktoré mi Ganga dal. Ak by som to povedala, zradila by som jeho dôveru a porušila sľub, ktorý som mu dala. Ale ak sa toto deje, nemali by o tom všetci vedieť? Najmä rodičia. Sedela som v jednej z voľných izieb a ako zvyčajne som plakala, keď vošla manželka prezidenta chrámu, Sitarani. Musela ma počuť.

„Prabhu, prečo plačeš, keď si sa práve vrátila zo svätého dhámu?“ chcela vedieť. Všetko to zo mňa vyletelo. „Sľúb mi, že nepovieš…“ Povedala som jej všetko, vrátane sľubu, ktorý ma Ganga prinútil dať. Povedala, že to nepovie, ale jej syn mal byť poslaný do Indie nasledujúci rok, a tak išla za jedným oddaným, ktorý to mal na starosti, Jai dasom, keď krátko nato prišiel na návštevu. Zatelefonovala mi do torontského chrámu, aby mi oznámila, že to „vykecala“, prepáč, a že Jai das sa na ňu veľmi nahneval a poprel, že by sa v Indii dialo niečo podobné.

O niekoľko týždňov mi prišiel list z Indie. Bol od Jai dasa. Prezident chrámu list otvoril (v tom čase v kultúre ISKCON-u nič neobvyklé) a povedal svojej žene, že mi ho nechce dať, pretože bol príliš krutý. Koniec koncov, bola som vtedy asi v 7. mesiaci tehotenstva. Jeho žena to povedala inej žene a samozrejme sa to dostalo ku mne. Trvala som na tom, že si ho prečítam. Je Ganga v poriadku? Prezident chrámu ustúpil a list mi dal. Bol poslaný v kópii všetkým chrámom ISKCON-u. V ňom som bola obvinená z toho, že som „nepriateľom hnutia Haré Krišna“ a že „chodím z chrámu do chrámu a šírim zlomyseľné lži o gurukule“. (pozn. red. – toto je z mojej skúsenosti bežný Iskconský princíp – falošné ohováranie tých, ktorí im prišli na ich darebáctva / viď aj náš článok Ako sekta ISKCON ubližuje svojim členom – 1. časť – Yogapit), Musela som sa zastaviť a nadýchnuť, kým som čítala ďalej. Jai das uviedol, že Gangu vypočúvali pred učiteľmi a Bhavanandom (vedúcim guruom pre Vrindavan) a on „všetko poprel; chlapec je očividne klamár“.

Zakončil to otázkou, či si myslím, že on a Bhavananda sú hlupáci. Myslela som na Gangu, ako ho odvliekli na výsluch, aký musel byť vydesený, obklopený pravdepodobne poltuctom veľkých násilníkov… A ako sa musel cítiť mnou zradený. Bola to všetko moja chyba. Nemala som nič hovoriť, kým sa nevráti do Kanady. Modlila som sa za jeho skorý návrat a za bezpečie môjho dieťaťa v lone. Čo ak som sa neúmyselne dopustila vaišnavského priestupku? Čo ak si Ganga ten príbeh vymyslel, aby sa dostal z gurukuly? A kto by mu to mohol zazlievať, ak by to aj urobil?

Začala som takmer neustále spievať mantru Narasimha, striedajúc ju s Mahá-mantrou. 20. decembra 1979 sa mi narodilo tretie dieťa. Zdravý (hoci spočiatku trochu chudý) syn, ktorého som pomenovala Nrsimhananda (blaženosť Pána Narasimhu). Z Indie prišiel ďalší list, tentoraz od riaditeľa školy. Ganga vraj neposlúcha viac než zvyčajne, narúša program a má zlý vplyv na ostatných študentov. Posielajú ho „späť, do mojej starostlivosti“. Boli takí nedočkaví, aby sa ho zbavili, že mu zaplatili letenku do Toronta…

(koniec článku)