Duchovný blázninec: Keď sa pacienti hrajú na lekárov

Prijatie duchovného majstra je podmienkou. Najvyššia Božská Osobnosť je dosiahnuteľná pre tých, ktorí Ho chcú vidieť. Celkom v rozpore so sahajiyovským chápaním mnohých ľudí, Boha nemožno realizovať na základe našej intuície alebo silou nášho mentálneho a zmyslového vnímania. Koniec koncov, podliehať iluzórnym predstavám je jednou zo základných vlastností podmienenej duše. Boh je skutočný; naše vnímanie môže byť iluzórne.

Pri všetkom, čo v materiálnom svete robíme, hľadáme vedenie, čo končí citovaním rôznych autorít – dokonca aj tých, ktoré sa nás arogantne snažia učiť, že by sme nemali nasledovať žiadnu autoritu a mali by sme sa ustanoviť za vlastníkov svojich tiel a tvorcov svojej „slobody“.

Aj pri pokuse o obnovenie nášho duchovného postavenia môže táto mentalita stále prevládať a podľa našej vytrvalosti viesť samých seba na základe falošného ega nám Krišna pošle konkrétneho podvodníka, ktorý môže ťažiť z našich sympatií tým, že nám povie, že môžeme „ísť tam, kam sa ani anjeli neodvážia“. „Vedenie“ takéhoto podvodníka môže byť dokonca založené na prísnych tvrdeniach, ale nanešťastie je nesprávne aplikované na nesprávne publikum.

Najprv tapasya, odriekanie mysle a zmyslov, potom sa môže prejaviť poznanie prostredníctvom sluchového vnímania od autorizovaného duchovného majstra – to je proces, ktorý nás učil Šríla Prabhupáda. „Najprv slúž, až potom si zaslúž.“ Na začiatku je daná rada vo forme váni, po ktorej nasleduje pevný pokyn vo forme dikši. Čokoľvek iné je v iluzórnej forme. Neskúsení začiatočníci vo vedomí Krišnu, v obave, aby sa nestali pasívnymi robotmi bez osobnosti, hľadajú kompromis: počúvať autority, ale nakoniec urobiť to, čo sami považujú za najlepšie. Iste, tú malú individuálnu slobodu, ktorú nám Krišna dal, aby sme prijali alebo odmietli, nemožno nikdy porušiť, ale aký môže byť konečný výsledok nášho vznášania sa na mentálnej úrovni, keď nikdy nie sme schopní dospieť k žiadnemu záveru? Nakoniec MUSÍME tak či onak prijať nejaký druh autority. Počet ilúziami zmietaných „garantov duchovnosti“ padajúcich z cesty vedomia Krišnu len posilňuje pôvodnú nedôveru podmienenej duše a strach z opätovného podvedenia. Vybudovať si vieru v takejto atmosfére zbúranej dôvery voči autorizovanému duchovnému sprievodcovi je veľkou výzvou.

Čo však môže byť riešením? Počúvať to, čo nám hovorí naše falošné ego a naša myseľ?

Určite nie. Nie je ľahké uniknúť zo spoločnosti podvodníkov a podvádzaných, ale tým, ktorí sú úprimní, Krišna ponúka všetku pomoc tým, že im dáva správnu inteligenciu aj zvnútra. Táto inteligencia im však bude daná až do bodu konečného prijatia pravého (bona fide) gurua; potom sa guru stáva vonkajším prejavom Nadduše. Nakoniec, vrana k vrane sadá, a tak tí, ktorí hľadajú lacné spôsoby pestovania duchovného života, skončia v najlepšom prípade pri nejakom zbožne motivovanom životnom štýle, alebo sú zavedení skutočnými podvodníkmi a dopúšťajú sa priestupkov tým, že sú zasvätení do hnutia, kde „blázni vtrhnú tam, kam sa ani anjeli neodvážia“.

Šríla Prabhupáda nám ponúkol jednoduché a praktické riešenie tejto dilemy a dal nám praktické spôsoby, ako sa spojiť na skutočnej platforme reálneho vedomia Krišnu. Keďže sme individuality, prirodzene môžeme mať svoje individuálne vnímanie, ale toto vnímanie sa dá zosynchronizovať a zharmonizovať zapojením sa do misie, ktorú nám zveril:

• produkcia a distribúcia jeho kníh,

• produkcia a distribúcia jeho prasádam,

• udržiavanie informačných centier akéhokoľvek druhu pre verejnosť (nie pre nás),

• pravidelná účasť na verejnom harináme bez „utiahnutia sa“ do odľahlých oblastí, kde sa môžeme snažiť stať sa tým, čím nie sme. 🙂

• A nakoniec, vytváranie komunít, ktoré pomáhajú ostatným odpojiť sa od hlavného prúdu démonickej propagandy a životného štýlu totálnej závislosti od démonickej kontroly tým, že si vytvoria plnú závislosť od Najvyššej Božskej Osobnosti.

Tým, že budeme takto zamestnaní, nájdeme nekonečné množstvo spôsobov, ako byť aktívni v rámci autorizovaných hraníc, ktoré pre nás Šríla Prabhupáda stanovil, a vyhneme sa nebezpečenstvu, že uviazneme v našom „mentálne vymyslenom“ vedomí Krišnu.

Autorizované zamestnanie nám prinesie realizácie ohľadom nášho padlého stavu, ohľadom našich stále neovládateľných zmyslov a neustále zúriaceho falošného ega, ktoré napĺňa naše srdcia závisťou a pochybnosťami. To všetko sa dá regulovať a nakoniec vykoreniť, keď stojíme na ulici a rozdávame knihy Šrílu Prabhupádu, keď sa venujeme sankírtanu, spoločnému verejnému spievaniu Svätého Mena, keď stojíme v horúcej kuchyni pri príprave Prabhupádovho prasádam a podávame ho nevedomým podmieneným dušiam, keď zápasíme s výchovou našich detí v maximálnej možnej miere vedomia Krišnu, pričom hľadáme útočisko v komunitách založených na princípoch varnášramy. To všetko nás urobí skutočne pokornými a nie obeťami falošnosti iných.

Skutočný duchovný sprievodca bude neustále v súlade so slovami svojho duchovného sprievodcu.

Dnes len zriedka vidíme žiakov citovať svojich guruov, ale veľakrát vidíme oddaných, ktorí preskakujú hlavy svojich guruov, vrátane zakladateľa-áčáryu Šrílu Prabhupádu, tým, že citujú šástry, ktoré on sám ani necitoval, alebo dokonca čerpajú z úplne svetských zdrojov. Byť nasledovníkom Šrílu Prabhupádu by nás malo napĺňať duchovnou hrdosťou, pretože nájsť takého áčáryu, ktorý rozšíril vedomie Krišnu po celom svete, nie je bežné.

Tak či onak, všetci sme výsledkom jeho milosti, a preto sme povinní vzťahovať sa LEN k jeho pokynom a slovám. Každý dnešný autorizovaný duchovný sprievodca to uzná. Skutočný žiak sa vo védskej kultúre pozná podľa toho, ako cituje svojho predchodcu, čo demonštroval aj samotný Pán Čaitanya. Samotný Krišna bezpodmienečne slúži svojmu duchovnému majstrovi, pretože prijatie gurua je prvou požiadavkou na pochopenie šástry, čo je opäť umocnené guru-paramparou. Guru, šástra a sádhu sú tri piliere duchovného pokroku.

Dnes však málokedy počujeme o žiakoch, ktorí by prejavovali disciplínu v tom, že by sa zdržali vlastných spôsobov duchovného chápania, a často sa oddávajú témam, ktoré sú úplne nevhodné pre úroveň ich duchovného pokroku. Táto masívna sahajiyovská produkcia bola inšpirovaná masívnymi pádmi našich duchovných vodcov a lacnými spôsobmi, akými sa „vedomie Krišnu“ prezentuje za účelom rýchleho zisku tými, ktorí sa nás snažia presvedčiť, že návrat domov, späť k Bohu, je niečo rýchle a lacné.

Každý, kto je skutočne zapojený do misie Šrílu Prabhupádu, rýchlo pochopí, že to tak nie je. Ako raz povedal Šríla Prabhupáda užasnutému žiakovi, ktorý si spomenul, že proces vedomia Krišnu je jednoduchý:

„Áno, povedal som, že proces je jednoduchý, ale nepovedal som, že je ľahký.“

Stať sa jednoduchým je skutočne možné len tak, že budeme nasledovať PRESNE to, čo nám bolo dané, bez toho, aby sme čokoľvek pridávali alebo uberali. Keď deti, ktoré sa práve začali učiť abecedu, začnú chodiť v oblekoch univerzitných profesorov a navzájom sa odmeňovať titulmi a čestnými označeniami, takáto materská škola sa stáva komickým predstavením niečoho, čo by si v pôvodnej podobe zaslúžilo úctu verejnosti. Šríla Prabhupáda otvoril nemocnicu pre duchovne nevedomé a podmienené duše, ale to neznamená, že každý, kto v tejto nemocnici žije, je už zdravý.

História ISKCON-u nám to jasne ukázala. Dokonca aj Krišna ustanovil, že tí, ktorí PRESNE užívajú liek predpísaný lekárom, by sa už mali považovať za svätých alebo čoskoro zdravých; napriek tomu je dospieť do štádia skutočného zdravia POSTUPNÝ proces. Keď sa občas ešte chorí pacienti ustanovia za hlavných manažérov nemocnice a predčasne prijmú pozíciu „dokonalých lekárov“, nemocnica sa môže zmeniť na niečo, čo Šríla Prabhupáda nazval „bláznincom“ (lunatic asylum), inými slovami na miesto, kde si každý udržiava úplne falošnú identitu.

Opäť platí, že tomu všetkému sa dá vyhnúť, ak sa úprimne pozrieme na úroveň svojej podmienenosti a realisticky sa zaradíme do pozície diktovanej našou varnou a ášramom, aby sme mohli v pokoji pestovať duchovný život. Byť pretvarujúcim sa je nesmierne náročný životný štýl, ktorý spotrebúva množstvo energie. Byť realistický voči telu, s ktorým narábame, nám dáva dostatočný pokoj na to, aby sme získali čas na pestovanie skutočného duchovného života. Byť pretvarujúcim sa je najnáročnejšia činnosť, čo vidno na tvárach niektorých, ktorí sa snažia byť tým, čím nie sú. Dokonca ani pri umieraní, keď sa držia svojich falošných označení, sa ich nevzdajú. Taká je hrôzostrašná sila falošného ega.

Tí, ktorí udržiavajú svoje telá slušným spôsobom a netvária sa, že sú tým, čím nie sú, sa nakoniec stanú šťastnými oddanými, ktorí na verejnosť zapôsobia automaticky vďaka svojmu šťastiu a spokojnosti. Na nikoho neurobia dojem hordy pretvarujúcich sa, ktorí v hrôzostrašnom, sebatrýznivom duchu spievajú sväté meno, akoby mali byť čoskoro ukrižovaní v obetnej aréne „vedomia Krišnu“. Nikto sa neinšpiruje skupinou tých, ktorí zo strachu z odhalenia používajú vedomie Krišnu ako nejakú kamufláž, aby oklamali verejnosť.

Šríla Prabhupáda dal vedomiu Krišnu trojrozmernú formu vďaka praktickému riadeniu. Často kritizovaný (nepriamo až dodnes) svojimi duchovnými bratmi a svojimi takzvanými nasledovníkmi, bol považovaný možno za „dobrého manažéra generujúceho veľa peňazí“, ale určite nie za niekoho, kto pôsobí na „najvyššej úrovni priameho vnímania Boha“. Nemali by sme kopírovať toto hlboko urážlivé chápanie a mali by sme Šrílu Prabhupádu NASLEDOVAŤ namiesto napodobňovania iných.

Šríla Prabhupáda nám dal nielen najvyššie poznanie Boha, ale aj spôsob, akým Ho môžeme POSTUPNE dosiahnuť. Pravý guru nikdy nepovedie žiaka k presvedčeniam, ktoré mu neprislúchajú, ale bude sa ho snažiť povzbudiť, aby nadšene a trpezlivo nasledoval proces vedomia Krišnu podľa času a okolností a podľa úrovne podmienenosti, v ktorej sa žiak nachádza. Podvodník vyvolá v nasledovníkovi dojem, že už je tam, kde v skutočnosti nie je, čím vytvorí „blázninec“, kde členovia takýchto inštitúcií chodia v kostýmoch, ktoré absolútne nezodpovedajú ich skutočnej povahe.

Keďže som bol synom známeho hudobníka, sedával som v koncertných sálach a divadlách rôzneho druhu od nepamäti. Ako plachý malý chlapec som bol nútený sedieť hodiny a hodiny v týchto temných sálach, kde herci na javisku vykrikovali svoje siahodlhé operné árie, kým nakoniec nezomreli svojou patetickou smrťou. Mnohých z nich som poznal, pretože nás navštevovali doma, a vedel som, že ich identita je veľmi odlišná od tej, ktorú predvádzali na javisku.

Raz, sediac v prvom rade na okraji javiska, som sledoval muža s veľkými chodidlami, ktorý mal údajne umierať a celé hodiny kričal pri spievaní svojej patetickej opernej piesne. Na vrchole tejto drámy, sediac vedľa svojej matky, som zrazu pocítil nutkanie informovať verejnosť o falošnosti tohto muža čeliaceho smrti. Postavil som sa, otočil som sa do tmavej sály k publiku a svojím tenučkým hlasom som všetkých informoval, že toho muža poznám; že je to náš priateľ a že neumiera.

Moja matka bola taká šokovaná, že ma nedokázala umlčať, a publikum prijalo toto malé intermezzo s veľkou dávkou humoru. Zatiaľ čo muž ležal na javisku „umierajúc“, stovky ľudí tlieskali môjmu malému prejavu, čo ma prinútilo okamžite si sadnúť, šokovaného intenzitou ich potlesku.

Hoci sa to stalo možno pred šesťdesiatimi piatimi rokmi, nikdy som na tento incident nezabudol, pretože taká je pozícia skutočného oddaného. Vždy cíti nutkanie informovať verejnosť o falošnosti ich „hry na narodenie a smrť“, akokoľvek dramaticky sa môže zdať. Z duchovného hľadiska sme všetci hercami v rukách materiálnej energie, ovládaní tromi kvalitami prírody, spievajúci svoje patetické piesne radosti a úzkosti. Naše emócie sú skutočné, no napriek tomu dočasné, a preto je naša predstava o tom, že budeme takto zamestnaní navždy, úplne iluzórna.

Nemali by sme reprodukovať tento druh divadelného predstavenia v mene vedomia Krišnu. Šríla Prabhupáda bol skutočný guru a chcel, aby sme sa aj my stali skutočnými praktikantmi a sprievodcami vo vedomí Krišnu. Nemali by sme meniť jeho misiu na divadelné predstavenie, aby sme sa presadili ako slávni speváci na javisku, ktoré sme si postavili v mene slávy a oslavy našich dočasných tiel.

Nemali by sme sa stať podvodníkmi priťahujúcimi iných podvodníkov, ktorí menia extatické spievanie svätého mena na patetické predstavenie, „mystickú“ cestu do nešpecifikovaných „vnútorných oblastí nás samých“, budujúc „vnútorné vedomie Krišnu“, zatiaľ čo ignorujeme „vonkajšie vedomie Krišnu“. V učení Šrílu Prabhupádu neexistuje žiadne vnútri a vonku. VŠETKO patrí Krišnovi a VŠETKO sa dá použiť na službu Jemu. Aby sme sa to naučili, potrebujeme praktické vedenie od prakticky fungujúceho duchovného majstra, ktorý nám vie povedať nielen to, čo máme robiť, ale aj ako to robiť.

Duchovný majster, ku ktorému sa nemôžeme dostať pre praktickú radu, s ktorým nemôžeme komunikovať a ktorý nevie delegovať svoju zodpovednosť na iných, má len obmedzené využitie – najmä v časoch, keď zisťuje, že je obmedzený v schopnosti čerpať zo šástry praktické riešenia problémov svojho žiaka.

Nasledovanie mystifikovaného duchovného sprievodcu vo forme kultu osobnosti môže byť spočiatku emocionálne inšpirujúce, ale v konečnom dôsledku nemá praktické využitie. Základy vedomia Krišnu možno načerpať z kníh Šrílu Prabhupádu. Ale na to, aby sme to, čo sme počuli, aplikovali v praktických podmienkach na naše osobné a individuálne situácie, je potrebný živý duchovný sprievodca, či už vo forme váni (rady), alebo dikši (pevného pokynu).

Ideálne je, ak žiaka vedie dikša-guru, ktorý ho v prípade potreby oprávni nasledovať rady (váni) od jeho šikša-gurua. Ak bhakta nie je schopný nasledovať pevný pokyn, zasvätenie nie je potrebné alebo je dokonca nebezpečné, pretože úroveň priestupkov spáchaných po zasvätení môže vážne poškodiť jeho pokrok.

Duchovný majster má svoju funkciu a úlohu, ktorú musí splniť, a rovnako aj žiak. Tak ako dva kusy dreva, keď sa o seba trú, vytvárajú teplo a iskru, až nakoniec vzplanú plameňom, živým výsledkom interakcie s autorizovaným duchovným majstrom je plameň nadšenia na oboch stranách slúžiť misii ich predchodcu ešte viac.

Mimo toho nájdeme v najhoršom prípade len iluzórne ríše mentálne vymysleného „vedomia Krišnu“ alebo v najlepšom prípade nejakú priemernú zbožnú činnosť.

Zbožnosť nikomu neublíži, ale klamanie seba samého áno.

Nemali by sme takto robiť kompromisy v hnutí Šrílu Prabhupádu; mali by sme nielen hľadať, ale aj VYŽADOVAŤ autorizované vedenie od tých, ktorí ho môžu poskytnúť svojím praktickým príkladom spôsobom, ktorý je nám prístupný. Nestaňme sa sahajiyami, ale skutočnými nasledovníkmi Šrílu Prabhupádu.