Božské ticho… božská arogancia?

Štúdium príkladu Šrílu Prabhupádu a jeho spôsobov, akými bol vnímaný verejnosťou, jeho mimoriadnej schopnosti priťahovať individuálne duše k vedomiu Krišnu napriek ich rôznej podmienenosti, bolo samozrejme založené na jeho čistote, ale aj na jeho transparentnosti v jednaní s ostatnými. Oddaní mohli vidieť Šrílu Prabhupádu prijímať prasádam, mohli ho vidieť dokonca aj odpočívať; jeho potreba akejkoľvek formy súkromia bola minimálna. Najmä tí, ktorí sa k nemu pridali v počiatočných dňoch jeho novozrodeného ISKCON-u, boli ohromení tým, ako osobne k nim Šríla Prabhupáda pristupoval a aký pozorný dokázal byť.

Samozrejme, ako ISKCON rástol a pridávalo sa k nemu mnoho ďalších, Šríla Prabhupáda delegoval túto osobnú zodpovednosť za starostlivosť o novozasvätených na starších oddaných, ktorí, kráčajúc v jeho šľapajach, sa osobne venovali tým, ktorí sa k nim pridali. Existovala veľká miera jednoty založenej na podobnosti služby; každý bol považovaný za istý druh kazateľa.

Súkromie bolo minimálne a spôsoby, akými so sebou oddaní jednali, niekedy hraničili s familiárnosťou.

Časy sa zmenili. Len málokto si zachoval rovnakého ducha osobnej otvorenosti a osobného prístupu.

Tí, ktorí vnímali hnutie Šrílu Prabhupádu ako akúsi inštitúciu na rozdeľovanie postov a titulov, začali autoritu vyžadovať, namiesto toho, aby si ju získavali prostredníctvom svojho kazateľského nadšenia.

V skutočnosti byrokracia narástla a varovanie Šrílu Prabhupádu „riadiť len do takej miery, do akej je to nevyhnutné“ zostalo bez povšimnutia. Prirodzene, kazateľská sila sa zmenšila, keď bolo vidieť, ako sa lídri sťahujú do akejsi anonymnej formy existencie, vždy robia niečo dôležité, čo nemalo nič spoločné so starosťami miestnych oddaných. Prednášky sa stali akademickejšími a „politicky korektnými“, prioritou sa stali nahromadené údaje, a nie realizované poznanie kazateľa a jeho publika. Nakoniec vedenie ISKCON-u nadobudlo úplne netransparentnú formu existencie, netransparentnú ekonomiku a netransparentné spôsoby jednania medzi sebou. Stalo sa hnutím samým o sebe.

Nedávno mi jeden starší oddaný, ktorý sa veľmi zaujímal o blaho „radových oddaných“, rozprával, ako sa s ním jeden z mega-guruov ISKCON-u, pôvodne jeho veľký priateľ, roky delil o svoje spôsoby kázania a dokonca od neho vyžadoval konštruktívnu spätnú väzbu.

Ako plynuli roky a počet jeho žiakov rástol, začalo sa meniť aj vnímanie tohto mega-gurua. Nakoniec sa s ním jeho priateľ podelil o svoje obavy z jeho čoraz viac rastúcej arogancie. To, čo dostal ako odpoveď, bolo ešte viac alarmujúce; jeho priateľ guru ho začal agresívne „usadzovať“ na základe svojho inštitucionálneho postavenia a spôsobu, akým bol uctievaný svojimi žiakmi. Prekvapený, môj priateľ mu povedal, že čeliť takejto arogancii môže ukončiť jeho dôveru k nemu. Bez akejkoľvek ľútosti mu bolo oznámené, že na tom už nezáleží.

A tak stratil priateľa.

Ja sám som zažil oveľa horšie veci, keď som videl, ako sa niektorí z mojich duchovných bratov menia na akýchsi inštitucionálnych robotov a strácajú svojho ducha osobného kázania a osobného zdieľania, niečo, na čom Šríla Prabhupáda založil celé svoje hnutie. Niet divu, ak hovoríme za Európu, počty tých, ktorí sa pridávajú k ISKCON-u, sú malé, v niektorých krajinách prakticky nulové. Väčšina chrámov by sa nedala ani udržať bez podpory ruskej a indickej kongregácie.

Ľudia reagujú len na ľudí; dokonca aj v časoch zúfalstva dokážu reagovať aj na zvieratá. Ale potreba osobnej interakcie je tu vždy, keďže ide o inherentnú prirodzenosť duše.

A tak, ak nerešpektujeme túto potrebu a dovolíme, aby sme sa nechali uniesť inštitúciou, ktorá stratila svoj účel, staneme sa, ako to dokumentuje história rôznych cirkví, jednoducho skamenenými sochami, akými sú tie, ktoré možno nájsť vytesané z kameňov zdobiace rôzne náboženské pamiatky.

Pre nikoho nič neznamenajú, keďže neexistuje spôsob, ako sa k nim osobne vzťahovať.

Ja osobne som videl Šrílu Prabhupádu len trikrát, väčšinu času som strávil pod dohľadom svojich duchovných bratov buď distribúciou jeho kníh, alebo riadením jeho chrámov, no cítil som jeho prítomnosť denne tak intenzívne, že som videl len malú potrebu kontaktovať ho ohľadom svojich každodenných výziev a „problémov“. Nikdy som mu nenapísal list, to on napísal list mne!

Vedel som, že on vie, a to ma úplne uspokojovalo. Tí, ktorí sú so svojím duchovným majstrom spojení prostredníctvom vání, cítia v srdci uspokojenie. Tí, ktorí spojení nie sú, môžu svoju nespokojnosť len šíriť medzi ostatných a vytvárať atmosféru plnú konfliktov a rozrušenia.

A tak, ak sa nedá priestor na osobnú interakciu medzi lídrami a ich nasledovníkmi, už nebudú žiadni nasledovníci, ktorých by bolo možné viesť. Hnutie ako také sa stane iba inštitúciou, ktorá v najlepšom prípade prežíva v akomsi samoudržiavacom režime, ale v skutočnosti stratila svoj pôvodný kazateľský účel. Ako sa uvádza v Bhagavad Gíte, čokoľvek robí veľký človek, ten malý ho nasleduje, a tak môžu inštitucionálni introverti vychovávať svojich vlastných nasledovníkov, učiac ich umeniu neosobnej existencie a vymáhania peňazí od nevinnej naivnej verejnosti. Hnutie tohto druhu je odsúdené na zánik a na nahradenie hnutím, ktoré skutočne plní pôvodný účel – záchranu podmienených duší prostredníctvom energického kázania a ich návrat domov, späť k Bohu.