„Každá čiastočka Úplného Celku je vybavená istou energiou, pomocou ktorej má konať podľa Pánovej vôle…. Preto nás Śrī Īśopaniṣad už od samotného začiatku vyzýva, aby sme dôsledne vykonávali našu Pánom určenú úlohu.“ (Śrīla Prabhupāda, Śrī Īśopaniṣad, mantra štvrtá, význam)
Pokračujeme v našej analýze od procesu osvojenia z predošlej kapitoly. Patañjali v jeho Yoga–śūtrach tento proces nazýva ānanda (pôžitok) a ācaraṇa (správanie) v Naiṣadha-caritame.
Ak si osvojíme niečo, podľa čoho sa správame alebo čím žijeme, stane sa to zdrojom nášho potešenia. Podobne si môžeme osvojiť vykonávanie oddanej služby. Oddaný tak prijme bhakti-sādhanu, ako spôsob svojho života – nie iba ako nejaký víkendový rituál. Stane sa to pravým zdrojom jeho tvorivého potešenia.
Tvorivá energia je samotný život bhakti. Pobáda nás zapojiť všetky naše zmysly zmysluplne a dynamicky. Tvorivá energia závisí na slobode a je vyjadrená povahou danej osoby – počnúc hmotným znečistením začiatočníkov až po duchovnú podstatu pokročilej duše. Toto tvorivé vyjadrenie nás povznesie nad poznanie z kníh a dláždi cestu spontánnosti. Činnosti vykonávané s oddanosťou, ako napríklad spievanie, tancovanie, modlenie sa, varenie, maľovanie, písanie, učenie, kázanie alebo hranie hudby sú všetko vyjadrenia lásky duše ku Śrī Kṛṣṇovi.
„V súlade s usmerňujúcimi zásadami existuje deväť dielčích činností (načúvanie, ospevovanie, spomínanie, slúženie lotosovým nohám gurua, uctievanie Božstiev, modlenie sa, slúženie, priateľstvo a obetovanie všetkého nášho vlastníctva), a mali by sme sa zamestnať práve v tom druhu oddanej služby, ku ktorému máme prirodzené vlohy. Niekto môže mať napríklad zvláštny záujem načúvať, iný môže chcieť hlavne meditovať a iný zas slúžiť v chráme. Preto by sme mali ktorýkoľvek z týchto deviatich druhov oddanej služby vykonávať s úplnou vážnosťou. Každý by mal jednať podľa svojej osobnej chuti.“ (Nektár oddanosti, Kapitola 16)
Filozofická paralela
Tvorivá energia sa v sanskrite nazýva kriyā-śakti, a preto v tejto kapitole používam slovo „tvorivá.“ (1) Kriyā-śakti je spomenutá v Caitanya-caritāmṛte (Madhya 20.252-255):
Ananta-śakti-madhye kṛṣṇera tina śakti pradhāna ‘icchā-śakti‘, ‘jñāna-śakti‘, ‘kriyā-śakti‘ nāma
„Kṛṣṇa má neobmedzené energie, z ktorých sú tri hlavné – energia vôle, energia poznania a tvorivá energia.“
Icchā-śakti-pradhāna kṛṣṇa — icchāya sarva-kartā jñāna-śakti-pradhāna vāsudeva adhiṣṭhātā
„Vládcom energie vôle je Pán Kṛṣṇa, pretože práve vďaka Jeho zvrchovanej vôli začína všetko existovať. K vôli je potrebné poznanie a toto je prejavené skrze Vāsudevu.“
Icchā-jñāna-kriyā vinā nā haya sṛjana tinera tina-śakti meli‘ prapañca-racana
„Stvorenie nemôže existovať bez myslenia, cítenia, chcenia, poznania a činnosti. Vesmírny prejav vzniká na základe spojenia najvyššej vôle, poznania a činnosti.“
Kriyā-śakti-pradhāna saṅkarṣaṇa balarāma prākṛtāprākṛta-sṛṣṭi karena nirmāṇa
„Pán Saṅkarṣaṇa je Pán Balarāma. Ako vládca tvorivej energie tvorí hmotný aj duchovný svet.“
Kriyā-śakti môže konať v rámci hmotného alebo duchovného sveta. Celý duchovný aj hmotný svet je vytvorený práve kriyā-śakti, ktorá je totožná s Pánom Balarāmom. Stvorenie je, teda vyvrcholenie (prayojana) Pánovho myslenia, cítenia a chcenia. Podobnú postupnosť nájdeme v spomínanom procese učenia. Tretia úroveň v procese poznania je práve osvojenie, t.j. konanie na základe toho, čo sme sa naučili a pochopili.
1) jñāna-śakti —- poznanie —- vitarka alebo śravaṇa ———————-Vāsudeva
2) icchā-śakti —-(myslenie, cítenie), chcenie —- vicāra / manana ———–Kṛṣṇa
3) kriyā-śakti —- činnosť —- ānanda alebo nidhidhyasana ————– Balarāma
Vo vyššie uvedenom treťom verši sa udáva, že bez všetkých troch energií nie je stvorenie možné. To znamená, že všetky tri sú nevyhnutné. Najvyššia vôľa zahŕňa myslenie, cítenie a chcenie, ktorým vládne Kṛṣṇa. Duchovný život je takisto zložité dosiahnuť bez týchto troch krokov. Len ťažko by sme mohli dosiahnuť darśan alebo stretnutie s Pánom. Čo potom povedať o oslobodení?
Zároveň, ale musíme pokračovať aj ďalej za tieto tri kroky, keď Ho chceme naozaj stretnúť. Musíme Ho prosiť a modliť sa k Nemu. Śrí Baladeva Vidyabhuṣaṇa toto potvrdzuje vo svojom komentári k 15. veršu Śrī Īśopaniṣadu:
„Avšak priame stretnutie s Pánom nie je možné iba prostým načúvaním (śravaṇa), náhľadom a pochopením (manana) a osvojením s realizáciou (nidhidhyasana). A stretnutím s Pánom nedosiahneme automaticky oslobodenie. Aby sme dosiahli Pána, potrebujeme, aby nám udelil milosť. A, hoci vykonávame śravaṇu, mananu a nidhidhyasanu, aby sme sa s Ním stretli, musíme sa k Nemu tiež modliť. A môžeme sa s Ním síce stretnúť, ale musíme sa k Nemu tiež modliť, aby sme mohli dosiahnuť oslobodenie.“
Takže najprv by sme mali prejsť tromi úrovňami učenia – śravaṇa, manana, nidhidhyasana – a následne po Ňom a Jeho prítomnosti túžiť z hĺbky srdca a modliť sa k Nemu. Tieto hlboko precítené pocity sú najdôležitejšie a nedajú sa naučiť v škole ani z kníh. Uvedené tri prípravné kroky by však mali byť stále pochopené a aplikované, keď je reč o vzdelávaní či tréningu.
Uplatnenie
Povzbudzovaním oddaného v jeho tvorivých a produktívnych schopnostiach dokážeme vyzdvihnúť jeho silné stránky a zároveň podporiť našu misiu. Konieckoncov, čo je vlastne ISKCON? Nie je to len niekoľko budov a bankových účtov. Nie je to iba nejaká hierarchia. Spoločnosť nemôže byť nikdy lepšia ako jej členovia. Každý jeden oddaný je ISKCON. Všetci sú jeho súčasťou a čím budeme mať viac oddaných, ktorí budú zamestnaní v službe podľa vlastnej preferencie, tým bude ISKCON atraktívnejšou a šťastnejšou spoločnosťou.
„ISKCON-skí vodcovia by mali byť starostliví a mali by sa viac zameriavať na svojich ľudí ako na svoje postavenie v inštitúcii. Nemali by sa snažiť napasovať oddaných do nejakej určenej formy kvôli údajnému benefitu našej spoločnosti. Oddaní by mali byť nezávisle tvoriví a hĺbaví vo svojej službe Kṛṣṇovi. Nesprávni vodcovia môžu zničiť bhakti oddaného. Členovia musia byť šťastní a spokojní. Keď budú šťastní členovia, bude šťastný celý ISKCON. Ten totiž nie je tvorený tehlami budov, ale ľuďmi v ňom.“ (Pañca Tattva Dāsī – Naša Hare Kṛṣṇa mládež)
„Ak niekto dokáže spravovať ľud, dokáže vykonať všetko a kvalitne. Myslím si, že to je to najdôležitejšie, čo môže spraviť, aby boli všetci šťastní. Už po jednej základnej prednáške manažmentu som sa naučila, akí sú ľudia dôležití pre projekt. Bez ľudí totiž žiaden projekt neexistuje.“ (Śrī Gandhārī Dāsī – Naša Hare Kṛṣṇa mládež)
Môže to znieť divne, ale niektorí oddaní v našom hnutí naozaj pevne veria, že by sme mali robiť službu, ktorú nemáme radi – a týmto spôsobom, tvrdia, sa očistíme rýchlejšie, pretože obetujeme svoju inklináciu Pánovi. (2)
Je to zaujímavá teória, ale nie je to naša filozofia. Niektorí dokonca citujú verš z Bhagavad-gīty, aby podporili toto tvrdenie. Hovoria, že Arjuna chcel ísť do lesa, ale Kṛṣṇa mu kázal, aby sa tejto túžby vzdal, a aby bojoval. Takto sa Arjuna odovzdal a urobil niečo, čo urobiť nechcel. Preto vravia, že by sme sa mali vzdať našej prirodzenej inklinácie pre určitú službu a robiť niečo, k čomu nie sme naklonení.
Arjuna však vplyvom okolností túžil po niečom, čo nebolo jeho prirodzenosťou. Chcel sa stať svätcom či askétom a Kṛṣṇa ho presvedčil, aby sa tejto vonkajšej túžby vzdal a konal vzhľadom k jeho prirodzenej povahe bojovníka. Oslobodená duša samozrejme môže prekonať svoju hmotnú podmienenosť, ale obyčajní ľudia toto nemôžu napodobňovať. Mali by sa, preto snažiť zistiť, k čomu inklinujú a podľa toho aj konať.
Môžeme namietať: Śrīla Prabhupāda povedal, že musíme robiť všetko potrebné pre to, aby sme pomohli šíriť vedomie Kṛṣṇu.
To je síce pravda, ale šírenie vedomia Kṛṣṇu nie je suchý a statický proces. Je plný života, neustále sa meniaci a dynamický.
To, čo bolo pred tridsiatimi rokmi „všetko potrebné“, môže byť v súčasnosti niečo iné. Keďže je už naša misia tak rozšírená, majúc toľko členov a rôznych centier, mali by sme podporovať oddaných v tom, čo majú radi a, čo ich napĺňa. (3) Spravovať a riadiť skupinu ľudí, ktorí sú správne umiestnení v ich vlastnej varne je oveľa jednoduchšie, ako sa snažiť pretlačiť kváder cez okrúhly otvor. Nechajme preto ľudí nech zaplnia miesta, do ktorých sa prirodzene hodia. Napokon tak budú všetky služby pokryté, zatiaľ, čo oddaní budú pokojní.
Po tom, čo som roky kázal a učil śāstry, rozhodol som sa v Londýne vykonať službu, ktorá zlomila moju pýchu práce brāhmaṇu. Ponúkol som sa spravovať kuchyňu v reštaurácii. Utekanie schodmi hore-dole, najímanie brigádnikov z ulice na umývanie hrncov, plánovanie, stretnutia, stanovovanie miezd a objednávanie produkcie boli všetko činnosti veľmi odlišné od pokojného učenia. Po asi mesiaci bola potrebná práca vykonaná a ja som sa mohol vrátiť späť k môjmu milovanému učeniu.
Niečo takéto by sa dalo považovať za experiment alebo za naliehavú službu, ktorú môžeme robiť chvíľu, ale nemala by byť trvalá. A ak sa takéto urgentné situácie navyše vyskytujú každý týždeň, je treba niečo zmeniť a celkový plán upraviť.
Śrīla Prabhupāda ohľadom rôznych druhov povinností vraví:
„Predpísané povinnosti môžu byť roztriedené do troch kategórií: Všedné, naliehavé a žiadúce činnosti. Všedná činnosť je v súlade s pokynmi písem vykonávaná bez túžby po jej výsledkoch, a preto je táto činnosť na úrovni kvality dobra. Plodonosná práca sa stáva príčinou hmotného zotročenia, a preto nie je priaznivá. Každý má právo vykonávať svoju predpísanú povinnosť, nemal by však byť pripútaný k jej výsledkom. Preto nás môže nezištné vykonávanie našich povinností viesť na ceste k oslobodeniu. Pán, teda Arjunovi radil, aby bojoval a vykonal tak svoju povinnosť bez pripútanosti k jej výsledkom. Jeho neúčasť v boji by bola len ďalšou formou pripútanosti, ktorá nikdy nevedie na cestu k oslobodeniu. Akákoľvek pripútanosť či už pozitívna alebo negatívna, je príčinou hmotného zotročenia. Nečinnosť je takisto hriešna. Preto bol pre Arjunu boj v rámci jeho povinnosti jedinou priaznivou cestou k oslobodeniu.“ (BG 2.47, význam)
Odpútanie sa od pripútanosti znamená odpútať sa od výsledkov našich činov, nie robiť niečoho úplne vzdialené našej prirodzenosti. Hoci sa niekedy môže stať, že musíme vykonať niečo proti vlastnej prirodzenosti, nie je to práca všeobecne žiadúca, obzvlášť zo začiatku. Táto práca je vykonaná pod vplyvom mimoriadnych okolností a nazýva sa naliehavá.
„Nezištné vykonávanie svojich povinností“ neznamená prácu, ktorá sa nám prieči. Znamená to obetovať plody našej práce a vlastnej prirodzenej inklinácie Najvyššiemu Pánovi.
Preto by sme nemali robiť niečo, čo nechceme, ale potešiť Pána tým, že pre Neho vykonávame činnosti nám prirodzené.
Samozrejme, že nemusíme hneď zo začiatku vedieť, čo je pre nás prirodzené. Môže trvať aj roky, kým to zistíme, keďže väčšina z nás nebola v tomto veku správne počatá. Taktiež nám chýba riadny výcvik a saṁskāry. Západná spoločnosť je ako blázninec tvorený disfunkčnými rodinami, rozvodmi, závislosťami na drogách, emočnými problémami, psychologickými ranami, neurózami, zneužívaním a ďalšími zvrátenými druhmi šialenstva. Trvá väčšinou niekoľko rokov regulovanej oddanej služby, kým si všetko vyriešime a vytiahneme našu vnútornú podstatu z trosiek. Zatiaľ môžeme vykonávať rôzne druhy pre nás priaznivej služby. Nemusíme sa nikam ponáhľať. Postupom času bude naša prirodzenosť stále jasnejšia a my sa môžeme približovať k nám vhodnej službe.
Naša tvorivá energia môže byť vyjadrená nespočetnými spôsobmi. Môžeme postaviť chrám, variť pre Božstvá, viesť podnik, vychovávať deti alebo písať knihy. Pán Balarāma tvorí v rozsahu celého vesmíru (makroskopicky), zatiaľ, čo my tvoríme mikroskopicky. A, pretože sme večné súčasti a čiastočky Pána, oplývame takisto malým množstvom tvorivej energie kriyā-śakti, ktorú by sme mali čo najviac využívať.
„Každá čiastočka Úplného Celku je vybavená istou energiou, pomocou ktorej má konať podľa Pánovej vôle, a ak táto čiastočka zabudne na to, čo má vykonávať, hovoríme, že je pod vplyvom māye – ilúzie. Preto nás Śrī Īśopaniṣad už od samotného začiatku vyzýva, aby sme dôsledne vykonávali našu Pánom určenú úlohu. Neznamená to, že individuálna duša nemá vlastnú vôľu, ale ako nedielna čiastočka Najvyššieho sa musí podieľať aj na Jeho vôli. Ak človek pomocou inteligencie správne využije svojej iniciatívy alebo činorodej povahy, chápajúc, že všetko je Pánovou energiou, môže znova oživiť svoje pôvodné vedomie, ktoré stratil následkom styku s māyou, vonkajšou energiou.“ (Śrī Īśopaniṣad, mantra štvrtá, význam)
Táto myšlienka je najdôležitejšia. Ak chceme byť úspešní na našej ceste k bhakti, musíme využiť našu tvorivú iniciatívu spojenú so službou Najvyššiemu. Pán každému určil jeho vlastnú úlohu v tejto hre. Snažíme sa využiť náš tvorivý podnet s cieľom potešiť Pána, čo vyžaduje slobodu, dôveru a inteligenciu.
Správne využitie kriyā-śakti je nevyhnutné aj pre povznesenie sa nad sexuálnu energiu. Človek držiaci celibát prirodzene oplýva veľkým množstvom kriyā-śakti. Ak kriyā-śakti nevyužijeme v našich tvorivých alebo oddaných snaženiach, bude využitá pohlavne, niekedy transformovaná až v perverznosť. Preto by sa mali všetci tí, ktorí držia celibát, vyjadriť skrze oddanú službu.
„Túžby je veľmi ťažké naplniť, no ak niekto túži po niečom nerozumnom a nesplniteľnom, je možné takú túžbu potlačiť a upokojiť, a to je umenie. Pomocou tohto umenia je možné tiež ovládnuť pohlavné pudy akonáhle povstanú, čo sa stáva aj v živote brahmacārīna.“ (Kṛṣṇa Knižka, kap. 45)
Inými slovami, túžby môžu byť ovládnuté pomocou rôznych metód. Jednou z nich je tvorivá oddaná služba. Aby sme boli tvoriví, musíme najprv vykonávať dynamickú službu, ktorá vyzýva a zamestnáva naše schopnosti. Vykonávaním takejto služby pocítime prirodzené nadšenie, za ktoré budeme ocenení našou spoločnosťou, čím pocítime ďalšie uspokojenie. Takto pomôžeme členom našich duchovných spoločenstiev od žiadostivosti a iných hmotných snáh.
-
Je veľa rôznych typov ľudí. Niektorí nie sú až takí iniciatívni či tvoriví, v zmysle originality ich práce. Napriek tomu má každý do určitej miery schopnosť byť tvorivý v zmysle zapojenia vlastných prirodzených pracovných sklonov do oddanej služby a práve to by sme mali podporovať.
-
Niektorí rozmýšľajú rovnako aj o manželstvách. Hovoria, že by sme si mali vziať niekoho, koho nemilujeme alebo kto nás nepriťahuje, aby nevznikla pripútanosť. Príťažlivosť a pripútanosť však pomáhajú držať manželstvo pokope, čo je v tomto veku krok vpred pre väčšinu ľudí, obzvlášť zo Západu.
-
Pozn. red. – Šríla Prabhupáda po príchode na Západ kázal v súlade s dynamickým bridge-preachingom a vedel geniálne aplikovať rôzne usmernenia vzhľadom na presný čas, miesto, okolnosti a publikum. Vedel, že mu už nezostáva príliš veľa času a snažil sa rozšíriť vedomie Krišnu, ako to len šlo po celom svete, v súlade s inštrukciami a prianím svojho gurua a predošlých áčáryov. Kvantita, teda išla veľakrát popred kvalitu a rôzne pokročilejšie metódy a hlbšie pravdy vyjavoval svojim oddaným len opatrne a postupne. Je to prirodzené a pochopiteľné, keďže väčšina z nich bola stále nováčikmi. Jeho plánom bolo, aby sa po Jeho smrti ISKCON sústredil viac na kvalitu, vzdelávanie a hlbšie chápanie a aplikovanie Právd, ktoré svojich žiakov naučil, spolu s postupným zavedením varnášrámskeho spoločenského zriadenia. Misia rozšíriť centrá po celom svete bola splnená viac-menej už na sklonku jeho života. Bohužiaľ, vďaka mechanickému nasledovaniu Prabhupádu a kvôli povrchnému chápaniu Jeho inštrukcií sa stalo práve to, že ISKCON začal čoraz viac zaostávať v dynamickosti a prispôsobovaniu sa miestu a času. Názorným príkladom je neustále neosobné tlačenie kníh do rúk ľuďom na ulici, bez ohľadu na to, že už napríklad knihy doma majú. Krok číslo dva, a to systém kultivácie a osobného kázania a láskyplného venovania sa novým ľuďom ako prioritu priamou inštrukciou Prabhupáda nedal (napriek tomu, že tak sám konal a šiel príkladom), preto jednoducho tzv. sankirtan kazatelia ostali pri tom, čo robili dovtedy. Môže to vyznieť až komicky, ale aj v prípade, že by každý mal doma celý set Śrímad Bhagavatamu a všetky knižky, ani to by nebol dôvod, aby ich prestali ľuďom tlačiť do rúk – pretože nič iné nepoznajú, a práve toto je ich komfortná zóna a pohodlnosť (ne)myslenia ako aj spôsob obživy. Paradoxom v tomto celom je, že z vlastnej skúsenosti viem, že o Krišna vedomie majú záujem stovky ľudí, ktorí prišli cez online kázanie. Jediné, čo stačí, je, aby tí, ktorí si hovoria „pokročilí oddaní“, sa ich ujali a začali sa im venovať. O to ale zjavne nemajú záujem a málokto by to vôbec dokázal. Preto paradoxne, chodia a podnecujú chodenie do ulíc, aby si ľudia kúpili knihy, ale skutočný účel nie je, aby sa tí ľudia stali oddanými Krišnu. Účel je samotný vypočítavý predaj, ktorí ešte na drzovku volajú „rozdávanie“. Toto je iba jeden z príkladov. Strnulosť a archaickosť metód a fungovania tohto kultu sú niekedy až komické – ako keby zamrznuté v čase. Tento mentálny a duchovný blok majú na zodpovednosti autority, ktoré v pokračovaní tejto dynamickej misie Šrílu Prabhupádu zlyhali na celej čiare. Výnimkou v celom ISKCON-e vo svete je zopár individuálnych centier, ktoré vedú triezvo a inteligentne rozmýšľajúci oddaní. Tí bývajú, ale často kritizovaní konzervatívnymi dinosaurami, ktorí pomaly, ale isto vymierajú. Bohužiaľ, tí, ktorí sú mladšia generácia, často iný spôsob rozmýšľania nepoznajú a snažia sa ísť v ich šľapajách.
Zatiaľ žiadne komentáre.