Úcta a vďačnosť

Bhagavad-gítá 7.8

raso ’ham apsu kaunteya
prabhāsmi śaśi-sūryayoḥ
praṇavaḥ sarva-vedeṣu
śabdaḥ khe pauruṣaṁ nṛṣu

Synonyma
rasaḥ — chuť; aham — Ja; apsu — vody; kaunteya — ó, syn Kuntī; prabhā — svetlo; asmi — som; śaśi-sūryayoḥ — Slnka a Mesiaca; praṇavaḥ — tri písmená a-u-m; sarva — vo všetkých; vedeṣu — Vedach; śabdaḥ — zvukom; khe — v éteri; pauruṣam — schopnosťou; nṛṣu — v ľuďoch.

Preklad

Som chuťou vody, ó, syn Kuntī, som svetlom Slnka a Mesiaca, slabikou oṁ vo védskych mantrách, som zvukom v éteri a schopnosťou v ľuďoch.

Význam

Tento verš vysvetľuje, ako je Śrī Kṛṣṇa všeprenikajúci prostredníctvom Svojich hmotných a duchovných energií. Na začiatku duchovnej cesty Ho môžeme vnímať prostredníctvom Jeho rôznych energií, a tak zrealizovať Jeho neosobný aspekt. Poloboh Slnka je osoba, ktorú vnímame prostredníctvom jeho všeprenikajúcej energie, slnečnej žiary. Hoci Śrī Kṛṣṇa zotrváva vo Svojom sídle, môžeme Ho podobne vnímať v Jeho mnohonásobných energiách. Napríklad jednou z vlastností vody je jej typická chuť. Nikto nepije rád morskú vodu, pretože je v nej čistá chuť vody zmiešaná so soľou. Vodu si vážime pre jej čistú chuť, a táto čistá chuť je jedna z Kṛṣṇových energií. Boh a Jeho energie však môžeme vnímať rozlične. Impersonalisti napríklad vnímajú prítomnosť Najvyššieho Pána v chuti vody, zatiaľ čo oddaní nezabúdajú velebiť Kṛṣṇu za to, že im láskavo poskytuje vodu na utíšenie smädu. V skutočnosti nejestvuje konflikt medzi osobnou a neosobnou filozofiou. Kto pozná Boha, vie, že Jeho osobný a neosobný aspekt je súčasne prítomný vo všetkom a že tu nie je žiadny rozpor. Preto Śrī Caitanya Mahāprabhu založil vznešené učenie o nepochopiteľnej súčasnej jednote a odlišnosti (acintya-bhedābheda-tattva).

Jas Slnka i Mesiaca pôvodne pochádza z brahmajyoti, Kṛṣṇovej neosobnej žiary. Transcendentálna zvuková vibrácia praṇava alebo oṁkāra, ktorá sa uvádza vždy na začiatku všetkých vedskych hymien vzývajúcich Najvyššieho Pána, je tiež emanáciou Boha. Impersonalisti sa boja osloviť Najvyššieho Pána Jeho nespočetnými menami, a preto dávajú prednosť transcendentálnej zvukovej vibrácii oṁ. Nevedia však, že táto vibrácia je zvukovou reprezentáciou Kṛṣṇu. Vedomie Kṛṣṇu zahŕňa všetko a ten, kto to vie, je požehnaný a oslobodený, zatiaľ čo ten, kto to nevie, zostáva v ilúzii a v otroctve hmoty.

Seminár

Dnes by som sa chcel trošku porozprávať o vďačnosti. Pretože vďačnosť je veľmi dôležitá kvalita pre oddaných. Trochu sme o tom hovorili včera na seminári Šrí Išopanišád. Chcel by som z toho v skratke zopakovať nejaké myšlienky.

Niekedy si ľudia myslia, že keď sú oddaní, tak sa ich téma vďačnosti netýka, lebo aj tak sú oddaní. Niekedy oddaní veľmi nezdvorilo komunikujú s obyčajnými ľuďmi, neoddanými. Myslia si, že  – „ja som oddaný a oni nie sú oddaní, takže ja im prejavujem milosť. Preto môžem rozprávať tak hrubo.“ Často sa deje aj to, že ani s oddanými nevedú zdvorilú komunikáciu. Niekedy si oddaný myslí, že v komunikácii s ostatnými oddanými im musí tak trochu nadávať: „Prečo to tak nerobíš? Treba to robiť takto!“ V skutočnosti by oddaný nemal takto konať. Šríla Prabhupáda v tomto komentári hovorí o veľmi dôležitej téme, hovorí o vďačnosti. Popisuje rozdiel medzi oddanými a impersonalistami.

Čo robia oddaní aj impersonalisti? Pijú vodu. Obaja pijú vodu, ale v čom je rozdiel?

Publikum: V tom, že oddaný nezabúda velebiť Krišnu, ako pije tú vodu.

Surdas das prabhu: Rozdiel je vo vďačnosti.

Publikum: A impersonalista nie je vďačný?

Surdas das prabhu: Nie.

Publikum: A čo robí impersonalista, keď pije tú vodu?

Surdas das prabhu: To je veľmi zaujímavá a veľmi dobrá otázka. Impersonalista keď pije vodu, tak rozmýšľa: „Všetko je v poriadku. Tu je voda. Ja ju pijem. Všetko je dobré.“ Rozumiete? No oddaný rozmýšľa, teraz pijem vodu. A rozmýšľa, ako vznikla tá voda. Prečo je v pohári? Niekto ju tam nalial. Ako sa sem dostala? Niekto ju priniesol. Ja môžem povedať, všetko je v poriadku, alebo môžem povedať, ďakujem veľmi pekne tomu, kto tú vodu priniesol. Rozumiete? No a odkiaľ zobral túto vodu, keď ju priniesol?

Publikum: Z kohútika.

Surdas das prabhu: Nalial vodu z kohútika, alebo z kanvice. Áno? Ale ako sa tu zjavil ten kohútik? To je zložitá otázka, že?

Publikum: Z vodárenskej spoločnosti.

Surdas das prabhu: Nejaký oddaný, alebo pravdepodobnejšie niekoľko oddaných, dalo peniaze na to, aby sa postavil tento dom. Sedím tu teraz mám vodu, ale to mi niekto musel všetko dať. A mám na výber dve možnosti. Buď poviem, všetko je v poriadku, alebo ďakujem veľmi pekne. V závislosti od toho, čo poviem, či všetko je v poriadku, alebo ďakujem veľmi pekne, tak budem impersonalista, alebo oddaný.

Čo si myslíte, čo si vyberie impersonalista?

Publikum: Všetko je samozrejmosť, všetko je v poriadku.

Surdas das prabhu: Áno. Ja nikomu nič nedlžím. Aký Boh? Žiadny Boh, nikomu nie som nič dlžný. Ako sa zjavila voda v tom pohári? Nijak. Sama sa objavila. Rozumiete? To je veľmi dôležitá vlastnosť oddaného. Musí sa naučiť vidieť všetko, čo robia ľudia

okolo neho. Ak má takéto pochopenie, tak sa bude rozvíjať ako oddaný, ak nie – tak zostane impersonalistom.

Počul som lekciu od jedného maharádža, už si nepamätám, kto dával túto lekciu, ale bol to nejaký nerusky hovoriaci maharádža, nakoľko si pamätám, že tam bol preklad. Zapamätal som si tú jednu jeho frázu. Povedal, že aj ak sa oddaný nachádza v chrámovej miestnosti, aj vtedy keď stojí pred božstvami, pred oltárom aj vtedy môže byť impersonalistom.

Publikum: Mal som takú skúsenosť, že keď som bol na začiatku, priniesol som do chrámu k autorite taký veľký plagát Šrílu Prabhupádu z Radhadéšu. Ten oddaný sa pozrel na ten plagát a povedal, zamestnáme ho v službe v chráme. On mi nepovedal ďakujem.

Surdas das prabhu: Musíme sa naučiť hovoriť ďakujem. Najdôležitejšie je, aby sme sa nedostali do takej situácie, kedy niekto pre nás niečo robí a my nevieme povedať ďakujem. Môžete sa prosím s nami podeliť ako ste sa cítili, keď vám nepovedali ďakujem?

Publikum: Bol som smutný. Pretože ja som to nepriniesol ako darček organizácii, ale ako darček tej osobe.

Surdas das prabhu: Rozumiete? Všetci ste počuli, aký to bol pocit? Kto z vás chce, aby výsledkom komunikácie s vami bolo to, že ten druhý je smutný? Preto je potrebné naučiť sa vidieť tieto väčšie, či drobné darčeky, ktoré pre nás robia oddaní a naučiť sa im hovoriť veľké ďakujem, z celého srdca. Vtedy budú všetci oddaní šťastní. V takomto prípade, ak budeme hovoriť druhým ľudom, Haré Krišna je najlepšie, oni budú prichádzať a budú vidieť, že oddaní sú naozaj šťastní. No ak sa nenaučíme byť šťastnými, ako môžeme kázať iným? Rozumiete?

Publikum: Preto to tak vyzerá.

Surdas das prabhu: Preto je dôležite dávať pozor na oddaných. Pretože každý oddaný, ktorý chantuje, áno on už je oddaný, on je veľmi drahý Krišnovi. Rozumiete? To nie je tak, že oddaný je ten, kto je nejaký super oddaný, kto všetko vie, kto tu má také výložky a ostatní oddaní sú nič. To vo vzťahoch nesmie byť, musíme si vážiť každého oddaného. Preto je našou úlohou pozrieť sa okolo a uvidieť to, čo mi ostatní dávajú. No nehovorte, že prednášajúci, alebo prekladateľ, pretože to je príliš jednoduché. Napríklad tu je chrámová miestnosť čistá a ozdobená, áno? Čiže niekto sa o to postaral, aby to bolo tak. Preto máme dve možnosti čo môžeme povedať. Spomeniete si?

Publikum: Všetko v poriadku, alebo ďakujem.

Surdas das prabhu: Áno a akú variantu si vyberiete?

Publikum: Zamyslím sa nad tým, kto to vôbec urobil a ako si na to našiel čas.

Surdas das prabhu: Áno. V každom prípade musíme mať vďačnosť vo svojom srdci k tým, ktorí to urobili. V skutočnosti niekto teraz pripravuje hostinu. On to robí od rána. V skutočnosti dosť veľa oddaných teraz niečo robí. Niekto upratuje, niekto sa stará o tento dom, niekto sa stará teraz o oddaných a našou úlohou je vnímať a dávať si pozor na tieto veci a hovoriť ďakujem. Niektorí ľudia si myslia, že oddaný je nejaký veľmi čistý človek čo lieta niekde v nebi. Život je jednoduchý. Testovať nás neskôr budú v závislosti od tých jednoduchých vecí, čo sme robili, alebo čo sa robili okolo nás. Preto naša úloha spočíva v tom, aby sme sa naučili robiť jednoduché veci.

Otázka: Niekedy, keď hovoríme ďakujem, tak na prejave je cítiť, že to je len formálne, že tí ľudia nejdú do tej hĺbky. Uvedomujú si, že za tým je kus roboty, ale len tak akože ďakujem a chvála bohu to nemusím robiť ja.

Surdas das prabhu: Áno súhlasím stáva sa to. Čo robiť v takejto situácii?

Doplnenie otázky: Akože nechcela by som, čo robiť, ale ako zmeniť to srdce, trebárs možno aj ja to niekedy robím.

Surdas das prabhu: Prvé čo treba urobiť, je začať si to uvedomovať. Pretože veľmi často si to človek ani nevšíma. Psychológovia robili výskum. Držali človeka v špinavej miestnosti a potom položili na podlahu veľmi čistý uterák. A čo myslíte čo urobil? Začal chodiť po tom uteráku svojimi špinavými nohami a ani si nevšimol, že bolo niečo čisté na podlahe. Prvé je potrebné naučiť sa vidieť tie veci, nebyť človekom, ktorý len zoberie vodu a pije ju.

Ako druhé, by sa mal naučiť byť vďačný a ďakovať tým ľudom, ktorí priniesli tú vodu. Rozumiete?

Ďalej by sa mal človek nejak naučiť prejavovať tú vďačnosť voči druhému. Na začiatku môže prejaviť vďačnosť nasledujúco: Ďakujem, ktoré nám ani nejde z úst. Rozumiete? Zo začiatku nevie otvoriť svoje srdce a povedať čisto ďakujem. No je to lepšie, ako keby nepovedal nič. Musí sa naučiť umeniu byť vďačný a ďakovať.

Ďalšia etapa je, že nestačí len niečo povedať, ale musí aj niečo urobiť. Niečo urobiť dobré voči tomu človeku. Na začiatku bude človek robiť dobro iba ľudom na oplátku. Napríklad, niekto dal peniaze na postavenie tohto domu a ako vy môžete niečo dobré urobiť pre toho kto to všetko urobil? Pretože, ak mi niekto priniesol vodu, tak ja sa môžem opýtať, kto mi priniesol tú vodu. Priznajte sa, kto mi doniesol vodu? No kto postavil tento dom, voči komu máme byť vďační.

Publikum: Krišna.

Surdas das prabhu: Krišna? Myslím, že to urobil konkrétny oddaný. Nebudeme používať Krišnu.

Publikum: Postavili ho nejakí ľudia a oddaní ho kúpili, ale Krišna to všetko nejak zaranžoval, zariadil a dal im myšlienky, že majú kúpiť tento dom.

Surdas das prabhu: No, najlepšia odpoveď je urobiť dobro pre nejakého druhého človeka. Pretože, ak budeme mať vedomie, že Krišna to urobil. No čo ja môžem spraviť pre Krišnu? Všetko je v poriadku.

Publikum: Môžeme sa starať o ten dom.

Surdas das prabhu: Áno, povedali ste to správne, ale plus máme robiť dobro voči konkrétnym ľudom, pretože ak to nebudeme robiť voči ľudom, tak nebudeme vďační. Tak isto niekto môže voči nám urobiť niečo dobré, ale my nemôžeme prejaviť tú vďačnosť a to znamená, že aj my sa máme snažiť urobiť nejaké dobro a nečakať vďačnosť naspäť. Čo z toho vychádza? Ak pre nás niekto robí niečo dobré, tak samozrejme musíme prejaviť vďačnosť. Ale ak nemôžeme prejaviť vďačnosť, tak musíme urobiť dobro voči nejakému inému človeku a neočakávať od neho naspäť nejakú vďačnosť. To je vaišnavská etiketa. Rozumiete?

Otázka: No a potom, keď neočakáva tú vďačnosť, tak potom sú určité skupiny, trebárs aj v našej spoločnosti, že oni donekonečna len konzumujú a sú tu ľudia, čo donekonečna len niečo robia. Ako nebyť potom za úplného hlupáka, keď stále len vychádzam v ústrety?

Surdas das prabhu: Ako prvé sa snažte budovať vzťah s človekom, ktorý si to bude vážiť. Teraz samozrejme nehovoríme o tom stále niečo pre niekoho robiť a nič nedostávať naspäť. Napríklad v Nektáre pokynov sa popisuje, aké majú byť vzťahy. Máme sa naučiť prijímať a máme sa naučiť odovzdávať. Preto je dôležité najskôr budovať vzťah s tými oddanými, s ktorými máme tú výmenu. To neznamená, že musíte ako robot len odovzdávať všetko a usmievať sa ako je všetko dobré. Musíte sa snažiť robiť niečo pre ostatných, to je veľmi dôležité, ale ak začínate cítiť, že je vám ťažko vo vzťahu s týmito konkrétnymi oddanými, tak skúste budovať komunikáciu, alebo vzťah s inými. Rozumiete? Pretože vedomie Krišnu nie je väzenie. To nie je väzenie.

Otázka: Mne raz maharádž v Mayapure vysvetľoval, že oddaní sú ako časti v automobile a neznamená, že sa automaticky prevodovka môže kamarátiť s mikroprocesorom, ktorý riadi klimatizáciu v priamom vzťahu. Vykonávajú službu, každý na inom mieste, pre ten celok, tomu automobilu. Neprebieha tam nejaká intímna výmena, ale je to s rešpektom.

Surdas das prabhu: Áno, ale pre nás je dôležité, aby ten rešpekt nebol čisto virtuálny. Musí to byť praktický rešpekt a úcta ľudom, ktorí sú okolo nás.

Príklad: Sú oddaní v iných mestách a my sme im vďační. No sú aj oddaní, ktorí sú tu teraz prítomní a nachádzajú sa vedľa nás. Voči tým, ktorí sú vedľa nás máme prejavovať reálnu úctu a to reálnym, dobrým konaním voči nim. S tými, ktorí sú od nás vzdialení, s tými môžeme mať tú virtuálnu, alebo vzdialenú úctu a rešpekt v mysli. Pretože inak sa naše srdce môže stať tvrdým. Nachádzame sa v Krišna vedomí. Krišna vedomie musí robiť srdce oddaného mäkkým. Pretože k čomu prirovnáva Krišna srdce oddaného? K maslu. Ono je veľmi mäkké.

Publikum: Niekedy je v chladničke.

Surdas das prabhu: Ktoré vytiahli z chladničky. Rozumiete? Bolo by veľmi dobré, keby sme sa naučili prejavovať úctu, jeden voči druhému, tu a teraz. To nás urobí viac kvalifikovanými, aby sme prišli ku Krišnovi. Na rozlúčku by som vám chcel povedať jedno pravidlo z vaišnavskej etikety, iba nad ním popremýšľajte. Ak vidíte oddaného, musíte sa radovať. Je to vaša povinnosť. Zo začiatku ten úsmev nemusí byť ideálny, ale treba to trénovať. Rozumiete? Ďakujem veľmi pekne.