Dnes budeme čítať verš tri z deviatej kapitoly Bhagavad-gíty. Táto kapitola sa volá najdôvernejšie poznanie. Je to vyvrcholenie prvej časti Bhagavad-gíty. Prvé tri verše deviatej kapitoly hovoria o tom, akú kvalifikáciu musí mať oddaný, aby dokázal pochopiť najdôvernejšie poznanie. Ak chceme pochopiť to najdôvernejšie poznanie, ktoré je v Bhagavad-gíte, tak by sme sa mali veľmi seriózne vzťahovať k tomuto veršu.
Bhagavad-gítá 9.3
Aśraddadhānāḥ puruṣā
Dharmasyāsya paran-tapa
Aprāpya māṁ nivartante
Mṛtyu-saṁsāra-vartmani
Synonymá
Aśraddadhānāḥ — neveriacim; puruṣāḥ — osobám; dharmasya — v náboženstve; asya — toto; parantapa — ó, hubiteľ nepriateľov; aprāpya — nedosiahnu; mām — Mňa; nivartante — vrátia sa; mṛtyu — smrť; saṁsāra — v hmotnom bytí; vartmani — na cestu.
Preklad
Tí, ktorým sa nedostáva viery v oddanú službu, ma nedosiahnu, ó, hubiteľ nepriateľov, a preto sa vracajú na cestu rodenia sa a smrti v hmotnom svete.
Význam
Tento verš hovorí, že neveriaci nemôžu vykonávať oddanú službu. Viera sa dá získať v spoločnosti oddaných. Niektorí ľudia nanešťastie v Boha neveria, hoci mali možnosť počuť dôkazy védských písiem od veľkých autorít. Zdráhajú sa vykonávať oddanú službu z celého srdca. Viera je teda najdôležitejší prvok pre pokrok v duchovnom živote. V Caitanya-caritāmṛte sa píše, že viera je stopercentné presvedčenie, že človek môže dosiahnuť najvyššiu dokonalosť jednoduchým slúžením Najvyššiemu Pánovi, Śrī Kṛṣṇovi. To je ozajstná viera. V Śrīmad-Bhāgavatame (4.31.14) sa uvádza:
Yathā taror mūla-niṣecanena
Tṛpyanti tat-skandha-bhujopaśākhāḥ
Prāṇopahārāc ca yathendriyāṇāṁ
Tathaiva sarvārhaṇam acyutejyā
„Zalievaním koreňa stromu budú uspokojené všetky jeho konáre, vetvičky a lístky a dodávaním potravy žalúdku budú uspokojené všetky telesné zmysly. Vykonávaním oddanej služby Najvyššiemu Pánovi uspokojíme všetkých polobohov a všetky živé bytosti.“ Po pozornom prečítaní Bhagavad-gīty by sme mali dospieť k okamžitému záveru: Mali by sme zanechať všetky zbytočné činnosti a prijať oddanú službu Najvyššiemu Pánovi, Kṛṣṇovi, Božskej Osobnosti. Keď sme presvedčení o tejto životnej filozofii, nazýva sa to viera.
Vedomie Kṛṣṇu je rozvíjaním tejto viery. Ľudia vedomí si Kṛṣṇu sa dajú rozdeliť na tri skupiny. Do tretej skupiny patria tí, ktorí nemajú vieru a oddanú službu vykonávajú len povrchne. Na najvyššiu dokonalú úroveň sa nikdy nemôžu dostať a veľmi pravdepodobné, že po nejakom čase oddanú službu zanechajú, pretože bez úplného presvedčenia a viery je pre nich veľmi ťažké pokračovať vo vedomí Kṛṣṇu, aj keď nejakú službu vykonávajú. Z praktických skúseností vidíme, že niektorí ľudia prišli do hnutia Hare Kṛṣṇa s nejakými postrannými úmyslami, a len čo si ekonomicky polepšili, zanechali oddanú službu a vrátili sa k predchádzajúcemu spôsobu života. Pokrok vo vedomí Kṛṣṇu môže urobiť iba človek s vierou. Do prvej skupiny patria tí, ktorí majú pevnú vieru a sú dokonale oboznámení s literatúrou pojednávajúcou o oddanej službe. Tí, čo príliš nerozumejú svätým písmam, ale s dobrou vôľou prijali službu Kṛṣṇovi, čiže kṛṣṇa-bhakti s presvedčením, že to je najlepšia cesta, patria do druhej skupiny. Sú teda nad treťou skupinou ľudí, ktorí nemajú ani vieru ani znalosti písiem, ale ktorí sa snažia nasledovať oddaných a byť v ich spoločnosti. Týmto ľuďom sa môže stať, že odpadnú, ale ak sa dostanú na druhý stupeň, zostanú pri oddanej službe. Pre oddaného prvého stupňa nejestvuje možnosť poklesnutia. Prvotriedny oddaný zaiste urobí taký pokrok, že napokon dosiahne dokonalosť. Ľudia v tretej skupine veria, že oddaná služba je veľmi dobrá, hoci nemajú vedomosti o Kṛṣṇovi sprostredkované písmami, ako je Śrīmad-Bhāgavatam a Bhagavad-gītā. Niekedy týchto oddaných nepriaznivo ovplyvní karma-yoga a jñāna-yoga, no len čo tieto sklony odstránia, stanú sa z nich druho alebo prvotriedni Kṛṣṇovi oddaní. V jedenástom speve Śrīmad-Bhāgavatamu sú opísané tri vývojové stupne viery v Kṛṣṇu a puto ku Kṛṣṇovi prvej, druhej a tretej triedy. Niekedy sa môže stať, že ľudia, ktorí vykonávajú oddanú službu bez vnútorného zapálenia, zistia, že táto cesta je veľmi ťažká, pretože nemajú vieru, ani keď počuli o Kṛṣṇovi a prednostiach oddanej služby. Myslia si, že je to len vychvaľovanie. Takí ľudia majú veľmi malú nádej, že dosiahnu dokonalosť. Viera je preto veľmi dôležitá pri vykonávaní oddanej služby.
Seminár
Ako som už povedal, je to veľmi zaujímavý verš. Môžem vám niečo o ňom povedať. Alebo skôr, skúsim niečo povedať na základe tohto komentára Šrílu Prabhupádu. No o svätých písmach by sa malo diskutovať, malo by to mať formu dialógu. Možno niekto má otázku k samotnému veršu alebo ku komentáru Šrílu Prabhupádu. Alebo vás môže zaujímať nejaká konkrétna téma. Ak máte otázku, tak ju môžete položiť hneď teraz.
Otázka: Prečo je viera podmienená poznaním písiem, alebo pochopením písiem?
Je to veľmi zaujímavá otázka, ktorá dokazuje, že ste počúvali veľmi pozorne a že ste o tom aj premýšľala. Všimla ste si a možno ste o tom nemali ani poňatie, že tu je protiklad k predchádzajúcemu veršu. Pretože v tomto verši sa hovorí o viere. Viera v pochopení obyčajného človeka je niečo mystické. Obyčajný človek si vieru predstavuje ako vieru v niečo nelogické, čo sa nakoniec nejakým zázrakom splní. Obvykle má obyčajný človek predstavu o viere, že je to niečo protikladné k niečomu reálnemu. V predošlom verši sa hovorilo, že toto poznanie je pratyaksavagamam. To je predchádzajúci verš 9.2.
Aby som mohol okomentovať to spojenie viery a poznania, tak mi napadne rok 1415 kedy upálili Jána Husa. Legenda hovorí o tom, že keď ho už upaľovali, tak tam prišla starenka a prihodila tam trochu suchého dreva. Legenda hovorí, že keď tam tá žena hodila to drevo, tak bol Ján Hus ešte živý. Ako to uvidel, tak povedal – „svätá prostota.“ Toto charakterizuje práve to pochopenie viery. Také pochopenie detskej, slepej a naivnej viery.
Védske pochopenie viery sa líši od takéhoto každodenného pochopenia. Pretože my obyčajní ľudia sa snažíme dať do protikladu vieru a niečo reálne. No védske pochopenie viery je také, že viera by nemala byť slepá, takže ju je možné uvidieť. Védska koncepcia znamená: Viera nie je niečo vymyslené, ale má za sebou nejakú objektívnu realitu. A práve šástry odrážajú túto objektívnu realitu. Preto človek, ktorý pozná šástry má oveľa silnejšiu vieru.
Príklad: Boli ste niekedy v živote v takej situácii, že ste sa museli liečiť a ten proces liečenia bol nepríjemný?
Prvý variant: Pacient môže povedať, že mu lekár povedal, že má robiť toto, toto a toto a keď to bude nasledovať, tak sa vylieči.
Druhý variant: Lekár povie, že musíte urobiť toto, toto a toto a pri tom vám ešte vysvetľuje, prečo to je potrebné robiť. Vysvetľuje prečo je potrebné všetko toto dodržiavať a vysvetlí ešte aj akým spôsobom ten liek vylieči človeka.
Čo si myslíte, ktorý z týchto ľudí bude striktnejší v nasledovaní toho liečenia? Buď ten pacient, ktorému povie lekár, že skočil lekársku fakultu a preto ho má počúvať na slovo, alebo bude lepšie nasledovať ten pacient, ktorému doktor vysvetlí prečo je potrebné práve takto nasledovať proces liečenia? Kto bude s väčším entuziazmom nasledovať liečenie? Ten komu vysvetlili ako to funguje, alebo ten komu nič nepovedali? Ten komu to vysvetlili, samozrejme. Pretože pacient tým, že nasleduje, tak to je prejav jeho viery. Je to viera v proces liečenia.
V prvom prípade mu to nadiktovali bez vysvetlenia a nechápe prečo má takto konať. Toto je slepá viera. V druhom prípade človek chápe prečo má nasledovať daný proces. Toto je uvedomelá viera. Preto je priama závislosť medzi vierou a poznaním svätých písiem. Ak človek pozná sväté písma, tak chápe aká je v skutočnosti situácia. Pre neho je oveľa jednoduchšie nasledovať proces a bude v ňom stabilnejší.
Preto: Kaništa adhikári – začínajúci oddaný, nemá poznanie šástier. Preto je táto kategória oddaných nestabilná vo svojej službe. O tom hovorí Šríla Prabhupáda vo svojom komentári. V tomto komentári sa ďalej hovorí, že ten kto je veľmi striktný v nasledovaní procesu, tak dokonale pozná šástry. To je jeden z dôvodov prečo je nevyhnutné študovať sväté písma. Ak chceme, aby sa naša viera zväčšovala, a aby sme nakoniec prišli ku Krišnovi, tak je nevyhnutné študovať sväté písma.
Dobre si pamätám deväťdesiate roky. Pripojil som sa k hnutiu v deväťdesiatom prvom. Videl som veľké množstvo oddaných v deväťdesiatych rokoch, ale drvivá väčšina odišla z hnutia. Obvykle odchádzali práve tí, ktorí nesprávne alebo vôbec nechápali závery svätých písiem. Ak človek nemá silný rozum, to správne pochopenie, tak pre neho bude veľmi ťažké zostať v hnutí.
Príklad: V rodine si muž veľmi váži keď je jeho žena poslušná. Predstavme si takú situáciu: Muž niečo hovorí žene a ona – „áno, áno správne.“ Vôbec o ničom nepremýšľa a úplne sa mu odovzdala. Myslíte si, že to je dobrá situácia? Plné odovzdanie sa ženy mužovi, ktorá vôbec o ničom nepremýšľa a iba prikyvuje.
Otázka: Chcela by som doplniť otázku, ako sa to dá aplikovať na situáciu gópií, ktoré nemali poznanie šástier, ale mali plnú vieru v tom, že ich Krišna ochráni?
Naopak. Gópie veľmi dobre poznali závery svätých písiem. Keď si prečítate popisy Rúpu goswámího, tak tam uvidíte, že gópie boli jedny z najlepších znalcov svätých písiem. A ešte k tomu, kto sú gópie? Gópie sú mudrci, ktorí v minulom živote študovali sväté písma. Je tam určitá skupina gópií, ktoré sú vždy s Krišnom a nejaká skupinka gópií, ktoré sú mudrci, ktorí sa reinkarnovali do gópií. Keď čítate úryvky toho čo hovoria gópie, tak hneď vidíte, že poznajú závery šástier.
Otázka: Ale neodpovedali ste mi na otázku, ktorú som položil. Chce mať muž takú manželku, ktorá vôbec nepremýšľa, vypla mozog a iba mechanicky prikyvuje? Závisí na konkrétnom manželovi, niekomu to môže vyhovovať.
Súhlasím, ale predstavte si, že žena robí absolútne všetko čo jej povedia. Len čo vytiahne päty z domu, tak jej ďalší chlap na ulici povie: „Poď so mnou.“ A čo bude robiť? Veď ona len počúva, vôbec nepremýšľa. V láske a vo vzťahoch sa viac cení, keď sa premýšľa a nie keď je rozum vypnutý. Pretože v takomto prípade, ak človek niečo robí, tak to robí uvedomelo. Preto je veľmi dôležité chápať správne sväté písma a byť rozumný. Môžeme stretnúť človeka na ulici tu v Čechách a môžeme mu povedať: „Krišna je Najvyššia Božská Osobnosť, tak tomu uver.“ On vám odpovie: „Áno, áno ja tomu verím.“ Bez akýchkoľvek dôkazov. Hneď sa zapojí do oddanej služby. Ako v tomto verši, že bude praktikovať dharmu, ale pritom nebude mať vo výsledku žiadnu vieru. Potom ho stretne niekto iný a povie mu: „Čo to robíš, veď ty si Čech. Naša pôvodná viera je protestantská, my sme husiti. Ty by si mal ísť do husitského chrámu.“ On hneď odpovie: „Áno máš pravdu.“ A pôjde tam. Rozumiete tomu? Tí ľudia, ktorí na všetko prikyvujú, tak tí nemajú žiadnu hodnotu. Omnoho silnejšie sú osobnosti, ktoré niečo robia uvedomelo.
Z tohto dôvodu tí ľudia, ktorí porovnávajú rôzne náboženstvá, študujú rôzne sväté písma, tak oni keď nájdu to svoje, tak sú oveľa stabilnejší v praktizovaní. Keď si to uvedomíme, tak odovzdať sa nedokážeme, keď máme vypnutý rozum. Bhaktivinoda Thakura hovorí to, že oddanosť s odpojeným rozumom neexistuje. A Šríla Prabhupáda tiež o tom hovoril. Hovoril, že musíme klásť otázky.
Raz Šríla Prabhupáda dal lekciu a na konci sa spýtal, či sú nejaké otázky. Otázky neboli a Šríla Prabhupáda povedal, že to znamená, že všetkému rozumejú, alebo nerozumejú absolútne ničomu. Preto by sme mali chápať, že ozajstná oddanosť je vždy uvedomelá. Uvedomelá oddanosť má vždy nejaký základ. Človek premýšľa, analyzuje. Keď bude oddanosť uvedomelá, tak bude bezhraničná.
Môžeme to porovnať napríklad s pamäťou. Keď si potrebujeme niečo zapamätať, tak si to napíšeme na vodu a na kameň. Písať do vody je veľmi jednoduché, ale neostane to tam dlho. Napísať niečo na kameň je dosť ťažké, musíme vynakladať úsilie, no nápisy na kameňoch sa dochovali niekoľko tisíc rokov. Také isté to je s našim vedomím. Ak je naše vedomie podobné vode, tak sa nám do neho jednoducho píše, ale rovnako rýchlo to aj zabudneme. Presne tak ako napísal Šríla Prabhupáda v komentáre k tomuto veršu. Keď taký oddaný nejakým spôsobom dosiahne zlepšenie ekonomickej situácie, tak okamžite zabudne na Krišnu a odchádza.
Na druhej strane, tí, ktorí vyvinuli nejaké úsilie k tomu, aby analyzovali a pochopili, tak tí sú na druhú stranu veľmi stabilní. Preto je závislosť medzi poznaním šástry, vierou a oddanosťou.
Otázka: V Harináma Čintámani Bhaktivinoda Thakura hovorí, že viera sa rozvíja hlasným sankírtanom. Je ťažké ľudí presvedčiť vysvetľovaním filozofie, ale keď spievame Haré Krišna, tak sa ľudia skrátka pripoja a vyvinú vieru.
Samozrejme, sväté meno nie je odlišné od Pána. Ak nahlas spievame sväté meno, tak viera príde. No na to, aby sme dokázali veľmi nahlas spievať sväté meno, tak už potrebujeme vieru.
Príklad: V Rusku v určitom období vyšiel článok od odporcov hnutia Haré Krišna. Písalo sa tam, že sú ľudia natoľko zhlúpnutí, že každý deň opakujú 1728 krát sväté meno. Rozumiete? Na to, aby človek spieval sväté meno stabilne, tak ho o tom musíte presvedčiť. Človek si môže povedať: „Prečo by som to mal robiť? Prečo by som mal spievať?“ Iba človek, ktorý má pevnú vieru vo sväté meno to môže robiť. A ak túto pevnú vieru nemá, tak ako to bude dlhodobo robiť? Prečo by sme mali nahlas spievať práve Mahá-mantru? A nespievať napríklad Coca Cola, Coca Cola? Musí tam byť určitá úroveň uvedomenia. Ak to človek naozaj hlboko chápe na základe šástier, tak to bude robiť.
Otázka: V príbehu s bráhmanom, krajčírom a Náradom munim, tak tam je vidieť, že bráhmana aj keď poznal šástry, tak nemal vieru. Vyzerá to ako protiklad. Krajčír mal vieru aj keď nebol expert v šástrach a bráhmana aj keď poznal šástry, tak nemal vieru.
Pochopil som otázku. Musíme sa pozrieť na to tak, že sú šástry ako určite texty a je podstata šástry – sú závery šástier. Krajčír nemusel poznať vyslovene tie texty šástier od slova do slova, ale vďaka jeho oddanosti, ktorá sa očividne rozliehala ďalej ako tento jeho život. Preto mal viac rozumu. A napríklad čo povedal ten krajčír? Povedal, že ak z takéhoto malého semiačka môže vyrásť taký obrovský banyanový strom, tak prečo by nemohol môj Pán prevliecť slona očkom ihly?
Podstata je ešte v tom, že iný význam sanskritského slová šrádha je úcta, alebo uctievanie. Pretože úcta, ktorú človek má alebo chová k niekomu, tak tá je tajný kľúč k tomu, aby sme pochopili poznanie. To, že človek niečo nevie a je v nevedomosti, to nie je ten najväčší problém. Všetko závisí od toho ako človek reaguje na tú nevedomosť.
Sú dve varianty ako človek koná, keď niečo nevie:
Prvý variant: Uvedomujem si a chápem, že niečo neviem. A uvedomujem si potrebu pochopiť to.
Druhý variant: To je, keď je človek pyšný na svoju nevedomosť. Hovorí: „Ja to nepoznám, no a čo? Ja som na to hrdý.“
Ten prvý človek je ten, kto má šrádhu, tú úctu. Ten veľmi rýchlo a jednoducho chápe závery védskeho poznania. Ten, kto nemá úctu v srdci, ten nikdy nepochopí závery védskeho poznania.
Príklad: Raz za mnou prišla mataji a poprosila ma, aby som sa pozrel na jej horoskop a povedal jej prečo sa nemôže vydať. Bola to veľmi hrdá, pyšná mataji. Hovorila: „Za koho by som sa tu mala vydať, veď tu sú samí neschopáci.“ Hrdo hovorila: „Henten je taký, henten taký a tam ten sa na nič nehodí. Tak ako sa môžem v tomto prostredí vydať? Okamžite sa pozrite na môj horoskop.“
Povedal som: „Dobre, ja sa pozriem na váš horoskop, to nie je žiaden problém, ale vy ste pripravená prijať za manžela toho koho vám pošle Krišna? Súhlasíte s tým?“
Hneď vyskočila zo stoličky a zakričala: „Nie!“
To bola taká spontánna reakcia. Zmysel príbehu je v tom, že sa nemohla vydať z jedného jediného dôvodu, pretože si nevážila prabhua. Keď nevedela za koho sa má vydať, tak sa tým pýšila. Nehľadiac na to, že táto situácia prebehla veľmi dávno, tak ona sa do dnešného dňa ešte nevydala.
Ak by ale mala v srdci úctu, ak by premýšľala, že to, že nevie za koho sa má vydať je jej problém, prejavila by nejakým spôsobom pokoru a úctu, tak by určite našla manžela aj v tom okruhu oddaných, ktorí ju obklopovali. Rozumiete? Ona nevie. A čo je potrebné na to, aby sa dozvedela? Je potrebná viera. Ak nie je viera, tak nikdy nepochopí. A ak je viera, tak pochopí, zistí.
Viera predchádza poznanie. A podstatou viery je úctivý vzťah. Ak by mala túto charakterovú vlastnosť – úctu, tak by veľmi rýchlo pochopila za koho sa môže vydať. Ale ak bude neustále takto chodiť s vysoko zdvihnutou hlavou a bude si neustále myslieť, že je tam tá najlepšia a všetci sú nižšie ako jej podpätok, tak sa nikdy nevydá. Ale ak bude mať úctu v srdci, tak uvidí za koho sa môže vydať.
Možno ste si všimli, že je veľmi jednoduché rozlíšiť staršieho oddaného od začínajúceho. Pretože skutočne starší oddaný má šrádhu, vieru. On sa veľmi úctivo správa ku všetkým oddaným. Taký skutočne starší oddaný aj keď komunikuje s očividne nižšie postaveným oddaným, tak sa k nemu vždy správa s úctou a vždy sa k nemu správa, ako by boli rovnocenní. Pretože, oni majú v srdci túto vieru. Ale ten začínajúci oddaný v srdci tú vieru nemá. Preto majú začínajúci oddaní často konflikty medzi sebou.
Ďakujem vám za to, že ste prišli na túto lekciu. Som veľmi rád, že som mal tú možnosť byť tu s vami a diskutovať s vami, a že sme mali možnosť diskutovať nejaké témy. Je krásne vidieť, že sa snažíte premýšľať a pochopiť a práve preto by sa mali sväté písma diskutovať, aby sme sa mohli na nich pozrieť z rôznych uhlov pohľadu.
Seminár 2
Śrīmad-bhāgavatam 1.2.15
yad-anudhyāsinā yuktāḥ
karma-granthi-nibandhanam
chindanti kovidās tasya
ko na kuryāt kathā-ratim
Synonyma
yat — který; anudhyā — vzpomínání; asinā — meč; yuktāḥ — vybaven; karma — práce přinášející reakce; granthi — uzel; nibandhanam — vzájemně propletený; chindanti — přetnout; kovidāḥ — inteligentní; tasya — Jeho; kaḥ — kdo; na — ne; kuryāt — učiní; kathā — poselství; ratim — pozornost.
Překlad
Inteligentní lidé se s mečem v ruce prosekají svazujícím zauzlením reakce přinášející práce (karmy) tím, že vzpomínají na Svrchovaného Pána. Kdo by tedy nejevil zájem o Jeho poselství?
Význam
Když se duchovní jiskra dostane do styku s hmotnými prvky, připoutává se k akcím a reakcím plodonosné práce. Chceme-li se osvobodit, je třeba tento uzel přetnout. Osvobození vlastně znamená konec koloběhu práce a jejích reakcí. Člověk, který ustavičně vzpomíná na transcendentální zábavy Osobnosti Božství, k tomuto osvobození automaticky dospěje. To proto, že veškeré zábavy Svrchovaného Pána (Jeho līlā) jsou transcendentální kvalitám hmotné energie. Skutky Pána jsou všepřitažlivé duchovní aktivity, a neustálým stykem s nimi se podmíněná duše postupně oduchovní. Potom může definitivně přetnout uzel hmotného otroctví.
Osvobození z hmotného otroctví je tedy, dalo by se říci, vedlejší produkt oddané služby. Pouhé dosažení duchovního poznání ještě nezaručuje, že budeme osvobozeni. Duchovní poznání musí být doplněné oddanou službou, která časem úplně převládne. Teprve tehdy je možné osvobození. Dokonce i práce ploduchtivého dělníka, která by jinak zajisté přinesla své reakce, může dovést k osvobození, je-li doplněna oddanou službou. Karma doplněná oddanou službou se nazývá karma-yoga. Podobně empirické poznání doplněné oddanou službou se nazývá jñāna-yoga. Čistá bhakti-yoga však nezávisí na karmě ani na jñāně. Bhakti-yoga zaručuje nejen osvobození z podmíněného života, ale navíc člověka obdařuje transcendentální láskyplnou službou Pánu.
Každý rozumný člověk, pokud je alespoň trochu vnímavější nežli je zvykem u lidí s chabým poznáním, by si toto učení měl osvojit a nepřetržitě vzpomínat Nejvyššího Pána. Měl by o Něm naslouchat, měl by Ho velebit, vzpomínat na Něho a stále, bez přestání by Ho měl uctívat. To je dokonalost v oddané službě. Goswāmī z Vṛndāvanu velmi svědomitě následovali tyto zásady a zanechali též po sobě pro náš prospěch obrovský literární odkaz transcendentální vědy. K této kazatelské činnosti je zplnomocnil Samotný Caitanya Mahāprabhu. Ukázal cestu pro všechny možné kasty a životní stavy, jak uvádět učení Śrīmad-Bhāgavatamu a jiných autoritativních písem do života.
Surdas prabhu
O čom by ste chceli diskutovať? Ako sprevádza śraddhā oddaného v procese Krišna vedomia, bhajana kriya a tie rôzne stupne?
Viera je to, čo je na samom začiatku a ostáva až do konca. Aby sme pochopili význam viery, tak skúsim uviesť príklad. Niekto hovorí, že je cesta oddanej služby a hovorí sa, že viera je prvá etapa (śraddhā). Po nej ide sadhu sanga, bhajana kriya, anartha nivriti, nishtha atď. Niekedy si môžeme myslieť, že máme úroveň śraddhy a potom budeme mať sadhu sangu, bhajana kriyu a že už mám za sebou úroveň śraddhy. V skutočnosti si túto cestu môžeme predstaviť nie ako cestu, ale ako takú pyramídu. Predstavte si, že máte pole, na ňom zem a tá zem začne rásť ako pyramída. Nemôžeme dôjsť na úroveň prémy, pokiaľ neurobíme širokú základňu śraddhy. Niekedy nerozumieme tomu, ako vyzerá celá táto cesta. Niekedy môžu povedať oddanému: „Počúvaj, musíš začať robiť bhajana kriyu, už by si mal dostať zasvätenie.“
Čo je potrebné, aby človek dostal zasvätenie? Niekto si môžeme myslieť, že dostane zasvätenie a môže robiť bhajana kriyu. Ak chápeme, že tá cesta má tvar pyramídy, tak pochopíme, že na to, aby oddaný robil bhajana kriyu, tak je potrebné, aby zväčšoval śraddhu. Ak oddaný zväčšuje śraddhu, tak sa zväčší aj tá úroveň sadhu sangy. Ak sa zväčší úroveň sadhu sangy, tak vznikne ďalší stupeň, bhajana kriya. Aby sme prešli na ďalšiu úroveň – anartha nivriti, tak je treba opäť zväčšiť śraddhu. Čím viac zväčšujeme śraddhu, tak tým sa viac zväčšuje sadhu sanga. A zväčšovanie sadhu sangy privedie k tomu, že bude lepšia bhajana kriya. A zväčšenie bhajana kriyi nám prinesie ďalší stupeň anartha nivriti. Preto, aby sme sa dostávali na stupeň anartha nivriti a ďalej, tak musíme zväčšovať tie základy. Ak to budeme takto robiť, tak ten systém bude úplne pevný.
Ak to budeme chcieť urobiť inak, zoberieme jednu krabicu, to bude śraddhā, na to dáme ďalšiu krabicu rovnakej veľkosti, predstavíme si, že to je sadhu sanga. Dáme na to tretiu rovnako veľkú krabicu, to bude bhajana kriya. Tá konštrukcia bude nestabilná a zlyhá to na základoch.
Základom celého tohto systému je viera. Ak nebudeme rozvíjať vieru a nebudeme stavať pevné základy, ale budeme čisto mechanicky prechádzať z jednej úrovne na druhú, tak to je veľký risk a na konci môže prísť katastrofa a celé nám to spadne. Toto by som povedal o viere. Je ešte veľa bodov, ktoré sú spojené s vierou. Toto je také hlavne pochopenie ako funguje život oddaného. Ak vidíte, že niekto potrebuje sadhu sangu, tak je potrebné postupovať tak, aby sa zväčšovala jeho viera a mal viac sadhu sangy. Sadhu sanga ho privedie k tomu, aby sa dostal na cestu bhajana kriye. Sadhu sanga stojí opäť na viere.
Ako prakticky zväčšovať vieru?
Keď hovorím o viere, tak si môžeme predstaviť tri veľryby, na ktorých to všetko drží.
A) Prvá veľryba znamená to, že tá viera musí byť pravá.
Pretože nie je možné zväčšiť vieru, ktorá je falošná. Má to objektívny charakter.
Príklad: Veríte tomu, že keď zasadíte semienka na jar, tak budete mať plody?
Áno.
A veríte tomu, že ak tie semienka dáme v zime do snehu, tak to tiež dá plody?
To ťažko.
A prečo?
Prvý príklad, to je tá pravá viera. Druhá je falošná. My môžeme zväčšovať iba tú pravú vieru. A ak bude niekto hovoriť, že máme dať v zime semená do snehu, aby sme mali na jeseň veľké plody, môže sa mu podariť niekoho o tom presvedčiť, ale na jeseň nebude nič. A na jeseň takého človeka zmláti. Povie mu: „Ja som ťa počúval a kde sú výsledky?“ Preto je možné zväčšovať len vieru, ktorá je pravá. V Sovietskom zväze bola komunistická viera. Základom boli teoretické pravidlá Marxa. On sformuloval túto vieru. No teraz môžeme vidieť čo sa stalo s komunizmom. Nezostalo z neho veľa, lebo tá viera bola falošná. Zároveň vidíme, že védska kultúra tu existuje doteraz.
Prvý bod, prvá veľryba, na ktorej stojí viera: Na to, aby sme mohli zväčšiť vieru, tak musí byť tá viera pravá. Lebo ak budeme zväčšovať falošnú vieru, tak sa tomu v medicínskej terminológii bude hovoriť schizofrénia. Ešte raz opakujem, viera môže byť pravá a falošná.
B) Druhá veľryba je spojená s poznaním.
Môže byť viera slepá a vedomá. Ak je viera slepá, tak človek hovorí: „Áno, áno, ja verím.“ No nemôže to objasniť a dokázať a to je problém. Aj keď je viera pravá, ale človek ju nevie objasniť, tak to je problém.
Príklad: Lekár hovorí: „Musíš robiť toto, toto a toto. A pacient verí lekárovi. A lekár ešte vysvetľuje prečo to má robiť. Chce, aby viera pacienta v jeho slová nebola slepá. Ak mu lekár povie čo má robiť, tak mu pacient bude veriť. No problém bude v tom, že neprejde do bhajana kriyi. Bhajana kriya je v tej otázke. On nebude robiť všetko čo mu povedal lekár. Preto je potrebné, aby mala viera zrak.
Ďalší príklad: Budete učiť človeka jazdiť na aute. Nestačí len povedať, že toto robiť nesmiete a toto musíte. Je potrebné aj vysvetliť prečo to nemá a má robiť, inak môže človek celé auto zdemolovať. Je dôležité, aby viera bola pevná.
Rada na to aby bola pevná: Byť skúsený v tejto otázke. Je potrebné študovať túto tému. Je málo len chápať, že to je správne robiť. Je potrebné to vedieť aj vysvetliť.
V Rusku je taká anekdota. Učiteľka si zavolá rodičov žiaka, ktorý sa zle učí. A hovorí, že sa ich dieťa zle učí. Raz som mu vysvetlila a nič nepochopil. Druhý krát som mu to vysvetlila a nič nepochopil. Na tretí krát som mu to vysvetlila, ja som to sama už celé pochopila a on doteraz nič nepochopil.
Je veľa úrovni pochopenia:
Prvá úroveň, najnižšia: Keď rozumieme, ale neviem vysvetliť danú vec. Veríme, ale nevieme to sformulovať v hlave.
Druhá, vyššia úroveň: Môžeme to povedať slovami, vieme to vysvetliť, ale nie je isté, že to človek pochopí. No aspoň to je vyššie ako tá najnižšia úroveň.
Tretia, najvyššia úroveň: Keď niečo človeku vysvetľujeme a on tomu všetkému rozumie.
Záver:
Čo môžeme urobiť, aby sme zväčšili našu vieru? Je potrebné študovať šástry a kázať. Študovanie šástier a kázanie upevňuje našu vieru. Pretože naša viera prestáva byť slepá. Začína mať zrak a to znamená, že bude naša viera silnejšia. Napríklad môžeme dôjsť k ľuďom a povedať im, že nie je potrebné jesť mäso. Oni nám na to odpovedia: „A prečo? Ty si myslíš, že nie je potrebné jesť mäso a ja si myslím, že to je potrebné.“ Ak si myslím že nie je potrebné jesť mäso, ale neviem mu vysvetliť prečo, tak to je prípad slepej viery. Ak je viera silná, tak môžete dať rôzne príklady zo života. A môžete presvedčiť toho druhého človeka. Toto je tá druhá veľryba viery.
Zhrnutie: Viera musí byť pravá. Pravá viera je silná. Falošná viera je slabá. Viera musí mať zrak. Vedomá viera je silná. Slepá viera je slabá. Preto musíme študovať šástry a kázať.
C) Tretia dôležitá veľryba je prax.
Nakoľko vieru používame v praxi. Do akej miery sa môžeme držať viery. Veľa ľudí má dosť viery, ale nemajú silu nasledovať to.
Príklad: Poznám jedného oddaného z nášho mesta. Je oddaný, ale pije, je alkoholik. Vie, že je zlé piť alkohol. No nemá silu držať sa tejto viery. Tretí stupeň viery je prax. Ako ju môžeme použiť v živote. Teoreticky môžeme vedieť, že ak posadíme semienka na jar, tak nám dajú plody na jeseň. No treba to robiť prakticky. Tá prax to zlepšuje. Viera farmára, ktorý sám sadí semiačka je väčšia ako viera človeka z mesta, ktorý o tom vie len teoreticky. No aj mestský človek tomu môže rozumieť, môže aj vysvetliť teóriu k tomu. No ak to sám nerobí, tak nemá takú vieru. Preto je to dôležitý faktor, zväčšenie viery.
Záver: Akým spôsobom môžeme zväčšiť vieru?
1. Musíme si vybrať správnu vieru. Tu si môžeme vybrať tak, že je rozsiahla a pradávna. To, že je správna je spojené so Šrílom Prabhupádom. Pretože to poznanie nám priniesol Šríla Prabhupáda. Všetko je to na milosti Šrílu Prabhupádu, nezávisí to od nás. No tie ostatné dva stupne závisia od nás.
2. Ako som hovoril, druhý bod je poznanie. A preto sa musíme učiť a kázať.
3. Tretí bod, to je prax. A to znamená realizovať to poznanie v živote. Keď realizujeme toto poznanie v živote a naozaj budeme študovať, tak spolu s milosťou Šrílu Prabhupádu to dá veľkú a silnú vieru.
Otázka: Keď si má živá bytosť vybrať správnu vieru, tak Krišna hovorí v Bhagavad-gíte, že sú tri druhy viery na základe stavu srdca. Buď v kvalite dobra, vášne alebo nevedomosti. Keď je niekto v kvalite dobra, vyberie si vieru v kvalite dobra, keď vášne tak vášne.
Áno, hovoríte to správne. Vysvetľuje to sedemnásta kapitola Bhagavad-gíty. Hovorí sa tam, pod vplyvom akej guny si človek vyberá. To sa dá pochopiť, ak rozumieme štrnástej kapitole Bhagavad-gíty. Lebo to čo hovoríte vy, to sa týka tých, čo majú transcendentálnu vieru. A v sedemnástej kapitole sa vysvetľuje materiálna viera. Viera, ktorá je pod vplyvom kvalít materiálnej prírody. V štrnástej kapitole sa vysvetľuje ako funguje táto kvalita. Viera je silno spojená s kvalitami hmotnej prírody.
Ako funguje guna? Aký je jej mechanizmus, čím nás ovplyvňuje?
Odpoveď: Zatieňuje čisté vedomie, my sme pôvodne nirguna.
Áno je to tak. Je to správna odpoveď, ale ja by som chcel ešte iný mechanizmus. V každom aute je nejaký mechanizmus a ak vieme ako funguje tento mechanizmus, tak ho vieme ovládať. Lebo ak nerozumiem mechanizmu, tak nemôžem ovládať. A rovnako s gunami – aby sme vedeli ovládať guny, tak musíme poznať ten mechanizmus, ako to funguje. V štrnástej kapitole je podrobne popísané ako tento mechanizmus funguje. Ten kto rozumie ako funguje mechanizmus guny, tak dostane vodičák na ovládanie guny. Môže jazdiť na gune. Ak máte traktor a rozumiete ako jazdí traktor, tak môžete jazdiť na traktore.
Otázka: Nemôžeme riadiť guny pokiaľ sa neodovzdáme Krišnovi?
Nemôžeme, ale pozrite sa v Bhagavad-gíte, v štrnástej kapitole, tam dávajú vodičák na ovládanie gun. Ak viete mechanizmus gun, urobíte skúšku, tak dostanete vodičák a stanete sa guna titha. Guna titha znamená v preklade, ten, kto riadi gunu. (titha? tirtha? možno zlý odposluch)
Otázka: No impersonalista tiež vie ako fungujú guny nie?
Nie úplne. Šríla Prabhupáda o tom píše. Vysvetľuje problémy impersonalistu. Myslím, že to je v sedemnástej kapitole Bhagavad-gíty. V časti kde sa píše ako nás ovplyvňujú guny. Najskôr musíme pochopiť ako funguje guna. Ona funguje cez radosť a šťastie. Ukazuje niečo, to je šťastie, vezmi to ako šťastie. Guna nevedomosti bude hovoriť, že šťastie je alkohol, drogy atď. Guna vášne povie, že šťastie sú peniaze, ženy, moc, vonkajší úspech. Kvalita dobra bude hovoriť, že šťastie je poznanie. Viera je chápanie toho, čo ma urobí šťastným, preto je viera spojená s gunami. Ak bude človek pod vplyvom guny nevedomosti, tak budú jeho bohom duchovia. Človeka k drogám podporujú duchovia. Pre človeka v kvalite vášne budú bohovia bohaté osoby, v sanskrite sa volajú yakšovia. Kuvéra je ten, kto chráni bohatstvo polobohov. Kuvéra je hlavný yakša. Všetci bohatí ľudia sú v podstate yakšovia. Ľudia v kvalite dobra uctievajú polobohov. Pre človeka v kvalite dobrá je šťastie – šťastie ostatných. V materiálnom svete robia polobohovia ostatných šťastnými. Oni dávajú šťastie, čistý vzduch, vodu, zdravie. Ak dávajú polobohovia všetko, tak sú ľudia šťastní. No toto všetko je pod vplyvom materiálnych kvalít. Preto sú to všetko materiálne veci.
Aj keď je kvalita dobra najlepšia zo všetkých, my máme transcendentálnu vieru. Našim transcendentálnym Bohom je Krišna. A radosť nám dáva oddaná služba. Ak takto chápeme tieto veci, tak budeme guna tithovia. Ak budeme takýmto spôsobom študovať Bhagavad-gítu, tak dostaneme ďalší vodičák. A budeme vedieť ovládať guny. Ak sa neodovzdáme Krišnovi, tak nemôžeme zvíťaziť. Každý človek postráda šťastie. Ak nepovie, že je šťastie oddaná služba, tak si musí vybrať buď šťastie v kvalite dobra, vášne, alebo nevedomosti. Preto je nedostatočné iba chápať ako fungujú kvality hmotnej prírody. Je potreba prijať to správne šťastie. Šťastie je transcendentálne a nie materiálne. Ak to neprijmeme, tak musíme byť buď alkoholikmi, yakšami, alebo polobohmi. Ak neprijmeme transcendentálnu vieru, tak to bude čakať aj nás. Ak ju prijmeme, tak prídeme ku Krišnovi. Ak neprijmeme, tak ostaneme v materiálnom svete. Áno, niekto bude mať lepšie podmienky, niekto horšie, ale aj tak ostane tu.
Seminár 3
Bhagavad-gítá 9.2.
Táto múdrosť je kráľovské poznanie a najdôvernejšie tajomstvo. Je to najčistejšia múdrosť, a keďže umožňuje realizáciu vlastného ja, je dokonalosťou náboženstva. Vykonáva sa s radostnou náladou a nikdy nekončí.
(Výklad sme pre rozsah článku odstránili, nájdete ho v BG.)
Toto je jeden z najznámejších a najviac citovaných veršov z Bhagavad-gíty. Hovorí sa tu o poznaní a o viere. Hovorí sa tu o dôležitých kritériách čo to je viera, charakteristika viery.
Chcel som sa s vami podeliť s príbehom, ktorý sa mi stal v roku 2015. V priebehu pol roka som mal veľa povinností, musel som veľa cestovať. Rôzne vzdelávacie programy, lekcie z Bhagavad-gíty atď. Jeden mladý oddaný z nášho mesta sa mi zveril s tým, že by chcel so mnou cestovať a vidieť mestá v ktorých ešte nikdy nebol. A samozrejme niečomu sa aj priučiť. Služba tohto oddaného bola rozdávanie kníh. Nežil v ášrame, žil doma a každý deň vychádzal z domu a rozdával knihy. V tom meste ešte nebolo sankírtanové centrum. Uvedomoval si, že má nízku úroveň poznania a preto chcel ísť so mnou, aby sa niečo priučil.
Po nejakom čase, ako sme spolu cestovali, tak mu začal volať jeden oddaný z ich mesta. Hovoril mu, že by tam rád otvoril sankírtanové centrum, brahmačarí ášram. Povedal mu, že jeho povinnosťou je ihneď prísť. To nebol žiadny jeho vedúci alebo niekto v nejakej rozhodujúcej funkcii. Bol to iba jeho známy. Tento človek mu začal stále častejšie a častejšie volať a jeho hlas bol stále nahnevanejší. Nútil mladíka, ktorý so mnou cestoval, aby sa vrátil naspäť do ich mesta, aby pre neho niečo robil. Tak som mu povedal, že mne je to jedno, budem rád, keď tu budeš, ale nie je to potrebné, takže ak máš pocit, že tam musíš ísť, tak kľudne choď.
No on nechcel odísť. Zveril sa mi, že by rád dokončil tie kurzy a vzdelávanie, ktoré začal. Celé to cestovanie malo trvať pol roka a tieto telefonáty začali zhruba po dva a pol mesiaci. Aj keď mu tento mladík vysvetľoval, že mal nejaký plán a presne vedel, kedy sa chce vrátiť, hovoril mu, že keď sa vráti, tak mu s tým rád pomôže, ale ten druhý mu neustále volal a bol viac a viac nahnevaný a vydieral. Vždy keď mu volal, tak to argumentoval tým, že on hovoril, ako chce žiť v takom ášrame, tak prečo ihneď nepríde, že je to jeho povinnosť, aby to otvoril a aby mohli žiť spolu. No aj napriek vydieraniu ostal so mnou a keď naša cesta skončila, tak sa vrátil do svojho rodného mesta.
Toto centrum už bolo založené a dokonca fungovalo aj pár mesiacov, no v tom momente, keď ten oddaný prišiel, tak to centrum už neexistovalo. A viete prečo? Pretože, ten kto chcel založiť to centrum, tak sa do tej doby oženil. Pre mňa to bolo celkom zaujímavé, pretože ja nie som nejak fanaticky zameraný, že niekto musí ostať slobodný a niekto sa musí oženiť, myslím si, že tá realizácia je možná v akomkoľvek stave. No tento človek, ktorý tak fanaticky tvrdil, že jediný spôsob života, ktorý má zmysel je ten, keď rozdáva knihy, tak ten vydržal pár mesiacov a oženil sa.
Tento príbeh som vám povedal preto, aby som ilustroval, že viera má rôzne formy. Viera môže mať rôznu silu a môže sa navonok prejavovať rôzne.
Tri základné druhy viery:
1. informatívna
– najslabšia
– človek má nejakú informáciu v nejakej oblasti a verí jej.
Príklad: Keď začíname vo svojom duchovnom živote, tak nám hovoria, že existuje Boh, to je nemenná vec a je potrebné tomu uveriť. A niekto si povie: „Ok, tak verím v Boha.“ No toto je viera na úrovni informácie. Viera na tejto úrovni je slepé prijatie, niečo nám povedia a my s tým buď súhlasíme, alebo nesúhlasíme. Keď človek povie, že neexistuje Boh, tak to je tiež len viera ateistu.
2. teoretická
– človek okrem povrchnej informácie má aj teoretické znalosti. Dokáže sa oprieť o niečo.
– takýto človek už môže argumentovať, vysvetliť prečo verí v to čo verí, pretože už má nejakú teoretickú informáciu.
3.praktická
– najsilnejšia úroveň viery
– nastáva vtedy, keď má človek osobnú skúsenosť s tým v čo verí.
Príklad: Keď hovoríme o viere v Boha.
Na úrovni informatívnej viery človek hovorí, áno ja súhlasím s tým, že Boh existuje.
Na úrovni teoretickej viery človek dokáže argumentovať nejakými citáciami, alebo nejakým konkrétnym argumentom, že Boh existuje. Dokáže argumentovať akým spôsobom sa Boh prejavuje, ako môže prísť.
Na úrovni praktickej viery človek má osobnú skúsenosť toho, že prišiel do kontaktu s tou energiou Boha. Má pevné presvedčenie, že má kontakt s Bohom. To samozrejme neznamená, že sa zjavil na nejakom obláčiku a potriasol mu rukou. Môže to byť emocionálny zážitok v procese meditácie, modlitby, alebo uctievania Božstva v chráme. Je to reálna skúsenosť, pocit, ktorý sa nedá zabudnúť.
Sila viery je u každého človeka individuálna. Každý druh viery potrebuje nejaké vonkajšie okolností, aby sa mohol prejaviť.
1. informatívny druh viery je možné veľmi rýchlo vyvrátiť. Človek dostane informáciu, že existuje Boh. A tejto informácii sa dá protirečiť tým, že Boh neexistuje. Človek, ktorý je na tejto úrovni, tak má veľmi nestabilné postavenie. Musí sa nachádzať v rámci tejto viery. Nemá vnútornú silu, presvedčenie. Táto viera je závislá od ľudí, ktorí ho obklopujú. Ak žije v prostredí, kde ľudia veria, že Boh existuje, tak on prijíma to že Boh existuje. Ak sa nachádza na tejto úrovni viery, tak je agresívny a nepriateľský k ostatným ľuďom, lebo oni sú nositeľmi jeho viery. Môže sa to zdať trochu paradoxné.
Príklad: Prvý variant, máte peniaze vo vrecku. Vaše peniaze sú vo vrecku niekoho iného. Nakoľko nemáte vrecká, tak ste ich dali do vrecka niekomu inému. Človek, ktorý má vieru prvého typu, tak nie je pánom vlastnej viery, ale je rukojemníkom ľudí, ktorí majú jeho vieru vo svojom vrecku. Druhý a tretí typ viery je taký, že je človek sám vlastník viery.
Prvý druh viery je pochybný a je veľká pravdepodobnosť, že sa tá viera stratí. Je tam pravdepodobnosť, že keď niekto iný utratí vaše eurá, tak vy ostanete s prázdnymi rukami. Ak ste niekomu dôverovali, dali ste mu peniaze do vrecka a on ich utratil. Keď ich potrebujete a prosíte ho o vaše peniaze, tak vám hovorí, že ich nemá, že ich minul. Človek, ktorý takto príde o peniaze bude naštvaný na človeka, ktorý ho zbavil tých jeho úspor. Toto je paralela toho, čo to vôbec znamená informačná viera, to je tá, ktorá sa nachádza v rukách všetkých ostatných, ale nie v našich rukách. Keď ľudia ktorí ma obklopujú prestávajú veriť v to, čo verím ja, tak automaticky tiež strácam vieru, lebo nemám silu, aby som vieru nasledoval.
To isté ako v príbehu s mladíkom, ktorý chcel otvoriť to centrum. Bol presvedčený, že jediný spôsob šťastného života je byť slobodný a žiť v tom centre. Ak ľudia, ktorí prichádzajú do takého centra hovoria, že to je najlepší spôsob života a oni tiež chcú žiť v tom centre, tak v tom človeku to posilňuje vieru. No ak tam nikto nechce chodiť, alebo príde a má iný názor, tak ten človek stráca svoju vieru. Jeho viera nezávisí od vnútorného presvedčenia, ale od toho ako budú jednať a čo si budú myslieť všetci ostatní okolo neho. Ak sa nikto nebude ženiť, tak aj on ostane slobodný, ale akonáhle uvidí, že sa niekto oženil, tak jeho viera sa zlomí a on začne tiež rozmýšľať nad tým, že by sa mal oženiť. Jeho brahmačarya závisí od toho, ako jednajú ostatní. Tento druh viery je slabý.
Nemôžeme sa objektívne ohodnotiť, lebo každý je presvedčený, že je jeho viera nespochybniteľná a silná. Pre každú vieru je potrebné objektívne hodnotenie, nie tak ako to vidíme my, ale ako to naozaj je. Existuje kritérium, ktoré ukazuje tú objektivitu, či je moja viera silná, alebo slabá a tým kritériom je to, ako sa vzťahujeme k ostatným ľuďom.
Keď máme silnú vieru, druhého, alebo tretieho typu, tak nás nebude rozrušovať jednanie ľudí, ktorí nás obklopujú. Budeme šťastní v akejkoľvek situácii. Keď je človek brahmačarí a začne si všímať, že existujú krásne ženy a oni mu hovoria, že sa chcú za neho vydať, ale tiež sa môžeme vydať aj za tvojho kamaráta, preto si to rýchlo rozmysli, lebo ak budeš dlho rozmýšľať, tak neviem, neviem. Bonus dostane tvoj kamarát a nie ty. No ten kto má pevnú vieru v to, že spôsob života, že sa nechce ženiť je správny, tak je spokojný a odpovie, samozrejme, nech sa kľudne ožení ten môj kamarát. No ak nemá tu silnú vieru, tak začne hneď kázať tomu svojmu kamarátovi, nech sa vôbec nepozerá na tie ženy a nech sa nežení. Tá závislosť od ostatných sa prejavuje buď takýmto spôsobom, alebo začne rozmýšľať, že by sa mal rýchlo rozhodnúť, lebo ten bonus získa jeho kamarát.
Preto akú máme vieru zistíme podľa toho, ako sa vzťahujeme k ostatným. Čím má človek silnejšiu vieru, tým prísnejší je sám k sebe a milosrdnejší k ostatným. Podstata silnej viery je vo vnútri každého človeka. Podstata slabej viery je vonku. Človek so slabou vierou začne buď vydierať alebo nejakým iným spôsobom tlačiť na ostatných, aby nestratil tie svoje eurá vo vrecku druhého človeka. Preto, aby sme mohli niečo rozvíjať, tak musíme vedieť na akej úrovni sme. Pretože drvivá väčšina z nás si myslí, že je naša viera silná. A čo si myslíte koľko ľudí sa bude zamýšľať nad tým, že majú rozvíjať svoju vieru, keď si myslia že je ich viera silná?
V každom procese existuje nejaká logická postupnosť, ktorá sa v sanskrite nazýva sambandha, abhidheya, prayojana. A všetky tieto aspekty procesu sú spolu neoddeliteľne späté. Je prirodzené, že človek nebude rozvíjať niečo, čo si myslí, že je silné. Ako v tom príbehu, ktorý som hovoril na začiatku. Ja som nehovoril s tým človekom, ktorý volal tomu môjmu známemu, ale ja som mu kládol otázky a snažil som sa pochopiť nakoľko je jeho viera silná. A ten môj známy hovoril, že ten človek má veľmi silnú vieru. Opýtal som sa prečo si to myslíš? A on odpovedal: „Pretože on je o tom presvedčený, kričí, vyslovene ma do toho tlačí, aby sme založili to centrum.“ Ja som mu oponoval: „Pochybujem, že jeho viera je silná. Pretože ja osobne si myslím, že brahmačarya je veľmi dôležitá, ale myslím to vo vzťahu k sebe a to neznamená, že keď ja som o tom hlboko presvedčený, tak budem na vás kričať a budem vás urážať, aby si sa neženil, alebo že musíš žiť v celibáte. Ja viem, že to je dôležité pre mňa, ale tá tvoja situácia môže byť iná.“ A taktiež ten človek, ktorý volal tomu môjmu známemu, bol presvedčený o tom, že bude celý život dodržiavať celibát, no nevydržal to ani dva mesiace. Keby som sním komunikoval ja a povedal mu do očí, že tvoja viera je veľmi slabá, tak pochybujem o tom, že by so mnou súhlasil. V žiadnom prípade by som ho nedokázal presvedčiť.
Preto, aby sme dokázali správne rozvíjať vieru podľa toho, aká je silná, na akej úrovni sa nachádzame, tak musíme najskôr vedieť tú diagnózu, kde sme. To tajomstvo je v tom, že na každej úrovni je osobitá metóda, ako sa dá viera rozvíjať. Absolútne všetci potrebujú posilňovať vieru, dokonca aj tí, ktorí ju majú veľmi silnú. Na najvyššej úrovni je samozrejme metóda posilňovania úplne iná, ako na prvej úrovni. Cieľom našej diskusie je najskôr diagnostikovať na akej úrovni sme. Pretože to na akej sme úrovni záleží od toho, akým spôsobom sa vzťahujeme k ostatným. Ak vidíme, že nás vyvádza z rovnováhy jednanie, alebo názory tých, ktorí nás obklopujú, tak by sme to mali vnímať ako výstražné znamenia, že niečo nie je v poriadku a mali by sme nájsť človeka ktorý nám v tom pomôže.
Prejav chovania človeka na druhej úrovni viery
Prejav silnej viery je v tom, že taký človek považuje za absolútne prirodzené, že rieši ťažkosti, vykonáva askézu. No veľmi si cení to, že sa niekto iný snaží niečo urobiť pre svoj rozvoj, pretože on to nepovažuje za niečo, čo je bežné. Preto si neskutočne váži všetkých ľudí, ktorí ho obklopujú.
Prejav chovania človeka na tretej úrovni viery
Takýto človek vyhľadáva ťažkosti, problémy, aby ich mohol vyriešiť za druhých.
Na prvej úrovni má človek veľa požiadaviek ku všetkým ostatným.
Na druhej úrovni sa človek prejavuje tak, že požiadavky má na seba a keď vidí niekoho kto sa snaží, tak si to veľmi váži a cení.
Na tretej úrovni sa človek prejavuje tak, že rieši ťažkosti ostatných.
Môžeme si všimnúť, že ľudia na prvej úrovni vytvárajú ťažkosti ostatným a na tretej riešia ťažkosti pre to, aby všetci naokolo mohli posilniť svoju vieru a boli šťastní.
Teraz sme rozobrali absolútnu povahu viery a to je jedno, či je to viera v Boha, alebo v niečo iné. Toto platí pre akúkoľvek vieru. Človek, ktorý sa nachádza na prvej úrovni by mal premýšľať akým spôsobom sa rozvinúť, aby sa dostal na druhú úroveň. A ten na druhej úrovni musí vynakladať úsilie na to, aby dosiahol tretiu úroveň, pretože musí pochopiť, že to nie je ešte ideálne. Aby sme vedeli čo máme robiť, aby sme sa dostali na ďalšiu úroveň, tak musíme pochopiť na akej úrovni sa nachádzame. Ten kto sa stotožňuje s úrovňou na ktorej nie je, tak je prirodzené, že padne. Ako v tom príbehu čo som hovoril. Ten človek, ktorý chcel otvoriť centrum, tak si myslel, že jeho viera je už neochvejná a bude dodržovať celibát. No nakoľko konal, ako tí, ktorí sú na najvyššej úrovni a nekonal v súlade so svojou úrovňou, tak prirodzene poklesol.
Ešte raz opakujem, najdôležitejšie kritérium je akým spôsobom sa vzťahujeme k ostatným. Ak sa hneváme na niekoho z okolia a je jedno či je to prejavený hnev, alebo zatajený, to je prejav toho, že je naša viera na najnižšej úrovni. Toto je to najdôležitejšie kritérium a najdôležitejšia myšlienka dnešnej lekcie. Akýkoľvek úspešný človek a nech je to v akejkoľvek životnej sfére, tak prešiel alebo prechádza týmito etapami. Ako sme povedali, tieto aspekty sú v akejkoľvek sfére rovnaké a je jedno kde chceme dosiahnuť úspech, či to je v profesii, v podnikaní alebo v športe. Vždy je ten úspech podmienený vierou. Človek, ktorý chápe túto tému, chápe tieto teoretické veci, tak je pre neho oveľa ľahšie dosiahnuť úspechy.
Všetky kľúče k úspechu sú napísané v Bhagavad-gíte. Bhagavad-gítá bola vyrieknutá pre Arjunu. Krišna ju povedal Arjunovi na vojnovom poli a tam mohol kľudne Arjuna aj prehrať. A nie, že iba mohol prehrať, ale v skutočnosti, ak by mu Bhagavad-gítá nebola vysvetlená, tak už sám povedal, že sa vzdáva a že nebude bojovať. Takže už prehral. No Krišna mu povedal, že sa nemá vzdávať a vďaka tomu, že mu povedal to poznanie z Bhagavad-gíty, tak to pochopil. Iba vďaka tomu, že budeme pozorne študovať Bhagavad-gítu, tak dokážem pochopiť kľúč k úspechu v akejkoľvek sfére nášho života. Dnes som sa snažil oprášiť jednu malú časť tej mozaiky, aby sme mohli vyhrať. V Bhagavad-gíte je všetko poznanie, ktoré nás môže urobiť šťastnými.
Zatiaľ žiadne komentáre.