Dnes budeme čítať verš tri z deviatej kapitoly Bhagavad-gíty. Táto kapitola sa volá najdôvernejšie poznanie. Je to vyvrcholenie prvej časti Bhagavad-gíty. Prvé tri verše deviatej kapitoly hovoria o tom akú kvalifikáciu musí mať oddaný, aby dokázal pochopiť najdôvernejšie poznanie. Ak chceme pochopiť to najdôvernejšie poznanie, ktoré je v Bhagavad-gíte, tak by sme sa mali veľmi seriózne vzťahovať k tomuto veršu.

Bhagavad-gíta. 9.3

Aśraddadhānāḥ puruṣā
Dharmasyāsya paran-tapa
Aprāpya māṁ nivartante
Mṛtyu-saṁsāra-vartmani

Synonyma
Aśraddadhānāḥ — neveriacim; puruṣāḥ — osobám; dharmasya — v náboženstve; asya — toto; parantapa — ó, hubiteľ nepriateľov; aprāpya — nedosiahnu; mām — Mňa; nivartante — vrátia sa; mṛtyu — smrť; saṁsāra — v hmotnom bytí; vartmani — na cestu.

Preklad

Tí, ktorým sa nedostáva viery v oddanú službu, ma nedosiahnu, ó, hubiteľ nepriateľov, a preto sa vracajú na cestu rodenia sa a smrti v hmotnom svete.

Význam

Tento verš hovorí, že neveriaci nemôžu vykonávať oddanú službu. Viera sa dá získať v spoločnosti oddaných. Niektorí ľudia nanešťastie v Boha neveria, hoci mali možnosť počuť dôkazy vedskych písiem od veľkých autorít. Zdráhajú sa vykonávať oddanú službu z celého srdca. Viera je teda najdôležitejší prvok pre pokrok v duchovnom živote. V Caitanya-caritāmṛte sa píše, že viera je stopercentné presvedčenie, že človek môže dosiahnuť najvyššiu dokonalosť jednoduchým slúžením Najvyššiemu Pánovi, Śrī Kṛṣṇovi. To je ozajstná viera. V Śrīmad-Bhāgavatame (4.31.14) sa uvádza:

Yathā taror mūla-niṣecanena
Tṛpyanti tat-skandha-bhujopaśākhāḥ
Prāṇopahārāc ca yathendriyāṇāṁ
Tathaiva sarvārhaṇam acyutejyā

„Zalievaním koreňa stromu budú uspokojené všetky jeho konáre, vetvičky a lístky a dodávaním potravy žalúdku budú uspokojené všetky telesné zmysly. Vykonávaním oddanej služby Najvyššiemu Pánovi uspokojíme všetkých polobohov a všetky živé bytosti.“ Po pozornom prečítaní Bhagavad-gīty by sme mali dospieť k okamžitému záveru: Mali by sme zanechať všetky zbytočné činnosti a prijať oddanú službu Najvyššiemu Pánovi, Kṛṣṇovi, Božskej Osobnosti. Keď sme presvedčení o tejto životnej filozofii, nazýva sa to viera.

Vedomie Kṛṣṇu je rozvíjaním tejto viery. Ľudia vedomí si Kṛṣṇu sa dajú rozdeliť na tri skupiny. Do tretej skupiny patria tí, ktorí nemajú vieru a oddanú službu vykonávajú len povrchne. Na najvyššiu dokonalú úroveň sa nikdy nemôžu dostať a veľmi pravdepodobné, že po nejakom čase oddanú službu zanechajú, pretože bez úplného presvedčenia a viery je pre nich veľmi ťažké pokračovať vo vedomí Kṛṣṇu, aj keď nejakú službu vykonávajú. Z praktických skúseností vidíme, že niektorí ľudia prišli do hnutia Hare Kṛṣṇa s nejakými postrannými úmyslami, a len čo si ekonomicky polepšili, zanechali oddanú službu a vrátili sa k predchádzajúcemu spôsobu života. Pokrok vo vedomí Kṛṣṇu môže urobiť iba človek s vierou. Do prvej skupiny patria tí, ktorí majú pevnú vieru a sú dokonale oboznámení s literatúrou pojednávajúcou o oddanej službe. Tí, čo príliš nerozumejú svätým písmam, ale s dobrou vôľou prijali službu Kṛṣṇovi, čiže kṛṣṇa-bhakti s presvedčením, že to je najlepšia cesta, patria do druhej skupiny. Sú teda nad treťou skupinou ľudí, ktorí nemajú ani vieru ani znalosti písiem, ale ktorí sa snažia nasledovať oddaných a byť v ich spoločnosti. Týmto ľuďom sa môže stať, že odpadnú, ale ak sa dostanú na druhý stupeň, zostanú pri oddanej službe. Pre oddaného prvého stupňa nejestvuje možnosť poklesnutia. Prvotriedny oddaný zaiste urobí taký pokrok, že napokon dosiahne dokonalosť. Ľudia v tretej skupine veria, že oddaná služba je veľmi dobrá, hoci nemajú vedomosti o Kṛṣṇovi sprostredkované písmami, ako je Śrīmad-Bhāgavatam a Bhagavad-gītā. Niekedy týchto oddaných nepriaznivo ovplyvní karma-yoga a jñāna-yoga, no len čo tieto sklony odstránia, stanú sa z nich druho alebo prvotriedni Kṛṣṇovi oddaní. V jedenástom speve Śrīmad-Bhāgavatamu sú opísané tri vývojové stupne viery v Kṛṣṇu a puto ku Kṛṣṇovi prvej, druhej a tretej triedy. Niekedy sa môže stať, že ľudia, ktorí vykonávajú oddanú službu bez vnútorného zapálenia, zistia, že táto cesta je veľmi ťažká, pretože nemajú vieru, ani keď počuli o Kṛṣṇovi a prednostiach oddanej služby. Myslia si, že je to len vychvaľovanie. Takí ľudia majú veľmi malú nádej, že dosiahnu dokonalosť. Viera je preto veľmi dôležitá pri vykonávaní oddanej služby.

Seminár

Ako som už povedal, je to veľmi zaujímavý verš. Môžem vám niečo povedať o tomto verši. Alebo skôr skúsim niečo povedať na základe tohto komentára Šrílu Prabhupádu. No o svätých písmach by sa malo diskutovať, malo by to mať formu dialógu. Možno niekto má otázku k samotnému veršu, alebo ku komentáru Šrílu Prabhupádu. Alebo vás môže zaujímať nejaká konkrétna téma. Ak máte otázku, tak ju môžete položiť hneď teraz.

Otázka: Prečo je viera podmienená poznaním písiem, alebo pochopením písiem?

Je to veľmi zaujímavá otázka, ktorá dokazuje, že ste počúvali veľmi pozorne a že ste o tom aj premýšľala. Všimla ste si a možno ste o tom nemali ani poňatie. Všimla ste si, že tu je protiklad k predchádzajúcemu veršu. Pretože v tomto verši sa hovorí o viere. Viera v pochopení obyčajného človeka je niečo mystické. Obyčajný človek si vieru predstavuje ako vieru v niečo nelogické, čo sa nakoniec nejakým zázrakom splní. Obvykle má obyčajný človek predstavu o viere, že je to niečo protikladné k niečomu reálnemu. V predošlom verši sa hovorilo, že toto poznanie je pratyaksavagamam. To je predchádzajúci verš 9.2.

Aby som mohol okomentovať to spojenie viery a poznania, tak mi napadne rok 1415 kedy upálili Jána Husa. Legenda hovorí o tom, že keď ho už upaľovali, tak tam prišla starenka a prihodila tam trochu suchého dreva. Legenda hovorí, že keď tam tá žena hodila to drevo, tak bol Ján Hus ešte živý. Ako to uvidel, tak povedal – „svätá prostota.“ Toto charakterizuje práve to pochopenie viery. Také pochopenie detskej, slepej a naivnej viery.

Védske pochopenie viery sa líši od takéhoto každodenného pochopenia. Pretože my obyčajní ľudia sa snažíme dať do protikladu vieru a niečo reálne. No védske pochopenie viery je také, že viera by nemala byť slepá, takže ju je možné uvidieť.  Védska koncepcia znamená: Viera nie je niečo vymyslené, ale má za sebou nejakú objektívnu realitu. A práve šástry odrážajú túto objektívnu realitu. Preto človek, ktorý pozná šástry má oveľa silnejšiu vieru.

Príklad: Boli ste niekedy v živote v takej situácii, že ste sa museli liečiť a ten proces liečenia bol nepríjemný?

Prvý variant: Pacient môže povedať, že mu lekár povedal, že má robiť toto, toto a toto a keď to bude nasledovať, tak sa vylieči.
Druhý variant: Lekár povie, že musíte urobiť toto, toto a toto a pri tom vám ešte vysvetľuje, prečo to je potrebné robiť. Vysvetľuje prečo je potrebné všetko toto dodržiavať a vysvetlí ešte aj akým spôsobom ten liek vylieči človeka.

Čo si myslíte, ktorý z týchto ľudí bude striktnejší v nasledovaní toho liečenia? Buď ten pacient, ktorému povie lekár, že skočil lekársku fakultu a preto ho má počúvať na slovo, alebo bude lepšie nasledovať ten pacient, ktorému doktor vysvetlí prečo je potrebné práve takto nasledovať proces liečenia? Kto bude s väčším entuziazmom nasledovať liečenie? Ten komu vysvetlili ako to funguje, alebo ten komu nič nepovedali? Ten komu to vysvetlili, samozrejme. Pretože pacient tým, že nasleduje, tak to je prejav jeho viery. Je to viera v proces liečenia.

V prvom prípade mu to nadiktovali bez vysvetlenia a nechápe prečo má takto konať. Toto je slepá viera. V druhom prípade človek chápe prečo má nasledovať daný proces. Toto je uvedomelá viera. Preto je priama závislosť medzi vierou a poznaním svätých písiem. Ak človek pozná sväté písma, tak chápe aká je v skutočnosti situácia. Pre neho je oveľa jednoduchšie nasledovať proces a bude stabilnejší v tom procese.

Preto: Kanistha adhikari, začínajúci oddaný nemá poznanie šástier. Preto je táto kategória oddaných nestabilná vo svojej službe. O tom hovorí Šríla Prabhupáda vo svojom komentári. V tomto komentári sa ďalej hovorí, že ten kto je veľmi striktný v nasledovaní procesu, tak dokonale pozná šástry. To je jeden z dôvodov prečo je nevyhnutné študovať sväté písma. Ak chceme, aby sa naša viera zväčšovala a aby sme nakoniec prišli ku Krišnovi, tak je nevyhnutné študovať sväté písma.

Dobre si pamätám deväťdesiate roky. Pripojil som sa k hnutiu v deväťdesiatom prvom. Videl som veľké množstvo oddaných v deväťdesiatych rokoch, ale drvivá väčšina odišla z hnutia. Obvykle odchádzali práve tí, ktorí nesprávne alebo vôbec nechápali závery svätých písiem. Ak človek nemá silný rozum, to správne pochopenie, tak pre neho bude veľmi ťažké zostať v hnutí.

Príklad: V rodine si muž veľmi váži keď je jeho žena poslušná. Predstavme si takú situáciu. Muž niečo hovorí žene a ona – „áno, áno správne.“ Vôbec o ničom nepremýšľa a úplne sa mu odovzdala. Myslíte si, že to je dobrá situácia? Plné odovzdanie sa ženy mužovi, ktorá vôbec o ničom nepremýšľa a iba prikyvuje.

Otázka: Chcela by som doplniť otázku, ako sa to dá aplikovať na situáciu gópií, ktoré nemali poznanie šástier, ale mali plnú vieru v tom, že ich Krišna ochráni?

Naopak. Gópie veľmi dobre poznali závery svätých písiem. Keď si prečítate popisy Rúpu goswámiho, tak tam uvidíte, že gópie boli jedny z najlepších znalcov svätých písiem. A ešte k tomu, kto sú gópie. Gópie sú mudrci, ktorí v minulom živote študovali sväté písma. Je tam určitá skupina gópií, ktoré sú vždy s Krišnom a nejaká skupinka gópií, ktoré sú mudrci, ktorí sa reinkarnovali do gópií. Keď čítate úryvky toho čo hovoria Gópie, tak hneď vidíte, že poznajú závery šástier.

Otázka: Ale neodpovedali ste mi na otázku, ktorú som položil. Chce mať muž takú manželku, ktorá vôbec nepremýšľa, vypla mozog a iba mechanicky prikyvuje? Závisí na konkrétnom manželovi, niekomu to môže vyhovovať.

Súhlasím, ale predstavte si, že žena robí absolútne všetko čo jej povedia. Len čo vytiahne päty z domu, tak jej ďalší chlap na ulici povie: „Poď so mnou.“ A čo bude robiť? Veď ona len počúva, vôbec nepremýšľa. V láske a vo vzťahoch sa viac cení, keď sa premýšľa a nie keď je rozum vypnutý. Pretože v takomto prípade, ak človek niečo robí, tak to robí uvedomelo. Preto je veľmi dôležité chápať správne sväté písma a byť rozumný. Môžeme stretnúť človeka na ulici tu v Čechách a môžeme mu povedať: „Krišna je Najvyššia Božská Osobnosť, tak tomu uver.“ On vám odpovie: „Áno, áno ja tomu verím.“ Bez akýchkoľvek dôkazov. Hneď sa zapojí do oddanej služby. Ako v tomto verši, že bude praktikovať dharmu, ale pritom nebude mať vo výsledku žiadnu vieru. Potom ho stretne niekto iný a povie mu: „Čo to robíš, veď ty si Čech? Naša pôvodná viera je protestantská, my sme husiti. Ty by si mal ísť do husitského chrámu.“ On hneď odpovie: „Áno máš pravdu.“ A pôjde tam. Rozumiete tomu? Tí ľudia, ktorí na všetko prikyvujú, tak tí nemajú žiadnu hodnotu. Omnoho silnejšie sú osobnosti, ktoré niečo robia uvedomelo.

Z tohto dôvodu tí ľudia, ktorí porovnávajú rôzne náboženstvá, študujú rôzne sväté písma, tak oni keď nájdu to svoje, tak sú oveľa stabilnejší v praktikovaní. Keď si to uvedomíme, tak odovzdať sa nedokážeme, keď máme vypnutý rozum. Bhaktivinoda Thakura hovorí to, že oddanosť s odpojeným rozumom neexistuje. A Šríla Prabhupáda tiež o tom hovoril. Hovoril že musíme klásť otázky.

Raz Šríla Prabhupáda dal lekciu a na konci sa spýtal, či sú nejaké otázky. Otázky neboli a Šríla Prabhupáda povedal, že to znamená, že všetkému rozumejú, alebo nerozumejú absolútne ničomu. Preto by sme mali chápať, že ozajstná oddanosť je vždy uvedomelá. Uvedomelá oddanosť má vždy nejaký základ. Človek premýšľa, analyzuje. Keď bude oddanosť uvedomelá, tak bude bezhraničná.

Môžeme to porovnať napríklad s pamäťou. Keď si potrebujeme niečo zapamätať, tak si to napíšeme na vodu a na kameň. Písať do vody je veľmi jednoduché, ale neostane to tam dlho. Napísať niečo na kameň je dosť ťažké, musíme vynakladať úsilie, no nápisy na kameňoch sa dochovali niekoľko tisíc rokov. Také isté to je s našim vedomím. Ak je naše vedomie podobné vode, tak sa nám do neho jednoducho píše, ale rovnako rýchlo to aj zabudneme. Presne tak ako napísal Šríla Prabhupáda v komentáre k tomuto veršu. Keď taký oddaný nejakým spôsobom dosiahne zlepšenie ekonomickej situácie, tak okamžite zabudne na Krišnu a odchádza.

Na druhej strane tí, ktorí vyvinuli nejaké úsilie k tomu, aby analyzovali a pochopili, tak tí sú na druhú stranu veľmi stabilní. Preto je závislosť medzi poznaním šástry, vierou a oddanosťou.

Otázka: V Harináma Čintámani Bhaktivinoda Thakura hovorí, že viera sa rozvíja hlasným sankírtanom. Je ťažké ľudí presvedčiť vysvetľovaním filozofie, ale keď spievame Haré Krišna, tak sa ľudia skrátka pripoja a vyvinú vieru.

Samozrejme Sväté Meno nie je odlišné od Pána. Ak nahlas spievame Sväté Meno, tak viera príde. No na to, aby sme dokázali veľmi nahlas spievať sväté meno, tak už potrebujeme vieru.

Príklad: V Rusku v určitom období vyšiel článok od odporcov hnutia Haré Krišna. Písalo sa tam, že sú ľudia natoľko zhlúpnutí, že každý deň opakujú 1728 krát sväté meno. Rozumiete? Na to, aby človek spieval sväté meno stabilne, tak ho o tom musíte presvedčiť. Človek si môže povedať: „Prečo by som to mal robiť? Prečo by som mal spievať?“ Iba človek, ktorý má pevnú vieru vo sväté meno to môže robiť. A ak túto pevnú vieru nemá, tak ako to bude dlhodobo robiť? Prečo by sme mali nahlas spievať práve Mahá mantru? A nespievať napríklad Coca Cola, Coca Cola? Musí tam byť určitá úroveň uvedomenia. Ak to človek naozaj hlboko chápe na základe šástier, tak to bude robiť.

Otázka: V príbehu s brahmanom, krajčírom a Náradom munim, tak tam je vidieť, že brahmana aj keď poznal šástry, tak nemal vieru. Vyzerá to ako protiklad. Krajčír mal vieru aj keď nebol expert v šástrach a brahmana aj keď poznal šástry, tak nemal vieru.

Pochopil som otázku. Musíme sa pozrieť na to tak, že sú šástry ako určite texty a je podstata šástry, sú závery šástier. Krajčír nemusel poznať vyslovene tie texty šástier od slova do slova, ale vďaka jeho oddanosti, ktorá sa očividne rozliehala ďalej ako tento jeho život. Preto mal viac rozumu. A napríklad čo povedal ten krajčír? Povedal, že ak z takéhoto malého semiačka môže vyrásť taký obrovský banyanový strom, tak prečo by nemohol môj Pán prevliecť slona očkom ihly?

Podstata je ešte v tom, že iný význam sanskritského slová šrádha je úcta, alebo uctievanie. Pretože úcta, ktorú človek má, alebo chová k niekomu, tak tá je tajný kľúč k tomu, aby sme pochopili poznanie. To, že človek niečo nevie a je v nevedomosti, to nie je ten najväčší problém. Všetko závisí od toho ako človek reaguje na tú nevedomosť.

Sú dve varianty ako človek koná, keď niečo nevie:

Prvý variant: Uvedomujem si a chápem, že niečo neviem. A uvedomujem si potrebu pochopiť to.
Druhý variant: To je, keď je človek pyšný na svoju nevedomosť. Hovorí: „Ja to nepoznám, no a čo? Ja som na to hrdý.“

Ten prvý človek je ten, kto má šrádhu, tú úctu. Ten veľmi rýchlo a jednoducho chápe závery védskeho poznania. Ten, kto nemá úctu v srdci, ten nikdy nepochopí závery védskeho poznania.

Príklad: Raz za mnou prišla mataji a poprosila ma, aby som sa pozrel na jej horoskop a povedal jej prečo sa nemôže vydať. Bola to veľmi hrdá, pyšná mataji. Hovorila: „Za koho by som sa tu mala vydať, veď tu sú samí neschopáci.“ Hrdo hovorila: „Henten je taký, henten taký a tam ten sa na nič nehodí. Tak ako sa môžem v tomto prostredí vydať? Okamžite sa pozrite na môj horoskop.“

Povedal som: „Dobre, ja sa pozriem na váš horoskop, to nie je žiaden problém, ale vy ste pripravená prijať za manžela toho koho vám pošle Krišna? Súhlasíte s tým?“
Hneď vyskočila zo stoličky a zakričala: „Nie!“
To bola taká spontánna reakcia. Zmysel príbehu je v tom, že sa nemohla vydať z jedného jediného dôvodu, pretože si nevážila prabhua. Keď nevedela za koho sa má vydať, tak sa tým pýšila. Nehľadiac na to, že táto situácia prebehla veľmi dávno, tak ona sa do dnešného dňa ešte nevydala.

Ak by ale mala v srdci úctu, ak by premýšľala, že to, že nevie za koho sa má vydať je jej problém, prejavila by nejakým spôsobom pokoru a úctu, tak by určite našla manžela aj v tom okruhu oddaných, ktorí ju obklopovali. Rozumiete? Ona nevie. A čo je potrebné na to, aby sa dozvedela? Je potrebná viera. Ak nie je viera, tak nikdy nepochopí. A ak je viera, tak pochopí, zistí.

Viera predchádza poznanie. A podstatou viery je úctivý vzťah. Ak by mala túto charakterovú vlastnosť – úctu, tak by veľmi rýchlo pochopila za koho sa môže vydať. Ale ak bude neustále takto chodiť s vysoko zdvihnutou hlavou a bude si neustále myslieť, že je tam tá najlepšia a všetci sú nižšie ako jej podpätok, tak sa nikdy nevydá. Ale ak bude mať úctu v srdci, tak uvidí za koho sa môže vydať.

Možno ste si všimli, že je veľmi jednoduché rozlíšiť staršieho oddaného od začínajúceho. Pretože skutočne starší oddaný má šrádhu, vieru. On sa veľmi úctivo správa ku všetkým oddaným. Taký skutočne starší oddaný aj keď komunikuje s očividne nižšie postaveným oddaným, tak sa k nemu vždy správa s úctou a vždy sa k nemu správa, ako by boli rovnocenní. Pretože, oni majú v srdci túto vieru. Ale ten začínajúci oddaný v srdci tú vieru nemá. Preto majú začínajúci oddaní často konflikty medzi sebou.

Ďakujem vám za to, že ste prišli na túto lekciu. Som veľmi rád, že som mal tú možnosť byť tu s vami a diskutovať s vami. Že sme mali možnosť diskutovať nejaké témy. Je krásne vidieť, že sa snažíte premýšľať a pochopiť a práve preto by sa mali sväté písma diskutovať, aby sme sa mohli na nich pozrieť z rôznych uhlov pohľadu.