Śrīmad-bhāgavatam 7.6.9

ko gṛheṣu pumān saktam
ātmānam ajitendriyaḥ
sneha-pāśair dṛḍhair baddham
utsaheta vimocitum

Synonyma

kaḥ — který; gṛheṣu — k životu v domácnosti; pumān — člověk; saktam — pevně poután; ātmānam — jeho vlastní já, duše; ajita-indriyaḥ — který si nepodmanil smysly; sneha-pāśaiḥ — provazy náklonnosti; dṛḍhaiḥ — velice silnými; baddham — spoután na rukách i na nohách; utsaheta — je schopný; vimocitum — vysvobodit se z hmotného otroctví.

Překlad

Který člověk, jenž nedokáže ovládat své smysly a kvůli tomu příliš lpí na životě v domácnosti, se dokáže osvobodit? Takový hospodář je pevně svázán provazy náklonnosti ke své rodině (manželce, dětem a ostatním příbuzným).

Význam

Prahlāda Mahārāja nejprve navrhl: “Ten, kdo je dostatečně inteligentní, by měl od samotného začátku života, tedy od útlého dětství, používat lidské tělo k oddané službě a zříci se veškerého jiného zaměstnání (kaumāra ācaret prājño dharmān bhāgavatān iha).” Dharmān bhāgavatān znamená náboženský princip obnovení našeho vztahu s Nejvyšší Osobností Božství. Za tímto účelem Kṛṣṇa osobně radí: sarva-dharmān parityajya mām ekaṁ śaranaṁ vraja — “Zřekni se veškerých povinností a odevzdej se Mně.” Když jsme v hmotném světě, vytváříme si mnoho povinností ve jménu mnoha “-ismů”, ale naší skutečnou povinností je vysvobodit se z koloběhu zrození, smrti, stáří a nemoci. Abychom toho dosáhli, musíme se nejprve vysvobodit z pout hmoty, zvláště z rodinného života. Život hospodáře je ve skutečnosti určitým ústupkem pro člověka poutaného k hmotě, umožňujícím věnovat se smyslovému požitku podle usměrňujících zásad. Jinak není třeba stávat se hospodářem.

Než se člověk stane hospodářem, měl by být vychováván jako brahmacārī a žít v péči gurua, jehož domov se nazývá guru-kula. Brahmacārī guru-kule vasan dānto guror hitam (Bhāg. 7.12.1) — brahmacārī se od samého začátku učí obětovat vše ve prospěch svého učitele. Chodí ode dveří ke dveřím prosit o almužnu, všechny ženy oslovuje “matko” a vše, co nashromáždí, odevzdá guruovi. Tak se učí ovládat smysly a obětovat vše ve prospěch gurua. Když završí své vzdělání a chce se oženit, má k tomu možnost. Potom není obyčejným gṛhasthou, který se naučil pouze uspokojovat smysly. Zkušený gṛhastha se postupně dokáže zříci rodinného života, odejít do lesa, aby dosáhl dalšího osvícení v duchovním životě, a nakonec přijmout sannyās. Prahlāda Mahārāja vyložil svému otci, že k tomu, aby se člověk zbavil veškeré hmotné úzkosti, musí odejít do lesa. Hitvātma-pātaṁ gṛham andha-kūpam — musí opustit domácnost, kde se postupně klesá do nejtemnějších oblastí hmotné existence. První radou je tedy zříci se rodinného života (gṛham andha-kūpam). Pokud však muž kvůli neovládnutým smyslům dává přednost tomu, že zůstane v temné studně života hospodáře, bude se stále více zaplétat do provazů náklonnosti ke své manželce, dětem, služebníkům, domu, penězům a tak dále. Taková osoba nemůže dosáhnout vysvobození z pout hmoty. Děti je proto třeba od samého začátku života učit být prvotřídními brahmacārīny; jen pak se dokáží ve stáří zříci života hospodářů.

Návrat domů, zpátky k Bohu, si vyžaduje oproštěnost od ulpívání na hmotě. Bhakti-yoga proto znamená vairāgya-vidyā — umění, které může pomoci vyvinout nechuť k hmotnému požitku.

vāsudeve bhagavati

bhakti-yogaḥ prayojitaḥ

janayaty āśu vairāgyaṁ

jñānaṁ ca yad ahaitukam

“Oddanou službou Osobnosti Božství, Śrī Kṛṣṇovi, lze okamžitě nabýt bezpříčinného poznání a odpoutanosti od světa.” (Bhāg. 1.2.7) Ten, kdo se od začátku života věnuje oddané službě, snadno dosáhne vairāgya-vidyi neboli asakti, odpoutanosti, a bude z něho jitendriya, vládce svých smyslů. Tomu, kdo dokonale vykonává oddanou službu, se proto říká gosvāmī či svāmī, pán smyslů. Dokud člověk není pánem smyslů, nemá přijímat sannyās, stav odříkání. Silný sklon ke smyslovému požitku je příčinou obdržení hmotného těla. Bez úplného poznání není možné být od hmotného požitku odpoutaný a bez odpoutanosti není živá bytost způsobilá vrátit se domů, zpátky k Bohu.

Seminár

O akej téme by ste chceli diskutovať?

Otázka:

Chcel by som sa opýtať na Bhakti Pravesh aj tu pri modlitbe Prahlāda Mahārāja sa diskutuje o regulatívnych princípoch. Chcel by som sa opýtať čo to je hriech?

Sú rôzne definície chápania toho, čo to je hriech. No v čom je ta esencia? Bežne je hriech chápaný ako? Čo je hriech vo svetskom chápaní ľudí? Hriech je niečo zle. Nejaké tabu, nejaký zákaz. Hriech je často vnímaný jednostranne. Vieme že nemáme urobiť to a tamto a že to nie je správne. No to prečo to nie je správne už nechápeme. Veľa ľudí sa pozastavuje nad tým, prečo je nejaká vec hriech. Mne sa to napríklad páči, tak prečo by to malo byť považované za hriech?

Musíme pochopiť jednu vec, odkiaľ sa vôbec berie to poňatie hriechu. Ide o to, že sú ľudia a medzi ľuďmi sú vzťahy. Tieto vzťahy sú zložité a prepletené. No napriek tomu tieto vzťahy medzi ľuďmi musia existovať. Keď sa tieto vzťahy narúšajú a prestávajú fungovať, tak to je hriech.
Narušenie vzťahu medzi ľuďmi je hriech.

Keď budeme mať správne vzťahy s ľuďmi, tak dôjdeme k tomu, že budeme môcť mať správny vzťah aj s Bohom. Takáto činnosť narúša aj náš vzťah s Bohom, alebo vzťah s Bohom druhého človeka. V tomto spočíva zmysel toho, čo to je hriech. Aby sme to pochopili, tak môžeme zobrať akúkoľvek vec, ktorú nazývame hriechom a môžeme sa pozrieť ako to narúša vzťahy. Možno bude lepšie vybrať také veci, kde poňatie hriechu nie je také samozrejmé. Pretože ak zoberieme vec ako vražda, tak tam je jasné prečo to je hriešne. Človeka ktorého ste zabili, tak vypadáva z toho systému vzťahov. Aj iní ľudia, ktorí s ním mali vzťahy ho strácajú. Takže vyberieme niečo menej jasné a pokúsime sa to tam nájsť. Pokúsime sa pochopiť, prečo to je hriech.

Hriech v širokom slova zmysle: Hriech je všetko spojené s kriminálnou činnosťou, tam to je jasné, ale môže to byť spojené aj s rôznymi amorálnymi činnosťami, ktoré nie sú zakázané zákonom, ale spoločnosť to neprijíma.

Hriech v úzkom slova zmysle: Hriech nás oddeľuje od Boha.

Aj to široké aj to úzke chápanie si neprotirečí a sú navzájom prepojené.

Otázka:

Keď prídem k rodine a oni tam všetci jedia mäso a ja jediný nie, tak narušujem ten vzťah, takže som hriešnik?

Nie to nie je hriech. Pokiaľ sa to pokúsite nejak úctivo vysvetliť, tak to nebude hriechom. Pretože prichádzate do rodiny, oni jedia mäso a vy nie. Navonok sa môže zdať, že sa ten vzťah rozpadá. Je tam predsa konflikt záujmov. Niekto je mäso, niekto neje. Z vonkajšieho pohľadu to bude hriech a pre nich to bude tiež hriech, lebo si myslia, že si nevážite tradíciu.

No pozrieme sa čo bude ďalej. Ľudia jedia mäso a budú mať za to zlé následky. Budete im schopný pomôcť, ak k tomu budete mať nejaké možnosti. No ak sami budete jesť mäso, tak tie možnosti mať nebudete. To je niečo podobné, ako keď máte byt a vaša manželka má tiež byt. A ona sa rozhodla, že utratí peniaze z bytu na nejaké hlúposti. Rozumiete, že príde o bývanie a nebude mať kde bývať. No ona aj napriek tomu chce minúť tie peniaze na hlúposti. Od vás požaduje, aby ste tiež predali svoj byt. Vy chápete tomu, že keď predáte svoj byt, tak vaša žena bude potešená. No nakoniec nebudete mať kde bývať ani vy, ani ona. A kvôli okolnostiam sa budete musieť aj tak rozísť. Pokiaľ ale neustúpite tomu nátlaku a nepredáte svoj byt, tak je jasné, že za vami za nejaký čas príde a povie, že nemá kde bývať a že potrebuje pomoc. A vtedy jej budete môcť pomôcť.

Tak isto je to s tými ľuďmi. Musíme chápať, že idú do pekla. Aby sa išlo do pekla, tak je potrebné, aby tam išli všetci dokopy. Pokiaľ tam niekto nejde, tak si môžu myslieť, že tá osoba je múdrejšia ako všetci ostatní a môžu v tom začať hľadať nejaký háčik. Možno im aj Paramátma poradí, že by sa naozaj mäso jesť nemalo. Pretože všimnite si čo sa najaktívnejšie a najagresívnejšie káže v tomto svete. Sú to hriešne veci. Pretože správne veci nikto takto neagituje. To, že je správna vec správna, tak to je pochopiteľné. No aby sme zavreli ústa nášmu svedomiu, tak musíme veľmi silno kázať svojmu svedomiu, že to čo je zlé nie je zlé. Preto bude v tomto prípade jesť mäso hriechom, lebo nebudete môcť pomôcť ľudom, ktorí sa kvôli tým následkom ocitnú vo veľmi zlom stave.

Doplnenie:

Je potrebné upriamiť pozornosť na to, čo Surdas prabhu povedal na začiatku tej odpovede. Je veľmi dôležité to urobiť s úctou. Pretože ani nie ten čin, že to mäso nejeme, ale to že vstupujeme do konfliktu a snažíme sa postaviť do extrému to, že ja to mäso jesť nebudem a to oveľa viac ničí ten vzťah než to, že to mäso nejeme.

Keď tam nebude úcta, to znamená, že nebudete pomáhať ľudom, keď sa ocitnú v ťažkej situácii. Pokiaľ ľudia pochopia, že to tak je, tak to je známka toho, že to spojenie sa medzi vami prerušuje. Keď s ľuďmi máte úctivý vzťah, tak to znamená, že sa na vás môžu obrátiť o pomoc. A vy im vďaka sile úcty pomôžete. Pokiaľ zamietate mäso pretože je to zlé, ale robíte to bez úcty, tak to znamená, že keď budú v ťažkej situácii a obrátia sa na vás o pomoc, tak vaša neúcta k nim vás donúti k tomu, aby ste sa od nich odvrátili. To je zložitosť toho procesu.

Otázka:

Čo to je úcta? Často vzniká situácia, že sú dvaja ľudia. Jeden sa druhého opýta, môžem urobiť toto a toto a ten druhý mu hovorí: „Ty si slobodný človek, ale keď sa pýtaš mňa, tak mne sa to nepáči. Mne sa nepáči, keď sa v mojej prítomnosti takto koná.“ A ten prvý čo sa pýta má tu slobodu výberu, buď si urobí po svojom, alebo vezme do úvahy, že sa to tomu druhému nepáči. A keď sa s ním snažím vybudovať vzťah, tak by som minimálne v jeho prítomnosti nemal robiť to, čo sa mu nepáči. Otázka je v tom, čo to vo výsledku je úcta?

Úcta znamená to, že prijímame dôležitosť druhého človeka. Platí to aj k starším, rovným, ale aj k mladším. Chápanie dôležitosti druhej osobnosti, jeho záujmom. Z konečného hľadiska, chápanie úcty je založené na tom, že rozumieme, že on je spojený s Bohom. Keď je človek spojený s Bohom, tak ako sme hovorili na Bhakti Pravesh, tak tí čo sú spojení s Bohom, tak k nim prirodzene cítime úctu. Je veľa spôsobov, ako by sa mal človek správať.

Príklad:

Môžeme sa správať tak, že to nebudeme robiť v jeho prítomnosti. Ak to nemôžeme nerobiť v jeho prítomnosti, tak sa aspoň môžeme ospravedlniť. Môžeme to urobiť po svojom, ale potom mu môžeme dať nejaký darček. Aby ten človek chápal, že to čo on nechcel aby sme robili, tak že sme to neurobili naschvál. Pokiaľ je to veľmi kritická situácia, tak sa to môže aj zanedbať. Napríklad, keď sa človek kvôli hlúposti môže ocitnúť vo veľmi ťažkej situácii. A vy chápete, že mu hrozia veľké problémy, ale on nechce nič robiť a dokonca aj namieta proti tomu, tak vtedy sa môžete do toho zamiešať.

Každá situácia je individuálna a pokiaľ človek má v sebe energiu úcty, tak nájde vždy východisko. Ona sa v tej či onej podobe prejaví. Môžeme si aj povedať prečo je dôležitá úcta pre vzťahy v rodine. Niekedy môže vzniknúť situácia kde sa pýtajú, čo je na tom zlé. Je to tak, že keď obaja súhlasia s nejakou hriešnou činnosťou navzájom. Aj ja to chcem aj on to chce, tak v čom je problém, my predsa nikomu ničím neškodíme. No je potrebné pochopiť dôležitú vec, že ľudia sú spojení s okolím. A zlá činnosť v rodine bude mať následky niekde v spoločnosti. Zlé chovanie sa prejavuje aj na iných ľuďoch. Problém nie je v samotnej rodine ako takej, problém je v nesprávnom vzťahovaniu sa k rodinnej inštitúcii. Ako sme čítali, že príliš silná pripútanosť je zlá. Škodí aj samotnému človeku aj rodine.

Príklad:

Keď má manžel rád svoju rodinu tak je to správne, ale keď má svoju rodinu rád natoľko, že nebude chodiť do práce, tak hovorí: „Ostaneme všetci doma, ja vás mám tak rád. Deti nikam nepôjdu. Budem sedieť doma, pretože som silno pripútaný k svojej rodine.“ Z tohto nebude mať rodina prospech a ani spoločnosť.

Doplnenie:

Podstata je v tom, čo povedal Surdas prabhu. Pretože na začiatku prvého príkladu hovoril, že keď muž veľmi miluje svoju rodinu a v druhom prípade ten spôsob nemá nič spoločného s láskou, on sám použil to slovo pripútanosť, pretože on je jednoducho pripútaný a chce si užívať členov rodiny, chce čo najviac vyžmýkať z toho pôžitku. A to nemá s láskou nič spoločného.

Áno správne. To je podstata toho, čo je slúženie rodine, alebo naopak využívanie rodiny. V niektorých svojich prednáškach vysvetľujem, že by muž nemal byť pripútaný k manželke a rodine a musí ísť nezávisle k svojmu cieľu. Pokiaľ to bude robiť, tak sa za neho s veľkou pravdepodobnosťou žena zapojí. Prirodzene ak vidí, že všetko funguje a on sa správa ako má, tak inštinkt jej poradí nasledovať ho. Pretože nechce ostať u rozbitého koryta. No keď jej začne venovať priveľa pozornosti, tak začne chápať, že táto pozornosť k ničomu dobrému neprivedie a začne sa od neho odďaľovať.

Príklad:

Muž je lokomotíva a žena je vagón, ktorý sa za neho napojí. Pokiaľ ide lokomotíva dopredu, tak sa na neho pripájajú vagóny. No predstavte si, keď tá lokomotíva stojí a nikam sa nehýbe. Alebo sa chce príliš stretávať s tými vagónmi, tak sa proti nim rozbieha. Prirodzene sa ten vagón zľakne a bude sa chcieť odpojiť. Povie si, že sa tá lokomotíva zbláznila.

Zložitosť chápania ženskej psychológie je v tom, že ženy často napríklad hovoria: „Všimnite si nás, venujte nám pozornosť.“ Potom ten muž im tú pozornosť venuje, pretože robí to čo chce žena a ona stráca záujem. Pretože chápe, že to neskončí ničím dobrým. Je to taký paradox.
To prejavenie pozornosti tej lokomotívy bude v tom, že on ten vagón od seba neodpojí a bude s ním pokračovať naďalej. Tá pozornosť nespočíva v tom, že lokomotíva pôjde opačným smerom k tým vagónom.

Pochopenie týchto vecí nám umožní pochopiť príčinu veľkého množstva konfliktov, ktoré sa zdali byť nepochopiteľné, alebo zložité. Tiež sa to tak deje, že najskôr sa mataji dvorí nejakému prabhuovi a potom sama od neho odíde. Pretože chápe, že všetky tie hriešne činnosti sú zlé pre rodinu a pre deti. Preto si hľadá toho, kto na ňu nebude príliš pripútaný.

Udržať sa na tejto hranici je veľmi náročné, lebo sú to dve strany mince. Buď príliš silná pripútanosť, alebo sú si až moc vzdialení. Je to taká logika – buď sa nebudeme vôbec združovať, alebo pôjdeme všetci do pekla. No v skutočnosti by to malo byť inak.

Doplnenie:

To je vlastne to čo Šríla Prabhupáda píše v komentári, že najskôr by sme sa mali oslobodiť od materiálneho otroctva a konkrétne od otroctva rodinného života. Hovoril som, že podobné komentáre často kvôli svojej podmienenosti vnímame ako nejakú inštrukciu k tomu, aby sme úplne zanechali rodinu, aby sme ju odkopli a odišli od nej a vôbec sa o ňu nestarali.

Poviem vám jeden taký prípad:

Môj známy sa stretáva s jednou ženou. Vzniká tam taká situácia, že tá žena je k nemu pripútaná a ten prabhu je povedzme dosť neskúsený v chápaní týchto vecí a ženskej psychológie, vaišnavskej filozofie. No keď sa k nej začína moc pripútavať, že jej začne veľmi často volať, tak ona na neho vylieva vedro studenej vody. Ona ho zanedbáva, ale nie že by to robila nejak cielene, skôr je to taký podmienený reflex. Prejavuje sa to tým, že sa s ním nebaví, alebo ho prestáva mať v úcte, alebo sa baví s inými prabhuom a to mu spôsobuje bolesť. On hovorí: „To je koniec, musím sa jej vzdať…“ Potom sa začína správať viac „nezávisle.“ A keď sa chová takto nezávisle, tak ona sa na neho pozrie a hovorí: „Óoo, ja ťa opäť milujem.“ On si povie, že ho miluje a opäť sa začína pripútavať. A ako to ona vidí, tak na neho opäť vyleje vedro vody. On opäť na to, že už to je definitívny koniec. A akonáhle sa zas začne správať zodpovedne, tak ona opäť povie, že ho miluje. Toto sa bude diať dovtedy, pokiaľ nenájde nejaký balans medzi týmito dvoma extrémami.

Doplnenie:

Keby sme mali použiť tú analógiu s lokomotívou a vagónmi, tak by to vyzeralo tak, že ide lokomotíva dopredu a ťahá za sebou vagóny a keď vidí, že idú vagóny za ňou, tak dá spiatočku, aby si ich užila. Ako dá spiatočku, tak do nich narazí a oni odletia zotrvačnosťou a ona si povie čo sa deje, tak sa opäť rozbehne dopredu a takýmto spôsobom skoro stoja na mieste No na mieste nestoja, ale idú veľmi veľmi pomaly.

Otázka:

Toto sa deje často v rodinách. Mám príklad u svojho synovca. On je advokát, má zaopatrenú rodinu a sám je finančne zaopatrený. Žena nepracuje a venuje sa len rodine. Ona dokonca chodí aj na kurzy varenia, aby chodil obedovať domov. No on má veľa roboty a musí neustále chodiť na stretnutia, večer taktiež. Nerozumie tomu, že keď doma nebude robiť tieto všetky veci, tak doma nič nebude. Ona veľmi žiarli a nevidí, čo pre ňu robí a sama seba presvedčila, že ju nemiluje. On jej nevenuje pozornosť, ktorú vyžaduje. Nevedia nájsť ten balans a majú nepochopenie v rodine.

Áno. Aký je teda najjednoduchší príklad ako sa z tej situácie dostať? Nadbytočná pripútanosť ženy ničí vzťah. Táto túžba, aby muž sedel doma a nikam nechodil z konečného hľadiska všetko ničí. V skutočnosti v rodine nie je moc času na stretávanie sa jedného s druhým, no tie minúty, ktoré sú spolu, musia byť veľmi sladké a musia mať veľa nektáru. Dnes pravdepodobne budem neskôr hovoriť o filozofii acintya bheda abheda tattvy a to je v skutočnosti filozofia lásky. Pokiaľ nechápeme mechanizmus lásky ako všetko funguje, tak zničíme svoj vzťah aj keď nechceme. Paradox je v tom, že manžel môže vidieť svoju manželku menej, ako niektorí ostatní muži, pretože pracuje. Je potrebné chápať, že majú rodinu, ale málokedy sa stretnú. Napríklad manžel vidí ženu pol hodinu pred odchodom do roboty a hodinu a pol po práci. Takže ju vidí dve hodiny dokopy. Pričom ráno na sebe ešte nemusí mať všetku tú kozmetiku a ozdoby atď.. A nejaký iný muž ju vidí už o ôsmej, keď má na sebe všetky tie veci a vyzerá pekne a má dobrú náladu. Baví sa s nimi iba toľko, koľko je potrebné. Jej muž prichádza domov z práce, je unavený, ona je unavená a tomu sa hovorí rodinné šťastie.

Problém je v nepochopení toho, čo to je šťastie. Naša unikátnosť spočíva v tom, že najsprávnejšie pochopenie toho čo to je šťastie dal Pán Čaitanya. On vyjavil tento silný mechanizmus lásky, veľmi silný a veľmi sladký. Pokiaľ správne pochopíme tento mechanizmus, tak budeme môcť jednať správne všade, kde sa bude prejavovať spojenie s niekým, alebo láska. Vo vzťahoch s Pánom, s oddanými s rodinou a budeme šťastní. V tomto spočíva milosť Pána Čaitanyu. Pokúsim sa vám o tom večer niečo povedať. To bol taký krátky prehľad filozofie citu.