Śrīmad-bhāgavatam 7.6.9

ko gṛheṣu pumān saktam
ātmānam ajitendriyaḥ
sneha-pāśair dṛḍhair baddham
utsaheta vimocitum

Synonyma
kaḥ — který; gṛheṣu — k životu v domácnosti; pumān — člověk; saktam — pevně poután; ātmānam — jeho vlastní já, duše; ajita-indriyaḥ — který si nepodmanil smysly; sneha-pāśaiḥ — provazy náklonnosti; dṛḍhaiḥ — velice silnými; baddham — spoután na rukách i na nohách; utsaheta — je schopný; vimocitum — vysvobodit se z hmotného otroctví.

Překlad
Který člověk, jenž nedokáže ovládat své smysly a kvůli tomu příliš lpí na životě v domácnosti, se dokáže osvobodit? Takový hospodář je pevně svázán provazy náklonnosti ke své rodině (manželce, dětem a ostatním příbuzným).

Význam

Prahlāda Mahārāja nejprve navrhl: “Ten, kdo je dostatečně inteligentní, by měl od samotného začátku života, tedy od útlého dětství, používat lidské tělo k oddané službě a zříci se veškerého jiného zaměstnání (kaumāra ācaret prājño dharmān bhāgavatān iha).” Dharmān bhāgavatān znamená náboženský princip obnovení našeho vztahu s Nejvyšší Osobností Božství. Za tímto účelem Kṛṣṇa osobně radí: sarva-dharmān parityajya mām ekaṁ śaranaṁ vraja — “Zřekni se veškerých povinností a odevzdej se Mně.” Když jsme v hmotném světě, vytváříme si mnoho povinností ve jménu mnoha “-ismů”, ale naší skutečnou povinností je vysvobodit se z koloběhu zrození, smrti, stáří a nemoci. Abychom toho dosáhli, musíme se nejprve vysvobodit z pout hmoty, zvláště z rodinného života. Život hospodáře je ve skutečnosti určitým ústupkem pro člověka poutaného k hmotě, umožňujícím věnovat se smyslovému požitku podle usměrňujících zásad. Jinak není třeba stávat se hospodářem.

Než se člověk stane hospodářem, měl by být vychováván jako brahmacārī a žít v péči gurua, jehož domov se nazývá guru-kula. Brahmacārī guru-kule vasan dānto guror hitam (Bhāg. 7.12.1) — brahmacārī se od samého začátku učí obětovat vše ve prospěch svého učitele. Chodí ode dveří ke dveřím prosit o almužnu, všechny ženy oslovuje “matko” a vše, co nashromáždí, odevzdá guruovi. Tak se učí ovládat smysly a obětovat vše ve prospěch gurua. Když završí své vzdělání a chce se oženit, má k tomu možnost. Potom není obyčejným gṛhasthou, který se naučil pouze uspokojovat smysly. Zkušený gṛhastha se postupně dokáže zříci rodinného života, odejít do lesa, aby dosáhl dalšího osvícení v duchovním životě, a nakonec přijmout sannyās. Prahlāda Mahārāja vyložil svému otci, že k tomu, aby se člověk zbavil veškeré hmotné úzkosti, musí odejít do lesa. Hitvātma-pātaṁ gṛham andha-kūpam — musí opustit domácnost, kde se postupně klesá do nejtemnějších oblastí hmotné existence. První radou je tedy zříci se rodinného života (gṛham andha-kūpam). Pokud však muž kvůli neovládnutým smyslům dává přednost tomu, že zůstane v temné studně života hospodáře, bude se stále více zaplétat do provazů náklonnosti ke své manželce, dětem, služebníkům, domu, penězům a tak dále. Taková osoba nemůže dosáhnout vysvobození z pout hmoty. Děti je proto třeba od samého začátku života učit být prvotřídními brahmacārīny; jen pak se dokáží ve stáří zříci života hospodářů.

Návrat domů, zpátky k Bohu, si vyžaduje oproštěnost od ulpívání na hmotě. Bhakti-yoga proto znamená vairāgya-vidyā — umění, které může pomoci vyvinout nechuť k hmotnému požitku.

vāsudeve bhagavati
bhakti-yogaḥ prayojitaḥ
janayaty āśu vairāgyaṁ
jñānaṁ ca yad ahaitukam

“Oddanou službou Osobnosti Božství, Śrī Kṛṣṇovi, lze okamžitě nabýt bezpříčinného poznání a odpoutanosti od světa.” (Bhāg. 1.2.7) Ten, kdo se od začátku života věnuje oddané službě, snadno dosáhne vairāgya-vidyi neboli asakti, odpoutanosti, a bude z něho jitendriya, vládce svých smyslů. Tomu, kdo dokonale vykonává oddanou službu, se proto říká gosvāmī či svāmī, pán smyslů. Dokud člověk není pánem smyslů, nemá přijímat sannyās, stav odříkání. Silný sklon ke smyslovému požitku je příčinou obdržení hmotného těla. Bez úplného poznání není možné být od hmotného požitku odpoutaný a bez odpoutanosti není živá bytost způsobilá vrátit se domů, zpátky k Bohu.

Seminár

Na akú tému by ste chceli diskutovať?

Pripútanosť, ovládanie zmyslov

Dôležitá myšlienka: Učiť sa ovládať zmysly je potrebné už od detstva. Veľa problémov, ktoré má terajšia generácia oddaných sú spojené s tým, že ich v detstve nikto neučil ovládať zmysly.

Poznám jedného oddaného. Otec mu v detstve hovoril: „Zmysel života spočíva v ženách a v stretávaní sa s nimi.“ Že to uspokojenie sexuálnej túžby je to, prečo človek žije. Deti vnímajú túto informáciu a prijímajú to ako cieľ svojho života. A keď sa stretnú s védskym poznaním, tak zistia, že je všetko naopak. Potom je potreba veľa úsilia, aby sa to v človeku prestavalo. Niekedy to vychádza, niekedy nevychádza a potom sú z toho oddaní v depresii a majú pochybnosti či idú správnou duchovnou cestou. Je veľa „duchovných ciest“, kde si ľudia iba užívajú sex.
Zmysel je v tom, že v detstve človek vníma viac do hĺbky a je väčšia šanca, že pôjde správnou cestou. Pokiaľ nie sú ľudia učení brahmáčaryi, tak vznikajú takéto pripútanosti. Niekedy si oddaní myslia, že byť oddaný znamená byť tvrdý a s kamenným srdcom.

V skutočnosti je pripútanosť dvoch druhov:

1.Egoisticka pripútanosť
2.Správna pripútanosť

Našou úlohou je prejsť z egoistickej pripútanosti k správnej pripútanosti.

Príklad: Mravce sú dobrý hmyz, ale majú jednu slabosť a to je, že milujú sladkosť. Sú vošky a tie pokiaľ jedia lístky stromov, tak stromy nemôžu dávať dobrú úrodu pretože poškodia lístky. Ľudia sa ich snažia zbaviť, no mravce ich chránia. pretože produkujú sladkú tekutinu a tie mravce ju zbierajú a užívajú si ju.

Naše pripútanosti sú zviazané s tým, že chceme zmyslový pôžitok a na tomto základe vzniká pripútanosť. No táto pripútanosť nás robí neadekvátnymi v tomto hmotnom svete. Pokiaľ tam tá pripútanosť nie je, tak to neznamená, že tam žiadna pripútanosť nie je. To len znamená, že tam nie je tá nesprávna forma pripútanosti. Potom je všetko v poriadku.

Príklad: Uvediem príklad, aby som okomentoval toto tvrdenie. Možno to bude taký hrubší príklad, ale pre pochopenie tohto tvrdenia to bude dobré.

Existuje sexuálna zvrátenosť, ktorá sa volá pedofília a to je keď človek vykonáva nejaký sexuálny skutok voči deťom. Predstavte si keď sa takýto pedofil stane učiteľom v nejakej škôlke, alebo škole kde sú malé deti. Bude mať rád tie deti? Môže hovoriť, že ich má rád, no v skutočnosti je k nim pripútaný a chce si s nimi užívať a to je práve ten rozdiel medzi tou nesprávnou pripútanosťou a tým skutočným učiteľom. Pretože naozajstný učiteľ bude tiež pripútaný k deťom. No on bude chcieť, aby z nich vyrástli normálni ľudia, aby nemali zlé zvyky, aby mali v poriadku svoju psychiku a emócie, aby sa mohli správne správať v spoločnosti. On bude šťastný keď uvidí, že sa im to darí.

Ak sa hovorí, že by sa mal rodinný život zavrhnúť, tak to neznamená, že by sme mali nenávidieť ženu a deti. Práve to je prekážka na duchovnej ceste. Oni nie sú prekážka na duchovnej ceste. Prekážkou na duchovnej ceste sú naše vnútorné anárthy. Ak človek nemá správny postoj, tak si myslí, že to je jeho manželka. A potrebuje ju na to, aby si s ňou užíval sex od rána do večera. Deti tiež potrebujú pre egoistické ciele. Takejto pripútanosti by sme sa mali vzdať. To neznamená, že by tam nemala byť správna pripútanosť, keď chceme, aby sa mali dobre. Toto je asi najťažšie. Pretože sa tu diskutuje o tom, čomu sa učia malé deti. Učia sa, že by sa mali správať ku všetkým ženám ako k matkám. Učia ich odovzdávať všetko čo majú duchovnému učiteľovi. Pretože celý úspech v tomto svete spočíva v schopnosti dávať. Vedieť dávať peniaze, starostlivosť, čas, emócie, fyzicky niečo robiť pre ostatných. Toto všetko by sa mali učiť od ranného detstva. Keď sa stanú dospelými a nikto ich neriadi a robia si čo chcú, tak vtedy je už ťažké ich vychovať.

Ako povedal Šríla Prabhupáda: „Deti našich detí budú čistí oddaní.“ Budeme schopní vychovať deti s tým, že budeme počítať s chybami s ktorými sme si sami prešli. Existuje nádej, že keď vychováme deti takto, tak budú vychovávať svoje deti takýmto spôsobom. A potom tie ich detí budú zodpovedať všetkým požiadavkám, ktoré sa očakávajú od civilizovaného človeka.

Otázka: Keď chceme urobiť niečo pre Krišnu, tak je táto pripútanosť správna?

A čo chceme urobiť pre Krišnu?

Chcel som ísť do chrámu a potreboval som zaplatiť dlh a tá pripútanosť bola k tomu, že chcem zaplatiť ten dlh. Čím viac som bol k tomu pripútaný, čím viac som na to myslel, tak tým viac sa mi to darilo.

Sú dva druhy odriekania:

1.pravé odriekanie
2.falošné odriekanie

Skutočne odriekanie, alebo vairagya spočíva v tom, že zamestnávame všetko čo máme v službe Krišnovi. Keď nám Pán dáva rôzne materiálne možnosti, ako dom a podobne, tak by nebolo inteligentné to nevyužiť.

V deväťdesiatych rokoch sme mali v Čeljabinsku taký prípad: Jeden človek počul kázanie oddaných a rozhodol sa, že sa odovzdá. Povedali mu, že sa musí úplne odovzdať, že to musí byť čistá oddaná služba. Dal oddaným byt v ktorom žil a oni povedali: „Dobre, Krišna nám poslal byt.“ Dostali ho brahmačaríni, tí ho predali a išli do dhámu a ostatné minuli na prasádam. Oddaný po nejakom čase prišiel a povedal, že sa plne odovzdal, ale teraz nemá kde žiť, tak sa o mňa prosím postarajte, lebo som sa vám plne odovzdal. Predstavte si, že tí brahmačaríni, ktorým bolo okolo dvadsať rokov mu povedali, že o tom nič nevedia. Čo od nás chcete? Takto sa ten človek stal bezdomovcom.

Toto je príklad zlého chápania čistej oddanosti a plného odovzdania sa. Oveľa lepšie by bolo, keby robil oddanú službu vo svojom byte. Keby tam robil nejaké Náma hatta, alebo Bhakti vriksha. Keby niekde pracoval a volal k sebe domov oddaných. Alebo sa oženil, mal deti a vychovával ich v Krišna vedomí. V tomto by bolo tej energie oddanej služby oveľa viac. Než iba predať byt.

Pretože v čom je problém? Ak ten byt predáme, tak sa nám vráti toho blaha oveľa menej, než keď ho používame na nejaké zmysluplné účely. Keď byt využijeme, tak v oddanej službe bude oveľa viac blaha. Ak má človek byt naviac, tak ho môže predať – to nie je problém. Ale keď nemá kde bývať, tak to je veľmi zlý skutok. V Rusku sa tieto lekcie robili v deväťdesiatych rokoch a v Čechách to vyzerá tak, že to prebieha dnes. Je lepšie to zamestnať v službe Krišnovi.

Bhagavad gíta 18.66

sarva-dharmān parityajya
mām ekaṁ śaraṇaṁ vraja
ahaṁ tvāṁ sarva-pāpebhyo
mokṣayiṣyāmi mā śucaḥ

Synonyma

sarva-dharmān — všetky druhy náboženstiev; parityajya — zanechaj; mām — Mne; ekam — iba; śaraṇam — odovzdaj sa; vraja — ísť k; aham — Ja; tvām — teba; sarva — všetky; pāpebhyaḥ — od všetkých následkov za hriešne činnosti; mokṣayiṣyāmi — oslobodím; mā — nie; śucaḥ — boj sa.

Preklad

Zanechaj všetky druhy náboženstiev a iba sa Mi odovzdaj. Ja ťa oslobodím od všetkých následkov za hriešne činnosti. Neboj sa.

Surdas prabhu:

Keď sa hovorí zanechať všetko, tak to znamená zanechať všetky ostatné praktiky okrem bhakti yogy. Je praktika karmy, jnany, yogy a tu sa práve rozpráva o tomto. Karma znamená, že sa môžeme nejak pekne zabývať v tomto svete. Zmysel je v tom, aby sme sa zbavili myšlienky sa pekne zabývať v tomto svete.

Myšlienka jnany je to, že sa chceme zbaviť utrpenia v tomto materiálnom svete. No my sa nesnažíme zbaviť utrpenia. My sa snažíme o lásku k Pánovi. Táto láska sa získava cez zamestnanie svojho materiálneho vlastníctva a môže to vyzerať na vonok podobné ako karma. Niekedy bhakti yoga využíva to, že sa človek zbavuje utrpenia. V niektorých prípadoch sa využíva to utrpenie, ktoré človek má.

Napríklad Kuntí, matka Panduovcov sa modlila ku Krišnovi, aby jej posielal utrpenie. Pretože vďaka tomu mohla spomínať na Krišnu. Túto logiku nedokážu pochopiť ani karmí, ani jnaní, ani yogí. Toto ich mätie úplne. Zmysel je v tom, že bhakti je láska a my využívame všetky dostupné prostriedky, ktoré nás k tomu dovedú. Pokiaľ človek daruje byt a prestane robiť, tak vznikne nespokojnosť a bude obviňovať oddaných a to nie je správne. Ako povedal ten človek, že keď sa odovzdal, tak potrebuje, aby sa o neho postarali. Musíte sa správať tak, aby ste nemuseli preklínať nikoho naokolo. Musíte chápať svoju myseľ a svoju úroveň odriekania. Brať zodpovednosť za svoj život.

Príklad: V deväťdesiatych rokoch sme mali v Rusku mataji, ktoré hovorili: „Rodina je máya a my budeme brahmačarínky.“ Teraz vyrástli, majú okolo štyridsať a sú veľmi zlé. Majú veľmi tvrdé srdce. Preklínajú ISKCON a hovoria, že im nedal šancu sa vydať a preto teraz trpia. Toto je falošné odriekanie. Pokiaľ máte byt, tak ho zamestnajte v službe Krišnovi, ak máte mužské telo tak ho zamestnajte, ak máte ženské telo, tak ho zamestnajte v službe Krišnovi. To je správna vec. Nie, že to len zamietnete a poviete, že sa musíte všetkého zriecť. Toto je v skutočnosti postoj impersonalistu. Takéto činy sú nálada impersonalizmu. Je zaujímavé, že impersonalizmus natoľko hlboko prenikol do našich sŕdc, že aj keď počujeme myšlienku bhakti, tak ju chápeme impersonálne. Začíname konať impersonálne, ale ospravedlnením je pre nás to, že to nazývame bhakti. Aj keď robíme impersonálne veci, tak to nazývame čistou bhakti. V tomto je ten paradox. Ľudia robia impersonálne veci, no úprimne si myslia, že robia bhakti. To je naozaj pozoruhodné.

Otázka: Ako v sebe môžeme vidieť, či robíme niečo impersonálne, alebo to robíme správne?

Podľa toho ako prebieha vaša komunikácia s ostatnými ľuďmi. Ak sa zlepšujú vzťahy predovšetkým s oddanými. Zmäkčuje sa vaše srdce a pribúdajú vám priatelia medzi oddanými. Ak pociťujete šťastie, že máte okolo seba veľa oddaných. Toto sú tie kritériá. Neexistuje iný spôsob, ako byť v spoločnosti oddaných, lebo táto spoločnosť nedáva možnosť impersonalizmu sa rozvíjať.

Otázka: Ako môžem poznať to, že sa nachádzam v spoločnosti oddaných a nie v spoločnosti impersonalistov, pri ktorých si budeme myslieť, že vykonávame čistú oddanú službu, ale bude to v skutočnosti impersonalizmus?

Pokiaľ sa budete nachádzať v spoločnosti impersonalistov, tak skôr či neskôr dôjde ku konfliktu. Bude to vidieť pri nejakej spoločnej činnosti, keď je potrebná nejaká koordinácia. Keď musíme chápať iného človeka a on musí tiež chápať niekoho iného. Väčšinou sa to prejaví v nejakých náročných situáciách. Napríklad keď robíme tortu, tak sa všetci nepohádame na tom, kto dostane väčší a kto menší kúsok. Musíme si uvedomiť, že sa nachádzame v materiálnom svete a impersonalizmus je v ňom hlboko zakorenený. Pri stretávaní sa s oddanými postupne kvapku po kvapke zo seba vytláčame tieto impersonálne vhľady. Bez spoločnosti oddaných to nie je možné urobiť. Spoločná činnosť, spoločné prekonávanie ťažkostí sú príznakom týchto veci.

Otázky: Keď ostatní majú so mnou konflikt, alebo máme konflikt medzi sebou, tak to znamená, že sú ostatní impersonalisti?

Je tu také pochopenie, že na prvom mieste stojí služba a na druhom ľudia? Samozrejme. Môžem povedať, že tu v Čechách ľudia nemajú radi Rusko, ktoré je nasledovníkom Sovietskeho zväzu, ktorý sem doniesol socialistický život. To, že sú ľudia prostriedkom k dosiahnutiu cieľa je sovietske vnímanie. Rozumiete, prečo Sovietsky zväz obsadil Česko? Pretože Česi sú v skutočnosti tiež sovieti. Tiež takto rozmýšľajú. Úplne rovnako ako sovietska ideológia.

Je nejaký cieľ. Tento cieľ je môj pôžitok a preto musím obetovať nejakých ľudí. Sovietsky zväz sa zachoval veľmi česky. Lenže Česko je malé, kde je jedenásť miliónov a je Česko obrovské, kde je stopäťdesiat miliónov. Preto veľký Čech povedal – ja to takto chcem a nech ma malý Čech počúva.

Napriek tomu, že v Čechách už nie je sovietska vláda, tak sovietske myslenie sa tu zachovalo. Takže vám gratulujem, lebo v skutočnosti žijete v Českej sovietskej socialistickej republike a žiadne NATO nikoho zachrániť nemôže. Zmysel spočíva v tom, že musíme ponúkať oddaným tú službu, ktorá je v súlade s ich prirodzenosťou. Pre nás je dôležité, aby sa človek rozvíjal. Nemalo by to fungovať na sovietskom princípe, že cieľ je dôležitejší a ľudia sú len nástroj na to. Mal by fungovať princíp, že hlavní sú ľudia a oddaná služba je prostriedok, ktorý im napomáha sa vyvíjať. Alebo minimálne na začiatku sa to má vykonávať presne takto.

Preto pokiaľ hovoríte: „Ja som oddaný a ostatní má nepočúvajú, pretože sú to impersonalisti“, tak sa stačí len zamyslieť nad tým, akú službu im dať, aby nebol konflikt, aby sa mohli nejakým spôsobom vyvíjať. Je jasné, že kvôli rozvoju sa musí vychádzať z komfortnej zóny. Oddaný to musí urobiť tak, aby človek mal chuť do toho ísť a nie silou hrubých príkazov.

Otázka: Keď máme konflikt so staršími oddanými, ktorí sú impersonálni, ako ich môžeme zamestnať?

Chvíľku sa musím zamyslieť. Ak s nimi sami dokážeme správne komunikovať, tak bude všetko v poriadku. Ak budeme sami správne jednať, tak bude všetko v poriadku. Kto je vinný v konflikte?

Príklad: Vychádzame z predpokladu, že sme mladší oddaný.

Variant A: V konflikte je vinný starší oddaný. Aké je východisko z tejto situácie? Musíme sa správne správať, snažiť sa to napraviť, musíme sa stať lepším s silnejším. Nemôžeme to vykonať, pretože sme slabý.
Variant B: V konflikte je vinný mladší oddaný. Čo v takomto prípade? Musíme sa stať silnými, pretože ak budeme silní, tak sa s nami nebudú dostávať do konfliktov.

Východisko je iba jedno: Uvidieť vlastné chyby a stať sa silnejším.

Ľudia chápu pokoru nasledujúcim spôsobom: Existuje pokora zajaca a pokora leva. Lev je silný. V skutočnosti zajac nemôže byť pokorný, pretože slabosť a pokora sú dve rozdielne veci. Pokorná môže byť len silná osobnosť. Silná osobnosť nám to môže vrátiť, ale ona prejavuje namiesto toho pokoru a správa sa pokojne. No tá zajačia pokora je pokora vystrašeného človeka. Táto pokora nemá žiaden význam v oddanej službe, lebo nie je ozajstná, je to pokora slabého človeka. Ak slabosť odíde, tak človek prejaví svoju ozajstnú podstatu.
Pokorný môže byť len silný človek.

Otázka: Ak to správne rozumiem, tak ak sa stratí slabosť takéhoto človeka a on pocíti nadradenosť nad niekým, lebo tam dôjde niekto administratívne mladší, tak on ho začne hneď likvidovať svojim nátlakom a svojou tyraniou, pretože začne prejavovať svoju skutočnú podstatu.

Pokora je veľmi dôležitá vlastnosť. Aby sme sa stali naozaj pokornými, tak sa musíme stať naozaj silnými. Ak ste slabý človek, tak to znamená, že vaša pokora nezávisí od vás. Pokiaľ ste silná osobnosť, tak to znamená, že sa tá pokora môže naozaj prejaviť.

Príklad: Bol som v Kazachstane a tam je taká babička, ktorá zbavuje deti strachu. Deti sa všetkého boja a pritom sú milé a poslušne. Bolo tam jedno dieťa, ktoré liečili a mohol som vidieť, ako sa správa. Bol to poslušný, dobrý, skromný chlapec. No v detstve na neho zabrechal pes a on sa vydesil. Babička ho začala liečiť. Jeho strach zmizol, prestal sa báť psov. Vyrástol z neho veľmi hrubý a drzý chlapec. Spolu so strachom zmizla aj pokora. Preto je naša pokora – pokora vydesených ľudí. Preto táto pokora nemá žiadnu cenu. Ak nás zbavia tohto strachu, tak sa z veľkou pravdepodobnosťou budeme chovať drzo. A nakoniec za to budeme musieť byť potrestaní tak, že nás opäť vydesia. Takto funguje tento uzavretý kruh.

Skutočná pokora spočíva v tom, že máme nejakú silu. Keď sa nebojíme a zachovávame poslušne správanie. Zmysel spočíva v tom, že sa stávame silnejšími. Nikto nepotrebuje pokrytecké poklony. Aj keď na začiatku môžu byť pokrytecké. Musíme chápať tieto dva prvky. Musíme byť silný, ale nemáme právo strašiť ostatných svojou silou. Nemôžete byť tyran voči ostatným. Oddaný môže mať silu, ale pritom môže byť veľmi mäkký. U materialistu fungujú iba dve veci. Pokiaľ je silný, tak je tyran a pokiaľ je slabý, tak je pokorný.