3. Seminár

170730_Bratislava_SEMINAR – HARMONIA ODDANEJ SLUZBY – 3_Surdas pr

Téma: závisť

Tento seminár je založený na deviatej kapitole Bhagavad-gíty. V prvom verši tejto kapitoly sa hovorí o závisti.

Bhagavad-gíta 9.1

śrī-bhagavān uvāca
idaṁ tu te guhya-tamaṁ
pravakṣyāmy anasūyave
jñānaṁ vijñāna-sahitaṁ
yaj jñātvā mokṣyase ’śubhāt

Synonyma

śrī-bhagavān uvāca — Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol; idam — túto; tu — ale; te — tebe; guhya-tamam — najdôvernejšiu; pravakṣyāmi — vyjavím; anasūyave — nezávidíš; jñānam — poznanie; vijñāna — zrealizované poznanie; sahitam — s; yat — čím; jñātvā — spoznáš; mokṣyase — vyslobodíš sa; aśubhāt — z tejto strastiplnej existencie.

Preklad

Vznešený riekol: „Môj milý Arjuna, pretože mi nikdy nezávidíš, vyjavím ti najdôvernejšiu múdrosť a poznanie. Až sa ju dozvieš, oslobodíš sa od strastí hmotného bytia.

Seminár

Jedným z kľúčových slov tohto verša je anasūyave – to znamená, že oddaný nezávidí. Ako sa hovorí v tomto verši, ak sa zbavíme závisti, tak Pán nám môže vyjaviť toto najdôvernejšie poznanie. Ale, ak budeme závidieť, tak bude nereálne dosiahnuť rozvoj. Preto rozoberieme tému čo vôbec závisť je.

Závisť je snaha prerozdeliť existujúce hodnoty vo svoj prospech. Ako sme hovorili na predchádzajúcich prednáškach, tak osobnosť je živá bytosť, ktorá vytvára hodnoty. Keď človek vytvára hodnoty, tak prirodzene prichádza to, čo potrebuje.

Príklad: Nejaký majster dokáže niečo pekné vytvoriť rukami. Všetci vedia, že nikto tak dobre neurobí tú vec ako on. Absolútne každý chce, aby bol u nich doma obklad rovno, aby dvere neboli krivo. Veľa takých drobností, ktoré potrebuje každý z nás, aby nebol nepokojný, aby nemal nepokojnú myseľ. Často sa stretneme s tým, že aj tí, čo to robia bežne, tak to nedokážu urobiť poriadne. A predstavte si, že je nejaký majster, ktorý to dokáže urobiť ideálne, že sú všetci z toho nadšení. Čo sa bude diať s takým majstrom? Stáva sa potrebným. Ľudia ho začínajú potrebovať a sú ochotní mu za to zaplatiť peniaze a akýmkoľvek spôsobom ho potešiť, aby im pomohol. Takýmto spôsobom sa všetky jeho potreby vyriešia. Vďaka tomu sa tento človek cíti bezpečne.

Predstavte si človeka, ktorý nič nechce robiť poriadne. Nič nechce robiť a nikto ho nepotrebuje. No on potrebuje nejaké hodnoty. A čo preto robí? Musí vytvoriť nejaký systém, kde bude kradnúť priamo, alebo nejakým iným spôsobom. Môže v mysli kradnúť, môže po tom túžiť. Bude tam snaha prerozdeliť hodnoty v svoj prospech. Tento stav – to je závisť.

Závisť sa vytvára v srdci človeka, ktorý nechce vytvárať sám nejaké hodnoty. Kvôli tomu, že sa človek nechce rozvíjať ako osobnosť. Filozofovia západnej Európy majú takú definíciu závisti:
Závisť je stav, kedy sa tešíme cudziemu nešťastiu a kedy smútime pri pohľade na cudzie šťastie.

Keď niekto niečo má, tak to nemôžem mať ja a človek sa kvôli tomu trápi. Keď vidí, že druhý niečo postráda, tak ho to teší. To je práve psychológia závistlivého človeka. To je jednoduché kritérium, ako môže každý sám seba otestovať.

Osobnosť je živá bytosť, ktorá vytvára hodnoty. Ak človek vytvára, rozdáva hodnoty, tak prirodzene dostane to, čo potrebuje.

Mechanizmus závisti: Človek zvyšuje predstavu o sebe, znižuje predstavu o druhých a na základe tohto požaduje rozdelenie hodnôt vo svoj prospech.

Z pozície závisti vyplýva niekoľko následkov:

1. Ten kto závidí, nedokáže uvidieť v sebe vo vnútri tú závisť, nechápe, že závidí. Naopak, považuje svoje požiadavky za spravodlivé. Závidiaci si nemyslí, že v skutočnosti na to nemá právo, pretože nič nevytvoril. A práve ten stav, že on zvyšuje pochopenie svojej dôležitosti a znižuje pochopenie dôležitosti ostatných, mu dáva ten dôvod, prečo by mali byť tie hodnoty rozdelené v jeho prospech.

Príklad: Kriminálnici, ktorí sedia vo väzení. A drvivá väčšina kriminálnikov bolo odsúdených na základe dôkazov a na základe toho by sa dalo predpokladať, že si uvedomili svoje nesprávne konanie. Oni reálne urobili zločiny. Vedci, ktorí sa zaoberajú týmto javom robili prieskum medzi kriminálnikmi a chceli zistiť či sa považujú za vinných alebo nie. Prišli k zvláštnemu záveru v tomto pozorovaní. Snažili sa vyberať tých zločincov, ktorí preukázateľne nejaký zločin vykonali a ten výsledok prieskumu bol udivujúci, pretože, absolútne nikto z nich sa nepovažoval za vinného.

2.  Jedno z kritérií je, že by sme najskôr mali pochopiť svoj motív, ak sa snažíme bojovať za spravodlivosť. Ak niekto náhodou začína bojovať za spravodlivú vec, tak je veľká pravdepodobnosť, že jeho motívom je v skutočnosti závisť. Pretože ten človek sa v skutočnosti snaží nejakým spôsobom dokázať, že má právo na nejaké hodnoty. Tie hodnoty môžu byť rôzneho druhu. Finančné hodnoty, materiálne hodnoty, morálne stimuly, spoločenské stimuly, uznanie druhých ľudí. Preto je veľmi dôležité preanalyzovať svoje hodnoty – prečo konáme, ako konáme.

3. Tretí aspekt je, že závisť má v sebe agresívny charakter a likviduje všetky vzťahy. Už na začiatku je nejaké konkrétne rozdelenie hodnôt medzi ľuďmi. Keď sa snažíme inak prerozdeliť hodnoty, ktoré už sú rozdané, to znamená, že viac alebo menej sa chováme agresívne. Pretože my sami budeme považovať to prerozdelenie hodnôt za spravodlivosť, ale iní ľudia to môžu vnímať ako agresiu a prirodzene za to budú zodpovedajúce následky. Je pravdepodobné, že nám neodpovedia agresiou na našu agresiu, ale v každom prípade môžu prísť nejaké negatívne následky. Je veľmi dôležité pochopiť ako funguje závisť a jej následky.

Otázka: Podľa toho čo bolo povedané, tak to vyzerá, že všetci tí revolucionári atď. sú závistliví ľudia.

V nejakých situáciách áno. V niektorých je dosť pravdepodobné, že nie. Pretože, ak tá situácia proti ktorej revolucionár bojuje, je už nejakým spôsobom prejav násilia, tak ten revolucionár má nejaké penzum pravdy a ak nie, tak nie.

Závisť môže byť aktívna a pasívna. Aktívna závisť je, keď človek robí niečo zlé. Pasívna závisť je taká, keď človek nerobí to, čo by mal robiť.

Príklad: Ako môžete získať peniaze?

Napríklad, že ich môžete zobrať druhému človeku a to je očividné násilie. Je aj iný variant, keď ste vy povinný dať niekomu peniaze, ale vy ich nedávate. A to je tá pasívna forma závisti. A vy hovoríte, prečo by ste im mali dávať peniaze, to sú vaše peniaze.

Raz mi jeden človek povedal, že nedokáže pochopiť jednu vec. Mám veľmi rád pomaranče. Nechápem prečo keď mám chuť na ten pomaranč a prídem do obchodu a zoberiem si ten pomaranč, tak pri pokladni odo mňa chcú nejaké papieriky. To je nespravodlivé. Ja chcem pomaranč. Všetko je v poriadku. Ja si ho zoberiem a na pokladni odo mňa chcú nejaké peniaze. To je absolútne nespravodlivé. Prečo to je tak?

Alebo niekto má byt. Príde nejaký účet za byt. Človek sa pozerá na ten účet. Môj byt a oni odo mňa chcú opäť nejaké peniaze. A za čo? Za môj byt? Nechápem. A vyhadzuje tie účty do koša. Veď ja si od vás nič neberiem. Vy odo mňa tiež nič neberte a to je pasívna forma závisti.

Musíme pochopiť, že v tomto svete sme veľkým dlžníkom. V niektorých situáciách je dlh očividný, napríklad, keď kupujeme niečo v obchode, tak to musíme zaplatiť. Sú aj situácie, kde dlh nie je až tak očividný, ale aj tak je v situácii prejavený dlh.

Príklad: Nepozorné chantovanie. Prejav závisti ku Krišnovi, je to naša povinnosť. Je to náš dlh ku Krišnovi a ku všetkým živým bytostiam, ktorým vo výsledku niečo dlžíme. Pozorná japa je najlepšie splnená práca a nepozorná je zle spravená práca. Ak si myslíme: „Nepozorne chantujem a aký je problém? Nikto predsa pozorne nechantuje.“ No v skutočnosti je to prejav určitej formy závisti.

Ak vidíme oddaného, šástry hovoria, že by sme sa mali tešiť, ale ak sa neradujeme, tak mu závidíme, nedali sme to, čo by sme mali dať, nedali sme emóciu. Ak nedáme rodičom to, čo od nás očakávajú, nejakú podporu, dobré slovo, pozornosť, vnímavosť, tak prejavujeme voči nim závisť.

Našou úlohou je najskôr uvidieť tú závisť, to je prvý krok. V skutočnosti si často oddaní myslia, že sa venujú oddanej službe, ale tá služba nie je absolútne efektívna a to je všetko preto, že je kompletne prešpikovaná závisťou. Keď sa naučíme pomaly zbavovať tejto závisti, tak to bude obrovský skok dopredu. Musíme pochopiť, že tento svet je prešpikovaný závisťou, dokonca aj v rodine je to preplnené závisťou. Človek, ktorý závidí, nemá možnosť tešiť sa šťastiu druhého. Závidiaci človek sa teší iba keď sa majú druhí zle.

Príklad: V čom sa môže skrývať závisť manžela k manželke? Podstata závisti obvykle nie je v tom, že jej závidí jej telo, že by sa chcel narodiť ako žena. Také problémy majú len transsexuáli. Obvykle sa to prejavuje takým spôsobom, že si myslí, čo to je za spravodlivosť, ja pracujem od rána do večera a ona tu len mrká krásnymi očami a ja jej mám za to dávať peniaze. Ja mám ťažko zarábať peniaze a ona ich bude utrácať za oblečenie? Ja s tým nesúhlasím. Nech si sama zarába. A to je tiež forma závisti.

V čom sa môže prejavovať závisť manželky k manželovi? Najčastejšie si myslia: „Prečo by som sa mu mala podrobiť, som slobodný človek. Nemám sa nikomu podriadiť.“ A to je prejav závisti manželky vo vzťahu k manželovi.

V čom sa môže prejavovať závisť rodičov a detí? Rodičia závidia deťom, že deti nič nerobia a len sa hrajú a oni musia na nich zarobiť. Deti závidia rodičom, že nemusia nič doma robiť a stále ich nútia pomáhať a robiť niečo čo oni sami nechcú.

Paradox spočíva v tom, že dokonca aj riaditeľ nejakého podniku závidí svojim zamestnancom. Pretože oni idú domov a on musí riešiť problémy. Bude hovoriť, že im bude platiť menšiu výplatu, ale on je im v skutočnosti povinný zaplatiť oveľa viac. No keď im zaplatí viac, tak on sám bude mať menej. To v ňom vyvoláva závisť. Začne rozmýšľať: „Prečo by som im mal dať tie peniaze čo si zaslúžia?

Otázka: Ford písal, že spokojný zamestnanec urobí viac ako traja nespokojní zamestnanci.

Áno, súhlasím s tým. Toto je práve psychológia osobnosti. Ale psychológia závistlivého človeka je taká, ako tu popisujeme. Keď sa druhý trápi, tak ja mám z toho radosť.

Vtip: Prišiel Boh za človekom. Človek sa dlho modlil a ten Boh mu hovorí: „Dám ti absolútne všetko čo budeš chcieť, ale iba pod jednou podmienkou. Ja ti dám všetko čo budeš chcieť, akurát tvoj sused získa dvojnásobok toho, čo si zaželáš.“ Človek dlho rozmýšľal a potom povedal svoje želanie: „Vypichni mi jedno oko.“

Rozumiete tomu. To je psychológia závistlivého človeka. Človek, ktorý závidí, nemá možnosť tešiť sa šťastiu druhého. Akú rolu hrá to, že iní ľudia majú viac alebo menej, keď vy máte všetko? No závidiaci človek sa teší iba vtedy, keď sú na tom ostatní zle.

Ten prípad s Fordom. Ak je vlastník podniku ozajstná osobnosť, tak bude premýšľať úplne iným spôsobom. No ak riaditeľ bude závidieť, tak bude premýšľať: „Pokojne nech aj celý podnik skrachuje, najdôležitejšie je, aby zamestnanci trpeli a až vtedy budem šťastný.

Už sme hovorili: Závisť môže byť aktívna, alebo pasívna. Všetky naše činy môžeme rozdeliť na tri aspekty. Čin na úrovni mysle, reči a tela. Môžeme rozdeliť druhy závisti do týchto šiestich kategórií.

Všetky naše konania sa dajú rozdeliť na tri aspekty:

A) čin na úrovni mysle

1. aktívna
Ak želáme niekomu niečo zlé v mysli.
Ak si predstavujeme že sme na úrovni, na ktorej nie sme.

2. pasívna
Nepremýšľame v dobrom o druhých.
Necítime vďačnosť vo vzťahu k druhým.
Ak nemáme pozitívnu náladu vo vzťahu k ostatným, ak máme ľahostajný a neutrálny vzťah k ostatným okolo.

Ak máme nejaké negatívne myšlienky, „želám ti aby si zomrel, aby si trpel“, tak to je tá aktívna forma závisti na úrovni mysle.
Ak vidíme nejakého človeka a nemáme v srdci túžbu mu nejakým spôsobom pomôcť, aby sa začal rozvíjať, aby mu bolo lepšie, tak to je tá pasívna forma závisti na úrovni mysle.

B) čin na úrovni reči

1. aktívna
Ohováranie druhých – snažíme povýšiť seba na úkor toho, že ponižujeme iných
Vyzdvihovanie seba – aktívne vyzdvihujeme seba
Hádanie sa
Kritizovanie

2. pasívna
Nepozdravíme – nedokážeme pozdraviť obyčajného človeka a dokonca ani oddaných
Neporadíme – môžem niekomu poradiť, ale nič mu nepoviem
Neupozorníme – neupozorníme niekoho na chybu, lebo chceme, aby to druhí videli, pretože ho nemáme radi. Aby sa strápnil. Alebo vidíme ako človeka, ktorého nemáme radi, tak ho okrádajú a my si povieme: „Super konečne dostal to, čo si zaslúžil!“

Neprejavenie chvály, vďaky – neprejavíme ju, keď si ju zaslúžia, napríklad keď niekto navarí, keď uprace chrámovú miestnosť.
Ocitol sa niekto aspoň raz v živote, že by mal niekoho pochváliť, ale ten jazyk sa ani nepohol, ako keby ho pribili? Všetko bolo očividné, mali by sme povedať aspoň ďakujem, ale hrdlo sa úplne zaseklo a nedokážeme nič povedať. V skutočnosti sa to každodenne stáva v spoločnosti oddaných a v rodine. Ako často hovoríte slová vďaky svojim blízkym? Ak to nerobíme, tak sa musíme pozrieť do svojho srdca, kde tá závisť sedí. Ak sme schopný len kritizovať a ohovárať a nedokážeme nikoho pochváliť, tak čo sme za človeka.

C) čin na úrovni tela

1.aktívna
–
2.pasívna
–

Aktívne formy závisti sú hneď vidieť, ale je dôležité naučiť sa vidieť aj tie pasívne formy.

Oddaný musí byť špecialistom na odhaľovanie závisti. Musíme poznať svojho nepriateľa. Ten kto vie ako sa prejavuje závisť, tak sa môže vyhnúť prejavom a vo výsledku získa najdôvernejšie poznanie ako tu Krišna sľubuje. Každý z nás má veľa anarth a väčšinu je možné zamestnať v oddanej službe, ale jediná anartha, ktorú nie je možne zamestnať je práve závisť. Ak sa staneme odborníkmi, tak zistíme, že závidíme absolútne všetkým.

Otázka: Nebola tu ešte spomenutá jedna kategória závisti, ktorá je pomerne bežná, že závidím niekomu, ale pritom mu neprajem nič zlé. Napríklad máme dva páry. Jedno to manželstvo nie je moc vydarené a ten muž hovorí tomu druhému: „Ja ti závidím tú tvoju ženu, ja mám takú mrchu, nič nerobí.“ Neželám mu nič zlé ani jeho manželke, len mu závidím. Je aj toto závisť keď mu neželám nič zlé? Ja iba vyzdvihujem tu jeho manželku. Napríklad je sirota v ústave a hovorí druhému dieťaťu: „Ja ti tak závidím tvojich rodičov, ja by som tak chcel žiť“, ale neželá mu nič zlé. Je to závisť, alebo nie?

V prvej situácii je to závisť. A závidí preto, lebo to je podľa neho nespravodlivé rozdelenie hodnôt. Ešte to doplním. Čanakya Pandit má takú sútru. Nebudem ju citovať doslovne, ale skúsim tú podstatu. Hovorí niečo v zmysle, že múdry človek sa snaží zakryť alebo neprejaviť nesprávne správanie svojej ženy. V skutočnosti takáto sťažnosť je porušenie pravidiel šástier. Šástry nám hovoria, aby sme nikdy nekritizovali svojich blízkych, obzvlášť manžel nesmie kritizovať manželku a manželka svojho manžela pred inými ľuďmi. Ten problém nie je v tom, že neželá nič zlé tomu komu o tom hovorí, pretože on ponižuje svoju manželku. Ponižuje svojho najbližšieho človeka pred druhými.

Čo sa týka siroty, tak tam nie je prejavený ten moment. No je veľmi dôležité s akým vnútorným naladením hovorí o tom tá sirota tomu druhému. Je taký moment, ktorý musíme pochopiť a to je dôvod, prečo sa tu zjavil Pán Čaitanya. Kritizovanie niekoho je tiež jedna z foriem závisti.

Príklad: Všimol som si taký zaujímavý jav. Keď nie je mataji vydatá, tak nejakým spôsobom sa kriticky vzťahuje k iným mataji. No ak sa vydá, má dobrého manžela, dobré deti a šťastnú rodinu, tak vtedy sa snaží pomôcť všetkým svojim kamarátkam, aby sa vydali. Prečo to robí? Prečo to nerobila predtým? Pretože je šťastná a chce, aby aj ostatní boli.

Človek nemôže byť naozaj šťastný, ak má okolo seba nešťastných. Existujú ľudia, ktorých môžeme nazvať profesionálnymi sťažovateľmi. Stále hundrú a niekoho obviňujú a dokazujú ako je k nim život nespravodlivý. Tí ľudia môžu mať dokonca dobrý a úspešný život, ale aj tak neustále chodia a stážujú sa. Taký človek sa snaží ukázať: „Ako vy zlí ľudia môžete žiť tak šťastne, keď sa mám ja tak zle? Keď ste vy šťastní, tak ja vám to vaše šťastie osolím tým svojím nešťastím.?

Takíto ľudia obvykle hovoria: „Krišnovi na nás vôbec nezáleží, On si v duchovnom svete užíva so Šrímatí Rádharáni, je tam šťastný, spokojný a my sme Mu ukradnutí.“

Nemali by sme si mýliť Krišnu so samým sebou. To, že my sme v materiálnom svete a trpíme je dôvod prečo Krišna nemôže byť úplne šťastný. Rodičia nemôžu byť šťastní, keď vidia, že jeho deti strádajú. Pán Čaitanya došiel preto, aby sme sa všetci vrátili do duchovného sveta, pretože tým, že nechceme, sa snažíme pokaziť šťastie samotnému Krišnovi. Podobáme sa na malé neposlušné deti, ktoré hovoria: „A just si neoblečiem tú čiapku, aby mi odmrzli uši, aby sa mama mala zle.“

Absolútne vo všetkých situáciách by sme sa mali snažiť vidieť tieto hrubšie aj jemnejšie prejavy, pretože niektoré tie prejavy sú naozaj pochybné.

Otázka: Ja by som sa chcela opýtať, keď prabhu hovoril o tej nepozornej jape, prečo Krišna od nás tak veľmi potrebuje to chantovanie? Prečo Ho to tak teší?

Vtip: Príde manželka za manželom. Obliekla si plynovú masku. Prichádza k nemu a pýta sa ho: „Čo si myslíš, zmenila som sa nejak?“ Ten manžel sa dlho pozorne na ňu pozerá, veľmi pozorne a udivene a pýta sa neisto: „Obočie si si vytrhala?“

Rozumiete. V skutočnosti si manžel nevšíma svoju manželku. Myslíte si, že bude taká manželka šťastná? Nepozornosť môže zraniť oveľa viac ako čokoľvek iné.

Čo to je nepozornosť? Našou povinnosťou je vo vzťahu k niekomu prejaviť úsilie a keď to úsilie neprejavujeme, tak nespĺňame tú povinnosť, ktorú musíme splniť.

Príklad: Niekto z rodiny došiel domov a s čím počíta, alebo v čo dúfa? Že keď príde domov, tak tí členovia rodiny prídu a aspoň ho pozdravia.

Prvý variant: Prídete domov, máte deti a tie deti bežia a kričia: „Tati, tati!“ Žena ide s otvorenou náručou a hovorí: „Sme tak šťastní, že si prišiel, pripravila som ti večeru.“

Druhý variant: Môžeme si povedať: „K čomu to divadlo?“ Tak prišiel a v čom je rozdiel? Otec príde domov, deti len tak ľahostajne prejdú okolo, ani si ho nevšimnú. Žena sa ani nepostaví z gauča. Je v tom niečo neobvyklé, že prišiel domov? To je jeho povinnosť priniesť výplatu.

Predstavte si to isté: Krišna prichádza do nášho života a my nepozorne chantujeme. Prišiel sem, stojí tu, pozerá sa na nás a rozmýšľa: „Všimne si ma, alebo nie?“ V Čaitanya Čaritamrite sa hovorí, že človek môže takýmto spôsobom milióny životov spievať sväté meno. Ak niekto plánuje byť milióny životov v tomto materiálnom svete, tak nie je žiadny problém, nie je potrebné pozorne chantovať.

Šríla Prabhupáda nazval toto hnutie vedomie Krišnu a nie hnutie nepozornej japy Krišnu. Predstavte si ako teraz Šríla Prabhupáda vstane a premenuje ISKCON na hnutie nepozornej japy Krišnu. Pochybujem o tom, že Šríla Prabhupáda má také plány.

Samozrejme, každý má určitú úroveň, ale je dôležité vynakladať čo najväčšie úsilie, ktoré môžem v danej situácií. Šríla Prabhupáda vysvetľuje, že absolútne u každého sa môže niečo nedariť. To je v určitej situácií normálne. Pretože Šrímad Bhagavatam hovorí, že v Kali yuge žije ten odpad ľudí, takí tí neschopní s najhoršími vlastnosťami. Absolútne u každého sa môže niečo nedariť, to je úplne normálne, ale náš problém je, že si vsugerujeme, že naša lenivosť a to, že pre to nič nerobíme je normálne.

Otázka: Pre toho kto takto nepozorne chantuje je lepšie, aby nechantoval?

To je ešte väčší prejav závisti.

Príklad: Manželka vám buď pripraví nechutnú večeru, alebo vám nepripraví žiadnu večeru. Čo je lepšie? Dokonca aj ten človek, ktorý nepozorne spieva sväté meno, tak občas zázrakom sa tam nejaký prejav objaví. Aj to je nejaká investícia do toho vzťahu, stále lepšie ako úplné nič. No musíme chápať, že nepozorná japa, to nie je ten cieľ našej sadhany. Je to také manželstvo pred rozvodom. Chceli sme vyrobiť Mercedes, ale vyrobili sme Trabant.

Otázka: Dá sa povedať, že ak sme získali Krišna vedomie a sme šťastní a nehovoríme druhým o Krišnovi, nesnažíme sa ďalej šíriť toto poznanie, takže toto je určitá forma závisti?

Áno. Vy ste šťastní, u vás je všetko v poriadku. A druhí sú vám ukradnutí. To je ten príklad s tou vydatou mataji, ak je naozaj šťastná, tak chce, aby aj všetci ostatní boli šťastní. Ak ste šťastní a je vám jedno či sú ľudia na okolo šťastní, tak otázka je skôr v tom, čo ste to vlastne získali, či to je naozaj vedomie Krišnu.

Viete prečo? Pretože, ten stav ktorý ste popísali, tak to je impersonálne šťastie. Duša je šťastná v absolútne každej situácii. Duša keď sa oslobodí a dostane sa do impersonálneho brahmajyoti, tak aj tam je šťastná. Duša je šťastná, ona vás miluje, spojila sa s celým stvorením, želá šťastie všetkým, ale nechce nič robiť a to je impersonálne šťastie. A personálne šťastie je, keď my milujeme druhých a tá láska sa prejavuje v tom, akú askézu sme ochotní podstúpiť pre ich blaho. Toto je rozdiel medzi personálnym a impersonálnym šťastím.

Impersonálne šťastie, vtedy som ja šťastný a je mi jedno čo sa deje s ostatnými, robiť pre nikoho nič nebudem. Personálne šťastie spočíva v tom, že radšej ja budem trpieť, ako by som mal vidieť nešťastie iných. To je to isté ako sme tu hovorili o rodičoch. Rodičia nešťastie svojho dieťaťa vnímajú oveľa ťažšie ako svoje vlastné nešťastie. Preto, aby bolo ich dieťa šťastné, tak sú pripravení obetovať svoje vlastné šťastie.

Príbeh: Je taký príbeh o kráľovi Šalamúnovi. Prišli za ním dve ženy, dve matky a hádajú sa o jedno dieťa. Každá z nich hovorí, že je to jej dieťa. U každej bolo veľa dôkazov, že práve ona je tá matka. Šalamún povedal: „Dobre, tak teraz rozsekneme to dieťa na polovicu a každej z vás dáme polovicu. To je logické a spravodlivé.“ Jedna povedala áno ty si múdry kráľ a tá druhá povedala nie, radšej nech žije s ňou. A dal dieťa tej, ktorá chcela zachrániť jeho život.

Personálna láska je, že my chceme šťastie druhého dokonca aj za cenu svojho nešťastia. Napríklad náš duchovný učiteľ sa veľmi snaží. No častejšie sme mu skôr nevďační, ako vďační. Často ho zradíme. To, že má duchovný učiteľ problém so zdravím, to je vo výsledku prejav nedodržania sľubov jeho žiakov. Duchovný učiteľ nám dáva zasvätenie a on aj tuší, že nedokážeme nasledovať všetky princípy, alebo nebudeme chantovať toľko, koľko sľúbime. On vie, že za to bude niesť reakcie, no on to zasvätenie aj tak dá a nikomu nič nevyčíta. On to všetko nesie. Pretože chápe nakoľko sme nevďační, keby nám náhodou niečo také povedal, tak by sme sa všetci urazili a povedali by sme mu: „Čo si ty za duchovného učiteľa, keď ma nechváliš, kašlem na takého duchovného učiteľa“ a odišli by sme z ISKCONu.

Sú nejaké prejavy vďačnosti personálneho prístupu k životu. Naozajstná čistá láska sa prejavuje v tom, nakoľko silno sme pripravení trpieť, aby bol šťastný niekto iný. Ak sme pripravení trpieť pre niekoho aj keď z toho nebudeme mať žiadny pôžitok, tak to je prejav ozajstnej lásky.

Trošku som predbehol. Jedna z ďalších tém bude téma chýb. To bude za dve, tri lekcie. Dobré by bolo zamyslieť sa nad tým čo je to závisť. Bolo by dobré urobiť si tabuľku a urobiť si ju sám pre seba, ako sa prejavuje závisť. To neznamená, že sa mám za jednu sekundu všetkého zbaviť, ale aspoň si máme vedieť priznať, ako sa u nás prejavuje. A pozorovať, ako sa budeme postupne zbavovať týchto prejavov, ako sa budeme cítiť. Taký človek bude pociťovať šťastie, budete cítiť veľkú radosť. Až v takej situácii sa človek dotkne nefalšovanej lásky a pochopí, čo to slovo vôbec znamená. Pretože deviata kapitola sa nazýva najdôvernejšie poznanie a to je láska. Pretože to je to, čo je schované pred očami pozorovateľa. Je to veľmi sladký pocit, ale aby sme ho dokázali pocítiť, tak sa musíme zbaviť závisti.

4. Seminár

170802_Bratislava_SEMINAR – HARMONIA ODDANEJ SLUZBY – 4A_Surdas pr

Dnes máme už štvrté stretnutie. Môžeme si zopakovať o čom sme hovorili doteraz. Na poslednom stretnutí sme sa snažili rozobrať tému závisti. Chcel som sa opýtať, či má niekto nejaké otázky ohľadom tejto témy.

Otázka: Mal som jeden bod, ktorý mi bol taký nejasný. V nedeľu bolo povedané, že ten kto sa snaží bojovať o spravodlivosť, tak ten viac menej závidí. Platí to vždy alebo sa môže niekedy stať to, že človek chce, aby ten druhý mal to čo mu patrí a nejde mu o seba.

Nie v každom prípade keď sa človek snaží nastoliť spravodlivosť, tak to je prejav závisti, ale vo väčšine prípadov je to tak. Podstatou spravodlivosti je, že ona je nastolená sama o sebe. Spravodlivosť má tú schopnosť nastoliť sama seba. Ak má človek v srdci nejaký hnev, alebo protest proti niečomu čo sa deje, tak tu už je potrebné sa zamyslieť z čoho to vzniká, pretože drvivá väčšina týchto pocitov vzniká zo závisti. Spravodlivosť sama o sebe je očividná. Ak správne chápeme spravodlivosť, tak nie je potreba vynakladať úsilie na to, aby bola nastolená. Nie vo všetkých situáciách je to prejav závisti, ale bohužiaľ v drvivej väčšine áno.

Všimol som si, že ak sa človek snaží bojovať za spravodlivosť, tak často tam je vidieť to pokrútené chápanie toho čo je spravodlivosť. Vo Védach je také príslovie, alebo taký citát: “Silný človek nikdy nerozpráva pred bojom.” Keď bojujú dvaja bojovníci, tak môžu vyzvať jeden druhého a je také pravidlo, že ten kto hovorí veľa, alebo sa nad niečím rozčuľuje alebo niečo dokazuje, tak obvykle práve on prehrá v tom boji. Ten kto mlčky prijíma a sústredí sa na samotný ten čin a boj, tak zvíťazí. To je znak toho víťazstva.

Závisť je to, keď nie som spokojný s tým ako je rozdistribuované bohatstvo a hodnoty. Mechanizmus závisti je, že človek, ktorý závidí, zvyšuje svoje postavenie umelo a myslí si o sebe viac, znižuje postavenie ostatných. Na základe tohto sa snaží ustanoviť spravodlivosť, prerozdeliť hodnoty vo svoj prospech.

Následky závisti:

1. Človek, ktorý závidí, nevidí v sebe tú závisť, nechápe že závidí.
2. Začína boj za spravodlivosť, pretože on to považuje za spravodlivé.
3. Závisť prináša agresiu, preto sa snaží zobrať hodnoty od niekoho kto ich má.

Práve preto závistlivého človeka všetci vnímajú a neradi sa s ním stretávajú. Dôležitá téma, ktorú sme začali na minulom stretnutí sú druhy závisti. Je na úrovni mysli, reči a tela. A tie sú aktívne a pasívne. Tu sme si hovorili o tých pasívnych formách závisti, že sa častejšie tá závisť prejavuje tak, že nekonáme. Neusmiali sme sa na človeka, nepoďakovali sme mu, nevrátili sme stoličku naspäť na miesto, to sú všetko prejavy závisti. Aktívne formy závisti sú hneď vidieť, ale je dôležité naučiť sa vidieť tieto pasívne formy závisti.

Otázka: Raz som išiel pracovať do Nemecka s kamarátom a vybavil som to ja. Vyvinulo sa to tak, že on nakoniec zarábal viac ako ja a ja som v sebe objavil závisť, ale dovtedy som si myslel, že som v pohode, že nezávidím. Ako konať v situáciách, keď toto o sebe zistíme a prečo to je zároveň aj ten prvý moment, prečo závisť nevidíme?

Prečo nevidíme závisť? Tak na to je hlbšie a jednoduchšie vysvetlenie. Ja o tom poviem na konci, trošku neskôr. Teraz skúsime pochopiť čo máme robiť s tou závisťou, keď sme zistili, že ju máme v srdci.

Sú rôzne spôsoby ako bojovať proti závisti:

1. Už samotný fakt pochopenia, že to je závisť, je krok k riešeniu, už to zoberie polovicu tej reakcie. Prvá vlna závisti sa zmenší do značnej miery. To neznamená, že závisť odišla z nášho srdca, ale bude nás podstatne menej znepokojovať, ako v situácii kedy nechápeme, že závidíme. Ak pochopíme, že závidíme, tak sa veľmi zníži jej úroveň. Ak to bola nejaká bezvýznamná závisť, za nejakú bezvýznamnú vec, tak pri pochopení automaticky odíde. Preto je dôležité robiť analýzu, lebo vďaka tomu dokážeme veľké množstvo závisti eliminovať. Ak uvidíme ako funguje mechanizmus závisti, tak s tým môžeme pracovať, ak to neuvidíme, tak s tým nemáme šancu niečo urobiť. To je ten prvý krok, to minimálne čo pre to môžeme urobiť.

2. Druhá metóda ako je možné efektívne bojovať proti závisti, aby ste to pochopili, tak vám musím zadať takú úlohu. Teraz budeme mať brainstorming.

Úloha: Teraz popíšem úlohu a všetci musia o nej popremýšľať. Predstavte si, že je tu bohatý človek. Má veľké možnosti a preto je možné mu závidieť. Otázka je nasledovná: Je potrebné popísať psychologický portrét človeka, ktorý tomuto bohatému človeku nebude závidieť. Nemusíte popísať človeka do posledného detailu, ale pochopiť druh človeka, ktorý nebude závidieť. Hneď vás upozorním na jednu vec, ktorú hovoria absolútne všetci. Hovoria, že oddaní nikomu nezávidia. S tým ja samozrejme súhlasím, to je fakt, no ja by som chcel, aby ste popremýšľali o človeku, ktorý nie je oddaný a nebude závidieť. Úlohu zadávam pre to, aby sme mohli potom využiť tú technológiu, alebo ten mechanizmus pre to, aby sme dokázali bojovať s tou závisťou. Samozrejme, tým nevylučujeme oddanú službu, pretože tá nás dovedie k tomu stavu, že nezávidíme, ale chceme ešte získať pomocný mechanizmus. Preto sa nezbavíme zodpovednosti za premýšľanie hneď tým, že poviete, že sú to oddaní a hotovo a viac ma nezaujíma. Pretože vždy je túžba popísať duchovného učiteľa, alebo niekoho takého.

Odpovede ľudí:

Nezávidí človek, lebo má určité kvality a hodnoty.
Aké vlastnosti a hodnoty?
Napríklad je pokorný a súcitný.
Vy opisujete oddaného.

Nezávidí ten, kto má ešte viac.
To znamená, že človek, ktorý je ešte bohatší tak nezávidí tomu bohatému?
Minule sme ale rozoberali tento moment. Hovorili sme, že riaditeľ alebo majiteľ môže závidieť svojim podriadeným.
No on nemá viac tým pádom, lebo ten kto je vo všetkom lepší, tak nebude závidieť.
Dobre, takže je nejaký vlastník nejakej výrobne. Má veľa peňazí. Jeho pracovník má málo peňazí. No ten vlastník mu aj tú malú výplatu dáva nerád. To je absolútne každodenný príklad. Takže bohatý tiež závidí.

Ten kto nemá nič.
Ako to myslíte, veď nič nemá. Keď nič nemá tak myslíte, že nič nepotrebuje? Chudobný tiež závidí. Inak by neexistovali revolúcie. Jedno z hesiel veľkej októbrovej revolúcie bolo: Proletariát nemá čo stratiť okrem svojich cepov.
Takže bohatí závidia, chudobní tiež. Tak kto nezávidí?

Ten kto je spokojný vo svojej situácii takej aká je.
To opäť opisujete oddaného.

Ten kto nemá čo závidieť, lebo sa snaží dosiahnuť niečo.
Áno. A ako sa nazýva takáto kategória? Obvykle v bežnom jazyku sa to nazýva stredná trieda. To je termín z ekonomickej literatúry.

Bohatý človek závidí a hoci má veľa možností, tak aj úroveň túžob má obrovskú. Chudobný človek závidí, lebo má prízemné, malé túžby, ale nemá možnosti uspokojiť tieto túžby a práve preto závidí. Psychológia strednej triedy je, že človek strednej triedy si dáva dosiahnuteľné ciele, reálne ciele, vynakladá úsilie, aby cieľ dosiahol. Vďaka tomu, že si postaví reálne ciele, tak tieto ciele vie aj dosiahnuť a vďaka tomuto prístupu prestáva závidieť.

Rozdiel medzi strednou a bohatou vrstvou je, že stredná trieda nemá problém s pasívnou formou závisti, to iste nemá ani bohatý, aj jeden aj druhý nejak konajú. Bohatý má ale očakávanie niečoho obrovského, takže u neho sa prejavuje práve aktívna forma závisti. Človek strednej triedy si stavia reálne ciele a tým pádom sa zbavuje aktívnej závisti.

Chudobný človek si postaví reálny ciel, ten človek nemá aktívnu formu závisti, ale nevynakladá žiadne, alebo vynakladá minimálne úsilie pre dosiahnutie toho cieľa. Preto je u neho pasívna forma závisti. Toto je iba obrazná schéma, nakoľko v živote je to rôznorodé.

Príklad: Som zodpovedný za vzdelávanie v Rusku v nejakých regiónoch. V jednom z tých miest za mnou prišiel oddaný, ktorý zodpovedá za vzdelávanie práve v tom mieste a ja zodpovedám za vzdelávanie v tom ich regióne. Začal sa mi sťažovať, že ostatní vynakladajú úsilie, aby ho vystrnadili z jeho pozície. Veľmi sa bál, že ho zbavia tej služby, lebo k nej bol veľmi pripútaný. Objektívne dôvody pre to boli, lebo si opakovane sťažovali na nedostatočnú úroveň toho vzdelávania, ktoré viedol a začali sa objavovať nejakí noví oddaní, ktorí boli na vyššej úrovni erudovanosti. Práve títo schopní mladí oddaní začali spochybňovať túto jeho pozíciu.

Čo mohol urobiť? Porozmýšľame.

Nesprávne varianty riešenia. Hovoríme ich pre to, aby sme chápali, že to sú tie naše najprirodzenejšie reakcie a tieto najprirodzenejšie reakcie sú často nesprávne.

Odpovede ľudí:

Kritizovanie a vyhľadávanie chýb jeden na druhom.
Áno, je možne kritizovať tých svojich konkurentov, hľadať na nich chyby. A ďalej?

Očierňovať a zverejňovať to.
To je v podstate to isté ako kritika.

Naschvál sa držať tej pozície.
Áno držať sa tej pozície. Môžete to vysvetliť: Parampara mi dala tú funkciu. Keď ste oddaní, tak musíte byť pokorní.

Je možné sa báť, ignorovať ho, vyhýbať sa človeku, zneužívať tie prednášky, aby filozofiu dostal na svoju stranu.
Presne tak, ospravedlniť tú svoju pozíciu v tých svojich lekciách. Tak isto niekoho prehovárať: „Nepočúvajte jeho, počúvajte mňa, ja som autorizovaný!“

Prejavovať falošnú pokoru.
No v takýchto situáciách sa nám to obvykle nepodarí prejaviť falošnú pokoru. Hneď vám povedia na tú vašu falošnú pokoru, tak dobre tak vypadni z tej pozície, keď si taký pokorný.

Čo si myslíte čo som tomu človeku poradil?
Poradili ste mu, aby opustil svoju funkciu.

Môžete niekomu vysvetľovať, že je potrebné spolupracovať, ale v tej situácii je človeku náročné urobiť ten prvý krok. Odísť z pozície je nereálne ťažké. Toto je také idealistické riešenie. Mám veľmi rád históriu a na prstoch jednej ruky dokážem spočítať kráľov, ktorí dobrovoľne opustili svoju funkciu. Poznám iba jedného. Bol to Cornelius Sulla. On bol prvý doživotný diktátor Ríma a on dobrovoľne odišiel z tejto pozície a okrem neho nedokážem povedať žiaden iný príklad. Alexander Macedónsky? Cézar? Napoleon? Hitler? Stalin? Mussolini? Lenin? Putin? Kto?

Poradili ste mu, aby napísal duchovnému učiteľovi, nech mu poradí.
Nie. Všetko čo ste uviedli, tak to sú možnosti riešenia, ale v praxi veľmi nefungujú. Poviem až keď sa vzdáte.

Začať sa chcieť viac kvalifikovať v danej funkcii.
Áno. Ja som mu povedal: Prečo sa držíš tej stoličky? Keď sú naozaj lepší ako si ty, tak ty s tým nič nezmeníš. Namiesto toho, aby si sa strachoval, tak sa začni rozvíjať. Zober nejaký projekt a začni ho realizovať. On začal nasledovať túto radu. Po nejakom čase sme sa opäť stretli a on mi povedal výsledok jeho činnosti. Povedal, že akonáhle sa začal rozvíjať, tak jeho strach odišiel. Už sa nebál, že ho vyženú z jeho pozície, alebo že sa stane niečo iné. Povedal: „Keď som sa začal rozvíjať, tak som pochopil, že ma oddaní potrebujú. Začal som organizovať rôzne semináre. Najskôr vo svojom meste a potom v susedných mestách.“ Teraz je v takej situácii, že ho pozývajú absolútne všade. Dokonca sa nebojí ani toho, že sa niekto posadí na jeho kreslo, pretože ak by ho vyhodili, tak je veľké množstvo iných miest, kde mu ruky utrhnú. Robí semináre na úrovni celého regiónu.

On teraz vidí ako má veľa možností a vidí, že sa nemal o čo strachovať. Strach sa mu zo srdca vyparil. Keď tak človek začne konať, tak až vtedy je schopný spolupracovať. Pretože ak sa človek sám nerozvíja, nič nerobí aktívneho, tak v čom spočíva tá jeho spolupráca? V tom, že im vysvetlí, aby zanechali túžbu o jeho pozíciu, alebo v čom? To je nereálne nejaká spolupráca. Oni tiež budú považovať za spoluprácu to, aby odišiel. Všetky tieto varianty porozprávať sa s nimi, spolupracovať s nimi, napísať duchovnému učiteľovi, to nie sú reálne riešenia, nefungujú v bežnom živote. Reálnym riešením je rozvoj samého seba.

Otázka: Ale to, že sa on bude snažiť viac rozvíjať ešte neznamená to, že bude kvalifikovanejší ako oni. Nemusí byť. Čo v takom prípade?

Áno, on sa nemusí stať viac kvalifikovaný ako oni. No samotný ten proces, že niečo robí, mu otvára oči, že vidí, že jeho ciele sú dosiahnuteľné. Vo výsledku sa môže stať, že odíde z tej pozície alebo môžu znížiť jeho pozíciu. No samotný fakt, že sa rozvíja, tak sa mu otvárajú nové možnosti a tento fakt ho robí psychicky silnejším.

Čiže on sa z tej elity dostane do tej strednej triedy?

Môže to byť tak. No práve samotný fakt, že sa rozvíja, tak ten ho ochráni. To je to, čo nám bráni, aby sa v nás rozvíjala závisť. To je to, čo nám pomáha spolupracovať s ostatnými. To je to jediné, vďaka čomu dokážeme pozitívne pozerať na ostatných oddaných. Prečo? Pretože taký oddaný chápe, že absolútne všetky jeho ciele sú dosiahnuteľné. Aj keď sú to malé ciele, tak samotné to pochopenie toho, že ja môžem dosiahnuť to čo som si vytýčil, tak to ho robí pokojným.

Prečo sa človek drží svojej pozície? Pretože sa bojí, že keď ho zbavia pozície, tak niečo stratí. Bojí sa, že si ho prestanú vážiť, prestanú mu dávať príspevky, prestanú mu ako prvému nakladať prasádam na nedeľnom programe. Prestanú ho chváliť, prestanú na neho pozerať mataji. Bojí sa, že to všetko stratí. To je ten motív, prečo sa tam chce zubami, nechtami udržať. To je principiálne nesprávny postoj.

Prirodzenosť osobnosti je rozvíjať svoju osobnosť. Ak chápeme, že máme skutočnú, objektívnu hodnotu v očiach druhých, tak nebudeme nepokojný z toho.

Príklad: Ak sa manžel aj manželka prestanú rozvíjať, tak je riziko že sa rodina rozpadne. Je taký zvláštny jav. Ak sa jeden človek rozvíja, tak so sebou automaticky ťahá aj toho druhého.
Človek, ktorý sa sám rozvíja automaticky ťahá za sebou všetkých s ktorými je vo vzťahu. Šríla Prabhupáda má taký citát: „Za chrbtom silného muža stojí silná žena.“

Ak sa žena sama rozvíja, tak jej muž sa bude tiež rozvíjať. Rozpad vzniká ak sa nikto nerozvíja, vtedy začne mať človek strach z budúcnosti a vtedy utečie a začne si hľadať nejakého silného partnera.

Prečo si niekto váži silného učiteľa? Pretože jeho žiaci sú päťkári a alkoholici, alebo naopak, že ten silný pedagóg urobí z tých mamľasov poriadnych ľudí?

Ja mám priateľa biznismena, máme priateľský vzťah. Čo môžem dosiahnuť, keď sa kamarátim s takým biznismenom? Že sa vo výsledku stanem veľmi chudobným, alebo je tam šanca, že mi dokáže poradiť ako z mála urobím viac?

Ten princíp je, že silná osobnosť má schopnosť urobiť slabú osobu silnou. To je princíp prečo by sme mali rozvíjať vzťah s duchovnými učiteľmi.

4. Seminár – pokračovanie

170802_Bratislava_SEMINAR – HARMONIA ODDANEJ SLUZBY – 4B_Surdas pr

Ak jeden vo vzťahu chápe, že ak sa nebude rozvíjať, tak je tam riziko toho, že sa vzťah rozpadne. Nakoľko sú ľudia praktickí, tak vyberajú radšej variant niečo robiť. To je opäť len princíp. Samozrejme môžeme nájsť veľa výnimiek.

Prečo o tom tak veľa rozprávam? Lebo by som sa rád s vami podelil o metodiku ako nezávidieť.

Základom pokory nie je slabosť. Slabá osobnosť nedokáže byť pokorná, jeho pokora je vynútená okolnosťami. Skutočne pokorný človek je ten, ktorý má neobmedzené možnosti.

Príklad: Spomínam si na jednu situáciu. Mal som službu v chráme. Prišiel som do hosťovskej miestnosti. V nej bol môj počítač a ja som na ňom potreboval niečo urobiť. Zašiel som do tej miestnosti a videl som, že sa oddaný, ktorý je zodpovedný za kázanie s niekým rozpráva. Videl som ako do neho tento oddaný buší a ten človek je pokojný, vyrovnaný a spokojný. Bol skromne oblečený. Mal veľmi kvalitné oblečenie, ale ono nekričalo, vyzeralo obyčajne. Keď som vošiel do miestnosti, tak som videl v jeho pohľade, že mu vôbec nevadí, že niekto prišiel a vtrhol im do toho rozhovoru. Pozeral sa na mňa veľmi príjemne a dobrotivo. Ten čo zodpovedal za kázanie okolo neho skákal a behal, rozhadzoval rukami. Mal som pocit, že je to nejaký policajt na križovatke, ktorý riadi premávku. Vošiel som do miestnosti, urobil na počítači to, čo som potreboval a keď som odchádzal, bolo vidieť, že ten kľud, tá nálada toho hosťa sa vôbec nezmenila. To bola skutočná, reálna pokora. Potom som zistil kto bol ten človek. Bol to jeden z najbohatších ľudí z nášho mesta. Má reálne veľa peňazí, ale prejavoval pokoru. Prečo na odpoveď tomu oddanému tiež nerozhadzoval rukami? Prečo sa mu nesnažil dokázať, že je úspešný? Pretože poznal svoju pozíciu.

Predstavte si, že idete po ulici. Z kontajnera vylezie opitý bezdomovec a začne vás vulgárne urážať. Začne kričať: „Čo si ty o sebe myslíš, len tak prechádzaš okolo.“ A čo urobíte? Dobehnete za ním do toho kontajnera, aby ste mu dali po papuli? Prečo si ho nebudete všímať a len tak prejdete? Prečo prejavíte pokoru a nemáte túžbu mu niečo dokázať? Pretože rozumieme aké je naše a jeho postavenie.

Práve toto pochopenie objektívnej reality nás prirodzene robí pokornými. Ak mimo kontajneru pôjde iný bezdomovec a tento bezdomovec z kontajnera začne na neho kričať, tak s najväčšou pravdepodobnosťou neprejde len pokojne okolo, ale začnú sa tam biť.

Ak idete po ulici a začne na vás kričať váš kamarát, alebo kamarátka budete mať v srdci pokoru? Pravdepodobne nie. Schopnosť byť pokorný nevznikne v srdci človeka, ktorý je slabý a utlačený. Pokora je vedľajší produkt toho, že sa rozvíjame ako silná osobnosť. Rozvoj nejakých charakterových vlastností. Tento prístup, že sa snažíme rozvíjať, tak ten nás robí silnými osobnosťami a reálne pokornými osobnosťami. Takáto pokora je reálna. Skutočná pokora sa rozvíja práve týmto spôsobom. Pokora sa nerozvíja cez strach, alebo falošné odriekanie. Skutočná pokora sa v našom srdci rozvíja, keď rozvíjame pozitívne charakterové vlastnosti a stávame sa silnou osobnosťou.

Teraz ešte dáme čas na otázky a potom skončíme.

Otázka: Prabhu nám sľúbil ešte na začiatku zodpovedať tú otázku čo som sa pýtal ja, že si to nechá na koniec. Tá otázka bola, prečo nevidíme v sebe závisť.

Dôvod prečo v sebe nevidíme závisť je ten, že si o sebe myslíme viac ako sme. Považuje sa za niečo viacej než v skutočnosti je a o ostatných si myslí, že sú niečo horšie ako je on. Absolútne každá osobnosť má potrebu nejakých hodnôt. Ak sa sám nerozvíja a nedokáže vytvoriť to čo potrebuje a má objektívnu potrebu.

Príklad: Ak je človek dlho hladný, tak chce jesť. No nič nechce urobiť pre to, aby získal jedlo. Čo sa s ním stane? Ide po ulici a pozerá sa absolútne na každého kto má nejaké jedlo. Môže to dôjsť až do toho štádia, že odhryzne niekomu z toho jedla. No ten človek od ktorého si to odhryzne, tak si to nemusí ani všimnúť. Prečo? Pretože človek ktorý hladuje, má tu potrebu najesť sa. No on nič nerobí pre to, aby si zákonným spôsobom zaistil potravu.

Absolútne každý človek chce, aby si ho vážili. Ak chceme, aby si nás vážili a aby nás mali radi, tak je potrebné vynakladať nejaké úsilie, aby si nás mali za čo vážiť a za čo mať radi.

Čo by mala robiť mataji, keď chce, aby ju mali radi v rodine? Variť, byť milá, starať sa o seba, udržiavať čistotu doma, dokázať sa správne vzťahovať k manželovi, vytvárať príjemnú atmosféru v dome. V tom prípade ju budú mať radi.

Predstavte si, že muž príde domov a tam sedí manželka, ktorá sa o seba nestará, len na neho vrčí, nič nerobí. Doma je smetisko, nie je nič uvarené a ten smrad sa už nedá dýchať. Bude rád chodiť domov? Myslíte si, že povie, že je vinník toho, že manžel neprišiel domov? Určite povie, že on je vinný, že ju on odkopol. On ma nemá rád takú aká som.

To isté môže byť aj s manželom. Keď manžel príde domov k žene a keď v nej vidí mamu. Bude sa správať, že mama všetko vyrieši. Mama musí prať, utrieť mu soplík, upokojovať ho. Myslíte si, že to manželka dlho vydrží? Ten manžel sa bude sťažovať. Najskôr si ma tak milovala a teraz sa niečo stalo. Človek v sebe nemôže vidieť závisť, lebo sám seba klame.

Ako hovorí Bhaktisiddhanta Sarasvati Thakur: „Nie je možné zobudiť človeka, ktorý sa len pretvaruje, že spí.“

Pretvaroval sa niekto v detstve, že spí? Mali ste skúsenosť, že sa vás snažila mama ráno zobudiť? Rozumiete?

Ak sami nechceme vytvoriť to, čo potrebujeme, tak nemáme inú možnosť ako to získať, len to ukradnúť. Závidiaci človek si musí vytvoriť vlastnú filozofiu, aby ospravedlnil svoj kriminálny čin. Aby udržal status quo.

Otázka: Keď prabhu hovoril ten príklad, že nemôže byť pokorný keď je k tomu donútený pod tlakom okolností. Tak mi napadla tá paralela s krokodílom Gajendrom čo sa odovzdal až keď nemal na výber, nemal žiadne zadné dvierka. Či to nebola iba nejaká falošná oddanosť tak ako je falošná pokora keď niekto na začiatku príde a nemá na výber?

Preto sa píše aj v Šrímad Bhagavatame, že slon Gajendra nie je čistý oddaný. Jeho oddanosť nebola čistá, bola podmienená.

Princíp spočíva v tom, že ak má človek nejakú sebadôveru, vidí svoje postavenie, tak ho nepotrebuje dokazovať. Samozrejme, tieto princípy sú zjednodušené a osekané o nejaké konkrétne detaily. Vždy je životný príklad oveľa rôznorodejší a má viac konkrétnych detailov. Ja som sa chcel len podeliť o ten princíp ako sa dá zbaviť závisti.

Ak sa človek reálne rozvíja ako osobnosť. Pracuje na sebe. Ak takto budeme konať, tak si všimneme, že v situáciách v ktorých nám bolo ťažko, alebo sme pociťovali strach, alebo nervozitu, tak všetky tieto pocity sa stratia a príde kľud do nášho srdca. V tomto je cieľ tejto časti seminára. Ak chceme, aby sme mali dobré vzťahy s oddanými, dobré vzťahy v rodine, ak nechceme, aby nás vyhodili z našej pozície, a chceme, aby nás ľudia mali radi a vážili si nás, tak je potrebné sa rozvíjať. Ak chceme, aby nás mali radi, aby si nás vážili tak sa musíme rozvíjať. Toto je ten základný cieľ tejto časti seminára.

V ďalšej časti sa zameriame na tému slobody. Chce tu byť niekto slobodný? Odporúčam zajtra dôjsť len tým, ktorí sa chcú stať slobodnými. Ten kto chce zostať otrokom, tak prosím zajtra nedôjdite, lebo vám pokazíme životnú filozofiu.

Otázka: Našim cieľom je teda rozvíjanie sa. Je možné sa rozvinúť iba do toho bodu v akom sme sem prišli, alebo sa môžeme rozvinúť aj do vyššieho bodu?

Osobnosť sa môže rozvíjať do nekonečna. Možnosť rozvíjať sa je večná. Áno, môžeme sa dostať aj na vyššiu úroveň než sme boli. Nie je pravda, že keď dosiahneme prému, tak sa prestaneme rozvíjať, to nie je reálne. Oddaný na úrovni prémy pokračuje v rozvoji. Je stopercentná garancia, že sa môžeme stať ešte lepšími ako sme boli v ten moment. Samozrejme, ak to budeme chcieť.

Otázka: Je človek nejakou osobnosťou, má nejaké kvality aké by som chcela dosiahnuť. Či už v práci, alebo v súkromnom živote. To sa drží nejaký čas a potom sa stane niečo čo mi rozpadne ten obraz o tom, že ten človek je osobnosť. Ako sa postaviť k tomu bodu?

To je veľmi dobrá otázka. Hlboko filozofická. Nedokážem na túto otázku odpovedať rýchlo, pretože o tomto je celý seminár. Presne táto otázka sa vysvetľuje v Šrí Išopanišád. Študovali ste Šrí Išopanišád?

V krátkosti je princíp anukaranam a anusaranam. Princíp je v tom, že by sme svoju pozornosť mali venovať nie vonkajším prejavom, ale mali by sme svoju pozornosť venovať tým princípom, tomu vnútornému aspektu, vďaka ktorému človek dosiahol nejakú úroveň. Preto, ak vás človek naučí tú podstatu, tak sa v ňom nesklamete.

Príklad: Dobrí rodičia sa starajú o svoje deti, aby sa stali silnými osobnosťami. Ak ich rodičia učia ako majú správne konať, sklamú sa niekedy také deti v svojich rodičoch, keď zostarnú? To je myšlienka na zamyslenie.

Mali by sme skončiť, aby ste ma tu neukameňovali. Všetci sa ešte musíme dostať domov. Všimol som si, že ak je lekcia príliš dlhá a filozoficky ťažká, tak na druhý deň nikto nepríde. Preto by som týmto skončil.

Pokračovanie v ďalších dieloch v našich článkoch.