Neviem ani odkiaľ, ale mal som v sebe takú túžbu, navštíviť Slovensko a nakoniec mi Krišna splnil túto moju tajnú túžbu. Ďakujem vám za príjemné slová, ktoré tu boli o mne povedané. Budem sa snažiť naplniť dôveru, ktorú do mňa vložili mieste autority. Pevne verím, že spolu zažijeme krásne chvíle pri diskusii o Krišnovi a Bhagavad-gíte. Dúfam, že si z toho niečo zoberiete a bude to pre vás zaujímavé. Musím sa vám priznať, že ani neviem čo povedať, pretože som mimo z tých slov.

Dnes som vybral verš 2.11. z Bhagavad-gíty. Tento verš má osobité postavenie v Bhagavad-gíte. Nezvyčajnosť spočíva v tom, že od tohto verša Krišna začína rozprávať Bhagavad-gítu. Všetky verše do tohto verša boli takým úvodom, kde sa popisovala situácia, pri ktorej sa odohrávala Bhagavad-gíta. Vo védskych dielach býva väčšinou prvý verš veľmi dôležitý. Začiatok a koniec sú obzvlášť dôležité. Na začiatku je väčšinou zašifrované to o čom sa bude rozprávať v priebehu celého diela. Poďme sa spoločne ponoriť do tohto verša a spoločne pochopiť o čom chcel Krišna Arjunovi rozprávať v Bhagavad-gíte.

Bhagavad-gíta. 2.11

śrī-bhagavān uvāca
aśocyān anvaśocas tvaṁ
prajñā-vādāṁś ca bhāṣase
gatāsūn agatāsūṁś ca
nānuśocanti paṇḍitāḥ

Synonyma

śrī-bhagavān uvāca — Kṛṣṇa, Najvyššia Božská Osobnosť, riekol; aśocyān — nie je hodné zármutku; anvaśocaḥ — nariekaš; tvam — ty; prajñā-vādān — učený rozhovor; ca — tiež; bhāṣase — hovoríš; gata — stratený; asūn — život; agata — nestratený; asūn — život; ca — tiež; na — nikdy; anuśocanti — nariekajú; paṇḍitāḥ — učení.

Překlad

Vznešený riekol: „Zatiaľ, čo prednášaš učené slová, nariekaš nad niečím, čo nie je hodné zármutku. Múdri nesmútia ani nad živými, ani nad mŕtvymi.

Význam

Śrī Kṛṣṇa ihneď prijal postavenie duchovného učiteľa a svojho žiaka pokáral, keď ho nepriamo oslovil ako nevedomca: „Rozprávaš ako učený človek, a pritom nevieš, že ten, kto je učený — kto pozná rozdiel medzi telom a dušou — nesmúti nad žiadnou premenou tela, či už živého, alebo mŕtveho.“ V ďalších kapitolách bude objasnené, že skutočné poznanie znamená poznať podstatu hmoty, duše a tiež toho, kto ich ovláda. Arjuna hájil svoju neochotu bojovať tým, že dával prednosť náboženským zásadám pred politikou a sociológiou, ale nevedel, že znalosť hmoty, duše a Najvyššieho je dôležitejšia než náboženské formality. Keďže mu toto poznanie chýbalo, nebolo od neho správne, že sa vydáva za veľmi učeného človeka. Následkom toho nariekal pre čosi, čo nebolo hodno zármutku. Telo sa narodí a dnes alebo zajtra je predurčené k zániku, preto nie je také dôležité ako duša. Kto pozná pominuteľnosť tela, je v skutočnosti učený a nenarieka nad tým, v akom stave sa telo nachádza.

Seminár

Je to veľmi zaujímavý verš. Američania majú podobné príslovie: „Keď si taký múdry, tak prečo si taký chudobný.“ Obvykle sa každá bytosť v tomto svete považuje za múdreho. Ako sa dá pochopiť, či je človek múdry, alebo nie je? Keď si taký múdry, tak prečo trpíš? To je podstata múdrosti. Pravá múdrosť nespočíva v nahromadení suchej informácie. Ak by sa pravá múdrosť merala podľa objemu dát, ktoré človek nahromadí, tak by boli počítače tie najmúdrejšie. Google maharaj. Všetci ľudia by sa chodili klaňať práve im. Jaya Šrímad Google maharaj!
V tomto je ten háčik, veľké množstvo suchej nezrealizovanej informácie neprináša šťastie, šťastie vyplýva z múdrosti.

Ako chápete frázu: „Múdry nenarieka ani nad živými, ani nad mŕtvymi?“

Nemusíte sa báť, lebo ako sa hovorí, ten kto nerobí chyby, tak nepije čaranamritu. Ako by sme to mali chápať? Že je ten oddaný taký železobetónový stĺp s kamenným srdcom?

Predstavte si: Priletel som sem až z Uralu. Prídem sem do chrámovej miestnosti, porozhliadnem sa tu a vidím, že polovica oddaných je mŕtva a polovica živá. A ja si tak poviem, to je normálne, veď Bhagavad-gíta hovorí, že múdri nesmútia ani nad živými ani nad mŕtvymi. Na jednu stranu posunieme mŕtvych, môžeme si na nich aj sadnúť, ako by boli gauč a budeme pokračovať v rozhovore o Bhagavad-gíte. Dá sa ten verš takto pochopiť?

Pochopenie, alebo konanie v zmysle – nesmútiť nad živými, ani nad mŕtvymi má niekoľko aspektov. Krišna keď začína vysvetľovať Bhagavad-gítu, tak má na mysli jednu konkrétnu vec. Začína práve od toho, že človek ktorý má poznanie, alebo inými slovami človek, ktorý je múdry, nesmúti.

Môžeme to chápať rôznym spôsobom: Že nebyť smutný znamená, že by som nemal prejavovať emócie. Niečo sa okolo mňa deje, ale mne by to malo byť jedno.

Príklad: Máte paradajku, ktorá leží u vás v kuchyni na stole. Leží tam je krásna, čerstvá, šťavnatá, zrelá. Keď chodíte okolo a pozeráte sa na ňu, tak sa radujete. Aká krásna šťavnatá paradajka. Radujete sa jeden deň, dva, týždeň a týždeň nebudete v kuchyni a spomeniete si, že máte v kuchyni na stole šťavnatú paradajku. Prídete do kuchyne a tam uvidíte iba takú šupku. Celá vyschla, úplne sa vyparila celá tá šťava. Možno aj zhnila. Musíte ju vyhodiť do koša. Budete nariekať, taká šťavnatá paradajka a takto zhnila.

Múdry nesmúti, lebo koná v správnu chvíľu správnym spôsobom. Múdry človek príde a chápe, že to je paradajka a že je dočasná. Keď vieme, že je dočasná, tak ju obetujeme Pánovi a zjeme. V tomto je podstata múdrosti, že chápeme, že je paradajka dočasná, tak by som ju mal obetovať Pánovi a zjesť, pokiaľ je ešte čerstvá.

Predstavte si hlupáka. Hlupák vidí šťavnatú paradajku a myslí si, že bude taká večne. Nakoniec bude sklamaný a smutný, že paradajka zhnila. Absolútne prvý pokyn Bhagavad-gíty nespočíva v tom, aby sme mali kamenné srdce. Keď čítame knižku Zlatý Avatar, tak všetci tí oddaní, ktorí sú tam popísaní majú dobré srdce. Problém nie je to, čo je v tých veršoch napísané, ale to, ako ich chápeme.

V čom je chyba nás ľudí, ktorí žijeme na západe? Nemyslím teraz Česko a Slovensko, ale tie krajiny, kde nenasledujú védske princípy. Problém je v tom, že konáme nesprávnym spôsobom. Alebo sa celkovo snažíme utiecť od nejakej činnosti. A nakoniec dôjdu nejaké zlé reakcie a človek trpí. Keď Krišna hovorí v tomto verši o tom, že múdri nesmútia nad živými ani nad mŕtvymi, tak nemá na mysli, že taký mudrc má kamenné srdce. To, že oddanosť znamená kamenné srdce je úplné nepochopenie. Oddanosť znamená, že sa človek snaží konať správne v správnu chvíľu.

Tento verš nás učí, že ak konáme správne v správny čas, tak nevzniknú okolností pri ktorých budeme zarmútení.

Príklad: Prídeme k oddaným a vidíme, že opustili telo a ak sme nekonali správne, nebudovali sme s nimi vzťahy, tak budeme smutní, lebo už s nimi nebudeme mať šancu tie vzťahy rozvíjať. Uvedomíme si, že s týmto som mohol lepšie rozvíjať vzťahy, tohto som urazil, mal som sa mu ospravedlniť, ale neurobil som to. Toto sú tie dôvody pre ktoré sme zarmútení. Mohli ste s niekým rozvrhnúť veľmi blízke vzťahy, ale už nebudeme mať možnosť. Ten čas nedokážeme vrátiť naspäť. Verš nehovorí, že by sme sa mali zbaviť emócií, naopak emócie by sme mali mať. Nemali by sme sa vyhýbať tomu, že budeme pociťovať nejaký zármutok, pretože to je bežné a prirodzené. Vo verši je to o tom zármutku a to je niečo celkom iné.

Príklad: Budú vaši rodičia žiť večne v tých telách, v ktorých sú teraz? Môžeme predpokladať, že za nejaký čas opustia telo. Preto pokiaľ majú ešte telo, dnes, zajtra, každú chvíľu, by sme s nimi mali správne rozvíjať vzťahy. Ponúkať im prasádam, jednoducho sa opýtať ako sa majú, čo robia. Možno zistite, že potrebujú s niečím pomôcť. Je rozumné konať takýmto spôsobom, pretože za nejaký čas opustia svoje telo a už nebudete mať možnosť plniť svoju povinnosť vo vzťahu k nim. Ak ste im nevenovali dostatok času, tak budete smutní.

Chápete, že je telo dočasne? Ak chápeme, že je telo dočasné, tak postupujeme správne vo vzťahu k rodičom, pretože chápeme, že za nejaký čas už nebudeme mať tú možnosť. Keď konám správne, tak chápem, že je telo dočasné. Ak konám nesprávne, tak je to dôkaz toho, že si myslím, že je telo večné a nechápem, že je dočasné.

V tomto verši to nie je o nejakej informácií, o objeme dát, ale o to aký spôsobom používame v každodennom živote informáciu, ktorú sme získali. Ak ju nepoužívame v každodennom živote, tak je to iba mŕtva informácia. Ona len dokazuje, že nemáme skutočné pochopenie.
Poslaním tohto verša je, aby nás prinútil zamyslieť sa.

Otázka: Máme to chápať tak, že väčšina ľudí, ktorí smútia keď niekto odíde je kvôli tomu, že si vyčítajú, že konali nesprávne?

Áno. Zmyslom verša nie je to, že by nám to nemalo byť ľúto, že by sme nemali pociťovať emócie. Pretože my sa venujeme bhakti yoge. A bhakti yoga je yoga lásky. Slúžime pre to, aby sa naše srdce stalo mäkkým a láskavým. Šríla Rúpa Goswámi hovorí o tom, že prílišné odriekanie diskvalifikuje človeka v pokračovaní sadhana bhakti. Ak má človek tvrdé srdce, tak sa pre neho stane postupom času praktikovanie nereálne.

Príbeh: Vo védskych písmach je taký príbeh. Prišiel žiak za duchovným učiteľom a poprosil ho, aby ho naučil láske k Bohu. Duchovný učiteľ sa ho opýtal, či miloval niekoho vo svojom živote. Kandidát na žiaka hrdo povedal, že nie. A citoval tento verš – múdri ľudia nesmútia ani nad živými, ani nad mŕtvymi. Duchovný učiteľ mu odpovedal, prepáč ale ja ťa nedokážem naučiť láske k Bohu. V prvom rade by sme sa mali naučiť správne konať. Prosím vás nemyslite si, že oddanosť znamená, že máme právo ignorovať všetkých, ktorí nás obklopujú. Tak to nedokážeme. Takéto konanie absolútne nikoho nepriblížilo a nepriblíži k Bohu. Preto je dôležité študovať Bhagavad-gítu a správne chápať tie verše. Aby sme mohli správne konať a vo výsledku nesmútiť, ani nad živými, ani nad mŕtvymi.

Otázka: Zdá sa, že sú to také dve úrovne. Jedna filozofická všeobecná a druhá taký každodenný život s prirodzenými vzťahmi, lebo sa ukazuje, že aj ľudia, ktorí si svedomito plnia svoje povinnosti voči druhým a robia veci, tak ako by mali, tak sú nakoniec tiež zarmútení, keď ich opustia. Kvôli tej citovej náklonnosti a to poznáme aj zo života rôznych veľkých svätcov a áčaryov. Otázka je, či sa neprejavuje v našom každodennom živote taká tá naša prirodzená duchovná povaha, že tu nejde o filozofické pochopenie, ale skorej o osobný vzťah medzi tými dvoma osobami.

Musíme si uvedomiť, že človek musí mať emócie. Napríklad keď prídem niekam a vidím, že oddaní opustili telo, tak mi to bude ľúto. To je správna a normálna reakcia. Reč tu je o tom, že ak správne chápeme toto poznanie, tak my už v priebehu života konáme správne. To slovo zármutok, alebo trúchlenie by sme mali pochopiť tak, že človek nebude mať v srdci takú bolesť a výčitky svedomia. Budeme vedieť, že sme urobili maximum čo sme mohli a nebudeme si to vyčítať. Pochopenie, že sme urobili maximum nám dá ľahkosť v srdci a nebudeme mať výčitky. To neznamená, že by sme nemali mať emócie. Chcem vám povedať, že u oddaných by nemalo byť kamenné, železobetónové srdce, ale mäkké ako maslo. Srdce oddaného sa prirovnáva k maslu. Preto Šríla Prabhupáda išiel do neznáma, na západ kázať, pretože chápal, že všetci títo ľudia s ktorými mám večný vzťah trpia. On nehovoril, že mudrc nesmúti ani nad živými ani nad mŕtvymi, tak nech tam trpia. Nech si to užijú tí mäsožravci. On je Šríla Prabhupáda a išiel do neznáma kázať. A to je principiálne absolútne opačný prístup.
My ľudia západnej civilizácie máme tendenciu k impersonalizmu. Západný človek so svojou mentalitou keď počuje, že múdry by nemal smútiť nad živým ani nad mŕtvym, tak si povie. To je presne to čo som hľadal, ja som ten superman, terminátor. Idem a nemám absolútne žiadne emócie.

Vaišnavská kultúra je absolútne opačná. Keď vaišnavovia hovoria o tom, že múdri nesmútia ani nad živými ani nad mŕtvymi, oni to nechápu tak, že by sa malo vychovať nové pokolenie terminátorov. Ja už mám aj tak pocit, že po ulici chodia samí terminátori s kamennými srdcami. Emócie v každom prípade budú, ale ak konáme správne, tak tie emócie nebudú deštruktívne a nebudú nás ničiť. Keď budete mať nejakého dobrého kamaráta a on opustí telo, tak vám to bude prirodzené ľúto. No keď budete vedieť, že vaše kamarátstvo bolo skutočne pevné a v každej situácii v ktorej ste mohli ste pre neho urobili maximum, tak budete príjemne spomínať na chvíle, ktoré ste spolu prežili. Budete smutný, ale nebude tam ťažoba výčitiek. Skúsme popremýšľať nad svojím životom, nad vzťahmi vo svojom živote optikou tohto verša. Ako sa správate k rodičom, kamarátom, partnerom, príbuzným. Skúste sa s nimi rozprávať, skúste im pomôcť ak môžete a uvidíte, že toto z vás urobí protiklad terminátorov.

Otázka: Čo v prípade, že ten kto zomrie má výčitky a ostane tu ako duch a bude nás prenasledovať?

Je to jednoduché musíte sa o neho postarať. Ak prichádza práve k vám a prosí vás o pomoc, tak môžeme za neho odchantovať niekoľko kôl japy, môžeme mu ponúknuť prasádam, alebo sa za neho pôstiť.

Otázka: Védska definícia múdrosti je v Šrímad Bhagavatame 11.29.14 a je, že múdry je ten kto preukazuje úctu každému.

Ďakujem je to dôležité pochopiť, obzvlášť začínajúci oddaní často nerozumejú niektorým termínom. Väčšinou sa snažíme vysvetľovať védske poznanie podľa svojich podmienení. Preto je dôležité, aby sme videli, že sa zlepšuje náš vzťah s tými, ktorí nás obklopujú. Napríklad ak chceme pochopiť čo je poznanie, tak o tom Krišna hovorí v trinástej kapitole Bhagavad-gíty. Sú to verše z Bhagavad-gíty 13.8 až 12. Týchto päť veršov od 8 po 12. Môže sa nám zdať zvláštne, že tam Krišna vymenováva nejaké charakterové vlastnosti. A to je práve to, že kultiváciou charakterových vlastnosti sa stávame naozaj múdrymi. Poznanie nie je informácia. Skutočne poznanie sú prejavené charakterové vlastnosti. Poznanie sú správne charakterové vlastnosti.

Príbeh: Možno poznáte príbeh o Yudhisthirovi maharajovi, keď sa učil spolu so svojimi bratmi u svojho duchovného učiteľa. Dostali za úlohu naučiť sa text. V texte boli popísané charakterové vlastnosti. Keď sa učiteľ začal pýtať koľko textu sa naučili, tak Yudhisthira, ktorý ešte nebol kráľom povedal, že sa naučil len prvé tri slová. Učiteľ sa nahneval a začal ho karhať, prečo si sa naučil iba prvé tri slová? Zobral palicu, aby ho potrestal a v tom momente povedal Yudhisthira, prepáčte ja som vás oklamal. Ja som v tomto momente pochopil, že som sa naučil iba dve slová a nie tri. Pretože tretie slovo bola vlastnosť, nehnevaj sa a ja som sa na vás nahneval, keď ste ma chceli potrestať. Prvé dve vlastnosti boli čestnosť, pravdivosť a tretiu som sa ešte nenaučil nakoľko som sa na vás nahneval.

Poznanie nie je to čo sa nabifľujeme naspamäť. Poznanie sú charakterové vlastnosti, ktoré v sebe kultivujeme.

Príbeh: Príbeh zo života Šrílu Prabhupádu. Bolo to vo Vrindavane. Jeden žiak prišiel k Šrílovi Prabhupádovi na daršan. On len tak mimochodom povedal: „Šríla Prabhupáda, ja viem naspamäť všetkých sedemsto veršov Bhagavad-gíty.“ Šríla Prabhupáda na to absolútne nereagoval. Tomu žiakovi sa to asi nepáčilo, pretože povedal: „Šríla Prabhupáda, počuli ste, že ja som asi jediný z vašich žiakov, ktorý vie naspamäť celú Bhagavad-gítu? Rozumiete tomu jediný váš žiak.“ Šríla Prabhupáda len povedal: „No dobre.! Žiak bol veľmi sklamaný.

No tento príbeh má pokračovanie. Tento oddaný naštvane odišiel. Na druhý deň bol v noci lejak, tak bolo potrebné upratovať, to bolo v Krišna Balaram mandíre. Boli tam kaluže na cestičkách a oddaní vymetali kaluže vody, aby vyschli. Oddaní sa to snažili čo najskôr upratať ešte predtým, než mal ísť Šríla Prabhupáda na rannú prechádzku. Všetci niečo robili a tento oddaný tam stál a čakal kým Šríla Prabhupáda pôjde na prechádzku. Keď Šríla Prabhupáda vyšiel, tak on k nemu pribehol, zložil ruky a začal citovať verše z Bhagavad-gíty. Hovoril niečo v zmysle: „Ó, Šríla Prabhupáda, iba prozreteľnosť vás poslala na moju cestu, aby ste viedli ako kapitán moju loď týmito ťažkosťami.“ Bola tam ešte nejaká kaluž a Šríla Prabhupáda svojou paličkou pichol do tej kaluže a hovoril: „Toto tiež poslala tá prozreteľnosť?“ Niečo v tom zmysle, prečo to nie je upratané.

Podstata nie je to čo hovoríme, aké veľké reči máme, ale čo dokážeme prakticky urobiť. Bhagavad-gíta 13.8 preto prvé slová hovoria amānitvam adambhitvam. A je predpona a znamená nie, opak, mani znamená falošné ego, damba znamená pýcha. A znamená to, ten kto sa nesnaží získať falošnú slávu a uznanie. Tak isto tretí verš Šikšástaky, tam je tiež to slovo amaninam, bez pýchy. Absolútny základ poznania je to, že človek nie je pyšný. Podstata nie je v tom, aby sme sa naučili naspamäť sedemsto veršov Bhagavad-gíty. Tým nechcem povedať, že by sme sa nemali učiť verše z Bhagavad-gíty. No nemali by sme sa ich učiť preto, aby sme sa tým chválili pred ostatnými. Pretože v tom prípade príde Šríla Prabhupáda a svojou paličkou pichne do kaluže, ktorá je v našom srdci a spýta sa: „Toto je čo?“

Našou úlohou je rozvíjať správne charakterové vlastnosti. A ako môžeme pochopiť, že rozvíjame správne charakterové vlastnosti? Hlavným kritériom bude to, že sa naše vzťahy so všetkými naokolo budú zlepšovať. Charakterové vlastnosti sa nedokážu prejaviť samé od seba.

Skúsim vás nasmerovať otázkami, aby sme lepšie pochopili podstatu: Ja som napríklad pricestoval z Uralu, a bola tu otázka, či niekto vie, kde je Ural. Možno niekto zaregistroval to, že zopár rokov dozadu spadol na Rusko veľký meteorit a to bolo presne v našom meste, kúsok od môjho domu. Aspoň budete vedieť približne, kde to je. Aké auto je v Európe považované za kvalitné, a aké za nekvalitné? BMW je kvalitné a Trabant nekvalitný. Podľa čoho to usudzujete? Keď bude stáť BMW aj Trabant v garáži a budú naleštené, tak medzi nimi nedokážete zistiť ten rozdiel. Takže v čom sa prejaví ten rozdiel? Podstata spočíva v tom, že tam, kde sa ten nekvalitný automobil pokazí, tak tam ten kvalitný bude pracovať. V tomto je podstata kvality.

To isté platí aj pri charakterových vlastnostiach. Pokora neznamená, že si sadnem niekde do rohu a budem akože pokorný. „Ja som taký pokorný a všetci vidia, že som taký pokorný? Ak to nevidíte, tak vám to môžem všetkým ukázať, aby ste mi všetci uverili.“ Pokora sa neprejavuje v takomto chovaní. Pokora sa prejavuje v schopnosti správne budovať vzťahy a správne konať vo vzťahu k ostatným. Správne komunikovať s ostatnými, tam kde už nás jeden pošle niekam, tak tam my budeme neustále prejavovať pokoru. Ten človek, ktorý nás už pošle niekam, tak to je ten Trabant. A BMW bude pokračovať úprimne a pokorne. Ono sa nepokazí.

Charakterové vlastnosti ľudí sa prejavujú v schopnosti správne komunikovať s ostatnými, aby boli všetci vo výsledku pozitívne naladení.

Otázka: Chcel by som sa opýtať, či by ste mohli povedať, čo bol hlavný rozdiel medzi službou teraz a kedysi. Počul som, že kedysi vo védskej spoločnosti, aj u starých Slovanov. (Tu pokračovanie otázky chýba, lebo vôbec nechápem otázke.)

Áno to je možné a najdôležitejšia vec, ktorú najskôr musíme pochopiť. Ak chceme zmeniť svet musíme zmeniť najskôr sami seba. To najlepšie, čo môžeme urobiť pre svet je zmeniť samých seba. Sú veci na ktoré máme priamy dosah, ale sú veci, ktoré nemôžeme ovplyvniť.
Nedokážeme ovplyvniť druhých, pretože oni majú svoju vlastnú slobodu výberu. A dokonca ani Krišna ju neberie. Dáva možnosť výberu každému človeku. Človek môže konať tak, ako považuje za správne. Ak budeme hovoriť ľudom ako majú konať a ako nemajú konať, tak budú len vznikať konflikty.

No keď meníme sami seba, tak ostatní ľudia vidia, že nasledujeme niečo, čo ma robí lepším človekom. Do určitej miery môžeme vplývať na každého, ale v tom vplyve je pozitívny aspekt a negatívny aspekt. Keď sa pozrieme z pohľadu šástier, tak u drvivej väčšiny ľudí nie je kompetencia používať negatívne vplyvy. Je veľmi malé množstvo ľudí, ktorí majú právo nám dať negatívnym spôsobom niečo najavo. Napríklad rodičia k svojim malým deťom majú túto povinnosť. Váš šéf to môže robiť vo vzťahu k vám ako k zamestnancovi, ale v rámci určitých pravidiel. No keď začneme meniť svoje charakterové vlastnosti na pozitívne, tak nám ľudia budú sami načúvať a začne ich to zaujímať.

Táto téma je veľmi obsiahla a je to téma kto je líder, alebo vodcovská osobnosť a ako kultivovať v ňom tie správne charakterové vlastnosti, ako z neho vychovávať správneho lídra. Je to na rozsiahly seminár. V krátkosti by som odpovedal takto.

Otázka: Dá sa povedať, že aj to BMW v rukách nezodpovedného vodiča nemusí dôjsť do cieľa, ako ten Trabant v rukách zodpovedného vodiča. Napríklad bezdomovec, ktorý úprimne prejavuje oddanú službu sa môže skôr realizovať, ako nejaký falošný guru, ktorý to len hrá.

Je to správna poznámka. Uvádzame tie príklady ako nejaké zjednodušenie, aby sme dokázali na základe toho čo už poznáme pochopiť to, čo by sme sa mali naučiť. Čiže otázka je v tom, čo je to kvalita, čo sú to vlastnosti. Vlastnosti, alebo tie charakterové vlastnosti sú schopnosti byť odolný voči negatívnemu vplyvu. Kvalitná vec má schopnosť viac odolávať negatívnemu vplyvu.

Príklad: Kvalitné oblečenie môžeme dlhšie nosiť. Nekvalitné pár krát operiete a už nemá svoj tvar ani farbu. Kvalitný dom stoji dlhšie ako nejaká búda. V kvalitnom dome sa môžete aj v zime vyzliecť, ale v nekvalitnom ani v lete nepociťujete komfort. Kvalitnú obuv nosíte dlhšie a nekvalitnú pár krát obujete a odlepí sa vám podrážka. Toto je ten princíp. Charakterové vlastnosti, tak ako kvalita výrobku, tie sa prejavujú v praktickej činnosti.

Príklad: Ja si myslím, že som pokorný človek. Každý z nás si myslí, že je pokorný? Z tých kto sú pokorní, skúste sa zamyslieť nad situáciou, aké jednoduché je byť pokorný doma a aké ťažké je byť pokorný v zložitej situácií niekde v spoločnosti. Kde vás môžu vyviesť z rovnováhy.

Neviem aký tu máte zvyk, ale v Prahe by ma už umlčali, ako jedného maharaja, ktorému ukázali, že už je čas skončiť, takže asi skončíme. Môžem odpovedať na otázky, ale neviem nakoľko ste vy pripútaní k tomu, aby sa presne začalo s prasádam. Pretože mňa už naučili tej pražskej disciplíne.

Otázka: Je nejaká všeobecná rada v skratke, čo robiť, aby sme mali mäkšie srdce?

To je veľmi široká téma. V podstate absolútne všetky aspekty duchovnej praktiky oddaných privedú k tomu, že sa naše srdce stane mäkším. Problém je, že nemáme skúsenejšieho poradcu, ktorý nezainteresovane vidí nejaké veci v nás a môže nám poradiť a nasmerovať nás. Ak máme takéhoto staršieho, tak nám pomáha predísť chybám, ktoré by sme inak robili. No ak takého oddaného nemáte, tak je potrebné aspoň v sebe kultivovať úprimné vzťahovanie sa a kritický pohľad sám na seba. Naozaj robím všetko správne? Možno som sa dopustil nejakej chyby.

V tejto súvislosti si spomínam na jeden list jedného žiaka Šrílu Prabhupádu. On v ňom píše niečo v tomto zmysle: „Šríla Prabhupáda, ja sa veľmi trápim myšlienkou, či náhodou nekonám nejaké priestupky vo vzťahu k ostatným oddaným.“ Inými slovami, pýta sa presne to isté, či má dostatočne mäkké srdce. Či sa správne správa k ostatným oddaným. Šríla Prabhupáda mu odpovedal: „Už to, že o tom premýšľaš je dobrý znak.“

Absolútne minimum, aby sme dokázali niečo uvidieť a pokračovať, je to, aby sme sa zamýšľali nad tým, či je skutočne naše srdce mäkké, alebo nie je. Celá vaišnavská sadhana, ak sa robí správne, tak spôsobí to, že naše srdce zmäkne.