“Najvyšší cieľ života môžeme dosiahnuť pokiaľ je naše telo zdatné a silné. Mali by sme preto žiť tak, aby sme mali vždy zdravú a silnú myseľ a inteligenciu, aby sme potom mohli rozlíšiť cieľ života od života plného problémov.” (Śrímad Bhagavatam 7.6.5)

Brahmacarya (regulovaný celibát) sama o sebe je najlepší liek. Ako hovorí Dhanvantari svojim žiakom:

“Brahmacarya je určite drahocenný poklad. Je tým najlepším liekom. Je to slasť, ktorá ničí choroby, chradnutie a smrť. Ak chce niekto dosiahnuť mier, získať telesný lesk, pamäť, poznanie, byť zdravý a dosiahnuť sebarealizáciu, mal by dodržovať brahmacaryu. Je to tá najvyššia dharma, najvyššie poznanie, najväčšia sila.” Takže “brahmacārī by si nemal sťažovať na žiadne choroby”.

Pre dnešnú generáciu je zdravie problémom. Vznikol ale hlavne preto, že sme z nevedomosti jedli nezdravú stravu a sebazničujúco sme si užívali. Niektorí ašpirujúci bhakti-yogíni si nepripúšťajú svoje zdravotné problémy a skoro sa nestarajú o stav svojho hmotného tela. Ale to má blízko k māyāvādskej filozofii, že “nie som toto telo a nemám s ním čo dočinenia”. Vaiṣṇava si ale myslí: “Toto telo nepatrí mne, patrí Kṛṣṇovi a musím Mu s ním slúžiť. Musí byť teda natoľko v poriadku, aby mohlo slúžiť Kṛṣṇovi.”

Śrīlovi Prabhupādovi veľmi záležalo na tom, aby si jeho žiaci udržovali dobré zdravie a často dával podrobné rady pre stravovanie a liečenie. Nezriedkavo svoje listy zakončoval slovami: “Dúfam, že ťa tento list zastihne v dobrom zdraví,” pretože toto telo je určené na službu Kṛṣṇovi. “Pre vaiṣṇavu je ochrana tela pre službu Kṛṣṇovi súčasťou oddanej služby.” (Kṛṣṇa, kap. 87) Ako Kṛṣṇovi služobníci musíme prihliadať na svoje zdravie, ale tiež sa nenachytať a nezačať sa prehnane starať o telo na úkor správnej duchovnej kultúry a pokroku.

Musíme mať vyrovnaný postoj. Bhakti-yogíni by mali mať základné znalosti praktickej starostlivosti o zdravie, mali by žiť a jesť uvážlivo, (vegetariánsky, prijímať prasādam v pravidelnú hodinu), pokračovať v bhakti-yóge a robiť všetko nevyhnutné k udržaní zdravia. Nemali by sa nechať ovplyvniť rôznymi bláznivými nápadmi, ako sa zdravo stravovať, zbytočnými zvláštnymi diétami alebo inými nezmyslami o zdraví, ktoré si materialisti vymysleli a každú chvíľu to nahrádzajú niečím iným.

Śrīla Prabhupāda: “Oddaný prijíma iba tie veci, ktoré mu pomáhajú udržať dušu a telo pohromade, a vzdáva sa vecí, ktoré zvyšujú telesné nároky. K udržiavaniu tela je potrebné prijímať iba nevyhnutne potrebné veci. Znížením svojich telesných potrieb môže človek odovzdať svoj čas výhradne rozvoju vedomia Kṛṣṇy pomocou spievania svätých mien Boha.” (Zlatý Avatar, kap. 1)

Nikto sa nemôže stať yogīnom, pokiaľ sa prejedá alebo je príliš málo, spí priveľa alebo naopak spí nedostatočne. Ten, kto je umiernený v prijímaní potravy, spánku, aktívnom odpočinku a práci, môže vykonávaním yógy dosiahnuť úľavu od všetkých hmotných strastí.” (Bhagavad-gíta 6.16-17)

Jedenie

Podľa Śrīly Prabhupādy choroby obvykle spôsobuje prejedanie, nečistota alebo úzkosť. Nadmerné jedenie je príčinou mnohých chorôb. Tiež vedie k prehnanému spánku, ktorý je ďalšou prekážkou pokroku v duchovnom živote. Prejedanie sa týka množstva aj zloženia stravy, pretože pravidelné trávenie ťažkých jedál nie je dobré pre zdravie, nie ešte aby to bolo vhodné pre brahmacārīnov. “Rozrušeniu z rôznych chorôb sa môžeme vyhnúť usmerneným stravovaním.” (Śrímad Bhagavatam 1.9.27)

Śrīla Prabhupāda rozoberal dôležitosť ovládania jazyka nasledovne:

“Na bhakti-mārge, ceste oddanej služby, musí človek dôsledne nasledovať usmerňujúce zásady tak, že najprv ovládne svoj jazyk (sevonmukhe hi jihvādau svayam eva sphuraty adaḥ). Jazyk (jihvā) môžeme ovládnuť spievaním Hare Kṛṣṇa mahā-mantry, rozprávaním o veciach, ktoré sa týkajú Kṛṣṇy, a neochutnávaním ničoho, čo nebolo obetované Kṛṣṇovi. Ak niekto môže takto ovládať svoj jazyk, brahmacarya a ďalšie očisťujúce procesy budú automaticky nasledovať.” (ŚB 6.1.13-14)

Tradične sú jogíni odriekaví, obzvlášť v jedení. Prílišné jedenie alebo jedenie bohatých a ťažkých jedál (tzn. jedál s vysokým obsahom bielkovín, masla, oleja, cukru, vrátane medu, sušeného ovocia alebo orechov) či veľmi korenených jedál iba posilňuje zmysly, ktoré sú potom ťažko ovládateľné. Každý s tým má osobnú skúsenosť. Preto by sme mali také jedlá prijímať len v malom množstve. Śrīla Prabhupāda: “Oddaní by mali jesť čo najjednoduchšie. Inak budú stále viac pripútaní k hmotným veciam a ich posilnené zmysly budú postupne vyžadovať viac a viac hmotného pôžitku. Potom sa skutočný záujem v živote – pokrok vo vedomí Kṛṣṇy – zastaví.” (ŚB 4.18.10) “Zvlášť pre bhaktov je prejedanie veľmi zlé.” (Rozhovor 14.7.1974)

Mlieko je pre bhakti-yogínov dôležitou potravinou. (“Mlieko znamená kravské mlieko.” Rozhovor 30.4.1973) Mlieko vyživuje mozgové tkanivo, ktoré potom pomáha človeku chápať duchovné poznanie. “Človek by mal prijímať dostatok mlieka, a vďaka tomu si potom môže predĺžiť život, vyvinúť svoj mozog, vykonávať oddanú službu a nakoniec dosiahnuť priazne Najvyššej Božskej Osoby.” (ŚB 8.6.12)

“Musíme si prečistiť naše mozgy, a k tomu je treba piť denne mlieko. Nie veľa, tak pol alebo štvrť litra. To je dôležité.” (Prednáška 15.1.74) Mlieko sa pije veľmi horúce a trochu osladené, tak je dobre stráviteľné a prospešné pre mozog. Avšak prílišné pitie mlieka nie je dobré. Keď Śrīlovi Prabhupādovi raz povedali o nejakých bhaktoch, ktorí pili veľa mlieka pre rozvoj svojho mozgu, povedal, že nadmerné pitie mlieka je rājasika – v kvalite vášne. (Rozhovor 14.7.1974)

“Stravovací program by mal byť výživný a jednoduchý, nie prepychový. To znamená chapātī, dāl, zeleninový chod, trochu masla, ovocia a mlieka. To stačí pre udržanie dobrého zdravia. Ale nemali by sme si dopriavať sladké guľôčky, halvu alebo niečo podobné každý deň. Príliš prvotriedneho jedla môže nabudiť naše pohlavné túžby, to sa týka hlavne sladkostí. Hlavne jedzte Kṛṣṇa prasādam, len si ale dajte pozor, aby ste si nezvykli na prepych. Kṛṣṇovi môžeme ponúknuť najkrajšie jedlá, ale prasādam pre nás by malo byť jednoduché.” (List 20.11.1969)

„Jedenie by malo byť obmedzené. Prílišné jedenie vedie k prehnanému spánku, a potom aj k pohlavnej túžbe.” (List 9.1.1975)

Niektorí oddaní nariekajú nad svojou neschopnosťou ovládať jazyk počas prijímania prasādam (obetovaného jedla). To ale nie je dôvod k sklamaniu. Nasledovaním sľubu, že budeme jesť len Kṛṣṇa prasādam, už svoj jazyk ovládame, pretože mu nedávame žiadne nezmyselné jedlá. A ak budeme jednoducho iba pokračovať trpezlivo s našou oddanou službou, časom tieto sklony k prejedaniu samovoľne prekonáme. Kṛṣṇa nám pomôže.

Prejedanie sa prasādamom nie je ale vždy iba nesprávna neresť. Nakoniec vedomie Kṛṣṇy je “náboženstvo kuchyne”. Ako jogíni sa musíme pokúsiť ovládať sa, avšak ako bhaktovia vieme, že je lepšie vziať si desaťkrát viac prasādam než zjesť správnu porciu bhogy (neobetovaného jedla iba za účelom zmyslového uspokojenia jazyka). Niekedy vo festivalovej nálade bhaktovia dokonca podporujú jeden druhého, aby si vzali ešte viac a viac. Aj Pán Caitanya to robil.

V oddanej službe je odriekanie aj zábava a ako a kedy ich použiť, bez toho aby sme boli chytení v niyamāgrahe (Nektár pokynov, druhý verš), je umenie, ktoré sa oddaní musia naučiť. – Raz v južnej Indii sa Prabhupāda chystal prijímať prasādam v dome jedného životného člena. Ale Pradyumna, Prabhupādov pomocník v sanskrite, odmietol, že sa postí. Prabhupāda povedal, že ten jeho pôst je náladový. (Citovaný Basu Ghoṣa dāsa)

Naši guruovia, šesť Gosvāmīch z Vṛndāvanu, nejedli takmer nič. Boli tak uchvátení službou Rādhe a Kṛṣṇovi, že v podstate zabudli jesť a spať. Nepripadá v úvahu napodobňovať tak veľkých ācaryov. Máme skrátka len kráčať v ich stopách a s plnou vierou oddane slúžiť podľa ich pokynov.

Spánok

Spánok je stav kvality nevedomosti, preto sa ho bhakti-yogíni snažia čo najviac obmedziť. “Nemali by sme spať viac než šesť hodín denne. Kto z dvadsiatich štyroch hodín prespí viac než šesť hodín, je celkom isto pod vplyvom nevedomosti.” (Bhagavad-gíta 6.16) “

„Ten, kto si je vedomý Kṛṣṇy, je vždy pozorný vo vykonávaní svojich povinností, a preto považuje zbytočne prespaný čas za veľkú stratu. Človek vedomý si Kṛṣṇy nemôže ani minútu svojho života stráviť bez služby Pánovi. Preto svoj spánok udržuje na minime.” (Bhagavad-gíta 6.17)

“Duchovnou kultúrou môžeme spánok prekonať.” (Śrímad Bhagavatam 1.9.27)

Niektorým bhaktom stačí len päť hodín spánku denne alebo aj menej, iní zase potrebujú šesť hodín a viac. Vstávať a chodiť odpočívať v tú istú dobu pomáha ovládať spánok. Všeobecne sa dá povedať, že by nikto nemal spať dlhšie ako šesť hodín vkuse. Jogín podľa tradície nemal povolené spať cez deň, a malo by sa to teda čo najviac obmedziť. Vstávanie pred štvrtou hodinou rannou je nutnosťou (Śrīla Prabhupāda na tom trval). Počas ranného programu potrebujeme byť riadne bdelí, aby sme mohli vstrebať transcendentálny zvuk počas mantra-yogy, a preto v túto dobu nepodriemaváme. Jogínom, ktorí sa cítia behom ranného programu ospalí, sa odporúča opláchnuť si tvár studenou vodou.

Je pekné chcieť svedomite pracovať a dlhé hodiny slúžiť Kṛṣṇovi. Ale pamätajte, je lepšie byť osemnásť hodín úplne bdelí než dvadsať hodín napol prebudený (to platí hlavne pre vodičov: Nesadajte za volant, ak ste unavení). Ak zápasí niekto pravidelne behom ranného programu so spánkom, mal by si zariadiť, aby si išiel večer ľahnúť skôr alebo aby si mohol odpočinúť trochu počas dňa.

Pre brahmacārīho je najlepšie spať na tenkej podložke, nie na matraci. V Indii je možné zohnať podložky z trávy a na západe z umelej hmoty alebo z peny. Druhé menované tiež zabraňuje prenikaniu chladu z podlahy. V zime k tomu v Indii slúži nejaký matrac. Matrac môžu používať tiež tí, ktorí trpia telesnými bolesťami. Mal by ale byť tenký. Silné, luxusné matrace nie sú pre brahmacārīho či odriekavých jogínov.

Cvičenie

Śrīla Prabhupāda nebol cvičeniu príliš naklonený, ale celkovo proti tomu nič nemal. Keď oddaný cíti potrebu pár minút denne si zacvičiť, nedá sa proti tomu nič namietať. Potreba cvičiť vo veľkom závisí na veku, zdraví a osobnom sklone. Ale ak sú jogíni dosť telesne činní, nepotrebujú prepracované cvičebné programy. Tancovanie v kīrtane a chôdza počas spievania japy (recitovanie mahá-mantry) automaticky telo precvičí, bez toho že by sme o tom premýšľali. Bhaktovia by mali cvičiť umiernene, inak bude zosilňovať ich telesné vedomie. Počúvaním Prabhupādových bhajanov alebo prednášok pri cvičení nám pomôže zostať na úrovni vedomia Kṛṣṇy, ktoré je protikladom k telesnej úrovni. Náročné cvičenie v noci sa neodporúča, pretože zvyšuje telesné teplo a aktivitu v dobe, kedy by telo naopak malo byť pokojné.

Postava

Śrīla Prabhupāda raz poznamenal, že jeden oddaný menom Ṛṣi Kumāra mal ideálnu postavu brahmacārīho. Bol strednej postavy, len trochu silnejší – nie zavalitý, nie vychudnutý, ani nie svalnatý. (Citované podľa Jayādvaity Svāmīho) Samozrejme nemôžeme zmeniť svoju telesnú stavbu, ale pre oddaných je priberanie obzvlášť nepriaznivé. (Śrímad Bhagavatam 4.28.36)

Na druhú stranu byť chudý a vyziabnutý ako asketický yogī nie je náš proces. Śrīla Prabhupāda bol veľmi znepokojený, keď niekto z jeho žiakov bol príliš chudý, a trval na tom, že musí jesť dostatočne. (Citované podľa Śatadhanyi dāsa). A brahmacārī by sa celkom isto nemal snažiť zvýšiť si svoj svalový objem. Keď niekto chce napodobňovať Mr. Universe, tak je očividne zmätený telesným poňatím života a je veľmi vzdialený od počiatočného pochopenia prvého pokynu Bhagavad-gīty: “Nie si toto telo”. Podobne, opaľovanie sa kvôli pekne hnedej koži alebo akejkoľvek takej činnosti smerujúcej k väčšej telesnej príťažlivosti nie je nič iné než māyā.

Čistotnosť

Čistotnosť je veľmi prepracovaná časť védskej kultúry.

Vonkajšia čistota je predpokladom k rozvinutiu vnútornej čistoty.

Ak nedokážeme udržať svoje telo a okolie čisté, ako potom môžeme dúfať, že odstránime špinu od nepamäti nakopenú v našich srdciach? “Čistotnosť má blízko k božskosti.” Śrīla Prabhupāda: “

„Ak nie sme čistí, Kṛṣṇa od vás zostane tisíce míl ďaleko.”

Prabhupāda chcel “revolučnú čistotu”. (List z 28. 2. 1972) Čistotnosť je sāttvika a zdravá, kde opak je tāmasika a neprijateľný. Védska kultúra vyžaduje od jogínov čistotnosť. A jeden z príznakov degradácie v Kali-yuge je v Śrīmad-Bhāgavatame popísaný práve tak, že “ľudia budú nečistí”. (Śrímad Bhagavatam 12.3.33).

Vonkajšia čistota vyžaduje úplne sa umývať trikrát denne (ráno, na poludnie a večer) alebo aspoň dvakrát denne alebo prinajmenšom raz po prebudení. Nie je nutné používať vždy mydlo, pretože voda sama o sebe už očisťuje. Umytie je povinné po vykonaní veľkej potreby. Na západe majú ľudia tendenciu používať iba toaletný papier, ale to je kvalita nevedomosti.

Po použití sú uterák alebo gāmcha (tenká látka na kúpanie bežne používaná v Indii) znečistené a je potrebné ich preprať. Utrieť sa nečistým uterákom je ako slonia kúpeľ. Človek sa skrátka len znova znečistí. Gāmchy uschnú skôr než uteráky, a sú preto pre bhaktov praktickejšie. Prať gāmchu mydlom po každom umytí nie je nutné, stačí ju len prepláchnuť vodou. Ale pravidelne si ich perte aj s mydlom a určite to nenechajte dôjsť tak ďaleko, aby zapáchali.

Umyte si ruky, keď sa dotknete niečoho nečistého (ako úst, nosných dierok, nôh a špinavých vecí).

Zuby, uši a nechty udržujte v čistote, jazyk si denne škriabte, strihajte si nechty a hoľte si pravidelne tvár a hlavu. Vlasy sú utvorené z odpadových látok tela, a preto podľa ayurvédy predstavujú výkaly.

Pravidelné holenie nám nielen udržuje čistý vzhľad, ale tiež nám pomáha cítiť sa čisto a mať jasnú hlavu. Oblečenie, vrecko na ruženec (Prabhupāda hovoril, že máme mať dve), posvätné šnúry, topánky, āśram, vozidlá – to všetko by malo byť udržiavané v poriadku a čistote. O človeku môžeme mnoho zistiť pozorovaním jeho čistotnosti a poriadnosti. Śrīla Prabhupāda bol vždy čistý, nepoškvrnený transcendentálny aristokrat.

Sama o sebe vonkajšia čistota bez vnútornej je k ničomu. K dosiahnutiu vnútornej očisty spievejte Hare Kṛṣṇa (mantra-yoga) a nemyslite na sex.