Goswámí z Vrindávanu a ďalší

Šríla Jíva Goswámí

„Vaišnavovia sú najväčšími filozofmi sveta a najväčší medzi nimi je Jíva Goswámí.“ (Šríla Prabhupáda)

Narodil sa v roku 1513 a už ako dieťa mal možnosť sledovať láskyplné výmeny medzi svojim otcom, strýkmi a Pánom Čaitanyom. Ako vyrastal, postupne vyvíjal všetky rysy mahápurušu, splnomocnenej osobnosti, ako sú pretiahnuté lotosové oči, vyčnievajúci nos a čelo, široké ramená a hruď, ruky siahajúce ku kolenám, farba tela pripomínajúca tekuté zlato a ďalšie znaky. To isté je potvrdené aj v Bhakti-ratnákare.

Bol zázračným dieťaťom a už v ranom detstve ovládal predmety ako je gramatika, poézia, logika a výklady písiem. Smrť jeho otca Anupamu, staršieho brata Rúpy a Sanátany Goswámích, na ňom zanechala zničujúce následky, a preto sa rozhodol zriecť tohto krutého sveta.

Vo svojich školských rokoch s veľkou túžbou po duchovnom osvietení študoval písma. V tej dobe tiež začal uctievať Božstvá Krišnu a Balarámu, ktoré považoval za totožné so Šrí Čaitanyom a Nityánandom. Rúpa a Sanátana v tej dobe už žili vo Vrindávane a mladý Jíva si prial sa k nim pridať. Vo svojich 20 rokoch, keď zomrela jeho matka, sa k nim rozhodol pripojiť, ale predtým navštívil dlho vytúžený Navadvíp. Tu stretol Pána Nityánandu, ktorý ho previedol po všetkých miestach Pánových zábav.

Potom sa zdržal vo Varanasí, kde dokončil svoje štúdium sanskritu u Madhusúdanu Váčaspatiho. Vo Vrindávane ho privítalo ostatných päť goswámích, spolu s Prabhódánandom Saraswatím, Kašíšvarom Panditom a Krišnadásom Kavirájom. Neskôr, keď prešiel ťažkými skúškami a uspokojil Rúpu goswámího svojou nesebeckú službou, bol prijatý medzi nich. Dožil sa 85 rokov a tento svet opustil v roku 1598.

Literárny prínos:

Celkom spísal približne 400 000 sanskritských veršov a medzi jeho hlavné diela patria:

1) Kniha gramatiky Hari-námámrita-vyákarana, ktorá má takmer mystický efekt na svojich čitateľov.
„Ak človek študuje túto knihu, naučí sa pravidlá sanskritskej gramatiky a zároveň sa stane oddaným Krišny.“ (Šríla Prabhupáda)

2) Gopál-čampú – opisuje Krišnove zábavy vo Vrindávane, Mathure a Dwárake.
3) Krám-sandarbha – nazývaná tiež  ‚siedma sandarbha‘ – je jeho podrobný komentár ku všetkým 12 spevom Šrímad Bhágavatamu.
4) Šesť Sandarbh (Šat-sandarbha), ktoré sa považujú za najdôležitejší filozofický prínos v dejinách Gaudíya vaišnavizmu:

a) Tattva-sandarbha – vysvetľuje, že Šrímad Bhágavatam je autoritatívnym dôkazom Absolútnej Pravdy (sambandha jnána).
b) Bhágavata-sandarbha – opisuje duchovný svet a moc Božstiev (sambandha jnána).
c) Paramátma-sandarbha – opisuje, ako Nadduša existuje všade (sambandha jnána).
d) Krišna-sandarbha – dokazuje, že Krišna je Najvyššia Božská Osoba (sambandha jnána).
e) Bhakti-sandarbha – popisuje, ako vykonávať oddanú službu (abhidheya jnána).
f)  Priti-sandarbha – vysvetľuje, že Krišna-préma je najvyšším životným cieľom (prayojana jnána).

Šríla Jíva Goswámí – Zjavenie

Jíva Goswámí bol synovcom Rúpy Goswámího a Sanátana Goswámího. Obdržal zasvätenie od Rúpy Goswámího a stal sa áčáryom (duchovným majstrom) po Rúpovi a Sanátanovi. Jíva Goswámí bol sanskritský učenec par excellence. Niektorí súčasní sanskritisti ho nazývajú najväčším filozofom a učencom, ktorý kedy žil. Jíva Goswámí, najmladší zo šiestich goswámích – následovníkov Pána Čaitanyu, bol tiež najplodnejším spisovateľom. Napísal asi dvadsaťpäť knih, vrátane Sat-sandarbhy, Gopala-čampú a Hari-námamrita-vyakáranam. Jeho samádhi stojí v chráme Rádhá-Dámodara vo Vrindávane.

Údaje o rokoch jeho zjavenia a odchodu sa rozchádzajú, isté však je, že žil na prelome 15. a 16. storočia. Už ako dieťa začal uctievať božstvá Šrí-Šrí Ráma-Krišna. Staroslitvo ich zdobil, ponúkal im bhógu a arati a pozorne im slúžil. I pri hraní boli jeho hry často spojené so zábavami Pána Krišnu.

Jíva študoval u miestnych panditov, stal sa zbehlým v gramatike, poezii a rétorike. Keď jeho učitelia pozorovali vývoj jeho skvelého intelektu, predpovedali, že bude veľmi svätou osobou. Neskôr vo svojom živote spísal gramatiku v sanskrite pre potešenie Pána. Toto dielo popisovalo pravidlá gramatiky, ktoré boli vysvetlené na príkladoch používajúcich svätá mená Pána. Táto gramatika, známa ako Hari-námamrta-vyakárana, je stále aktuálna a je predpísaná v školských osnovách v Bengálsku.

Raz v sne Jíva uvidel, že Šrí Ráma-Krišna prijali podoby Nitai-Gaurangy a tancovali. Obe podoby Pána mu vložili na hlavu prach zo svojich lotosových nôh a zmizli. Tento nádherný sen Jívu veľmi potešil a inšpiroval ho k opusteniu svojho rodinného života a plnému pohrúženiu sa do služby Nitai-Gaurangovi. Ale keďže bol jediným synom v rodine, v neprítomnosti svojho otca bol zodpovedný za staroslitovsť o svoju matku. Jívov otec opustil svoje telo na brehu Gangy, a keď sa to Jíva dozvedel, nesmierne sa zarmútil. Priatelia mu navrhli, aby sa šiel do Navadvípu ponoriť do kľudu vyzarujúceho z lotosových nôh Pána Nityánandu Prabhua, aby sa jeho myseľ a telo osviežili z planúceho smútku. V rovnakú dobu, keď Jíva zamieril so skupinou pútnikov do Navadvípu, vydal sa z Khardahy do Navadvípu tiež Nityánanda Prabhu. Keď dorazili do Navadvípu do domu Šrívása Pandita, Jíva sa stretol s Nityánandom Prabhuom a okamžite mu padol k nohám.

Šrí Jíva si užíval rôzných zábav s Nityánandou Prabhuom, cestoval po deviatich ostrovoch Navadvípu a svätých miestach Pánových zábav. Potom došiel do Kashi (Varanasí), kde študoval Védantu pod vedenim Šrí Mádhusudána Vachaspatiho, žiaka Sarvabhaumu Bhattáčaryu.

Šrí Jíva neskôr odcestoval do Vrindávanu, kde sa pripojil k spoločnosti svojich dvoch strýkov – k Šrí Rúpovi a Šrí Sanátanovi. Jíva zostal so Šrí Rúpom, ktorý ho vyučoval Šrímad Bhagavatam, dal mu zasvätenie a dal mu mantru. Jíva sa rýchlo zoznámil s závermi Šrímad Bhagavatamu, takže ho Šrí Rúpa mohol zamestnať korektúrou jeho Bhakti-rasamrita-sindhu. Jíva zostavil komentár k Bhakti-rasamrita-sindhu nazvaný Durgama sangamani. Keď Šrí Sanátana Goswámí zostavil Šrí vaišnava tošaní, komentár k desiatemu spevu Šrímad Bhagavatamu, Jíva ho korigoval a tiež vykonal korektúry. Tiež podľa Sanátanových pokynov zostavil Jíva komentár k Bhagavatamu nazvaný Laghu Vaishnava tošaní.

Jíva Goswámí – dochovaná literatura:

Hari-námamrta-vyakárana
Sutra-malika
Rásamrita-šéša
Gopála-virudavali
Šrí-Mádhava-mahátsava
Šrí-Sankalpa-kalpavrikša
Brahma-Samhita-tika
Bhakti-rásamrta-sindhu-tika (Durgama-sangamani)
Ujjvala-nílamání-tika (Locana-rocani)
Gopála-čampú
Sat-sandharbha (Tattva-sandarbha, Bhagavata-sandarbha, Paramátma sandarbha, Krišna-sandarbha, Bhakti-sandharbha, Priti-sandarbha)
Šrímad-Bhágavata-tika (Krama-sandarbha)
Laghu-vaišnava-tošání (komentár desiateho spevu Bhágavatamu)
Sarva-sambhadina (komentár k Sat-sandarbha)
Gopála-tapani-tika (Šrí-Suhkha-bódhini)
Padma-puránastha-yogasara-stotra-tika
Gáyatrí-vyakhya-vivrti (Komentár ku Gáyatrí mantre, ako je popísané v Agni Puráne, kapitoly 216-217)
Rádha-Krišnarčana-čandrika
Dhatu-sangraha
Bhavartha-sučaka-čampú

Jíva Goswámí – známe bhajany:

Adya Samastam Sa Phalam Jatam
Agharir Atha Sabhyaih
Aho Pasyatha Citram Gokula Raji
Aniruddha Bandha Visayanusandha
Bhismaka Pura Bhaga Calita Raja
Dvivida Duranta Caritra
Jarasutanubandhana Ksitisa
Jaya Jaya Madhava Vidhu Sangini Radhe
Jaya Krta Mathura Pravesa
Krsna Prema Mayi Radha
Partha Kratu Raja Pratha
Pasya Sakhi Jana So Yam Kasya
Radha Raka Sasadhara Murali Kara
Saha Bhratr Varyam Guror Grama Gami
Sakhi Dam Patyor Anayor Yugalam
Sakra Sravita Bhaumatikrama
Sneha Raga Maya Taila Haridra
Tvam Pundraka Slista Sandista
Vraja Madhura Madhuri Hrasita
Yam Sriman Vraja Raja Sindhuja

Šrí Gopál Bhatta goswámí

Bol synom Venkatu Bhatta, vaišnavského bráhmana zo Šrí sampradáye, a narodil sa v Šrí Rangame v južnej Indii. Raz Pán Čaitanya navštívil ich dom a zdržal sa tam počas štyroch mesiacov Čaturmásye. Za tú dobu obrátil celú jeho rodinu ku Gaudíya vaišnavizmu. Malý Gopál osobne slúžil Šrí Čaitanyovi, prijímal od Neho maháprasádam, pokyny a požehnania, čím sa stal áčáryom. Počas tohto pobytu sa Pán Čaitanya s Venkatom spriatelil. Krišna dás Kavirádž tento vzťah popisuje ako sákhya rasa. S každým sa dávali do reči, často sa smiali a vtipkovali. Raz sa Čaitanya Maháprabhu spýtal v humornej nálade Venkatu: „Prečo bohyna šťastia Lakšmídeví opustila šťastie Vaikunthy a svoju službu jej Pánovi Náráyanovi? Prečo išla do Vrindávanu a vykonávala askézu, aby dosiahla spoločnosť Môjho Pána Gopála, vradžského pastierika kráv? “

„Ja tomu nerozumiem, je to pre mňa skutočne záhada,“ odvetil Venkata. „Ty si ale Najvyššia Božská Osoba a môžeš mi to iste vysvetliť.“

„Pán Krišna má jednu jedinečnú vlastnosť,“ povedal Pán Gauranga. „Priťahuje srdce každého svojou mileneckou láskou (mádhurya). Pán Náráyana vlastní iba 60 transcendentálnych vlastností, ale Krišna ich má 64. Všetky oplývajú touto Jeho medovo sladkou vlastnosťou (mádhurya). Šrí Krišna preto priťahuje myseľ Lakšmídeví, ale Pán Náráyana nikdy nepriťahuje myseľ dievčat z Vradže. Pri jednej z vradžských zábav sa Krišna objavil pred gopíami, ktoré práve hľadali Krišnu, ako Náráyana. Akonáhle Ho dievčatá uzreli, vzdali Mu poklony a spýtali sa Ho, či tadiaľ nevidel ísť Krišnu. “ Ten, kto kráča v stopách gopíí, vyvinie spontánne lásku ku Krišnovi zbavenú báznivého postoja, čo Krišnu veľmi priťahuje. Gopí používajú krásu svojich duchovných tiel k potešeniu Krišnu v tanci rása a nikto nemôže dosiahnuť Krišnu bez ich nasledovania.

Po zasvätení Šrí Prabhódánandom Saraswatím prišiel Gopál Bhatta do Vrindávanu. Stal sa drahým priateľom Rúpu a Sanátanu Goswámích a robil tu bhadžany 45 rokov, a to hlavne v blízkosti jazierka Rádhá-kund. Na svojej púti po posvätných miestach získal 12 šálagrám šíl (špeciálna Krišnova podoba ako čierny kamienok). Neskôr (1542) sa jedna z nich, Dámódara šíla, prejavila ako nádherné Božstvo Rádhá Rámana, ktoré od tej doby s čistou oddanosťou uctieval.

Pán Čaitanya požiadal Gopála Bhattu o spísanie knihy, ktorá by zabránila šíreniu rôznych zvrátených nálad a nedbalostí vo vaidhí bhakti. Spolu so Šrí Sanátanom Goswámím zostavili Hari-bhakti-vilásu, autorizovanú knihu vysvetľujúcu duchovné praktiky v Gaudíya-vaišnava sampradáyi. Ďalej napísal Sat-kriyá-sára-dípiku a načrtol pre Šrí Jívu Goswámího osnovu Sat Sandarbhy.

Šrí Gopál Bhatta Goswámí je večným služobníkom Šrímatí Rádháráni. Je jednou z Jej ôsmych maňdžarí známou ako Guna maňdžarí. Jeho samádhi sa nachádza tesne pri chráme Rádhá-Rámana. Zasvätil Gopínátha Púdžárího Goswámího, Šrínivása Áčáryu a mnoho ďalších vaišnavov. Celý svoj dlhý život prežil ako brahmačárí v službe božstvu Rádhá-Rámana.

Ďalší áčáryovia

Šrí Višnupriyá Deví

Šrí, Bhú a Líla sú tri z energií Najvyššej Božskej Osoby. Šrí Višnupriyá-deví je prejavom Krišnovej „Bhú“ Šakti. Je tiež známe, že je totožná so Satyabhámou v Krišna-líle. Zjavila sa spolu so Šrí Gaurasundarom, aby Mu pomohla v šírení lásky k Bohu a Jeho svätých mien.

V Navadvípe žil jeden brahmána menom Sanátana Mišra, veľký oddaný Pána Višnua. Staral sa o mnoho ľudí, ktorým poskytoval jedlo a odev, a bol odriekavý ako vznešený učenec (Rádža-pandit). V Dvápara-yuge to bol kráľ Satradžít. Keďže to bol vznešený oddaný Pána Višnua, ako plod svojho verného uctievania Pána, získal prekrásny drahokam v podobe dcéry obdarenej všetkými dobrými vlastnosťami menom Šrí Višnupriyá.

Od útleho detstva sa kúpavala v Gange dvakrát až trikrát denne a napodobňovala starších tým, že vykonávala rôzne obrady, sľuby a službu Božstvám a Tulasí deví. Keď sa poklonila Šačí Mate, tá ju na oplátku požehnávala slovami: „Jógya pati hauk.“ (Tiež získaš kvalifikovaného manžela). Šačí Mata uvažovala o tom, že by to bola vynikajúca nevesta. Medzitým bol Nimái manželom Lakšmípriye, ktorá po krátkej dobe opustila tento svet a odobrala sa do budúceho.

Ma Šačí z toho bola veľmi zarmútená a dni plynuli ďalej. Potom pomyslela na to, že svojho syna znovu ožení. Všetci príbuzní a blízki priatelia to považovali za dobrý nápad. Šrí Gaurasundara matke neodporoval a dal jej súhlas. Šačí Mata poslala jedného zo sluhov, aby zavolal dohadzovača Kášínátha Pandita. Pandit na jej zavolanie okamžite prišiel za Ma Šačí, ktorá nadhodila tému Šrí Gaurasundarovej svadby. Kášínáth Pandit sa domnieval, že to je veľmi dobrý nápad, a naliehal, aby k svadbe došlo čo najskôr. Keď sa opýtal, či má na mysli nejakú vhodnú nevestu, Šačí Ma odpovedala: „Dcéru Sanátana Mišru, Višnupriyu“. Kášínáth zvolal: „Thákuráni! Tiež som chcel vysloviť jej meno.“ Šačí Ma odpovedala:“ Som však veľmi chudobná. Myslíš, že nám bude chcieť dať svoju dcéru? Prosím, preber to s ním.“ Kášínáth odpovedal: „Thákuráni, keď Sanátana Mišra nedá svoju dcéru tak švárnemu chlapcovi a kvalifikovanému synovi ako je tvoj Nimái, komu ju teda dá?“

Po týchto slovách sa vydal do domu Sanátana Mišru. Sanátana Mišra videl, že jeho dcéra dosiahla vek na vydaj, a tiež hľadala vhodného ženícha. V Nadii však nebol nikto kvalifikovanejší ako Nimái Pandit. Mal najlepšie vlastnosti a bol stále pomerne mladý. Každý by bol považovaný za naozaj veľmi šťastného, keby mohol dať dcéru takému mužovi. Sanátana Mišra uvažoval týmto spôsobom, ale hanbil sa niekomu so svojím plánom zveriť. Iba sa v mysli modlil k Pánovi: „Ó môj Pane, ó Hari, keď som v minulých životoch nahromadil nejaké zbožné zásluhy, nech moja dcéra dostane za manžela Nimáia Pandita.“

Nakoniec prehovoril o svadbe dcéry s manželkou. A práve vtedy sa objavil pri dverách Kášínáth Pandit. Sanátana Mišra vstal, aby ho privítal a po tom čo mu úctivo ponúkol miesto na sedenie, priniesol sladkosti a vodu. Pomyslel si: „Určite má nejaké správy o vhodnom manželovi“ a spýtal sa: „Panditdži, čo je nové?“ Pandit so širokým úsmevom odpovedal: „Mal by si vydať svoju dcéru za Višvambhara Pandita. Po zvážení zo všetkých uhlov pohľadu je to najlepšie rozhodnutie. S týmto na mysli za tebou prichádzam. Ten vynikajúci chlapec je najvhodnejší pre tvoju dcéru a tvoja nesmierne cnostná dcéra je najvhodnejšia pre neho. Tak ako sa k sebe hodia Šrí Krišna a Rukminí deví, platí to isté o Višnupriyi a Nimái Panditovi.“ [Č.B. Adi 15.57]

Sanátana Mišra a jeho žena prijali túto ponuku a pocítili takú radosť, že sa úplne zabudli: „Vševediaca Nadduša splnila moje túžby.“ Sanátana Mišra povedal Kášínáthovi: „Čo k tomu môžem povedať? Ak má moja rodina nejaké šťastie, potom dúfam, že získam takého zaťa.“ Niektorí z ďalších prítomných povedali: „Ak niekto nemá veľké šťastie, je možné získať tohto chlapca? Ak je tvoja dcéra dostatočne požehnaná, určite takého manžela získa.“

Potom Mišra rozoberal rôzne otázky, aby uzavrel svadobnú dohodu. Keď Kášínáth všetko náležite vybavil, vrátil sa do domu Šačí Maty a o všetkom ju informoval. Šačí odpovedala: „Pán na mňa dáva pozor, pretože nikoho iného nemám.“

Keď sa všetci dopočuli, že sa má konať svadba Nimáia Pandita, veľmi sa zaradovali. Jeho žiaci medzi sebou začali diskutovať: „Všetci venujeme nejaké veci pre Panditovu svadbu.“ Buddhimanta Khán, ktorý bol pomerne zámožný, sa nechal počuť: „Uhradíme všetky náklady svadby.“ Na to Maháprabhuovi priatelia Mukunda a Saňdžaja odpovedali: „Náš milý brat, nerozdelíš sa ani o trochu výdavkov s nami? Táto svadba musí byť tak úžasná, že žiadny princ nikdy nič podobné ani nevidel!“

Novina o nadchádzajúcej svadbe Nimáia Pandita sa rozniesla po celom Navadvípe a postupne sa začalo so svadobnými prípravami. Najprv bol nad miestom, kde sa mala svadba konať, zavesený obrovský baldachýn. Na zemi boli ryžovou múkou namaľované rôzne kvetinové a ďalšie priaznivé vzory a potom bol vyzdobený pavilón banánovými stromami, nádobami na vodu, mangovými listami, lampami, ryžou, jogurtom a ďalšími priaznivými predmetmi. Všetci vaišnavovia, bráhmani a ďalší vznešení a cnostní ľudia z Navadvípu boli pozvaní na otvárací obrad pred svadbou. Navečer toho dňa hudobníci rozozneli svoje nástroje, zatiaľ čo dvor Šačínho domu sa začal plniť príbuznými a priateľmi. Po úvodnom uctievaní Pána nasledovalo árati a obetovanie jedla, všetko s veľkou nádherou a v radostnej nálade. Predbežné obrady, ktoré mal Šrí Gaura vykonať pred svadbou, potom hladko prebehli. Vo vnútorných izbách domu ženy prispeli k obradu vydávaním zvukov „ulu“ a trúbením na lastúry, zatiaľ čo vaišnavovia rozozneli oblohu vibráciami Pánových mien „Hari! Hari! “

Na všetkých svetových stranách sa začal vzdúvať oceán šťastia v očakávaní svadobného obradu Najvyššieho Pána. Po tomto predbežnom obrade boli rozdávané sladké a betelové oriešky a listy „pan“, koľko kto chcel. Gaurasundara osobne potrel čelá všetkých týchto vaišnavov a bráhmanov santalovou pastou a zavesil im na krk kvetinové girlandy, a tí na oplátku veľmi ochotne venovali svoje požehnania. Nikto predtým nikdy nevidel tak príjemný obrad adhivás (obrad predchádzajúci hlavnému obradu). Nadia-Nagar sa začal vznášať uprostred oceánu blaženosti.

Na druhý deň sa rozbehli nesmierne rozsiahle prípravy na svadobný obrad. Popoludní si Šrí Gaurasundara obliekol nádherné dhótí a vrchné odevy a keď najprv zložil poklony pri nohách svojej matky a ostatných prítomných vaišnavov, vstúpil do nosidiel a posadil sa na ne. Najskôr prišli na breh Gangy, kde Šrí Gauránga zostúpil z nosidiel za sprievodu hudobných nástrojov a priaznivého volania „Džaja! Džaja!“, ktoré sa rozliehalo oblohou všetkými smermi. Sprievod sa potom znovu vydal pozdĺž brehov Gangy. Večerom sa rozžiarili tisíce a tisíce lámp ako množstvo malých vychádzajúcich hviezd. Hudobníci hrali na svoje rôzne nástroje, zatiaľ čo niektorí spievali a tancovali. Počas go-dħul lagny (doby, kedy sa kravy vracajú domov z pastvy a vzduchom sa nesie prach zvírený ich kopytami), ženích a jeho sprievod vstúpili do dvora domu Šrí Sanátana Mišry. Sanátana Mišra a jeho manželka položili pred ženícha rôzne predmety na uctievanie, a tak ho privítali a zároveň mu venovali svoje požehnania. Medzitým bola nevesta ozdobená rôznymi šperkami a bola privedená z domu do svadobného pavilónu. Najvyššia bohyňa šťastia po tom, čo sedemkrát obišla svojho večného spoločníka Šrí Gauri Náráyana, odovzdala celý svoj život u jeho lotosových nôh. Šrí Gauri Raj usadil svoju večnú spoločníčku po svojej ľavici a potom si s ňou vymenil kvetinové girlandy.

„Najskôr zo všetkého bohyňa šťastia a matka vesmíru kľakla pred lotosovými nohami Pána a zavesila mu okolo krku kvetinovú girlandu, a tak sa Mu odovzdala. Potom Šrí Gauračandra s ľahkým úsmevom položil kvetinovú girlandu okolo krku Šrí Višnupriyi-deví. Tak výmenou kvetinových girlánd začali Šrí Šrí Lakšmí-Náráyana božské zábavy.“ [Č.B. Adi 15.176]

Šrí Sanátana Mišra tým, že dal svoju dcéru Šrí Gaurasundarovi spolu s veľkým venom, dosiahol veľkého úspechu. Tak ako Džanaka Rádža venoval Situ-Deví Rámačandrovi a ako Bhíšmaka Rádža daroval Rukminí Šrí Krišnovi, dal Sanátana Mišra Višnupriyu deví Šrí Gaurasundarovi.

Po svadobnom obrade nevesta a ženích vstúpili do svojej svadobnej izby a ľahli si na lôžko z kvetín. Tej noci sa blaženosť Vaikunthy zjavila v dome Šrí Sanátany Mišry. Prakticky celú noc hudobníci hrali na svoje nástroje, zatiaľ čo ostatní spievali a tancovali. Skoro ráno Šrí Gaurasundara a jeho manželka Lakšmídeví vstali z postele a po umytí rúk a úst dokončili svoj ranný bhadžan. Potom, čo Šrí Sanátana Mišra so svojou rodinou a príbuznými usporiadali tento veľkolepý festival, radovali sa tak, že to nie je možné opísať. [Č.B. Adi 15.199]

Popoludní sa Šrí Gaurasundara s nevestou vydal do svojho domu so sprievodom hudobníkov, spevákov a tanečníkov. Keď prechádzali mestom Nadia pozdĺž brehov Gangy, miestni obyvatelia upierali zrak na jedinečnú krásu Šrí Šrí Višnupriyá-Gaurángu a hovorili: „Táto vysoko požehnaná dievčina musela slúžiť Lakšmí a Párvatí po mnoho životov“ (aby získala takého manžela). Niekto iný povedal: „Vyzerajú ako Hara-Gauri (Pán Šiva a Gauri)“ a iný podotkol: „Myslím, že to musí byť Lakšmí a Šrí Hari.“ „Nie, musí to byť Kámadéva (Amor) a Rati“. Zato ďalší počuli: „Myslím, že vyzerajú ako Pán Indra a Šačí.“ Iný navrhol: „Musia to byť Rámačandra a Síta.“  Tak zbožné dámy z Nadie predstavovali rôzne poznámky, zatiaľ čo sprievod míňal ich domy. [Č.B. Adi 15.205]

Aj po mnohých životoch askézy jogíni stále nedokážu vidieť božské zábavy Pána, ale obyčajní obyvatelia Nadie, až po toho najposlednejšieho, mohli mať daršan tejto božskej zábavy Pána – preto sa nazýva Dínanáth. Brahmáni a rodinní členovia dostali drahocenné odevy a všetci prítomní tanečníci, umelci (chvalorečníci) a žobráci tiež dostali dary v podobe odevov a peňazí od Šrí Gaurasundaru a odišli šťastní. Potom Pán Višvambhára láskyplne objal Buddhimantu Khána, ktorý uhradil všetky náklady svadby.

Od tejto udalosti sa Šrí Vrindávan dás Thákur zmieňuje v Čaitanya Bhágavate len príležitostne. Keď sa Pán Čaitanya vrátil z Gaia dhámu, Šrí Višnupriyá, ktorá veľmi trpela odlúčením, bola opäť šťastná. Maháprabhu sa však úplne zmenil. Šačí si myslela, že snáď dostal nejakú chorobu. V prospech svojho dieťaťa uctievala Matku Gangu a Pána Višnua a priviedla Šrí Višnupriyu a posadila ju vedľa jej manžela. Maháprabhu, aj keď hľadel jej smerom, ju však ani nevidel. Len stále volal: „Krišna! Krišna! „A neprestával roniť slzy. Inokedy Mu jeho matka priniesla jedlo, položila pred Neho tanier a sama si sadla pred Neho. Medzitým Višnupriyá všetko sledovala z vedľajšej izby. Maháprabhu bol neustále pohrúžený v rôznych extatických náladách.

Jedného dňa počul nejakých ateistických darebákov, ako sa dopúšťajú nespravodlivosti, a zvolal: „Zničím ich!“ Šačí nechápala čo sa deje, a povedala Višnupriyi, aby sa posadila vedľa Neho. Keď Maháprabhu videl Višnupriyu, začal ju biť. Potom sa Mu však vrátilo vonkajšie vedomie a upadol do rozpakov. [Č.B. Madhya 2.87]

Jedného dňa Šačí a Šrí Gaurasundara sedeli v izbe a rozprávali sa, zatiaľ čo Višnupriyá sedela ticho vonku a počúvala. Šačí povedala Gaurasundarovi: „Dnes v noci som mala sen, v ktorom ste sa Ty a Nityánanda hrali s našimi Božstvami, Rámom a Krišnom. Všetci štyria ste zasadli k jedlu a nakoniec ste sa pustili do vzájomnej bitky. Tak som videla veľa vašich zábav! „Gaurasundara odpovedal: „Tak úžasný sen, matka! Nikomu to však nehovor. Ráma a Krišna osobne žijú v našom dome. Toľko dní som bol svedkom toho, že niekto kradne ich prasádam. Podozrieval som tvoju nevestu, ale teraz už nie (t.j. Balarám a Krišna priamo jedia to, čo je Im ponúknuté). Šačí vykríkla: „Baba, tak nehovor.“ Potom sa Višnupriyá, ktorá všetko počula, začala smiať. Inokedy Pán Višvambhár sedel s Lakšmídeví (Višnupriyou) vo svojej izbe. Lakšmídeví bola nesmierne šťastná, že môže slúžiť manželovi ponúkaním tambuly (betelového orieška) a v tejto blaženosti si ani neuvedomovala, či je noc alebo deň. Kedykoľvek bola Lakšmí po Višvambhárovom boku, Šačí cítila veľkú spokojnosť. [Č.B. Madhya 11.65]

Pán Gauri-Náráyan sa večne oddáva svojej božskej líle s Lakšmí (Višnupriyou) v Nadii. Višnupriyá Mu podáva tambulu, On ju žuje a je veľmi šťastný. Ona vďaka šťastiu svojho manžela zabúda, či je deň alebo noc. To je námet meditácie pre večne oddaného Šrí Šrí Gauri-Višnupriyi. Keď Maháprabhu hral úlohu Rukminí deví v dráme, ktorá sa konala v dome Šrí Čandrašékhara, Višnupriyá sprevádzala Šačímatu, ktorá sa išla na toto predstavenie pozrieť. [Č.B. Madhya 18.29]

Od tej doby, čo Pán prijal sannyás, Šrí Vrindávan dás Thákur už nikde nespomína Višnupriyino meno. Šríla Krišnadás Kavirádž Goswámí len krátko opísal jej svadbu so Šrí Gaurasundarom v 16. kapitole Ádi líly Čaitanya Čaritámrity. Lóčana dás Thákur však vo svojej Čaitanya Mangale opisuje pokyny, ktoré Maháprabhu dal Šrí Višnupriyi tej noci, kedy odišiel prijať sannyás: „Všetko, čo v tomto vesmíre vidíš, je úplne falošné; jediná realita je Bhagaván a jeho oddaní; všetko ostatné je k ničomu. Synovia, manželia a priatelia – všetky tieto rodinné vzťahy sú falošné. Nakoniec nikto nikomu nepatrí. Okrem lotosových nôh Šrí Krišnu nemáme žiadne iné útočisko. Krišna je manžel (pán) všetkých a všetko ostatné okrem neho predstavuje Jeho energiu – nikto to však nechápe. Tvoje meno znie Višnupriyá; ak budeš uctievať Šrí Višnua, získa tým tvoj život zmysel. Nepoddávaj sa zbytočnému zármutku; vysvetľujem ti skutočnú pravdu. Iba sústreď myseľ na lotosové nohy Šrí Krišnu.“

Višnupriyá odpovedala: „Si najvyšší vládca, a preto, prosím, odstráň svoju energiu klamu. Potom môže byť Višnupriyá šťastná a spokojná.“ Nato Višnupriyá pocítila, že sa jej smútok a súženia vytratili. Srdce jej zaplavila extáza a zistila, že hľadí na štvorrukú podobu Pána. Avšak nedokázala prestať myslieť na Pána ako na svojho manžela a padla k Jeho lotosovým nohám so slovami: „Chcem povedať len jediné – prišla som do tohto sveta ako absolútne nízky a odporný darebák, ale ty si môj život, môj Pán. Moja cena spočíva v tom, že som tvoja služobníčka. Za čo som teraz odsúdená, aby som bola znovu k ničomu?“

Maháprabhu odpovedal: „Prosím, počúvaj ma, Deví Višnupriyá. Hovorím ti toto – kedykoľvek a kdekoľvek na mňa pomyslíš, okamžite za tebou prídem. Vedz, že to je úplná pravda.“

Višnupriyá vypočula pokyn svojho Pána, Šrí Krišnu, a pomyslela si: „Si Najvyšší, nezávislý Pán. Rob to, čo ti pôsobí radosť. Kto sa Ti v tom môže pokúsiť zabrániť? Nemám preto žiadnu ďalšiu odpoveď.“

Uprostred noci Maháprabhu opustil Višnupriyu, prišiel predo dvere izby svojej matky a poklonil sa jej. Potom jej vyjavil niektoré zo svojich transcendentálnych atribútov, po niekoľkých slovách ju zmätenú opustil, preplával Gangu a vyrazil smerom na Katwu. Šrí Vasu Ghoš Thákur opísal stav Višnupriye a Šačí, keď sa ráno prebudili: „Višnupriyá si myslela, že Šrí Gaurasundara leží vedľa nej a natiahla ruku, aby sa Ho dotkla, ale našla len prázdne miesto. Dotkla sa toho prázdneho miesta a akoby ju udrel do hlavy blesk: „Beda! Prozreteľnosť ma podviedla.“ So žalostným nárekom a s rozpustnými vlasmi sa ponáhľala do Šačínej izby. Višnupriyin nárek trhal samotnú krajinu a vtáky, zvieratá, rastliny, stromy a dokonca aj skaly nariekali. „Ó, prečo som tak hriešna, že môj život neopúšťa toto telo?“ Padla na zem, váľala sa po nej a z usedavého plaču sa až zakoktávala. Ústa jej vyschli a telo sa jej triaslo. Šrí Višnupriyá cítila tak silné odlúčenie od Maháprabhua, že spánok opustil jej oči. Keď občas na chvíľu zaspala, ležala na zemi. Aj keď skôr jej telesný lesk dokázal zatieniť lesk zlata, teraz bola veľmi bledá, ako drahokam pokrytý hlinou. Jej telo bolo vychudnuté ako mesiac štrnásteho dňa tmavej polovice Mesiaca.

Pri spievaní Harinámu počítala s pomocou zrniek ryže. Koľko ryže nazhromaždila, toľko uvarila a obetovala Maháprabhuovi. Potom malé množstvo z toho prijala ako prasádam. Nikto nechápal, ako zostala nažive.“ [Bhakti Ratnákara 4.48]

V denníku Muráriho Guptu je popis zjavenia Maháprabhuovho Božstva a to, ako Ho Šrí Višnupriyá Deví uctievala. Maháprabhuova osobná expanzia v podobe Jeho Božstva sa zjavila pred Šrí Višnupriyou. Dôverne jej oznámil: „Šrí Krišna je prítomný v tejto podobe.“ Lakšmí Deví ako Višnupriyá sa venovala uctievaniu tohto Božstva. Toto Božstvo je v súčasnosti uctievané v Navadvípe ako „Dháméšvara.“ Po Maháprabhuovom odchode z Nadii sa o Višnupriyu a Šačímatu staral Isan Thákur (služobník v dome Šačí Maty). Žil s nimi tiež Šrí Vanšívadan Thákur. Šrínivás Áčárya Prabhu získal daršan Višnupriyi, keď prišiel do Navadvípu.

—

Šrí Íšvara Puri

Šrí Íšvara Puri dostal semienko Krišna prémy od Mádhavéndry Puriho a stal sa duchovným majstrom Pána Čaitanyu. Na konci života sa Mádhavéndra Puri nemohol hýbať a Íšvara Puri mu pokorne slúžil a upratoval po ňom jeho moč a výkaly. Pomáhal svojmu guruovi spomínať na Krišnu tým, že stále spieval Haré Krišna a rozprával zábavy Rádhy a Krišnu. Tak dostal od svojho učiteľa poklad Krišna prémy.

Keď prvýkrát stretol Advaitu Prabhua, preukázal neobyčajnú pokoru, ozdobu pravého vaišnavu, keď po príchode do jeho domu pokorne čakal, až dokončí uctievanie. Napriek tomu, že bol vaišnavský kazateľ sannyásí, predstavil sa: „Som šudra najnižšej triedy.“

Pán Čaitanya, guru celého vesmíru, si uctil Íšvaru Puriho tým, že od neho prijal zasvätenie.

Raz Íšvara Puri prišiel do Pánovho domu, kde mu Pán osobne slúžil a varil pre neho. Po prijatí prasádam mu ponúkol santalovú pastu a voňavú kvetinovú girlandu. Tým prakticky ukázal, ako správne slúžiť guru-parampare. Raz, keď Pán míňal rodisko Íšvary Puriho, zobral trochu prachu a dychtivo povedal: „Tento prach je celým mojím životom.“

Šrí Krišnadás Kavirádž goswámí opísal v Šrí Čaitanya-čaritámrite, že prvý výhonok stromu oddanosti sa prejavil v osobe Šrí Mádhavéndry Puriho, a tento výhonok vyrástol v stromček v osobe Šrí Íšvary Puriho. Potom v osobe Šrí Čaitanyu Maháprabhua, ktorý bol tiež samotným záhradníkom, sa tento stromček stal kmeňom obrovského stromu oddanosti. [CC Ádi 9.10-11]

Šrí Íšvara Puri sa zjavil v tomto svete za splnu v mesiaci Džjéšthá. Slúžil veľmi verne svojmu guruovi, Šrí Mádhavéndra Purimu, zvlášť ku koncu Šrí Puri-pádovho života. Íšvara Puri mu slúžil najlepšie z jeho žiakov. Mádhavéndra Puri, ktorého tým veľmi potešil, mu preto požehnal slovami: „Môj milý chlapče, môžem sa len modliť ku Krišnovi, aby bol s Tebou spokojný.“ [Cc Antya 8.26-29]

Šrí Íšvara Puri pri svojich cestách po rôznych svätých miestach raz prišiel do Šrídhámu Navadvípu, kde býval v dome Šrí Gopínátha áčáryu. V tej dobe bol Šrí Nimái Pandit ponorený vo svojich zábavách učenca. Íšvara Puri prišiel do Nadia-Nagaru v prestrojení, a tak nikto nevedel, kto naozaj je.

„Ten ušľachtilý muž bol neustále ponorený v náladách oddanosti k Šrí Krišnovi. Bol preto nesmierne drahý Šrí Krišnovi a bol oceánom milosti. Nikto ho však kvôli odevu nedokázal spoznať. Vôľou osudu prišiel do domu Šrí Advaitu Áčáryu.“ [ČB Ádi 11]

Prišiel tam, kde Šrí Advaita Áčárya uctieval Šrí Krišnu a ticho sa posadil. Kvôli svojej božskej žiare nemôže jeden vaišnava zostať skrytý pred iným. Advaita Áčárya začal opakovane pozerať jeho smerom a nakoniec sa ho spýtal: „Kto ste? Mám pocit, že ste vaišnavský kazaťel – sannyásí. “

Šrí Íšvara Puri veľmi pokorne odpovedal: „Som šudra z veľmi nízkej kasty, ktorý prišiel zhliadnuť vaše lotosové nohy.“ Aj Mukunda Datta, ktorý tam bol tiež, pochopil, že to je vaišnavský kazateľ a tak vymyslel, ako ho odhaliť. Svojím sladkým hlasom začal spievať kírtan popisujúci zábavy Šrí Krišnu. Keď Šrí Íšvara Puri počul tento kírtan, okamžite padol na zem a zmáčal ju svojimi slzami. Prítomní oddaní boli ohromení. „Nikdy predtým sme takého vaišnavu nevideli.“ Advaita Áčárya ho veľmi pevne objal. Teraz všetci pochopili, že to je najdrahší žiak Mádhavéndry Puriho, Šrí Íšvara Puri. Vzduchom sa rozľahol hlasné volanie „Hari! Hari! “

Šrí Íšvara Puri sa zdržal v Navadvípe niekoľko dní. Keď sa Nimái Pandit vracal jedného dňa domov zo školy, stretol ho. Šrí Íšvara Puri bol pri pohľade na syna Šačí ako hypnotizovaný a pomyslel si: „Má všetky znaky božskej osobnosti a zdá sa byť veľmi dôstojný.“ Šríla Íšvara Puri sa opýtal: „Ó prabhu! Môžem poznať tvoje meno? Kde bývaš? Čo to držíš za rukopis? „Maháprabhu urobil veľmi pokorný namaskár a niektorí z jeho žiakov odpovedali: „Volá sa Nimái Pandit. „Íšvara Puri zvolal:“ Ty si ten slávny Nimái Pandit!“A cítil veľké šťastie, že Ho stretol. Maháprabhu k nemu pristúpil, poklonil sa a pokorne ho požiadal: „Šrípád, prosím poď so mnou do môjho domu a buď mojím hosťom na obed.“

Íšvara Puri si pomyslel: „Aké príjemné správanie!“ Akoby omámený nejakou mantrou ticho sprevádzal Pandita do Jeho domu. Maháprabhu tam osobne umyl jeho nohy, zatiaľ čo v miestnosti Božstiev Šačí Mata obetovala rôzne jedlá, ktoré pre Pána pripravila. Maháprabhu predložil toto prasádam Šrí Íšvarovi Purimu a potom prijal zvyšky. Po jedle sedeli v chráme (Višnu-griha) a diskutovali Krišna-kathá, čo ich naplnilo extatickou láskou.

Šrí Íšvara Puri tak zotrval v Navadvípe niekoľko mesiacov a býval v dome Šrí Gopínátha Áčáryu. Maháprabhu každý deň prichádzal na daršan jeho lotosových nôh a občas ho pozval na obed. V tej dobe bol Šríla Gadádhar Pandit mladý chlapec a Íšvara Puri k nemu bol veľmi láskavý. Začal ho učiť z knihy, ktorú spísal, „Šrí Krišna Lílámrita“.

Jedného večera, keď Maháprabhu prišiel zložiť poklony Íšvara Purimu, Šríla Puripáda Mu povedal: „Si veľký Pandit. Spísal som rukopis o zábavách Šrí Krišnu. Keby si, prosím, počúval, prednesiem Ti ho a Ty môžeš opraviť chyby, ktoré v ňom môžu byť. Ak to urobíš, budem veľmi potešený. “

Maháprabhu s úsmevom odpovedal: „Všetko, čo oddaný povie, diktuje sám Šrí Krišna. Ak v tom niekto vidí chybu, je obyčajný hriešny darebák. Nech oddaný zloží akejkoľvek básne, Krišna je veľmi potešený. Krišna prijíma náladu, v ktorej sú veci obetované, ako najpodstatnejšia časť obete.“ Íšvarovi Purimu tieto slová zneli ako kvapky nektáru a pochopil, že Šrí Nimái Pandit je výnimočná osoba. Po niekoľkých dňoch strávených v Nadii Íšvara Puri pokračoval vo svojej ceste po svätých miestach.

Medzitým Maháprabhu uzatváral svoje zábavy učenca a teraz si prial zjaviť svoje pravé Ja a založiť náboženstvo tohto veku šírením lásky k Bohu prostredníctvom spievania Jeho svätých mien. Prišiel teda do Gayi, zdanlivo obetovať pindu svojmu zosnulému otcovi a predkom. Šrí Íšvara Puri bol v tej dobe v Gayi. Po obetovaní pindy v rôznych svätyniach nakoniec prišiel Maháprabhu na miesto, kde sú odtlačky lotosových nôh Šrí Višnua. Keď prijímal daršan a počúval o sláve svätyne, omdlel a padol k zemi. Riadením prozreteľnosti tam práve vtedy prišiel Šrí Íšvara Puri a od Šrí Čandrašékharu Áčáryu sa dozvedel, čo sa stalo. Po chvíli Maháprabhu prišiel k vedomiu a pri uzretí Íšvary Puriho vstal, aby sa poklonil. Šrí Íšvara Puri Ho objal a obaja sa navzájom zmáčali slzami lásky.

Maháprabhu oslovil Íšvaru Puriho: „Moja cesta do Gayi je úspešná vďaka prostému uzretiu vašich lotosových nôh. Ak niekto obetuje pindu na tomto svätom mieste, jeho predkovia sú oslobodení. Jednoduchým pohľadom na vás však získajú oslobodenie desiatky miliónov predkov. Vaša prítomnosť je teda ešte výhodnejšia ako táto svätá tírtha. Všetky sväté tírthy sa modlia o prach vašich lotosových nôh. Preto, ó Puripáda, sa modlím u vašich nôh o prevezenie cez oceán hmotnej existencie a možnosť piť nektár z Krišnových lotosových nôh.“

Šríla Íšvara Puri odpovedal: „Prosím, počúvajte ma, Panditdží. Viem, že ste inkarnácia Najvyššieho Pána. Dnes ráno som mal veľmi priaznivý sen a teraz sa splnil. Od prvého dňa, kedy som Vás videl v Navadvípe, som na Vás neustále myslel. Pri pohľade na Vás pociťujem rovnakú radosť ako pri pohľade na Krišnu.“

Keď to Maháprabhu počul, sklonil hlavu a s úsmevom odpovedal: „To je moje veľké šťastie.“

Iného dňa Maháprabhu prišiel za Šrí Íšvara Purim a požiadal ho o zasvätenie božskou mantrou. „Moja myseľ je veľmi znepokojená v očakávaní tohto zasvätenia.“ Šríla Puripáda veľmi blažene odpovedal: „Som pripravený obetovať Vám celý môj život, o mantrách nehovoriac.“ [ČB Ádi 17.10]

Potom Šríla Íšvara Puri zasvätil Maháprabhua božskou mantrou.

diksa-anantare haila, premera prakasa

dese agamana punah premera vilasa

„V Gayi bol Šrí Čaitanya Maháprabhu zasvätený Íšvarom Purim a okamžite potom prejavil príznaky lásky k Bohu. Znovu ich prejavil po návrate domov.“ [ČČ Ádi 17.9]

Raz ráno Šríla Íšvara Puri prišiel na miesto, kde sa Maháprabhu zdržiaval. Maháprabhua nesmierne potešilo, že ho vidí, a potom, čo mu zložil poklony, ho pozval, aby zostal na obed. Íšvara Puri odpovedal: „Možnosť prijať jedlo z Vašej ruky je pre mňa veľké požehnanie.“ Maháprabhu sám uvaril a potom veľmi starostlivo servíroval svojmu guruovi prasádam. Potom mu potrel telo santalovou pastou a na krk mu zavesil girlandu z kvetín. Tak sám Najvyšší Pán učil, ako sa má slúžiť guruovi. Bez služby vznešeným oddaným nie je možné získať lásku k Bohu. Služba guruovi je bránou k oddanosti.

Cestou z Gayi sa Maháprabhu vracal cez Kumárhattu, rodisko svojho gurua, a váľal sa tam v extáze po krajine, ktorú zmáčal svojimi slzami. Nakoniec na tom svätom mieste zobral trochu prachu a zviazal ho do cípu svojho vrchného odevu so slovami: „Tento prach je mi rovnako drahý ako Môj život.“ Potom sa vydal do Navadvípu.

Rodisko Šrílu Íšvary Puriho sa nachádza v súčasnom meste Haljahor, v blízkosti železničnej zastávky Kančra-para na dráhe Sealdah-Krišnanágar. Je potrebné vystúpiť na zastávke Kančra-para a potom pokračovať rikšou na miesto zvané Čaitanya Doha. Doha znamená rybník. Vznikol potom, čo sem prišlo mnoho nasledovníkov Čaitanyu Maháprabhua a po Jeho vzore zbierali hlinu z rodiska Šrílu Íšvary Puriho.

Potom Maháprabhu prijal sannyás a na pokyn svojej matky sa odobral žiť do Džagannátha Puri. V tej dobe Íšvara Puri už opustil tento svet. Predtým poslal dvoch zo svojich žiakov, Šrí Govindu a Kašíšvaru Brahmačárího, slúžiť Pánovi v Níláčale.

(podľa Gaudíya vaišnava abhidhány)

Mádhavéndra Puri

„Pán Krišna, pred tým, ako zostúpil ako Šrí Čaitanya, požiadal týchto oddaných, aby prišli pred neho: Šrí Šačídeví, Džagannáth Mišra, Mádhavéndra Puri, Kéšava Bháratí, Íšvara Puri, Advaita Áčárxa, Šrívása Pandita, Áčáryaratna, Vidyánidhi a Thákura Haridása.” (Č.Č. Ádi 13.54-55)

mugdham mam nigadantu niti-nipuna bhrantam muhur vaidikah
mandam bandhava-sancaya jada-dhiyam muktadarah sodarah
unmattam dhanino viveka-caturah kamam maha dambhikam
moktum na ksamate manag api mano govinda-pada sprham

“Nech si ma prísni moralisti obviňujú, že som v ilúzii – to mi nevadí. Odborníci na védske obrady ma môžu ohovárať, že som sa nechal zviesť, priatelia a príbuzní o mne môžu vravieť, že konám zo znechutenia, bratia môžu hovoriť, že som blázon, zbohatlíci na mňa môžu ukazovať prstom ako na šialenca a učení filozofi nech pokojne o mne hlásajú, že som príliš pyšný. Moja myseľ je však napriek tomu všetkému odhodlaná slúžiť lotosovým nohám Govindu, aj keď tejto služby nie som hodný a nie som jej schopný.” (Č.Č. Ádi 9.10, citát Mádhavéndru Puriho v SB 2.4.3-4, výklad)

sandhya-vandana bhadram astu bhavato bhoh snana tubhyam namo
bho devah pitaras ca tarpana-vidhau nahar ksamah ksamyatam
yatra kvapi nisadya yadava-kulottamasya kamsa-dvisah
smaram smaram agham harami tad alam manye kim anyena me

“Ó moje modlitby prenášané trikrát denne, sláva vám. Ó očistná kúpeľ, klaniam sa pred tebou. Ó polobohovia! Ó predkovia! Odpustite mi, prosím, že nie som schopný uctiť si vás. Kdekoľvek zasadnem, spomínam na vznešeného potomka Yáduovskej dynastie, nepriateľa Kamsu, čím sa môžem zbaviť pút všetkých hriechov, ktoré ma zväzujú. Myslím, že toto je pre mňa dostačujúce.” (citát Mádhavéndru Puriho v BG 2.52, význam)

“Sláva Šrí Mádhavéndrovi Purimu, pokladnici všetkej oddanej služby Krišnovi! Je stromom prianí oddanej služby a práve v ňom prvý raz uzrelo semienko oddanej služby.”
Význam: Šrí Mádhavéndra Puri, žiak Lakšmípatiho Tírthu, patril k žiackej postupnosti od Madhváčáryu a bol presláveným sannyásínom. Proces v učeníckej postupnosti od Madhváčáryu bol plný obradov s minimom náznakov lásky k Bohu. Mádhavéndra Puri bol prvou osobou v tejto postupnosti, ktorý prejavil príznaky lásky k Bohu. Napísal báseň začínajúcu slovami: “ayi dína-dayárdra nátha he – Ó nadovšetko milostivý Pane, Osobnosť Božstva.” (Č.Č. Ádi 9.10)

Mádhavéndra Puri mal mnoho žiakov, ako Kéšavu Bháratího, Paramánandu Puriho, Brahmánandu Puriho, Višnu Puriho, Kéšavu Puriho, Krišnánandu Puriho, Nrsimhu Tírthu, Sukhánandu Puriho, Rangu Puriho, Brahmánandu Bháratího, Rámačandru Puriho, Nityánandu Prabhua, Íšvaru Puriho a Advaitu Áčáryu Prabhua.

„Telo Mádhavéndru Puriho je celkom plné božskej lásky, rovnako, ako telá jeho žiakov. Pre svoju obživu neprijíma nič iného, než nápoj nálad lásky ku Krišnovi. Jeho telo sa preto stalo miestom zábav pre Šrí Krišnu.”
(Čaitanya Bhágavata Ádi 9.155)

„Môj zrak, moja myseľ a prijatie stavu odriekania dnes dosiahli úplného vrcholu a naplnenia, pretože som uzrel Mádhavéndru Puriho v podobe Paramánandu Puriho.” (Šrí Čaitanya, Čaitanya Bhágavata Antya, 3. kap.)

„Klaniam sa Mádhavéndrovi Purimu, ktorý dostal hrniec sladkej ryže, ktorý ukradol Šrí Gopínáthovi známemu potom, ako Kšíra-čóra. Šrí Gopála, Božstvo Govardhanu, bol s Mádhavéndrom Purim spokojný a zjavil sa pred očami všetkých.” (Č.Č. Madhya 4.1)

Jednej noci v Govardhane mal Mádhavéndra Puri sen, že Božstvo Gopála bolo skryté v lese. Druhý deň ráno si zavolal blízkych priateľov a nabádal ich, aby ho sprevádzali do džungle hľadať Božstvo. Potom s veľkou slávou inštaloval Božstvo Gopála na Govardhane. Božstvo bolo uctené a bola vykonaná slávnosť Annakúta. Dopočulo sa o tom mnoho obyvateľov okolitých dedín a prišli sa zúčastniť. V noci sa Božstvo znova zjavilo Mádhavéndrovi v sne a požiadalo ho či by nešiel do Džagannáth Puri pre santálovú pastu. Mádhavéndra pokyn prijal a ihneď sa vydal do Orísy. Cestou cez Bengálsko prišiel do Remuny, dediny, kde získal hrnček kandizovaného mlieka obetovaného Božstvu Gopínátha. Hneď, ako prišiel do Džagannáth Puri, dostal od kráľa povolenie vziať si množstvo santálovej pasty a kafru. S pomocou dvoch mužov to dopravil späť do Remuny, kde znova v sne zazrel Gopála, ktorý si prial, aby santál premenil na pastu, zmiešal ho s kafrom a potrel ním telo Gopínátha. Mádhavéndra to urobil, lebo chápal, že tým uspokojí Božstvo Gopála v Govardhane, a potom sa vydal do Džagannáth Puri. Tento príbeh rozprával Pán Čaitanya Pánovi Nityánandovi a ostatným oddaným, pričom chválil čistú oddanú službu Mádhavéndru Puriho. (Č.Č. Ádi, kap.9.)

Na konci života sa Mádhavéndra Puri stal bezmocným, bez možnosti pohybu, a Íšvara Puri sa natoľko oddal jeho službe, že osobne upratoval jeho moč a výkaly. Stále spieval Haré Krišna a pripomínal v posledných štádiách života svojmu guruovi zábavy Pána Krišnu. Tým mu preukázal najlepšiu službu medzi svojimi duchovnými bratmi. Mádhavéndra Puri s ním bol veľmi spokojný a požehnal mu: „Drahý chlapče, môžem sa len modliť k Pánovi Krišnovi, aby s tebou bol spokojný.” Íšvara Puri sa tak milosťou svojho duchovného majstra stal veľkým oddaným ponoreným v oceáne lásky k Bohu a duchovným majstrom Pána Čaitanyu. (Č.Č. Antja 8.28-31)

Mádhavéndra Puri bol v okamihu smrti celkom ponorený v odlúčení od Najvyššieho a stále opakoval jednu šloku. Tento verš je považovaný za podstatu nálady odlúčenia.

ayi dina-dayarda natha he
mathura-natha kadavalokyase
hridayam tvad-aloka-kataram
dayita bhramyati kim karomy aham

„Ó môj najmilostivejší Pane Mathury! Kedy Ťa znova uzriem? Z odlúčenia od Teba moje srdce ostalo nepokojné. Môj drahý, čo si teraz počnem?” (Č.Č. Madhya 4.196-7, Antya 8.34)

Šrí Gopáladží, jeho milované Božstvo, je teraz uctievané v Náthadváre (Rádžastháne) nasledovníkmi Vallabháčáryu. (Č.Č. Madhya 4.1, výklad)

Kášíšvara Pandita

Šrí Íšvara Puri vyslal svojich žiakov Govindu a Kášíšvara Pandita do Džagannáth Puri, aby slúžili Pánovi Čaitanyovi, ktorý po zdráhaní prijať službu svojich duchovných bratov, nakoniec ustúpil. Govinda a Kášíšvara ako Kálavatí a Šaširekhá vo Vradža-líle nosia vodu Yamuny Pánovi Krišnovi. Kášíšvara Pandit svojím silným a mocným telom chránil Pána Čaitanyu pred davmi ľudí a po kírtane rozdával prasádam, božiu milosť v podobe obetovaného jedla, všetkým oddaným.

Šrí Gaurasundara Kášíšvaru požiadal, aby sa odsťahoval do mesta Vrindávan a uctieval tam Govindadžího, Božstvo Šrí Rúpy Goswámího. Kášíšvara sa však bál odlúčenia od Pána Čaitanyu a riekol:
„Môj Pane, ak sa mám vzdať Tvojej spoločnosti, moje srdce sa roztrhne na dva kusy.” Pán Gauračandra mu zo súcitu daroval Božstvo, ktoré Ho presne znázorňovalo. “Gaura-Govinda,” ako sa Božstvo volá, je Krišna v zlatej podobe hrajúci na flautu. Kášíšvara potom šťastne odišiel do dediny Vrindávan, aby tu slúžil Gaura-Govindovi a Govindadžímu.

„Uctievam Kašíšvara Panditu, ktorého láska a oddanosť priviedla Šrí Čaitanyu ako Božstvo do západnej Indie.” (Šrí Sádhana-dípiká)

Dodnes sú pôvodné Božstvá Gaura-Govindy a Govindadžího uctievané tisíckami oddaných v Džaipure (Rádžasthán).

Šrí Vakréšvara Pandit

Jedného dňa v dome Šrívása Thákura Šrí Čaitanya Maháprabhu vykonával extatický kírtan s Vakréšvarom Panditom po dobu 72 hodín. Vtedy Pán Čaitanya Vakréšvarovi povedal, že teraz má len jedno krídlo ako je on a keby mal ďalšie, určite by mohol vzlietnuť k nebu. Vakréšvara Pandit svojím výborným spevom a tancom vždy tešil Pána Čaitanyu. Bol jedným z prvých členov navadvípskej sankírtanovej skupiny, účinkoval v drámach v Šrívás Angane a neskôr pôsobil na Rátha-yátre v Džagannáth Puri. Vrindávana Dás Thákur vyhlásil: „K prebudeniu spiacich duší v Kali-yuge Šrí Čaitanya Maháprabhu prináša nektár svätého mena Krišnu za sprievodu hrmenia podobnému zvuku mridang a kartálov. Pohrúžení v náladách extatickej lásky a revom „Haribol, Haribol“, Šrí Gauránga pozýva každého k spievaniu svätého mena. Pán Gauri Hari dvíha svoje prekrásne zlaté ruky k nebu a tancuje v extáze s Vakréšvaroom Panditom a ďalšími spoločníkmi. „(Čaitanya Bhágavata).

Raz bol milosťou Vakréšvara Pandita Dévánanda Pandit zbavený Vaišnava-aparádhy, priestupku voči lotosovým nohám Šrívása Pandita. Šrí Čaitanya potom znovu prijal Dévánandu Pandita medzi svojich oddaných a komentoval túto udalosť nasledovne: „Krišna sa zabýval v srdci Vakréšvara Pandita a tancuje tam. Rovnako tancuje aj Vakréšvara Pandit. Každé miesto, ktoré Vakréšvara Pandit posvätí svojou prítomnosťou, sa stane tým najposvätnejším.“

Veľkí oddaní ako Vakréšvara Pandit, Paramánanda Puri, Svarúpa Damodar, Gadádhar, Džagadánanda Pandit, Šánkara a Raghunáth Dás predstavovali spoločne so Šrí Čaitanyom Maháprabhuom priekopníkov Jeho zábav v Navadvípe. Tiež Ho neskôr sprevádzali do Níláčala dhámu (Džagannáth Puri).

Vakréšvara Pandit uctieval Božstvo Šrí-Šrí Rádha-Kanthá v dome Kášího Mišru a v blízkosti Gambhíry v Džagannáth Puri. Kavi Karnapúra o Vakréšvarovi vyhlásil, že je inkarnáciou Aniruddhy. Vakréšvara Pandit a mnoho ďalších oddaných z Orísy boli zasvätení Gopál Guruom Goswámím. Jeden z jeho žiakov, Dhyánačandra, napísal vo svojej knihe, že Vakréšvara Pandit je inkarnáciou Tungavidyi Sakhy, ktorá svojím dokonalým spevom a tancom slúži ako jedna z ôsmich Sakhis Šrímatí Rádhárání. Jeho samádhi nájdeme medzi 64 samádhi vo Vrindávane.

Šrí Lókanáth Goswámí

Bol osobný spoločník Pána Gaurangu, plne pohrúžený v láske k Nemu. Bol najstarším zo žijúcich Goswámích vo Vradža-bhúmi. Stránil sa slávy takým spôsobom, že požehnanie na spísanie Čaitanya-čaritámrity udelil Krišnadásovi Kavirádžovi len pod podmienkou, že sa o ňom v tomto diele nezmieni. Jeho telo a myseľ boli celkom pohrúžené vo Vrindávane a v jeho srdci sa neustále odohrávala božská zábava Rádhá-Vinódu. Jeho uši existujú len na načúvanie Śrímad Bhágavatamu.

“Každý, kto číta Śrímad Bhágavatam, je môj priateľ,” vravieval Lókanáth Goswámí.

Raz sa mu zjavil Šrí Krišna a dal mu Božstvo Rádhá-Vinóda. Lókanáth Goswámí sa staral o svoje Božstvo neustále a vždy Ho nosil so sebou zabalené v látke zavesenej okolo krku. Tieto pôvodné Lókanáthove Božstvá Rádhá-Vinóda sú teraz uctievané v Džaipure v Rádžastháne. Prati-bhú múrti (rozšírená podoba pôvodného Božstva) zdobí oltár chrámu Rádhá-Gokulánandu vo Vrindávane. Jeho samádhi je jedným z najväčších na nádvorí tohto chrámu.

Hoci Lókanátha najskôr Naróttam dás odmietol zasvätiť, nakoniec ho prijal ako svojho jediného žiaka. Ocenil jeho pokoru a odhodlanie k službe. Naróttam každú noc po dobu jedného roka tajne upratoval miesto, na ktorom Lókanáth Goswámí vykonával potrebu. Vo večnej vrindávanskej líle je služobníkom Šrímatí Rádhárání ako Maňdžuálí-maňdžarí.

srimad radha vinodaika, seva sampat samanvitah
padmanabhatmajam srimal lokanatha prabhu bhaje

„Uctievam lotosové nohy Šrí Lókanátha Goswámího, syna Šrí Padmanábhu, ktorý sa ako hospodár venuje obyčajnej službe lotosovým nohám Rádhá-Vinódy.” (Naróttam dás Thákur)

Šrí Svarúpa Damodar Goswámí

Je jedným z veľmi dôverných spoločníkov Čaitanyu Maháprabhua, ktorý poznal rozpoloženie Jeho srdca. Je známy ako zdroj nálad oddanosti. Meno Damodar mu dal Pán Čaitanya. Svarúpa Damodar vyjavil svetu tie najvnútornejšie emócie Čaitanyu Maháprabhua v nálade Šrímatí Rádhárání v odlúčení od Krišny. Pri týchto Čaitanyových náladách Svarúpa Damodar spieval kírtan, čím ešte zvyšoval intenzitu Pánových pocitov. Na zmiernenie bolesti z lásky v nálade viraha bhávy spieval piesne z Gítá Govindy, Krišna Karnámrity a básne od Čandidasa a Vidyápatiho.

Dňom i nocou zostávali Svarúpa Damodar a Rámánanda Raya v blízkosti Čaitanyu Maháprabhua. Je jedným z jeho najdôvernejších spoločníkov spolu s Rámánandou Rayom, Šikhim Mahitim a Madhava deví. Lalita a Višákhá sú najdrahšími gopíami Šrímatí Rádhárání a Svarúpa Damodar (Višákhá Sakhi) a Rámánanda Raya (Lalita Sakhi) sú najdôvernejšími spoločníkmi Čaitanyu Maháprabhua. Bol ochrancom gaudíyských oddaných. Keď sa niekedy nejaký oddaný dopustil niečoho, čo nebolo v súlade s oddanou službou, Pán hovorieval: „Svarúpa, tvoj oddaný urobil to a to.“ Svarúpa Damodar teda osobne kontroloval všetky gramatické a filozofické obraty a frázy v nových veršoch, piesňach a knihách vždy ešte predtým, ako sa dostali k Pánovi Čaitanyovi. Kršnadása Kavirádža použil jeho dielo Kadača (spomienky na život Čaitanyu Maháprabhua) na zostavenie Čaitanya Čaritámrity. Napísal aj knihu o hudbe.

Lóčan dás Thákur

Bol žiakom Šrí Narahariho Sarakáru, drahého spoločníka Pána Gaura-rája.

„Túžim žiť blízko lotosových nôh Naróttamu dásu Thákuru a slúžiť mu celým svojím životom. Najväčším želaním Lóčanu dásu Thákuru je byť Narahariho milosťou schopný ospevovať slávu Pána Gaurángu. Je mojím Pánom a ja som jeho služobníkom. Klaňajúc sa pred Ním, žiadam o Jeho milosť. Slúžiť Mu je mojou jedinou túžbou.” (Šrí Čaitanya Mangala)

Táto kniha opisuje veľa zábav Pána Čaitanyu, ktoré nespomenuli Vrindávan dás Thákur ani Krišnadás Kavirádž Goswámí. Opisuje jeden obzvlášť dojemný rozhovor Šrí Gaurasundaru s Višnupriyou deví, noc pred Pánovým prijatím stavu sannyás. Lóčan dás Thákur ako talentovaný hudobník rozpráva o Pánových zábavách v krásnej poézii. Obyčajní ľudia tak môžu ľahko pochopiť božský charakter Pána Čaitanyu a prebudiť svoje náboženské cítenie. Gaudíya vaišnavovia v dnešnom Bengálsku Čaitanya Mangalu dodnes recitujú.

Lóčan dása Thákur napísal tiež mnoho piesní ospevujúcich Šrí Čaitanyu, Nityánandu Prabhua a Gaurídása Pandita. Na dosiahnutie préma bhakti zdôrazňuje prijatie útočiska u Gadádharu Vrindávanéšvaru.

Bhaktisiddhánta Saraswatí Mahárádž Čaitanya Mangalu tlačil a šíril. Šríla Prabhupáda mal veľmi rád jeho bhadžany, obzvlášť pieseň Parama Karuna, ku ktorej napísal rozsiahly komentár. Bhadžo bhadžo bhái, Čaitanya-Nitái, sudridha višvása kori… Lóčan dása Thákur žiada každého:
“Drahý brat, len uctievaj Pána Čaitanyu a Nityánandu s pevnou vierou a odhodlaním. Nemysli si, že toto spievanie a tancovanie nevedie k vytúženému cieľu. Vedie. Pán Čaitanya uisťuje, že týmto procesom dosiahneš všetkej dokonalosti. Je preto potrebné spievať s plnou vierou a odhodlaním.”

Šrí Gadádhara Pandita

Šrí Gaurahari Šrí Gadádhara Pandita tak miloval, že bez neho nemohol byť ani na okamih. Gadádhara sa narodil rok po Pánovi Čaitanyovi a Gadái a Nimái boli nerozlučnými priateľmi. Gadádhara, ktorý bol pokojný, odriekavý, vážny, vyrovnaný a miloval samotu, bol pravým protikladom svojho dôverného priateľa, Gaura-rája, ktorý bol roztržitý, nepokojný a náladový. V škole Ganga dása Pandita Nimái pravidelne Gadádhara dráždil svojimi nelogickým otázkami. Šrí Kavi Karnapúra hovorí, že vo Vradža-líle bol Gadádhara Pandit dcérou kráľa Vrišabhánua, Šrímatí Rádhárání. Gadádhar Pandit bol hlavným asistentom Pána Gauru počas Jeho líly v Navadvípe. Šrí Šrí Rádha-Krišna z Vrindávanu sa zjavujú ako Gauri-Gadádhara v zábavách v Navadvípe, v lesoch na brehu Gangy.

„Nikto nedokáže popísať povahu extatickej lásky Gadádhara Pandita. Ďalšíe z mien Šrí Čaitanyu je preto Gadádhar Pránanáth, ‚život Gadádhara Pandita‘. „(Šrí Čaitanya-čaritámrita, Antya 7.163)

Gadádhar Pandit odišiel do Džagannáth Puri, aby bol s Pánom Čaitanyom. Prijal kšétra-sannyás (sľub, že nikdy neopustí dhám) a s úplnou láskou a oddanosťou slúžil Božstvu Tóta-Gopínáth. Šrí Čaitanya Maháprabhu pravidelne prichádzal načúvať jeho čítaniu zo Šrímad Bhágavatamu. Pán Čaitanya ukončil svoje pozemské zábavy tým, že vstúpil do Božstva Tóta-Gopínáth. Aj keď Gadádhar mal v tej dobe iba 48 rokov, rýchlo zostarol zo zármutku, ktorý cítil nad odchodom svojho milovaného Pána Gaurasundara. Keď už nemohol natiahnuť ruky, aby zavesil Božstvu okolo krku girlandu, Tóta-Gopínáth si všimol ťažkostí svojho služobníka a sadol si, aby uľahčil Gadádharovi jeho láskyplnú službu. Do dnešného dňa je Šrí Tóta-Gopínáth jediným sediacim božstvom Krišnu. Onedlho po odchode Pána Čaitanyu sa Šrí Gadádhar Pandit tiež pripojil k Jeho večným zábavám tým, že vstúpil do svojho milovaného Božstvá Tóta-Gopínáth. Samádhi s jeho zubom (Danta) možno nájsť v blízkosti chrámu Vamší Gopála vo Vrindávane.

Šrívás Thákur

Šrívás Thákur žil v Navadvípe už pred príchodom Pána Čaitanyu. Je piatym členom Panča-tattvy a svojich bratov Šríráma, Šrínidhiho a Šrípatiho viedol k spievaniu svätých mien Krišnu, uctievanie Pána a kúpaniu sa trikrát denne v Gange. Po stretnutí s Advaitom Áčáryom Prabhuom sa venovali štúdiu Bhágavatamu a modlili sa o zostúpenie Najvyššieho Pána. Malini, Šrívásova žena, bola stálou spoločníčkou Šačídeví a slúžila Nimáiovi ako opatrovateľka, ktorý ju a jej manžela miloval ako svoju matku a otca. Šrívás Angan sa nachádza asi 182 m severne od Nimáiovho domu. Jeho dom mal veľa pohodlných miestností, vysokú ochrannú stenu a záhradu s úchvatnými stromami a kríkmi. Každú noc tu Šrí Gauránga Maháprabhu so svojimi spoločníkmi vykonávali extatické kírtany a vychutnávali náladu Vrindávanu.

Bhúgarbha Goswámí

Bol žiakom Gadádhara Pandita a zdieľal dôverný vzťah s Lókanáthom Goswámím. Podľa Bhakti Ratnakaru boli jedna osoba, len ich telá sa líšili. Inšpirovaní Pánom Čaitanyom sa ako prvý a najstarší oddaní usídlili spolu s Bhágavata dásom (CC Adi 12.82) vo Vrindávane a už pred príchodom Rúpy a Sanátana Goswámích sa snažili obnoviť zabudnuté miesta zábav Radhy a Govindy. Ich postup sa však líšil od agresívnych metód dnešných vedcov. Bhúgarbha a Lókanáth Goswámí postupovali na základe pokory a odovzdania sa. Jednoducho blúdili po Vrindávane a volali mená dvanástich vradžských lesov: „Bhándíravan, Kámjavan, Mahávan, Tálavan, atď. Šrímatí Vrinda-deví potom pomohla určiť umiestnenie všetkých lesov.

Hovorí sa o ňom, že vykonával svoj bhadžan pod zemou, aby sa vyhol hmotným prekážkam, a podľa toho získal svoje meno (bhú – krajina, garbha – skryté miesto, jaskyňa a lono). Mal veľa žiakov, medzi ktorých patrí Šrí Čaitanya dása (púdžárí Šrí Govindadéva), Šrí Mukundánanda Čakravartí, Préma Krišna dás, atď. Jeho samádhi je blízko samádhi Rúpy Goswámího na dvore chrámu Šrí Šrí Radha-Damodara. Dňom jeho odchodu je 14. deň svetlej polovice mesiaca Kárttika. Gaura-ganóddéša-dípiká uvádza, že vo svojej svarúpe je Prema-maňdžarí.

Šrí Gopál Guru Goswámí

Šrí Gopál Guru Goswámí bol žiak Šrí Vakréšvara Pandita. Bol to bráhmana z Orísy. Pôvodne sa volal Makar Dhvadž Pandit. V starostlivosti svojho gurua bol od samotného detstva. Maháprabhu k nemu bol veľmi láskavý a mal s ním žartovný vzťah. Maháprabhu ho oslovoval „Guru“, a on si tak tento titul podržal už od detstva.

Za života Gopál Gurua sa opravoval chrám Šrí Rádhákántu a on v ňom inštaloval Božstvá Rádha a Lalita po oboch bokoch Šrí Rádhákántu a tiež Božstvá Šrí-Šrí-Nitái-Gauračandra v prekrásnych tanečných pózach.

Pod vplyvom spoločnosti Svarúpy Damodara Goswámího a Šrí Raghunátha Dása Goswámího sa naučil dokonale uctievať Božstvo s láskyplnou oddanosťou. Vakréšvar Pandit sa neskôr, po odchode Maháprabhua, usadil v Kaši Bhávane. Miestnosť, kde Maháprabhu žil, je známa ako Gambhíra. Po odchode Vakréšvara Pandita sa tam usadil Gopál Guru a pokračoval v uctievaní Božstvá Šrí-Rádhákántu v Kaši Mišra Bhávane.

Podľa jedného príbehu, keď sa Maháprabhu chystal vykonať potrebu, hrýzol sa do jazyka, ktorý neustále a nekontrolovane prednášal sväté meno. Keď to videl Gopál, s nevinnosťou malého chlapca poznamenal: „Prabhu! Si nezávislý Najvyšší Pán. Predpokladám však, že jedna z nás, obyčajných džív, bude nasledovať Tvojho príkladu a opustí telo v tejto nepriaznivej situácii. Aká bude jej budúcnosť bez prednášania Tvojho svätého mena?“

Prabhu odpovedal: „Gopál! Máš pravdu. Odo dneška budeš mať titul ‚guru‘ „. Správa o tejto príhode sa rozniesla široko ďaleko. Čoskoro potom chcel Gopál navštíviť Abhiráma Thákura a zložiť mu svoje poklony. [Abhirám Thákur mal takú duchovnú moc, že ​​keď sa poklonil pred akýmkoľvek kameňom (okrem šálagráma šíly), tento kameň praskol.] Keď sa o tom Gopál dopočul, zľakol sa a bežal k Maháprabhuovi, ktorému sa posadil na kolená. Aby ho Prabhu upokojil, umiestnil odtlačok svojej lotosovej nohy Gopálovi na čelo a tento odtlačok mu tam zostal v podobe Tilaku. Tak ľahko vydržal moc pranámy Abhiráma Thákura.

Zostavil knihu zvanú Smarana Paddhati o 24 kapitolách. Jeho žiakom bol Dhyánačandra Goswámí, veľmi vplyvný áčárya, ktorý zostavil knihu známu ako Dhyánačandra Paddhati.

Po odchode Gopála Gurua, len čo bolo jeho transcendentálne telo uložené do samádhi pri Svargadváre, kráľovi ľudia vyhlásili, že vzhľadom na to, že služba v Rádhákánta Mandíre v Kaši Mišra Bhávane bola Dhyánačandrovi Goswámímu pridelená bez ich súhlasu, zabavia chrám, čo tiež urobili. Tak sa Dhyánačandra ponoril do oceánu zármutku, a to dvojakého. Jeho guru práve odišiel a on od neho cítil veľké odlúčenie a teraz mu navyše kráľovi ľudia zabránili v uctievaní Šrí-Rádhákántu, v službe, ktorú mu jeho guru pridelil.

Po Ratha-yátre však niektorí oddaní išli na púť do Vrindávanu, kde zbadali Gopál Gurua sedieť pod stromom Pankura pri Vamšívate. Keď sa to dozvedel Dhyánačandra, ponáhľal sa do Vrindávanu, kde naozaj našiel svojho guru mahárádža. Úpenlivo ho prosil, aby sa vrátil do Puri, ale Gopál Guru odpovedal: „Už som tam opustil telo. Teraz som vo Vrindávane, tak prečo by som sa tam mal vracať? Ak odo mňa cítiš odlúčenie, môžeš si nechať vyrobiť moje murti z nímového stromu v záhrade pri Siddha Bakule. V tomto murti budem osobne prítomný a tiež napravím kráľových služobníkov. „Tak Dhyánačandrov guru vyriešil všetky jeho problémy.

Murti Gopál Gurua v Puri je stále uctievané v Rádhákánta Mandíre. Ďalší Rádhákántov chrám so samádhi mandírom a murti Gopál Gurua bol založený pri Vamšívate vo Vrindávane. Naróttam Dás Thákur stretol Gopál Guru Goswámího v Kaši Mišra Bhávane. [Bhakti-ratnákara 8.389] Gopál Guru Goswámí opustil tento svet deviateho dňa jasnej polovici mesiaca Kárttika.

Rághava Pandita

Raz Šrí Rághava Pandita uctieval svoje Božstvá a ponorený v myšlienkach na Šrí Čaitanyu Maháprabhua práve v tom okamihu počul pred svojim domom Pánov hlas vyslovujúci sväté meno. Rághava Pandita s veľkým nadšením ponechal uctievanie a ponáhľal sa von pozdraviť Maháprabhua, ktorý práve prišiel zo Šrívasovho domu v Kumárhatte. Pri pohľade na Pána a Jeho spoločníkov bol Rághava Pandita radosťou bez seba a padol Maháprabhuovy k nohám. Pán ho postavil a vrelo ho objal, žatiaľ čo obom tiekli po tvárach slzy.
(Haura-ganóddéša-dípiká 166, Č.Č.1.10.24-27, 3.10.13-99, 128-139), Čaitanya Bhágavata 3.5.83-100 , 3.5.10-108, 3.5.266-284)

Potom Pán povedal : „Teraz, keď som prišiel do domu Rághavu Pandity, je všetka Moja únava preč. Obyčajným vstupom do tohto domu som získal taký istý prospech, ako by som sa vykúpal v Gange.“ Potom dodal : „Dnes by sa tu mal konať festival.“

Tak vo veľmi krátkom čase Rághava Pandita uvaril mnoho jedál a obetoval ich Pánovi Krišnovi. Potom zariadil, aby dostali najesť aj Maháprabhua a Nityánanda Prabhua. Zatiaľ čo obaja bratia s veľkou chuťou jedli, chválili úžasné kuchárske umenie Rághava Panditu. Keď Pán dojedol a pohodlne sa usadil, prišiel tam Šrí Gadádhara dása a poklonil sa Čaitanyovi Maháprabhuovi, ktorý mu na oplátku požehnal. Purandara Pandita, Paraméšvarí dása Thákura a Raghunáth Vaidya tam prišli tiež a Pán s nimi s úsmevom prediskutoval mnohé témy.

Postupne oddaní jeden po druhom dorazili do Pániháti a v dome Rághava Panditu sa začal veľký festival. Šrí Damayantí deví , sestra Rághavu Panditu, bola tiež nadšená a oddaná Šrí Čaitanyovi Maháprabhuovi. Jedného dňa povedal Maháprabhua Rághovi Pandtiovi : „Rághava ! Nityánanda je Moje druhé telo. Všetky svoje zábavy konám pomocou Nityánandu. Tieto záhady nechápu ani veľkí svätci. Všetko, čo si dosiahol, je len milosť Nityánandu Prabhua.“
S týmito slovami Pán odišiel do domu Šrí Bhágavaty Áčárji v Baráhanágare.
Tesne pred odchodom z Pániháti Maháprabhua prikázal oddanému menom Makaradhvadža, aby slúžil Rághvovi Panditovi a povedal, že Ho to veľmi poteší.

Po nejakom čase Nityánanda Prabhu so svojími spoločníkmi navštívili dom Rághava Panditu a Rághavova radosť nepoznala hraníc. Počas Nityánandovho pobytu v Pániháti Mu Šrí Makaradhvadža a jeho rodina osobne slúžili. Na prianie Nityánandu Prabhua sa všetci oddaní zhromaždili v Pániháti a vykonali sankírtan. Skvelý spevák Šrí Mádhava Ghóš prišiel so svojimi dvoma bratmi, Vasuom Ghóšom a Govindou Ghóšom, ktorí tiež vedeli krásne spievať.

Keď začal extatický sankírtan Šrí Nityánanda Prabhua, dom Šrí Rághavu Panditu prekypoval radosťou.
Šrí Nityánanda Prabhua sedel na posteli a vyzval svojich oddaných, aby Ho korunovali. Rághava Pandita a oddaní ihneď vykonali prípravy. Priniesli santalovú pastu, kvety, lampy, tisíce nádob s vodou a korunovácia sa začala.
Oddaní vylievali vodu z nádob na Nityánandu Prabhuu a po obrade – kúpeľa, Ho obliekli do nových šiat. Zavesili Mu na krk girlandu a natreli Mu telo santalovou pastou. Šrí Rághava Pandita otvoril nad Pánovou hlavou slnečník a oddaní stojaci po oboch Jeho bokoch Ho ovievali čamarami. Celá atmosféra oplývala extázou a láskyplné pohľady Nityánandu Prabhua ešte zvyšovali radosť všetkých prítomných.

Potom Nityánanda Prabhua povedal : „Milujem kvety kadamba, chcem býť nimi ovenčený. Choď do záhrady a nájdeš ich tam.“
Šrí Rághava Pandita však odpovedal, že pre kvety kadamba ešte nie je vhodný čas. Šrí Nityánanda ale napriek tomu trval na svojom :“Choď do záhrady a nájdeš tam kvety.“
Keď Rághava Pandita vkročil do záhrady, zostal v úžase stáť pretože videl kvety kadamba ako v hojnom množstve kvitnú na inom druhu stromu. S radostným spevom Hariho mena rýchlo natrhal kvedy a urobil girlandu, ktorú zavesil na krk Nityánandovi Prabhuovi. Oddaných okúzľujúca krása Šrí Nityánandu ohromila.

Pri inej príležitosti, keď oddaní sedeli s Nityánanduom Prabhuom a spievali sväté meno, náhle ucítili sladkú vôňu kvetín damanaka, čo bolo veľmi neobvyklé, pretože tieto kvety v tejto časti zeme nerástli. Nityánanda túto záhadu vysvetlil. Povedal, že hoci Šrí Čaitanya Maháprabhu je v Nílčali, započul prekrásny kirtan oddaných a zjavil sa tam nikým nevidený. Nityánanda povedal, že Pán sedí pod blízkym stromom s girlandou kvetín damanaka na krku a tak oddaní môžu cítiť tú úžasnú vôňu.
Takto Šrí Nityánanda Prabhua vykonával svoje zábavy v dome Rághavu Panditu. Šrí Rághava Pandita je v Krišna lile gopí Dhaništhá.

Purušótama dása Thákura

Od útleho detstva bol úplne odovzdaný Šrí Nityánandovi Prabhuovi. Bol synom Šrí Sadášiva Kavirádžu. Jeho štyria hlavní žiaci – Šrí Mádhaváčárja, Šrí Jádaváčárja a Devakí-nandana – boli obyvatelia Kuliny. Šrí Mádhaváčárja bol manželom Nityánandovej dcéry Gangy Deví a Šrí Devakí-nandana je autorom knihy Vaišnava-vandana.
sri-sadasiva kaviraja-bala mahasaya
sri-purusottama-dasa-tanhara tanaya

„Dvadsiaty tretí a dvadsiaty štvrtý z hlavných oddaných Nityánandu Prabhua boli Sadášiva Kavirádža a jeho syn Purušóttama dása, ktorý bol desiatým gopálom.”
ajanma nimagna nityanandera carane
nirantara balya-lila kare krsna-sane

„Purušóttama dása sa už od narodenia venoval službe lotosovým nohám Nityánandu Prabhua a neustále sa zúčastňoval detských zábav Pána Krišnu.”
Význam: Sadášiva Kavirádža a Nágara Purušóttama, otec a syn, sú popísaní v Čaitanya-bhágavate ako mahá-bhágjaván, ‘veľmi požehnaní’. Patrili k triede lekárov. Gaura-ganóddéša-dípiká (156) píše, že Čandraválí, milovaná Krišnova gopí, sa narodila ako Sadášiva Kavirádža v Čaitanya-líle. Sadášivov otec, Kamsári Séna, bol Ratnávalí v zábavách Krišnu. Všetci členovia Sadášivovej rodiny boli veľkí oddaní Čaitanyu Maháprabhua. Purušóttama dása Thákura žil Sukhaságare, blízko staníc Čákadaha a Šimurála. Všetky ním inštalované Božstvá boli v Beledángá-gráme. Keď bol však chrám zničený, Božstvá boli premiestené do Sukhaságary. Potom čo chrám zaplavila Ganga, boli Božstvá spolu s Božstvom patriacim Džáhnave Mate premiestené do Sáhebadángá Bedigrámu. Pretože toto miesto bolo taktiež zničené, všetky Božstvá teraz sídlia v dedine Čándud-gráme, míľu od Pálapády. (Čaitanya-čaritámrita Ádi 11.38-39)
Božstvá Purušótamu dásu Thákuru boli pôvodne umiestené v Sukhaságare, neďaleko dediny Simuráli. Potom čo Sukhaságara zanikla, Božstvá boli premiestené do Čándudíji. Tieto Božstvá sú spolu s inými dodnes uctievané pod vedením dynastie Ganga v Džirste. Purušóttamov ášram bol známy ako ‘Džáhnava Vasu’ a jeho synom bol Šrí Kanu Thákura. Hovorí sa, že po jeho smrti zemrela aj jeho matka, Džáhnavá, Purušóttamova žena. Keď sa to dozvedel Šrí Nityánanda, išiel do ich domu a vzal Kanu Thákuru so sebou do Khardahy. Khanu sa narodil v mesiaci Ášadha, druhý deň jasnej polovice mesiaca. Keď Nityánanda Prabhu videl jeho oddanosť Pánovi Krišnovi, dal mu meno Šišu Krišna dása. Je napísané, že Kanáj Thákura bol prítomný na festivale v Kheturi-gráme spolu s Džáhnavou Matou. Rovnako, ako jeho otec mal aj on mnoho žiakov z rodín kastovných bráhmanov. Behom invázie Márathovcov potomkovia Kanáju Thákuru opustili dedinu spolu s Božstvom a usídlili sa v Bhadžana-gháte v oblasti Nadie. Keď sa situácia upokojila, vrátil sa potomok najmladšieho Kanájovho syna do Bódhaky, kde začal uctievanie Božstvá Pránavallabhu. Jedným z najslávnějšich žiakov Kanáju Thákuru bol Šríráma a mnoho nich tiež žilo v dedine Gadaveta blízko rieky Šilavatí v oblasti Midnaporu.

Šrí Raghunandana Thákura

Khanda – vasi narahari , sri – raghunandana
„Narahari a Šrí Raghunandana boli obyvatelia dediny Khandy.“
„Šrí Mukunda a jeho syn Raghunandana boli tridsiatoudeviatou vetvou milostivého stromu Čaitanyu Maháprabhua. Kdekoľvek prišli, rozdávali ovocie a kvety lásky k Bohu.“

Význam : Nárájana dása mal troch synov. Šrí Mukundu dása, Nrahariho Sarakáru a Mádhavu dása, ktorého synom bol Raghunandana dása. Ich potomkovia stále žijú v dedine Šríkhanda, kde žil Raghunandana dása. Mal syna Kánája, ktorý mal dvoch synov – Madana-rája, ktorý sa stal žiakom Narahariho Thákuru a Vamšívadana. Odhaduje sa, že sa v jeho dynastii narodilo vyše štyristo mužov. V dedine Šríkhanda sú zapísané všetky ich mená. V ôsmej vlne Bhaktiratnákary je povedané, že Raghunandana slúžil Božstvu u Pána Čaitanyu Maháprabhua. (Čaitanya Čaritámrita Ádi 10.78-79)

„Raghunandana bol neustále zamestnaný službou Pánovi v chráme. Blízko pri vchode bolo jazierko so stromom kadamba, ktorý denne dával po dva kvety pre službu Krišnovi.“

„Šrí Čaitanya Maháprabhua povedal Raghunandanovi slakými slovami :“Tvojou povinnosťou je zarábať hmotné a duchovné bohatstvo a vždy slúžiť bez motivácie Pánovi Krišnovi.“

Význam : Šrí Čaitanya Maháprabhua určil tri rôzne povinnosti trom rôznym osobám. Mukunda mal zarábať peniaze a následovať náboženské zásady, Narahari mal ostať s Pánovými oddanými a Raghunandana sa mal venovať Pánovej službe v chráme. Jeden človek sa venuje uctievaniu v chráme, ďalší poctivo zarába prostriedky svojou určenou prácou a tretí káže o vedomí Krišnu spolu s oddanými. Na prvý pohľad tieto tri druhy služby vyzerajú odlišne. V skuktočnosti však odlišnými nie sú. Ak je uprostred Krišna alebo Čaitanya Maháprabhua, každý môže pri službe Pánovi vykonávať rôzne povinnosti. Takýto je záver Šrí Čaitanyu Maháprabhuu.
(Č. Č. Madhja 15.128-132)

„Šrí Čaitanya Maháprabhua, syn matky Šačí, nakoniec obrátil pozornosť na troch prítomných oddaných – Mukundu dása, Raghunandana a Šrí Narahariho – a spýtal sa Mukundu : „ Si otcom a Ragunandana je tvoj syn? Alebo je Raghunandana tvoj otec a ty jeho synom ? Povedz mi prosím pravdu, nech moje pochybnosti zmiznú“
Mukunda mu odpovedal: „ Raghunandana je mojim otcom a ja som jeho synom. To je môj záver. Všetci sme dosiahli oddanosť vďaka Raghunandanovi. V mojej mysli je preto mojim otcom.“
Akonáhle Šrí Čaitanya Maháprabhua počul Mukundov záver, povedal : „ Áno, máš pravdu. Ten kto prebudí oddanosť ku Krišnovi, je určite duchovným majstrom.“
Šrí Čaitanya Maháprabhua sa rozžiaril, keď popisoval slávu svojich oddaných. Zatiaľ čo takto rozprával, vypadalo to, akoby mal päť tvárí.“
(Č.Č. Madhja 15.112-118)

Šrí Rámačandra Kavirádža

Syn Čirandžíva s Sény sa objavil v dedine Šrí Khanda. Bol mimoriadne svedomitý, energický a nadšený. I keď sa oženil s Ratnamálou, necítil žiadne hmotné putá a spolu sa venovali láskyplnej službe Šrí Čaitanyovi Maháprabhuovi. Žili bez detí a s neustálou oddanosťou slúžili svojmu majstrovi Šrínivásovi Áčárjovi. Džíva Goswámí vo Vrindávane ho obdaril titulom kavrádža, „král básnikov.“ Je autorom týchto prekrásnych veršov:

prakasila mahaprabhu hare krsna mantra
premera vadari kari barila samsara
andha avadhi yata kare parsa
bindhu na padila mukhe ramacandra dasa

„Šrímán Maháprabhua je natoľko láskavý, že vyjavil nektár Hare Krišnu mahámantry. Sväté meno zbaví všetky duše opakovaného narodenia a umierania, od pekiel až po nižšie planéty. Sväté meno nám dá chuť okúsiť božskú lásku ku Šrí Rádovi a Mádhavovi. Slepí a nemí sa môžu utopiť v tejto záplave prémy. Šrí Čaitanya Maháprabhua tak zaplavil každého láskou k Bohu. Rámačandra dása je ale tak nešťastným, že nemohol ochutnať ani kvapku tohto nektáru.“

Rámačandra Kavirádža bol jedným z ôsmych kavirádžov, známych žiakov – básnikov Šrínivásu Áčárjiu. Napísal diela : Smarana Darpana, Smarana Čamatkára a Siddhánta Čandriká. Obšírne kázal a zasvätil mnoho žiakov. Naróttama dása Thákura a Rámačandra Kavirádža žili spolu ako najlepší priatelia. Naróttama dása tiež napísal : „doya kore sri acarya prabhu srinivasa, ramacandra sanga mage narotama das – „Ó Šrínivása Áčárja, buď ku mne milostivý. Naróttama dása sa vždy modlí za spoločnosť Rámačandru Kavirádžu.“ V podobe Karna-maňdžárí slúži vo Vradža-líle Šrímantí Rádhrání.

Šrí Rasikánanda

Narodil sa prvého dňa jasnej polovice mesiaca Kárttik, v noci pri slávnosti Dípamáliká, kedy sa domy ozdobujú množstvom lampičiek. Jeho otcovi, Ačyutadévovi, kráľovi dediny Róhiní, sa po mnoho rokoch bež mužského potomstva, dostalo tohto vzácneho syna pomocou požehnania Pána Džagannátha. Dedina Róhiní sa nachádza v zemi zvanej Malabhúmi, ktorá je z jednej strany obmývaná riekou Suvarnarékhou („zlatá čiara“), ktorá očisťuje životy všetkých miestnych ľudí. Neďaleko tečie rieka Bháradžita spolu s riekou Dolganádí, ktorej brehy zdobili prekrásne záhrady. Kráľ Ačyutadéva sa s veľkou pozornosťou staral o svojich poddaných a bol známy vernosťou k náboženským obradom, ktoré kráľom prináležia.

Rasikánanda kázal od dediny k dedine v spoločnosti svojich žiakov. Dokonca urobil svojim žiakom aj divokého slona, ktorého na neho poslal nepriateľský moslim. Ten sa nakoniec ospravedlnil a odovzdal sa mu pri jeho lotosových nohách.

Šrí Rasikánanda mal troch synov. Rádhánanda, Krišna-Govindu a Rádha-Krišnu. Súčasní služobníci Šrí Rádhá-Govindadéva a Gopívallabhapura sú ich potomkovia. Zložil Šrí Šyámánanda-šátaku, Šrí Bhágavatáštaku a íné piesne. V Purí existuje chrám Šrí Rasikánandu.

Šrí Šivánanda Séna

Každý rok, mesiac pred Rátha-yátrou viedol Šivánanda Séna skupinu dvesto oddaných z Bengálska do Džagannáth Puri na výročný festival Rátha-yátry. Platil za jedlo, ubytovanie a cestu každého z nich a osobne sa staral o ich pohodlie. Šivánanda Séna prejavoval súcit so všetkými, nech to bol človek alebo zviera. Keď sa k nemu raz pridal túlavý pes, Šivánanda Séna ho kŕmil a dokonca zaplatil za jeho prevoz cez rieku. Keď jedného dňa pes zmizol, Šivánanda vyslal 200 mužov, aby ho našli. Keď dorazili do Puri, videli, ako mu Pán Čaitanya hádže kokosovú dužinu. Psa mahá-prasádam Pána Čaitanyu zbavilo všetkých hmotných nečistôt a keď Šivánanda druhý deň psa nevidel, pochopil, že pes milosťou Pána Čaitanyu dosiahol oslobodenie. Šivánanda Séna sa počas čaturmásye spolu s ostatnými oddanými pravidelne kúpal v blaženej spoločnosti Pána Čaitanyu. Šivánanda použil všetko vlastníctvo v službe Krišnov a vaišnavom. Celá jeho rodina aj so sluhami boli horlivými nasledovníkmi Pána Gaurángu. Kavi Karnapúra, syn Šivánandovej ženy, v Gauri-ganóddéša-dípike hovorí: „Šivánanda Séna je zosobnením lásky k Šrí Čaitanyadévovi. A v Krišna-líle je Vira-Gopí, posol Šrímatí Rádharání. „Dévakínandana dás sa v jednej piesni modlí: „Klaniam sa Šivánandovi Sénovi, ktorý je plný božskej lásky. Jeho kasta, život i bohatstvo sú dve lotosové nohy Šrí Gauri Rádža.“

Sítá Thákurání

Jedného dňa išiel Advaita spolu s oddanými ku Gange, aby vykonal svoj denný kúpeľ. V tej chvíli na lodi ku ghátu dorazil Nrsimha Bhádudí so svojimi dvoma dcérami. Akonáhle počestná a prekrásna Sítá uvidela mohutnú postavu Advaitu Prabhua, celá sa rozžiarila a premýšľala: „Tento človek nepatrí medzi ľudské bytosti. Krásou predčí zlato rieky Džamba. Paže mu siahajú až ku kolenám, jeho ruky majú tvar lotosového kvetu a prsty sa podobajú okvetným lístkom kvetu Čampaka. Keď sa pozriem na jeho lotosové nohy, moje srdce sa raduje. Ponúkam tejto veľkej osobnosti svoje telo a srdce. Pokiaľ Ho nedostanem, vzdám sa svojho života.“
S týmito myšlienkami si Sítá očami vychutnávala tvár Pána, podobnú Mesiacu.

Druhá dcéra, Šrídeví, bola expresívnejšia ako jej sestra Sítádevi. Táto bohabojná Sítina sestra sa svojou krásou vyrovnala Lakšmí. Keď zbadala Pána, veselo povedala: „Ó sestra moja, vidím, že na brehu Gangy stojí pokladnica elegancie. Zdá sa, akoby milióny Mesiacov v splne zostúpili na túto Zem. Aká božská je jeho telesná vôňa! Prekonáva milióny naplno rozkvitnutých lotosových kvetov. Naša myseľ a duša sa uspokoja pohľadom na Jeho jedinečnú a príjemnú tvár. Žena, ktorá získa túto bytosť za svojho muža, bude požehnanou.“

Nrsimha Bhádudí, najlepší z bráhmanov sa tiež cítil pri pohľade na Advaitu Prabhua požehnaný. S pokorou a ohľadom na bontón ho oslovil a ten mu odpovedal: „ Námo Náráyana.“ Keď sa Advaita bráhmana spýtal na jeho totožnosť, pokorne mu odpovedal: „ Som obyvateľom dediny Náráyanapuri. Moje priezvisko je Bhádudí a moje meno je Nrsimha. Prišiel som sa na Teba pozrieť potom, ako som započul o tvojich transcendentálnych vlastnostiach. Dnes sa na mňa usmialo šťastie, pretože sa splnila moja dlho očakávaná túžba uvidieť Ťa.“

Šrí Advaita Prabhua povedal: „Som skľúčený. Aká je moja moc? Požehnaj mi prosím tým, že budeš Mojim hosťom.“
Šrí Nrsimha odpovedal: „Si samotný Sadášiva. Kto by tvoju žiadosť odmietol?„

Keď to dopovedal, Nrsimha Bhádudí spolu s dcérami s radosťou šiel do Advaitovho domu, v ktorom bol radostne a podľa bontónu prijatý. Advaita Prabhu potom ukázal svoju štvorrukú podobu požehnanému Bhádudímu, ktorý si pomyslel: „Dnes sa splnil účel môjho zrodenia. Zožal som plody miliónov zbožných činov. Mohol som priamo zažiť to, čo som o Ňom predtým len počul. Je najlepším príjemcom rúk mojich dcér.“
Náklonnosť oboch dcér k Advaitovi sa spojila ako dva kusy tekutého vosku. Bhádudí premýšľal: „Ak bude ku mne Pán Hari milostivý, splní sa moje dlho očakávané prianie.“

Potom sa Advaitačandra s pomocou svojej božskej energie zjavil ako veľký kráľ. Jeho sídlo sa zmenilo v palác zdobený rôznymi kvetmi a pripomínalo sídlo Pána Indry. Zatiaľ čo sa Advaita Prabhu posadil na drahokamami vykladaný trón, celé mesto Šántipur naplnila božská vôňa. Jeho okúzľujúca podoba zatienila lesk zlata z rieky Džambu a žiaru mnohých mesiacov. Na hlave mal korunu z drahokamov, na zápästiach náramky, na ušiach náušnice a na nohách nákotníčky. Na sebe mal dva kusy bielej hodvábnej látky a jeho údy boli potreté agurou, santalovou pastou a pižmom. Jeho hruď a krk boli nádherne ozdobené bielou kvetinovou girlandou. Zo všetkých strán ho obklopovali služobníci a pobočníci, zatiaľ čo priatelia a príbuzní sedeli obďaleč. Šrí Yadunandana Áčarya bol jeho zástupca, Pandita Kršnadása jeho tajomník a Brahma Haridása jeho minister. Šjámadása Áčárja bol jeho dohadzovačom a vďaka jeho dôvtipu bol sobáš spečatený.

Nrsimha Bhádudí bol v úžase nad týmto zhromaždením. V tej chvíli tam dorazil aj Šrívása Pandita, inkarnácia Náradu Muniho, ktorý sa zrodil, aby asistoval pri zábavách Pána Gaurángy. Bol obdarený Krišnovou milosťou, jednať ako zástupca Naddušu. Vždy bol plne ponorený do vedomia Krišnu a rozdával tak čistú a oddanú službu. Zostúpil do Navadvípu a bol zvlášť milostivý. Vždy spieval sväté mená. Z jeho úst nevychádzalo nič iné. Keď Advaita uvidel Šrívása, vstal zo svojho sedadla a objal ho. Šrívasa sa posadil a oslovil všetkých zhromaždených: „Všetci ma počúvajte. Tento Advaita Áčárja je expanziou Pána Hariho a preto sa od Neho neodlišuje. Objavil sa na tejto Zemi, aby zachránil všetky živé bytosti. Som bezvýznamný – ako teda môžem poznať Jeho majestát? I Pán Brahmá pozná len časť Jeho vznešenosti. Tento Nrsimha Bhádudí sa zjavil zo spojenia oceánu mlieka a Himalájí. Je svätý, pravdovravný a je hlavným z tých, ktorí oplývajú kvalitou dobra. Výborne pozná písma a preslávil tým celú svoju dynastiu.“

Jeho dcéra Sítá sa neliší od Paurnamásí, ktorá asistovala pri Krišnových zábavách ako Jégamájá. Nerozpoznaná ostatnými sa narodila z lona. Vďaka svojim minulým zbožným činom ju Nrsimha našiel v lotose.
Teraz stručne popíšem jej zjavenie, pretože tieto námety ničia všetok hriech. Šrí Nrsimha Bhádudí žije v Nárájanapure a patrí k váženej bráhmanskej rodine. Je vždy zamestnaný blahom druhých. Každý deň zbiera tulasí a kvety pre uctievanie Nárájanu. V blízkosti jeho dediny je jazero, v ktorom kvitnú lotosové kvety a celú dedinu napĺňajú svojou vôňou. Keď Nrsimha zacítil vôňu týchto kvetov, pomyslel si : „Táto vôňa musí vychádzať z jazera. Myslím, že tam kvitne veľa lotosových kvetov. Ktokoľvek uctieva Nárájanu lotosovými kvetmi, odíde v okamihu smrti na Vaikunthu.“

Potom šiel Nrsimha Bhádudí k jazeru a natrhal najlepšie lotosové kvety. Kým ich trhal, našiel lotos so stovkou okvetných lístkov. V jeho kvete našiel dievčatko nie väčšie ako palec, ktorého krása sa podobala žiariacemu blesku. Táto dievčina je pomocníčkou vo večných zábavách Rádhu a Mádhavu. Jej telesná žiara prekonáva žiaru slnka a Nrsimha si preto myslel, že je to Šrí Lakšmí. Jej štvoro paží pripomínalo lotosové kvety, nechty sa podobali vychádzajúcim mesiacom. Šrí Nrsimha premýšľal : „ Nikdy som nevidel takú neskonalú krásu. Vezmem toto skvostné dievčatko aj s lotosom k sebe domov.“

Potom zobral dievčatko spolu s veľkým lotosom a bežal domov. Vôľou Pána, Nrsimhova žena rovnakého dňa porodila dcéru menom Šrí, ktorá sa podobala na Lakšmí. V pôrodnej miestnosti Nrsimha Bhádudí svojej žene ukázal dievčatko ukryté v lotosovom kvete.
Nrsimhova žena sa volá Narasimhí. Je svätá, zbožná a krásna ako Ménaká. Keď Narasimhí uvidela toto nádherné dievčatko, užasla a sladko Nrsimhovi povedala : „ Ó, Prabhu, napriek tomu, že je toto dievčatko veľké ako palec, žiari ako slnko. Možno že sem prišla Mahámájá, aby nás zmiatla. Pokiaľ ostane s nami ako naša dcéra, môžeme to prijaÓ, Prabhu, napriek tomu, že je toto dievčatko veľké ako palec, žiari ako slnko. Možno že sem prišla Mahámájá, aby nás zmiatla. Pokiaľ ostane s nami ako naša dcéra, môžeme to prijať ako jej milosť.“

Kým sa dvojica takto rozprávala, dievčatko sa zrazu zmenilo na veľkosť novorodenca. Obe sa stali známe ako dvojčatá a veľa dedinčaniek sa na ne chodilo pozerať. Každý sa čudoval : „Tieto dievčatá sa vyrovnajú Lakšmí.“
Mysleli si, že Sítá je staršia a Šrí je mladšia. Kto dokáže opísať úžasné vlastnosti oboch ? V piatich rokoch prekročili suchou nohou Gangu. Teraz stručne opíšem, ako raz znovu poučili sannyásího.

Jedného dňa prišiel do domu Nrsimhu Bhádudího mocný sannyásí. Prišlo sa na neho pozrieť veľa ľudí vrátane Šrí a Síty, ktoré ho v skutočnosti prišli vyslobodiť. Keď ich sannyásí uvidel, bol zmätený a nemohol prejaviť svoje mystické sily ako je animá. Sannyásí predniesol dievčatám modlitby s trávou v zuboch. Sítá sa ho spýtala : „Si mocný sannyásí. Prečo sa k nám modlíš?“
Sannyásí odpovedal : „ Ste ako zosobnené Lakšmí. Prosím, povedzte mi ako môžem získať oslobodenie a rovnakú podobu akú má Višnu. Odstráňte, prosím, moju ilúziu a stanovte pravdu. Obe sa preslávite po celom svete.“
Sítá , zosobnenie súcitu, sa usmiala a povedala : „ Oslobodenie je služobníkom bhakti, ktorá ovláda všetko. Pretože je možné získať päť druhov oslobodenia, nemusím dosiahnuť lotosových nôh Pána Hariho. Povaha oslobodenia je, že človek spyšnie a klesne na úroveň hmotných činností. Bhaktideví vlastní neobmedzené transcendentálne vlastnosti. Ktokoľvek získa jeho priazeň, znovu sa nenarodí. Vychutnáva extázu čistej lásky a potom, čo dosiahne lotosových nôh Krišny, vidí šťastie z realizácie Brahmanu ako bezvýznamné.“
Šrí sa potom usmiala a sannyásimu povedala : „Oslobodnie dosiahnutím rovnakej podoby s Pánom Višnuom je najhanebnejšie. Je lepšie med piť, alebo medom byť ? Oddaní Krišnovi si užívajú láskyplnej extázy než samotný Krišna.“
Obe sestry tak vysvetlili vedu o oddanej službe a vďaka tomu sa zo sannyásiho stal čistý vaišnava.

Teraz si vypočujte zábavu o tom ako sestry prekročili suchou nohou rieku Gangu. Jedného dňa sa na druhej strane Gangy konala slávnosť s tancom a spoločným spievaním svätých mien. Zišlo sa tam veľa ľudí. Nrsimha Bhádudí tiež odišiel na toto miesto aj so svojimi dcérami. Keď dorazil na breh Gangy, začal mať obavy so silného vetra, ktorý na rieke vytvoril vlny. Svoje dcéry vydal pod ochranu služobníka a prekročil Gangu na veľkej lodi. Keď to uvidela Šrí a Sítá, tak s pomocou veľkej duchovnej sily prekročili rieku suchou nohou. Keď Nrsimha videl transcendentálne skutky svojich dcér, bol tým ohromený a objal ich obe. Ateisti, ktorí videli skutky Šrí a Síty sa tiež pokúšali pyšne prekročiť Gangu. Keď však vstúpili do hlbokej vody, zmietali sa sem a tam v snahe spasiť svoje životy. Keď to videli ostatní, nahlas sa smiali. Šrí a Sítá tak urobili mnoho detských zábaviek , ktoré som len naznačil.“

Šrí Advaita povedal : „Nič nie je nemožné. Krišnovi oddaní majú nepochopiteľnú moc. Každý oddaní môže pre oslobednie vesmíru získať všetkých osem mystických síl obyčajným milostivým pohľadom Pána.“

Potom ako Advaita Prabhua opísal slávu oddaných, Šrívása a ostaní Mu s pokorou povedali : „Si ako kameň mudrcov, pretože si inkarnáciou Krišnu. V Tebe sa nachádza pokladnica vedy vedomostí Krišnu. Ty sám poznáš pravdu o Krišnových oddaných. Si Gopéšvara a poznáš všetko. Tvoja Sítádeví je Yógamáyá a Šrí sa od nej nelíši ničím, okrem toho, že má iné telo. Ak sa oženíš s týmito dvoma sestrami, získaš nevyčerpateľný poklad. Pomôže to Tvojej službe Krišnovi a vaišnavom a pomôžu Ti vyslobodiť živé bytosti.“

Advaita Prabhua naznačil svoj súhlas s manželstvom a Nrsimha Bhádudí Mu podľa tradície ponúkol svoje dve dcéry. Počas svadobného obradu bolo obetovaných mnoho sladkostí, obilnín a ovocia Rádhá-Madana Gopálovi. Prasádam potom bolo rozdané mužom a ženám, ktorí spokojne uctili Pánove zbytky a potom sa vrátili do svojich domovov. Sítá Thákurání a Šrí Thákurání môžu byť na základe svojich láskyplných výmen považované za jednu a tú istú. Ich hlboká viera v službu Pánovi a manželovi rástla zo dňa na deň.
Raz prišiel v sne za matkou Sítou Mádhavéndra Puri a sladko povedal: „ Moje meno je Mádhavéndra. Advaitačandra odo mňa prijal mantru. Aj Tebe by som rád dal najlepšiu z mantier, ktorá priťahuje Krišnu. Krišna nikdy neje jedlo od toho, kto nie je zasvätený. Ten, ktorý obetuje podľa svojej chuti, pácha veľký priestupok.“

Sítá povedala : „ Som šťastná, že som ťa mohla stretnúť. Očisti prosím moje telo i dušu a daj mi tú mantru.“

Mádhavéndra Puri dal Síte Krišna mantru a zmizol. Keď sa matka Sítá prebudila, vykríkla : „Mádhavéndra Puri mi vo sne dal mantru.“

Keď opisovala svoj sen Advaitovi Áčárjovi, tak Advaita dodal : „ Si ohromne požehnaná a si oslobodená z hmotného otroctva.“

Neskôr, vo vhodnejšom okamihu, odovzdal Advaita svojej žene rovnakú mantru podľa védskych pokynov. Takto som opísal iba niečo z dôveryhodných tém, ktoré mi matka Sítá milostivo rozprávala.

Modliac sa k lotosovým nohám Pána Čaitanyu a Advaitu a vždy túžiac po Ich milosti, ja , Íšána Nágara, rozprávam Šrí Advaitu Prakášu .

Džajadéva Goswámí

Tri storočia pred príchodom Šrí Čaitanyu Maháprabhua slúžil Džajadéva Goswámímu ako kráľovský Pandita Šrí Lakšmana šeny, bengálskeho kráľa. Džajadéva a Padmavatí (jeho žena a skúsená tanečnica) uctievali Šrí Krišnu so sústredenou oddanosťou. Po nejakom čase opustili bohatý kráľovský život a žili pokojne vo slamennej búde v Čampahatí v Navadvípu. Tu Džajadéva napísal knihu Gita Govinda. Jedného dňa, keď pracoval na Gita Govinda, sa chystal napísať: „Krišna sa klania a dotýka sa leknových nôh Šrímatí Rádhárání.“ Potom ale zaváhal napísať niečo, čo by znižovalo vznešené postavenie Pána Krišnu ako Najvyššej Osobnosti Božstva a šiel sa vykúpať do Gangy pred prijatím maháprasádam Radha-Madhav.
V jeho neprítomnosti Krišna Samotný v Džajadévově podobe tento riadok do Gita Govinda pripísal a prijal aj prasádam od Padmavatí. Keď sa Džajadéva vrátil, mal z toho veľkú radosť. Dovtípil sa, čo sa stalo, začal plakať a potom povedal: „Padmavatí, stretlo nás veľké šťastie. Krišna samotný dopísal riadok dehi deham pallavam udaram a prijal prasádam z tvojich rúk. “
Gita Govinda vyjadruje intenzívne pocity odlúčenia Šrí Radhika. Popisuje tiež veľa dôverných zábav Šrí Radha a Šjámasundary. Pán Čaitanya počas svojej Gambhíra-líly v Džagannáth Puri denne vychutnával Gita Govinda v prednese Svarúpy Damodar a Mukund. Džajadéva Goswámí píše v Gita Govinda: „Čokoľvek nádherného nájdete v rôznych druhoch hudby a čokoľvek elegantného v úryvkoch veršov – nech sa múdri a šťastní priučí z piesní Džajadévy.“ Po dokončení Gita Govinda navštívil Vrindávan a posledné roky života prežil v Džagannáth Puri, kde zaviedol denný prednes Gita Govinda v Džagannáthově chrámu pre potešenie Pána.

Šrí Nimbárkáčárja

Kázal filozofiu vedomia Krišnu tri storočia pred príchodom Čaitanyu Maháprabhua. Šrí Bhaktivinóda Thákura vo svojej Navadvípa Dháma Mahátmji píše, že Nimbárka predtým uctieval Pána Šivu v Bilvapakši v Rudradvípu (část Navadvípu). Pán Šiva sa mu zjavil a poradil mu prijať zasvätenie od štyroch Kumárov. Nimbárka potom získal Rádhá-Krišna mantru a naďalej žil v Navadvípu. Podľa učenia Sanat-Kumára-samhity s veľkou láskou uctieval Rádhu a Krišnu, ktorí sa mu krátko potom zjavili v spojenej podobe Šrí Gaurángu Maháprabhua.
Pán Gauránga riekol: “Nimbárka, keď v budúcnosti zahájim sankírtanové hnutie, budem osobne kázať transcendentálnu filozofiu ačintja-bhéda-abhéda-tattva. Prijmem esenciu filozofií Madhvu, Rámánudžu a Višnuswámího. Od teba prevezmem dva dôležité princípy:
1) Dôležitosť prijatia útočiska u Šrímatí Rádharání,
2) Jedinečnosť lásky vradžských gopí ku Krišnovi.”
Potom Pán Čaitanya zmizol. Nimbárka ronil slzy extázy a opustil Navadvíp, aby začal svoju kazateľskú misiu. V Čaitanya líle sa zjavil ako Kéšava Kašmírí a dostal extatickú lásku k Bohu priamo od Nimáia Panditu.
Medzi Gaudíyami a Nimbárkmi existuje mnoho zarážajúcich zhôd. Nasledovníci Nimbárku prijímajú šesť druhov odovzdania sa, deväť častí bhakti a dašamúlu (deväť praméjí, hlavných bodov gaudíyskej filozofie, a pramánu, zdroj dôkazov – védske písma). Uctievajú Rádhu a Krišnu vo Vrindávane, Šrímatí Rádharání je pre nich najvyššou oddanou a lásku gopíí prijímajú ako jedinečnú. Nimbárkovia spievajú dokonca aj svoju verziu mahá-mantry:
Rádhe Krišna Rádhé Krišna Krišna Krišna Rádhé Rádhé
Rádhé Šjáma Rádhé Šjáma Šjáma Šjáma Rádhé Rádhé

Vo Vrindávane, zhruba míľu od Govardhanu, leží dedina Nimgaon, ktorá sa volá po Nimbárkovi, ktorý tu vyrastal od svojho detstva a neskôr tu vykonával svoj bhadžan. Mnoho miest zábav Rádhu a Krišnu vo Vrindávane je dodnes udržiavaných Nimbárkovými nasledovníkmi. V Mathure-Vrindávane nasleduje Nimbárkovu cestu bhakti nespočet oddaných. Šrídží Mandir hned za Loi Bazarem slúži ako stredisko Nimbárka sampradáji.

Pundaríka Vidyánidhi

Šrí Vidyánidhi, zvaný Pundaríka, je najdrahším oddaným Šrí Krišnu. Čattagrám, východná oblasť Bengálska, sa preslávila vďaka požehnanému príchodu Šrí Pundaríku. Keď Pán Gaurasundara začal so svojimi zábavami Najvyššej Božskej Osobnosti v Nadii, cítil smútok nad tým, že Šrí Vidyánidhi nebol prítomný, a tak veľmi nariekal. Raz, potom čo predvádzal svoje zábavy v podobe tanca v kruhu oddaných, sa Pán Čaitanya posadil a zatiaľ čo mu tiekli slzy, nahlas volal: “Pundaríka! Otče! Pundaríka je mojím otcom, mojím najdrahším priateľom. Kedy ho znova uvidím?!” Pundaríka bol veľkým príjemcom Pánovej milosti a Pán to dal oddaným jasne najavo. Plakal a opätovne volal svojho oddaného. Nikto z prítomných vaišnavov však nechápal, koho Pán vlastne volal. Mysleli si, že Punadaríkákša znamená meno Krišnu. Musel asi cítiť odlúčenie a volať Krišnu. Keď znova počuli méno Vidyánidhi, mysleli si, že musí volať jedného zo svojich drahých oddaných. Nikto z nich však takéto meno nepoznal.

Keď Pán opäť prišiel k vedomiu, pokorne sa Ho opýtali: „Prosím, povedz nám, koho si volal. Bude nám požehnaním poznať tohto oddaného, ktorý je Ti taký milý. Odkiaľ pochádza a čo urobil? Povedz nám, prosím, pravdu.”
Pán odpovedal: “Je veľmi dobré, že sa chcete dozvedieť o tomto oddanom. Jeho opis je zvlášť ohromujúci. Obyčajným načúvaním jeho mena sa očistia všetky svety. Skrýva sa v prezlečení pôžitkára, a tak v ňom nikto nemôže poznať vaišnavu. Miesto jeho narodenia sa volá Čattagrám. Je to veľký učenec a bráhmana. Vďaka plneniu si svojich povinností má vysokú povesť medzi všetkými triedami ľudí. Neustále sa topí v oceáne oddanosti ku Šrí Krišnovi a svedčia o tom aj jeho telesné príznaky – slzy v očiach, potenie sa a ježenie chlpov na tele. Zdá sa, že sa nekúpe v Gange zo strachu, že sa jej dotkne svojimi chodidlami. Pravidelne však v noci prichádza prijať jej daršan, len aby sa očistil. Pozerať sa na nepatričné činnosti obyčajných ľudí, ako je kloktanie vody, čistenie zubov a česanie vlasov, ktoré pri kúpeli v Gange robia, mu spôsobuje veľkú bolesť.”

Šrí Vidyánidhiho akási sila priťahovala k Pánovi Čaitanyovi a preto s celým svojím sprievodom bráhmanov, žiakov a služobníctva prišiel do Navadvípu. Priniesol si so sebou množstvo majetku. Takto sa vydal na cestu. V Navadvípe žil nepoznaný, zahalený rúškom svetských pôžitkov. Okrem Mukundu nikto z vaišnavskej komunity nevedel, kto naozaj je. (Šrí Čaitanya Bhágavata, Madhja-lílá, 7. kap.)

„Ten, kto sa predtým volal Mahárádž Vrišabhánu vo Vradži, sa v zábavách Pána Čaitanyu zjavil ako vznešený Pundaríka Vidyánidhi. Keď Pán Čaitanya zakúšal nesmierne odlúčenie od Pána Krišnu, oslovoval Pundaríku Vidyánidhiho slovom ‘otec’. Pán Čaitanya bol s Pundaríkom Vidyánidhim veľmi spokojný a dal mu preto meno Premánidhi. Bol priamym žiakom Mádhavéndru Puriho a Pán s ním preto jednal s veľkou úctou, ako by bol jeho vlastným duchovným učiteľom. Mahárádž Vrišabhánu sa tiež zjavil ako Šrí Mádhava Mišra. Ratnavatí, Pundaríkovu ženu, učení oddaní uznávajú ako inkarnáciu Kírtidy, manželky Mahárádžu Vrišabhánua.” (Šrí Gaura Ganóddéša dípiká 54-57)

Novodobí áčáryovia

Višvanáth Čakravartí Thákura

Narodil sa v oblasti západného Bengálska, v dedine Prasidha Déva Gram. Jeho dvaja bratia sa volali Šrí Rámabhadra Čakravartí a Šrí Raghunáth Čakravartí. Višvanáth Čakravartí Thákur odišiel do Saijadabádu v západnom Bengálsku, kde dostal zasvätenie od Šrí Krišna Čarana Čakravartího. Dlho žil v dome svojho gurudéva a napísal tu mnoho kníh.

Keď žil v Nadii, starostlivo študoval písma, počnúc sanskritskou gramatikou, poéziou a frázami. Hovorí sa, že už ako chlapec bol neporaziteľným učencom, ktorý dokázal poraziť v debate kohokoľvek. Od raného detstva sa nestaral o svetský život. Višvanáthov otec chcel svojho syna pripútať k rodinnému životu a zariadiť, aby sa v mladosti oženil. Nemalo to však dlhé trvanie. Čoskoro sa zriekol svojej ženy a odišiel do Vrindávanu. Jeho rodičia a príbuzní aj potom podnikli niekoľko nevydarených pokusov prinútiť ho, aby žil životom hospodára. Višvanáth bol však odhodlaný, vzdal sa svetského života a plne sa odovzdal službe Krišnovi. Po príchode do Vrindávana-dhámu sa usídlil v kutíre žiaka Krišnadása Kavirádža Goswámího, Mukundu, na brehoch Rádha-kundu, kde starostlivo študoval spisy Goswámích.

Bol známy tiež ako Harivallabha dás a inštaloval Božstvo Šrí Gokulánandu. Titul „Čakravartí“ dostal od oddaných. Väčšinou označuje toho, kto udržuje (varta) okruh (čakra) svojho vplyvu. Označuje teda väčšinou „vládcu“, ktorý udržuje svoje široké pole pôsobnosti. Aj ten, kto prejavuje poklad oddanosti k Višvanáthovi, Pánovi vesmíru, a expanduje tak okruh bhakti, je „Čakravartí.“

Z jeho kníh sú najznámejšie tieto: Komentár k Šrímad-Bhágavatamu (Sarárthadaršiní-tikká), k Bhagavad-gíte (Sarárthavaršiní-tikká), Alankára Kaustubha (Subódhiní-tikká); Udžvala-nílámani, Ananda Vrindávana Čampú (Sukhavartiní-tikká); Vidagdha-Mádhava Rúpy Goswámího a pôvodné diela ako je Šrí Krišna-Bhavanámrita Mahákavya; Svapnavilásámrita; Mádhurya Kadambiní a Aišvarya Kadambiní, ktoré popisuje ačintya-bhédábhéda-vádu, filozofiu súčasnej jednoty a odlišnosti.

Šikšá-guru-parampary od Pána Čaitanyu k Višvanáthovi Čakravartímu Thákurovi podľa Bhaktisiddhántu Sarasvatího Thákura vyzerá takto:

Šrí Čaitanya Maháprabhu, Svarúp Damodar, Rúpa Goswámí so Sanátanom Goswámím (a Raghunáthom Dásom, Raghunáthom Bhattom a Gopálom Bhattom Goswámími), Šrí Jíva Goswámí, Krišnadás Kavirádž Goswámí, Naróttam dás Thákur (spolu so Šyámanandom Prabhuom a Šrínivásom Áčáryom) a Višvanáthom Čakravartí Thákurom.

Z tohto sveta odišiel v deň Vasanta Panča v mesiaci Mágha.

Džagannáth dás Bábádží

Narodil sa v Burdwane a v mladosti odišiel do Vradži, kde sa odovzdal vairágyi (životu v odriekaní). Žil v kutíre na brehu Bhanakundu z toho, čo dostal. S pomocou svojich žiakov zbieral byliny, korene zázvoru, starý tamarind a trstinový cukor na pomoc chorým vaišnavom. Niekedy varil a rozdával jedlo oddaným, ktorí to potrebovali.

Raz, keď boli záplavy a žobranie bolo ťažké. Džagannáth sa rozhodol, že sa premiestni inam, pretože Vradžavásíov (obyvateľov Vradži) stihla bieda a on nechcel byť nikomu na obtiaž. Keď tak premýšľal a chystal sa opustiť dedinu spolu so svojím skromným majetkom, objavila sa pred ním mladá dievčina a spýtala sa: „Kam odchádzaš, Džagannáth?“

„Čo ti mám povedať?“ Odpovedal.

Dievča sa znovu spýtala: „Prečo?“

Džagannáth namietol: „Musím dať niečo žalúdku a almužnu je teraz vo Vradži ťažké získať.“

„Prečo, prečo je to tak ťažké?“ Namietla dievča. „Navštívil si môj dom? Tvoja almužna je tam. Teraz bež a vyzdvihni si ju. Nemusíš nikam chodiť. “

Džagannáth sa zdráhal odísť z Vradže, ale okolnosti ho prinútili. Teraz váhal a rozhodol sa zistiť, či dievča hovorí pravdu. Položil veci na zem a vydal sa spievajúc sväté meno k dverám jej domu. Vradžavásí stojaci vo dverách sa Džagannátha spýtal: „Drahý otče, je teraz doba madhukárí (doba, kedy sa chodí na almužnu)?“

Džagannáth odpovedal: „Poslala ma tvoja drahá dcéra. Vraj je pre mňa u vás v izbe pri strope pripravená almužna. “

Vradžavásí z Varšany vošiel dnu a spýtal sa svojej ženy, či schovala čapátí pre Džagannátha. Tá však nič nevedela, ale keď sa pozrela, našla s prekvapením pri strope čapátí. Dcéra v tú dobu bola v dome svojho svokra. Vradžavásí to však Džagannáthovi zatajil, odovzdal mu čapátí a požiadal ho, aby k nim chodil každý deň. Od toho dňa až do smrti Džagannáth denne žobral o čapátí v tomto dome a v tradícii pokračoval aj jeho žiak, Prána-Krišna dás.

Raz prišiel na návštevu Džagannáthov mladší brat z Burdwanu. Džagannáth ho privítal a ponúkol mu čapátí z onoho domu. Kým jedli, brat sa opýtal: „Drahý brat, spomínaš na chuť burdwanských sladkostí menom sítábhóga? Pozri, čo jeme teraz!“

Džagannáth odpovedal: „Drahý brat, jednu hodinu som žobrák a ďalších dvadsaťtri som kráľ.“

Vamšídás Bábádží

Tento vaišnavský kazateľ  a svätec žil v 1. polovici 20.storočia v Navadvípe. Šríla Džagannáth dás Bábádží, Gaurakišóra dás Bábádží a Vamšídás Babádží – traja bábádží z Navadvípu – boli plne pohrúžení v hlbokej láske ku Krišnovi. Pocity tohto druhu boli vo vaišnavskej kazateľskej literatúre popísané, zvlášť v Šrímad Bhágavatame.

Ako neochvejní oddaní v Gaudíya vaišnavskej kazateľskej sampradáyi, títo veľkí svätci prakticky poukázali na dôležitosť uctievanie Pána Čaitanyu Maháprabhua, najmilostivejšej inkarnácie Krišnu. Uctievali Pána Čaitanyu ako sádhuovia – bhadžanánandí. Nevenovali sa priamo kázaniu, ale horlivému bhadžanu (uctievanie najmä ospevovaním a spomínaním na mená, vlastnosti a zábavy Pána Čaitanyu a Krišnu). Podstupovali askézu, čo sa nedá bežne napodobňovať. Ako paramahámsovia (dokonalí oddaní) nenasledovali všetky pravidlá potrebné pre nezrelých oddaných. Nespievali určitý počet mantier, nepoužívali japa-malu, nenosili tilak a nenasledovali pravidelný denný rozvrh – sadhánu.

Šríla Višvanáth Čakravartí Thákur vo svojej knihe Aišvarya Kadambíní opisuje, že oddaní na najvyššej úrovni oddanej služby praktizujú metódu manas-bhadžan (oddanú službu vykonávanú v mysli) a nechcú obmedzovať svoju voľne plynúcu spontánnu lásku ku Krišnovi. Túto vznešenú úroveň však nemožno napodobňovať. Správanie Vamšídása bolo natoľko podivné, že iba pokročilí oddaní na rovnakej úrovni dokázali rozpoznať jeho vznešenosť. V menej pokročilej kultúre ako indickej by bol určite považovaný za blázna. Hoci žil v tomto svete, nebol s ním priamo spojený.

Bol šesť stôp vysoký, štíhlej postavy, mal nestrihané fúzy a rozstrapatené, spletené vlasy. Nikdy sa nekúpal a pohľadom pripomínal divocha. Nenosil nič okrem bedrového rúška. Napriek divokému výzoru však bol pravým svätcom Gaudíya vaišnavskej sampradáye. Ako taký bol prijímaný aj Šrílom Bhaktivinódom Thákurom a Bhaktisiddhántom Saraswatím. Keby nás nepoučili o skutočnej pozícii Šrílu Vamšídása Bábádžího mahárádža, jeho transcendentálne postavenie by s istotou zosobňovalo krajnú výstrednosť svetského šialenstva. Bhaktisiddhánta Saraswatí Thákur však potvrdil, že Vamšídásove správanie pripomínalo správanie najvznešenejších oddaných popísaných vo védskej literatúre.

Životní príbeh: Vamšídás Bábádží prišiel na tento svet v roku 1859 v dedine Madžitpur (za čias britskej vlády oblasť Mymensingh vo východnom Bengálsku, teraz v oblasti Bangladéša). Jeho otcom bol Sanátana Mallabrahma, chudobný rybár. Matka Šrímatí Sarvasundarí, typická zbožná žena tej doby, bola pohrúžená do sľubov, postov a askézy pre blaho svojej rodiny. Ich prvorodený syn (1859) sa neskôr stal známym ako Vamšídás Bábádží. Ďalej nasledovali dvaja ďalší synovia, Kulačandra a Ráyčandra, spolu s dvoma dcérami.

Vamšídás podľa zvyku všetkých kastových hinduistov prijal zasvätenie od rodinného gurua v línii Naróttama Parivára z Džamalpuru. Rovnako ako ostatní členovia rybárskej kasty v Bengálsku vyrástol v krajnej biede. Rodina prežívala zo dňa na deň a závisela od množstva rýb, ktoré sa za ten deň podarilo uloviť. Život bol ťažký, bez akéhokoľvek pohodlia či úľavy. Na vzdelávanie nebolo ani pomyslenie. Mladý Vamšídás sa len učil ako chytať a predávať ryby. Mal to byť jeho život. Neočakávali od neho nič iné. Trávil dni pri rieke spolu so svojím otcom a ďalšími rybármi. Po návrate domov pri západe Slnka zamieril do chrámu Gauri-Nita? v susednej dedine Džamalpur, kde počúval kostrbatý vidiecký dialekt, ktorý bol jediným jazykom, ktorý poznal, od vaišnavského gurua, Naróttama dása Bábádžího z Nigoje, o dočasnej povahe tohto života a zábavách Krišnu a Čaitanyu Maháprabhua a o sláve svätého mena.

Predpokladá sa tiež, že sa v tomto období naučil piesne Naróttama dása Thákura, ktoré sa mali stať útechou jeho života. Boli písané jednoduchým jazykom, aby vznešené védske pravdy priblížili nevzdelaným ľuďom. V tých časoch, boli rovnako ako dnes bengálske dediny zaplavené falošnými zástancovia vaišnavismu, ktorí propagovali svoje deviácie. Iní zarábali na lacnom predvádzanie Krišna-líly. Vamšídás nebol takým podvodníkom nikdy naklonený. Pozorne načúval svojho gurua a držal sa jeho lotosových nôh.

Postupne začal tráviť väčšinu nocí v ášrame svojho gurua. Rodičia, ktorí si všimli jeho rastúci nezáujem o svetské záležitosti, dychtivo dohodli svadbu. Jeho ľahostajnosť k hmotnému životu však naďalej rástla. Čoskoro po svadbe odišiel z domu, kde zanechal svoju mladú ženu a šesťmesačného syna, a stal sa svätcom. Prijal duchovné zasvätenie od Naróttama dása Bábádžího a prijal duchovné meno „Vamšídás“. Napriek tomu, že jeho skorší život by len ťažko mohol byť nazvaný pohodlným, teraz bol úplne odriekavý. Potrhané dhótí alebo gamšu, ktorú nosil, vymenil za bedrové rúško.

Po tom, čo prežil tri roky v Madžitpure, sa vydal na sväté pútnické miesta po celej Indii. Po dlhej ceste došiel do Navadvípu, kde strávil väčšinu svojho času. Na konci života sa vrátil do Madžitpuru, kde opustil tento svet. Keď sa Šríla Bhaktivinód Thákur spolu s Bhaktisiddhántom Saraswatím dopočuli o jeho vznešenom postavení, roku 1903 mali prvýkrát jeho daršan v Navadvípe. Šríla Bhaktisiddhánta Saraswatí často hovoril, že Džagannáth dás Bábádží, Gaurakišór dás Bábádží a Vamšídás Bábádží boli blízki spolupracovníci a oddaní by ich mali mať vždy v úcte. Nie je známe, že by Vamšídás strávil vôbec nejaký čas s Džagannáthom dásom Bábádžím alebo Gaurakišórom dásom Bábádžím. Keďže sú to však všetci nitya-siddha mahá-bhágavatovia, stýkajú sa vždy na duchovnej úrovni služby Šrí Šrí Rádhe a Krišnovi na Golóke Vrindávane.

Gaurakišór dás Bábádží

„Kto chce bohato jesť (bhódžana), zničí svoj bhadžan.“ (Obľúbený citát Gaurakišóra dása Thákura)

„S úctou sa klaniam Gaurakišórovi Bábádžímu mahárádžovi, duchovnému učiteľovi Bhaktisiddhántu Saraswatího, ktorý je zosobneným odriekaním. Je neustále ponorený v extáze odlúčenia a intenzívnej lásky ku Krišnovi.“ (Šrí Gaurakišóra Pranati)

Raz Bábádží Mahárádž videl, ako jeden oddaný jedol nejaké festivalové prasádam vo svojom bhadžan kutíre a neprehovoril s ním tri dni. Štvrtého dňa povedal: „Prijal si ‚festivalové prasádam‘, bez toho, aby si vzal do úvahy jeho pôvod, a tvoj bhadžan preto nepovedie k úspechu.“

Esencia jeho pokynov: „Božské meno Krišnu je jediným a skutočným útočiskom. Nikdy by sme sa nemali snažiť spomínať na transcendentálne zábavy Rádhá-Dámódaru umelo. Neustále prednášanie božských mien očistí srdce. Spevom Hari-námu slabiky Mahá-mantry postupne vyjavia podobu, vlastnosti a zábavy Šrí Krišnu. Len vtedy budeme schopní zrealizovať svoju duchovnú podobu, službu a jedenásť charakteristík vlastnej duchovnej identity.“

Na pokyn Bábádžího Mahárádža – „po smrti ťahajte moje telo ulicami Navadvípu“ – to skupina takzvaných pokročilých oddaných chcela urobiť. Šríla Bhaktisiddhánta Saraswatí Thákur ich však vyzval: „Podľa písiem je ten, kto mal sex so ženou za posledných 24 hodín, znečistený, a nie je preto kvalifikovaný na to, aby sa dotkol môjho guru mahárádža.“ Keď nehanební ‚bráhmani‘ počuli tento smelý výrok, ihneď sa rozutekali.

19. novembra 1915 sa Gaurakišór dás Bábádží pripojil k večným blaženým zábavám Gandarvika-Giridhárího. Jeho jediný milovaný žiak Šríla Bhaktisiddhánta Saraswatí na brehoch Rádha-kundu v Šrí Čaitanya Mathe (blízko Yogapithu Šrí Čaitanyu v Šrídhám Máyápure) založil jeho samádhi.

___

Viac o našich áčáryoch sa dočítate v rozsiahlom článku Guru parampara od Surdasa prabhu.