(upraviť)
Narodil sa v USA v roku 1953 ako Edward Striker, úplne sa zbavil tejto identity a postupne si čoraz viac uvedomoval svoju vnútornú identitu večného milujúceho služobníka Rádhy a Krišnu. Zbavil sa všetkých hmotných označení a zostal verný jeho duchovnému učiteľovi Šrílovi Prabhupádovi.
Narodil sa v rodine hudobníkov, umelcov a sám bol gitaristom a hral aj na iné nástroje.
Počas koncertov v neskorom tínedžerskom veku sa stretol s oddanými Hare Krišna, ale nevenoval sa im, okrem toho, že dostal balíček vonných tyčiniek a knihu „Mimo zrodenia a smrti“ (Overiť pls presný názov keď tak) , ktorú napísal Šríla Prabhupáda (ktorú vtedy veľmi nečítal).
Potom po niekoľkých rokoch, mu jeho priateľka dala knihu Šrí Išopanišad napísanú Šrílom Prabhupádom. Aindra Prabhu sa do knihy tak hlboko zažral, že sa svojej ženy okamžite zriekol, odišiel do chrámu, nastúpil tam,naplno sa venoval duchovným činnostiam a postupne ho Šrila Prabhupáda zasvätil.
Šríla Prabhupáda ho zasvätil v roku 1973 vo veku 20 rokov ako Aindra Das. Dlhý čas bol púdžarím a asi 8 rokov sa venoval distribúcii kníh a harinam sankírtanu na uliciach New Yorku.
Denne vychádzal do ulíc New Yorku a 8-12 hodín robil Hare Krišna sankirtan. Bolo to približne 8 rokov v rokoch 1973 až 1981-82.
Do Vrindávanu prišiel prvýkrát v roku 1982. Keď sem prišiel prvýkrát, všetku batožinu a peniaze mu ukradli priamo v autobuse do Vrindávanu.
Mal obrovský záujem o maľovanie a tiež o hudbu, čo sa odráža v spôsobe, akým vyzdobil celé 2. poschodie budovy Gurukula (Brahmachari Ashram), ako aj svoju izbu (v Krishna Balarama Mandir vo Vrindávane), ktorá je niečo, čo vyzerá veľmi jedinečne a nesie veľmi neprirodzenú, hlbokú a duchovnú atmosféru.
(Fotka jak maloval alebo pracoval)
Aindra vykazoval v rámci svojej povahy mnoho rôznych vlastností, ktoré sa často zdali byť protichodné. Niekedy bol veľmi plachý a inokedy veľmi odvážny. Niekedy bol veľmi nevinný ako dieťa a inokedy veľmi asertívny, pokiaľ ide o zásady duchovnej praxe. Vedel sa správať ako priateľ, ale potom vám zrazu radil ako otec a niekedy dokonca zatvrdol ako guru. Počas vysvetľovania toho istého princípu sa vedel rozplakať, potom rozosmiať a vzápätí v priebehu niekoľkých minút veľmi zvážnieť. Bol úprimný.
Nebol typickým oddaným. Obliekal sa inak, mal iné stravovacie návyky, jeho rozvrh bol neobvyklý do takej miery, že ho ľudia považovali za výstredného. Definícia „výstredný“ znamená niekoho, kto nemá ústredné ukotvenie. Veci robí na základe rozmaru. Pri bližšom skúmaní , Aindra nebol výstredný, pretože jeho ústrednou kotvou boli Písma. Nikdy neurobil nič, čo by nebolo povolené v písmach. Lepšie by ho charakterizovalo to, že predbehol svoju dobu a svoj cieľ vrátiť sa k Bohu myslel nesmierne vážne.
Jeho foto
Bez ohľadu na to, ako ľudia vnímajú Aindru svojou individuálnou optikou, jednu vec mu nikto nemôže uprieť, a to je jeho revolučný prínos pre kīrtan. Založenie hodinových , niekedy až 24 – hodinovych kīrtanov sa od roku 1986 stalo poslaním jeho života, žil v chráme Krišna Balaram vo Vrindávane a takmer nikdy neopúšťal priestory chrámu, nieto ešte mesto. Až neskôr, v roku 2004, začal navštevovať Mayapur na každoročný festival Gaura Purnima približne na týždeň.
Príbeh o tom, ako sa 24-hodinový kirtan znovu rozbehol, je dosť zaujímavý a veľmi inšpiratívny. Aindra Prabhu v tom období hľadal úprimné odpovede na vnútorné dôverné aspekty vraja-prema-bhakti a prečítal si náboženskú zmienku o tom, že každý, kto zomrie (vlastne sa vzdá tela) v Yamune, sa musí vrátiť na Gólóku Vrindavan.
Bol tak pekelne odhodlaný získať odpovede uprostred všetkého chaosu, že sa vydal na cestu k Yamune , aby opustil svoje telo, ale cestou dostal vnútorný hlas, ktorý mu hovoril, aby oživil a znovu spustil 24-hodinový Hare Krišna kirtan, ktorý Šríla Prabhupáda predtým slávnostne začal.
Aindra Prabhu sa vrátil a obnovil 24-hodinový kirtan sám z milosti Šrí Vrindavan Dhamu a Prabhupádu.
Keďže nemal takmer žiadnu podporu, nosil payal (náramok), ktorý mu dodával efekt kartalu (činelov), hral na harmonium a spieval zo srdca 16-18 hodín denne, kým sa inšpirovali ďalší oddaní a pomohli mu. V prvých dňoch nebol žiadny hráč na mridangu, takže Aindra Prabhu žiadal každého vradžavasi babu (obyvateľa Vrindávanu) ktorý navštívil mandir, aby si vzal daršan od Rádhy Šjamsundara a aby s ním zahral na mridangu. Baba povedal: „Ale ja neviem, ako sa na ňu hrá.“ Aindra Prabhu mu povedal: „Jednoducho na ňu hraj, ako chceš, alebo rob ‚dum dum dum'“. Tak sa znovu začal 24-hodinový kirtan!
Jeho oddanosť kirtánu, odovzdanosť svätým menám, veľmi jednoduchý životný štýl, keď spával na zemi, žil vo svätej krajine Vrindávanu, riadil sa pokynmi svojho gurua Šrílu Prabhupádu a spieval stovky melódií v rôznych rytmoch a štýloch kirtánu, boli dokonalým receptom na takúto revolúciu. Mladí oddaní, najmä druhá generácia z čias Šrílu Prabhupádu, začali hľadať inšpiráciu v jeho štýle kīrtanu.
Aindra v mnohých ohľadoch spôsobil revolúciu v kīrtane na celom svete, a to len tým, že spieval sväté mená vo Vrindavane. Zatiaľ čo jeho odovzdanosť bola nepopierateľná, z kirtanu urobil „rock“. Jeho kīrtany boli živé, plné energie a duchovnej príchute, aj keď spieval veľmi pomalú, polotaktnú melódiu. Často začínal melódie vo veľmi pomalom tempe podobnom štýlu kīrtanu v Bengálsku a potom prešiel do severoindického štýlu dvojitých úderov, čím prinútil davy k odvážnemu tancu.
Jeho kírtany sa preslávili po celej Indii a po celom svete. Oddaní prichádzali do Vrindávanu len preto, aby zažili Aindrov kirtan. Hoci jeho interval bol často len 30 až 40 minút večer, pre mnohých oddaných to bol vrchol.
Tak ako bol Aindra bohatý na kirtan, rovnako bohatý bol aj jeho vnútorný život. Zdalo sa, že po večeroch mal veľa času na oddaných, ktorí mu chcú položiť duchovné otázky. Jeho odpovede sa pohybovali od jednej hodiny do troch hodín. Odpovedal na otázky tak, že im odpovedal aj na ďalšie otázky, ktoré nepoložili. Jeho oči, brada, pohľad a zámerné sústredenie často spôsobovali, že vyzeral neprístupne, ale akonáhle oddaní nabrali odvahu priblížiť sa k nemu a „prelomili ľady“, bol magnetom – ľudia sa ho nevedeli nabažiť.
(Foto jeho prísneho pohľadu keď tak hahaa)
— IZBA AINDRA PRABHUA
V izbe Aindru Prabhua (izba číslo 89 v Brahmačarí Ášrame, 2. poschodie, budova Gurukul, ISKCON Vrindavan) sa nachádza viac ako 1200 Šaligram Šíl, božstiev Nitai Sačišúta, Rádha Giridhari Giriraj Šíla, Asta Sakhis, Ananga Manjari, Šrila Prabhupáda, Bhaktisiddhanta Sarasvatí Thákur a Gopešvar Mahadev.
Aindra Prabhu denne uctieval všetky svoje božstvá a masíroval všetky svoje šaligramové šily, okrem toho takmer denne spieval 6-10 hodín kírtanu v hlavnom chrámovom komplexe.
(Foto Jeho izby)
Aindra Prabhu umýval toalety v brahmačarí ašrame neskoro v noci, keď všetci oddaní spali. Bol veľmi vnímavý k oddaným, ktorí chceli hovoriť o vraja-prema-bhakti, a každého vo svojom združení povzbudzoval k zúfalému volaniu svätých mien. Tí, ktorí sa s ním úzko stýkali, hovoria o vnútornej povahe Aindra Prahu, ktorý bol pokorný a niekto, kto ich svojou prítomnosťou jednoducho nútil spomínať na Božstvo.
Existuje aj dôverná maľba jeho vraja-swarupy (jeho pôvodnej duchovnej podoby), ktorú namaľoval sám, hoci o tejto skutočnosti vie len veľmi málo oddaných.
— NITAI SACI SUTA
To, ako k nemu prišiel Nitai Saci Suta (Gaur Nitai Božstvá Aindra Prabhu), je niečo veľmi odlišné a nezvyčajné. Bola tam partia, ktorej autobus havaroval na Parikrama Marg a oni opustili autobus v polovici cesty. V tomto autobuse boli božstvá Gaur Nitai.
Aindra Prabhu sa to dozvedel, išiel tam a videl, že Gaur Nitai sú v extrémne horúcom a vlhkom počasí a nikým neobsluhovaný. Jednoducho ich zdvihol a priniesol do svojej izby.
(Ich foto)
— ŠRÍLA PRABHUPÁDA OSOBNE POVEDAL AINDROVI PRABHUOVI JEDINÉ SLOVO
Šríla Prabhupáda vlastne prišiel do chrámu a Aindra Prabhu bol vtedy v začiatkoch Krišna vedomia. Vtedy ešte nevedel dobre hrať na mridangu, ale viedol kirtan a spieval v úplnej extáze a nadšení. Šrila Prabhupáda prichádzal práve tadiaľ. Uvidel Aindru Prabhua, pozrel sa naňho, usmial sa a len povedal: „Jai!“
To bolo jediné slovo, ktoré mu Šrila Prabhupáda povedal priamo osobne, ale Aindra Prabhu ho vždy nosil vo svojom srdci.
Aindra Prabhu hovorieval, že tí, ktorí ho nasledujú a hovoria, že majú radi kirtan, ale nemajú radi spievanie, by sa nemali nazývať jeho nasledovníkmi. Uviedol, že on spieva 116 kôl denne a ak sa mu chce niekto naozaj páčiť, mal by spievať minimálne 16 kôl denne, ako to nariadil Šrila Prabhupáda.
Tiež hovorieval, že ak niekto hrá mridangu v kirtane bez toho, aby spieval sväté mená, tak je to veľká nula a títo ľudia sú len zabávači.
Jeho prednášky a kniha sú plné hlbokých realizácií pre úprimných hľadačov, hoci kladie dôraz na Harinam Sankirťan ako na jedinú činnosť, ktorá otvorí všetky dvere najvyššej vradžovej premy. Vo svojich prednáškach nádherne rozprával a odhaľoval vnútorné tajomstvá. DOPLNKT CO SA TYKA KEHO KNÍH, DOPLNIT LINK AJ NA SEKTY, NECHAVAM NA TEBE MIŠI.
Tento svet opustil 17. júla 2010. Pre oddaných to bola neopísateľná strata. Nielenže bola nečakaná, ale bol to aj odchod oddaného, ktorého mnohí chápali ako veľmi čistého a sebarealizovaného. Takíto oddaní neprichádzajú často – možno raz za tisícročie. Nebol to len mudrc, ale mudrc medzi mudrcami.
Jeden veľmi svätý oddaný raz povedal: „Nikdy som nestretol Šrílu Prabhupádu, ale stretol som Aindru“
—SAMADHI
Samádhi Aindra Prabhu sa nachádza na druhom poschodí budovy Gurukul v ISKCON Krishna Balaram Mandir vo Vrindavane. Svoje telo opustil a vrátil sa do svojej nitya-sevy v Goloka Vrindavane 17. júla 2010 pri nehode s požiarom vo svojej izbe.
Bežné masy a dievčatá sem nemajú prístup, pretože musíte ísť do brahmačarských priestorov na druhom poschodí budovy gurukul a pri samotnom vstupe vás zastaví stráž.
– link na aindrove kīrtany
– doplniť link na jeho knihu , link na sektu a doplniť o čom písal.(Sekta)
Zatiaľ žiadne komentáre.