„Hnev, zármutok a závisť voči nepriateľom neboli v rozpore s postavením Dhruvu Mahārāja, veľkého oddaného. Je omyl myslieť si, že sa oddaní nesmú hnevať, byť závistliví alebo prepadnúť náreku.“

(Śrīla Prabhupāda, SB 4.10.4, význam)

„Náboženstvo iba v mysli“ – túto frázu vytvoril jeden náš kongregačný člen z Anglicka. Znamená to v podstate to, že mnoho oddaných iba zriedka ukazuje svoje pocity navonok, hoci poznajú filozofiu a vykonávajú duchovné obrady. Toto je vskutku veľmi subjektívne tvrdenie a zovšeobecňovanie – samozrejme, že existuje veľa oddaných, ktorí svoje pocity prežívajú, oplývajúc skutočnou poctivosťou, pokorou a súcitom. Negatívny pohľad sa tomuto však vyrovnal, a preto by sme nad ním mali popremýšľať.

Raz môj duchovný brat letel do Indie a náhodou si v lietadle sadol vedľa kresťanského farára. Po čase mu farár porozprával, že kedysi žil asi rok v jednom z našich āśramov. Konverzácia sa vyvíjala a oddaný bol prirodzene zvedavý, pýtal sa na farárove zážitky a obzvlášť ho zaujímalo, prečo opustil hnutie Hare Kṛṣṇa. Farár oddaných velebil a vzdával im precítenú úctu za to, že v živote naozaj aplikujú to, čo kážu. Čo sa týka nejakej negatívnej kritiky, bol veľmi rezervovaný. Nechcel hovoriť o príčinách svojho odchodu a vravel, že im vzdával veľký rešpekt, keď videl, ako skoro vstávajú, sprchujú sa v studenej vode, schádzajú sa k modlitbe a spievaniu a, ako držia celibát. Môjho krstného brata tak čoraz viac začal zaujímať dôvod farárovho odchodu, a tak sa ho to znova opýtal, tentokrát s väčším dôrazom. To farára nakoniec obmäkčilo a povedal: „Proste tam na mňa nebolo dosť priateľstva.“

Viedol som mnoho seminárov s názvom „Láska a dôvera“ a podobný fenomén som spozoroval aj v našich komunitách. Vymýšľal som rôzne cvičenia v otvorenej komunikácii, na ktoré mi oddaní neskôr poskytli spätnú väzbu: „Som taký rád, že si viedol tento seminár. Konečne som bol schopný porozprávať sa s jedným oddaným, ktorého vídam už roky, no nikdy predtým sme sa nerozprávali. Som taký šťastný, pretože som si našiel nového priateľa. Ďakujem!“

Skrze tieto semináre som vlastnoručne a pokorne skúšal zmierniť nával impersonalizmu a všeobecný nedostatok priateľstva či bratstva v našej Spoločnosti. Niektorým osobám to síce pomohlo, avšak problém stále pretrváva.

Mám aj niekoľko vlastných skúseností. Skúsenosti, ktoré dobre znázorňujú impersonalizmus v našich spoločenstvách. Jedno skoré ráno som ako obvykle sedel a meditoval s oddanými. Oni chodili stále do kruhu v chrámovej miestnosti. Po chvíli sa pri mne jeden z nich zastavil, naklonil sa, chytil ma za ruku a pozrel sa na moje hodinky. Keď zistil koľko je hodín, položil moju ruku späť a odišiel. To všetko bez jediného slova a bez toho, aby sa mi vôbec pozrel do očí.

Niečo také sa mi síce stalo iba raz za celých dvadsaťšesť rokov, no som tým stále ovplyvnený.

Sokrates raz povedal, že spoločnosť môžeme súdiť na základe jediného jej člena.

V každom prípade dúfam, že si Sokrates nevyberie práve tohto člena pri súdení našej Spoločnosti.

Niekoľko rokov som v Bhaktivedanta Manor prednášal z Bhagavad–gīty a iných bhakti–śāstier a začal som si všímať u mojich študentov jeden zvláštny vzorec správania sa. Keď som prednášal študentom, ktorí boli v chráme kratšie ako rok, odpovedali mi úmerne mojej nálade. Ak som rozprával nahlas alebo nahnevane, vzmužili sa. Ak som zavtipkoval, usmievali sa a smiali sa. Ak som hovoril jemne a potichu, akoby som im chcel povedať tajomstvo, naklonili sa bližšie ku mne, dychtiví načúvať. Boli plne so mnou.

U študentov žijúcich v āśrame viac ako tri roky som túto vzájomnú odpoveď nespozoroval. Práve naopak – boli akoby otupení, neodpovedali a na tvári mali nemý výraz. Hĺbal som:

Naozaj týmto ľuďom pomáhame v duchovnom živote?

Naše hnutie skutočne prináša ľuďom základy bhakti-sādhany – meditáciu japa, uctievanie Božstiev, načúvanie Śrīmad–Bhāgavatamu, spievanie kīrtanov, a tak ďalej. Nikto nepopiera dôležitosť a nesmiernu cenu týchto činností.

Prečo však tá otupenosť? Pridávame tým do nášho procesu niečo navyše alebo ho o niečo ochudobňujeme?

Snažiť sa popísať všetky rôzne príčiny by zabralo mnoho a mnoho kapitol. V konečnom dôsledku nedokážem plne pochopiť všetky príčiny tohto pozorovaného javu. Určite musia byť medzi nimi faktory filozofické, sociologické, kultúrne a dokonca aj psychologické. Všetky ich spočítajme a spolu nám dajú výsledok – podmienenie. Ako som už spomenul, nie som žiaden sociológ, no napriek tomu sa pokúsim načať túto tému. Týmto vás žiadam, aby ste mi s tým pomohli.

Ako prvé mi prichádzajú na um abstinenčné príznaky (najmä zo začiatku), ktoré začiatočník transcendentalista pociťuje. Zápasí so svojimi zmyslami: V snahe ovládnuť ich, nováčik často úplne obmedzí kontakt so zmyslovými predmetmi. Podobne, ako potláča svoje zmysly, môže potláčať aj svoje pocity, neodlišujúc či nechápajúc rozdiel medzi zmyslovou príťažlivosťou a neškodnými, či užitočnými ľudskými emóciami. Śrīla Prabhupāda píše: „Začiatočníkom v duchovnom živote sa zvyčajne radí, aby sa vyhýbali zmyslovým objektom.“

Ešte predtým, než budeme pokračovať, by som chcel uviesť rozdiel medzi ľudskými emóciami a pudmi mysle a tela. Emócie sú jedna vec a tieto telesné túžby zase druhá. Iba prežívanie emócií ešte nemusí znamenať, že sme vystavení útoku fyzických či psychických pudov. Niekedy sa však môžu prekrývať. Pociťujem tendenciu mnohých myslieť si, že všetky emócie sú prekážky. To však nie je pravda, nie všetky emócie sú zlé. Niektoré sú dobré a dokonca nevyhnutnou súčasťou duchovného života (1), ako napríklad pozitívne pocity odhodlania, odpor k materializmu, vernosť svojmu guruovi, výčitky a ľútosť za svoje hriechy a v neposlednom rade láska k Bohu a Jeho výtvorom. Dokonca aj negatívne emócie musíme uznať a riešiť ich. Je to súčasťou dospievania a dospelosti. Nemali by sme ich proste zamiesť pod koberec.

Trošku teraz odbočím a poviem vám niečo o sebe. Keď som bol tínedžer v šesťdesiatych rokoch, požíval som s nadšením mnoho omamných látok, podobne ako veľa iných mladých Američanov. Moja mama mi zomrela, keď som mal šestnásť. Bol som šokovaný a cítil som sa hlboko zranený a opustený. Pochopil som, že, keď chcem dospieť, musím jej smrť plne zažiť a vyrovnať sa s ňou celou svojou silou, bez otupujúcich účinkov intoxikačných látok. V opačnom prípade by som prežíval emočné ťažkosti neskôr v živote, ktoré by sa manifestovali možno až v neurózu. Nejak som to vtedy tušil. Preto som sa zdržiaval mojich zvyčajných činností a plne som sa snažil prežiť nevyhnutný pocit bolestnej straty. Takto dokážem teraz o jej smrti hovoriť alebo spomínať na ňu bez toho, aby som pociťoval negatívne emócie.

Toto bol jeden z príkladov vyrovnávania sa s intenzívnymi, negatívnymi emóciami. Samozrejme, že som vtedy nepoznal filozofiu Gauḍīya vaiṣṇavov. Nemyslím si však, že by to niečo vtedy zmenilo, vzhľadom na moju nízku úroveň vedomia.

Pred pár rokmi umrel otec mojej ex-manželky. Dozvedel som sa to, keď som sedel v chrámovom obchodíku v Londýne. Zrazu pribehla do toho obchodu, úplne premožená, rýchlo dýchala a nariekala. Ani som sa nepokúšal jej hovoriť, že jej otec je večná duša ani nič podobné, pretože by jej to vtedy vôbec nepomohlo. Potrebovala niekoho, komu sa môže vyplakať na ramene. Keď neskôr zo seba všetko dostala, bola schopná zmieriť sa s jeho smrťou a prirodzene zvažovala filozofické body. Táto filozofia jej napokon pomohla.

Osoby majú prirodzene pocity, a preto nás robí neosobnými, keď sa ich snažíme potláčať, však? To znie logicky.

Impersonalizmus povstáva, keď niekto upiera Bohu jeho zmysly. Preto ak popierame, že máme nejaké zmysly aj my, zahŕňajúc emócie a pocity, staviame sa do pozície neosobnosti.

Neradím vám však, aby ste sa stali celým oceánom emócií a, aby ste boli zmätení každou nepatrnou vlnou. Svoje emócie musíme v skutočnosti kontrolovať, keďže povstávajú z kvalít hmotnej prírody. Nie sú absolútnymi pravdami, pretože sú dočasné, a preto sú iba relatívnymi pravdami, ktoré nám však môžu niečo povedať o tejto hmotnej prírode. Podľa úrovne našej duchovnej pokročilosti máme schopnosť svoje emócie držať pod kontrolou. To, ale neznamená, že by sme ich mali popierať.

Naše skúsenosti nedokážeme poprieť, mali by sme ich, teda podporiť a pochopiť pomocou filozofie. A rovnako aj naopak: Naša filozofia by mala byť podporená našou osobnou skúsenosťou. V opačnom prípade by praktizovanie Kṛṣṇa vedomia nebolo reálne ani praktické.

Ak nám spievanie Hare Kṛṣṇa neprináša radosť a oslobodenie od hriechu a túžob, aký je potom zmysel takého spievania? Dôkaz pudingu je v jeho zjedení.

Pomôžem si teraz Śrīmad–Bhāgavatamom, aby som získal správny smer. V treťom speve sa spomínajú štyria Kumārovia, ktorí prišli pred brány Vaikuṇṭhy, avšak boli zastavení Jayom a Vijayom, strážcami brány. Kumārovia boli nahnevaní a prekliali týchto dvoch strážcov. Śrīla Prabhupāda vo výklade hovorí, že hnev môže pretrvať aj na oslobodenej úrovni.

„Tu si môžeme všimnúť, že sa nahnevali dokonca aj takí veľkí svätci ako Kumārovia, nie však kvôli svojim osobným záujmom. Hnevali sa, preto, že nemohli vstúpiť do paláca, kde chceli navštíviť Božskú Osobu. Preto teóriu, že dokonalý človek by sa nemal hnevať, tento verš nepotvrdzuje. Hnev existuje aj v štádiu oslobodenia.“ (SB 3.15.31, význam)

Je rozdiel medzi hnevom oslobodenej duše a hnevom podmienenej duše, no oboje sú hnev, emócia. Emócie Kumārov síce boli spojené s Pánom, neboli však bhāva alebo prema-bhakti, pretože v tej dobe ešte neboli oddanými.

Pozrime sa na ďalší spev, ktorý popisuje minulosť Mahārāja Dhruvu. Dhruvove pocity urážky a bolesti spôsobené slovami jeho macochy ho dohnali k utiekaní sa k Pánovi. Jeho pocity boli negatívne a materiálne, napriek tomu mu však nejakým spôsobom pomohli na jeho ceste k Bohu. Ešte relevantnejšie je, ale to, čo sa stalo po Dhruvovom oslobodení. Keď sa Dhruva Mahārāja dopočul, že jeho brata Uttamu zabili v Himalájach Yakṣovia, zaplavil ho nárek a hnev. Nasadol tak na svoj voz a vydal sa nad nimi vyhrať a dobyť mesto Yakṣov, Alakāpurī. (SB 4.10.4). Vo význame k tomuto veršu Śrīla Prabhupāda hovorí: „Hnev, zármutok a závisť voči nepriateľom neboli v rozpore s postavením Dhruvu Mahārāja, veľkého oddaného. Je omyl myslieť si, že sa oddaní nesmú hnevať, byť závistliví alebo prepadnúť náreku.“

Jeho pocity neboli spojené s Pánom tak, ako s Ním boli spojené pocity Kumārov. Dhruvove pocity boli negatívne a materiálne napriek tomu, že bol v skutočnosti oslobodenou dušou. (2) Napriek tomu Śrīla Prabhupāda tvrdí, že jeho pocity nie sú v rozpore s jeho oddanosťou. Prabhupāda zachádza dokonca až tak ďaleko, keď hovorí, že nie je v rozpore s postavením veľkého oddaného prepadnúť hnevu či náreku.

V ďalšom speve nachádzame výpoveď Āgnīdhru, syna Priyavratu Mahārāja. Āgnīdhra chcel syna, ktorý mu zaistí pobyt na Pitṛloke. Prabhupādov výklad:

„Mahārāja Āgnīdhra bol synom vaiṣṇavu, a preto mal túžiť po tom, aby sa dostal do duchovného sveta, na Vaikuṇṭhaloku. Prečo by sa však potom chcel dostať na Pitṛloku? Na túto otázku odpovedá jeden z komentátorov Bhāgavatamu, gosvāmī Giridhara. Poukazuje na to, že sa Āgnīdhra narodil v čase, keď bol Mahārāja Priyavrata zaslepený žiadostivosťou. Toto môžeme považovať za fakt, pretože synovia získavajú mentalitu podľa situácie v dobe ich počatia. (SB 5.2.2, význam)

Śrīla Prabhupāda neodmieta komentár Giridharu gosvāmīho a prijíma tvrdenie, že Priyavrata bol zaslepený chtivými túžbami, čo je kontroverzné. Priyavrata bol mahā–bhāgavata, ako potom mohol byť ovplyvnený žiadostivosťou?

Jedna vec je, že potrebujeme trochu žiadostivosti ak chceme splodiť dieťa. V opačnom prípade nemôže dôjsť k splodeniu človeka. Ďalší bod je v tom, že Āgnīdhra síce nebol čistý oddaný, ale aj tak bol vznešenou dušou, duchovným kráľom. Nebol zlý. Preto nemohla byť ani Priyavratova mentalita zlá. Vyzerá to tak, že bol len trochu chtivý v danom momente.

Śrīla Prabhupāda píše:

„Naše myšlienky sa vždy menia, to je prirodzenosť mysle. Dokonca ani veľké zbožné osoby nie sú prosté stále prichádzajúcich a odchádzajúcich myšlienok.“ (List Satyabhāmovi, 28. február 1972)

Tento bod však musím opísať trochu detailnejšie, keďže by bolo jednoduché si ho nesprávne vyložiť a použiť ho na ospravedlnenie svojho vlastného chtíču. Dočasná chtivá túžba pri plodení dieťaťa s vlastnou ženou nie je žiaden vážny zločin. Nemali by sme to, ale zle pochopiť a ospravedlniť si tým odporné hriešne činy. Mahā–bhāgavata oddaní sú tiež len ľudia a majú pocity. Ak sa nachádzajú na prípravnej úrovni, môžu tiež robiť malicherné alebo nepatrné chyby vplyvom zriedkavých okolností.

Podľa Bhakti–sandarbhy Śrī Jīvu gosvāmīho existujú tri úrovne mahā–bhāgavatov. Oddaný patriaci do najvyššej úrovni je úplne prostý kvalít hmotnej prírody a znovu obnovil svoj vzťah s Pánom. Ako príklad uvádza Nārada Ṛṣiho. Oddaný druhej úrovne je takisto prostý kvalít hmotnej prírody, ale ešte nezrealizoval svoju svarūpu. Ako príklad oddaného v tejto úrovni uvádza Śukadeva gosvāmīho. Tretia (najnižšia) úroveň mahā–bhāgavatu je oddaný, ktorý je veľmi málo, (ale predsa) ovplyvnený kvalitami hmotnej prírody. Uvádza znova Śrī Nāradu, ale v jeho predošlom živote. Nārada vo svojom predošlom živote putoval bezcieľne krajinou po tom, čo jeho matka umrela na uštipnutie hadom. Postupne sa mu pri meditácii zjavil Pán v jeho srdci, no potom razom zmizol. Nārada následne začul Jeho hlas:

„Ó Nārada, je mi ľúto, že už Ma v tomto živote nebudeš môcť uvidieť. Tí, ktorí ešte nedokončili svoju službu a nie sú úplne prostí všetkej hmotnej nákazy, tí Ma iba sotva môžu uvidieť.“ (SB 1.6.21)

Śrī Jīva gosvāmī vysvetľuje, na ktorú Nāradovu chybu sa Pán v tomto verši odvoláva. Hovorí, že kvôli nepatrnej prímesi kvality dobra bol Nārada priťahovaný ku kráse a tichu lesa. To mu zabránilo úplne rozvinúť svoj vzťah s Pánom v danom živote. Napriek tomu, že to nie je nejaká veľká chyba, stačilo to, aby Pán vyriekol uvedené slová. Môžeme teda vidieť, že nepatrné ľudské chyby môžu povstať aj pri mahā–bhāgavata oddaných. Múdri ľudia ich tak však nevnímajú.

Z rovnakého spevu sa dozvedáme o udalostiach týkajúce sa Jaḍu Bharatu, na ktoré sa teraz bližšie pozrieme. Po tom, čo bol Jaḍa Bharata urazený kráľom Rahūgaṇom, sužovali jeho myseľ vlny nespokojnosti. Kráľ mu povedal niekoľko veľmi ostrých slov, za ktoré by sa urazil nejeden človek. Jaḍa Bharata však nie je obyčajný človek. Neskôr tieto pocity opomenul a opäť sa ukľudnil. Nesnažil sa tieto pocity akokoľvek poprieť, úplne ich prežil. Nebol nejaký tupý kameň nedbajúci na to, čo sa okolo neho deje.

„Śrīla Śukadeva gosvāmī pokračoval: Môj drahý kráľ, ó syn matky Uttary, v mysli Jaḍu Bharatu sa objavili isté vlny nespokojnosti kvôli urážke zo strany kráľa Rahūgaṇu, ktorý ho prinútil niesť svoj kráľovský koč. Jaḍa Bharata sa cez to preniesol a jeho srdce bolo opäť kľudné a tiché ako oceán. Bol veľkým paramahaṁsom napriek tomu, že ho kráľ Rahūgaṇa urazil. Ako vaiṣṇava bol veľmi láskavý, a tak kráľa poučil o pôvodnom a prirodzenom postavení duše. Na urážku potom úplne zabudol, pretože ho kráľ Rahūgaṇa žalostne prosil o odpustenie pri jeho lotosových nohách.“      (SB 5.13.24)

Vo význame k tomuto veršu Śrīla Prabhupāda hovorí: „Čistý oddaný má všetky vlastnosti sādhua a Jaḍa Bharata je toho príkladom. Keď ho kráľ Rahūgaṇa urazil, jeho zmysly to vzrušilo, pretože mal hmotné telo. Neskôr mu však Jaḍa Bharata odpustil, pretože sa mu kráľ pokorne odovzdal.“

Jaḍa Bharata je ďalším príkladom rozrušeného mahā–bhāgavatu. Keďže mal hmotné telo, jeho zmysly boli rozrušené slovami kráľa. To je dôležité. Ľudia často nesprávne chápu, že veľkí oddaní nikdy nepociťujú žiadne hmotné rozrušenie, psychickú úzkosť či nespokojnosť. Rozdiel medzi oslobodenou a podmienenou dušou je v tom, že, hoci oslobodená duša pociťuje normálnu škálu ľudských emócií, nikdy im nedovolí, aby ju odklonili od najvyššieho cieľa života. Oslobodená duša rýchlo a celkom prirodzene zmierni všetky negatívne emócie silou svojej oddanosti.

Ak oddaný napodobňuje vysokú úroveň transcendencie, je pokrytec. Jeho pokrytectvo je potom ešte komplikovanejšie, ak imituje falošnú predstavu transcendencie. Keď po takejto falošnej predstave transcendencie oddaný úplne pozbavený pocitov túži, vyvolá iba chaos a spustošenie.

V minulosti už boli niektorí vodcovia v našej Spoločnosti takto zmätení, z čoho môžeme usúdiť, že ovplyvnili aj ďalších.

Dôkazom takejto mylnej predstavy je napríklad bezcitné zanedbanie kráv, žien, detí a brāhmaṇov. (3)

Tento jedinečný zvrat Gauḍīya vaiṣṇavizmu nebol vytvorený jednotlivcom. V neskorých deväťdesiatych rokoch tomuto a možno aj ďalším závažným problémom čelilo hneď niekoľko dobre známych vodcov z ISKCON-u. Bolo ich viac, spomeniem však jeden príklad. Príklad jedného váženého oddaného z Ameriky, ktorý bol brahmacārī niečo okolo 20 rokov, úspešný kazateľ a oporný stĺp svojej komunity. Mal však problém vyjadriť svoje pocity. Jedného dňa sa náhle vyparil z komunity s nejakou mladou slečnou, hoci si ju proste mohol tradične vziať za ženu a pokračovať vo svojej službe. Tento náhly výbuch nahromadených emócií ho premohol, kvôli čomu následne jednal iracionálne.

Doposiaľ som zanalyzoval dva možné dôvody, z ktorých tento impersonalizmus pramení: 1) počiatočné symptómy nováčika v jeho boji s ovládaním zmyslov a 2) mylné chápanie vysporiadania sa s emóciami v oddanom živote. Prvý vyzerá byť prirodzený a zvládnuteľný, aspoň, čo sa týka začiatočníkov. Druhý však vyzerá byť vyfabrikovaný alebo neprirodzený – zvrátený prístup, ktorý naznačuje hlbšie duchovné, alebo psychologické problémy. Existuje, ale ešte viac možných príčin impersonalizmu.

Rýchlo sme po vstupe do ISKCON-u zistili, že takmer celá naša západná „kultúra“ – hot-dogy, futbal a pivo, diskotéky, Rolling Stones a Rusty Nails, steaky, sex a drogy, bingo, Bloody Mary kokteily a kúpanie sa raz za týždeň, TV a salámová pizza – je v rozpore s cestou bhakti. Onedlho sme túto našu kultúru vyhodili cez palubu, aby sme mohli nasledovať náš cieľ.

Niekedy premýšľam nad tým či sa už niekedy predtým v histórii objavil taký sociologický fenomén, kde by sa nejaká skupina ľudí úplne vzdala svojej kultúry takmer za jednu noc.

Tým, že sme sa vlastnej kultúre vyhýbali, no zároveň ešte nerozvinuli ďalšiu, sme viac-menej ostali bez kultúry. Hádajte, k čomu to viedlo. Správne – k impersonalizmu.

Ďalšou príčinou tohto problému je, teda kultúrna príčina. Ľudia nedokážu žiť bez kultúry, aspoň nie na dlho. Niekoľko ojedinelých duší prežilo v Indii dvadsať alebo tridsať rokov, naučili sa jazyk a viac-menej sa prispôsobili vaiṣṇavskej kultúre v dhāmoch. Pre väčšinu smrteľníkov však platí, že vedomie Kṛṣṇu znamená žiť na Západe.

Niekoľko aspektov západnej kultúry našťastie môžeme zahrnúť do kṛṣṇa–bhakti, no musíme najprv dobre poznať vedu bhakti. Musíme rozpoznať, čo je priaznivé, čo je nepriaznivé a, čo je neutrálne. Nesmieme byť až fanaticky striktní (niyama-āgraha) alebo príliš povoľní (niyama–agraha). Mali by sme vedieť, čo môžeme a čo nemôžeme pozmeniť. K tomu potrebujeme zdravý rozum a pravú realizáciu.

Ak sa náš nezávislý proces myšlienok nikdy nevyvinul, neprejaví sa ani zdravý rozum a náš boj bude pokračovať.

Brāhmaṇi, ktorí dokážu nezávisle premýšľať, sú nevyhnutní pre rozkvet našej Spoločnosti. Musíme sa s nimi radiť. Pýtať sa brāhmaṇov o radu nie je len nejaké klišé z našich kníh. Mali by sme tento systém zaviesť do praxe. Takíto brāhmaṇi by mali mať postarané o základné potreby, (4) a nemali by túžiť po nejakej pozícii alebo byť znepokojení reputáciou či sociálnym statusom.

Musia byť ochotní obetovať sa za Pravdu.

Poslednou príčinou impersonalizmu je problém pohlaví. Po toľkých rokoch je jasné, že väčšina oddaných sa skôr či neskôr ožení alebo vydá. Zo začiatku však niekoľko rokov žijú kláštorným životom ako mnísi a mníšky. Vo všeobecnosti žijú chrámovým životom iba ľudia (okrem tradičných brahmacārī  študentov), ktorí už predtým mali rodinu alebo sú pevne rozhodnutí si ju nikdy nezaložiť. Väčšinou ľudia nežijú ako mnísi, ak nimi nie sú alebo sa nimi aspoň nechcú stať. V každom prípade nežijú spoločne s opačným pohlavím, čo to robí ešte zložitejším. V ISKCON-e je situácia odlišná, pretože nepredstavujeme len iné náboženstvo, ale taktiež aj úplne rozdielny pohľad na svet a životný štýl. Úplne odlišný od našej pôvodnej spoločnosti. Preto mnoho nových nadšencov, ktorí sú prevažne slobodní mladí dospelí zo Západu, žije v chráme, kde sa začínajú učiť o našej filozofii Gauḍīya vaiṣṇavizmu. Toto bolo a stále je potrebné. Po niekoľkých rokoch učenia sa našim spôsobom sa väčšinou oženia/vydajú a žijú blízko chrámu, čím sa stávajú súčasťou chrámovej kongregácie.

Preto by mali významné chrámy smerovať k tomuto scenáru. Mali by sa stať centrami gṛhastha komunity, čo sa väčšinou stáva aj tak. Veľká chrámová komunita poskytuje všetky benefity pre rodinný život: Hojné komunitné festivaly s hudbou a tancom, uctievanie Božstiev, bohaté mahā-prasādam, komunitné stretnutia a širokú škálu rôznych zamestnaní a socializácie v oddanosti.

Toto všetko žiaľ nie je vhodné pre skromného mnícha – brahmacārīna, vānaprasthu ani sannyāsīna, ktorý prosperuje (alebo by aspoň mal prosperovať) z vecí ako: Pokoj, samota, prísnosť, jednoduché jedlo, štúdium písiem, skoré vstávanie a ničím nerušená atmosféra. Náš skromný mních potrebuje prostredie ako v kláštore, kde môže vykonávať svoje povinnosti a uctievať bez vyrušovania. Takéto miesto by malo byť veľmi jednoduché bez márnotratnosti. Také, aké by mu nikto nezávidel. Môže tiež cestovať a kázať alebo robiť nejakú službu komunite, ale aj tak by mal mať prístrešok pokojného āśramu a spoločnosť podobne zmýšľajúcich duší, ku ktorým sa môže vždy na konci dňa vrátiť.

V našich ISKCON-ských āśramoch sú ubytovaní tak muži ako aj ženy. Niečo také sa stalo prvýkrát v histórii Gauḍīya vaiṣṇavizmu, a to len vďaka genialite a milosti Śrīlu Prabhupādu. Väčšina žien i mužov zo Západu musela odísť zo svojho domova, keď chcela praktizovať vedomie Kṛṣṇu. Prabhupāda to chápal, a tak ženy múdro ubytoval v chrámoch spolu s mužmi. Toto by malo pokračovať. Chrám, v ktorom sú pohlavia zmiešané, je prospešný pre tých západniarov, ktorí sa k učeniu ešte len dostávajú. Na druhej strane môže vyvolať nečakané dôsledky pre tých, ktorí chcú ostať slobodní. Týchto dôsledkov by sme si mali byť vedomí a urobiť potrebné úpravy, ak to bude nevyhnutné. Jedna z týchto úprav by mohla byť taká, že by sme vytvorili zopár kláštorov (napr. v každej krajine jeden) iba pre brahmacārīnov a vānaprasthov, kde by mohli pokojne žiť.

V opačnom prípade nastáva konflikt záujmov, energií a mravov. Dve odlišné skupiny oddaných – oddaní odetí do šafranu a gṛhasthovia – môžu medzi sebou vyvolať zbytočný nepokoj. Brahmacārī vstúpi do chrámu, ktorý je spolovice zaplnený mladými slečnami, ktoré sa často chcú vydať. V snahe kontrolovať sa tento oddaný nepozerá ich smerom, obmedzujúc tak svoj zrak. Aby prežil deň po dni a mesiac po mesiaci, musí postupne rozvinúť tendenciu negovať slečny v chráme.

Takto potom začne negovať aj ostatných, čo je činnosť, ktorá sa postupne rozvinie do necitlivosti a impersonalizmu.

Ak osoba, ktorá nejaký čas žila v našom gṛhastha āśrame a naučila sa základy oddanej služby, naozaj túži žiť mníšskym životom, mala by mať k tomu vhodné prostredie, ktoré tento jej smer uľahčí a zamedzí povstaniu necitlivosti. (5)

Naše slečny zo západu majú vlastné spoločenské potreby, ktoré sú v konflikte s potrebami mníchov v celibáte. Ak by mnísi žili v kláštoroch, obe strany by sa cítili lepšie a vedeli by si oddýchnuť medzi svojimi, čo potrebujú pre svoju duchovnú silu a zdravé psychologické a emočné fungovanie.

Na záver chcem povedať, že som sa pokúsil pochopiť jeden z aspektov našej Spoločnosti, ktorý je životne dôležitý pre jej budúci rozvoj a pokrok každého z nás.

Impersonalizmus musíme rozpoznať a jednať, pretože je zjavné, že je to náš nepriateľ.

1. Psychológovia často rozlišujú medzi emóciami, ktoré sú základné, (ako napríklad hnev, láska, strach, nenávisť, atď.) A pocitmi, ktoré sú zmiešané s úvahami našej inteligencie, (ako napríklad: „Cítim sa nepohodlne, akoby som tu nepatril“ alebo „Cítim sa úspešne“). Nech je, ako chce, zahrnul som do tejto kapitoly všetky druhy emócií a pocitov či už základné alebo spracované. Toto odlíšenie je podobné odlíšeniu medzi anubhāva/sāttvika-bhāva, ktoré nachádzame v Bhakti–rasāmṛta–sindhu.

2. Dhruva Mahārāja už bol oslobodený, keďže vo veku piatich rokov uvidel Najvyššiu Božskú Osobu tvárou v tvár. Napriek tomu bol dočasne ovplyvnený ilúziou māye a v telesnom vedomí sa považoval za Uttamovho brata. (SB 4.11.30, význam)

3. Pozn. red. – Táto krutá ľahostajnosť dospela až do stavu, keď ISKCON dlhé roky toleroval fyzické a sexuálne zneužívanie detí v gurukulách a ďalšie závažné kauzy. Prejavom tohto impersonalizmu a odtrhnutia od reality bol aj fakt, že sa ISKCON za dané jednanie viackrát ani neospravedlnil a škandály podobného charakteru sa opakovali a v princípe opakujú dodnes. Naposledy v roku 2005 musel ISKCON uhradiť súdom stanovené odškodné takmer 10 miliónov dolárov vyše 450 obetiam zneužívania. Pre sektu, ktorá ostala po Prabhupádovi a ktorá sa tvári, ako stelesnená mierumilovnosť bola táto ako aj ďalšie desiatky káuz, odhalením verejnosti, že asi všetko nie je s kostolným poriadkom. Ich hovorca Anuttama Prabhu však tvrdí, že úmysly hnutia sú, ale koniec-koncov šľachetné. „Boli v hnutí problémy a zlí ľudia? Určite“, vraví Anuttama. „Budeme mať zlých ľudí aj v budúcnosti? Určite. Máme niektorých zlých ľudí aj teraz? Pravdepodobne.“ Čítajúc jeho vyjadrenia by si človek pomyslel, že je vlastne všetko v poriadku a, aj keď hnutie zničilo životy tisíckam svojich členov, ktorí boli vystavovaní fyzickému, sexuálnemu, ale hlavne psychickému zneužívaniu po dlhé roky, netreba predsa zabúdať na všetky tie pekné veci ako predané knižky a vegetariánske jedlá. Pripomína to obhajobu násilníckeho manžela, ktorý sa pri súde ospravedlňoval tým, že napriek všetkému zlému, čo manželke spravil, pomáhal jej v sobotu žehliť. Ale aj to by sa dalo chápať, keby existovali konkrétne kroky, ako ISKCON reformovať. Bez skutočnej parampary a skutočných čistých oddaných guruov – ačáryov, alebo čo i len jedného to je však nemožné.

4. Brāhmaṇi by mali mať postarané o jedlo, prístrešok, ošatenie a iné potreby, ako napríklad lieky.

5. Takýto scenár si viem predstaviť taktiež aj pre ženy, ktoré chcú žiť mníšskym životom.