„Pretnúť puto náklonnosti ku všetkému ostatnému neznamená úplne zavrhnúť také jemné záležitosti, ako napríklad náklonnosť k niekomu inému. To nie je možné. Živá bytosť musí mať tento pocit náklonnosti pre niekoho iného, pretože je to príznakom života vo všetkých životných druhoch. Tieto príznaky ako túžba, hnev, dychtivosť, pocit príťažlivosti atď., nemôžeme zničiť. Musíme iba zmeniť cieľ.“ (Śrīla Prabhupāda, SB 4.10.4, význam)

Pripustenie dôležitosti emócií v celkovom obraze rozvoja bhakti môže vyvolať mnohé otázky:

1) Aký je rozdiel, ak vôbec, medzi potlačovanými a regulovanými emóciami?

2) Ako uzmieriť alebo vyvážiť rozum a emócie, ak chceme normálne fungovať?

3) Ako si môžeme pomôcť, keď nejaká negatívna emócia prevezme vedenie?

Na tieto tri otázky sa budeme v tejto kapitole snažiť odpovedať.

Najprv však chcem objasniť, ako som už písal predtým, že emócie sú odlišné od biologických nutkaní jazyka, brucha a genitálií. Byť hladný je celkom iste pocit alebo nutkanie, nie však emócia, teda aspoň pre väčšinu ľudí. Napriek tomu môžeme aj emócie vnímať ako zmysly – ako jemné zmysly. A keďže sú zrodené z mysle, kráľa všetkých zmyslov, budem ich tak pre potreby tejto knihy popisovať aj ja. Emócie fungujú podobne ako nutkania zmyslov: Prichádzajú a odchádzajú, ako sa im zachce. Preto ich musíme ovládať. Zoberme si ako príklad hnev. Je jasné, že ho musíme vedieť ovládať. Takisto aj nenávisť, závistlivosť, pýchu a strach. Iné emócie, ako ľútosť a lásku, však môžeme bez váhania prejaviť v náboženských rozmeroch a neskôr ich rozvinúť do vznešených duchovných citov. Stále však môžu byť zneužité pri ich prejavení v hmotnej rovine.

V konečnom dôsledku má duša vlastné duchovné zmysly a emócie, ktoré sa postupne vyjavia, keď budeme robiť pokrok v bhakti-yoge – toto je však iná téma. Poďme najprv ustanoviť nejaké zásady použiteľné ako pre emócie, tak pre zmysly.

Ovládanie alebo potláčanie emócií?

V Bhagavad–gīte (3.33) Pán Kṛṣṇa odporúča zmysly či emócie usmerňovať, nie potláčať:

Prakṛtiṁ yānti bhūtāni nigrahaḥ kiṁ kariṣyati.

Nigrahaḥ znamená potláčanie. Kṛṣṇa hovorí, že každý by mal nasledovať svoju vlastnú povahu. Potom sa pýta: „Čo zmôže potláčanie?“ Táto rečnícka otázka značí, že potláčanie nezmôže nič. Ak pôjdeme ešte hlbšie, pochopíme, že kvality hmotnej prírody sú príliš silné, a že ovládať ich je reálne nemožné. Preto by sme mali najprv usilovať o kvalitu dobra pomocou regulácií, čistoty, sādhany, a tak ďalej a neskôr o čisté dobro. Až dovtedy je podmienená, kvalitami ovládaná duša nútená jednať vždy bezmocne.

na hi kaścit kṣaṇam api
jātu tiṣṭhaty akarma-kṛt
kāryate hy avaśaḥ karma
sarvaḥ prakṛti-jair guṇaiḥ

 

„Každý je nútený jednať bezmocne podľa vlastností, ktoré získal od kvalít hmotnej prírody – nikto nemôže ostať ani na okamih nečinný.“ (BG 3.5)

Tento verš nám nepriamo radí, aby sme prijali našu úroveň dharmy, konali v rámci našej podmienenej povahy a nesnažili sa z našej súčasnej situácie predčasne dostať preč. Toto môžeme vidieť aj v kontexte našej debaty. Kṛṣṇa nám tu neodporúča, aby sme si užívali zmysly bez obmedzení. Ovládanie zmyslov už bolo odporúčané v 2. kapitole (BG 2.55-72), ako by si potom mohol protirečiť v kapitole tretej? Nie, to nie je možné. Kṛṣṇa nás upozorňuje, aby sme nepodľahli vplyvu zmyslových pripútaností, pretože sú prekážkami na ceste k bhakti.

indriyasyendriyasyārthe
rāga-dveṣau vyavasthitau
tayor na vaśam āgacchet
tau hy asya paripanthinau

 

„Sú dané zásady pre usmernenie pripútanosti a odporu týkajúce sa zmyslov a zmyslových objektov. Nikto by nemal takejto pripútanosti a odporu podľahnúť, pretože sú prekážkami na ceste sebarealizácie.“ (BG 3.34)

Je zjavné, že na ovládaní zmyslov Najvyšší Pán trvá. Aj tak sa však pýta, nigrahaḥ kiṁ kariṣyati. „Čo zmôže potláčanie?“ Ako môžeme tieto dve tvrdenia urovnať? Odpoveď je, že by sme sa mali ovládať v rámci našich individuálnych možností. Pre každého jestvujú rôzne štandardy sebakontroly. To je výhoda varṇāśrama systému. Každý podľa svojich možností. Rôzne možnosti tu znamenajú úroveň usmernení. Inými slovami, mali by sme sa ovládať a usmerňovať, ako len dokážeme, bez toho, aby sme počas toho pociťovali až nadmerné nepohodlie. Toto je dôležitý princíp v bona fide náboženských systémoch, a je zriadený k tomu, aby pomohol podmieneným dušiam ovládať svoje zmysly tým, že im poskytne uskutočniteľné pokyny k usmerňovaniu.

To je odpoveď na našu prvú otázku. Ovládnuté zmysly znamenajú (oproti potlačeným), že sú ovládané podľa možností danej osoby. Zvážte nasledujúce príklady: Deti môžu plakať, vrieskať a dupať po zemi a prejde im to, na rozdiel od dospelých. Nový bhakta sa prasādamu naje až do prasknutia, kým starší vaiṣṇava si dáva väčší pozor. Vaiśyovia môžu pokriviť pravdovravnosť, ale brāhmaṇi nie. Očakávať od śūdrov či vaiśyov rovnakú úroveň sebakontroly, akú majú brāhmaṇi by znamenalo len povrchné potláčanie. Sannyāsīni nemôžu viesť podnik alebo objať ženu, kdežto gṛhasthovia áno. (1) Napokon potláčanie znamená len snahu ovládnuť svoje zmysly, ktorá je vysoko nad naše sily. Príznakom potlačovania emócií je, že daná osoba bude v sebe viesť ťažký boj a nebude schopná udržať si svoju úroveň.

Ďalším rozdielom medzi potláčaním a ovládaním emócií je, že potláčanie môže byť povrchné. V tom prípade môže ísť ruka v ruke s averziou a odporom. Na druhej strane, ak svoje zmysly ovládame, staneme sa od nich oddelení a začneme ich vnímať ako odlišné od nášho Ja.

V psychologických kruhoch sa taktiež hovorí o rozdiele medzi potláčaním (supresiou) a vytesnením (represiou). Supresia je definovaná ako vedomé odsúvanie či zahnanie impulzov alebo pocitov, ktoré vedú k negatívnym výsledkom. Môže byť jednoduchá, ako napríklad snaha nezaspať počas prednášky zo Śrīmad–Bhāgavatamu, alebo aj významnejšia, napr. brahmacārī potláčajúci svoje nutkania rozprávať sa so ženami. Ak sa nedokáže ovládať, bude musieť zmeniť svoj āśram. Potom môže potláčať túžbu užívať si manželky niekoho iného.

Represia však znamená podvedomé potláčanie emócií či túžob. (2) Toto je už ošemetnejšie. Silné pocity sú prenesené do podvedomých oblastí mysle bez toho, aby sme vedeli, že sa to deje.

A tak, ako sa dá očakávať, sa toto napätie postupne nahromadí, až, kým nenastane emočný výbuch, ktorý vedie k nekontrolovateľnému hnevu, podivnému správaniu a neuróze.

Problém je, že transcendentalisti – začiatočníci pociťujú toľko hmotných pocitov, emócií a nutkaní, že ich často rovno zavrhnú kategoricky všetky, aby získali nejaký základ v duchovnom živote. Spomenul som to už v predošlej kapitole. Táto metóda dlho nevydrží, a preto je potrebné naučiť sa očistiť, zosúladiť, potlačiť, pretriediť alebo povzniesť sa nad všetky hmotné nutkania, emócie a pocity. Tieto techniky môžeme poznať pomocou skúseností a pozorovaní mysle.

Napokon ich môžeme spoznať, keď nám Pán udelí vnútorné osvietenie ako odmenu za úprimnú odovzdanosť vo vykonávaní oddanej služby.

Rovnováha emócií a rozumu

V nasledujúcom texte sa odvolávam na skúsenosti, pozorovanie a rozum. Rozum hrá úlohu vo vyvážení emócií, čo je téma našej druhej otázky. Odovzdanie sa zmienim opäť neskôr.

ātmano gurur ātmaiva
puruṣasya viśeṣataḥ
yat pratyakṣānumānābhyāṁ
śreyo ’sāv anuvindate

 

„Inteligentný človek, ktorý je skúsený vo vnímaní sveta okolo seba a používaní zdravej logiky, môže pomocou vlastnej inteligencie získať pravý prospech. Preto človek niekedy jedná ako svoj vlastný poučujúci duchovný učiteľ.“ (SB 11.7.20)

K tomuto veršu Śrīla Jīva gosvāmī vo svojom komentári hovorí:

Gurv-anusaraṇe pravartaka ity arthaḥ 

 

„Poznanie získané vlastným pozorovaním a inteligenciou nás vedie k uznaniu dôležitosti duchovného učiteľa.“

Je to zaujímavý komentár. Naznačuje, že duchovný učiteľ musí byť veľmi inteligentný a musí kázať prakticky, logicky a s rozumom. Ako by ho potom mohol v opačnom prípade inteligentný žiak oceniť vlastnou inteligenciou? Naznačuje tiež, že duchovný učiteľ svojho žiaka podporuje v jeho vlastných pozorovateľských schopnostiach. Śrīla Jīva gosvāmī hovorí, že slovo śreyas v tomto verši indikuje, že človek môže napredovať v živote aj pomocou svojej vlastnej inteligencie.

Vyrovnaný, citlivý a rozumný človek môže získať radosť a poznanie pozorným pozorovaním sveta okolo seba. Tento jednoduchý bod je často prehliadnutý. Pozorovaním šťastia a nešťastia iných živých bytostí môžeme pochopiť, čo je pre nás priaznivé, a čo nie.

Pán Kṛṣṇa nám radí, aby sme využili naše priame vnímanie a silu myslenia v jednaní s hmotným svetom:

śrutiḥ pratyakṣam aitihyam
anumānaṁ catuṣṭayam
pramāṇeṣv anavasthānād
vikalpāt sa virajyate

 

„Pomocou štyroch druhov dôkazov – védske poznanie, priame vnímanie, tradičná múdrosť a logická indukcia – môže človek pochopiť dočasnosť hmotného sveta, čím sa odpúta od duality.“ (SB 11.19.17)

Rozum musí emócie podporovať, nie ich udusiť. Rozum im musí dať smer a cieľ. V opačnom prípade vznikne fanatizmus a sentimentálnosť. Śrīla Prabhupāda sa tejto témy dotýka v jednej prednáške v Māyāpure (SB 1.8.47). Demonštruje tu na príbehu, aké pochabé môžu byť emócie či hmotná náklonnosť – bez rozumu, či poznania – a, ako to môže viesť k negatívnemu výsledku.

Pokúsim sa tento príbeh zhrnúť: Pred sídlom Śrīlu Prabhupādu bola nejaká jeho susedka, ktorá bila svoje dieťa. Prabhupāda sa svojho služobníka spýtal: „Prečo tá žena bije svoje dieťa?“ Služobník zistil, že ten chlapec dal svojmu staršiemu bratovi, ktorý mal brušný týfus, paraṭu. Počas tohto ochorenia je pevné jedlo striktne zakázané, ale ten chlapec to nevedel. Starší chlapec bol hladný a požiadal tak brata, aby mu ukradol paraṭu. Mladší chlapec bol súcitný k svojmu staršiemu bratovi a priniesol mu ju, čím jeho ochorenie zhoršil. Akonáhle sa ich matka dozvedela, čo sa stalo, začala mladšieho chlapca silno biť, kričiac: „Prečo si mu to dal?!“ Zbila ho, hoci mu to dal z láskavosti a jednal súcitne a s náklonnosťou.

Takto dospel Prabhupāda k záveru, že ak nevieme, kde alebo, ako sú naše sentimenty (či dokonca aj náklonnosť a láskavosť) použiteľné, sme pod vplyvom prírodných zákonov. Môžeme byť potrestaní, ak ich nepoužijeme správne. Musíme byť opatrní a uplatniť náš rozum i poznanie.

Ak naše pozorovacie schopnosti či silu rozumu nebudeme používať a zostaneme tak v akejsi inštitucionálnej bubline, môžeme sa stať impersonalistami, prinajlepšom ovcami.

Śrīla Prabhupāda vo význame k veršu (BG 4.10, vīta-rāga-bhaya-krodhā) hovorí:

„Predstava, že živá bytosť zostane osobnosťou aj po vyslobodení z hmoty, im naháňa hrôzu. Keď sú poučení, že duchovný život je tiež individuálny a osobný, majú strach stať sa opäť osobami. A tak dávajú prirodzene prednosť akémusi splynutiu s neosobnou prázdnotou.“

Niektoré osoby sa splynutím s prázdnotou skrývajú. Iné osoby sa skrývajú splynutím s nejakou inštitúciou, stávajúc sa tak iba ďalšou tvárou v dave: Bez vyjadrenia, myslenia či túžby sledovať, čo sa okolo nich deje – o tomto správaní si myslia, že je duchovné.

Iní sa zas boja povedať, čo si myslia, kvôli možným spoločenským dôsledkom. Boja sa, že budú izolovaní, odmietnutí alebo nedostanú v budúcnosti nejaké postavenie, alebo výhody. Týmto spôsobom môžu emócie i rozum – hlava a srdce – postupne zakrpatieť. Čo však potom zostane z ľudskej bytosti?

„Nasledovníci vaidhi-bhakti by mali brať kultiváciu Boha ako svoju hlavnú prácu v živote. Stále by mali byť zamestnaní v priaznivej kultivácii Boha. Priaznivo znamená, že by to mali robiť s láskou a nie vedení strachom či zlými úmyslami.“

(Śrīla Bhaktivinoda Ṭhākura, Śrī Caitanya-śikṣāmṛta 3.1)

Najhoršia vec je strach. V tomto kontexte z neho nemôže vzísť nič dobré. Lepšie je byť celou osobou – byť sám sebou – v dobrom i v zlom. Snažme sa udržiavať celistvosť našej povahy.

Prečo by sme sa mali starať o to, čo si o nás ostatní myslia alebo či získame dobrú reputáciu, alebo pohodlie? Prečo sa vždy radšej rozhodneme žiť v strachu, že prídeme o svoju komfortnú zónu? Načo je taký život? Pre vaiṣṇavov je smrť lepšou voľbou.

V konečnom dôsledku musia byť emócie očistené a povznesené na úroveň rasa. Do tohto bodu smerujeme. To, čo hľadáme, nie sú iba vyvážené a príjemné materiálne emócie. Nech naše emócie kľudne vybuchnú a besnia, ak je ich cieľom láska k Najvyššej Božskej Osobe. Dostať sa sem prekračuje ponímanie rozumu, no napriek tomu je to plné siddhānty. Smerovať našu lásku k Bohu je skutočne to, čo je podľa našej filozofie priaznivé a žiadané. Takto celkom rozumne rozum prekročíme. V tomto svetle by sme mali vnímať všetky pocity: Ako milovať Pána a vaiṣṇavov? Ako túto lásku vyjadriť? Ako ňou konať skrze našu službu? To je skutočný význam emócií Gauḍīya vaiṣṇavov. Všetky pocity majú svoj koniec i pôvod v Božskej dvojici – Rasarāja (Śrī Kṛṣṇa) a Mahābhāvamāyī (Śrī Rādhikā).

Pomoc pri ovládaní našich emócií

Než sa dostaneme k tretej otázke, všimnime si inštrukcie Pána Kṛṣṇu v Uddhava-gīte (SB 11.20.18-21). Pán tu odporúča, že kedykoľvek sa naša myseľ vzdiali zo svojho duchovného postavenia, môžeme ju dostať pod našu kontrolu tým, že jej dovolíme obmedzený zmyslový pôžitok.

Žiaci Śrīlu Prabhupādu vo význame k danému veršu píšu: „Človek napríklad môže jesť odriekavo, ale, aby jeho myseľ nebola rozrušená, môže z času na čas prijať rozumné množstvo mahā–prasādam, bohatých jedál, ktoré sa obetujú chrámovým Božstvám. Podobne môže oddaný príležitostne relaxovať s ostatnými transcendentalistami pri žartovaní, plávaní a podobne.“ (SN 11.20.19, význam)

Toto je jednou z techník ovládania zmyslov. Rovnaký postup môžeme uplatniť aj pri snahe o rovnováhu emócií. Môžeme sa uvoľniť, srandovať či si zaplávať s oddanými, čo nám prinesie emočné uspokojenie. Iní môžu svoju emočnú stránku uspokojiť písaním, tancovaním, chantovaním, upratovaním, spievaním, prechádzkou či hraním hudby. Veľká časť z toho, čo robíme, je v skutočnosti rekreačná. V procese vedomia Kṛṣṇu máme plnú sféru uspokojených emócií a šťastia. Śrī Kṛṣṇa hovorí, su-sukhaṁ kartum avyayam – „touto cestou kráčame s radostnou náladou.“

Ak však zatúžime po hriešnom uspokojovaní, ako napríklad nedovolený sex alebo intoxikácia, musíme našu pobláznenú myseľ zvládnuť a silne ju zatlačiť smerom k vedomiu Kṛṣṇu. Nikdy by sme v našom úsilí nemali stratiť zo zreteľa náš cieľ, ale dostať myseľ pomocou inteligencie (posilnenej kvalitou dobra) pod kontrolu vlastného Ja. Často je to celkom namáhavé a niekedy nás premôže náš starý priateľ, Pán Chtíč. V takom čase by sme si mali uvedomiť našu bezmocnosť a modliť sa, prosiť Hṛṣīkeśu, pána všetkých zmyslov, aby nám pomohol ovládnuť naše zmysly, obzvlášť myseľ. Ilúzia po chvíli ustúpi a brány k zdravému rozumu sa otvoria opäť dokorán.

Najlepšou metódou je nechať myseľ stále zamestnanú v oddanej službe. Takto sa nemôže zatúlať po nebezpečných chodníčkoch uspokojovania zmyslov, z ktorých najpríťažlivejším je pohlavná túžba. Prirodzený sklon hmotnej mysle je prijímať za každých okolností hmotné zmyslové predmety. Bez ovládnutia našej mysle nemôžeme byť vytrvalí na ceste k duchovnému pokroku.

Tieto rôzne techniky ovládania zmyslov môžeme použiť aj pri rovnováhe emócií. Rovnováha je to správne slovo, pretože ako zmysly, tak aj emócie sú živé a aktívne a oboje vyžadujú uspokojenie. Toto uspokojenie však musí byť ovládnuté. Hoci sú v súčasnosti znečistené, musia byť využité v procese oddanej služby. Týmto spôsobom budú očistené.

Túto myšlienku Pán Kṛṣṇa uzatvára poskytnutím vynikajúcej analógie jazdca:

„Ak si chce skúsený jazdec skrotiť tvrdohlavého koňa, najprv mu ponechá na chvíľu voľnosť a potom mu pritiahne uzdu, čím ho postupne dostane tam, kam chce. Podobne aj zvrchovaný yogový postup spočíva v tom, že človek najprv pozorne sleduje pochody a túžby mysle, aby ich potom mohol úplne ovládnuť.“ (SB 11.20.21)

Toto je základná odpoveď na otázku ovládania zmyslov a emočnej rovnováhy. Zmysly i emócie môžeme prirovnať k divokým koňom. Musíme si ich skrotiť, ale mali by sme to robiť obratne a postupne.

Komentátori ďalej rozvíjajú: „Tak, ako skúsený jazdec dobre pozná sklony neskroteného koňa a postupne ho ovládne, skúsený yogī dovolí mysli vyjaviť jej materialistické sklony a potom ju ovládne pomocou vyššej inteligencie. Učený transcendentalista poskytuje a odopiera zmyslové objekty tak, aby myseľ a zmysly zostali plne ovládnuté, tak ako jazdec niekedy uzdu pevne pritiahne a inokedy koňa nechá voľne bežať. Jazdec nikdy nezabúda na svoj skutočný cieľ a nakoniec koňa dostane na správnu cestu. Podobne aj učený transcendentalista niekedy dovolí svojim zmyslom jednať, nikdy však nezabúda na jeho cieľ, sebarealizáciu a nikdy tiež nedovolí zmyslom konať hriešne. Prehnaná askéza a obmedzovanie môže spôsobiť veľké mentálne rozrušenie, tak, ako prehnané priťahovanie uzdy môže viesť k tomu, že sa kôň začne vzpierať. Cesta sebarealizácie závisí na jasnej inteligencii a najjednoduchší spôsob, ako si túto odbornosť osvojiť, je odovzdať sa Pánovi Kṛṣṇovi.

Pán v Bhagavad-gīte (10.10) hovorí:

teṣāṁ satata-yuktānāṁ
bhajatāṁ prīti-pūrvakam
dadāmi buddhi-yogaṁ taṁ
yena mām upayānti te

 

„Osoba nemusí byť veľkým učencom ani duchovným intelektuálom, ale ak sa úprimne venuje láskyplnej službe Pánovi bez osobnej závisti či osobných motívov, Pán mu zo srdca vyjaví potrebný postup pre ovládnutie mysle.“

Nič nedokáže nahradiť úprimnosť, odovzdanosť a oddanú službu. Úprimnosť a odovzdanosť v sebe zahŕňajú aj pravú pokoru, hlbokú modlitbu a závislosť na Pánovi.

Pokora, modlenie sa a závislosť na Pánovi sú súčasťou toho, čo sa myslí pod pojmom prijatie útočiska. Śrī Kṛṣṇa môže ovládať, priviesť do rovnováhy a uspokojiť každého, kto u Neho prijme útočisko. Čaká iba na nás.

Spolu s odovzdaním sa a prijatím útočiska u Pána sa tiež musíme stať rafinovanými jazdcami a učiť sa pomocou skúseností, ako občas podľahnúť zmyslom a emóciám a inokedy ich obmedzovať. Napríklad pár gṛhasthov, ktorý nedokáže splodiť vlastné deti, môže uspokojiť svoje emočné potreby tým, že budú učiť alebo starať sa o deti ostatných oddaných. Toto môžeme prirovnať k popusteniu uzdy koňovi. Takýto pár by si mal uvedomovať svoje hranice a očakávania, ktoré môžeme chápať ako reštrikčné opatrenie – jazdec, ktorý priťahuje uzdu.

Ďalším príkladom by mohli byť jedni rodičia, ktorí stratili svoje dieťa pri nehode. Dostal som od vaiṣṇavī veľmi dojemný dopis po tom, čo sme sa na túto tému rozprávali. Časť z neho uvádzam tu:

„V momente, keď som stratila svojho syna, som pochopila, že, hoci to bola nesmierne bolestivá situácia, mala som na výber a vedome sa rozhodnúť – žiť alebo zomrieť. Môže to znieť trochu dramaticky, no rozprávala som sa aj s ostatnými matkami, ktoré prišli o svoje deti, a chápali to rovnako. Nemali by sme prežiť vlastné deti a prežiť znamená vybrať si prežitie. Prešla som si cez tak veľa obradov pre môjho syna: Jeho pohreb, ohňovú obetu, obrad śrāddha, rozsypanie jeho popola v Gaṇge a Yamune a nakoniec obrad, pri ktorom sme spálili všetky jeho zničené a zakrvavené veci z miesta nehody. Každý jeden z tých obradov bol pre mňa hrozne náročný. Cítila som tú bolesť, ktorou som si mala prejsť a musela som jej proste čeliť a zvládnuť ju. Len toto mi pomohlo sa napokon zahojiť. Vďaka tomu, že som bola schopná svojej bolesti čeliť, zvládnuť ju a zahojiť svoje rany, pocítila som tiež veľa radosti v živote a vďačnosti za ľudí a veci.“

V princípe je to podobné s mojou realizáciou, keď som čelil smrti mojej matky. Byť plne nažive znamená prežiť aj emočnú stránku života – dokonca, aj tú bolestivú. Ľudia sa môžu bolesti či iným pocitom vyhýbať tým, že ich budú popierať alebo negovať, to ich však zbaví schopnosti plne prežiť svoj život a s ním aj sprevádzajúcu dospelosť, ktorá prináša bytosti celistvosť. Je lepšie životu čeliť a žiť.

Samozrejme, že ak niekto nie je emočne-orientovaná osoba, nemá veľmi čomu čeliť. Jestvujú rôzne druhy ľudí s rôznymi druhmi sŕdc a tí, ktorí nemajú bohatý emočný život, môžu túto tému vnímať ako trochu irelevantnú.

Śrīla Rūpa gosvāmī v jeho Bhakti–rasāmṛta–sindhu hovorí o rôznych typoch tvrdých sŕdc: „Tvrdé srdce je niekedy prirovnávané k blesku, zlatu a šelaku. Blesk je veľmi silný a nikdy nezjemnie. Podobne aj srdcia tých, ktorí sa venujú tvrdému pokániu a odriekaniu, nijak ľahko nezmäknú. Zlaté srdce sa roztaví za vysokej teploty – v extatickej láske. Napokon šelakové srdce sa veľmi ľahko roztečie aj pri nízkej teplote.“ (Nektár Oddanosti, kapitola 31)

Viaceré hmotné emócie by sme mali transformovať na duchovné emócie pomocou štandardného očistného procesu bhakti-yogy. Mali by sme ale čakať, kým príde čistota, možno bhāva–bhakti, než naše súčasné emócie použijeme v službe Pánovi? Nie. Pocity sú dôležité v samotnom procese očistenia, ktorý nasledujeme. Vynikajúcim príkladom je Śrīla Prabhupāda, ktorý radil svojim žiakom, ako kázať: Pomocou odvahy angličana a srdca bengálskej matky. Alebo Śrīla Prabhupāda, ktorý nás učil spievať sväté meno ako dieťa, ktoré volá na svoju matku. Dieťa má veľmi silné pocity závislosti na svojej matke. Znamená to využiť naše súčasné pocity v sādhana-bhakti.

„Pánovo sväté meno má skutočne nesmiernu silu. Je však potrebné, aby malo jeho spievanie patričnú kvalitu, ktorá závisí na kvalite cítenia.“            (SB 1.8.26, význam)

Naše pocity sú nevyhnutné pre praktizovanie bhakti–yogy už od úplného začiatku. Ako si vôbec môžeme myslieť opak? Cieľom je Kṛṣṇu milovať a cítiť Jeho prítomnosť. Ak naše pocity nebudeme používať teraz, tak kedy a, ako ich začneme používať?

„Živá bytosť nemôže byť oprostená túžob. Nie je ako nejaký mŕtvy kameň. Musí jednať, myslieť, cítiť a chcieť. Ak však myslí, cíti a chce hmotným spôsobom, zaplieta sa. A naopak, keď myslí, cíti a chce v službe Pánovi, postupne sa oslobodzuje od všetkého zapletenia.“ (SB 1.6.22, význam)

 

„Ak našu myseľ nenaplníme myšlienkami o Kṛṣṇovi, pocitmi pre Kṛṣṇu a túžbou slúžiť Kṛṣṇovi, bude naplnená hmotnými činnosťami.“

(Caitanya-caritāmṛta, Madhya 13.138, význam)

Samozrejme, že duchovná láska znamená viac než len pocity, ale zahŕňa ich. Ak sa pocitom a emóciám vyhýbame či už zo strachu alebo jednoducho pod zámienkou úniku od hmotného zapletenia, môžeme sa síce dostať po prvú métu, nikdy sa nám však nepodarí dostať sa bez oddaných pocitov späť domov. Jedného dňa sa s nimi budeme musieť vysporiadať.

„Pretnúť puto náklonnosti ku všetkému ostatnému neznamená úplne zavrhnúť také jemné záležitosti, ako napríklad náklonnosť k niekomu inému. To nie je možné. Živá bytosť musí mať tento pocit náklonnosti pre niekoho iného, pretože je to príznakom života vo všetkých životných druhoch. Príznaky života ako túžba, hnev, dychtivosť, pocit príťažlivosti atď., nemôžeme zničiť. Musíme iba zmeniť cieľ.“ (SB 1.8.42, význam)

Tento bod vysvetľoval Śrīla Prabhupāda viac než raz. Načúvanie a pochopenie transcendentálnej filozofie je pre naše vlastné dobro, aby sme oddanú službu mohli praktizovať správne. V opačnom prípade bude stále viac a viac narastať tendencia odhliadať od ortodoxného Sārasvata gauḍīya vaiṣṇavizmu.

Prikladám výňatok z jedného článku Klausa Klostermaiera, predsedu a profesora na Katedre náboženských štúdií Univerzity Manitoba v Kanade. Istú dobu žil vo Vṛndāvane, kde sa spoznal a stretával so Śrīlom Prabhupādom. Píše: „Mainstreamové západné náboženstvá sa snažili počas posledných pár storočí svoje tradície racionalizovať, potláčať emócie a viesť služby, ako napríklad obchodné stretnutia.“ O Śrīlovi Prabhupādovi v kontraste hovorí: „On kázal náboženstvo, ktoré sa nebálo emócií.“

Po tom, čo sme pocítili zakrpatenie emócií v modernej západnej civilizácii sme sa ja ako i mnohí ďalší, uchýlili k zvieracím inštinktom až kým sme nedosiahli brehy Gauḍīya vaiṣṇavizmu, kde som pocítil útočisko a rástol som duchovne, kultúrne i emočne.

Postupne som však vnímal podobné zakrpatenie práve v Spoločnosti, ktorá ma zachránila, čo bolo dosť zvláštne. Myslím si, že toto zakrpatenie bolo kvôli strachu, impersonalizmu, autoritárstvu a iným už spomenutým faktorom. Bol by som rád, keby sa nad ne naša Spoločnosť povzniesla, aby tak mohla lepšie pomôcť ľudom vrátiť sa ku Kṛṣṇovi.

Zhodený z koňa

Pocítili ste niekedy takú emóciu, ktorá povstala a silno vás akoby zhodila? Keď som mal dvanásť rokov, spadol som z koňa. Bol som zadychčaný a zúfalo som lapal po dychu.

Môj učiteľ jazdectva mi povedal: „Vylez naspäť a skús to znova.“

Sotva som vedel dýchať a pomyslel som si: „V žiadnom prípade!“

Pokračoval, pevne presvedčený: „Ak teraz nevylezieš späť, už potom nikdy nebudeš jazdiť na koni.“

Prišlo mi to ako múdre tvrdenie, a tak som pozbieral odvahu, vyliezol naspäť a jazdil na koni bez problému.

Rovnaký princíp funguje pri zaoberaní sa emóciami – pocit viny, hnev, závisť, bedákanie, strach či depresia. Ak nás nejaká emócia takto prekvapí, musíme sa postaviť a skúsiť to znova. Môže to byť v tom čase náročné, ale bude to postupne ľahšie – a takmer nemožné, ak to neskúsime.

Pouvažujme nad tým, čo sa stane, keď oddaní niekedy odpadnú od viery a cítia sa veľmi previnilo. Môžu sa zbičovať, mysliac si, že je to rituál nevyhnutný pre to, aby ich mal Pán opäť rád. Môžu sa váľať v náreku a prijať útočisko u kvality nevedomosti, tamo–guṇy. Môžu byť tiež defenzívni a vášnivo sa snažiť posilniť svoju sebaúctu bezočivou maskou, ktorá vedie k sebaklamu.

Bol som už s oddanými, ktorí mali takéto stavy. Ich problémom je často neistota. Ak chceme takého oddaného priviesť späť do pozície, v ktorej to bude môcť opäť skúsiť, mali by sme posilniť jeho pocit vlastnej sebaúcty. Prijatie hrá dôležitú úlohu v tomto snažení napriek tomu, že je to jeho najjemnejší prvok. Oddaný sa musí cítiť, že ho ostatní akceptujú (nie povýšenecky). Hmotná energia je veľmi silná, a preto sa mnohí sādhakovia na tejto ceste potknú a potrebujú priateľstvo, pochopenie a povzbudenie pokračovať.

Spomeniem aj ďalšie body ohľadom odpadnutia od viery a následnej reakcie oddaných.

yadi kuryāt pramādena
yogī karma vigarhitam
yogenaiva dahed aṁho
nānyat tatra kadācana

 

„Ak sa yogī kvôli chvíľkovej nepozornosti dopustí zhodou okolností niečoho ohavného, mal by hriešne reakcie spáliť na popol práve pomocou samotného praktizovania yogy, bez toho, aby kedykoľvek použil nejaký iný postup.“ (SB 11.20.25)

Slová yogena odkazujú na jñāna–yogu a bhakti–yogu, keďže oboje majú silu spáliť karmu na popol. Slovo aṁhas alebo „hriech“ tu označuje nechcené poklesnutie zhodou okolností. Predom pripravené zneužívanie Pánovej milosti je oveľa vážnejšie. Pán zakazuje akékoľvek vonkajšie očistné obrady, pretože systém yogy je sám o sebe ten najočistnejší proces, obzvlášť bhakti-yoga. Ak sa niekto vzdá svojich pravidelných oddaných činností na úkor nejakého špeciálneho rituálu alebo pokánia v snahe očistiť nejakú hriešnu činnosť, previní sa ešte naviac klamom, že karma je nadradená bhakti. Ak zhodou okolností poklesne, mal by sa vzchopiť a pokračovať s nadšením v svojich predpísaných povinnostiach v oddanej službe a nenechať sa odradiť. Isteže by to mal ľutovať, inak sa neočistí. Ak sa však kvôli tomuto poklesu bude cítiť príliš deprimovane, nebude mať nadšenie pokračovať na ceste k oddanosti.

Uzdravenie

Preskúmali sme niekoľko foriem pomýlených mravov a disfunkčnej dynamiky v našej Spoločnosti. Zavádzali ich tu po mnoho rokov predošlí vodcovia, hoci mali dobré úmysly (3) a boli verní Śrīlovi Prabhupādovi. Doliezli nám sem mravy, ktoré bránia voľnému prúdeniu oddanosti. Nemôžeme viniť žiadnu jednu osobu ani považovať týchto vodcov za Pánom zatratených, pretože Pán prijíma iba úprimnosť oddaných a ich pozitívne prínosy.

Pomýlené nálady, jednania a myšlienky však musíme jasne pochopiť a vykoreniť ich, minimálne v nás samotných. Môžeme sa tiež vyhýbať osobám, ktoré vykazujú alebo sa hlásia k takýmto nezdravým a prekážajúcim myšlienkam. Nemusíme byť hneď nahnevaní, zatrpknutí alebo usporiadať „hon na čarodejnice“. Takéto silné negatívne emócie by niekoho mohli zbytočne poškodiť. Čo sa stalo, stalo sa. Keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, je celkom možné, že by ste vy alebo ja urobili to isté, ak nie horšie.

Duchovný brat Śrīlu Prabhupādu, Śrīpāda B.R. Śrīdhara Mahārāja, má k tejto téme zaujímavý názor, ktorý je hlboko filozofický a tiež ozdravujúci pre tých, ktorí boli pomliaždení a utlačovaní, zatiaľ, čo sa snažili odovzdať Mahāprabhuovej misii v rámci akejkoľvek organizácie. „Musíme vcelku pochopiť, že by sme nemali viniť ostatných a je to naozaj tak. My sme zodpovední za naše zahanbenie, naše poklesnuté podmienenie. A cesta k seba-zlepšeniu je tiež podobná: Musíme sa naučiť kritizovať seba samých a oceniť svoje prostredie. A hlavne by sme mali oceniť Kṛṣṇu a Jeho oddaných a postupne aj všetkých ostatných. Nikomu nedal právomoc ublížiť nám. Ak nám to tak pripadá, je to len povrchné a zavádzajúce. Povedať, že niekto môže niekomu skutočne ublížiť je zavádzajúce. Je to pravda iba v povrchnej rovine. Samozrejme, že to neodpúšťa ubližovanie ostatným ani prehliadanie útlaku. No z absolútneho hľadiska vám nikto ublížiť nemôže. Keď dosiahneme najvyššiu úroveň oddanosti, uvidíme, že všetko je priateľské a, že naše obavy boli neopodstatnené. Bola to len nejaká mylná predstava.“ (Láskyplné pátranie po stratenom služobníkovi, strany 21-22)

Śrīla Prabhupāda musel zo začiatku čeliť mnohým problémom pri zriaďovaní ISKCON-u. Začal s ničím a musel sa zaoberať so všetkou tou nedospelosťou, šialenstvom a bojmi tisícov oddaných začiatočníkov. Bol k nim neuveriteľne tolerantný. Prikladám dôležité vysvetlenie z jeho dopisu, ktorý napísal Ātreya Ṛṣi Dāsovi vo februári 1972:

„Nie je to ani tak, preto, že je nejaká chyba v našich duchovných bratoch a sestrách alebo kvôli nejakému zlému manažmentu či chýbajúcej spolupráci, že je to kvôli impersonalizmu. Nie. Je to prirodzená povaha životného podmienenia, že má vždy nejaké chyby. Dokonca aj v duchovnom svete existujú chyby a závisť – niekedy sa gópie hádajú o Kṛṣṇovu priazeň a raz bol Kṛṣṇa tak priťahovaný k Rādhārānī, že sa omylom snažil podojiť býka miesto kravy. A niekedy, keď sa gópie maľovali a snažili vyobliekať, lebo sa chystali uvidieť Kṛṣṇu, prílišne sa unáhlili a dali si kurkumu a maskaru na nesprávne miesta a ich šaty i ozdoby vyzerali, akoby sa malé deti snažili samy vyobliekať.“

Existuje tak veľa príkladov. Nie je to však to isté ako hmotná závisť či hmotné chyby, je to transcendentálne, pretože je to založené na Kṛṣṇovi. Niekedy, keď gópia Kṛṣṇovi veľmi pekne slúži, ostatné povedia: „Ó, to urobila tak pekne, urobím to ešte krajšie pre potešenie Kṛṣṇu.“ Takáto závisť je bez zlých úmyslov, je transcendentálna. Nemali by sme, teda očakávať, že niekde existuje nejaká utópia. To je v skutočnosti impersonalizmus. Utópiu by sme nemali očakávať ani v Spoločnosti vedomia Kṛṣṇu. A keďže oddaní sú osoby, niečo bude vždy chýbať. Rozdiel je však v tom, že ich nedostatok, pretože sa vzdali všetkého pre službu Kṛṣṇovi – peňazí, práce, reputácie, bohatstva, veľkého vzdelania, všetkého – ich nedostatok sa stal transcendentálnym, pretože napriek všetkému, čo urobia, ich najvyšší zámer bude vždy slúžiť Kṛṣṇovi. Ten, kto je plne zamestnaný v oddanej službe, nech urobí čokoľvek hrozné, by mal byť považovaný za svätca, pretože je správne umiestnený.

Oddaní Kṛṣṇu sú tie najvznešenejšie osoby na tejto planéte, lepší než králi, než všetci králi, takže by sme si to mali zapamätať a jednať tak ako čmeliak: Vždy hľadať nektár alebo najlepšie vlastnosti danej osoby. Nebyť ako utopisti, ktorí sú ako muchy, ktoré vždy sadajú na otvorené rany a hľadajú na druhých chyby a keďže nenachádzajú žiadnu utópiu alebo niekoho bezchybného, chcú sa stať prázdnotou, splynúť s ničím – myslia si, že toto je utópia, byť zbavený osobnosti. Takže ak sú medzi oddanými niekedy menšie nezhody, nie je to kvôli impersonalizmu, ale práve kvôli tomu, že sú osobami a tieto nezhody by sme nemali brať príliš vážne. Oddaný je vždy pesimistický ohľadom hmotného sveta, no zároveň je veľmi optimistický ohľadom duchovného života. Týmto spôsobom, by si mal považovať každého, kto je zamestnaný v službe Kṛṣṇovi, za najlepšiu osobu.“

Śrīla Prabhupāda raz povedal, že duchovný život je síce náročný, no ten hmotný je nemožný. Preto sa oddaný musí vždy snažiť byť tolerantný a hľadieť na svetlú stránku. Ak niekto bude očakávať príliš veľa od hocijakej duchovnej organizácie a hľadať dokonalosť vo všetkých jej jednaniach, ostane sklamaný. Ak sa potom bude chcieť stať prázdnotou či stratiť sám seba, to je impersonalizmus, druhá strana toho, o čom sme v tejto kapitole hovorili. Inými slovami, impersonalizmus číha na každom rohu – buď nás slepo prekrýva tak, že sa vyhýbame rôznym osobným stykom vrátane chýb alebo, že vždy vidíme iba chyby a príliš sa na nich zameriavame. Oboje naznačuje a plodí impersonalizmus. Ozdravenie potom prichádza vtedy, keď praktizujeme a snažíme sa byť osobní, čo nás prirodzenie privedie do bodu, kedy budeme znova osobní. Byť osobným je, preto ako prostriedok, tak i cieľ.

1. Gṛhastha môže objať svoju ženu, dcéru, matku alebo iných blízkych príbuzných, mal by mať však na zreteli varovania písem ohľadom zostávania osamote s členom opačného pohlavia.

2. David L. Rosehan, Martin P. Seligman, Abnormal Psychology, Druhá edícia, 1989, W.W. Norton & Company, Inc. Úplný popis s príkladmi je jasný a explicitný. Čo začína ako vedomé potláčanie (supresia) môže neskôr prejsť do automatického vytesnenia (represie).

3. Pozn. red. – Treba rozlišovať či sa jedná o neúmyselné chyby prameniace zo samotnej povahy hmotného sveta a podmienenia, v ktorom sa chybám nedá nikdy úplne vyhnúť alebo ide o zneužívanie moci tými, ktorí by mali byť čistí a plne odovzdaní a reprezentovať priamo Šrí Krišnu. Nikto by sa nemal stať guruom, autoritou, učiteľom, rodičom, polobohom a pod. pokiaľ svojich zverencov nevie vyslobodiť z kolobehu zrodenia a smrti. Preto sa aj neskôr v článku spomína, že takáto výnimka platí len pre osoby, ktoré sú PLNE zamestnané v oddanej službe. Samozrejme, že podvodníci budú o sebe tvrdiť, že táto definícia sa vzťahuje aj na nich, vtedy si, ale inteligentný pozorovateľ môže tento fakt jednoducho overiť tým či daná osoba spĺňa a prejavuje vlastnosti vaišnavu, obzvlášť Trinad api sunicena atď. Byť pokorný ako tráva, tolerantný ako strom, nevyžadovať úctu pre seba a byť pripravený vzdávať úctu všetkým. Rovnako by takýto vaišnava mal mať prakticky zrealizované vlastnosti popisované v kapitolách tejto knihy. Nie je pravda, že každý, kto sa vydáva za vaišnavu a oddaného nim aj je len preto, že vykazuje externé znaky alebo je členom ISKCON-u. Tento bod potvrdzuje Šríla Prabhupáda na viacerých miestach, napr. „Je faktom, že v našej spoločnosti sa nachádza ohromné zlovestné hnutie“ (Śríla Prabhupáda, list Hamsaduttovi, 2. september 1970). Alebo – „Na veľke neštastie, v tomto veku Kali je mnoho svetských osôb prezlečených za vaišnavov“ (Bhaktivinod Thakur). „Duchovné postavenie človeka sa bude posudzovať iba podľa vonkajších znakov.“ (Śrímad Bhagavatam 12.2.4) atď. Viac o pseudovaišnavoch môžete nájsť v nasledujúcej kapitole.