„Je priam tragédiou, že všetky veľké náboženstvá porušujú a menia samotné princípy slobody, akonáhle sa stanú obrovskými organizáciami riadenými náboženskou byrokraciou… Toto sa stalo vo všetkých náboženstvách.“ (Erich Fromm, psychoanalytik a sociológ) (1)

Inštitucionalizmus

O autoritárstve a impersonalizme sme už hovorili v predošlých kapitolách. Nejakým spôsobom by sme sa týchto jemných foriem odpadu, tekutého odpadu, mali zbaviť. Hovorím o nich, ako o „tekutých“, pretože sú veľmi jemné. Ťažko ich spozorovať a ešte ťažšie zachytiť.

Tento odpad sa nachádza v ISKCON-ských svätých vodách, kde vytvára nechutný zápach – dosť nechutný na to, aby sa mnohí jeho členovia od neho dištancovali alebo ešte horšie, odišli úplne.

Takýto jemný odpad je problémom mnohých organizácií – či už náboženských, štátnych alebo komerčných.

Snahy o reformy sú v ISKCON-e oprávnené, pretože je to duchovná organizácia, ktorú založil čistý oddaný Pána, Śrīla Prabhupāda, ktorý je naším životom i dušou.

Inštitucionalizmus je ďalšou z foriem tohto tekutého odpadu, ktorý ľudí odrádza od prijatia duchovného útočiska. Podľa slovníka Webster je inštitucionalizmus – „charakteristická nekompromisnosť s dôrazom na organizáciu ako takú na úkor ostatných faktorov, schopná šíriť sa vo verejných či súkromných inštitúciách a ovplyvniť postoj jej predstaviteľov.“ (2)

Nekompromisnosť je to kľúčové slovo a je pravdepodobné, že sa raz objaví v každej organizácii. Ako zistíme či sa nejaká organizácia stala nekompromisnou alebo zinštitucionalizovanou? To je dobrá otázka, na ktorú existuje mnoho odpovedí. Priblížme sa jednej z nich a načrtnime paralely medzi vývojom organizácií a podniku, ktorý má, ako je známe, štyri fázy. Tieto vývojové fázy sú široké a môžu byť aplikované i pre iné entity, ako napríklad náboženské inštitúcie.

1) Prvou fázou podniku je podnikateľská fáza. Stará sa o malé množstvo zákazníkov, má malý podiel na trhu a je tvorivý a agresívny. Jeho sila je v kvalitných tovaroch a službách, ktoré lákajú zákazníkov.

2) Druhú alebo rastúcu fázu charakterizuje zmena, prispôsobivosť a inovácia. Podnik sa stáva tímovo orientovaný s rastúcim trhom.

3) Tretia alebo formálna fáza je charakterizovaná vodcovstvom, ktoré sa sformovalo v stanovenej kultúre. Ďalšími symptómami sú formálne štruktúry s fixnou, nehybnou a často byrokratickou až samoľúbou náladou, ktorá je odolná voči zmene a inovácii.

4) Štvrtej, umierajúcej fáze dominuje kríza a sebecký záujem, v ktorých je pevne zavedená priemernosť a nedotknuteľnosť (nekritizovateľnosť) inštitúcie.

Vyššie uvedenú analýzu môžeme hlbšie chápať aj v kontexte náboženskej histórie, o to však v tejto knihe nejde. V tomto svetle, ale môžeme trochu nahliadnuť do histórie ISKCON-u. Prvú fázu si môžeme jednoducho predstaviť na 26 Second Avenue, s jej pomerne malým, no kreatívnym začiatkom, pokračujúc niekoľko rokov povedzme až do roku 1970. Druhá fáza mohla nastať v sedemdesiatych rokoch, v čase, keď bola založená väčšina chrámov a Śrīla Prabhupāda veľmi často cestoval a založil aj GBC. Tretia fáza aj s jej presne určenými zónami, stretnutiami manažmentu a infraštruktúrou dorazila v rokoch osemdesiatych.

Aby ste poznali rozdiel medzi prvou a treťou fázou, stačí sa jednoducho pozrieť na zopár magazínov Back to Godhead či Vyāsa-pūjā kníh zo šesťdesiatych až skorých sedemdesiatych rokov, kde boli tieto poklony napísané oveľa skôr než sa do našej Spoločnosti vryli rôzne klišé a otrepané frázy. Nájdete tam istý cit a slobodu prejavu, ktorá bola miestami formulovaná v židovsko-kresťanskom žargóne, v hlase kultúrneho prostredia našich západných členov. Niektoré z týchto poklôn môžu vyznieť idealisticky, no napriek tomu boli tak vrelé a ozajstné. V dnešnej dobe sú stále dostupné, avšak trúfam si povedať, že v oveľa menšej miere. Vyzerá to, akoby sa medzi nami usadila akási rezervovanosť.

Môžete zvážiť aj štvrtú fázu. Samozrejme, že hnutie Pána Caitanyu neumrie, a tak by sme radi premýšľali aj o našej organizácii, no ISKCON musí prejsť niekoľkými vážnymi zmenami, aby prežil.Tieto zmeny budú rozhodnuté a uskutočnené Pánom.

 

Prabhupāda: „Áno, to je kázanie. Preto píšeme tak veľa kníh. Ak sa o ne nebudeme starať a nebudeme ich sami čítať a kázať a nepochopíme filozofiu, skončí toto Hare Kṛṣṇa po pár rokoch. Pretože v ňom nebude žiaden život.“ (Ranná prechádzka, 12. december 1973, LA)

 

„Preto to upadá. Kostoly sa zatvárajú. Podobne, ak sa ani vy nebudete udržiavať vo vhodnej kondícii na kázanie, všetky vaše chrámy po čase zaniknú.“ (Ranná prechádzka, 12. december, 1973, LA)

Jedného dňa, keď sme s oddanými šli v dodávke po diaľnici, premýšľal som o problémoch našej Spoločnosti a cítil som sa byť tak nejako odradený. Zahľadel som sa z okna a zbadal som starý zhnitý peň na pokraji diaľnice. Za svojho času musel podopierať obrovský strom, súdiac podľa jeho veľkosti. Z neho vyrastal čerstvo zelený kvitnúci výhonok, ktorý bol iste jeho potomkom. V tom momente som náhle pochopil význam toho stromu. Vycítil som, že ku mne prišla nádej ako odpoveď na moje zúfalstvo.

Naše hnutie prežije v každom prípade, nezáležiac na tom, aké náročné to až môže byť. Netreba sa ničoho báť. Vonkajšia forma ISKCON-u sa však môže nejakým spôsobom zmeniť – stará opadne, aby urobila miesto pre novú.

Môj bod potvrdzuje aj Drutakarma Prabhu, ktorý nedávno napísal:

„Nový ISKCON povstane a bude založený na autentických a osobných vzťahoch v oddanej službe, nie na legislatívnych a byrokratických systémoch vlády.“ 

Nie je mojím zámerom veci príliš dramatizovať ani na druhej strane pridať na dôveryhodnosti deviantným sektám. Inými slovami, myšlienku nových „výhonkov“ si totiž môžu odpadlíci, ako napríklad ṛtvici, sahajiyā-ovia, pseudo-bābājīovia, mystici Nového veku, a tak ďalej – vysvetliť po svojom.

Mojím zámerom je raz uvidieť autentickú, ortodoxnú formu Gauḍīya vaiṣṇavizmu; takú, akú si predstavoval Prabhupāda: Plnú lásky, dôvery, čestnosti a slobody.

Bohužiaľ, mnoho oddaných a nezainteresovaných pozorovateľov v súčasnosti vníma znaky niečoho odlišného. Napriek tomu sa takmer nič v súvislosti s týmito problémami nerieši.

Podľa prieskumu Burkeho Rochforda z roku 1996 (3) vykazuje ISKCON známky autoritárstva:

„Mnoho oddaných respondentov vyjadrilo svoj postoj, že ISKCON trpí chabým manažmentom a, že jeho vodcovia nie sú vždy vnímaví k tým ktorým slúžia. Je dôvod na podozrenie, že to iba plodí nedôveru a akýsi pocit, že títo miestni či regionálni vodcovia sú vzdialení potrebám a životom priemerných členov.“

Frázy ako „nie sú vždy vnímaví“ a „sú vzdialení“ naznačujú autoritársky prístup.

ISKCON vykazuje podľa niekdajších študentov gurukuly v ich prezentácii pre GBC z roku 1999 známky autoritárstva a inštitucionalizácie. Dve mladé dámy, Kṛṣṇa Devatā Dāsī a Śakuntalā Dāsī, bez hanby vyhlásili:

„Vidím pred sebou skupinu ľudí, ktorá sa jednoducho zapredala. Už to nie je viac o Absolútnej Pravde. Väčšina z vás je vzdialená sama sebe i všetkým ostatným. Koľko formálnych uznesení ešte musíme napísať predtým než si uvedomíme, že to nie je štrukturálny problém? Čelíme vzájomnému odcudzeniu a izolácii. Naše hnutie už viac nemá Prabhupādovu žijúcu silu, jeho víziu. Sme roztrieštení, neinšpirovaní a zbavení práv a našich mylných ilúzií o tomto hnutí. Ako hnutie už nedôverujeme našim vodcom, no ani sami sebe.“ (4)

Je ironické, že väčšina prvotných členov sa k tomuto hnutiu pridala na základe jeho revolučného ducha a smelých, prenikavých vyjadrení o Absolútnej Pravde, ktoré vrhlo materialistickej a otupenej spoločnosti priamo do tváre.

Člen GBC, H.H. Bhakti Tīrtha Svāmī, vzhľadom k tomuto trendu komentoval:

„Telo takto signalizuje, že je niečo zle – zvracaním alebo hnačkou. Je lepšie vedieť o baktériách, ktoré vnikajú do systému. Ak spozorujeme, že nám chýba nadšenie, je to signál toho, že je niečo zle. A, keď zistíme, že je na tom celá komunita rovnako, značí to už vážne problémy.“

Súhlasím so Svāmīm. Keď o probléme vieme, môžeme ho vyriešiť. Problém neodíde, keď sa budeme tváriť, že neexistuje. Symptómy sú signály, na základe, ktorých musíme jednať, aby sme dosiahli nápravu. V opačnom prípade je iba jedna možnosť – ďalej trpieť. Vedomie, že niektorí vodcovia si sú týchto problémov vedomí, nám dáva nádej.

Bhakti Tīrtha Svāmī neskôr dodáva:

„Často je pre vodcov náročné zmeniť spôsob svojho myslenia. Pred mnohými rokmi som chodieval do Švajčiarska pracovať pre Organizáciu spojených národov. Kázal som tam niektorým diplomatom, no rýchlo som si začal všímať, že sú vo vlastnom svete. Pracoval som najmä s lídrami krajín tretieho sveta a začal som si všímať, že vlastnia nejakú limuzínu či Mercedes a zhromažďujú libry, marky alebo doláre. Keď sa potom vrátia do svojej krajiny, hrajú sa na veľkých ľudí a navštívia zopár svojich priateľov, aby sa mohli predvádzať. Vôbec nemusia byť časťou prostredia, ktoré reprezentujú. A tak vedome či podvedome strácajú kontakt so skutočnými problémami a potrebami ich obyvateľstva, pretože často nech sa stane čokoľvek, ich to ani nezasiahne.“

Videli sme mnohé prípady, kde vodcovia stratili kontakt s potrebami druhých. Napríklad vodca, ktorý má osobitné jedlá nemusí vedieť, že prasādam oddaných je neadekvátne. Ďalším príkladom môže byť aj to, že kdekoľvek príde nejaký vodca, je s ním jednané s rešpektom a dostane, čo potrebuje – takže nemusí ani len tušiť, že oddaných vo všeobecnosti nemusia ani privítať.

Jeden rešpektovaný starší oddaný dáva špecifický príklad: „V jednom chráme majú miestni GBC a chrámový prezident tzv. politiku „žiadnych hostí“, pretože raz im hostia ostali dlhšie ako mali a boli na príťaž, nevedeli sa ich jednoducho zbaviť. Hoci je toto oficiálna politika tohto chrámu, prijímajú hostí v prípade, že sú žiakmi miestneho gurua alebo prídu podporiť chrám. Oddaní, ktorí sa chcú presťahovať do miestnej komunity, no nechcú pracovať na plný úväzok pre chrám, nemôžu ostať ani na pár dní, kým si nenájdu bývanie. Vyzerá to tak, že miestnym vodcom chýba sympatia pre ťažkosti slušných oddaných. Keď potom miestny člen GBC cestuje, dostane ubytovanie a privítanie. Je mimo kontaktu s ťažkosťami, ktorým musia oddaní čeliť, keď cestujú do jeho zóny a musia prespať v drahom hoteli.“

Ak tento rovnaký pohľad vyjadruje mnoho osôb z rozličných štvrtí, používajúc dokonca rovnakú terminológiu („mimo kontaktu“), je dosť možné, že je pravdivý. Jedným zo spôsobov, ako zistiť či ste sa vy alebo vaša organizácia stali zinštitucionalizovanými je, že vám to ľudia povedia.

Bolo naznačované, že ľudia na vrchole si tieto problémy uvedomujú. Profesor Larry D. Shinn napísal článok s názvom Úvahy o duchovnom vedení: Odkaz Śrīlu Prabhupādu. (ISKCON Communications Journal, 1999). Tvrdí v ňom: „Dobrou správou je, že v Amerike, Európe a i všade inde vo svete existuje mnoho známok toho, že guruovia a ostatní ISKCONskí vodcovia pripúšťajú, že musia žiť a konať viac takým spôsobom, ktorý je zhodný s ich učením. Konferencie konané v Európe za posledných šesť rokov odhaľujú kajúcnejší a ospravedlňujúci tón verejného vystupovania a sebaprezentácie oddaných. Prabhupādov odkaz však bol ešte bohatší v tom, aké mal ponaučenie pre vtedajších oddaných: Kvalita niekoho duchovného rastu a praktizovania musí byť základom pre jeho teologickú učenosť písem a verejné i súkromné činy.“

Jeho ponaučenie je pre rozvíjajúceho sa duchovného hľadača – nie pre človeka, ktorému ide o náboženskú funkciu v ISKCON-e ako inštitúcii.

 

Pokiaľ sa snažíme iba o nejakú náboženskú funkciu v inštitúcii, nepotrebujeme sa nijak súrne zaoberať hlbšími a jemnejšími problémami: Elitárstvo, autoritárstvo, nedostatok lásky a dôvery, chýbajúce brāhmaṇské mravy, chýbajúca integrita a súdržnosť. Stačí nám ukázať, že máme výčitky svedomia a použiť ospravedlňujúci tón v prípade, že sa niečo pokazí. Následne môžeme opäť bezpečne pokračovať v našich pohodlných náboženských pozíciách.

 

Ak, ale skutočne túžime po rozvinutí lásky k Bohu a po rozširovaní vedomia Kṛṣṇu, musíme byť ochotní obetovať všetko a venovať sa týmto problémom na najhlbších úrovniach, počnúc sami sebou.

 

Introspekcia a seba-náprava sú najzložitejšie. Práve ony oddeľujú svätcov od oficiálnych náboženských štátnikov.

Musíme byť ochotní obetovať všetko, rovnako, ako sme urobili na začiatku, keď sme sa pridali k hnutiu – obetovať našu kariéru, rodinné dedičstvo, našich „priateľov“ a ďalšie spoločenské výhody. Rovnakú náladu musíme opäť zriadiť v náboženských pozíciách v rámci inštitúcie. Musíme zavrhnúť všetky vedľajšie úvahy a sebecké pohnútky.

Musíme vážne konať – pomocou identifikovania a regulovania pohnútok, pripútaností a nepriaznivého správania a s nadšením tak sledovať ich úpadok. Dostavia sa rovnaké výsledky, ako na začiatku – Kṛṣṇa sa nám hlboko odvďačí.

Ak oddaný nie je introspektívny, anarthy (hmotné túžby) povstanú v jeho srdci. Podobne ako brečtan, ktorý priškrtí rastlinku oddanosti.

Taký oddaný bude mať sklon byť pohrúžený v externom prejave, ktorý nie je nič viac než hmotná energia.

Jemná forma kontaminácie karma-miśra zahnisá, čo vytvorí povrchnú atmosféru prostú duchovnej lásky. Namiesto toho, aby sme vzťahy zakladali na tom, kým sme, budeme mať tendenciu ich zakladať na tom, čo máme.

Sannyāsa guru Śrīlu Prabhupādu, Śrīpāda Bhakti Prajñāna Keśava gosvāmī, napísal:

„Vplyvom veku Kali budú mať – bohužiaľ – jedenie, voľný čas a hmotná bezpečnosť sklon stať sa hlavným záujmom každej náboženskej sekty.“

Je, preto prirodzené, že títo oddaní chcú zvýšiť svoju spoločenskú hodnotu a, že chcú byť ostatnými oceňovaní. Robia to však zvyšovaním statusu svojho externého postavenia namiesto toho, aby kultivovali svoje vnútorné vlastnosti ako pokoru, integritu, láskavosť, jednoduchosť, vďačnosť, úprimnosť a citlivosť. Kvôli tomuto trendu môžu mať tieto vlastnosti v komunitách len malú hodnotu. Nie sú odmeňované, no môžu byť dokonca vnímané ako nedôležité alebo slabosť.

Podobného názoru je aj Bhakti Tīrtha Svāmī, ktorý na svojom festivalovom seminári (Gaura-pūrṇimā, 2000) hovorí:

„Naša Spoločnosť často plodí ľudí, ktorí si obľúbia určitý status alebo vedenie a na základe týchto pozícií niekedy glorifikujeme ich pokrok. A takto započíname kultúru, v ktorej sa ľudia konštantne snažia byť na čele ostatných, aby mohli ovládať viac aktív a zariadenia ako keby to malo niečo spoločné s rozvinutím bhakti-latā-bīja.“

Ohľadom tejto veci píše aj David Frawley:

„V živote sa vonkajšie ciele často maskujú ako tie vnútorné. Toto je veľkou tragédiou spoločnosti, z ktorej tak povstáva najväčší zmätok a ilúzia. Našu túžbu po majetku a moci skrývame pod zámienkou nasledovania pravdy alebo služby nášmu náboženstvu. Využívame náboženstvo ako závoj propagandy našich komerčných a politických cieľov. Nutne to ani nemusíme robiť vedome. Väčšinu času sme obeťami našich vlastných túžob, ktoré zaslepene prenášame do duchovnej dimenzie, v ktorej nemajú čo robiť.

Radi cítime, že to, čo robíme, má nejakú vyššiu hodnotu, že je to pre nejaké vyššie dobro aj keď nie je. Toto bolo príčinou násilia páchaného v mene náboženstva. Náboženstvá samé o sebe v ich skutočnej esencii nepropagujú konflikty. To tí, ktorí svoje bezbožné hodnoty a chamtivosť skrývajú pod náboženskými termínmi, čím klamú nie len ostatných, ale i sami seba. Preto sa moderná myseľ proti náboženstvám búri, keďže ich vníma ako formu korupcie a nadvlády ako zvrátenú podobu materializmu, ktorým aj často bola.“ (Bohovia, mudrci a králi / Védske tajomstvá starovekej civilizácie, strana 241)

Preto by sme mali byť opatrní, s kým sa stretávame alebo u koho hľadáme útočisko. Musíme vedieť rozlišovať. Po ceste bhakti by sme mali kráčať pozorne a mať oči na stopkách, hľadajúc náznaky nesprávneho jednania, ktoré môžu indikovať deviácie ako v ostatných, tak aj v nás.

 

Oddaní začiatočníci môžu veriť, že každý s nejakým titulom má svätožiaru, mali by však pochopiť, že pozícia sama o sebe nemusí znamenať, že je daný človek zbavený chtíču, chamtivosti alebo túžob, ktoré sužujú začiatočníkov oddaných.

Śrīla Prabhupāda napísal:

„V tomto hnutí vedomia Kṛṣṇu je mnoho závistlivých osôb prezlečených za vaiṣṇavov a mali by sme ich úplne ignorovať. Nie je potrebné slúžiť nejakej závistlivej osobe, ktorá je oblečená ako vaiṣṇava. Keď Narottama Dāsa Ṭhākura hovorí chāḍiyā vaiṣṇava sevā nistāra peyeche kebā, myslí tým skutočného vaiṣṇavu, nie nejakú závistlivú či neprajnú osobu v róbach vaiṣṇavu.“ (CC, Madhya 1.218, význam)

 

„Bohužiaľ, v tomto veku Kali je za vaiṣṇavov prezlečených veľa svetských osôb, ktoré Śrīla Bhaktivinoda Ṭhākura popísal ako služobníkov Kaliho.“

(CC, Madhya 1.220, význam)

 

Tieto výroky môžu byť aplikované aj na osoby iných Gauḍīya vaiṣṇava inštitúcií.

Tým, že citujem tieto výňatky mi nejde o to, aby som útočil na všetkých ISKCON-ských vodcov, pretože veľa z nich vaiṣṇavom pokorne slúži. V posledných rokoch boli naši vodcovia navyše veľmi silno kritizovaní, čo bolo ťažké pre tých vodcov, ktorí sú pokorní a čestní. V týchto citátoch však Śrīla Prabhupāda a Śrīla Bhaktivinoda Ṭhākura túto ilúziu rozsekli spaľujúcim pohľadom rozlišovania a my by sme mali urobiť to isté. Dospelý pohľad založený na rozlišovaní a poznaní je nevyhnutný pre navrátenie rovnováhy.

Bez tohto pohľadu môže byť niekto zvedený na nesprávnu cestu pseudo-vaiṣṇavom, ktorý sa tvári ako nejaká duchovná autorita.

Tento bod môže niekoho prekvapiť a iným sa zas môže zdať nezrelý, no nemali by sme byť naivní. V opačnom prípade sa toto prekvapenie zjaví na našom vlastnom prahu.

Raz, keď som ešte pred rokmi žil v Anglicku, bol som pozvaný, aby som rozprával v skupine Nāma-Haṭṭa. Zavolal som vaiṣṇavským hostiteľom či to stretnutie platí. Manželka bola doma a navrhla, aby som zavolal neskôr a porozprával sa s jej mužom. Potom sa ma opýtala či so mnou môže hovoriť o niečom, čo ju trápilo a ja som prirodzene súhlasil. Zajakávala sa a začala opisovať, že sa jej s manželom nedávno narodilo dieťa a, že ich rozpočet je veľmi skromný. Snažila sa svoj hlas ovládať až, kým nezačala nariekať: „…Ale náš Guru Mahārāja od nás vyžaduje, aby sme mu dávali tisícky libier na jeho projekt.“ V snahe upokojiť ju som ju uisťoval, že sa o tomto s ostatnými porozprávam a nejako tento problém vyriešim. (5) Učitelia by sa takto chovať, samozrejme, nemali. Mali by sme, preto začať rozlišovať na základe vlastností jednotlivých osôb. K nášmu vytúženému cieľu nás nezavedie zaslepený súhlas, ale ani zaslepené odmietnutie.

Niekto sa môže právom opýtať: „Ako mám rozlišovať bez toho, aby som bol považovaný za chronického vyhľadávača chýb a páchateľa priestupkov?“

Odpoveď je jednoduchá, ale jej aplikovanie môže vyžadovať prax. Vaiṣṇava sa vždy snaží vidieť v ostatných to dobré a prehliadať ich chyby. Toto vaiṣṇavom umožňuje byť láskavými, jednoduchými, s čistým srdcom. Tento pohľad by sme mali vždy podporovať. „Prehliadanie“ znamená, že síce vidíme chyby ostatných, ale nekladieme na nich dôraz ani sa s nimi nezaoberáme – nie však, že na tieto chyby zabudneme, čo by bolo naivné a hlúpe. Napriek tomu by sme sa nemali sústrediť na chyby ostatných, dobre vediac, že všetci majú nejaké chyby a obzvlášť my sami.

Ak si však niekto nevie pomôcť a zbadá vážne a negatívne správanie nejakého oddaného alebo deviantné správanie, ktoré môže brzdiť pokrok ostatných, mal by adekvátne konať.

Čo to znamená konať adekvátne? To záleží na okolnostiach a bolo by únavné popísať mnoho prípadov. V niektorých prípadoch sa s takouto osobou môžeme porozprávať priamo, čo vyžaduje pokoru a taktnosť. Opravovanie ostatných je samo o sebe umením a aby sme ho mohli lepšie pochopiť, mali by sme sa odkázať na detailnejšie vysvetlenie vaiṣṇavskej etikety. V iných prípadoch môže niekto prísť za svojimi rovesníkmi či nadriadenými v nádeji, že ho opravia. Ak tieto metódy neprinesú žiadne ovocie, mali by sme to strpieť (6) a vyhýbať sa kontaktu s ňou, prípadne ísť ďalej a vyhľadať iného duchovného vodcu. A napokon vo veľmi vážnych prípadoch, ako napríklad zneužívanie, sa môžeme domáhať spravodlivosti na súde.

Typický príklad Baliho Mahārāja je veľmi užitočný. Jeho mentor, Śukrācārya, sa previnil porušením náležitého správania duchovného učiteľa, keď poradil Balimu, aby sa vyhol odovzdaniu sa Pánovi Viṣṇuovi v podobe Vāmana Devu, o ktorom vedel, že je Najvyšší Pán. Podľa Mahābhāraty (Udyoga 179.25), ktorú citoval Śrīla Jīva gosvāmī, by sme mali zavrhnúť takého duchovného učiteľa, ktorý nepozná správnu cestu. Bali Mahārāja jednal so Śukrācāryom priamo a je večne ospevovaný v Śrīmad–Bhāgavatame za využívanie rozlišovania. Je to extrémny príklad, ale vytvára precedens.

Zavrhnúť však gurua, ktorý je v skutočnosti pravý vaiṣṇava, len, preto, že chceme nasledovať niekoho učenejšieho či charizmatickejšieho, je takisto omyl (obrátený). Môže sa, teda stať, že nejaký guru ostane neprávom zavrhnutý, pretože nepasuje do ich povrchnej a stereotypnej formy, či preto, že ho jeho žiaci vinia z chýb organizácie.

Narahari Sarkāra Ṭhākura tvrdí: „Ak otec, duchovný učiteľ alebo manžel neoplývajú výnimočnými vlastnosťami, stále by mali byť hodní uctievania.“ (Śrī Kṛṣṇa-bhajanāmṛta, verš 54)

Náš prístup k odlišovaniu by mal byť vyrovnaný a nemali by sme sa nechať odviať mentalitou „honu na čarodejnice“, kde sa vidíme ako všetkým nadradení alebo ako revolucionári romantizmu, ktorí všetkých zlých odhalia. Je veľmi jednoduché padnúť do tohto druhu extrémistickej nálady. V raných osemdesiatych rokoch som navštívil Ameriku a bol som tam vystavený jednému zlostnému oddanému, ktorý mal fanatickú náladu reformy. Nečakane začal rozhnevane trvať na tom, že miluje Prabhupādu viac ako ja. Kričal po mne bez zjavného dôvodu a vtedy som pocítil jedovatý výsledok chybne použitého a nevyrovnaného správania. Reformy a rozlišovanie by malo pokračovať, avšak musia byť vykonané s chladnou hlavou. Oddaný s chladnou hlavou má stále na pamäti, že deviácie môžu nastať aj v jeho vlastnom srdci. Preto by iných nemal vášnivo obviňovať. Viesť by nás mali skúsení, inteligentní a odpútaní členovia. V opačnom prípade tekutý odpad pretrvá.

Ako sa máme zbaviť inštitucionalizácie?

Toto je opäť dobre položená otázka a odpovedí na ňu je viacero. Tu je niekoľko jednoduchých návrhov.

Z mojich pozorovaní mi vyplýva, že jedným zo spôsobov, ako sa vyhnúť bežnej nekompromisnosti, ktorá sa po rokoch pracovania v inštitúcii nahromadí je, že budeme robiť niečo mimo túto inštitúciu.

Táto práca nemusí nutne zahŕňať našu rolu svätca či duchovného vodcu. Môže nám to pomôcť prekonať sociálne alebo psychologické bariéry, ktoré túto nekompromisnosť vytvárajú. Samozrejme by sme ju mali vykonať veľmi opatrne bez toho, aby sme riskovali naše duchovné princípy.

Môžeme tu použiť príklad Bhakti Tīrtha Svāmīho. Pracoval v OSN a teraz vedie semináre o manažmente a o sebarozvoji vo svetských kruhoch. H.H. Smita Kṛṣṇa Svāmī sprevádzal jedného z jeho žiakov skrze dvanásť-krokový program, aby ho mohol morálne podporiť a, aby videl spôsob interakcií v skupine. Rozvinul tak pracovné vzťahy s ľuďmi, ktorí nevedeli nič o duchovnom živote ani o jeho uznávanom postavení Svāmīho. Jeden ďalší starší kazateľ sa v Európe zúčastnil kurzov verejného rečnenia, ktoré pomohli doplniť jeho osobnosť a rovnako tak i jeho prednášky.

Konvenčnejším prístupom, ako sa vyhnúť inštitucionalizácii je tzv. kázanie v prvej línii. Počas kázania tak novoprichádzajúci nepoznajú kazateľovu rešpektovanú pozíciu v inštitúcii ani jej hierarchiu či významné osobnosti. Toto je jeden z dôvodov, prečo je počiatočná fáza každého náboženského hnutia úplne prostá nekompromisnosti – každý je ponorený v dynamickom a priekopníckom kázaní, čím ostatných pevne presviedča a konvertuje na jeho milovanú cestu bez toho, aby mu šlo o nejakú prestíž alebo pozíciu.

Vzhľadom k predošlému porovnaniu vývoja organizácií sa nekompromisnosť dostavuje až v tretej resp. formálnej fáze. Inštitucionalizácia v skutočnosti ani nemôže povstať v prvých dvoch fázach, a to jednoducho, preto, že v nej žiadna inštitúcia, ako taká neexistuje. Je každá organizácia skôr či neskôr odsúdená dospieť k nekompromisnosti? Platí to pre mnohé, trik je však v jej minimalizácii či jej vyhýbaniu sa, a to nasledovnými spôsobmi:

1) Zreteľne poznajte ciele a najdôležitejšie princípy organizácie. Vždy je treba objasniť jej ciele a víziu.

2) Buďte otvorení myšlienkam, nápadom a spätnej väzbe (ktorá môže byť kľudne rozličná a vyzývavá) od všetkých členov organizácie, vrátane jej menej dôležitých členov či dokonca nečlenov. Cāṇakya Paṇḍita napísal: „K nikomu by sme nemali byť neúctiví. Mali by sme si vypočuť názor každého. Múdri by mali venovať pozornosť aj rozumným slovám dieťaťa.“

3) Majte jasné pochopenie o rozdiele medzi esenciálnymi základmi a ich podobou, ktorá ich sprevádza.

4) Obozretne prispôsobte detaily – nie však princípy – vzhľadom na miesto, čas a okolnosti pre dosiahnutie cieľa.

5) Zaujímajte sa o jednotlivcov a obzvlášť o tých, ktorí vám nemôžu nejakým spôsobom poskytnúť výhody.

6) Povzbudzujte kreativitu ostatných a úspechy jednotlivcov.

7) Urobte v oddanosti niečo výstredné! Zaklopte niekomu na dvere a proste ho, aby spieval Sväté Mená. Objímte opilca a oznámte mu, že ho Boh miluje. V Śrīmad–Bhāgavatame hovorí Pán Kṛṣṇa Uddhavovi, aby vzdal poklony psovi, mačke či somárovi.

8) Zvýšte kvalitu i kvantitu vašej sādhany.

9) Staňte sa duchovne pokročilými. Toto je síce to najdôležitejšie, no i najnáročnejšie.

Śrīla Prabhupāda

Na správaní Śrīlu Prabhupādu môžeme vidieť, že nebol zinštitucionalizovaný. Hovoril o ľuďoch, ako o ľuďoch alebo, ako by sme mohli povedať: O duchovných dušiach. V bežných prípadoch nebol pohrúžený ani posadnutý svojou inštitučnou úlohou zakladateľa-ācāryu. Inými slovami, niekedy svoju rolu v inštitúcii síce musel brať do úvahy: Trval na tom, aby sme pred jeho meno písali titul zakladateľ-ācārya na oficiálnych výtlačkoch a na budovách inštitúcií (7), ale v bežných situáciách vykazoval povznesenosť nad túto pozíciu.

Raz pri návšteve Amsterdamu za účelom inštalácie Božstiev Pána Jagannātha v chráme si Śrīla Prabhupāda všimol veľa nezrovnalostí. Miestni oddaní nepripravili riadne oltár a pre ohňovú obetu nemali žiadne zrná, ovocie ani kvety. Chrám bol preplnený hosťami a prišli aj novinoví reportéri s kameramanmi. Keď Śrīla Prabhupāda prišiel vykonať obetu, nahnevane sa opýtal: „Prečo tu nie sú žiadne kvetiny? Kde je ovocie a zrná? Nepriniesli ste Pánovi Jagannāthovi žiadne ovocie? Kto je za toto zodpovedný?“ Jeden oddaný odbehol a vrátil sa po chvíli s veľkou misou ovocného šalátu. Prabhupāda sa naštval čoraz väčšmi: „Ty si priniesol pre ohňovú obetu ovocný šalát?“ Pred televíziou a kamerami kričal Prabhupāda na miestneho manažéra: „Nehodíš sa na pozíciu chrámového prezidenta. Zanedbali ste Pána Jagannātha! Voláte Ho, aby prišiel a teraz ste na Neho zanevreli!“ Neďaleko bol jeden pravidelný hosť – Hippie, ktorému oddaní niekedy vravievali: „Iba spievaj Hare Kṛṣṇa.“ Preto, keď videl, ako sa Śrīla Prabhupāda rozhorčuje, nevinne mu povedal: „Nehnevajte sa a iba spievajte Hare Kṛṣṇa.“ Prabhupāda sa na neho pozrel s roztvorenými očami a povedal: „Veru, dal si mi veľmi dobrú radu. Učinil si za dnešok tú najlepšiu vec.“ Prabhupāda bezprostredne na to vybral svoje vrecko na japa–mālu a začal s japa–meditáciou. Bol tak skromný a múdry, že prijal radu dokonca aj od hipíka.

Prabhupādovu povznesenosť nad jeho pozíciou v hierarchii demonštruje tiež jeden dobre známy príbeh z letiska v New York City. Oddaní ho obklopovali, zatiaľ, čo čakal na nasadnutie do lietadla v odletovej hale. Boli tam stovky oddaných z rôznych chrámov, dychtiví zažiť príležitosť intímnych výmien s Jeho Božskou Milosťou. Pojašený pracovník aerolínií vyzval oddaných, aby vyprázdnili halu, keďže bránili cestujúcim v prístupe do odletovej haly. Rūpānuga Dāsa vyskočil na stoličku a hlasno oznámil: „Hare Kṛṣṇa! Všetci oddaní musia okamžite opustiť túto halu. Všetci oddaní odíďte hneď teraz.“ Každý bol zaskočený a nevedel, čo má robiť. Śrīla Prabhupāda však rýchlo vstal a začal kráčať smerom k východu, až, kým mu Rūpānuga nepovedal: „Ó, vy nie, Śrīla Prabhupāda.“ Týmto bezprostredným činom toho mnoho odhalil. Śrīla Prabhupāda demonštroval svoju hlbokú pokoru a absenciu pýchy.

Oddaní si v Hyderabade najali kuchára. Keď to Prabhupāda zistil, nahneval sa. Povedal, že najali obyčajného zametača, ktorý predstieral, že je brāhmaṇa, aby mohol zarobiť nejaké peniaze. Prabhupāda tiež povedal, že to jedlo bolo uvarené s takým zlým vedomím, že kontaminovalo nevinných farmárov, ktorí ho jedli. Pozrel sa potom na svojich žiakov a opýtal sa ich: „Prečo ste mi nepovedali, aby som navaril?“ Povedal, že by pre nich navaril a všetci oddaní sa cítili zahanbení. Śrīla Prabhupāda od svojich žiakov očakával, že ho požiadajú, aby navaril v prípade, že na to nikto iný nebude kvalifikovaný, pretože chcel slúžiť v akejkoľvek pozícii. Nepociťoval, že je niečo viac, aby nemohol slúžiť oddaným.

„Prabhupāda jednal ako jeden z členov diskusie. Nemal na sebe jeho veľký klobúk zakladateľa-ācāryu a nediktoval všetky pravidlá. Povzbudzoval nás a nechal nás vyjadriť naše úprimné názory bez zábran. Učil nás, ako sa stať jeho nezávisle premýšľajúcimi mužmi.“ (H.H. Lokanātha Svāmī vo svojej knihe Festivaly, str. 219)

Tieto príbehy ukazujú, že Śrīla Prabhupāda naozaj nebol zameraný na svoju pozíciu v inštitúcii ako zakladateľ-ācārya ISKCON-u, vnímal sa skôr ako pokorný služobník Pána. Neočakával od nikoho rešpekt len preto, že bol zakladateľom hnutia. Navyše bol ochotný učiť sa za väčšiny okolností od svojich vlastných žiakov alebo dokonca aj od ľudí, ktorí neboli oddaní.

Toto správanie možno vyzerá jednoducho, no nie je tak jednoduché ho nasledovať, pretože sklon identifikovať sa, zneužívať, túžiť po, zdôrazňovať a závisieť na svojej pozícii je veľmi silný. Tak silný, že iba málo ľudí sa od neho dokáže úplne oprostiť. Toto platí aj pre čestných a pokorných oddaných s najlepšími úmyslami.

ISKCON bol kedysi jedinou Gauḍīya-vaiṣṇavskou organizáciou na Západe a je stále tou zďaleka najprominentnejšou. Toto však vyvolalo pocit monopolu, pretože ISKCON bol jedinou cestou ku Śrī Kṛṣṇovi, teda aspoň na Západe. Toto je v istom zmysle prirodzené alebo prinajmenšom logické. Tento pocit monopolu bol spoluvinníkom v uvedení elitárstva a autoritárstva.

Monopol na trhu som zažil, keď som ešte býval v Spojenom Kráľovstve a chcel som si nechať zaviesť do bytu telefón. V tom čase bol British Telecom jedinou spoločnosťou svojho druhu v krajine. Poplatok za inštaláciu bol približne dvesto dolárov a neboli k tomu ponúknuté žiadne ďalšie výhody ani služby. Akonáhle však začali prichádzať ďalšie káblové spoločnosti, ktoré ponúkali zavedenie zdarma spolu s ďalšími výhodami, ako napríklad bezplatné miestne volania cez víkendy, British Telecom svoje ceny zrazu zmrštil a začal ponúkať nádherné vedľajšie služby ako spätné volanie zdarma, službu záznamníka a volania na veľké vzdialenosti skoro zadarmo. Prišli síce o pár miliónov zákazníkov, ale podarilo sa im zostať na trhu.

Podobne sme mnohými spôsobmi zanedbali aj našich oddaných zákazníkov. Jednou oblasťou tohto zanedbania je nedostatok tréningu a vzdelania. Až donedávna nemali oddaní takmer žiadnu podporu v rozvíjaní svojich osobných zručností (či už oddanostných alebo profesijných). Nedostalo sa im ani poradenstva, či proste priateľského a povzbudzujúceho združovania sa. Dnes už niekde tieto služby pre našich členov poskytujeme a stali sme sa trochu priateľskejšími. V istom zmysle je konkurencia prospešná, pointa však je, že by sme nemali nechať úspech a pozície, aby zatienili naše mysle.

Ja som sa osobne vždy snažil vyhýbať sa titulom alebo pozíciám, aby som sa vyhol vyššie uvedeným sklonom. No dokonca aj to, že som starší kazateľ je istým druhom označenia. Často sa takto vníma, aj keď je niekto známy ako „Prabhupādov žiak“. Môžeme to pochopiť podľa spôsobu, akým sa oddaní pýtajú: „Si Prabhupādov žiak?“ – akoby to bolo nejaké označenie. Ja som sa previnil rovnako tak, keď som od ostatných očakával, aby ma rešpektovali a zaisťovali moje potreby. Nie je to iba v „tých veľkých vodcoch“ – je to aj vo mne. Nie len, že musíme zavrhnúť všetky označenia, ale i všetky očakávania, ktoré od ostatných máme.

Očakávanie alebo trvanie na službe od podriadených sa vynára z vrodenej podmienenej tendencie užívať si a byť panovačný.

Táto tendencia je medzi podmienenými dušami všadeprítomná, takže by sme nemali byť prekvapení, keď ju objavíme v nás samotných. Ak už niečo vlastne očakávame, tak jedine to, že sa táto tendencia z nás jedného dňa vynorí.

Avšak čím bude náš pokrok väčší, tým bližšie sa dostaneme k úplnému zrieknutiu sa falošnej predstavy o sebe spolu s celou škálou sprievodných tendencií. Je to jednou stranou sebarealizácie:

Muktir hitvā anyathā rūpaṁ

Oslobodenie znamená zavrhnutie mylných predstáv o sebe samom

sarvopādhi-vinirmuktam

Bhakti človeka oslobodí od všetkých falošných označení

Toto sú teda konečné prekážky v duchovnom živote.

Počas jedného festivalu prešiel okolo môj duchovný brat, ktorého som nevidel už niekoľko rokov. Ako sa tak naše cesty skrížili, opýtal sa ma: „Videl si môjho žiaka?“ Bol som prekvapený, že ma ani nepozdravil a premýšľal som nad tým, že prečo predpokladal, že poznám jeho žiaka. Nikdy som o ňom nepočul. Odkráčal, nepoznajúc moje sklamanie. Hoci bol tento vaiṣṇava v mnohých spôsoboch kvalifikovaný, vyzeral byť zameraný na svoje postavenie. Navyše použitie spojenia „môj žiak“ je trochu nevhodné pomenovanie a malo by byť minimalizované iba na obmedzenie možnosti takejto mentality.

Inými slovami, nebolo by dobré predpokladať, že sme dosiahli týchto neomylných duchovných pozícií jednoducho na základe našej oficiálnej a inštitučnej pozície.

Každý vodca by si mal neustále pripomínať svoj náležitý stredobod záujmu. Načúvanie zábavám čistých oddaných, ako je napríklad Śrīla Prabhupāda je nápomocným liekom, ktorý nám umožní uchopiť duchovnú realitu a prelomiť puto inštitucionalizmu.

1. Pozn. red. – Podobne ako Fromm aj Bhaktisiddhānta Sarasvatī gosvāmī píše vo svojom článku Organized religion o fakte, že všetky pokusy o masové šírenie duchovna pomocou inštitúcií doposiaľ zlyhali. Dodáva, že takáto snaha o mechanické organizovanie je väčšinou predzvesťou ustrnutia a straty života v akomkoľvek náboženstve. Celý článok v angličtine nájdete tu.

2. Pozn. prekl. – Anglická definícia slova inštitucionalizmus v slovníku Merriam-Webster z roku 2018 je: „Dôraz na organizáciu ako takú (napr. v náboženstve) na úkor ostatných faktorov.“ Autor však v knihe uvádza staršiu definíciu: „Charakteristická nekompromisnosť schopná šíriť sa vo verejných či súkromných inštitúciách a ovplyvniť postoj jej predstaviteľov.“ Pričom vo výsledku využívam kombinácie oboch zmienených definícií z dôvodu správnosti a lepšieho pochopenia vecného významu definície daného termínu.

3. Burke Rochford kedysi žil v našej komunite v Los Angeles. Je sociológ a GBC ho požiadala, aby viedol prieskum pre sté výročie narodenia Prabhupādu v roku 1996.

4. Pozn. red. – Podobné realistické zhrnutie pochádza aj od ďalšieho z Prabhupádových žiakov Manidhara prabhu: „Začal ste toto hnutie s mladými ľuďmi, poznal ste ich šialenstvo, ale aj ich hľadajúceho ducha. Zažehli ste inšpiráciu a iniciatívu a zároveň ste s hravým úsmevom zavrhli naše špekulácie. Dal ste nám realitu a odstránil ilúziu. Ale beda, vo Vašej neprítomnosti sa vracia potreba byť ctený, tentokrát zabalená do seniority vyžadujúcej úctu a uznanie. Už nehľadáme, ale meníme sa v chodiace cintoríny, kde boli kedysi pochované naše falošné egá a znovu ich vykopávame. Zmenili sme Váš dynamický ISKCON v prázdne siene stratenej slávy, kde hlasy parlamentných delegátov znejú prázdnymi chodbami. Nositelia titulov rozprávajú sami k sebe, zatiaľ, čo široká verejnosť mieri do pekla.“

5. Pozn. red. – Ako som spomínal v predošlých komentároch, vlastnosť reálne duchovne pokročilej osoby je jej milostivosť a súcit k problémom druhých. Na tomto príklade môžeme vidieť, že Purnačandra gosvāmī preukazuje tieto vlastnosti a sľúbil oddanej vyriešenie jej problému, napriek tomu, že to nebola jeho formálna povinnosť a patrila do „zóny“ inej autority. Z jeho správania by si mali aj mnohí dnešní tzv. vodcovia a guruovia brať príklad. Bohužiaľ pripomínajú skôr svetských politikov ako sväté osoby.

6. Pozn. red. – Pokiaľ by sme išli do témy hlbšie, našli by sme špecifické inštrukcie k prípadu, v ktorom, keď niekto svojím zneužívaním moci naozaj poškodzuje oddaných, kázanie alebo misiu a, že strpieť túto situáciu nie je vôbec vaišṇavské chovanie: Śrīla Prabhupāda: „Ten kto škodí, je vinný. Ale ten, kto toleruje tieto škodlivé činnosti, je vinný tiež. Keď škodíte, ste kriminálnik.. Ale, keď tolerujete škodlivé činnosti, ste tiež kriminálnik.“ (Ranná prechádzka, Los Angeles, 3. mája 1973); „…Ten, kto nenasleduje princípy vaišṇavu, nemôže kázať tieto princípy. Je to škodlivé a zakázané ācāryami, Sanātanom gosvāmīm. Keď niekto vraví: „Veď, čo hrozí? Predsa spieva Hare Kṛṣṇa…“ – Nie, nemôže spievať. Je to iba predvádzanie spievania. Nefunguje. Preto neplatí, že: „Ktokoľvek spieva, je priaznivé načúvať.“; nie, Sanātana gosvāmī vraví: „Nie, nemáme načúvať.“ (Izbová konverzácia s Bhurijana Dāsom a žiakmi – 1. júl, 1974, Melbourne) ; „V Canakya Sloke sú dva verše, ktoré popisujú, ako môžu byť rodina alebo inštitúcia spálené na popol jednou osobou. Canakya Pandit hovorí, že v lese je jeden strom produkujúci nádherné voňavé kvety a tento strom dokáže presláviť celý les vôňou svojich kvetov. Podobne jeden strom, v ktorého dutine je malý oheň, dokáže spáliť na popol celý les. Podobný princíp sa dá uplatniť všade. Ak je v rodine dobrý chlapec, dokáže presláviť celú rodinu, a podobne, ak je zlý, tak dokáže spáliť celú rodinu na popol. Podobne ak je v inštitúcií zlý žiak, dokáže spáliť na popol celú inštitúciu.“ (List Bali Marjanovi, 25. augusta 1970); Bhaktisiddhānta Sarasvatī gosvāmī: „Kazateľ Hari-kīrtanu je nutne nekompromisným nepriateľom svetskosti a pokrytectva. Je jeho stálou funkciou odstraňovať všetky mylné predstavy kázaním Pravdy v jej najjednoznačnejšej podobe, bez akéhokoľvek posudzovania osoby, miesta alebo času. Vždy si zvolí formu, ktorá má najmenšiu pravdepodobnosť, že bude zle pochopená. Je to jeho svätá povinnosť jasne a na rovinu oponovať komukoľvek, kto sa snaží podviesť či ublížiť sebe alebo ostatným prekrúcaním Pravdy, či už so zlým úmyslom, alebo nevedomky. Toto je možné iba v prípade, že je tento kazateľ kīrtanu vždy pripravený prijať možnosť, že bude utláčaný stádovitými ľuďmi za predpokladu, že im týmto svojím nepohodlím napokon prinesie prospech vyjavením Pravdy v jej jasnej podobe. Keď nemá túto vôľu, bojí sa a zvažuje svoje osobné nepohodlie alebo otázku úcty k jeho osobe namiesto toho, aby kázal kīrtan za každých okolností, nie je hodný byť kazateľom Absolútnej Pravdy. Pokora znamená dokonalú podriadenosť Pravde a žiadnu sympatiu k nepravde. Tí, ktorí ukazujú akúkoľvek spriaznenosť s nepravdou nie sú hodní spievania Hari-kīrtanu. Akékoľvek priľnutie k nepravde je opakom pokory zrodenej z absolútnej odovzdanosti Pravde.“ (Harmonist 26.249-50, Apríl 1929)

7. Pozn. red. – Dôvodom bolo práve to, aby sa vyhol neskorším deviáciám, ktoré predpokladal a tým, aby nikto nezačal neskôr nahrádzať jeho učenie z pozície nového „zakladateľa“. Vo výsledku sa hnutie, ale početným deviáciám nevyhlo, napriek tomu, že nesie jeho meno.