Narottam dás Thákur, jeden z áčárjov v Gaudiya vaišnavskej sampradayi, na oslavu Pána píše, že ten, kto sa uchýli k lotosovým nohám Pána Nityánandu, získa upokojujúci mesačný svit miliónov Mesiacov. Ak sa niekto naozaj chce dostať do večných zábav Šrí Rádhy a Krišnu, musí sa pevne chytiť Jeho lotosových nôh.

Vo veku Kali-yuga Pán Krišna prichádza do tohto hmotného sveta ako Pán Čaitanya Maháprabhu spolu s Pánom Balarámom, ktorý sa zjavuje ako Pán Nityánanda. Pán Nityánanda je tiež známy ako Nitái, Nityánanda Prabhu a Nityánanda Ráma. Prijal rolu hlavného spolupracovníka Pána Čaitanyu v šírení spievania svätých mien Pána Krišnu v podobe Harinám-sankírtanu. Spoločným spievaním Pánových svätých mien rozdával milosrdenstvo Pána Krišnu všetkým padlým, materiálne podmieneným dušiam tohto veku.

Podľa učenia predošlých áčárjov sa k Čaitanyovi Maháprabhuovi nedá priblížiť alebo Mu porozumieť bez toho, aby sme sa uchýlili k Nityánandovi Prabhuovi, ktorý je pôvodný guru všetkých vesmírov. Slúži ako sprostredkovateľ medzi Pánom Čaitanyom a Jeho oddanými. Je druhým telom Pána, prejavujúcim sa ako Balaráma – Šrí Krišnovi, Lakšmana – Šrí Rámovi a Nityánanda – Čaitanyovi Maháprabhuovi.

Vzhľad a detstvo Pána Nityánandu

Nityánanda Prabhu sa zjavil v roku 1473 v Ekačakre, malej dedine v Západnom Bengálsku. Na pamiatku miesta Jeho zjavenia je tam chrám menom Garbhasva. Nityánanda Prabhu sa zjavil v priaznivý trinásty deň (trayodashi) dorastajúceho Mesiaca v mesiaci Magha ako syn zbožného bráhmana. Jeho rodičmi boli Hadai pandit a Padmavatí.

Obyvatelia Ekačakry boli úplne pohltení láskou k malému Nitáiovi. Ako dieťa rád organizoval zábavy Šrí Krišnu a Pána Rámu so svojimi kamarátmi z detstva. Prvých dvanásť rokov strávil hraním týchto zábav. Má belavú pleť Pána Balaráma a Jeho hlas je hlboký a melodický.

Púť Pána Nityánandu

V trinástom roku, cestujúci sannyásí,  ktorý bol hosťom Pánových rodičov, požiadal, aby s ním poslali Nitáia ako spoločníka. Rodičia zaviazaní védskej kultúre nemohli odmietnuť jeho žiadosť a neochotne sa s Nitáiom rozlúčili.

Pán Nityánanda cestoval po svätých miestach v severnej a južnej Indii, kým neprišiel do Navadvípu a stretol sa s Čaitanya Maháprabhuom. Navštívil rôzne sväté miesta, aby ich očistil od hriechov, ktoré po sebe zanechali pútnici. Počas svojej púte Pán navštívil miesta ako Gaya, Kashi, Prayág, Mathura, Govardhán, Hastinápur, Dwaraka, Ayodhya, Haridwar a veľa ďalších svätých miest. Na ceste sa pri tom kúpal v mnohých svätých riekach.

Pán šiel ďalej do Badarikašrámu a do ašrámu Šrílu Vyasadévu, kde sa s Ním stretol. Na svojej pútnickej ceste stretol aj Madhavendru Puriho, Ishvaru Puriho a Bráhmánandu Purího, ktorí boli všetci veľkými oddanými Pána Krišnu. Strávil mnoho dní užívaním si extázy z rozhovorov o Pánovi Krišnovi v spoločnosti Madhavendra Purího a jeho učeníkov. Potom navštívil ďalšie miesta ako Setubandha, Danatirtha, Mayapuri, Avanti, Dévapari, Trimala, Kurmakšetra atď.

Nakoniec dorazil do Jagannáth Purí, kde mal daršan Pána Jagannátha a topil sa v oceáne blaženosti, keď uvidel Božstvo Pána. Z Jagannáth Purí sa vrátil späť do Mathury.

Stretnutie s Pánom Čaitanyom a distribúcia Krišna-premy

Nityánanda Prabhu sa stretol s Čaitanya Maháprabhuom v roku 1506 vo veku 32 rokov, keď mal Pán Čaitanya 20 rokov. Pán Nityánanda vo svojej úlohe pôvodného duchovného učiteľa zohrával hlavnú úlohu pri šírení yuga-dharmy – sankírtanu po celom Gauda-déši (Bengálsko, Orísa). Jeho milosrdenstvo bolo neobmedzené, a ľudia, ktorí mali šťastie, že s Ním prichádzali do styku, si vychutnávali nektár Jeho pokynov a boli zaplavení láskou k Bohu.

Raghunath dás, jeden zo šiestich goswámich, zahájil slávny festival Danda Mahotsava v Panihati vďaka milosti Pána Nityánandu a mohol tak slúžiť Čaitanyovi Maháprabhuovi. Tento festival oddaní dodržiavajú dodnes. Vďaka bezhraničnej milosti Pána Nityánandu boli aj tie najpoklesnutejšie duše ako Jagai a Madhai, ktorí boli zvyknutí na všetky druhy hriešnych činností, vyslobodení a obrátení na veľkých vaišnavov, ktorí prijali spievanie svätých mien Pána Krišnu. Oslobodil mnohých bláznov a padlé duše štedrou distribúciou Krišna-prémy.

Zábavy Pána Nityánandu

Pán Nityánanda sa oženil s Jahnavou dévi a Vasudhou, dvoma dcérami Suryadasy Sarakhela, ktorý bol bratom Gauridása pandita – dôverného spolupracovníka Čaitanya Maháprabhua a duchovného majstra Šrílu Shyamanandu pandita. Nityánanda Prabhu mal s Vasudhou syna Virabhadru a dcéru menom Gangadévi.

Čaitanya Maháprabhu raz pozval Pána Nityánandu, aby prijal obed v Jeho dome. Pán Nityánanda prijal pozvanie a bol Pánom Čaitanyom pohostený veľmi dobre.

Keď si obaja Páni sadli za obed, vyzeralo to, akoby Pán Rámačandra obedoval s Lakšmanom. Keď im matka Sači šťastne podávala jedlo, začali jesť s láskyplnými výmenami. Potom sa zrazu dva taniere s jedlom zmenili na tri taniere. Ako sa Páni začali usmievať, matka Sači sa vrátila s ďalším jedlom, ale na svoje počudovanie našla na mieste Pánov iba dvoch príťažlivých malých chlapcov. Jeden z nich bol bielej a druhý čiernej pleti. Obaja boli nahí, štvorrukí a držali lastúru, disk, kyj, lotos, pluh a palicu. Boli ozdobení drahokamami Šrívatsa a Kaustubha a mali náušnice v tvare žralokov. Matka Sači mohla tiež vidieť nevestu v srdci svojho syna. Potom zrazu už nevidela nič. Spadla na zem s neutíchajúcimi slzami lásky, ktoré jej zmáčali celé telo a oblečenie. Keď upadla do bezvedomia, ryža, ktorú mala pri sebe, sa roztrúsila po celej miestnosti. Pán Čaitanya okamžite vstal, umyl si ruky a upokojil ju. Matka Sači sa čoskoro prebrala, ale potom len plakala vo svojej izbe. Ťažko dýchala a jej telo sa chvelo. Bola vo vytržení lásky k Bohu a na všetko ostatné zabudla.

Jedného dňa, keď Pán Nityánanda býval v dome Šrívasa Thákura, tam prišla vrana a odletela s miskou vyrobenou zo zvonoviny, ktorá slúžila na uchovávanie ghí pre Pána Krišnu. Matka Malini dévi, manželka Šrívasa Thákura, zbadala vranu, ktorá sa vrátila, potom čo nechala misku v hniezde. S obavami začala plakať. Potom tam dorazil Pán Nityánanda a dozvedel sa dôvod jej smútku. Keď ju ubezpečil, že získa misku späť, sa Pán obrátil k vrane a požiadal ju, aby misku vrátila. Vrana vykonala Pánov príkaz a vrátila sa s miskou v ústach. Potom čo Malini dévi, ktorá dobre poznala slávu Pána Nityánandu, videla túto úžasnú príhodu, upadla do extatickej lásky. Neskôr sa pozbierala a predniesla úctivé modlitby k Pánovi.

Pri ďalšej príležitosti vykonal Pán so svojimi oddanými v Panihati veľký kírtan. Potom nariadil svojim služobníkom, aby mu spravili abhíšek. Všetci oddaní na čele s Raghavom Panditom zariadili potrebné veci a kúpali Pána vodou z Gangy, zatiaľ čo ospevovali Jeho slávu. Po abhíšeku Ho obliekli do nových šiat a na telo Mu naniesli pastu zo santalového dreva. Zdobili Ho kvetinovými girlandami a lístkami Tulasí.

Pán si sadol na trón a pohľadom ich zalieval Krišna-prémou. Raghavovi Panditovi nariadil, aby vyrobil girlandu z kvetov Kadamba s tým, že tieto kvety má veľmi rád. Keď Raghava Pandit pokorne povedal, že nie je sezóna kvetov Kadamby, Pán ho požiadal, aby išiel domov a hľadal ich. Keď Raghava Pandit dorazil domov, prekvapilo ho, keď na jeho nádvorí rozkvitli na citrónovníku nádherné voňavé kvety Kadamba. Raghava Pandit, premožený extázou, z nich rýchlo vyrobil girlandu a ponúkol ju Pánovi. Všetci vaišnavovia sa tak cítili veľmi šťastní. Takto Pán Nityánanda pred svojimi oddanými prejavoval mnoho nepredstaviteľných zábav a topil ich v oceáne transcendentálnej extázy.

Pán ukončil svoje pozemské zábavy tým, že vstúpil do Božstva Bankima Raya (Krišnu), ktoré sa nachádza blízko Ekačakry.

Viac o Pánovi Nityánandovi sa dočítate aj v článku od Surdasa Prabhua, ktorý nájdete tu.

Iný článok

Pán Nityánanda je večný spoločník Čaitanyu Maháprabhua, Najvyššej Božskej Osobnosti. Čaitanyovi Maháprabhuovi nie je možné porozumieť bez milosti Nityánandu Prabhua, ktorý je pôvodným duchovným učiteľom. V zábavách Šrí Krišnu sa prejavuje ako Pán Balaráma, v zábavách Pána Rámačandru ako Lakšman a v zábavách Čaitanya Maháprabhua ako Nityánanda prabhu. Všetky podoby a expanzie Najvyššieho Pána emanujú z Jeho tela. Nityánanda Prabhu je teda zdrojom Sankaršana, všetkých podôb Višnua a Ananta Šéšu – gigantického hada, ktorý svojou silou udržiava všetky planéty na svojich pozíciach. Z materiálneho hľadiska sa táto sila nazýva zákon gravitácie, ale v skutočnosti je to ukážka Sankaršanovej moci a je to On, na koho hlavách spočíva celý hmotný svet.

V zábavách, ktoré manifestuje tu na Zemi, je Nityánanda Prabhu o niečo starší ako Čaitanya Maháprabhu. Jeho pleť má belasú farbu ako pleť Pána Balaráma. Nosí oblečenie modrej farby. Jeho žiara prekonáva nádheru Mesiaca, ktorý vychádza, keď Slnko práve zapadá. Má hlboký hlas príjemný na posluch. Neustále opevuje slávu Šrí Krišnu a nosí červenú tyč, ktorou žehná oddaným, ale démoni sa jej obávajú. Žije bezstarostne ako neviazaný avadhúta. Stále je pohrúžený v láske k Najvyššej Božskej Osobnosti a nikto nie je schopný predvídať jeho činy a skutky.

Nityánanda Prabhu sa narodil okolo roku 1474 na Ekačakre, v malej dedine v súčasnom Západnom Bengálsku. Na Jeho miesto narodenia upomína chrám Garbhatsva, ktorý dnes navštevujú davy pútnikov. Jeho otec Hádai Ódžhá a matka Padmavatí boli zbožnými bráhmanmi a pochádzali z Mithily. Nityánanda Prabhu sa narodil v priaznivý okamžik trinásteho dňa dorastajucého Mesiaca v mesiaci Mágha. Nitái (tak bol Nityánanda Prabhu nazývaný) v detstve napodoboval zábavy Šrí Krišnu a Pána Rámu. Predvádzal ich tak dôveryhodne a s takým pohrúžením, že celá dedina bola zaplavená láskou k Najvyššiemu Pánovi.

Nitái strávil na Ekačakre svojich prvých dvanásť rokov života. Keď mal trinásť rokov, Lakšmípati Tírtha, ktorý ako sannyásí cestoval zemou, požiadal Nitáyových rodičov, či by ho Nitái mohol doprevádzať na cestách. Nitáyovi rodičia, ktorí sa riadili védskymi zásadami, nemohli odmietnuť, ale so svojím synom sa lúčili so zdráhavosťou. Hádái Pandit bol ale tak skľúčený z odlúčenia od Nitáya, že skoro opustil svoje telo.

Nitái cestoval s Lakšmípatim Tírthou nejakých dvanásť rokov a behom tej doby navštívil všetky sväté miesta. Pri svojom putovaní si pripomínal Balarámovu pútnu cestu v dobe, kedy sa práve odohrávala bitka na Kurukšétre. Nitái sa nakoniec stal žiakom Lakšmípatiho Tírthu. Tiež sa združoval s Mádhavendrom Purím, ktorého, aj napriek tomu, že bol jeho duchovným bratom, ctil ako duchovného majstra. Mádhavendra Purí je známy svojím sprístupnením Madhurya-rasy (milostnej lásky ku Krišnovi),
ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou gaudíjského vaišnavizmu. Ďalšími žiakmi Mádhavendru Purího boli Advaita Áčarya a Íšvara Purí (duchovný učiteľ Čaitanyu Maháprabhua).

Nityánanda Prabhu sa prvýkrát stretol s Čaitanya Maháprabhuom v roku 1506. To mal už tridsať dva rokov. (Čaitanya Maháprabhu mal v tej dobe dvadsať rokov). Keď Nityánanda Prabhu prišiel do Nadie, skryl sa v dome Nandanáčaryu, aby ešte zväčšil radosť z blížiaceho sa stretnutia. Čaitanya Maháprabhu si bol vedomý príchodu svojho večného spoločníka a vyslal Haridása Thákura a Šrívasa Pandita, aby ho našli. Títo dvaja boli ale so svojím pátraním neúspešní. Čaitanya Maháprabhu už nemohol viac
znášať odlúčenie a sám sa vydal za Nityánandom. Miesto tohoto stretnutia pripomína chrám Šrí Gaura-Nityánandu.

Nityánanda Prabhu sa stal vo svojej úlohe pôvodného duchovného učiteľa nástrojom v šírení yuga-dharmy – sankírtanu po celom Gaudadéši (Bengálsko, Orrisa). Jeho milosť nepoznala hraníc. Šťastlivci, ktorí s Ním prišli do kontaktu, boli zaplavení láskou k Bohu. Raghunátha dása započal Jeho milosťou pánihátský festival Danda Mahótsava, tradíciu, ktorá sa dodržuje dodnes. Bol milostivý dokonca k tak pokleslým dušiam, ako boli Jagai a Madhai. Oslobodil ich z hriešneho života a dokonca ich zachránil pred hnevom Čaitanyu Maháprabhua. Jeho milosť nepoznala hraníc a štastliví ľudia mohli vychutnávať nektár Jeho pokynov.

Keď sa Nityánanda Prabhu vrátil na žiadosť Čaitanyu Maháprabhua do Bengálska, rozhodol sa vzdať svojho ,,avadhútovského” spôsobu života a oženil sa. Vzal si Jahnavu déví a Vasudhu déví, dve dcéry Súryadásu Sarakhélu, ktorý bol bratom Gaurídása
Pandita (dôverného spoločníka Čaitanyu Maháprabhua a duchovného majstra slávneho Šyamanandu Pandita). Nityánanda Prabhu mal s Vasudhou syna Vírčhandaru a dcéru Gangadéví. Vasudha nanešťastie skoro odišla z tohto sveta a o deti sa starala Jahnava déví. Neskôr dala Vírčhandarovi zasvätenie. Stala sa tiež šikšá guruom Šyámanandu Pandita, Šrívasu Pandita a Narottama dása Thákura. Jahnava déví je uznávanou vaišnaví a patrí k významným ženám vo vaišnavskej tradícii.

Pán Nityánanda ukončil svoje pozemské zábavy tým, že neďaleko Ekačakry vstúpil do Božstva Krišnu známeho ako Bankim Ráy. Vaišnavskí áčaryovia dôrazne pripomínajú, že každý, kto sa snaží porozumieť Čaitanyovi Maháprabhuovi bez usilovania o milosť Nityánandu Prabhua, nebude nikdy úspešný. Je treba sa vážne modliť k Pánovi Nityánandovi ako k pôvodnému guruovi. Tak môžeme dosiahnúť lotosových nôh Čaitanyu Maháprabhua. Duchovný učiteľ je považovaný za žijúceho predstaviteľa lásky a milosti Nityánandu Prabhua, ktorý sa vždy nachádza v prítomnosti takého duchovného učiteľa. Jeho šakti (sila) dáva žiakovi schopnosť vykonávať oddanú službu a zažívať duchovnú blaženosť.

Príbeh

Jedného dňa matka Sačí radostne slúžila Pánovi Čaitanyovi a Pánovi Nityánandovi pri obede a keď prišla s ďalšou várkou jedla, uvidela dvoch malých krásnych chlapcov. Jeden bol biely a druhý čierny. Obaja boli nahí a mali štyri ruky, držiac v nich kyjak, disk, lotos, lastúru, pluh, palicu a boli ozdobení drahokamami Šrívatsa a Kauštubha a naúšnicami v tvare ryby. Matka Sačí zahliadla svoju nevestu v srdci jej syna a krátko na to túto víziu stratila a spadla na zem, pričom neustále od lásky plakala a slzy zmáčali jej celé telo. Pán Čaitanya okamžite vstal a začal ju ukľudňovať. Matka Sačí sa rýchlo dala do normálu, ale aj napriek tomu ťažko dýchala a neustále nariekala pohltená láskou k Bohu.

Nitái a Čaitanya Maháprabhu boli najdôvernejšími bratmi a spoločne si užívali krásne kírtany. Z piesne Bhaktivinoda Thákura vidíme, ako Šrí Čaitanya Maháprabhu v duchu lásky Šrímatí Rádhárání ku každej živej bytosti vyjavil svoju myseľ Nityánandovi. Síce sú Nitai Gauračandra jedna a tá istá osoba v dvoch podobách, Nityánanda Prabhu bol vždy v nálade služobníka. V nálade Šrí Rádhy, Pán Čaitanya nariekal a plakal, keď videl ľudí páchať hriešne činnosti, zaplietajúc sa do karmy, kvôli ktorej nesmierne trpia, a dokonca aj pobožných ľudí, ktorí boli obecne veľmi pyšní na svoju zbožnosť a nikdy sa nepokorili s úprimnosťou a oddanosťou voči Bohu. To Mu lámalo srdce.

A teda jedného dňa prišiel za Haridásom Thákurom a Nityánandom s nečakanou žiadosťou – s niečím, čo ešte nikto nikdy predtým nespravil. Povedal: „ Chcem, aby ste šli do každého domu, na každé trhovisko a ulicu, od obchodu k obchodu, od dverí k dverám, od osoby ku osobe a kázali tento odkaz: „Krišna je vaša matka, Krišna je váš otec, Krišna je skutočný poklad vašej duše a života, spievajte Krišnove mená, uctievajte Krišnu, hovorte o Krišnovi, týmto sa stanete Mojím životom a dušou.“

Pán Čaitanya bol tak láskavý, že každému kto úprimne prijal Krišnove mená dal osobne girlandu na krk a so slzami v očiach ho objal. Hovoril im, že sú Jeho život a duša, pretože prijali túto Jeho lásku v podobe Krišnových mien. Chcel, aby Nityánanda Prabhu a Haridás Thákur šli ku každému bez ohľadu na to, kto je kvalifikovaný a kto nie.

Nityánanda Prabhu bol v životnom štádiu odriekania od svojich dvanástich rokov, a ako chodil od domu k domu, ľudia „vedeli“, čo od nich bude chcieť – almužnu, to predsa swami chce, keď príde do vášho domu, nie? Obvykle si askéti brali za hrsť ryže a teda keď ľudia uvideli Nityánandu, povedali: „Tu máš ryžu, nech sa páči“. Nityánanda so slzami v očiach a zloženými rukami povedal: „To ja som vám prišiel niečo dať.“
„Čože? Prišiel si ako žobrák a chceš nám niečo dať?“

„Áno, prišiel som vám požehnať. Spievajte Krišnove mená a uctievajte Ho. Prosím, urobte to pre mňa. To najväčšie šťastie, ktoré život za životom hľadáte, máte vo svojom srdci. Je to láska k Bohu a spievanie svätých mien túto lásku prebudí. Krišna sa zjavil ako Pán Gauranga, aby vám udelil toto najväčšie požehnanie. Prijmite Krišnove meno a dosiahnite dokonalosť. To je jediné, o čo vás žiadam.“

….

Niektorí ľudia boli veľmi podozrievaví, ale úprimnosť Pána Nityánandu im roztopila srdce. Iní zas odmietli: „A ty si kto?! Žobrák mi nebude hovoriť čo mám robiť!“. Nityánanda, ktorý je Absolútna Pravda, zdroj všetkých expanzií a inkarnácií o ktorých čítame (ako napr. Narasimhadév), prosí závistlivých a skazených ľudí, aby prijali mená Krišnu a boli šťastní. Vidíme, že táto nálada Pána Nityánandu bola pre každého, ale špeciálne Mu šlo o ľudí, ktorí na tom boli najhoršie. O tých, ktorí boli najviac pokrivení a hriešni. Tak ako keď sa zraníme, telo vynaloží maximum energie na uzdravenie rany. Rovnako Pán Čaitanya a Pán Nityánanda venovali najviac energie najväčším problémom v ľudskom vedomí.

Haridás a Nityánanda mali veľmi zlú povesť. Ľudia o nich šírili hnusné klebety: „Sú to zlodeji a klamári! Chodia po domoch na prieskum a v noci vás prídu zmlátiť a vykradnúť. Nepúšťajte ich k sebe domov!“ Napriek tomu, že voči nim robili hrozné priestupky, stále pokračovali v tomto kázaní. Ločan dás Thákur vysvetľuje, že Pán Nityánanda takýmto osobám padol k nohám a váľajúc sa na zemi so slzami v očiach ich prosil: „Nevadí mi čo o mne
hovoríš, ale trhá mi srdce, keď vidím ako si zabudol na poklad tvojho života. Prosím, spievaj sväté mená.“

Oslobodenie Jagaia a Madhaia

Jedného dňa keď Nityánanda Prabhu spolu s Haridásom kázali, videli na ulici dvoch ožratých chlapov. V Šrí Čaitanya Bhagavate, Šríla Vrindávan dás Thákur spomína, že ich mená boli Jagai a Madhai. Napriek tomu, že sa narodili v bráhmanských rodinách, niet hriechu, ktorého by sa nedopustili. Boli to pojedači kráv, zlodeji a vrahovia a už len samotný pohľad na nich naháňal hrôzu. Vraždili ľudí, chľastali, zabíjali zvieratá a jedli ich mäso a krv a na dennom poriadku znásilňovali ženy. Ich zmyslovým pôžitkom bolo prísť k niekomu v noci do domu, celý ho zapáliť a pozerať sa ako v ňom všetko a všetci zhoria. Otrasní ľudia. Aby toho nebolo málo, nenávideli vaišnavov, pretože ich považovali za príčinu úpadku spoločnosti. Boli veľmi pyšní na svoju moc, násilie a krutosť a mali za to, že vaišnavovia robia z mužov baby – robia z nich zženštilých mužov. „Aahhhh, táto mäkká chamraď! Pokora, tolerancia, miernosť a čestnosť… Pfff, ako môžeme s takýmito ľuďmi poraziť našich nepriateľov?“

Byť vaišnavom bolo v tej dobe veľmi nebezpečné. Vidiac takto Jagaia a Madhaia, najmilostivejší Nityánanda Prabhu k nim pocítil obrovský súcit. Uvažoval, že Šrí Čaitanya Maháprabhu zostúpil, aby oslobodil poklesnutých hriešnikov a nebolo nikoho, kto by bol viac poklesnutý ako títo bratia. Pomyslel si, že ak by títo dvaja dosiahli oslobodenie, sláva Pána Čaitanyu by sa rozšírila široko-ďaleko. „Keby boli opití svätým menom tak ako sú teraz opití alkoholom, bolo by to úžasné!“. Takto Nityánanda vyjadril Haridásovi svoju túžbu oslobodiť Jagaia a Madhaia.

Nityánanda Prabhu a Haridás Thákur sa rozhodli pristúpiť k týmto dvom hriešnym bratom aj napriek tomu, že ich zbožní ľudia Navadvípu varovali, aby sa k ním nepribližovali. Ľudia argumentovali, že Jagai a Madhai boli tak hriešni, že v sebe nemali ani štipku úcty voči sannyásínom, pretože ich vedomie bolo znečistené zabíjaním kráv a bráhmanov.

Nedbajúc na ich rady, Nitai a Haridás prišli za Jagaiom a Madhaiom, naliehajúc na nich, aby spievali sväté meno Pána Krišnu a radili im, aby upustili od všetkých hriešnych aktivít a odovzdali sa lotosovým nohám Krišnu. Keď toto dvaja bratia počuli, zošaleli zúrivosťou a začali ich naháňať. Nityánanda a Haridás bežali ako len mohli a spití bratia uháňali za nimi. Po istej dobe, keď Nitai a Haridás zbadali, že ich prestali naháňať, zastavili a v úľave sa objali a vybrali sa za Pánom Čaitanyom. Keď sa Šrí Čaitanya Maháprabhu pýtal na Jagaia a Madhaia, Gangadás a Šrivás Pandit Mu povedali, čo sú zač. Nityánanda Prabhu potom požiadal patita-pavanu Čaitanya-dévu, aby oslobodil týchto zlosynov, pretože boli exemplárnym príkladom poklesnutých duší. Šrí Čaitanya Maháprabhu povedal, že tieto osoby boli oslobodené už v momente, keď uvideli Nityánandovu lotosovú tvár.

Haridás Thákur potom začal rozprávať zážitky, ktoré počas kázania zažil s Nityánandom. Nityánanda Prabhu bol natoľko neposedný, že s ním bolo ťažké držať krok – niekedy skočil do Gangy a skúšal krotiť krokodíly. Keď uvidel nejaké dieťa na brehu, začal si ho dobierať. Následne Haridás musel utešovať jeho rodičov a prosiť ich o odpustenie. Inokedy zas Nitai kradol mlieko a ghí a vždy keď uvidel nevydatú ženu, požiadal ju o ruku. Keď uvidel býka, začal na ňom jazdiť ako Pán Šiva. Nityánanda Prabhu bol neustále intoxikovaný obrovskou láskou k Bohu a v tomto stave mal sotva šajnu o vonkajšom svete. Kompletne pohrúžený v nálade vrindávanského pasáčika sa Nitai správal ako dieťa. Oddaní boli veľmi potešení, pretože dobre poznali vznešenú náladu Pána Nityánandu. Advaita Áčarya vyhlásil, že Jagai a Madhai sa čoskoro stanú oddanými a v extázi budu tancovať s Nimaiom a Nitaiom.

Jednej noci Pán Nityánanda prechádzal popri brehu Gangy. Zahliadol tu Jagaia a Madhaia a znovu k nim pristúpil. Keď sa Madhai dozvedel, že toto je ten sannyasí, „Nityánanda avadhuta“, zobral hlinenú nádobu a celou silou ju hodil do Nityánandu, a ako sa nádoba rozbila o Jeho čelo, začala mu z neho tiecť krv. V Jagaiovi sa prebudil súcit a zastavil Madhaia od dalšieho útoku. Keď sa Pán Čaitanya dozvedel o tejto hroznej správe, vtrhol so svojimi spoločníkmi na miesto, a vidiac zakrvaveného Nityánandu, veľmi sa nahneval. Okamžite vyvolal Sudaršana čakru a chystal sa tým dvom oddeliť hlavu od tela. Jagai a Madhai sa pri pohľade na Sudaršana čakru veľmi vystrašili. Nityánanda Prabhu sa snažil ukľudniť Pána Čaitanyu a prosil Ho, aby ušetril ich životy. Nityánanda Ho informoval o tom, ako Jagai stopol Madhaia od ďalšieho útoku. Čaitanya Maháprabhu sa veľmi potešil a Jagaia objal, keď počul ako sa zachoval. Následne mu udelil najväčšie požehnanie čistej lásky ku Krišnovi. Jagai pred Ním padol a odovzdal sa Jeho lotosovým nohám a oddaní jásali Hariboool Haribooool!!!! Vidiac Pána Čaitanyu v jeho štvorrukej podobe ako drží lastúru, disk, kyjak a lotos, Jagai upadol do bezvedomia. Potom ako obdržal najväčší poklad Lakšmi-dévi, Višvambharove lotosové nohy, začal plakať v extáze.

Keď Madhai videl ako sa jeho brat kompletne zbavil všetkých hriechov, chopil sa Čaitanyových nôh a prosil o odpustenie. Presviedčal Ho štýlom: „S bratom sme robili všetku zlobu spoločne a preto nie je fér, keď jeho oslobodíš a mňa nie.“ Madhai pokračoval: „V Tvojich vrindávanských zábavach si oslobodil mnohých asurov. Prečo ja by som u teba nemohol získať útočisko?“ Maháprabhu odpovedal, že Madhaiove hriechy boli omnoho väčšie, pretože ublížil Nityánandovi. Pán Čaitanya dodal, že Pán Nityánanda je Mu drahší než On Sám, a teda priestupky voči Nemu nebude tolerovať.

Madhai sa teda odovzdal lotosovým nohám Nityánandu, ktorý mu ochotne odpustil. Šríla Vrindávan dás Thákur spieva, že odovzdanie sa Nityánandovým lotosovým nohám nevyjde nikdy nazmar. V skutočnosti to Nityánanda Prabhu naplánoval. Videl, že nie je šanca, aby prišli za Pánom Čaitanyom a odovzdali sa Mu, preto to zariadil tak, aby Pán Čaitanya prišiel za nimi. Nityánanda vedel, že sa tento incident rýchlo roznesie a Maháprabhu tam ihneď nabehne a bude ich chcieť zabiť. Túto situáciu využil na to, aby Ho mohol prosiť o milosť a oslobodiť Jagaia a Madhaia.

Po vypočutí Nityánandovej prosby Pán Čaitanya Madhaiovi odpustil a následne ho prijal. Maháprabhu prijal všetky ich hriechy nahromadené za milióny a milióny životov, a teda vďaka bezpríčinnej milosti dvoch Pánov sa z Jagaia a Madhaia stali veľmi pokročilí a príkladní oddaní. Každý deň sa kúpali v Gange a každý jeden deň spievali 2 lakhy (128 kôl) svätých mien a ako meditovali nad sladkými zábavami Pána, neustále plakali od šťastia. Madhai sa neskôr vybral do Navadvípu, na miesto zvané „Madhai tala“ v Katwe, kde zvykol vykonávať svoj bhajan, na mieste, kde Pán Gauranga prijal sannyás.

V Šrí Čaitanya Bhagavate sa spomína, že po zhliadnutí toho, ako boli Jagai a Madhai oslobodení bezpríčinnou milosťou Šrí Čaitanyu, pán spravodlivosti Yamaraj sa pohrúžil do extatického tranzu a omdlel. Vnímajúc jeho náladu, polobohovia začali hlasno spievať sväté mená Pána, čo ho ihneď prebralo. Yamaraj sa následne pridal k ostatným polobohom do ich extatického tancovania a oslavovania Pána Čaitanyu a Jeho spoločníkov. Sankirtan sa šíril po celom vesmíre ako požiar a polobohovia ako Pán Šiva, Brahma a Indra, pohltení extatickými pocitmi, začali tancovať ako šialení. Prudké pohyby Pána Šivu spôsobili, že sa zhora dolu natriasali jeho vlasy, a vidiac ho v takomto vytržení, pridali sa aj Ganéš a Kartikeya. Vedľa Brahmy tancoval Nárada a z jeho očí
neprestajne prúdili slzy radosti. Úžasný príbeh o oslobodení Jagaia a Madhaia rezonoval celým vesmírom!

Z prednášky Šrílu Prabhupádu

Sambandha nahi jar, britha janma gelo tar. Nitya znamená vždy, ánanda znamená blažený. Pokiaľ niekto nemá spojenie s Nityánandom… se tar, iba stráca čas. Britha znamená zbytočný, zbytočne stráca čas. Se pašu boro duračar. Narottam das Thákur použil veľmi silné slovo – pašu. „Ak niekto nie je spojený s Nityánandom, je pašu. Pašu znamená zviera. Ako môže byť zviera šťastné? To nie je možné. Pes od detstva hľadá jedlo, ale nedostane ho. Pokiaľ pes nemá pána, je stále len pouličným a nešťastným psom, čiže radšej buďme psi Pána Nityánandu, potom budeme šťastní.

Každý je pes. Každý hľadá pána, ktorému by mohol slúžiť. Namiesto toho, aby robili psov toľkým ľuďom… Nikto z nich nie je spokojný, lebo slúžia nepravému pánovi. Prijmite pravého Pána, ktorým Nityánanda Prabhu, a budete šťastní.

Náš Bhaktivinod Thákur teda spieva:

vaisnava thakur, tomara kukkur boliya janaha more

Môj drahý Vaišnava Thákur, láskavo ma prijmi ako svojho psa. Som pes máye, nie vaišnavu, láskavo ma prijmi. Bez toho, aby ste boli psami Nityánandu Prabhua, vaišnavu alebo gurua, nemôže byť žiadna reč o šťastí. „Spoločnosť, priateľstvo a láska, tieto veci nám boli božsky udelené!“ Toto si hovoria materialisti. Tomu sa hovorí majilo samsara sukhe. V samsáre nemôže byť žiadne šťastie, ale ich to tu aj tak priťahuje. Vidya-kule ki koribe tar. Prečo prijímajú túto ilúziu? Ahankare matta hoiya, nitai-pada pasariya, asatyere satya kori mani. Keďže sme oklamaní falošnou prestížou a falošným egoizmom, prijímame toto telo, ktoré je asat, ktorého existencia pominie. Prijali sme to ako skutočnosť. Ahankare matta hoiya, nitai-pada pasariya. Ale keď prijmete útočisko u Nityánandu Prabhua, potom vás osvieti. Keď sa niekto stane psom Nityánandu Prabhua, získa svoj večný život. Síce sme veční, ale kvôli ilúzii materiálnej identifikácie sme pod nadvládou máye. Bhutva bhutva praliyate. Tatha dehantara.. Transmigrovať z jedného tela do druhého. Je to veľké trápenie, ale oni to nevedia..

Nitai carana satya, tahara sevaka… nitai-pada sada koro asa. Preto by sme mali vždy očakávať útočisko u nitai-pada-kamaly. Narottama boro dukhi. Narottam dás Thákur je áčárya, ale prezentuje sa ako dukhi (nešťastný). To je áčárya. Áčárya nie je nikdy duhkhi, ale keďže prijíma postavenie bežného človeka, hovorí: narottama boro dukhi. „Narottama“ znamená najlepší z ľudských bytostí. Čiže v tomto hmotnom svete môže byť človek najlepší z ľudských bytostí, veľmi vznešený, ale všetci sú dukhi, nešťastní. Narottama boro duhki, nitai more koro sukhi: „Iba Nityánanda ma môže urobiť šťastným. Inak bez šance.“ Rakho ranga-caranera pasa.

Takže dnes je deň zjavenia Nityánandu Prabhua. Neustále sa modlime k Nityánanda Prabhuovi: „Prosím, drž ma pod tvojím úkrytom. Som veľmi duhki; som veľmi nešťastný. Pod úkrytom Tvojich lotosových nôh budem šťastný.“ A to je skutočné šťastie. Ďakujem mnohokrát.

1) Lotosové nohy Pána Nityánandu sú útočiskom, kde človek získa upokojujúce svetlo nie jedného, ale miliónov mesiacov. Ak chce mať svet skutočný mier, mal by sa uchýliť k Pánovi Nityánandovi. Pokiaľ človek neprijme útočisko v tieni lotosových nôh Pána Nityánandu, bude pre neho veľmi ťažké sa priblížiť k Rádhe a Krišnovi. Ak niekto chce skutočne vstúpiť do tanečných zábav Rádha-Krišnu, musí sa pevne chytiť lotosových nôh Pána Nityánandu.

2) Rozumie sa, že každý, kto neobnovil svoj vzťah s Nityánanda Prabhuom, skazil svoje cenné ľudské zrodenie. Takýto človek je v skutočnosti nekontrolovateľné zviera. Keďže nikdy nevyslovil sväté meno Nityánandu, ponoril sa do takzvaného hmotného šťastia. Ako mu môže pomôcť jeho zbytočné vzdelanie a rodinná tradícia?

3) Šialený po falošnej prestíži a identifikácii s telom si myslí „Ach, čo je Nityánanda? Čo pre mňa môže urobiť? Je mi to jedno.“ Výsledkom je, že prijíma niečo klamné ako pravdu. Ak sa skutočne chceš priblížiť k spoločnosti Rádha-Krišnu, musíš najskôr dosiahnuť milosť Pána Nityánandu. Keď ti udelí milosť, budeš sa môcť priblížiť k Rádha-Krišnovi. Preto by si mal pevne uchopiť lotosové nohy Pána Nityánandu.

4) Lotosové nohy Nityánandu nie sú ilúzia; sú fakt. Ten, kto sa venuje transcendentálnej láskyplnej službe Nityánandovi, je taktiež transcendentálny. Ja, Narottam dás, som veľmi nešťastný a modlím sa teda k Pánovi Nityánandovi, aby ma spravil šťastným. Môj drahý Pane, prosím, drž ma pri Tvojich lotosových nohách.

BONUS: