Aindra prabhu sa narodil v USA v roku 1953 ako Edward Striker. Neskôr sa však úplne zbavil tejto identity a postupne si čoraz viac uvedomoval svoju vnútornú identitu večného milujúceho služobníka Rádhy a Krišnu. Opustil všetky hmotné označenia a zostal verný jeho duchovnému učiteľovi Šrílovi Prabhupádovi.

Narodil sa v rodine hudobníkov, umelcov a sám bol gitaristom a hral aj na iné nástroje. Počas koncertov v neskorom tínedžerskom veku sa stretol s oddanými Haré Krišna, ale nevenoval sa im, okrem toho, že dostal balíček vonných tyčiniek a knihu „Mimo zrodenia a smrti“ (Beyond birth and death), ktorú napísal Šríla Prabhupáda (a ktorú vtedy Aindra prabhu veľmi nečítal). Po niekoľkých rokoch mu jeho priateľka dala knihu Šrí Išopanišad napísanú Šrílom Prabhupádom. Aindra prabhu sa do knihy tak hlboko zažral, že sa svojej priateľky okamžite zriekol, odišiel do chrámu a naplno sa venoval duchovným činnostiam a neskôr ho Šríla Prabhupáda zasvätil. Stalo sa tak v roku 1973 vo veku 20 rokov a prijal duchovné meno Aindra dás.

Dlhý čas bol púdžarím a asi 8 rokov sa venoval distribúcii kníh a Harinám sankírtanu v uliciach New Yorku. Denne vychádzal do ulíc New Yorku a 8-12 hodín robil Haré Krišna sankírtan. Bolo to približne 8 rokov v rokoch 1973 až 1981-82.

Do Vrindávanu prišiel prvýkrát v roku 1982. Keď sem prišiel prvýkrát, všetku batožinu a peniaze mu ukradli priamo v autobuse do Vrindávanu.

Mal obrovský záujem o maľovanie a tiež o hudbu, čo sa odráža v spôsobe, akým vyzdobil celé 2. poschodie budovy gurukuly (brahmačárí ášram), ako aj svoju izbu (v Krišna Balaráma chráme vo Vrindávane), ktorá vyzerá veľmi jedinečne a nesie hlbokú a duchovnú atmosféru.

Aindra prabhu vykazoval v rámci svojej povahy mnoho rôznych vlastností, ktoré sa často zdali byť protichodné. Niekedy bol veľmi plachý a inokedy veľmi odvážny. Niekedy bol veľmi nevinný ako dieťa a inokedy veľmi asertívny, pokiaľ ide o zásady duchovnej praxe. Vedel sa správať ako priateľ, ale potom vám zrazu radil ako otec a niekedy dokonca sprísnel ako guru. Počas vysvetľovania toho istého princípu sa vedel rozplakať, potom rozosmiať a vzápätí v priebehu niekoľkých minút veľmi zvážnieť. Bol úprimný.

Nebol typickým oddaným. Obliekal sa inak, mal iné stravovacie návyky, jeho rozvrh bol neobvyklý do takej miery, že ho ľudia považovali za výstredného. Definícia „výstredný“ znamená niekoho, kto nemá ústredné ukotvenie. Veci robí na základe rozmaru. Pri bližšom skúmaní však Aindra prabhu nebol výstredný, pretože jeho ústrednou kotvou boli Písma. Nikdy neurobil nič, čo by nebolo povolené v Písmach. Lepšie by ho charakterizovalo to, že predbehol svoju dobu a svoj cieľ vrátiť sa k Bohu myslel nesmierne vážne.

Bez ohľadu na to, ako ľudia vnímajú Aindru prabhua svojou individuálnou optikou, jednu vec mu nikto nemôže uprieť, a to je jeho revolučný prínos pre kīrtan. Založenie viac-hodinových, niekedy až 24-hodinovych kīrtanov sa od roku 1986 stalo poslaním jeho života. Žil v chráme Krišna Balarám vo Vrindávane a takmer nikdy neopúšťal priestory chrámu, nieto ešte mesto. Až neskôr, v roku 2004, začal navštevovať Mayapur na každoročný festival Gaura Purnima približne na týždeň.

Príbeh o tom, ako sa 24-hodinový kírtan znovu rozbehol je dosť zaujímavý a veľmi inšpiratívny. Aindra prabhu v tom období hľadal úprimné odpovede na vnútorné dôverné aspekty vraja-prema-bhakti a prečítal si védsku zmienku o tom, že každý, kto zomrie (vlastne sa vzdá tela) v Yamune, sa musí vrátiť na Gólóku Vrindavan. Bol tak pekelne odhodlaný získať odpovede uprostred všetkého chaosu, že sa vydal na cestu k Yamune, aby opustil svoje telo, ale cestou dostal vnútorný hlas, ktorý mu hovoril, aby oživil a znovu spustil 24-hodinový Haré Krišna kírtan, ktorý Šríla Prabhupáda predtým slávnostne začal. Aindra prabhu sa vrátil a obnovil 24-hodinový kírtan sám z milosti Šrí Vrindaván dhámu a Šrílu Prabhupádu.

Keďže nemal takmer žiadnu podporu, nosil payal (náramok), ktorý mu dodával efekt kartálov (činelov), hral na harmonium a spieval zo srdca 16-18 hodín denne, kým sa inšpirovali ďalší oddaní a pomohli mu. V prvých dňoch nebol žiadny hráč na mridangu, takže Aindra prabhu žiadal každého vradžavasi babu (obyvateľa Vrindávanu), ktorý navštívil mandir, aby si vzal daršan od Rádhy Šjamsundara a aby s ním zahral na mridangu. Baba povedal: „Ale ja neviem, ako sa na ňu hrá.“ Aindra prabhu mu odpovedal: „Jednoducho na ňu hraj, ako chceš, alebo rob ‚dum dum dum'“. Tak sa znovu začal 24-hodinový kírtan!

Jeho oddanosť kírtánu, odovzdanosť svätým menám, veľmi jednoduchý životný štýl, keď spával na zemi, žil vo svätej krajine Vrindávane, riadil sa pokynmi svojho gurua Šrílu Prabhupádu a spieval stovky melódií v rôznych rytmoch a štýloch kírtánu, boli dokonalým receptom na takúto revolúciu. Mladí oddaní, najmä druhá generácia z čias Šrílu Prabhupádu, začali hľadať inšpiráciu v jeho štýle kīrtanu.

Aindra prabhu v mnohých ohľadoch spôsobil revolúciu v kīrtane na celom svete, a to len tým, že spieval sväté mená vo Vrindváne. Zatiaľ čo jeho odovzdanosť bola nepopierateľná, z kírtanu urobil „rock“. Jeho kīrtany boli živé, plné energie a duchovnej príchute, aj keď spieval veľmi pomalú melódiu. Často začínal melódie vo veľmi pomalom tempe podobnom štýlu kīrtanu v Bengálsku a potom prešiel do severoindického štýlu dvojitých úderov, čím prinútil davy k odvážnemu tancu.

Jeho kírtany sa preslávili po celej Indii a po celom svete. Oddaní prichádzali do Vrindávanu len preto, aby zažili Aindrov kírtan. Hoci jeho interval bol často len 30 až 40 minút večer, pre mnohých oddaných to bol vrchol. Tak ako bol Aindra bohatý na kírtan, rovnako bohatý bol aj jeho vnútorný život. Zdalo sa, že po večeroch mal veľa času na oddaných, ktorí mu chcú položiť duchovné otázky. Jeho odpovede sa pohybovali od jednej hodiny do troch hodín. Odpovedal na otázky tak, že im odpovedal aj na ďalšie otázky, ktoré nepoložili. Jeho oči, brada, pohľad a zámerné sústredenie často spôsobovali, že vyzeral neprístupne, ale akonáhle oddaní nabrali odvahu priblížiť sa k nemu a „prelomili ľady“, bol magnetom – ľudia sa ho nevedeli nabažiť.

Izba Aindra prabhua

V izbe Aindru Prabhua (izba číslo 89 v brahmačarí ášrame, 2. poschodie, budova Gurukuly, ISKCON Vrindaván) sa nachádza viac ako 1200 Šalagram šíl, božstiev Nitai Sačišúta, Rádha Giridhari Giriraj Šíla, Ašta Sakhis, Ananga Manjari, Šrila Prabhupáda, Bhaktisiddhanta Sarasvatí Thákur a Gopešvar Mahadév.

Aindra prabhu denne uctieval všetky svoje božstvá a masíroval všetky svoje šalagramové šíly, okrem toho takmer denne spieval 6-10 hodín kírtanu v hlavnom chrámovom komplexe.

Aindra Prabhu umýval toalety v brahmačarí ášrame neskoro v noci, keď všetci oddaní spali. Bol veľmi vnímavý k oddaným, ktorí chceli hovoriť o vraja-prema-bhakti, a každého vo svojom združení povzbudzoval k zúfalému volaniu svätých mien. Tí, ktorí sa s ním úzko stýkali, hovoria o vnútornej povahe Aindra prabhua, ktorý bol pokorný a svojou prítomnosťou ich jednoducho nútil spomínať na Boha.

Existuje aj dôverná maľba jeho vraja-swarupy (jeho pôvodnej duchovnej podoby), ktorú namaľoval sám, hoci o tejto skutočnosti vie len veľmi málo oddaných.

Nitai Šačí súta

To, ako k nemu prišli Nitai Šačí súta (Gaur-Nitai Božstvá Aindra prabhua), je niečo veľmi odlišné a nezvyčajné. Bola tam partia, ktorej autobus havaroval na Parikrama Marg a oni opustili autobus v polovici cesty. V tomto autobuse boli božstvá Gaur Nitai. Aindra prabhu sa to dozvedel, išiel tam a videl, že Gaur Nitai sú v extrémne horúcom a vlhkom počasí a nikým neobsluhovaní. Jednoducho ich zdvihol a priniesol do svojej izby.

Šríla Prabhupáda osobne povedal Aindrovi prabhuovi jediné slovo

Šríla Prabhupáda prišiel do chrámu a Aindra prabhu bol vtedy v začiatkoch Krišna vedomia. Vtedy ešte nevedel dobre hrať na mridangu, ale viedol kírtan a spieval v úplnej extáze a nadšení. Šrila Prabhupáda prechádzal práve tadiaľ. Uvidel Aindru prabhua, pozrel sa naňho, usmial sa a len povedal: „Jai!“

To bolo jediné slovo, ktoré mu Šrila Prabhupáda povedal priamo osobne, ale Aindra prabhu ho vždy nosil vo svojom srdci.

Aindra prabhu hovorieval, že tí, ktorí ho nasledujú a hovoria, že majú radi kírtan, ale nemajú radi spievanie, by sa nemali nazývať jeho nasledovníkmi. Uviedol, že on spieva 116 kôl denne a ak sa mu chce niekto naozaj páčiť, mal by spievať minimálne 16 kôl denne, ako to nariadil Šrila Prabhupáda.

Tiež hovorieval, že ak niekto hrá mridangu v kírtane bez toho, aby spieval sväté mená, tak je to veľká nula a títo ľudia sú len zabávači.

Jeho prednášky a kniha sú plné hlbokých realizácií pre úprimných hľadačov, hoci kladie dôraz na Harinam sankírtan ako na jedinú činnosť, ktorá otvorí všetky dvere najvyššej vradža-prémy. Vo svojich prednáškach nádherne rozprával a odhaľoval vnútorné tajomstvá. Vo svojej knihe okrem dôverných zábav a popisu Goloky kritizoval pseudooddaných a duchovné pretvárky manažérov a tzv. „autorít“ v ISKCONe. Aj z tohto dôvodu knihu zakázali predávať. Úryvok z knihy sme spracovali do tohto článku.

Tento svet opustil 17. júla 2010 za zvláštnych okolností (požiar vo svojej izbe), ktoré pripomínali nehodu, alebo aj cudzie zavinenie, možno aj z dôvodu jeho knihy. Nebolo by to prvý raz, čo ISKCON pomohol k „opusteniu tela“ svojim kritikom. Pre oddaných to bola neopísateľná strata. Nielenže bola nečakaná, ale bol to aj odchod oddaného, ktorého mnohí chápali ako veľmi čistého a sebarealizovaného. Takíto oddaní neprichádzajú často – možno raz za tisícročie. Nebol to len mudrc, ale mudrc medzi mudrcami, keďže prakticky aplikoval yuga-dharmu pre tento vek a išiel v tom vzorom.

Samádhi Aindra prabhua sa nachádza na druhom poschodí budovy gurukuly v ISKCON Krišna Balarám Mandír vo Vrindaváne. Svoje telo opustil a vrátil sa do svojej nitya-sevy v  skutočnom Goloka Vrindaváne. Bežné masy a dievčatá sem nemajú prístup, pretože musíte ísť do brahmačarí priestorov na druhom poschodí budovy gurukuly a pri samotnom vstupe vás zastaví stráž.

Jeden oddaný raz povedal: „Nikdy som nestretol Šrílu Prabhupádu, ale stretol som Aindru“

Kírtany Aindra prabhua nájdete napr. tu:

Aindra prabhu – 2010.04.01 in Sripad Aindra prabhu’s kirtans (soundcloud.com)