Judhištír mahárádž povedal: „Ó, Džanárdana, ako sa nazýva ékádaší počas mesiaca Vajšákha (apríl-máj)? Želám si o ňom počúvať.“

Pán Krišna Judhištírovi odpovedal: „Syn Dharmy, toto ékádaší sa volá Mohini, a ako ty sa teraz pýtaš mňa, tak i Rámačandra sa kedysi pýtal Vašišty muniho.“

Pán Rámačandra sa opýtal Vašišty muniho: „Veľký svätec, chcem počuť o najlepšom z pôstnych dní, ktorý ma zbaví všetkých hriechov a nárekov. Vo vojne proti Rávanovi som pripravil o život mnoho bytostí, a aj keď to bola vojna spravodlivá, ako spravodlivý kráľ musím odčiniť tieto činnosti. „

Višvámitra muni odpovedal: „Ó, Ráma, iba zapamätaním si Tvojho mena možno prekročiť oceán hmotnej existencie. Položil si túto otázku, len aby si prospel spoločnosti. Popíšem Ti teda pôstny deň, ktorý očisťuje celý svet. Je to ékádaší mesiaca Vaisakhi, v polovici pribúdajúceho mesiaca. Zásluhy získané z tohto ékádaší zbavujú siete ilúzie hmotného sveta, očistením od všetkých hriešnych reakcií a dlhov z minulosti. Ak chceš teda uľahčiť svojmu utrpeniu a zbaviť sa nepriaznivých reakcií z vojny proti démonovi Rávanovi, pôst na ékádaší je tou najlepšou cestou. „

Na brehu rieky Sarasvatí leží jedno mesto menom Bhadrávatí. Je to staroveké mesto, plné palácov, záhrad a mnohých chrámov Šrí Višnua. V tomto meste žil kupec menom Dhanapáda. Napriek tomu, že bol nesmierne bohatý a zámožný, nebol ani v najmenšom zasiahnutý pýchou či lakomstvom. Naopak, bol veľmi zbožný a milostivý. Svoje bohatstvo používal k hĺbeniu studní, stavaniu chrámov a obytných domov, kultivovaniu záhrad a sadov pre prospech všetkých obyvateľov mesta. Bol skvelým oddaným Višnua a mal päť synov, Sumána, Djutimána, Medhávího, Sukritiho a Drištadjumnu.

Nanešťastie jeho najmladší syn Drištadjumna bol veľký samopašník a hriešnik. Zamestnával sa hazardom, združovaním sa s prostitútkami a inými ohavnými činnosťami. Jedného dňa už Dhanapáda nemohol dlhšie znášať jeho správanie a poslal syna preč z domu. Aj jeho ostatní príbuzní sa mu obrátili chrbtom. Potom čo utratil všetky svoje peniaze a predal svoje ornamenty, aj prostitútky ho opustili a urážali ho. Stal sa z neho lupič a zlodej. Niekoľkokrát bol chytený, keď okrádal pocestných v lese a bol uväznený a zbitý. Taký bol jeho strašný osud a činy. Kedykoľvek sa len priblížil k mestu, bol vyhnaný hlboko do lesa. Nútený žiť v hlbokom lese, živil sa lovom zveri, aby mohol prežiť. Vždy mal po ruke luk a ostré šípy a zabíjal aj len tak, pre zábavu. Jeho hriechy rástli a úplne ho už pohltili. Ale rovnako ako lovec Mrigári, dostal šancu zbaviť sa svojich hriešnych činností a návykov.

Jedného dňa, keď ako obvykle lovil zver pre svoju obživu a zábavu, prišiel na miesto, kde ešte pred tým nikdy nebol. Na čistinu uprostred hustého lesa, s priezračným jazierkom a krásnymi kríkmi a ovocnými stromami. Premýšľal: „Ó, ako nezvyklé je toto miesto uprostred nehostinného a nebezpečného lesa. Tu by som si mohol postaviť svoju chatrč a pohodlnejšie žiť. „Bol tiež veľmi unavený a mal veľký smäd. Nabral si teda trochu vody z jazierka do dlaní, aby ukojil svoju smäd. Nebolo to však obyčajné jazierko a voda z neho mala liečivý a očisťujúce účinok. Aj vďaka tomu, že každý deň sa sem chodil kúpať veľký svätec a oddaný Kaundija muni, majúci blízko ášram a vykonávajúci odriekania. Akonáhle sa napil tejto vody, akoby veľký kameň spadol z jeho srdca a dostal tak nové oči a uši. Všetky únava z neho spadla a zrazu si uvedomil, že to čo robil a čím sa živil, nebolo správne a ľudské. Premohla ho ľútosť nad svojimi skutkami a jeho srdce zmäklo. Hovoril si: „Ako sme mohli byť tak hriešni a krutí. Plytval som bohatstvom svojho otca na prostitútky a alkohol. Keď už to nemohol otec dlhšie znášať, vyhnal ma z domu. Okrádal som nevinných ľudí a zabíjal bezbranné zvieratá pre zábavu. Za všetky tieto hriechy ma čaká zrejme život v podobe hada či škorpióna v budúcom živote. Tak hlboko som poklesol. Čo budem teraz robiť? Ako sa z toho môžem dostať? Musí predsa existovať nejaká cesta z toho von.“

Drištadjuma veľmi ľutoval svojich predchádzajúcich činov a úprimne hľadal nápravu. To ho kvalifikovalo k stretnutiu s čistou osobou, oslobodeným oddaným Pána Kaundijou munim. Kaundija muni sa prišiel ako každý deň na poludnie vykúpať do tohto jazierka, a keď zbadal Drištadjumnu, oblečeného ako lovca s lukom a šípmi, lamentujúceho a nariekajúceho nad svojím osudom, neváhal a šiel mu naproti. Drištadjumna začul kroky za sebou a inštinktívne siahol po luku a šípe. Keď ale zbadal svätca ako mu ide v ústrety, odhodil luk i šípy a vrhol sa svätcovi k nohám. Vysvetlil svätcovi svoju situáciu a prosil ho o pomoc: „Veľký svätec, prosím, ako sa môžem zbaviť týchto hriešnych skutkov a ako očistiť svoju dušu od návykov, ktoré ju sťahujú nižšie a nižšie do nevedomosti?“

Kaundija muni odpovedal: „Nemusíš sa už viac báť . Úprimnému človeku Boh vždy pomáha. Popíšem ti pôstny deň, ktorý ťa očistí od všetkých tvojich minulých hriešnych činností. Ak nebudeš pokračovať v týchto činnostiach a budeš sa držať mojich pokynov, určite dosiahneš všetkého, čo si praješ.“

Kaundinja muni mu potom opísal pravidlá a predpisy pre Mohini ékádaší, rovnako ako službu Pánovi Harimu. Keď dokončil svoju kúpeľ, odišiel a viackrát už sa nevrátil. Drištadjumna dodržal Mohini ékádaší presne ako mu jeho učiteľ poradil. Zbavil sa tak svojich hriešnych reakcií a stal sa kompetentným pre službu Pánovi. Stal sa z neho veľký oddaný, dodržiaval každé ékádaší a neustále ospevoval slávu Pána Višnua.

Višvámitra muni pokračoval: „Ó, Rama, tak mocný je vplyv Mohini ékádaší. Niet lepšieho pôstneho dňa než ékádaší. „