Judhištír mahárádž povedal: Ó Pán Pánov, Šrí Krišna, všetka sláva Tebe. Si pánom vesmíru, zdrojom všetkých živých bytostí a príčinou všetkého. To Ty tvoríš vesmírne prejavenie, udržuješ ho a nakoniec ho ničíš. Môj Pane, vzdávam Ti úctivé poklony. Láskavo si mi popísal Šat-tila ékádaší v mesiaci Mágha. Prosím pokračuj, pretože som veľmi dychtivý načúvať. Ako sa nazýva ďalšie ékádaší a aká forma božstva sa v tento deň uctieva?

Ó Judhištír, druhé ékádaší mesiaca Mágha sa nazýva Džajá. Má úplnú moc zničiť všetky druhy hriešnych reakcií a zaručiť oslobodenie z hmotnej existencie. Túto epizódu som už popísal v Padma puráne a veľmi rád ti ju zopakujem. 

Tento príbeh sa odohráva na nebeských planétach, kde vládne pán Indra. Vďaka jeho vláde sú tu všetci plne šťastní a spokojní. V lese Nandana, plného prekrásnych kvetov Paridžáta, Indra pil ambróziu (nebeský nektár) kedykoľvek sa mu zachcelo a užíval si služieb mnoho tisícok služobníčok. Tieto apsary tancovali veľmi skúseno a mnoho spevákov vedených Pušpadantou spievalo neopísateľne nádherne. To všetko iba pre potešenie Indru. Hlavný hudobník  Čitrasena tu bol so svojou ženou Máliní a Máljavánom. Máljaván bol prekrásny mladý muž a niet divu, že apsara menom Pušpavantí bola k nemu silno priťahovaná. Skutočne, ostré šípy Amora jej prenikli hlboko do srdca. Jej prekrásna farba pleti, plne vyvinuté telo, hravé pohyby obočia Máljavána uchvátili.  

Ó, kráľ, jej paže pôvabné ako mystické povrazy by dokázali spútať akéhokoľvek muža, ktorého by objala. Jej tvár bola ako Mesiac v úplnku, veľké oči siahali takmer k ľúbezným ušiam ozdobených náušnicami. Tenký, ornamentami ozdobený krk vyzeral ako lastúra. Mala štíhly pás skoro ako päsť a stehná ako kmene banyánovníka. Jej prirodzenú krásu doplňovali oslnivé ornamenty a sárí. Mala krásne vysoko vyzdvihnuté poprsie a pozerať sa na jej nohy bolo ako zočiť čerstvo rozkvitnuté lotosy. 

Keď Máljaván zbadal prirodzenú krásu Pušpavantí, nie je divu, že bol na mieste očarovaný. Spolu s ďalšími umelcami prišli, aby slúžili pánu Indrovi tancom a spevom. Ale pretože sa Maljávan a Pušpavantí do seba zamilovali, boli ako paralyzovaní a neboli schopní pred pánom a správcom nebeského sveta Indrou predviesť svoje číslo ako sa očakávalo. Ich spev bol úplne falošný a tanec plný chýb. Indra hneď pochopil dôvod týchto chýb a urazený neharmonickým prevedením sa veľmi rozčúlil a vykríkol: „Vy ničomníci, ste úplne k ničomu. Predstierate, že mi spievate, zatiaľ čo ste chtíčom úplne strnulí k sebe navzájom. Tým ste ma zosmiešnili. Preklínam vás oboch. Ako pišáčovia (duchovia) odíďte na planétu Zem a zožnite plody mojej urážky.“

Onemení týmito slovami Maljávan a Pušpavantí ihneď spadli z nebeských planét na Zem do vrcholov Himalájí. Bola tam veľká zima a vietor a zbavení všetkých výsad nebeských obyvateľov im nezostávalo nič iné ako sa uchýliť do jaskyne, kde by mohli prečkať noc. Každým pribúdajúcim momentom trpeli viac a viac, zuby im cvakali zimou a vlasy im vstávali na hlave strachom a zmätením. Stále im nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. Ešte pred chvíľou boli na nebeských planétach, tancovali v prekrásnych záhradách kráľa Indru a teraz v tele pišáčov musia trpieť v týchto nehostinných podmienkach na planéte Zem. 

Maljávan, plný smútku a zúfalstva oslovil Pušpavantí: “Aké zavrhnutiahodné hriechy sme museli vykonať, že prekliati Indrou musíme takto trpieť v týchto pekelných podmienkach. Už chápem, ake hlúpe je byť pripútaný k nebeskému pôžitku, keď môže byť každým okamihom odobratý.

Ó Pušpavantí, celý život sme boli obklopení zmyslovými pôžitkami a zabudli sme uctievať Najvyššieho Pána Višnua. Určite je Jeho veľkou milosťou zbaviť nás tejto ilúzie a pripútanosti, v ktorej sme boli potopení. Nesmieme teda strácať hlavu a musíme prijať tento údel taký, aký je. Všetko sa určite v dobré obráti.“ 

V noci ani oči nezažmúrili, taká veľká zima tam bola. Keď prišlo ráno, vydali sa na cestu hľadať pohostinné miesto, kde by mohli stráviť zvyšok svojho pozemského krátkeho života. 

Celý deň putovali smerom na juh a vďaka svojej mizérii ani nehľadali jedlo či pitie. Netušili, že tento deň je Džala ékádaši a ich mizéria a nechuť k jedlu či pitiu je ich veľkým šťastím. 

Cesta bola veľmi vyčerpávajúca, blížil sa večer a slnko pomaly zapadlo. Celí vyčerpaní skolabovali pod posvätným stromom a ani sa nepokúšali vstať. Prišla noc a tým, že neboli chránení úkrytom jaskyne bola oveľa chladnejšia a krutejšia. Objali sa, aby sa zahriali. Celú noc takto trpeli mocnou kliatbou Indru. Ich úľavou boli iba myšlienky na Pána Višnua, ktorému sa úplne odovzdali.  

Ó, Judhištír,  hoci nevedome, dodržali úplný pôst na Džajá ékádaší, taktiež zostali celú noc hore pohrúžení do myšlienok na mňa. Keď slnko vychádzalo na dvadaší, nadobudli svoje pôvodné podoby obyvateľov nebies so žiarivými ornamentami a znamenitými šatami. V úžase z týchto udalostí zbadali prilietať lietadlo a započuli spev obyvateľov nebies. Nastúpili do nebeského lietadla a s prianím všetkého najlepšieho sa vrátili naspäť domov. Veľmi skoro dorazili do Amarávatí, kde na nich čakal sám pán Indra. Prehovoril: “Ó Šťastliví, to vďaka milosti najvyššieho Pána Višnua za preukázanú službu ste boli zbavení mojej kliatby a mohli sa tak vrátiť späť domov. Hoci nevedome, dodržali ste najposvätnejší deň Džajá ékádaší a tak potešili pána Višnua.

Ktokoľvek sa zamestná v službe najvyššiemu Pánovi, je hodný uctievania aj mnou. Žite prosím spolu šťastne a nikdy nezabudnite na milosť, ktorú vám preukázal najvyšší Pán. Vždy Mu slúžte.“