Haré Krišna drahí oddaní. Komunikoval som s oddanými a trápia ich nejaké otázky, tak som sa rozhodol, že nebudeme preberať tému, ale budem reagovať na pochybnosti, ktoré tu vznikli doteraz. Lekcie sú dosť krátke a ešte majú aj preklad, tak nemusí byť všetko po prednáške jasné. Často sa stáva, že má téma veľa aspektov a nie vždy sa podarí všetky tie aspekty rozobrať. Je to takto v poriadku? Navyše preberáme teraz Šrí Išopanišád a po tých seminároch tiež môžu vzniknúť otázky, z toho čo sme doteraz prebrali. Sú nejaké otázky?

Otázka: Včera sme skončili prednášku otázkou – Prečo je horšie skončiť v brahmajyoti ako v hmotnom svete?

Áno. Včera sme preberali deviatu mantru Šrí Išopanišád a tam sa rozoberá, že tí, ktorí rozvíjajú istý druh poznania skončia v pekle a tí čo rozvíjajú takzvané poznanie, tak tí skončia v ešte väčšom pekle a to takzvané poznanie sa týkalo impersonalizmu. Chápem tú podstatu tej otázky tak, že brahmajyoti je súčasť duchovného sveta a prečo by teda malo byť horšie skončiť v brahmajyoti, ako v hmotnom svete, keď brahmajyoti je súčasť duchovného sveta? Keď to vyvoláva nejaké pochybnosti, mohli by ste upresniť, prečo je to pre vás problematické.

Publikum: Včera sme sa k tomu nejak dostali, lebo Surdas das prabhu to spomenul pri nejakej téme, ale ja som to chápal tak, že realizovať brahmajyoti je horšie, ako ostať v hmotnom svete.

Surdas das prabhu: Pozrite sa, je to dosť dôležitá téma. Týka sa to toho, že už Pán Čaitanya hovoril, že impersonalizmus, alebo neosobno, je ešte horšia filozofia, je ešte horšia ako iné filozofie a aj ako ostať v hmotnom svete. Pán Čaitanya bol proti tomu, aby sme sa zaoberali tou impersonalistickou filozofiou, pretože je to veľmi nebezpečné.

Bol raz oddaný, spoločník Čaitanyu Maháprabhua, ktorý sa učil ájurvédu a povedal mu, že čítal knihu Jóga Vasišta. Ak ma pamäť neklame, tak to bol Murári Gupta. Pán Čaitanya bol veľmi nespokojný, že čítal túto knihu Jóga Vasišta. Je taký príbeh o tom, že Pán Čaitanya prišiel k Murári Guptovi a Murári Gupta ho ponúkol ryžou. Pán Čaitanya povedal: „Ty ješ, ja teraz jesť nebudem.“ Keď Murári Gupta začal jesť ryžu, tak sa Pán Čaitanya začal mračiť na tú ryžu. Do tej ryže začal dopadať jeho prúd moču. Murári Gupta sa pýtal: „Prečo?“ Pán Čaitanya mu povedal – „ty robíš chybu, snažíš sa vylepšiť vaišnavskú filozofiu, no iba ju zhoršuješ tým, že sa ju snažíš obohatiť o impersonálnu filozofiu a čítaš tu nejakú knihu o joge. Snažíš sa niečo vylepšiť, ale v skutočnosti to zhoršuješ. Keď kazíš vaišnavskú filozofiu niečím iným, tak je to to isté, ako keď ti ja močím do ryže a tým ju kazím.“

To samozrejme neznamená, že aj my sa môžeme vymočiť do ryže. No Murári Gupta bol blízkym spoločníkom Pána Čaitanyu a Pán Čaitanya mohol takto postupovať. Čo sa týka Pána Čaitanyu, tak podľa neho sa Murári Gupta dopustil veľkého priestupku, že čítal túto knihu. Pán Čaitanya hovoril, že impersonálna filozofia je posledná pasca máye.

Nie len Šrí Išopanišád spomína, že brahmajyoti je horšie ako materiálny svet, ale aj v samotnej Bhagavad Gíte sa to píše. Je to v siedmej kapitole Bhagavad Gíty. Hovorí sa tam, že tí, čo uctievajú polobohov, tak sa v nich prejavuje niečo ako alpa-medhasām. Medha znamená rozum a alpa znamená menej. Hovorí, že tí čo uctievajú polobohov, majú slabý rozum. No tí, čo uctievajú neosobné, tak sú abudhaja, čiže im absolútne chýba rozum. Čiže hlúpi a ešte hlúpejší. Tí hlúpejší sú tí, ktorí si myslia, že konečným cieľom života je dostať sa do brahmajyoti. Je veľmi dôležité pochopiť, že materiálny svet, to nie je ešte také zlé, no my k tomu tak väčšinou pristupujeme, že hmotný svet, to je veľmi zlé. Prečo je to tak, že sa materialisti nepovažujú za takých zlých, ako impersonalisti?

Porozmýšľajme nad tým, akú prednosť majú materialisti pred impersonalistami. Nehovorím, že ostať v materiálnom svete je dobré, ja sa len snažím, aby sme sa zamysleli nad tým, v čom sú materialisti lepší, ako impersonalisti. Šríla Prabhupáda o tom hovorí v dvanástej kapitole Bhagavad Gíty v komentári k jednému z veršov. Podstata spočíva v tom, že impersonalisti sa dopúšťajú chyby, že si odriekajú činnosť. Zriekajú sa aj predstavy osobnosti, ako Boha, tak aj seba. Čo sa týka materialistov, oni nechcú ísť po duchovnej ceste, ale nezriekajú sa konceptu osobnosti. Z tohto dôvodu ľahšie chápu osobnú koncepciu Boha.

Sú dve koncepcie, jedna je taká, že existuje osoba a druhá, že neexistuje osoba. Medzi týmito dvoma koncepciami je spor, tento spor môže byť dokonca aj vnútri nás. Pretože, impersonalizmus obsahuje aj to, že sa netreba snažiť, netreba sa namáhať, stačí sa uvoľniť a všetko je ok. To je myšlienka impersonalizmu. Brahmajyoti je vytvorená tak, že tam človek nič nerobí, nie je tam žiaden problém. No táto koncepcia nás zabíja, ako osobnosť. Pretože osobnosti v skutočnosti potrebujú problémy. Môže to znieť paradoxne, lebo problémy vnímame ako niečo zlé. No v skutočnosti je lepšie, keď je nejaký problém, pretože tie problémy človeka robia silnejším.

Napríklad Arjuna a Panduovci bojovali na Kurukšetre. Predtým, než došlo k vojne na Kurukšetre, tak si Arjuna a Panduovci prechádzali obrovským utrpením. Predstavte si, môžeme sa zamyslieť nad tým, že to je obrovská nespravodlivosť. Bol tu napríklad Duryodhana a ten žil vo veľmi dobrých pomeroch, vládol kráľovstvu, mal sa dobre. Aj keď bol problém v kráľovstve, tak netrpel tak, ako Panduovci. Pamätáte si ako Panduovcov vyhnali do lesa? Namiesto toho, aby panovali kráľovstvu, tak viedli asketický spôsob života. Predstavte si to, ani dnes nie je jednoduché žiť v lese. Nemali tam domy, teplú vodu, elektrinu. Museli neustále cestovať, pretože keby zostali na jednom mieste, tak by bola väčšia pravdepodobnosť, že Duryodhana zistí kde sú a tým prehrajú stávku a bude to ešte horšie. Neustále ich hľadal. Chceli ich upáliť, trpeli hladom, chladom. Ešte navyše Krišna bol ich kamarát a on je Najvyšší Pán, prečo to dovolil? Krišna vysvetlil tento moment, prečo to dopustil. Akokoľvek to bolelo, tak chápeme, že Krišna dáva svojim oddaným to najlepšie.

Súhlasíme s tým, že Krišna dáva to najlepšie svojim oddaným? Krišna je Boh, on dáva to najlepšie svojim oddaným. Keď dal Duryodhanovi bezproblémový kráľovský život a Arjunovi dal život plný utrpenia, to znamená, že to čo dal Panduvcom bolo lepšie, ako to čo dal Duryodhanovi. Ide o to, že to nie je utrpenie. Ide o to, že oni sa stali silnejšími, stali sa osobnosťami. Osobnosť je to čo sa v tomto svete cení. To čo je dôležité v tomto svete a v tomto živote.

Príklad: Sú rôzne úrovne bohatstva. Napríklad peniaze. Peniaze to je bohatstvo. No v čom spočíva problém s peniazmi? Dneska sú a zajtra nebudú. Môžu nám ich zobrať, môžu sa stať bezcennými. Dneska môžete byť bohatí a zajtra sa môžete stať veľmi chudobnými. V Rusku si dôchodcovia kupujú odev, ktorý nie je v súlade s módou a vyzerá smiešne. Neviem, či aj tu tak chodia dôchodcovia alebo nie. Neviem úplne presne, ako chodia teraz, ale kedysi to tak bolo. Viete čo som si pomyslel, že dôchodcovia nosia veľmi módny odev, ale bol módny päťdesiat rokov naspať a teraz vyzerá nemódne. Človek môže mať niečo hodnotné. Napríklad máte Iphone alebo počítač alebo auto. Predstavte si, že sa dostanete v aute päťdesiat rokov dozadu a budete mať na sebe to najlepšie čo máte, najdrahší telefón, počítač, oblečenie. No keby ste sa v tom stroji ocitli päťdesiat rokov nazad, tak by vás všetci vysmiali. Smiali by sa na vás, čo to je ten telefón. Predstavte si, že by niekto teraz s módnym telefónom prišiel iba tridsať rokov nazad. Alebo si predstavte, že by ste prišli s tridsať ročným telefónom, takým do ktorého treba strčiť prst a zatočiť. Všetci budú používať moderné telefóny a ten z pred tridsiatych rokov bude chodiť s týmto predpotopným telefónom. Ako sa k vám budú správať ľudia? Budú si myslieť, že ste sa zbláznili.

Preto bohatstvo v podobe peňazí veľa neznamená. Samozrejme majú nejaký strategický význam, teraz sa javia ako niečo hodnotné, ale môžu to stratiť. Predstavte si, že by ste nezhromažďovali peniaze, ale vlastnosti ktoré vás robia osobnosťou.

Kto je napríklad osobnosť?

Publikum: Šríla Prabhupada.

Surdas das prabhu: Niekto bližšie k takému obyčajnému životu.

Publikum: Karel Gott.

Surdas das prabhu: Kedy sa stal Karel Gott slávnym?

Publikum: V šesťdesiatych rokoch.

Surdas das prabhu: Predstavte si, že u Karla Gotta bolo všetko najlepšie v šesťdesiatych rokoch. A čo v sedemdesiatych? To isté. A v osemdesiatych rokoch? To isté a v deväťdesiatych to isté. Tým chcem povedať, že on bol osobnosťou v šesťdesiatych rokoch a zostal osobnosťou až do smrti. Všetky peniaze a takéto veci končia, ale Karel Gott nikdy nekončí. Preto sa medzi materialistami hovorí také porekadlo. Môžem ti dať rybu, alebo udicu a schopnosť ťa naučiť chytať ryby. My samozrejme nejeme ryby, ale ten princíp je, že udica na ryby je lepšia, ako tá ryba.

Čo dal Krišna Duryodhanovi, rybu, alebo udicu? Rybu, ktorá v konečnom výsledku zhnila.

Čo dal Krišna Arjunovi, rybu, alebo udicu? Udicu. On urobil Panduovcov a Arjunu takýmto spôsobom silnejšími. Krišna im povedal, že do toho momentu, kým sa to nestalo, tak Duryodhanu ste nemohli poraziť, bol silnejší ako vy. No po vyhnanstve, ste ho prekonali. Arjuna a Panduovci sa zoznámili s mnohými kráľmi, ktorí sa potom postavili na ich stranu, stali sa skúsenejšími a silnejšími vojakmi. Boli tam okolnosti, ktoré ich urobili silnejšími. V našom duchovnom živote môžu byť tieto dve varianty, že pôjdeme po ľahkej ceste, môžeme si pomyslieť, že je dobré, keď je všetko jednoduché. Z taktického hľadiska, by sme sa na to mohli pozrieť tak, že má výhodu, pretože má všetko ľahšie. No zo strategického hľadiska prehráva, pretože slabne. Naopak si môžeme vybrať cestu pri ktorej nám bude teraz ťažko, ale zo strategického hľadiska človek vyhráva, pretože sa u neho viac prejavia schopnosti a možnosti.

Príklad: Človek sa učí v škole. Môže si povedať – „nebudem už chodiť do školy, lebo mi hovoria, že tam mám niečo robiť.“ No prečo chodím do školy? Aby som žil šťastne. Môžeme sa na to pozrieť tak, že keď ma škola nerobí šťastným, tak načo tam chodím? Môžem si pomyslieť, že na to, aby som bol šťastný, na to mi netreba žiadnu disciplínu, netreba sa trápiť. Nebudem sa naťahovať. Je to tam ťažké sa doťahovať s druhými deťmi. Dobrá škola si nekladie za cieľ, že nebude deti traumatizovať a spríjemňuje to tam deťom. Dobrá škola sa postará o to, aby tam boli ťažkosti, problémy, aby tam bol vytváraný ten tlak, lebo v budúcnosti to privedie k tomu, že ten človek bude lepší a stane sa osobnosťou. V budúcnosti človek získa nejaké výhody. A tá výhoda je, že sa musí stať osobnosťou. Musí sa stať osobnosťou v každom momente svojho života.

Môžem vám povedať príbeh zo svojho života. Keď som bol v škole, tak som sa zoznámil s jedným chlapcom. Skamarátili sme sa a trávili sme často čas spolu. Žili sme blízko seba a zo školy sme išli spolu domov. U neho sa prejavoval taký impersonalistický pohľad na život, nechcelo sa mu v škole učiť. Pýtal som sa ho – „prečo sa nechceš učiť v škole?“ On povedal: „Nechcem, mne sa nepáči, že ma karhajú, chcem robiť to, čo je ľahšie.“ Pýtal som sa ho čo bude robiť keď vyrastie. Povedal, že v tom nevidí zmysel, pretože napríklad jeho otec je vodičom autobusu a zarába šesťsto rubľov za mesiac a má len sedem tried školy. Vtedy keď sme chodili do školy, tak sa chodilo desať rokov. Hovoril: „Tvoj otec zarába sto päťdesiat rubľov a to je štyri krát menej. Vychodil celých desať rokov, chodil na strednú a na univerzitu a zarába iba stopäťdesiat rubľov. Nechápem načo sa mám učiť v škole. Budem skrátka vodičom autobusu a budem zarábať viac.“ Povedal som mu: „Máš pravdu v tom, že môj otec zarába menej, ale vo všeobecnosti je jeho postavenie oveľa lepšie.“ Od vtedy prešlo veľa rokov, teraz vidím ten rozdiel a viem porovnať v akom zmysle to bolo lepšie, vidím čo sa stalo v jeho rodine, čo sa udialo v mojej rodine a porovnávam tie situácie. Keď som bol naposledy v Rusku, tak som sa s ním stretol a opýtal som sa ho, ako sa má? A on mi povedal: „Veľmi, veľmi zle.“ Pretože sa nenaučil byť osobnosťou. Vtedy v škole sa nechcel stať osobnosťou a teraz nemôže. Pretože jeho idea bola, že treba vždy ísť po ľahšej ceste. Prečo by som sa mal učiť na dobré známky, keď sa môžem učiť na zlé? Načo by som mal ísť na univerzitu, keď nemusím? Prečo robiť niečo lepšie, keď môžem robiť niečo horšie? Načo sa namáhať, keď sa môžem uvoľniť? Teraz hovorí, že nemôže robiť šoféra autobusu. Po prvé, tí čo pracujú ako vodiči autobusu, tak zarábajú menej ako inžinieri, lebo sa situácia zmenila. Keby žili naši rodičia teraz, tak by bola situácia taká, že by môj otec zarábal štyri krát viac ako jeho otec. Napríklad môj otec by mohol pracovať ako vodič autobusu, ako inžinier a ešte niekto iný. Jeho otec by mohol robiť iba vodiča autobusu, nezvyšoval svoju kvalifikáciu.

Hovorí, že nemôže pracovať ako vodič autobusu, pretože už je nepozorný a mohol by spôsobiť nehodu. Hovorí, že by chcel mať intelektuálnu prácu, nie je to také nebezpečné, dá sa zarobiť viac. Tak mu hovorím: „Tak pracuj!“ A on odpovedá: „Nemôžem, ja som sa neučil.“ On mi hovorí: „Ty si sa v škole učil a ja nie.“ Hovoril mi, že som mal pravdu, keď som mu hovoril, že sa treba učiť. Pre mňa bolo ťažšie ísť tou cestou, kde som sa učil. Ja som sa učil a on sa chodil prechádzať. On si vtedy užíval, mal sa dobre a teraz sa pôžitok skončil a prišlo utrpenie. U mňa je iná situácia. Ja som sa vtedy snažil učiť a to viedlo k tomu, že som sa naučil snažiť sa a nie je to pre mňa problém. Keď je niečo treba urobiť, tak to urobím. Samozrejme v rámci svojich schopností. Keď mám niečo urobiť po psychickej stránke, tak sa mi to nejaví nejaké zložité. Podstata je v tom, že keď treba niečo urobiť, tak to nepovažujem za problém. V detstve som s tým mal problém: „Prečo mi dávajú úlohu urobiť to a ja to nechcem?“ Rodičia odo mňa chceli, aby som niečo urobil a teraz som im za to vďačný. Ako napríklad jeden prabhu na prednáške hovoril taký príbeh. Hovoril o tom, že jeho otec ho nútil celé dni pracovať na záhrade a kým to nebolo hotovo, tak ho nepustil domov. Museli sa stým vyrovnať, urobili to, čo mali. No potom spomínal, že boli svojmu otcovi vďační.

Rodič môže povedať, že robí to, čo chce dieťa. Dieťa povie, že chce cukrík a rodič mu ho dá. Povie ja chcem počítať, páči sa, tu máš. Nechcem chodiť do školy, tak nechoď. Čo vyrastie z takého dieťaťa? Nešťastný človek. Pretože rodičia mu do konca života nedokážu dávať všetko, čo chce. Skôr, alebo neskôr sa o to bude musieť sám zaslúžiť, no on už to nebude vedieť.

Preto keď sa človek stane osobnosťou, tak je to to najcennejšie čo môže dostať v tomto svete. Preto tieto impersonálne predstavy a filozofia vedú k tomu, že ten človek si osvojí taký spôsob myslenia, že netreba sa namáhať, netreba problémy, treba sa im vyhýbať, uvoľniť sa. Z tohto uhla pohľadu je impersonalizmus peklo. Pretože ten, kto sa zaoberá neosobným brahmanom sa stane invalidom. Nemá ruky, nohy, nič nemôže robiť a nič nechce. Je tam taký rozpustený v tej brahmajyoti, takmer ako narkoman. Preto napríklad aj guru, on niečo chce, nie vždy nám hovorí, akí sme dobrí. Preto, ak máte dobrý vzťah s guruom, tak vás bude karhať, pretože guru chce, aby sme boli silnejší, aby sme vyrástli. On je chápavý, vnímavý, starostlivý rodič, ktorý chápe, že netreba deti rozmaznávať. Pretože v konečnom dôsledku bez námahy, snahy, bez práce nie je rast.

Príklad: Niekto sa zaoberal nejakou fyzickou aktivitou. Môžeme v tom získať úspech bez toho, že by sme sa potili, bez tej tvrdej práce? Nemôžeme. Ten človek, ktorý si prešiel tou námahou, tak cíti to šťastie. Šťastie z toho, že ho telo poslúcha, že má veľkú silu. To šťastie založené na tom, že otvorte mi cukrík, otvorte mi peňaženku, ešte mi aj pohýbte čeľusťou, aby som to mohol zjesť, to je šťastie lenivca. V Bhagavad Gíte sa hovorí o tomto druhu šťastia. Šťastie v kvalite nevedomosti. Bhagavad Gíta hovorí, že šťastie v kvalite dobra je na začiatku ako jed, ale na konci nám prinesie šťastie a pokoj. Preto sa Išopanišád tak zle vzťahuje k neosobným záležitostiam. Nám sa môže zdať, že u nás nie sú impersonalisti. Ten kamarát o ktorom som hovoril, ten bol impersonalistom alebo nie? Človek nemusí chápať tie termíny, že ja som personalista a ja som impersonalista, ale má také nápady. Aj v našej hlave sa háda taký malý personalista a impersonalista. Keď vyhrá ten personalista v nás, tak sa dočkáme úspechu, ako Arjuna. A keď vyhrá impersonalista, tak sa dočkáme takého osudu, ako ten kamarát o ktorom som hovoril.

Otázka: Pokiaľ mám dve možnosti, jedna z nich je zložitejšia a druhá jednoduchšia, znamená to že vždy je lepšie vybrať si tú zložitejšiu možnosť?

Teraz je zložité odpovedať bez toho, aby som poznal detaily. Treba pochopiť, čo vás urobí v konečnom výsledku silnejším. Treba pochopiť v danom momente, aká cesta sa javí optimálna.

Príklad: Máte úlohu zväčšiť svalovú hmotu, máte závažie štyridsať kilogramov a päť kilogramov, ktoré si myslíte, že máte dvíhať? Je to tak, že na rôznych ľudí platia rôzne veci, všetko závisí od toho aký máte cieľ. Niekomu treba päť kilogramov, pretože keď si zoberie štyridsať kilogramov, tak nezosilnie, ale zoslabne, lebo si ublíži a nedosiahne ten ciel. Na niektoré cvičenia si je lepšie zobrať päť a na niektoré štyridsať. Preto je ťažké odpovedať na tú otázku. Je to, ako keby sme sa opýtali, či je lepšie si zobrať päť alebo štyridsať kilové závažie. Musíme pochopiť, aký je konečný ciel. Musím zosilnieť. A k tomuto cieľu si niekedy treba zobrať tú ťažšiu vec a niekedy tú ľahšiu.

Príklad: Prednášam vo Vrindavanskom inštitúte pre vyššie vzdelávanie. Mám to tak, že tam vyučujem Bhagavad Gítu a niektoré kapitoly poznám naspamäť a do detailu a nie je to pre mňa problém. Mne sa to páči. No riaditeľka Vrindavanskeho inštitútu, keď sme riešili problém, koľko zadávať študentom veršov, aby sa ich naučili, povedala: „V tejto skupine treba dať tých veršov menej.“ Oni boli neskúsení a ona zohľadnila ich úroveň. Keby sme sa vybrali cestou, že im zadáme, aby sa naučili veľa veršov, tak by to priviedlo k tomu, že by nenávideli Bhagavad Gítu. No to nie je naša úloha, aby sme dosiahli, aby nenávideli Bhagavad Gítu. Úloha prednášajúceho, kazateľa je, aby sa jeho poslucháči naučili ľúbiť a vážiť si Bhagavad Gítu. Preto začínajúcemu človeku treba nakladať menej. Čo sa týka skúseného oddaného, ten by si mal na seba zobrať viac. Keď máme pred sebou začínajúceho žiaka a máme dve možnosti – učiť sa menej alebo viac, tak mu dáme menej. Ak je tam niekto silný a máme dve možnosti, či viac, alebo menej, tak dáme viac, aby bol šťastnejší.

Preto je veľmi dôležité, aby sme mali v živote skúseného mentora. Pretože my sa vždy budeme snažiť seba samého prechytračiť. Budeme ako malé deti, budeme si vyberať ľahšiu cestu. Keď máme takéhoto človeka, osobného učiteľa pri sebe, ktorý nás vedie, on o nás bude vedieť a nedá nám možnosť, aby sme kalkulovali a aby sme sa klamali a on nám povie: „Teraz urob toto a toto, lebo to je pre teba lepšie“, aj keď sa s tým naša myseľ nemusí stotožniť. No na konci, keď sa bude všetko robiť správne, tak bude víťazstvo, tak ako Arjuna, on vyhral na Kurukšetre. My tiež môžeme vyhrať svoju bitku na Kurukšetre. Preto potrebujeme niekoho, kto by nám povedal, kedy sme leniví a kedy si na seba berieme veľa. Odpoveď je taká, že všetko je veľmi individuálne. V princípe, teoreticky, keď si odmyslíme všetky tieto dôležité detaily, je lepšie si vziať na seba viac ako menej, pretože, keď je niečoho viac, to sa vždy cení. Ak môžeme urobiť viac, tak budeme väčšia osobnosť.

Príklad: Čím sa jedno auto odlišuje od druhého? Drahší automobil má viac možností. Čo znamená drahší dom? Viac izieb. Je urobený z kvalitnejších materiálov. A my ako osobnosť máme tiež nejakú hodnotu. Čím viac toho môžeme urobiť, tým budeme mať väčšiu hodnotu, tým viac si nás budú vážiť. Kvalitné fyzické, psychické, duchovné vlastnosti, kvality. Duchovné vlastnosti sú najdôležitejšie, ale fyzické a psychické vlastnosti a kvality sú tiež veľmi dôležité, pretože nám to umožňuje urobiť nejakú službu.

Otázka: Aký je rozdiel medzi impersonalizmom a mayavádou?

Keď to mám tak povedať, tak v tom nie je žiaden rozdiel. Keď to zjednodušíme, tak medzi tým nie je žiaden rozdiel. Keď si vezmeme taký komplexnejší pohľad, tak impersonalizmus je širší pojem ako mayaváda. Pretože, do konceptu impersonalizmu okrem mayavády patrí ešte aj brahmaváda. No opäť, je veľmi zložité rýchlo odpovedať na túto otázku bez toho, že by sme sa zamerali na nejaké širšie detaily a vysvetlili širší kontext. No v princípe sa môžeme na to pozrieť, že je to jedno a to isté. No v skutočnosti to nie je úplne to isté. Mayaváda je to, čo znamená, že sa človek v konečnom dôsledku považuje za Boha. Má svoje predstavy o tom, čo to je absolútna pravda. Brahmavádíni sa nepovažujú za Bohov. Brahmavádíni neosobný aspekt Boha považujú za vyšší ako osobný. Neviem či som vás nepoplietol, alebo poplietol, nie som si istý. Na to by bolo potrebné urobiť špeciálny seminár, aby sme sa mohli orientovať v tých detailoch. Sú dve také veľké filozofické školy, jedna je impersonalizmus, druhá je personalizmus. V impersonalistickej škole je veľa prúdov a smerov a mayaváda je jedným z týchto prúdov. To je najnebezpečnejší smer.

Otázka: Počul som prednášku v ktorej jeden maharádž vyzýval k tomu, aby oddaní prehodnotili trochu svoje extrémistické pohľady a povedal, že v istom zmysle je dobré rozvíjať svoje falošné ego. Ja keď som to počúval, tak sa mi to zdalo extrémne. V akom zmysle je dobré, správne rozvíjať svoje falošné ego?

Ja som tiež počul túto prednášku. Ako to chápať? Pretože v našom chápaní sa musíme zbaviť nášho falošného ega. No ego znamená ja. Je pravé ego a falošné ego. To pravé ego spočíva v tom, že som služobník Krišnu. Pravé ego predpokladá veľmi vysokú duchovnú úroveň.

Napríklad príde prabhu k nejakému oddanému a povie: „Urob niečo“ a on mu na to povie, že nemôže. Keď mám pravé ego, tak to znamená, že som služobník Krišnu a služobník Krišnu môže všetko, pretože Krišna môže všetko. Aj služobník Krišnu môže všetko. Človek hovorí: „Ja nemôžem.“ A čo môžeš? „Nič nemôžem.“

Spomínam si ako v našom chráme maharádž hovoril, že máme oddaného v chráme a nedá sa s nim nič robiť, on bol prezidentom v našom chráme. Je tu oddaný, brahmačarí a on nič nemôže, nevieme čo s ním robiť. Hovorili mu: „Možno by si sa mal oženiť.“ On na to, že či má ísť do máye a že nechce ísť do máye. Ako to vyriešiť? Niečo treba robiť. Môžeš ísť do roboty. Brahmačarí hovorí: „Môžem napríklad rozdávať prasádam na nedeľnom programe. Ak mi dá každý, za každú porciu jedno euro, tak to budem robiť a keď sto krát naložím, tak dostanem sto euro.“

Rozumiete, to bol vtip, nemôžeme to samozrejme robiť, toto rozprával maharádž. Išlo o to, že ten človek nemohol nič robiť a keď nič nemôžem robiť, tak ako môžem slúžiť Krišnovi? Služba predpokladá nejaké konanie a kvalifikáciu. Keď nie je činnosť, nie je kvalifikácia a nie je služba. Niekedy to je tak, že u človeka nie je ani žiadne falošné ego, ani pravé ego, on je impersonalista, nechce nič. Takému človeku je veľmi ťažké vysvetliť, že musí mať myšlienku služobníka, čo je podstata toho pravého ega. V tom momente je potrebné rozvíjať nie to pravé ego, ale to falošné ego. Keď na človeka nefungujú dôvody, že ty si služobník Krišnu a urob toto… Napríklad prabhu dôjde za niekým a povie: „Si Krišnov služobník, tak to urob.“ On povie: „Ja to neurobím.“ Prabhu môže povedať: „Máš na to, alebo nemáš? Si chlap, alebo si slaboch, trapko.“ „Ja nie som žiaden trapko, ja to urobím.“ „Tak dokáž, že nie si slaboch.“ Tak to je to falošné ego. Pretože nemožno zamestnať človeka, cez to pravé ego. Nemá to pravé ego. Lebo keď mu poviete: „Ty si oddaný Krišnu, tak to urob“ a on povie: „Ja to nebudem robiť.“ Vtedy mu môžeme povedať – „ty si pod papučou, ty si slaboch.“ „Čo, ja nie som pod papučou. Čo mám urobiť?“ A začne to robiť.

Nanešťastie je u oddaných často takáto cesta. Že treba použiť takéto metódy a povzbudiť tú inšpiráciu, lebo čo sa týka toho pravého ega, tak sa to nedá. V konečnom dôsledku tou našou úlohou je rozvinúť to pravé ego, ako služobník Krišnu, ale na začiatku sa môže stať, že musíme rozvíjať to falošné ego. Keď človek hovorí: „Ja som chlap, ja som zodpovedný, mám rodinu, som zodpovedný za ženu, deti“, to je falošné ego. No to je dobré falošné ego. Pretože keď si zoberie takúto zodpovednosť a rozvíja sa, tak môže prísť do toho momentu, že ho to napadne, že môže byť služobník Krišnu. Preto niekomu stačí povedať a je služobník Krišnu a niekto potrebuje, aby ho vytrénovala žena. Keď nebudeš robiť v chráme, tak sa budeš rozvíjať ako osobnosť v rodine. Je to normálne, ale v konečnom dôsledku by sme sa mali všetci stať služobníkom Krišnu. Keď vás starší oddaný o niečo poprosí, že máte niečo urobiť, tak vám dáva možnosť rýchlejšie vyrásť.

Otázka: Čo sa tým myslí, pod tým pojmom starší oddaný, služobne, alebo vekom, autorita, zasvätenie?

Je päť kritérií na základe čoho rozhodnúť, kto je starší oddaný a všetko závisí od situácie, v ktorej sa nachádzame. V princípe sa to zadeľuje podľa duchovnej úrovne. Pretože keď hovoríme o oddanom, tak hovoríme o človeku, ktorý je na duchovnej ceste, je na duchovnej úrovni a venuje sa duchovným veciam. Niekto môže byť na vyššej duchovnej úrovni a niekto na nižšej. Ten človek, ktorý je na vyššej duchovnej úrovni je skúsenejší a tým, že je skúsenejší na duchovnej ceste, tak nám môže viac pomôcť na našej duchovnej ceste. To platí v každej situácii, či už sa chcete naučiť jazyk, alebo sa chcete naučiť jazdiť na aute, vždy má ten skúsenejší väčšiu kvalifikáciu vás niečo naučiť. Môžete sa pozrieť na svoju úroveň a pozrieť na úroveň druhého človeka a ten, ktorý je vyššie ako vy, tak je starší oddaný. Je jasné, že niekto môže byť trošku, niekto viac. Treba sa obrátiť na toho, kto má viac skúseností. A to už privedie k tomu, ako si vybudovať reálny vzťah. To je to prvé kritérium. No problém býva často v tom, že ako stanoviť tú svoju duchovnú úroveň a duchovnú úroveň toho druhého. Z formálneho hľadiska to môžeme zadeliť tak, že pokročilejší môže byť ten kto dostal zasvätenie. Ak sa neviete orientovať, kto je na vyššej a nižšej duchovnej úrovni, tak sa pozrite na to, kto dostal skorej zasvätenie. Pretože, keď človek dostane zasvätenie, tak tam je tá rozhodnosť riadiť sa nejakými reguláciami, pravidlami.

Príklad: Dvaja ľudia dostali zasvätenie od jedného maharádža a jeden z nich hovoril tomu druhému, že je od neho starší, ale on mu na to hovoril, že prečo by mal byť starší, veď sme dostali zasvätenie v jeden deň. No maharádž dal najskôr tebe zasvätenie a mne až o desať minút, preto si ty starší. Oddaní majú medzi sebou takú tradíciu, čo rozhoduje o tom to, či niekto dostane zasvätenie. V ISKCONE sa to zvykne robiť tak, že sa hľadí na to, kto dostal prvé zasvätenie. Môže sa to stať tak, že jeden dostane skôr to druhé zasvätenie, no rozhodujúce je to, že starší je ten, kto dostal prvé zasvätenie skôr. Môže mať druhé zasvätenie, ale pozerá sa na to kto dostal skôr prvé zasvätenie. Toto je to druhé kritérium. Ďalšie dôležité, tretie kritérium je administratívne postavenie. Je tu oddaný, ktorý za niečo zodpovedá a keďže je pre nás dôležité kázanie, tak starší je ten, ktorý prebral zodpovednosť v tej oblasti a tej situácii.

Príklad: Dnes dávam prednášku. Z tohto hľadiska to vyzerá, že som ja ten starší a ja rozhodujem o tom, kedy sa dá otázka, kedy nie. No to je iba v tom čase, keď dávam prednášku, keď moja lekcia skončí, tak ja prestávam byť starším. Som starší počas tejto lekcie, v rámci toho, čoho sa tá lekcia týka. Keď skončí lekcia, tak sa starším stane ten, kto zodpovedá za rozdávanie prasádam. Tento starší oddaný môže povedať: „Rozdajte to takto, zavrite okná.“ Pretože, keď tu nebude tento starší oddaný, bude tu chaos a neporiadok. Keď skončí prasádam, tak môže byť ešte kírtan a starší oddaný bude ten, kto je ten kírtan líder povedzme.

Všeobecne je také pravidlo, že je tu chrámový prezident a ten je v princípe starší, môže dôjsť ku mne a povedať, aby som už skončil prednášku. Prezidentovi chrámu môže povedať regionálny sekretár: „Urob to takto a takto.“ A kto je u nás regionálny sekretár? Trilokátma prabhu 🤡, on je teraz starší. A regionálnemu sekretárovi to môže povedať regionálny GBC a to je Bhakti Vaibhava maharádž 🤡. A kto môže povedať teraz Bhakti Vaibhava Maharadžovi? GBC, ktorí sa stretávajú v Mayapure. GBC, ktoré je v Mayapure je najvyšší ISKCONský orgán. Keď prijímame ISKCON, tak prijímame rozhodnutia GBC. GBC, to je taký kolegiálny orgán, ako chcel Šríla Prabhupada a oni rozhodujú o veciach, bavia sa o nich a na základe toho sa rozhodujú rýchlo. O nejakých požiadavkách sa rozhodujú rýchlo a o niektorých pomaly.

Kritéria:

1. Kritérium je duchovná úroveň
2. Kritérium je prvé zasvätenie
3. Kritérium je administratívne postavenie
4. Kritérium je vek oddaného
Keď vidíte fyzicky staršieho človeka, tak on je považovaný za staršieho, pretože má životné skúsenosti. Keď má skúsenosť v živote a v oddanej službe, tak nám môže niečo vedieť poradiť.

5. Kritérium je podľa ášramu

Grihastovia sa vnímajú, že sú vyššie ako brahmačaríni, vánaprastovia sú vyššie ako grihastovia a sannyásíni sú najvyššie zo všetkých. Keď sa bavíme o tom, kto je starší oddaný, tak sa to nemyslí, že ten starší oddaný príde a povie: „Ja som starší a ty ma musíš počúvať.“ Našou úlohou je vidieť staršieho nie v sebe, ale vo všetkých okolo nás. Niečo som tu hovoril o nejakých vonkajších kritériách, no v skutočnosti to nie je správna nálada. Pretože musím hľadať staršieho v druhých a nie v sebe. Pozerám sa a je tu Trilokatma prabhu a je starší odo mňa, je tu aj Jašoda Dulal prabhu a tiež je starší odo mňa, pretože zaujíma nejaké administratívne postavenie na Slovensku a ja nezastávam takúto funkciu. Taktiež Išvara Čandra prabhu je starší odo mňa, pretože je tu dlhšie v chráme. Sú tu ľudia, ktorí majú rodinu a všetci ľudia, ktorí majú rodinu sú odo mňa starší, pretože som brahmačarí. Ja som nikto. Musíme okolo seba hľadať starších a nie pozerať na seba, že sme starší. Pretože duchovný život je o tom, naučiť sa byť žiakom. Keď máme náladu, že sme tí starší, tak sa to nehodí pre duchovný život.

Preto vo vaišnavskej tradícií nazývame všetkých ako prabhu a to znamená pán. Seba nenazývame prabhu, seba nazývame dás a to znamená služobník. Keď sa vás opýtajú ako sa voláte, tak poviete svoje duchovné meno a doplníte dás, alebo déví dásí, keď ste mataji. Ak nemáte zasvätenie, tak poviete som bhakta, alebo bhaktin, ale druhého nazývate prabhu, alebo matadži.

Keď sa pýtate ako rozlíšiť kto je starší, alebo kto nie je starší, tak ten iný druh odpovede je, že všetci sú starší. My sme najmladší. Takáto nálada je najmenej nebezpečná. Pretože v takomto nastavení mysle je menšia pravdepodobnosť, že sa dopustíte chyby a na základe toho utrpíte. Tie kritéria, čo sme tu vymenovali, tie nie sú na to, aby sme my seba zadelili, že podľa akých kritérií som ja starší, ale na to, aby sme sa pozreli okolo seba a na základe akých kritérií, sú tí druhí starší. Tie kritéria nie sú na to, aby som sa ja mohol zadeliť a povýšiť a teraz pozerať na to, že som na základe tohto starší, sú tu na to, aby som zistil, ako sú druhí starší a ja ako som mladší. To že sme mladší, neznamená, že máme byť bojazliví, taký zajačik, že sme mladší oddaní a preto sa vyhýbame zodpovednosti. Pretože v ISKCONE nám netreba ustráchaných zajačikov. Treba oddaných, čo dokážu niečo robiť. Sú to oddaní, ktorí sa snažia zlepšovať a zároveň si vážia druhých. Podstata je v tom, že keď sa považujete za mladšieho, tak sa chcete učiť od druhých. To je tá základná myšlienka. Učíme sa od druhých a prosíme ich, aby nám pomohli, aby sme sa stali silnejšími. Keď rastieme a stávame sa staršími, tak seba viac a viac vnímame v tej nálade, že sme mladší. Pretože, keď vnímame samých seba ako tých, ktorí si hovoria: „Ja tu môžem učiť druhých, pomáhať druhým“, tak sa považujeme za starších a strácame kvalifikáciu. Pretože pýcha prenikla do nášho srdca a pýcha diskvalifikuje.

Preto staršieho oddaného od mladšieho je ľahké odlíšiť. Starší sa k mladšiemu oddanému správa väčšinou s väčšou úctou, ako mladší k staršiemu. To je taký zvláštny paradox. Toto som si všimol ešte v deväťdesiatich rokoch. Všimol som si, že starší oddaní si viac vážia mladších oddaných. Mladší oddaní často kritizujú, že to mohol urobiť tak. Prečo to neurobil hentak, urobil to zle. Starší oddaní to tak nerobia, sú viac tolerantní k nedostatkom toho druhého. Iba vtedy, keď to neprekáža rozvíjaniu hnutiu. Oddaní sa správajú mäkko k druhým vtedy, keď nevidia, že hrozí niečo vo vedomí Krišnu, alebo, že niekto niekomu inému ublíži. Nemajú osobne zlý vzťah. Hľadia vtedy na výsledky, aké to prinesie. Trošku sme to natiahli. No oslobodenie sa už blíži.