„Všetko treba obetovať duchovnému učiteľovi z povinnosti. Obeť však musí byť vykonaná telom aj dušou, nie povrchne s cieľom získať hmotnú prestíž.“

(Śrīla Prabhupāda, SB 7.7.30-31)

Naše náboženstvo vyžaduje istú náladu, ktorá je spontánna a prostá vypočítavosti. Postupne ako človek študuje a praktizuje Gauḍīya vaiṣṇavizmus, začína chápať, že jeho prístup k Bohu je odlišný od všetkých ostatných. Mohli by sme povedať, že Kṛṣṇa je viac než Boh v zmysle, že Boh, Pán Viṣṇu, musí tvoriť a udržovať vesmírny prejav, dozerať nad hriešnymi a zbožnými činnosťami všetkých a upokojovať polobohov v prípade, že nastane nejaký problém (často zabitím nejakého démona). Ale Śrī Kṛṣṇa, Śyāmasundara, sa týmito povinnosťami nezaoberá. On sa iba hrá so svojimi priateľmi, stará sa o kravičky, hrá na svojej flaute a tancuje s gópiami.

V Jeho sídle, Goloka Vṛndāvana, neexistuje vedomie o Kṛṣṇovej božskosti Najvyššieho Pána, čo je najvyššia pozícia vo vesmírnej hierarchii. Kṛṣṇa, Vraja-kumāra, je vnímaný iba ako chlapec zo susedstva, chlapec Nanda bābu, ktorý je tak sladký, ľúbezný, rozkošný a chytrý, že nikto na Neho nedokáže prestať myslieť.

dustyajaś cānurāgo ’smin
sarveṣāṁ no vrajaukasām
nanda te tanaye ’smāsu
tasyāpy autpattikaḥ katham

 

„Drahý Nanda, ako je možné, že sa my ani ostatní obyvatelia Vraji nedokážeme vzdať našej neustálej náklonnosti voči tvojmu synovi? A ako je možné, že aj Jeho to tak spontánne ťahá k nám?“ (Śrímad Bhāgavatam 10.26.13)

Milujú Ho prirodzene bez akejkoľvek vypočítavosti, bez toho aby premýšľali, čo za to pre nich On urobí. Neberú do úvahy žiadne benefity vykonávania zbožných činov, ani to, že budú očistení od hriechov. Nejde im o nič iné, ako o čistú príťažlivosť a láskyplnú náklonnosť. Aby sme mohli vstúpiť do tejto špeciálnej úzkej skupiny – a byť jedným z dedinčanov, ktorí s Gopālom denne prichádzajú do styku – musíme získať špeciálnu náladu čistej lásky, náladu prostú kalkulácií a posilnenú spontánnymi láskyplnými emóciami.

Ten sladký chlapec, Śyāmasundara, predvádzal božské zábavy, aby nám tak ukázal náladu potrebnú na zúčastnenie sa svojho lákavého sprievodu. Klasickou zábavou je Govardhana-līlā. Vrajavāsīovia sa chystali uctievať Indru tak, ako to robili každý rok. Nandov syn (Krišna) však pristúpil k svojmu otcovi, spochybňoval celú udalosť a nakoniec zhodnotil, že je nepotrebná. Ich uctievanie tak Gopāla presmeroval k brāhmaṇom, kravám a k hore, na ktorej sa pásli. „Kravy sú naše bohatstvo,“ vysvetľoval, „a príbytok pastierov je v lese na tých horách. Preto by ste mali uctievať kravy, brāhmaṇov a horu Govardhana.“

Toto vysvetlenie prevyšuje ako formu, tak i vypočítavosť a smeruje priamo k podstate, čistej podstate. Kṛṣṇa vtedy predvádzal svoju zábavu s yajñickými brāhmaṇmi. Vykonali formálne obety vo svätom ohni a odmietli pokornú žiadosť Kṛṣṇových priateľov pastierov. Aké pokrytectvo! Gopāla si pomyslel: „Nechcem, aby sa moji blízki priatelia, Vrajavāsīovia, takto správali.“

Bolo by obtiažne nájsť zo všetkých náboženských obradov taký, ktorý je povrchnejší a formálnejší ako uctievanie elitných polobohov pre osobný zisk, pohodlie alebo status. Uctievanie polobohov neprináša také vedomie, aké priťahuje Kṛṣṇu. Také osoby vo Svojom osobnom sídle neprijme. Iba tie osoby, ktoré sú čisté, milujúce, súcitné, láskavé a nesebecké k Nemu dospejú do Vraja-dhāmu – žiadne iné.

Aby sme rozvinuli tento druh milujúcej oddanej nálady, musíme začať tu a teraz.

Elitárstvo a vypočítavosť v akejkoľvek podobe zabránia vývinu tejto nálady, pretože značia, že taký človek nekoná od srdca.

Naše mravy, nálada a mentalita naznačujú náš smer. Môžeme vidieť, že máme tendenciu ísť nesprávnym smerom. Musíme hľadať symptómy skutočnej oddanosti, prostej všetkej vypočítavosti a pretvárky, a smerovať priamo k čistej oddanej nálade, ktorú vykazoval Śrīla Prabhupāda a všetci tí, ktorí sú na tejto ceste.

Musíme sa vyhýbať každému, kto sa iba pretvaruje.

To však neznamená, že by sme hneď mali zoširoka zovšeobecňovať určité skupiny. Pozerajme sa preto na jednotlivcov, nie celé skupiny.

Vaiṣṇavovia môžu byť ako jednotlivci súdení na základe gurua, sādhua, śāstier a vlastných skúseností a uvažovania. Toto je spôsob, ako otestovať všetko. Týmto spôsobom môžete bezpečne napredovať ďalej.

 

śrutiḥ pratyakṣam aitihyam
anumānaṁ catuṣṭayam
pramāṇeṣv anavasthānād
vikalpāt sa virajyate

 

„Pomocou štyroch druhov dôkazov – védske poznanie, priame vnímanie, tradičná múdrosť a logická indukcia, môže človek pochopiť dočasnosť hmotného sveta, čím sa odpúta od duality tohto sveta.“ (Śrímad Bhāgavatam 11.19.17)

Získať správnu vnútornú náladu vyžaduje slobodnú atmosféru, zbavenú strachu a nadmerného dôrazu na hierarchiu, elitárstvo či na iné vonkajšie aspekty. V opačnom prípade nebudeme schopní  vyjadriť našu oddanosť. Sādhana–bhakti sa nemôže plne rozvinúť bez využitia či prejavenia našich zmyslov. Dokonca aj v regulovanej oddanej službe sa musíme prejavovať, čo potom povedať o spontánnej oddanej službe?

Naše vaiṣṇavské pravidlá a usmernenia nie sú externé, no môžu sa nimi stať pre tých, ktorí majú mentalitu niyamāgraha.

Pravidlá a regulácie nám pomáhajú vstúpiť do čistej bhakti, no môžu byť zneužité v prípade, že má niekto iný cieľ ako prema–bhakti. Takto sa zmenia na prekážky. Vyspelý oddaný všetky pravidlá a usmernenia včleňuje do svojho praktizovania, pretože si ich už osvojil. Prirodzene sa vyhýba hriešnym činom a intenzívne káže a vykonáva bhajan, pretože je silne priťahovaný k oddaným činnostiam. Tieto pravidlá a regulácie nie sú externé, keďže zahŕňajú bhakti-aṅgy dané Śrīla Rūpa gosvāmīm, ale začiatočníci ich často nasledujú mechanicky.

Indra bol Gopālovi nadradený vzhľadom k formálnej vesmírnej hierarchii, pretože Gopāla bol iba pastierik. Gopālajī skutočne nemá rád tieto druhy vypočítavosti. Chce sa iba hrať so svojimi milujúcimi priateľmi a mať s nimi vzájomné výmeny. Indra onedlho pochopil, že Gopāla nebol žiaden obyčajný chlapec, a vo Vṛndāvane sa status meria láskou. Chudák Indra mal, žiaľ, veľmi málo lásky. Preto keď potom vkročil do arény lásky, Vraja-dhāmy, jeho status zaznamenal výrazný pokles – z vrcholu až na úplné dno.

Hoci bol Indra vesmírnou celebritou, nebol úspešný vo Vraji kvôli svojmu nedostatku podstaty. Nedokázal Kṛṣṇu uznať ako najvyššieho príjemcu všetkého uctievania, videl Ho iba povrchne ako dedinského chlapca. Preto Pána opomenul a snažil sa blokovať ostatných, ktorí Ho milovali, pomocou prívalov dažďa.

Vedomie vodcu – celebrity

Tzv. vedomie celebrity sa rozvíja u nasledovníkov, ktorí sa zameriavajú viac na vonkajšie znaky duchovného vodcu, než na jeho duchovnosť. Tieto vonkajšie znaky môžu zahŕňať āśram, reputáciu, charizmu, národnosť, bohatstvo, hmotné nadanie, veľké množstvo nasledovníkov, hmotné vzdelanie či pozíciu v inštitúcii. Zameriavanie sa na tieto vonkajšie znaky zvykne plodiť nedbalosť a neúctu k ostatným oddaným alebo ne-celebritám. A to je iba jedným z jeho škodlivých aspektov. Takíto duchovní vodcovia sa potom stanú pre svojich nasledovníkov skôr populárnymi hviezdami než sādhuami. Ich žiaci sú väčšinou zasnívaní začiatočníci. Tento fenomén sa vyznačuje napríklad tým, že takýto vodca-celebrita sa veľmi nestará o nikoho iného, než o vlastných nasledovníkov či aspoň potenciálnych nasledovníkov. Takisto ani jeho nasledovníci sa nestarajú o nikoho iného než o svojho vodcu-celebritu. (1)

Prijímanie nasledovníkov má svojim spôsobom veľmi sladkú chuť – ale to aj cukor, ktorého nadmerné množstvo môže vyvolať hyperglykémiu alebo cukrovku. Śrī Caitanya Mahāprabhu zahŕňa „nasledovníkov“ do svojho zoznamu vecí, ktoré zavrhuje, na dhanaṁ na janaṁ na sundarīṁ kavitāṁ vā, keďže poznal ich možné nepriaznivé účinky. Niektorí vodcovia však prijímajú nasledovníkov bez ohľadu na to, že ich vzťah je povrchný. Niekedy si dokonca robia reklamu, aby si ich získali. Vo vážnych prípadoch sa môže takýto vodca-celebrita emocionálne pripútať k týmto vzťahom, a nebude schopný sedieť pokojne a načúvať či meditovať.

Musí predsa pokračovať v registrácii čerstvých regrútov. V takomto scenári je v popredí forma, kdežto podstata zostáva nepotrebná.

Tento scenár má početné následky, ktoré dusia duchovný život. Mali by sme preto dávať pozor, aby sme do tejto pasce nespadli.

Jednou nevýhodou je, že duchovný vodca môže byť závislý na uctievaní od svojich nasledovníkov, a môže toto uctievanie vnímať ako známku svojej duchovnej pokročilosti. Preto nevidí dôvod, prečo by sa mal usilovať o hlbší pokrok v duchovnom živote, a stáva sa tak pyšný a samoľúby.

Avšak mali by sme si dávať pozor, aby sme si túto chybu u ostatných len nedomýšľali a nedopúšťali sa tak priestupkov. Ďalšou nevýhodou je správanie jeho začiatočníckych nasledovníkov, ktorí sú svojím vodcom-celebritou opojení. Vnímajú ho ako objekt všetkej svojej pozornosti a často s ostatnými kolidujú v snahe mu slúžiť. Mám veľa osobných skúseností s takýmto jednaním, ako i mnohí ďalší.

Nasledovníci mu niekedy nezdravým spôsobom prenechajú všetku zodpovednosť za ich životy a potrebujú jeho povolenie na všetko, čo robia. Toto ich spútava a zaslepuje, pretože nevyužívajú svoju inteligenciu. To má za následok, že vedomie celebrity súvisí s autoritárstvom.

Takáto zaslepená autoritárska nálada potom pomaly prechádza aj na miestnych vodcov, ktorí očakávajú od svojich podriadených rovnaké správanie.

Uvediem príklad tohto sklonu:

Pred mnohými rokmi mal jeden brahmacārī ťažkosti, a jeho chrámový vodca mu poradil, aby sa oženil. Brahmacārī súhlasil a spomenul istú mladú dámu v kongregácii, ktorá sa mu zapáčila. Vodca sa zarazil akonáhle započul jej meno: „Ale nie! Ona je sotva oddaná. Nie je tá pravá. V chráme je jedno dievča, ktoré by bolo pre teba oveľa vhodnejšie!“

Oddaný sa ho potom opýtal: „A čo moja pripútanosť k tej druhej dievčine?“

„O to sa neboj,“ smelo odvetil jeho vodca, „úplne na ňu zabudneš.“

Brahmacārī tento nápad prijal a súhlasil, že sa stretne s tým dievčaťom v chráme. Ona však na druhej strane nebola pripravená niekoho si vziať. Chrámový vodca ju však presvedčil, aby sa za neho vydala, a zariadil, aby sa táto dvojica začala stýkať. O pár mesiacov sa vzali.

Muž dychtil po milostnom vzťahu, no dievčina bola stále zvyknutá na život v celibáte. (2) Mužovo ego bolo rozdrvené po tom, čo boli jeho romantické snahy odmietnuté. Odradený z manželstva vycúval a začal sa stretávať s tou mladou dámou z kongregácie. Jeho novomanželka bola prirodzene znepokojená a odišla do inej komunity, aby si zachovala pokoj v duši.

Taký je život pre ľudí, ktorí prenechajú svoje myslenie ostatným.

Mužova počiatočná intuícia bola správna: On a jeho žena z kongregácie sú spolu dodnes.

Duchovná autorita má cenu iba v prípade, že je využitá správne. Môžeme získať dobré rady od odpútaných a múdrych osôb, ale stále musíme v živote robiť naše vlastné osobné rozhodnutia. Autoritársky systém však, žiaľ, nepodporuje ľudí v tom, aby robili vlastné rozhodnutia.

Vráťme sa opäť k problému celebrít. Dynamika tých, ktorí nie sú považovaní za celebrity, je obrátená. Trávia mnoho času radením ostatným alebo ich trénovaním, no len veľmi zriedkavo sú vnímaní ako dôležití alebo prepojení s Pánom. Často ich ľudia berú za samozrejmosť. Skôr či neskôr potom môžu tiažou ich druhotriednej úrovne tiež zatúžiť po statuse celebrity. Prípadne môžu byť odradení a nepokúšať sa už kázať a viesť ostatných. Môžu však prežiť, keď budú navštevovať alebo bývať na miestach, kde je ich snaha docenená. Stále však toto prežitie vyžaduje pokoru a odhodlanie. Osoby, ktoré si ich vážia, sú väčšinu vyspelé a naučili sa vidieť skrze silné svetlá reflektorov na začiatočníckom pódiu spoločnosti.

Výsledkom je, že necelebritní kazatelia, ktorí v kázaní pokračujú rok, čo rok, môžu rozvinúť zbožné vlastnosti zameriavaním sa na to, čo leží pod povrchom. 

A, aby to dokázali, musia vidieť Pánovu pomocnú ruku v ich situácii. Napokon môžu takisto získať nasledovníkov. Žili mnohé roky bez zvuku fanfár a preto od nich nie sú závislí, a je menšia pravdepodobnosť, že nimi budú ovplyvnení.

A čo duchovní vodcovia, ktorí sú prirodzene charizmatickí a nestali sa celebritami, tým, že nepadli za obeť ich vlastnej hmotnej túžbe? Čo s nimi? Nie sú sādhuovia? Áno, sú to sādhuovia. K zvukom fanfár nie sú priťahovaní a ani nimi nie sú ovplyvnení. Snažia sa im skôr vyhýbať, ako je to len možné. Vyhýbajú sa svetlám reflektorov a tlačia dopredu ostatných. Povzbudzujú tak svojich nasledovníkov v tom, aby rešpektovali a nechali sa viesť aj inými kvalifikovanými vaiṣṇavami. Fanfáry znášajú a snažia sa rozfúkať iskru dospelosti, triezvosti a vyrovnanej úcty ku všetkým. Ich duchovní bratia si ich vážia a často ich môžeme vidieť v priateľských situáciách.

Je pravda, že zasnívaní nasledovníci tu budú vždy, pretože každý začína na úrovni začiatočníka.

Povinnosťou duchovných vodcov je však stanovením jasných pokynov minimalizovať mylné predstavy a zlé chovanie, a to v čo najväčšej miere. Takto môže vzplanúť duchovný život v srdciach svojich nasledovníkov.

Vedomie seba

Hoci oddaný môže vykonávať sādhanu,  kázanie alebo rôzne druhy služby nasilu, nikdy neurobí veľký pokrok na ceste bhakti, ak sa nevzdá tzv. „vedomia seba.“ Vedomie seba znamená: „V strede všetkého som ja – nie Kṛṣṇa.“

Kṛṣṇa je nad-subjekt a všetko ostatné je objektom Jeho potešenia, preto je On ten jediný, kto si zaslúži byť v centre.  My ostatní figurujeme ako postranné objekty, ktoré spolu spolupracujú s cieľom Ho uspokojiť. Tomu, kto si je vedomý Kṛṣṇu, sa toto usporiadanie páči a cíti sa nepríjemne, ak je zmenené. Neberie sa príliš vážne a ani sa necíti pyšný. Skôr sa cíti bezmocne a vždy závisí na Pánovi, čakajúc na to, čo je Jeho plánom.

Niekde som čítal, že najvýznačnejší motivačný faktor je pre človeka jeho túžba stať sa hrdinom. Zasiahlo ma to. Neviem povedať či je to pravda alebo nie. Určite to, ale musí byť jedným z hlavných motivačných faktorov konania ľudí. Je celkom prirodzené chcieť byť v práve a byť cenený za pomáhanie ostatným. Táto túžba môže vyústiť až do bodu, keď je nadmerná a človek potom chybne posudzuje situácie, spôsobuje ostatným nešťastie či dokonca podvádza, aby bol vnímaný ako hrdina. V tomto prípade by do stredu umiestnil seba – a nie Kṛṣṇu.

Každý má svoj štandard v tom, ako jedná s ostatnými. Niekedy je skôr liberálny a inokedy zas striktný. Tieto rozhodnutia oddaný zakladá na tom, čo bude gurua a Kṛṣṇu tešiť najviac, v snahe ovplyvniť ostatných, aby sa stali oddanými Kṛṣṇu. Vtedy je Kṛṣṇa ich stredobodom. Pohnútky nejakej osoby môžeme spozorovať, keď sa s ňou budeme nejaký čas stýkať. Môžeme napríklad spozorovať, že majú iné kritéria či dôvody k svojim rozhodnutiam. Môžu byť kýmkoľvek, len, aby vyzerali dobre v očiach ostatných. Je to jemná no škaredá anartha. Prílišné zaoberanie sa vlastnou reputáciou môže človeka odvrátiť od oddanosti.

Je lepšie milovať Boha, hoci aj s tým, že si o vás ostatní myslia niečo zlé – než mať dobrú reputáciu bez lásky k Bohu.

To však ešte neznamená, že milovať Boha a zároveň mať dobrú reputáciu nie je možné. Opäť hovorím: Mali by sme svoj zrak uprieť viac na seba a sledovať skôr vlastné anarthy než anarthy ostatných. V minulosti som videl reformátorov, ktorí veľmi silno kritizovali ostatných, no na svoje vlastné srdcia svojím nadaním kritizovať nemrhali. Reformátori by sa mali zreformovať aspoň do takej miery, do akej sa snažia zreformovať ostatných. Udržať si Kṛṣṇu v stredobode svojho záujmu je možné len v prípade, že sme plne ponorení do oddanej služby, ktorá zahŕňa láskyplné myšlienky a pocity k Nemu. V tomto ohľade nemôžeme nikdy zájsť až príliš ďaleko.

„Pokiaľ myseľ nebude naplnená myšlienkami o Kṛṣṇovi, pocitmi voči Kṛṣṇovi a túžbou Kṛṣṇovi slúžiť, zostane plná hmotných činností.“ (CC Madhya, 13.138, význam)

Keď sa načúvaním o Pánovi a spievaním Jeho svätých mien ponoríme hlbšie do nášho srdca, zbavíme sa všetkých pochybností a rozvinieme vyššiu chuť opäť prebudiť náš spiaci vzťah s Pánom – to je  najvznešenejšia metóda. Do určitej miery sa jednak snažíme o nesebecké odovzdanie sa, čím sa z nás stanú duté flauty, na ktorých môže Pán vo Svojich rukách hrať – a jednak sa naše srdcia naplnia božskou láskou a budeme fixovaní v našej skutočnej pozícii ako objekty, ktoré si nad-subjekt, Śrī Kṛṣṇa, užíva.

Otázky a odpovede

O.: A čo fakt, že nemôžeme imitovať rāganuga-sādhanu, ale najprv vykonať vaidhi-sādhanu, v ktorej sú naše činy vypočítavé?

Odp.: Nikomu neodporúčam, aby falošne imitoval vznešené úrovne bhakti. To by sa nikdy robiť nemalo. Spontánna oddanosť je však naším najvyšším cieľom a mala by byť, preto vždy uchovaná v popredí pred nami. Atmosféra či mravy našej Spoločnosti by navyše mali napomáhať v spontánnej oddanosti, ako je to len možné. Samozrejme za predpokladu, že sa nebudú odchyľovať od prístupu našich obozretných a úctivých ācāryov.

Myslím si tiež, že dokonca aj vaidhi-bhakti prosperuje viac v spojení s láskou, slobodou a priateľstvom.

Kdežto elitárstvo, prílišný dôraz na hierarchiu, osobné agendy a vyhľadávanie pohodlia či statusu neprinášajú tú správnu atmosféru, ktorá by priťahovala Kṛṣṇu alebo hocijaký druh oddanosti ku Kṛṣṇovi.

Pojem „vypočítavý“ môžeme vidieť v rôznych smeroch. Ja tým nemyslím jednoduchých a úprimných oddaných, ktorí začínajú praktizovať a snažia sa, preto o niečo mechanicky. To je nevyhnutné, keďže na začiatku každého procesu je potrebný tréning, ktorý si do istej miery vyžaduje mechanické opakovanie – tak, ako, keď niekto začne hrať na gitare. Musí trénovať stupnice a pozície akordov, a tak sa mu vytvoria na rukách mozole. Nie je však nevyhnutné začať vykonávať bhakti s vypočítavosťou, aspoň, teda nie s takou, ktorú som popisoval v predošlom odstavci.

O.: A čo niekto, kto ešte nie je spontánny, ale nasleduje pravidlá s vierou?

Odp.: To je v poriadku. Dá sa to robiť s láskou pre duchovného učiteľa s konečným cieľom milovať Pána. Takýto verný oddaný sa vyhýba osobným pohnútkam a pripútanosti k čomukoľvek vonkajšiemu. Otázkou, teda nie je či nejaký oddaný je, alebo nie je rāsika, ale to, či je alebo nie je otvorený, úprimný a bez vlastných motívov. Śrīvāsa Ṭhākura, Murāri Gupta, Anupama, Vanamālī Ṭhākura, Garuḍa Paṇḍit, Paramānanda Purī a nespočetne mnoho ďalších sú v nálade aiśvarya, hoci sú vznešení osobní spoločníci Śrīman Mahāprabhua. Samozrejme, že, keby sme mohli hociktorého z nich stretnúť a získať jeho milosť a pokyny, tak by sa nám celkom dobre darilo. Nikdy by sme nemali znižovať či neuznávať tých, ktorí sú v aiśvarya-bhakti. Takí pokročilí nie sme. Ani tí, ktorí sú skutočne rāsika-bhaktovia sa tak nesprávajú, pretože sú hlboko pokorní.

Na záver len povedzme, že všetci tí, ktorí verne nasledujú zásady bhakti bez akýchkoľvek vonkajších či vypočítavých motívov a nezameriavajú sa na svoju pozíciu, sú hodní našej úcty. Mali by sme bažiť po ich spoločnosti.

O.: Sú naše pravidlá a usmernenia externé alebo nie?

Odp.: Nie, ale môžu sa nimi stať v prípade, že má niekto mentalitu niyamāgraha. Pravidlá a regulácie nám pomáhajú vstúpiť do čistej bhakti, môžu však byť zneužité a transformované v prekážky. Neskôr už pokročilejší oddaný všetky regulácie a pravidlá zahrnie do svojho praktizovania, pretože si ich už osvojil. Prirodzene sa vyhýba hriešnym činnostiam a intenzívne káže a vykonáva bhajan, pretože je silno priťahovaný k oddaným činnostiam. Takže pravidlá a usmernenia nie sú externé, pretože zahŕňajú bhakti-aṅgy spomenuté Śrīlom Rūpom gosvāmīm, no často sú nasledované začiatočníkmi mechanicky. To sa aj očakáva.

1. Pozn. red. – Aj v dnešnom fungovaní ISKCON-u vidíme, že väčšina guruov si presadzuje vlastné agendy, ktoré im vyhovujú. Ich žiaci lákajú nových bhaktov práve k ich guruovi, o iných oddaných, ako svojich duchovných bratov sa príliš nezaujímajú, a to platí aj pre guruov. Čo čakať od guruov, ktorí sú impersonálni aj k vlastným žiakom, ktorých majú častokrát stovky a tisícky a ich vzťahy sú väčšinou iba formálne? V managerskej línii prevláda zas deviácia zonálnosti.

2. Pozn. red. – Grihasti žijú v rodinnom živote, kde majú dovolené regulovaným spôsobom si užívať zmysly a myseľ. Čo sa týka sexu, je tým myslený sex za účelom počatia potomkov, ktorých budú viesť na ceste späť ku Krišnovi, čo je povinnosťou všetkých rodičov. Aj, keď je táto filozofia veľmi jasná, spomínam ju z dôvodu, že deviácie v ISKCON-e na Slovensku zašli až tak ďaleko, že sa začali šíriť prekrúcania filozofie v zmysle, že sex môžu mať grihasti aj mimo plodenia detí. Obzvlášť znepokojivý je fakt, že tieto deviácie v tichosti tolerovali a tutlali aj členovia manažmentu ISKCONu. Dôvod je prozaický. Veľká časť grihastov, ktorí sú produktmi neosobnej inštitúcie, nie sú na úrovni, aby dokázali túto reguláciu držať. Súvisí to s celkovým duchovným pokrokom, ktorý je zamrznutý už takmer na začiatku. O tom v podstate pojednáva táto kniha. Títo nešťastníci musia teda žiť v neustálej pretvárke. Na jednej strane sú zasvätení oddaní, ktorí by mali papierovo všetko dodržiavať, na druhej je však holá a bolestivá realita. Tí charakternejší si to vedia priznať, ale tí bez chrbtovej kosti radšej prekrútia filozofiu, aby nemuseli mať výčitky. O to prekvapujúcejšie je potom zistenie, koľko ďalších papierovo pokročilých oddaných im takéto správanie kryje. Pre účely vlastných politík sú ochotní zájsť až takto ďaleko, ale verejne svoju filozofiu prezentovať sa boja. Je pravda, že duchovný učiteľ môže za istých okolností dovoliť poklesnutému žiakovi v istej miere aj nedovolený sex v rámci manželstva, ale toto je krízová situácia a nie štandard. Robí to, preto, že keď už takéhoto nekvalifikovaného žiaka prijal (o kvalifikácii gurua tu písať nebudeme), je lepšia varianta, aby to porušoval s dovolením gurua, ako tajne, keďže každopádne to porušovať bude. Podobný príklad pravdepodobne popisuje aj autor knihy na tomto príklade, keď spomína „milostný život“. Pokiaľ tým bola myslená sexualita za účelom plodenia dieťaťa a oddaná na to nebola pripravená, tak buď jej chýbalo filozofické pochopenie toho, že takýto sex nie je porušením celibátu – brahmačarya alebo mala iný mentálny problém.