Bhagavad-gíta. 3.29
prakṛter guṇa-sammūḍhāḥ
sajjante guṇa-karmasu
tān akṛtsna-vido mandān
kṛtsna-vin na vicālayet
Synonyma
prakṛteḥ — hmotnej prírody; guṇa — kvalitami; sammūḍhāḥ — oklamaní stotožňovaním sa s hmotou; sajjante — zamestnávajú sa; guṇa-karmasu — hmotnými činmi; tān — títo; akṛtsna-vidaḥ — ľudia s chabými vedomosťami; mandān — leniví v sebarealizácii; kṛtsna-vit — ten, kto nadobudol skutočné poznanie; na — nie; vicālayet — znepokojovať.
Preklad
Nevedomí ľudia, pomýlení kvalitami hmotnej prírody, sa plne zamestnávajú hmotnými činnosťami a lipnú na nich. Múdry človek by ich však nemal znepokojovať napriek tomu, že ich konanie je pre nedostatok vedomostí nižšej povahy.
Význam
Nevedomí ľudia sa falošne stotožňujú s hrubým materialistickým vedomím, a preto je ich myseľ plná rozmanitých dočasných označení. Hmotné telo je dar prírody a ten, kto je príliš spútaný telesným vedomím, sa nazýva manda, alebo lenivý človek bez poznania o duši. Nevedomí ľudia sa vyznačujú tým, že nerobia žiadny rozdiel medzi svojím telom a vlastným „ja“, že sú pripútaní k tým, s ktorými ich spájajú rodinné zväzky, že krajinu, v ktorej sa narodili, považujú za úctyhodnú a že si myslia, že náboženské obrady sú konečným cieľom. Spoločenská, národnostná a altruistická práca je jednou z činností takýchto materialisticky založených ľudí. Očarení týmito pojmami sú aktívni vždy na hmotnej úrovni. Duchovná realizácia je pre nich mýtom, a preto ich nezaujíma. Takéto nevedomé osoby niekedy dávajú prednosť základným morálnym zásadám, ako je nenásilie a iné druhy dobročinnosti. No, tí, ktorí poznajú zásady duchovného života, by nemali znepokojovať tieto hmotne orientované osoby. Vtedy je lepšie v tichosti si plniť svoje duchovné povinnosti. Nevedomí nedokážu oceniť aktivity určené pre potešenie Śrī Kṛṣṇu, a preto nám Kṛṣṇa radí, aby sme ich nerušili a nestrácali tak drahocenný čas. Pánovi oddaní sú však láskavejší než samotný Pán, pretože chápu Jeho úmysel. Vystavujú sa všemožnému nebezpečenstvu, keď sa obracajú na nevedomých ľudí, aby ich zamestnali v oddanej službe, ktorá je pre človeka absolútne nevyhnutná.
Seminár
Je to zaujímavý verš a v tom význame sa hovorí, ako postupovať pri ľuďoch, ktorí si počínajú nesprávne. Ako si počínať s ľuďmi ktorí si vedú nesprávne?
Publikum: No, nie je to až tak náročné, proste si ich nemáme všímať, podľa tohto verša.
Surdas das prabhu: Krišna odporúča neznepokojovať takýchto ľudí, ale Šríla Prabhupáda vysvetľuje, že oddaní idú ešte ďalej, sú milostivejší a navrhuje s tým niečo robiť. Preto treba mať na zreteli tieto dva pohľady, tieto dve perspektívy, aby sme vedeli ako postupovať v rozličných prípadoch. Možno sa zdá, že je tu nejaké protirečenie, ale v skutočnosti, tu o žiadne protirečenie nejde.
Poviem vám tri základné metodiky, ako možno vplývať na človeka. Tieto metodiky sa týkajú bežných situácií denného života a nebudeme sa baviť o tom, že ľudia budú na sto percent plniť to, čo od nich chceme. Tieto metodiky je treba poznať, pretože pomôžu človeku nie len na sankírtane, ale pomáhajú aj v bežnom živote, v práci, v rodine.
Tri základné metódy:
1. Metóda na základe rozhovoru, pomocou slov
Ak vidíme, že si niekto neplní svoje povinnosti, tak v súvislosti s touto metodikou treba urobiť čo? Obvykle človek niečo povie tomu druhému, aby sa napravil. No on sa môže nahnevať, alebo uraziť. V takejto podobe sa to môže prejavovať ako kritika. Toto je ten prvý prípad, keď si niekto nerobí svoje povinnosti, môžeme na neho kričať, môžeme mu začať vyčítať prečo si tie povinnosti neplní. Z týchto troch metód ako vplývať na človeka je táto najslabšia. Obvykle sa človek mení, keď mu niečo hovoria, iba v jednom prípade. V akom?
Publikum: Keď ho chvália, keď sa on sám pýta, keď je dostatočne pokorný, keď je to niečo, čo ho zaujíma.
Surdas das prabhu: Keď to máme zhrnúť do jedného bodu, tak je to veľmi vysoká kvalifikácia toho, kto počúva. Buď sa sám pýta, alebo ho to zaujíma, alebo sa chce sám zmeniť, alebo je rozumný. To o ňom hovorí to, že má vyššiu kvalifikáciu. Aj tak platí, že je ľuďom zložité zmeniť sa na základe slov, ktoré im povie niekto iný. Neskôr sa pokúsim vysvetliť, prečo je to tak. Vy zatiaľ môžete porozmýšľať nad tým, prečo to tak je, že keď niekomu niečo poradíte, prečo sa človek nezmení.
2. Metóda na základe konania
Ukazujete mu ako to treba robiť, nie len hovoríte, ale aj ukazujete a konáte tak, ako chcete, aby konal. Táto metóda je oveľa efektívnejšia ako tá predchádzajúca o ktorej som hovoril. Už nehovoríte človeku čo má robiť, ale ukazujete, ako sa to má robiť. Spolu s ním sa snažíte niečo urobiť.
Príklad: Napríklad prabhuovi veľmi záleží na sankírtane. A môže povedať: „Prečo nechodíte na sankírtan, veď Šríla Prabhupáda chcel, aby sme chodili na sankírtan“ – a čo je výsledkom toho, keď to takto povieme? Iba tí najrozumnejší, iba tí, ktorí majú najvyššiu kvalifikáciu to urobia. No, keď pozmeníme trošku ten spôsob, urobíme to tak, že treba ísť na sankírtan, idem ja a ty poď so mnou. Vtedy sa tie šance zvyšujú. Človek môže povedať, že zajtra nemôže, no ten čo chce, aby to urobil sa ho opýta, kedy mu to vyhovuje. Naplánujú to a pôjdu spoločne. Človek pôjde ľahšie na sankírtan, keď s ním pôjde niekto druhý. Zmysel je v tom, že vždy môžeme niečo povedať a zároveň aj niečo urobiť, ísť príkladom. Spolu sa to urobí lepšie, ako poslať jedného človeka, aby to urobil.
Rozdiel medzi prvým a druhým spôsobom: Aký je rozdiel medzi tým prvým a druhým spôsobom, medzi, v prvom prípade čisto slovami a v druhom prípade aj s konaním? Rozdiel spočíva v kvalifikácii toho, kto hovorí a toho, komu sa to hovorí.
Keď niekto hovorí druhému, aby to urobil, tak na to treba najmenšiu kvalifikáciu. Na to, aby niekto niečo urobil, keď mu to niekto druhý hovorí, na to treba tú najväčšiu kvalifikáciu.
Príklad: Človek fajčí a hovorí druhým, že nemôžu fajčiť. U neho je najmenšia kvalifikácia, pretože sám fajčí. No, keď ten človek, ktorému sa to hovorí má vysokú kvalifikáciu, tak môže povedať, áno máš pravdu a prestane fajčiť. Táto metodika funguje iba vtedy, keď ten komu sa to hovorí má veľmi veľkú kvalifikáciu.
Otázka: Ja by som sa predsa len ešte vrátil k tej kvalifikácii toho počúvajúceho, lebo jedna vec je povedať áno má pravdu, fajčenie je zlé, ale neprestane. Je si síce toho vedomý teoreticky, že to je zlé, ale nemá vôľu. Je možné, že sa niekto iba na základe pokynu vzdá toho zlozvyku?
Áno. Ja to ešte rozoberiem. Na to aby to takto fungovalo treba jednu podmienku. Ten, kto sa má zmeniť, musí mať veľmi vysokú kvalifikáciu. Ak má malú kvalifikáciu, môžete mu hovoriť čo chcete, nezapôsobí to, nebude to mať na neho vplyv.
Príklad: Stalo sa mi to, keď som mal desať rokov. Išiel som do školy, bolo asi sedem hodín ráno. Oproti mne išiel alkoholik a fajčil. Povedal mi: „Chlapče stoj!“ A ja som zastavil. Opýtal sa ma: „Fajčíš?“ Ja som odpovedal: „Nie.“ On mi na to povedal: „Nefajči!“ Tak som nad tým rozmýšľal a pokračoval na ceste do školy. A on zrazu zakričal: „Stoj! Piješ?“ Ja som si pomyslel: „Som malý chlapec, idem do školy, ja nefajčím a ani nepijem.“ Odpovedal som: „Nepijem.“ A on odpovedal: „Nepi!“ Po ceste do školy som sa nad tým zamýšľal. On vie, čo to znamená fajčiť a vie, čo to znamená nefajčiť. Vie, čo znamená piť a vie, čo znamená nepiť. Už vtedy som pochopil, že sa zaplietol do nejakej pripútanosti, vie to, ale nevie si to odrieknuť. On z tej hlbokej studne kričí – „Nelez sem!“ Rozmýšľal som nad tým a ďakujem mu. Vystrašil ma. Premýšľal som nad tým, že treba jeho slová počúvnuť. Na základe tohto som sa rozhodol, že nebudem fajčiť, ani piť. Pretože ten človek, ktorého som ako desať ročný stretol, na mňa silno vplýval. Pochopil som, že sa nechcem stáť niekým, kto bude napitý chodiť po ulici, bude zastavovať chlapcov a kázať im, aby nepili a nefajčili.
Nie je to kvalifikácia toho kto hovorí, ale toho kto počúva. On nemôže svoju kvalifikáciu potvrdiť činnosťou a povedať, poď nebudeme fajčiť, nebudeme piť. On už je závislý alkoholik, on bude piť. No, ak má človek rozum, tak ho to môže podnietiť k správnemu kroku. No toto funguje iba v prípade, keď ten komu to hovoria má vysokú kvalifikáciu. Ak má malú kvalifikáciu, tak to nezaberie. Na tej druhej úrovni o ktorej sme sa bavili, pri to druhom spôsobe, tam je nutná menšia kvalifikácia toho, kto počúva a vyššia toho, kto hovorí. Tomu už nestačí, aby len povedal, ale už to musí aj urobiť. Nestačí mu povedať, len nefajči a nepi, musí tiež nefajčiť a nepiť. Toto je efektívnejšia taktika.
Tou prvou taktikou môžeme ovplyvniť možno maximálne desať ľudí zo sto. Keď zapojíme aj tú činnosť, tak povedzme môžeme ovplyvniť možno štyridsať ľudí zo sto. Keď niečo hovoríte človeku a vidíte, že to nerobí, tak čo treba urobiť? Treba začať svojimi aktivitami ukazovať, ako to robiť. Pretože, ak to ukazujete, tak je pre toho druhého človeka ľahšie urobiť to.
Príklad: Sú ľudia, ktorí sa chcú postiť na ekadaši, no pre niekoho je to náročné. V novembri bude Bhišma Pančaka ekadaši a treba sa tam postiť štyri dni. Niekto môže byť nadšený touto myšlienkou, postiť sa štyri dni, no môže sa mu to zdať ťažké. Obvykle sa oddaní podporujú, poďme do toho spolu, budeme sa postiť spolu, pretože spolu sa to robí ľahšie. Ak chcete, aby sa vaše dieťa naučilo umyť podlahu, alebo vyniesť smeti, alebo chcete, aby vaša žena niečo robila, alebo aby váš muž nerozhadzoval ponožky po byte, je treba to začať robiť spoločne. Treba spolu umyť podlahu, vyniesť smeti. Robiť spoločne veci, čo sa nám samotným robia ťažko. Táto druhá metóda je ľahšia pre toho, kto to má urobiť a ťažšia pre toho kto chce, aby sa to urobilo.
3. Metoda na základe chuti
Je to najsilnejšia metóda. U človeka, ktorý funguje na princípe chuti, je najväčšia kvalifikácia. Človek, ktorý má takúto maximálnu kvalifikáciu, tak on obvykle nekáže. Ovplyvňuje ľudí na základe svojho vnútorného stavu.
Príklad: V škole si pamätám na deti, ktorým sa nepáčilo učenie a boli tam aj deti, ktorým sa páčilo učenie, boli veľmi múdri. Dalo sa pozorovať, že keď sa dieťa dostane do skupiny detí, ktorým sa páči učiť, tak ich to tiež začína vťahovať do toho procesu a taktiež sa začínajú dobre učiť. Pamätám si ako sme sa učili programovanie. Učili nás tam programovať. Bolo to nudné. Učiteľka to vysvetľovala, ale bola to nuda. No dvom deťom sa páčilo programovať. Jeden z nich prišiel, pozri čo som urobil, aký program som napísal a druhý na to – pozri čo som zas ja napísal. Oni si to začali navzájom komentovať a začali riešiť aj tú látku, ktorá sa v škole neučila. Deti, ktoré sa s týmito deťmi stýkali, tak tým sa to začalo páčiť tiež. Nehovorili im, aby sa učili. Im to bolo jedno. Pre nich bolo dôležité, že v tom majú chuť a takýmto spôsobom vplývali na tie deti.
Každý človek má nejakú chuť, niečo ho priťahuje, na základe tej chuti. Keď človek cíti od druhého, že v tom má chuť, tak to chce vyskúšať tiež. Ak niekto vytiahne nejakú sladkosť, tak aj druhým sa na to začnú zbiehať sliny. Nemusí im hovoriť, že to musia zjesť.
Samotná chuť je dostatočná na to, aby človek pedagogicky vplýval na druhého, aby sa zmenil.
Príklad: Raz mi jeden kamarát, oddaný hovoril historku o otcovi. Bolo treba opraviť auto, ten jeho otec sa stretol s druhým človekom a povedal mu, že treba opraviť auto. Počas toho, ako opravoval auto, tak mu hovoril – Haré Krišna, Haribol. Ten otec, toho oddaného, ktorý nebol síce oddaný, ale učil sa od toho oddaného, čo opravoval autá bol nepriateľský k oddaným, ale začal tiež hovoriť Haribol. Ten mladý oddaný hovoril, že keď povedal otcovi, že treba chantovať Haré Krišna, tak to nerešpektoval. No, keď to povedal iný oddaný, ktorý v tom mal väčšiu chuť, tak sa niečo zmenilo.
Raz som bol spolu s jedným maharádžom. Bolo to skoro ráno. Maharádž sa zrazu pustil do japy a všetci čo boli v miestnosti, tak začali taktiež spievať japu. Maharádž nehovoril, že chantujte sväté meno, prečo nespievate sväté meno. Jednoducho spieval japu s veľkou chuťou. On tam tak sedel, taký vystretý, so zdvihnutou hlavou, chantoval Haré Krišna a ja som v tom cítil takú chuť. U všetkých bola chuť. Obvykle väčšina spieva japu tak nepozorne, ale príde maharádž a všetci spievajú s chuťou. Nehovoril nič, ale dal nám tú chuť. Každý mohol spievať ako chcel, aj nepozorne. Nikoho neupozorňoval. No v jeho spoločnosti, sa každému chcelo spievať veľmi pozorne. To je tá najvyššia úroveň, tá najvyššia kvalifikácia toho, kto vplýva, na toho, koho chce ovplyvniť. Pri tejto variante stačí u toho, na koho sa vplýva úplne malá kvalifikácia, aj úplne najmenšia.
Záver: Keď sa snažíme na niekoho vplývať a niečo mu hovoríme, aby urobil, no naňho to nezaberá, tak máme nedostatočnú kvalifikáciu. Tá kvalifikácia býva rôzna. Vždy keď má prísť k nejakému vzťahu, treba sa pozerať na kvalifikáciu toho, kto sa snaží vplývať a toho, na koho je vplývané.
Ak je kvalifikácia človeka, na koho sa vplýva vysoká, tak kvalifikácia človeka, ktorý vplýva môže byť malá.
Ak je kvalifikácia človeka, na koho sa vplýva malá a tak isto aj kvalifikácia človeka, ktorý vplýva, tak sa nič nestane.
Ak je kvalifikácia človeka, ktorý vplýva vysoká, tak on môže vplývať na druhého.
My nemôžeme vplývať na kvalifikáciu človeka, pretože to je jeho kvalifikácia. Jediný spôsob je zlepšiť svoju kvalifikáciu.
Príklad so Šrílom Prabhupádom: Udiala sa taká situácia, otváral sa chrám, bola pozvaná aj televízia. Nič nebolo hotové, oddaní to nestíhali. Keď Šríla Prabhupáda prišiel, nič nebolo hotové, kamery boli pustené a on sa začal hnevať a nadávať oddaným, ktorí mali tú organizáciu na starosti. Predstavte si Šrílu Prabhupádu ako sa hnevá, alebo si predstavte seba, že sa hneváte. Za Šrílom Prabhupádom došiel mladý oddaný a povedal mu: „Chantujte Haré Krišna a buďte šťastný.“ Šríla Prabhupáda sa na neho pozrel a povedal: „Ďakujem.“ Rozumiete? Kvalifikácia Šrílu Prabhupádu bola veľmi vysoká a on mohol prijímať pokyn od kohokoľvek. Šríla Prabhupáda neustále ukazoval, aká bola jeho kvalifikácia vysoká.
Raz mal Šríla Prabhupáda problémy so zdravým, tak k nemu zavolali doktora. No prišiel doktor, ktorý bol alkoholik. Doktor sa pozrel na Šrílu Prabhupádu a povedal mu, že by sa mal viac prechádzať. On mu nezačal hovoriť naspäť – „Pozri na seba, veď ty si alkoholik, čo ma ty tu chceš učiť? Si doktor začni od seba.“
Ak chcete na niekoho vplývať, tak treba zohľadňovať kvalifikáciu toho, na koho chcete vplývať a tak isto svoju kvalifikáciu. Najlepší spôsob ako zväčšiť svoj vplyv je, aby sa vám páčilo to, čo chcete od toho druhého.
Príklad: Predstavte si, že ste došli domov a vaše dieťa neumylo dlážku. Môžete povedať: „Čo to znamená? Ako to, že si neplníš svoje povinnosti? Ja chodím do roboty, zarábam peniaze. Ja nakupujem potraviny, platím tento byt. A ty nemôžeš umyť ani podlahu. Umy podlahu! Darebák!“ Aký to vzbudzuje dojem? Je to ten najslabší variant. Najlepší spôsob, ako to dosiahnuť je, že u vás samotného je tá chuť umyť podlahu a to dieťa bude pozorovať, ako vás to baví. A takto sa to naučí skôr. To sa týka všetkého, či už sankírtanu, alebo hocičoho iného.
Rekapitulácia:
Tri spôsoby ako vplývať na ľudí:
1. slová
-najmenej efektívny spôsob
2. spoločné konanie
-efektívnejší spôsob
3. naša chuť to robiť
-najefektívnejší spôsob
Dúfam, že som vám odpovedal na otázku, ktorá bola včera na Šrí Išopanišad.
Otázka: Tento posledný príklad, čo Surdás prabhu dal s tým dieťaťom, že to urobí, keď ten človek, otec, ktorý je úplne hotový a ešte aj tak umyje tú podlahu, tak mi príde taký ideálny. Fakt je to pekné. Chcem sa opýtať, že keď sa takéto situácie dejú každý deň, to bola moja otázka čo som sa pýtal včera, že, či dochádza ku tej kritike, či my si neidealizujeme to, čo my chceme a nerobíme potom tú kritiku. To som sa pýtal, či už je kritika, keď mi toho chlapca spucujeme: „Počúvaj ma, ale to už nie je normálne každý deň!“
Surdás das prabhu: Posnažím sa vám odpovedať. Človek je unavený a nemôže to robiť. Ani ten druhý človek to nemôže urobiť. Tak v čom je rozdiel?
Doplňujúca otázka: Ale ten chlapec, to bola jeho povinnosť.
Surdás das prabhu: No pozrite sa. Teraz sa nebavíme o povinnostiach, bavíme sa o tom, či je to ťažké, alebo to nie je ťažké. Keď to je jednému človeku ťažké, tak prečo by to malo byť druhému ľahké?
Doplňujúca otázka: Je normálne, že starenka neutre podlahu.
Surdás das prabhu: Áno, starenka áno. A vy si myslíte, že sa deti neunavia? Deti sa unavia v mysli, psychicky. Deti sú unavené v mysli. Dôjdete domov, poviete dieťaťu: „Umy riady!“ Pozriete sa na neho a vidíte, že sa v tom momente unavil v mysli. V tom momente ho unavila už len tá predstava. Fyzicky nič neurobil, ale vidíte, že psychicky je unavený, to je fakt.
Doplňujúca otázka: Ak budem k tomu dieťaťu taký lojálny a empatický, kto niečo naučí niekoho, to dieťa mňa, alebo ja jeho?
Surdás das prabhu: Všetko závisí od toho u koho je väčšia kvalifikácia, keď je dieťa dostatočne rozumné, tak môže aj dospelého niečo naučiť. Vyhrá ten, kto je silnejší.
Otázka: Ja si myslím, že sa prabhu pýta, že ako vlastne môže niekto niekoho viesť. Ako máme tých druhých viesť, keď my sa cítime tým lídrom, vekom, autoritou.
Surdás das prabhu: Prirodzene, ešte raz chcem povedať. Ak je vám ťažko, veľa ste robili, no druhý človek nemusí robiť nič a tak isto sa môže unaviť. To, že si vy plníte svoje povinnosti nestačí niekedy na to, aby ste mali dostatočný vplyv na to, aby si aj druhí plnili svoje povinnosti. Keď k tomu budeme pristupovať spôsobom, že my nasilu plníme povinnosti a povieme: „Musíš aj ty plniť svoje povinnosti!“ Tak vznikne konflikt.
Príklad: Jeden môj známy, keď sa vadil so svojou mamou, tak jej dal také vysvetlenie. Keď mu hovorila: „Ty musíš robiť toto, toto a toto.“ Tak on odpovedal: „Mama poroď ma naspäť.“ Dieťa povie – „Ja som s tebou nepodpísal žiadnu zmluvu, že budem umývať podlahu. Ja som vás neprosil o to, aby ste ma porodili. To sa môže vnímať, ako jednostranné násilie. Vy ste ma porodili bez môjho súhlasu a teraz chcete, aby som umýval podlahu, kde je tu tá spravodlivosť? Nie je to spravodlivosť, to je diktatúra.“
Ešte raz hovorím, zapamätajte si jednu vec: Nemôžete očakávať, že si druhý bude plniť svoje povinnosti iba preto, že vy si plníte svoje povinnosti. Vy si plňte svoje povinnosti, bez ohľadu na to, či si ich ten druhý plní, alebo neplní. Odmena za to, že si vy plníte svoje povinnosti je to, že si vy plníte svoje povinnosti. A keď si počínate takýmto spôsobom, tak nič druhé k tomu netreba.
Keď si vy budete plniť svoje povinnosti a budete chcieť, aby ich plnil aj druhý človek, tak tam bude spor, pretože ten druhý človek môže povedať, že on robí niečo druhé, môže si on plniť svoje povinnosti. Preto si plňte svoje povinnosti a neberte do úvahy to, či si druhí plnia svoje povinnosti. To je najlepší spôsob, vtedy nebude konflikt.
Otázka: Ak som to dobre pochopil, tak sú tam dve úrovne. Môže byť vzťah nejakého bhaktu a vyššie postaveného oddaného a ten bhakta, keď si neplní povinnosti, tak, keď ja ho nemôžem prinútiť, tak jediná možnosť po čase, keď sa to bude diať, tým istým spôsobom, tak bude musieť dajme tomu opustiť chrám. To je jeden druh vzťahu. A potom dajme tomu, že je dieťa a rodič a to dieťa nemôžem vyhodiť osemročné, tak to môžem iba tolerovať hej? Ako to teda riešiť?
Surdás das prabhu: Áno, treba to tolerovať. Keď tam nie je ten variant, že môžete niekoho poslať preč, tak naďalej treba konať tak, že si svoje povinnosti vykonávate so spokojnosťou, napriek tomu, že ten druhý si ich nekoná. To je tá najvyššia kvalifikácia.
Nižšia kvalifikácia je, že vy si robíte svoje povinnosti iba v tom prípade, že si ten druhý robí svoje povinnosti. Najnižšia kvalifikácia je, keď si vy neplníte svoje povinnosti a chcete od druhých, aby si ich plnili. V rodine ste v takej situácii, kde nemôžete urobiť to čo v chráme, že pošlete bhaktu preč. Preto sú grihastovia na vyššej úrovni ako brahmačaríni. Brahmačarímu môžete povedať, odíď z chrámu, ale v rodine to nie je možné.
Otázka: Naši rodičia ešte používali inú metódu, že nám dali s bratom rýľovať svoju záhradu a nepustili nás do vnútra, kým nebolo hotovo. Zamkli dvere. A teraz to oceňujem, pretože nás naučili pracovitosti.
Áno, to je tá druhá vec. V rodine sa vyskytujú také príklady. V rodine takéto veci môžu fungovať. Treba pochopiť, že otec zodpovedá za svoje deti. Tak, ako guru zodpovedá za svojich žiakov. Preto otec môže využiť takéto prísne metódy výchovy. Ale keď niekto za nás nezodpovedá, tak nemôže takýmito metódami na nás vplývať. Keď rodič zatvorí dvere, tak je to niečo iné, ako keď neznámy človek pred vami zatvorí dvere.
Môžeme urobiť taký všeobecný záver:
Keď chcete vplývať na druhých ľudí, tak najlepšie je vplývať na svoju kvalifikáciu. Tá vaša najvyššia kvalifikácia spočíva v tom, že si budete plniť svoje povinnosti s chuťou, nezávisle od toho, či si druhý plní svoje povinnosti. Keď si plníte svoje povinnosti a chcete aj od druhého, aby plnil svoje povinnosti, tak už je to ten moment, ktorý to celé narúša. Skôr alebo neskôr dôjde ku konfliktu. Keď je to ten tretí variant, že vy nemáte žiadnu kvalifikáciu, neplníte si žiadne povinnosti, ale chcete, aby si druhí plnili svoje povinnosti vo vzťahu k vám, tak nemáte žiadnu záruku vo vzťahoch.
Zatiaľ žiadne komentáre.