Bolo raz jedno kráľovstvo menom Vaidašá. V tomto kráľovstve vládol vznešený Pašabinduka, člen dynastie Sóma, tiež známy pod menom Čitraratha. Bol obdarený všetkým védskym poznaním a za jeho vlády sa nikto, ani bráhmani, ani kšatrijovia, vajšovia ani šúdrovia neodchyľovali od cesty náboženstva a svojich predpísaných povinností varny a ášramu. Vďaka tomu nikto necítil núdzu a netrpel chorobami. V kráľovstve bolo mnoho chrámov zasvätených Višnuovi a Šivovi. Občania slúžili Pánovi a dodržovali ékádaší dvakrát do mesiaca. Boli úplne šťastní a netúžili po ničom inom. 

Raz, v mesiaci Phálguna, pripadol ékádaší na dvadaší. Volal sa Ámálakí a kráľ vedel, že má veľkú moc. Zvolal všetkých svojich poddaných, aby spolu s ním ékádaší dodržali. 

Po kúpeli v rieke, kráľ a jeho oddaní odišli do chrámu Pána Višnua, v ktorom vyrastal strom Ámálakí. Tento strom je veľmi posvätný a vždy na Ámálakí ékádaší sa pre neho uskutočňuje špeciálny obrad.

Obetuje sa mu hrniec vody, zlata, diamantov a iných vzácnych drahokamov ako rubíny, perly, zafíry a vonné tyčinky. Obetuje sa tiež kráľovské kreslo a ozdobené topánky. Potom sa uctieva Pán Parašuráma týmito modlitbami: “Ó, Parašuráma, syn Redukí, osloboditeľ všetkých, prosím príď pod tento posvätný strom a prijmi naše modlitby.” Ďalej sa modlia k stromu Ámálakí: “Ó, Ámálakí, úctivo sa ti klaniame. Bol si uctievaný samotným Rámačandrom a máš tu moc zbaviť nás hriešnych reakcií. Prosím, prijmi tieto dary a zbav nás našich hriechov. 

Kráľ a všetci ostatní vykonali tento obrad a celú noc strávili uctievaním a ospevovaním svätých mien Višnua.

Bolo to počas tohto priaznivého okamihu pôstu a modlitieb, kedy k zhromaždeniu pristúpil jeden muž. Bol to lovec a celý život sa živil zabíjaním zvierat pre svoju obživu. Bol veľmi unavený z celodenného lovu a hľadal miesto, kde si bude môcť aspoň na chvíľu odpočinúť.

Keď ale zbadal toto zhromaždenie s kráľom v strede oddávajúc sa spievaniu a modleniu na Ámálakí ékádaší, veľmi ho to udivilo a radšej sa skryl, aby mohol pozorovať túto neobyčajnú udalosť. Všade bolo veľa lampiónov a zapálených vonných tyčiniek. V chráme pod stromom Ámálakí bolo zreteľne vidieť Božstvo pána Damodara a dookola boli oddaní, ktorí spievali a tancovali za sprievodu hudobných nástrojov. To všetko lovca natoľko zaujalo, že celú noc až do východu Slnka strávil tu, ani na chvíľu nezažmúril oči, hoci bol veľmi unavený a hladný, celý deň totiž nič nejedol.

Keď vyšlo Slnko, oddaní a kráľ sa rozišli do svojich domovov za svojimi povinnosťami. Aj lovec sa vrátil do svojej chatrče v lese. Za nejaký čas tento lovec zomrel. Zásluhou pôstu na Ámálakí ékádaší, a počúvaním ospevovania Boha, sa narodil ako kráľ Vasuratha, syn kráľa Vidúrathu, a vládca kráľovstva Džajantí. Taká bola zásluha nechceného dodržiavania ékádaší, ale týmto náš príbeh ešte nekončí.

Kráľ Vasuratha bol obdarený ohromnou silou a žil bez strachu. Žiaril ako Slnko a bol krásny ako Mesiac. V sile sa mohol vyrovnať Pánovi Višnuovi a v ochote odpúšťať Zemi. Hovoril len pravdu a uctieval Višnua. O svojich poddaných sa staral ako by boli jeho vlastnými a vždy bol aktívny v záležitostiach štátu.

Jedného dňa prechádzal sám na svojom koni džungľou a stratil sa. Dlho hľadal cestu von, unavil sa a tak zastavil pod zeleným stromom, aby si odpočinul. Použil svoju pažu ako vankúš a ihneď zaspal. Nevedel však, že toto miesto bolo územie domorodých kmeňov, znepriatelených pri predchádzajúcich vojnových ťaženiach. Keď domorodci našli spiaceho kráľa, rozhodli sa ho zabiť. Vrhli sa na neho svojimi zbraňami ako oštepy, meče, šípy a mystickými povrazmi. Žiadna z nich však kráľa nebola schopná zabiť, ani sa ho nedotkla. Veľmi sa tomu čudovali. V tej chvíli sa vyjavila z kráľovho tela bojovníčka, ktorá bola ozdobená mnohými ornamentami a girlandou vydávajúcou úžasnú vôňu. Jej oči boli sfarbené hnevom do červena a vyzerala ako zosobnená smrť.

Svojou čakrou všetkých bez problémov pobila. V tom okamihu sa kráľ prebudil a keď zbadal pobitých domorodcov, žasol: “To sú všetci moji nepriatelia! Kto ich sťal? Kto je mojím ochrancom?”. V tom okamihu počul hlas z neba: “Pýtal si sa kto ti pomohol. Dobre teda. Kto môže komukoľvek pomôcť v ťažkostiach? Nie je to nikto iný ako Najvyšší Pán Višnu, každý kto sa Mu raz nesebecky odovzdá, toho vždy ochráni”.

Kráľ bol premožený láskou k Bohu a ihneď sa vydal na cestu do svojho kráľovstva.

Preto kráľ, každý, kto dodržiava sväté Ámálakí ékádaší, bezo všetkých pochýb dosiahne všetko, čo je možné v tomto svete dosiahnuť a nakoniec dosiahne oslobodenie.