Šrí Čaitanya Maháprabhu: Jeho život a zásady

Autor textu: Šríla Bhaktivinod Thákur

Táto správa sa pôvodne objavila v krátkom diele Šrílu Bhaktivinod Thákura s názvom ‚Šrí Čaitanya Maháprabhu: Jeho život a zásady‘ (z 20. augusta 1896).

Toto bolo prevzaté z „Prológu“ do „Učenie Pána Čaitanyu“ (A. C. Bhaktivedanta Swami Prabhupáda. 1974. strany xiii-xxii.)

Koho by sme sem mohli lepšie zaradiť ako čistého a neznečisteného oddaného a popredného učiteľa vaišnavských kruhov Šrílu Bhaktivinod Thakura, ktorý by túto úlohu vykonal.

Zjavenie Pána Čaitanyu

Začína svoju esej: „Čaitanya Maháprabhu sa narodil v Mayapure v meste Nadia krátko po západe Slnka večer 23.  dňa mesiaca Phalguna (1407 letopočtu Sakadba), zodpovedajúc dátumu 18. februára 1486 kresťanského kalendára. V čase Jeho narodenia bolo zatmenie Mesiaca a ľudia v Nadii boli práve zaneprázdnení, ako to bolo pri takýchto príležitostiach obvyklé, kúpaním v Bhagirathi s hlasným volaním Haribol. Jeho otec, Džaganát Mišra, chudobný ‘brahmana‘ védskeho zriadenia, a Jeho matka, Šači-dévi, vzorná dobrá žena, pochádzali z brahmanského rodu sídliaceho v Sylhete.

Maháprabhu bol krásne dieťa a dámy z mesta Ho prišli pozrieť s darčekmi. Otec Jeho matky, Pandita Nilambara Čakravarti, uznávaný astrológ, predpovedal, že dieťa bude časom veľkou osobnosťou, a preto Mu dal meno Višvambhár. Dámy zo susedstva Ho pomenovali Gaurahari kvôli Jeho zlatej pleti a Jeho matka Ho volala Nímai kvôli stromu „nimba“, v blízkosti ktorého sa narodil. Bol to prekrásny chlapec a všetci Ho srdečne radi vídali každý deň. Ako vyrastal, stal sa z Neho vrtošivý a veselý mládenec. V Jeho piatom roku života bol prijatý do pathasaly, kde si vo veľmi krátkom čase osvojil bengálčinu.“

Detstvo

„Väčšina Jeho súčasných životopiscov spomína niektoré zábavy týkajúce sa Čaitanyu, ktoré sú jednoduchými záznamami o Jeho ranných zázrakoch. Hovorí sa, že keď bol kojencom v náručí svojej matky, neustále plakal, ale keď susedy kričali „Haribol“, zvykol s tým prestať. V dome teda pokračovalo vyslovovanie slova „Haribol“, ktoré predznamenalo budúce poslanie hrdinu. Bolo tiež uvedené, že keď Mu Jeho matka dávala jesť sladké jedlá, namiesto jedla jedol hlinu. Keď sa Ho matka pýtala na dôvod, uviedol, že keďže každý sladký pokrm nie je nič iné ako premenená hlina, môže jesť aj hlinu. Jeho matka, ktorá bola tiež manželkou „panditu“, Mu vysvetlila, že každý predmet vo svojom osobitnom stave je prispôsobený na svoje osobité použitie. Zem v podobe džbánu sa dá použiť ako hrniec na vodu, ale v stave tehly nie je takéto použitie možné. Hlina, preto bola vo forme sladkého jedla použiteľná ako potravina, ale hlina v inom stave nie. Chlapca to presvedčilo, priznal svoju hlúposť pri jedení hliny a súhlasil, že sa takejto chybe v budúcnosti vyhne. S tým súvisí aj ďalší zázračný čin.“

Hovorí sa, že brahmana na púti sa stal hosťom v Jeho dome, varil jedlo a čítal príbehy o Krišnovi. Medzitým prišiel chlapec a zjedol uvarenú ryžu. Brahmana, ohromený chlapcovým činom, navaril opäť na žiadosť Ďžaganáta Mišru. Chlapec opäť zjedol uvarenú ryžu, zatiaľ čo brahmana ponúkol ryžu Krišnovi meditáciou. Brahmana bol odhodlaný variť aj po tretíkrát. Tentokrát všetci chovanci domu zaspali, a tak sa chlapec ukázal cestujúcemu ako Krišna a požehnal ho. Brahmana upadol do extázy, keď sa objavil predmet jeho uctievania.

Bolo tiež uvedené, že dvaja zlodeji ukradli chlapca z dverí Jeho otca s cieľom krádeže Jeho drahokamov a po ceste Mu dali sladkosti. Chlapec využil svoju iluzórnu energiu a oklamal zlodejov tak, že ho nevedomky priviedli späť k svojmu vlastnému domu. Zlodeji z obavy pred odhalením, chlapca nechali a utiekli.

Ďalším zázračným činom, ktorý bol opísaný, je to, že chlapec bol náročný a dostal od Hiranya a Džagadíša všetky dary, ktoré zhromaždili na uctievanie Krišnu v deň ékadáší. Keď mal iba štyri roky, sedel na vyhodených hrncoch, ktoré jeho matka považovala za nečisté. Vysvetlil jej, že pokiaľ ide o hlinené hrnce vyhodené po skončení varenia, nemohla byť reč o svätosti a nesvätosti. Tieto anekdoty sa týkajú Jeho útleho veku až do piateho roku.

V ôsmom roku bol prijatý na „tolu“ Gangadása Pandita v Ganganagare neďaleko dediny Mayapur. Za dva roky sa stal dobre sčítaným v sanskritskej gramatike a rétorike. Jeho čítania potom mali povahu samoštúdia v Jeho vlastnom dome, kde našiel všetky dôležité knihy patriace Jeho otcovi, ktorý bol sám panditom. Zdá sa, že „smriti“ čítal v samoštúdiu a „nyaya“ tiež v súťaži so svojimi priateľmi, ktorí potom študovali pod slávnym panditom Raghunatha Siromani.

Neskôr, po desiatom roku svojho veku, sa Čaitanya stal obstojným učiteľom gramatiky, rétoriky, smriti a nyaya. Potom jeho starší brat Višvarupa opustil svoj domov a prijal asketický sannyas ášram.  Čaitanya, hoci bol veľmi malým chlapcom, utešoval svojich rodičov tým, že im bude slúžiť s cieľom potešiť Boha. Hneď potom Jeho otec opustil tento svet. Jeho matku to nesmierne mrzelo a Maháprabhu ju so svojím obvyklým spokojným vzhľadom utešoval.

Vo veku 14 alebo 15 rokov sa Maháprabhu oženil s Lakšmídevi, dcérou Vallabhačáryu, tiež pôvodom z Nadie. V tomto veku bol považovaný za jedného z najlepších učencov Nadie, ktorá bola vtedy renomovaným sídlom filozofie „nyaya“ a sanskritského učenia. Nehovoriac o ‘smarta panditoch’, ‘Naiyayikoch’, ktorí sa všetci báli konfrontácie s Ním v literárnych diskusiách.

Ako ženatý muž odišiel do východného Bengálska na brehy Padmy, aby získal bohatstvo. Tam ukázal svoju učenosť a získal slušnú sumu peňazí. Práve v tej dobe z času na čas kázal vaišnavizmus. Po tom, čo naučil zásadám vaišinavizmu Tapanu Mišru, nariadil mu, aby išiel žiť do Varanasi.

Počas pobytu vo východnom Bengálsku opustila Jeho žena Lakšmídevi tento svet po uštipnutí hadom. Po návrate domov našiel svoju matku v smútku. Utešoval ju prednáškou o neistote ľudských záležitostí. Bolo to na žiadosť Jeho matky, aby sa oženil s Višnupriyou, dcérou Raja Pandita Sanatana Mišra.

Pri Jeho návrate z pravasy (pobytu) sa k Nemu pripojili Jeho priatelia. Teraz bol taký známy, že Ho považovali za najlepšieho panditu v Nadii. Kéšava Misra z Kašmíru, ktorý si hovoril Veľký Digvidžayi, prišiel do Nadie s cieľom diskutovať s miestnym panditom. Tolskí profesori v obave z takzvaného všeprekonávajúceho panditu opustili svoje mesto, predstierajúc, že boli niekam pozvaný. Kéšava sa stretol s Maháprabhuom v Barokona-ghate v Mayapure a po veľmi krátkej diskusii ho chlapec porazil. Poníženie ho prinútilo vytratiť sa. Nimai Pandita bol teraz najdôležitejším panditom svojich čias.

Bolo to vo veku 16 alebo 17 rokov, keď odcestoval do Gayi s množstvom svojich študentov a tam prijal svoje duchovné zasvätenie od Išváry Puriho, vaišnavského sannyásiho a žiaka renomovaného Madhavendra Puriho.

Po svojom návrate do Nadie sa Nimai pandita stal náboženským kazateľom a Jeho náboženská povaha sa stala tak silne zastúpenou, že Advaita prabhu, Šrívasa a ďalší, ktorí pred narodením Čaitanyu už prijali vaišnavskú vieru, boli zo zmeny mladého muža ohromení. Potom už nebol uchádzačom o „naiyayika“, ani hádajúci sa „smarta“ alebo kritizujúci rétorik. Omdlel pri mene Krišnu a pod vplyvom svojho náboženského sentimentu sa správal veľmi oduševnelo. Očitý svedok Murari Gupta popísal, že svoje nebeské sily ukázal v dome Šrívása panditu za prítomnosti stoviek svojich nasledovníkov, ktorí boli väčšinou dobre sčítaní učenci.

V tom čase otvoril so svojimi úprimnými nasledovníkmi nočnú školu kirtánu v priestoroch Šrívása Panditu. Tam kázal, spieval, tancoval a prejavoval najrôznejšie zbožné emócie. V tom čase sa k Nemu pripojil Nityananda prabhu, ktorý bol tiež kazateľom vaišnavizmu a ktorý potom absolvoval cesty po celej Indii. V skutočnosti prišla celá rada kazateľov (panditov) vaišnavizmu, ktorí boli všetci úprimní v srdci a pripojili sa k Nemu z rôznych častí Bengálska. Nadia sa teraz stala pravidelným sídlom rady vaišnavských áčáryov, ktorých poslaním bolo zduchovňovať ľudstvo najväčším vplyvom vaišnavského učenia.

Prvé poslanie, ktoré priradil Nityanana prabhuovi a Haridásovi, bolo toto: „Choďte, priatelia, choďte ulicami mesta, stretnite sa s každým pri jeho dverách a požiadajte ho, aby svojim svätým životom spieval meno Hariho. Potom príďte a každý večer mi oznamujte výsledok svojho kázania.

Takto poverení dvaja kazatelia pokračovali a stretli sa s Džagaiom a Madhaiom, dvoma najohavnejšími osobamii. Urážali ich, že vykonávajú poslanie Maháprabhua, ale čoskoro ich zmenil vplyv bhakti (oddanosti), ktorú im vnukol Pán. Obyvatelia Nadie boli prekvapení. Povedali: „Nimai pandita nie je len obrovský génius, ale je určite poslom od Boha všemohúceho.“

Od tohto času do svojho dvadsiateho tretieho roku kázal Maháprabhu svoje zásady nielen v Nadii, ale vo všetkých dôležitých mestách a dedinách vo svojom kraji. V domoch svojich nasledovníkov konal zázraky, učil ezoterické princípy bhakti a spieval svoj sankirtán s ďalšími bhaktami. Jeho stúpenci z mesta Nadia začali v uliciach a na bazároch spievať sväté meno Hariho. To vyvolalo senzáciu a vyburcovalo rôzne pocity v rôznych štvrtiach. Bhaktovia boli veľmi spokojní.

Smarta brahmani žiarlili na úspech Nimai panditu a sťažovali sa Čandovi Kazimu na osobnosť Čaitanyu. Kazi prišiel do domu Šrívása pandita a zlomil im bubon „mridanga“ („khola“), a vyhlásil, že pokiaľ Nimai pandit neprestane byť hlučný vďaka svojmu podivnému náboženstvu, bude povinný vnútiť Mu a Jeho nasledovníkom mohamedánstvo. To bolo Maháprabhuovi oznámené.

Ten obyvateľom mesta nariadil, aby sa každý večer objavili s fakľou v ruke. To urobili, a Nimai pochodoval so svojím „sankírtanom“ rozdeleným do 14 skupín. Pri svojom príchode do domu Kaziho viedol dlhý rozhovor s Kazim a nakoniec do jeho srdca preniesol svoj vaišnavský vplyv dotykom svojho tela. Kazi sa rozplakal a priznal, že cítil silný duchovný vplyv, ktorý objasnil jeho pochybnosti a vyvolal v ňom náboženské pocity, ktoré mu priniesli najvyššiu extázu. Kazi sa potom pripojil k sankírtanovej strane. Svet bol udivený duchovnou silou Veľkého Pána a stovky a stovky heretikov konvertovali. Po tejto afére sa pripojili k skupine Višvambhara.

Následne sa niektorí žiarliví a málo zmýšľajúci „brahmani“ z Kulie vybrali za Maháprabhuom kvôli hádke a zorganizovali zhromaždenie, aby sa postavil proti Nemu. Nimai pandita bol prirodzene človek s jemným srdcom, i keď prísny vo svojich zásadách. Vyhlásil, že stranícke myslenie a sektárstvo sú dvaja veľkí nepriatelia pokroku a že pokiaľ bude naďalej obyvateľom Nadie patriac do určitej rodiny, Jeho misia sa nestretne s úplným úspechom.

Preto sa rozhodol byť občanom celého sveta prerušením spojenia s Jeho konkrétnou rodinou, kastou a vieroukou a s týmto uznesením prijal pozíciu „sannyási“ v Katwe pod vedením Kéšava Bharatiho z tohto mesta, v 24-tom roku svojho života. Jeho matka a manželka horko plakali kvôli Jeho odlúčeniu, ale náš hrdina, hoci bol nežného srdca, bol v zásadách rozhodný človek. Nechal svoj malý svet vo svojom dome pre neobmedzený duchovný svet Krišnu a ľudstva samotného.

Po Jeho sannyáse bol pozvaný navštíviť dom Advaity prabhua v Šantipure. Advaitovi sa podarilo pozvať všetkých svojich priateľov a obdivovateľov z Nadie a priviedol aj Šacídevi, aby mohla vidieť svojho syna. Keď ho videla v odeve sannyásiho, jej srdce zasiahla radosť aj bolesť. Ako sannyási si Krišna Čaitanya neobliekol nič iné ako „kaupin“ (dva kusy plátna, bedrovú tkaninu) a „bahirvas“ (vonkajší obal). Jeho hlava bola oholená a v rukách mal ‚dandu‘ (palicu) a ‘kamandalu‘ (pustovnícka nádoba na vodu). Svätý Syn padol k nohám svojej milovanej matky a povedal: „Matka! Toto telo je vaše a musím sa riadiť vašimi príkazmi. Dovoľte mi, aby som šiel do Vrindávanu po svoje duchovné úspechy.“ Matka po konzultácii s Advaitou a ďalšími požiadala svojho syna, aby býval v Purí (mesto Džagannatha), aby mohla o Ňom občas počuť informácie. Maháprabhu súhlasil s týmto návrhom a o pár dní odišiel zo Šantípuru do Orissy.

Jeho životopisci veľmi podrobne opísali cestu Krišnu Čaitanyu (to bolo meno, ktoré dostal po svojom zasvätení) zo Šantípuru do Purí. Cestoval po boku Bhagirathi až po Čatrabhogy, ktorá sa teraz nachádza v Thana Mathurapure, Diamantovom prístave, 24 Pargán. Tam vzal čln a išiel až k Prayaga-ghátu v okrese Midnapura. Odtiaľ prešiel cez Balasore a Cuttack do Purí a na svojej ceste uvidel chrám Bhuvánešvára. Po svojom príchode do Purí uvidel Pána Džaganáta v chráme a býval u Sarvabhaumu na jeho žiadosť.

Sarvabhauma bol veľkým panditom tej doby. Jeho učenosť nemala hraníc. Bol najlepším „naiyayikom“ tých čias a bol známy ako najlepší učenec vo védantskej filozofii školy Šankáračárya. Narodil sa v Nadii (Vidyanagara) a na svojich tolách učil nespočetných žiakov filozofii ‘nyaya’. Odišiel do Purí nejaký čas pred narodením Nímai pandita. Jeho švagor Gopinatha Mišra predstavil nového sannyásína Sarvabhaumovi, ktorý bol ohromený nad Jeho osobnou krásou a obával sa, že pre mladého muža bude ťažké udržiavať ‘sannyása-dharmu‘ počas dlhého obdobia Jeho života.

Gopinatha, ktorý poznal Maháprabhua z Nadíe, mal pred Ním veľkú úctu a vyhlásil, že nie je obyčajný človek. V tomto bode viedli Gopinatha a Sarvabhauma vrelú diskusiu. Sarvabhauma potom požiadal Maháprabhua, aby si vypočul jeho recitáciu Vedanta-sútry, a ten sa mlčky podvolil. Čaitanya ticho počúval, pokým veľký Sarvabhauma vysvetľoval s okázalým prednesom sedem dní, a na konci povedal: „Krišna-Čaitanya! Myslím si, že nerozumieš Védante, pretože po tom, čo si si vypočul moje recitovanie a vysvetlenia, nič nehovoríš.“

Čaitanya odpovedal, že sútram veľmi dobre rozumel, ale nedokázal rozoznať, čo Šankáračárya myslel svojimi komentármi. Sarvabhauma užasnutý povedal: „Ako je možné, že rozumiete významom sútier a nerozumiete komentárom, ktoré ich vysvetľujú? V poriadku! Ak rozumiete sútrám, dovoľte mi, aby som si vypočul Vaše významy.“ Maháprabhu teda vysvetlil všetky sútry svojím spôsobom, bez toho, aby sa dotkol panteistického komentára Šankáry.

Dôkladné pochopenie v Sarvabhaumovi uzrelo pravdu, krásu a harmóniu argumentov vo vysvetleniach, ktoré uviedol Čaitanya, a prinútilo ho to povedať, že po prvýkrát našiel človeka, ktorý dokázal vysvetliť Brahma-sútry takým jednoduchým spôsobom. Pripustil tiež, že Šankárove komentáre nikdy neposkytli také prirodzené vysvetlenia Vedanta-sútier, aké získal od Maháprabhua. Potom sa sám stal obhájcom a nasledovníkom Maháprabhua. Za pár dní sa Sarvabhauma stal jedným z najlepších vaišnavov tej doby. Keď o tom vyšli správy, celá Orissa spievala chválu Krišnu Čaitanyu a stovky k Nemu prišli a stali sa Jeho nasledovníkmi.

Medzitým Maháprabhu premýšľal nad návštevou Južnej Indie a začal cestu s brahmanom menom Krišnadása.

Jeho životopisci nám poskytli podrobnosti aj o tejto ceste. Najskôr išiel do Kurmakšetry, kde urobil zázrak vyliečením malomocného menom Vasudéva. Stretol sa s Rámanandom Rayom, guvernérom Vidžanagary na brehu Godavarí a viedol s ním filozofický rozhovor na tému ‘préma-bhakti’. Urobil ďalší zázrak dotykom (vďaka čomu okamžite zmizlo) sedem „tala-stromov“, cez ktoré Rámačandra, syn Dašárathu, strelil šíp a zabil veľkého kráľa Baliho.

Počas celej cesty kázal vaišnavizmus a ‘náma-sankírtan’. V Rangakšétre zostal štyri mesiace v dome Venkatu Bhattu, aby tam prečkal obdobie dažďov. Tam konvertoval celú rodinu Venkata z Rámanúdža vaišnavizmu na Krišna-bhakti spolu so synom Venkata, desaťročným chlapcom menom Gopála, ktorý potom prišiel do Vrindávanu a stal sa jedným zo šiestich goswámich, alebo prorokov slúžiacim misii Šrí Krišna Čaitanyi. Gopála, ktorý bol vyškolený v sanskrite u svojho strýka Prabodhanandu Sarasvatího, napísal niekoľko kníh o vaišnavizme.

Šrí Čaitanya navštívil mnoho miest v Južnej Indii až po Komorský mys a o dva roky sa vrátil do Purí prostredníctvom Pandepury na ostrove Bhíma. Na tomto druhom mieste zduchovnil Tukaráma, ktorý sa od tej doby sám stal náboženským kazateľom. Počas svojej cesty viedol niekoľko diskusií s budhistami, džinistami a mayavádinmi na niekoľkých miestach a svojich odporcov konvertoval na vaišinavizmus. Po návrate do Purí sa Rádža Prataparudra-deva a niekoľko pandita brahmanov pripojilo k hnutiu Čaitanyu Maháprabhua. Teraz mal dvadsaťsedem rokov. V dvadsiatom ôsmom roku odišiel do Bengálska až po Gaudu na Malde.

Tam vyzdvihol dve veľké osobnosti menom Rúpa a Sanátana. Aj keď pochádzali z línie karnatských bráhmanov, títo dvaja bratia sa vďaka kontinuálnemu kontaktu s Husajnom Šahom, vtedajším kráľom Gaudy, stali polo-moslimami. Ich mená zmenil kráľ na Dabir Khas a Sakara Mallik a ich pán ich srdečne miloval, pretože sa obaja naučili komunikovať v perzštine, arabčine a sanskrite a boli vernými štátnymi zamestnancami.

Títo dvaja páni nevedeli nájsť spôsob, ako sa vrátiť späť k hinduizmu, a preto keď boli v Purí, napísali Maháprabhuovi list s prosbou o duchovnú pomoc. Maháprabhu odpovedal, že k nim príde a vyslobodí ich z ich duchovných ťažkostí. Neskôr, keď prišiel ku Gaudovi, sa pred Ním obaja bratia zjavili so svojou dlhoročnou modlitbou. Maháprabhu im nariadil, aby išli do Vrindávanu a stretli sa tam s Ním.

Čaitanya sa vrátil do Purí cez Šantípur, kde sa opäť stretol so svojou drahou matkou. Po krátkom pobyte v Purí odišiel do Vrindávanu. Tentoraz ho sprevádzal Balabhadra Bhattačárya. Navštívil Vrindávan a zostúpil do Prayagu (Allahabad), kde pomocou argumentu z Koránu konvertoval veľké množstvo mohamedánov na vaišnavizmus. Potomkovia týchto osôb sú stále známi ako Pathana vaišnavovia.

Rúpa Goswami sa s ním stretol v Allahabade. Čaitanya ho za desať dní vycvičil v duchovnej vede a nasmeroval ho, aby išiel na misie do Vrindávanu. Jeho prvou misiou bolo napísať teologické práce vysvetľujúce vedecky čistú bhakti a prému. Druhou misiou bolo oživiť miesta, kde mal Krišnačandra na konci Dvapara-yugy svoju duchovnú lílu (zábavu) v prospech zbožného sveta.

Rúpa Goswami odišiel z Allahabadu do Vrindávanu a Maháprabhu zostúpil do Varanasí. Tam býval v dome Čandrašekhara a prijal svoju dennú bhikšu (jedlo) v dome Tapana Mišru. Tu sa k nemu pripojil Sanátana Goswámi a dva mesiace ho inštruoval o duchovných témach. Životopisci, najmä Krišnadása Kaviraja, nám poskytli podrobnosti o Čaitanyovom učení Rúpy a Sanátany. Krišnadása nebol vtedajší spisovateľ, ale svoje informácie zhromažďoval od samotných Goswámich, priamych žiakov Maháprabhua. Jiva Goswámi, ktorý bol synovcom Sanátana a Rúpu a ktorý nám zanechal svoje neoceniteľné dielo Sat-sandarbha, pokračoval vo filozofii na príkaz svojho veľkého vodcu. Zhromaždili a zhrnuli sme Čaitanyove inštrukcie z kníh týchto veľkých spisovateľov.

Obrátenie mayavadínov vo Varanasí

Počas pobytu vo Varanasí viedol Čaitanya rozhovory s učenými sannyasínmi tohto mesta v dome brahmanu Marathu, ktorý pozval všetkých sannyásinov na zábavu. V tomto rozhovore Čaitanya ukázal zázrak, ktorý k Nemu prilákal všetkých sannyásinov.

Potom nasledoval vzájomný rozhovor. Sannyásinov viedol ich najučenejší vodca Prakasananda Sarasvati. Po krátkej kontroverzii sa podrobili Mahaprábhuovi a pripustili, že boli uvedení do omylu komentármi Šankáračáryu. Aj pre skúsených učencov bolo nemožné dlho oponovať Čaitanyovi, pretože v Ňom bolo nejaké kúzlo, ktoré sa dotklo ich sŕdc a začali túžobne nariekať po duchovnom pokroku.

Sannyási z Varanasí čoskoro padli k nohám Čaitanyu a požiadali o Jeho milosť („krpa“). Čaitanya potom kázal čistú bhakti a vštepoval im do sŕdc duchovnú lásku ku Krišnovi, ktorá ich nútila vzdať sa sektárskych citov. Celá populácia Varanasí pri tomto úžasnom konvertovaní sannyásinov tiež nasledovala vaišnavizmus a so svojím novým Pánom vytvorili veľký sankirtán.

Po vyslaní Sanátanu do Vrindávanu odišiel Maháprabhu opäť do Purí cez džunglu so svojím spoločníkom Balabhadrom. Balabhadra uviedol, že Maháprabhu preukázal na svojej ceste do Purí veľa zázrakov, napríklad keď roztancoval tigre a slony, keď počuli meno Krišnu.

Od tohto času, to znamená od 31. roku života, Maháprabhu nepretržite žil v Purí, v dome Kašiho Mišru, až do svojho odchodu v štyridsiatom ôsmom roku, počas sankírtanu v chráme Tota-gopinatha.

Počas týchto 18 rokov bol Jeho život životom ustálenej lásky a zbožnosti. Bol obklopený mnohými nasledovníkmi, z ktorých všetci boli najvyššieho rádu vaišnavov a od obyčajných ľudí sa odlišovali najčistejším charakterom a vzdelaním, pevnými náboženskými zásadami a duchovnou láskou k Rádhe a Krišnovi.

Svarúpa Damodara, ktorého poznali pod menom Purušottamačárya, sa k Nemu pripojil z Varanasí a prijal službu ako jeho sekretár. Pred Maháprabhua nemohlo byť predložené žiadne dielo básnika alebo filozofa, pokiaľ by ho Svarúpa neuznal ako čisté a užitočné. Raya Ramananda bol Jeho druhým pomocníkom. On aj Svarúpa spievali, zatiaľ čo Maháprabhu vyjadroval svoje city k určitému bodu uctievania.

Paramananda Purí bol jeho ministrom v otázkach náboženstva. Existujú stovky anekdot opísaných Jeho životopiscami, o ktorých by sa dalo rozpísať.

Maháprabhu spával krátko. Jeho nálady Ho každý deň a noc niesli široko ďaleko na oblohe duchovna a všetci Jeho obdivovatelia a nasledovníci Ho po celý čas sledovali. Uctieval a komunikoval so svojimi misionármi vo Vrindávane a hovoril s nábožnými mužmi, ktorí Ho prišli navštíviť. Spieval a tancoval, nestaral sa o seba a často sa strácal v duchovnej blaženosti.

Všetci, ktorí k Nemu prišli, v Neho uverili ako v nádherného Boha, ktorý sa objavuje v nižších svetoch v prospech ľudstva.

Po celý čas miloval svoju matku a poslal jej občas maháprasádam s tými, ktorí išli do Nadie.

Mal najpríjemnejšiu povahu. Pokora bola v Ňom zosobnená. Jeho sladký vzhľad povzbudil všetkých, ktorí s Ním prišli do styku. Ako misionára zodpovedného za Bengálsko vymenoval Nityánanda prabhua.

Poslal šesť nasledovníkov (goswámich) do Vrindávanu, aby kázali lásku v tejto časti Indie. Nikdy neváhal dať správne pokyny do života tým, ktorí ich žiadali. Toto sa dá pozorovať v tom ako vyučoval Raghunatha dása goswámiho. Rovnako, Jeho zaobchádzanie s Haridásom ukazuje, ako miloval duchovných ľudí a ako sa vzoprel kastovnému rozlišovaniu v duchovnom bratstve. (Thakura Bhaktivinoda. 20. augusta 1896.)